Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 384/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Grösslingová 4,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39

ods. 1 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo 16. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl.

39 ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 16. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2015“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalej

len „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 69 707,23 € z titulu

mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z

povolania. Okresný súd rozsudkom č. k. z 29. júla 2013 návrh sťažovateľa

zamietol stotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní ním uplatneného práva na

mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ podal proti

rozsudku okresného súdu z 29. júla 2013 odvolanie. Krajský súd rozsudkom

č. k. zo 16. marca 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. júla

2013 s tým, že vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku posúdil taktiež ako

opodstatnenú, pretože nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia posudku

na základné bodové ohodnotenie.

Sťažovateľ dovolanie nepodával, pretože mal vedomosť, že Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. zo 17. marca 2015

v obdobnom prípade dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdili

vznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občana, ktorý nie

zvláštnej viny stratil spôsobilosť na prácu zaručeného a

, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného .

Krajský súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil s arbitrárnym

výkladom okresného súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva

a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov

č. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a neakceptoval tvrdenie

sťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je

možné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo vzťahu

k existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodného

osobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.

Krajský súd námietku premlčania žalovaného posúdil nesprávne a odlišne ako

v inom obdobnom prípade zamestnanca s rovnakou chorobou z povolania toho istého

zamestnávateľa v rozsudku č. k. 413 z 30. apríla 2012, v ktorom

konštatoval, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o nároku tzn. mimoriadneho zvýšenia

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolesť neexistuje subjektívne právo

poškodeného na primerané zvýšenie uvedeného nároku, a preto nemôže dôjsť ani

k premlčaniu uvedeného nároku. V súlade s druhej vety sťažovateľ

očakával, že krajský súd vyhodnotí vznesenú námietku premlčania aj v jeho veci ako

nenáležitú a bez právnych účinkov.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedanie

podstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky

č. , aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnou

teóriou a právnymi princípmi.

V rozsudku zo 16. marca 2015 krajský súd uviedol, že poškodený sa o škode

na zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jeho

zdravotný stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu

došlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívne

možné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutia

premlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sa

nevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa vyhlášky č.

zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadne

zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom

na odškodnenie.

Sťažovateľ poukázal na to, že predmetom konania pred okresným súdom je

spravodlivé finančné zadosťučinenie – mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter jeho prípadu podľa § 7 ods. 3

vyhlášky č. Podľa sťažovateľa základný nárok na odškodnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku, právo

na úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2

vyhlášky č. a mimoriadne zvýšenie odškodnenia, resp. náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia sú separátne, oddelené plnenia, ktoré sú samostatne uplatniteľné

v rámci občianskeho súdneho konania.

Tvrdenie súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, že uplatnený nárok

tvorí nedeliteľný celok, je nezmyselné a nemá oporu v platnom právnom poriadku.

Sťažovateľ pre účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie najvyššieho

súdu vo veci sp. zn. , v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:

„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným

nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože

rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku,

vyplývajúceho z choroby z povolania.“

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že začiatok plynutia premlčacej doby je

vo vzťahu k základnému právu na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia

a vo vzťahu k právu na dvojnásobné zvýšené odškodnenie v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky

č. viazaný, resp. odvíja sa od poznatkov z posudku, kým pri spravodlivom

finančnom zadosťučinení sa odvíja výhradne od konštitutívneho rozhodnutia súdu

na základe poznatkov z vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a osobitný

zreteľ prípadu v zmysle vyhlášky č.

Sťažovateľ považuje za absurdný argument, podľa ktorého právo poškodeného

uplatniť nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods.

3 vyhlášky č. na súde vzniká okamihom, keď sa poškodený dozvedel o škode a

o tom, kto za škodu zodpovedá, a ak uvedené právo nevykoná, plynutím času sa premlčí.

V vyhlášky č. je podľa sťažovateľa explicitne vyjadrený zámer

normotvorcu zvyšovať výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadoch

hodných osobitného zreteľa, nezávisle od limitov stanovených v § 7 ods. 2 tejto vyhlášky

kreovaním osobitného plnenia – mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia a navyše môže dôjsť aj k opätovnej aplikácii § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky

v prípade, ak choroba vyvolá nové následky na zdraví poškodeného.

V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa

sťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky choroby

z povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospeli

k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadneho

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Súd však pri rozhodovaní o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia konštatovanie o zistení prípadu hodného osobitného zreteľa

nevykonáva samostatným výrokom. Rozhodnutie je inkorporované do rozhodnutia

na plnenie – mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľ ani nemôže požadovať určenie tohto stavu, t. j. podať žalobu v zmysle § 80

ods. c) (ďalej aj „OSP“), pretože môže žalovať priamo

plnenie, a teda v súlade s konštantnou judikatúrou nemá naliehavý právny záujem na tomto

určení.

Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáha podľa § 7 ods. 3 vyhlášky

č. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,

t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom

jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozri

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,

zošit č. 5 ̶6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Podľa

sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu

neexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani

k premlčaniu takého práva.

Podľa sťažovateľa argumentácia krajského súdu uvedená v jeho rozsudku

zo 16. marca 2015 nedáva odpoveď na skutočnosť, že sťažovateľ nemal a do právoplatného

pozitívneho rozhodnutia všeobecného súdu o jeho návrhu nemá právo na primerané

zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu podľa § 7 ods. 1 a 2

vyhlášky č. , na základe ktorého by mohol vyzvať odporcu na dobrovoľné

plnenie povinnosti pred podaním svojho návrhu, resp. vyzvať odporcu na uzatvorenie

mimosúdnej dohody alebo súdneho zmieru, t. j. nemá majetkové právo podliehajúce

premlčaniu.

V danom prípade podľa sťažovateľa nedošlo k premlčaniu nároku, t. j. k uplynutiu

času ustanoveného v zákone na vykonanie práva na primerané zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky

č. , t. j. vznesením námietky nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu

práva na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu

ustanovenú v ods. l a ods. 2 vyhlášky č. , pretože takýto právny nárok ešte

nevznikol a vznikne až konštituovaním zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).

Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatku

plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle považuje

deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodové

hodnotenie, je relevantná výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnotenie

sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.

Nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa

sťažovateľa konštituuje až všeobecný súd svojím rozhodnutím, v ktorom musí konštatovať

existenciu prípadu hodného osobitného zreteľa, pričom tento stav podľa neho nemusí

existovať v období dvoch rokov od vystavenia posudku na základné obodovanie sťaženia

spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že na vznik nároku na mimoriadne

zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nepostačuje ustálenie zdravotného

stavu a vznik situácie, keď je možné pristúpiť k hodnoteniu (to sú predpoklady na tzv.

základný nárok), ale je potrebné konštatovať mimoriadnosť prerokúvaného prípadu. Krajský

súd podľa sťažovateľa v predmetnej veci aplikoval nesprávnu právnu normu, a to § 106

na základe nesprávneho výkladu vyhlášky č. 32/1965

Zb., čím porušil všetky ním označené práva.

K otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu Galanta

v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. vyslovený v jeho rozhodnutí

zo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu, že navrhovateľ

si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia

uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto posudkov

môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie

spoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne

zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom

preukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko, že

nie je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progresujúcej

choroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne

určiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať plynutie

premlčacej lehoty, pretože od vypracovania posudkov z rokov 1986 a 2000 dochádza

v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej správy

k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.

Krajský súd tým, že nerozhodol o zamietnutí vznesenej námietky premlčania,

nerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 ̶6, s. 169).

Výklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právneho

hľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenej

právnej úpravy neprijateľný.

Sťažovateľ poukázal na to, že vyhlášky č. priznáva len

možnosť priznať zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutím

súdu, t. j. právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nie je

nárokovateľné, čo potvrdzuje aj jediné kritérium, ktoré je pri jeho priznaní zohľadňované,

a síce fakt, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky

č. predstavuje prostriedok na odstránenie tvrdosti zákona.

Sťažovateľ poukázal na to, že na základe zákona má iba „právo na možnosť“

zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom, t. j. podľa neho nejde

o právo v pravom zmysle, pretože nositeľom právneho nároku sa stane až na základe úvahy

a pozitívneho rozhodnutia súdu.

V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa sťažovateľa nemôže dôjsť k

zániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané zvýšenie odškodnenia

za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky

č. , pretože takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne až konštituovaním

zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzali

z nesprávneho vyhodnotenia účelu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia, ktoré sa od základného nároku zásadne líši. Vecná príslušnosť rozhodovať

o základnom nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia prináleží

organizačným zložkám Sociálnej poisťovne na základe a

Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom

poistení“) v rámci konania o dávkach úrazového poistenia, ktoré sú definované v § 13 ods. 3

tohto zákona, podľa ktorého sa za dávku úrazového poistenia podľa písm. h) považuje

náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľ následne poukázal na to, že mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia podľa vyhlášky č. nie je dávkou úrazového

poistenia, o ktorej rozhoduje Sociálna poisťovňa v dávkovom konaní, ale všeobecný súd

v osobitnom režime, a preto sa na tento nárok nevzťahuje ani § 114 zákona o sociálnom

poistení o premlčaní nároku na výplatu dávky, ktorý sa vzťahuje len na dávky sociálneho

poistenia.

Sťažovateľ vo vzťahu k hodnoteniu splnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa pri

rozhodovaní všeobecného súdu uviedol:

„Okresný súd Galanta ako aj Krajský súd v Trnave delí nárok na zvýšenie podľa § 7

ods. 3 vyhlášky na dva celky, a to vždy vo vzťahu k jednotlivým lekárskym

posudkom, pričom aplikuje nesprávne o premlčaní, čím v rozpore s účelom

mimoriadneho zvýšenia SSU v prípade hodnom osobitného zreteľa nazerá na sťažovateľa

z pohľadu čiastkových bodových hodnotení, a nie ako na celok. Tým sa dostáva do pozície,

kedy hodnotí dôvody vystavenia posudku samostatne, čím v skutočnosti nikdy nemôže dôjsť

za danej situácie k dôvodnosti tvrdenia existencie prípadu hodného osobitného zreteľa,

nakoľko 300 bodov ani 400 bodov samostatne k maximálnemu možnému rozsahu bodovania

1000 bodmi neobstojí. Uvedené jednoznačne preukazuje nesprávnosť úvah všeobecných

súdov a porušenie základných práv sťažovateľa. Prípad hodný osobitného zreteľa sa predsa

určuje vo vzťahu k fyzickej osobe ako celku, preto vždy treba na sťažovateľa nazerať ako

na poškodeného chorobou z povolania, ktorá uňho vyvolala sťaženie spoločenského

uplatnenia vyjadrené základným počtom bodov v rozsahu 70 % z celku.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. októbra 2013, v ktorom generálny prokurátor Slovenskej

republiky namietal, že „... súdy nesprávne právne posúdili vec pri inštitúte premlčania.

Uviedol, že samotné bodové ohodnotenie poškodenia zdravia podľa vyhláškou ustanovených

sadzieb sa nepremlčuje. Premlčuje sa iba nárok na náhradu škody (§ 106 ods. 1

), ktorý je možné konkretizovať na základe posudku ošetrujúceho

lekára. Poznamenal, že pokiaľ nárok na náhradu škody tvorí jeden celok, premlčacia doba

začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej škode. Súd tak plynutie premlčacej

doby posúdil nesprávne.“.

Sťažovateľ ústavný súd požiadal aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia, ktoré odôvodnil takto:

„Pre výrazný zásah do základných práv sťažovateľa, rovnako tak pre vyvolanie stavu

právnej neistoty a nedôvery v zákonné a spravodlivé vyriešenie veci, ako aj so zreteľom

na fakt, že porušením základných práv došlo k zmareniu legitímneho očakávania

sťažovateľa, že v jeho veci bude rozhodnuté podľa objektívneho práva, došlo taktiež

k porušeniu právnej istoty, že v rovnakých veciach bude rozhodované rovnako

a v rovnakých veciach dôjde k rovnakej interpretácii a aplikácii práva, sťažovateľ žiada,

aby mu bolo rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky priznané finančné

zadosťučinenie vo výške 1.000, EUR. Tvrdíme, že výška požadovaného finančného

zadosťučinenia je vzhľadom k rozsahu a početnosti zásahov primeraná a spravodlivá.“

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 16. marca 2015 porušil jeho

základné práva podľa , , a a podľa

ods. 1 dohovoru, uvedené rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému súdu a ďalšie konanie,

prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20,

, a a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu zo 16. marca 2015. Podstata námietok sťažovateľa spočíva

v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne aplikovali

vyhlášky č. v spojení s , keď jeho

právo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia

posúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia premlčacej lehoty uvedeného nároku

považovali okamih, keď sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav

poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského

uplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej lehoty považovali deň ustálenia zdravotného

stavu poškodeného, keď je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia

spoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je premlčanie práva na priznanie

mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vylúčené, pretože

začiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné viazať len na rozhodnutie

všeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky pre vznik tohto nároku.

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 16. marca

2015, v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.

Predmetom konania je mimoriadne zvýšenie odškodnenia za SSU navrhovateľa,

ktorý sa domáhala stonásobku základného bodového hodnotenia, t. j. 69.707,23 eura

(vychádzajúc zo 700 bodov x 30 Sk za bod = 21.000 Sk x 100 = 2.100.000 Sk). Predmetom

odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Navrhovateľ si uplatnil nárok na mimoriadne

zvýšenie SSU na základe lekárskeho posudku z roku 1983, podľa ktorého výška

dosiahnutých bodov SSU predstavovala 300 bodov a na základe lekárskeho posudku z roku

2012, podľa ktorého výška dosiahnutých bodov za SSU predstavovala 400 bodov. Sporným

medzi účastníkmi ostalo, či sa nárok na mimoriadne zvýšenie SSU premlčuje a či nárok,

ktorý navrhovateľovi vznikol na základe posudku z roku 2012 zakladá právo navrhovateľa

na mimoriadne zvýšenie SSU podľa vyhl. č. o odškodňovaní bolesti

a sťaženia spoločenského uplatnenia.

V danom prípade základnou spornou otázkou, s poukazom na námietku premlčania

vznesenú v priebehu konania odporcom ako aj vedľajším účastníkom bolo, či nárok

uplatnený žalobou je alebo nie je premlčaný.

Inštitút premlčania má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania

uplatnil svoje právo v zákonom stanovených lehotách. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie

istoty v právnych vzťahoch a to aj za cenu strany vynútiteľnosti práva. Pri premlčaní práva

na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia lehota a to subjektívna v ods. 1

cit. a objektívna v ods. 2 cit. . Začiatok subjektívnej

i objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie

a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť

iba v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia

lehota je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci

z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná

vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu

a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť v žalobe na súde. Okamih

vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom škodovej udalosti,

či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej lehoty je, kedy sa

poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle

priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba. ...

Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie SSU

v zmysle vyhl. č. v dôsledku zistenej choroby z povolania je nárokom

na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide

o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Ak obsahom nároku je požiadavka

na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času

neboli priznané žiadne právne účinky. Pokiaľ aj navrhovateľ poukazoval na rozhodnutia

súdov, ktoré opakovane konštatovali konštitutívnosť rozhodnutia súdu o nároku v zmysle § 7

ods. 3 vyhl. č. , tieto rozhodnutia nemajú žiaden vplyv na posúdenie otázky

premlčania, majú vplyv na posúdenie otázky splatnosti nároku a s tým súvisiacim nárokom

na úroky z omeškania. Zo skutočnosti, že o nároku v zmysle vyhl. č.

môže rozhodnúť len súd, nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že tento nárok nepodlieha

premlčaniu. Opačný výklad by bol v rozpore s princípom právnej istoty, kedy by

poškodenému umožňoval bez akéhokoľvek časového obmedzenia domáhať sa nárokov

na náhradu škody na zdraví. Nemožno sa stotožniť správnym názorom navrhovateľa, že

premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je

na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti – výnimočnosti a osobitnom

zreteli prípadu – rozhodne až súd. Konštitutívnosť rozhodnutia súdu spočíva len

v rozhodnutí o peňažnom nároku na mimoriadne zvýšenie SSU, nejedná sa teda

o konštitutívne rozhodnutie súdu o tom, či v danom prípade ide o prípad hodný osobitného

zreteľa. Danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa existovali v čase, kedy vznikli v danom

prípade existovali najneskôr v čase vydania lekárskeho posudku v roku 1983.

Pri posúdení začiatku plynutia premlčacej doby nároku v zmysle § 7 ods. 3

vyhl. č. , rozhodujúci je okamih, kedy sa po zistení choroby z povolania ustálil

zdravotný stav poškodeného a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k SSU.

Za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto

za ňu zodpovedá, v zmysle je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu

poškodeného, kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie SSU. Posúdenie

otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia lekára.

Podľa vyhl. č. sa posúdenie bolestného a SSU vykoná hneď, ako je

možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, je potrebné vychádzať z premisy,

že v čase vypracovania bodového ohodnotenia musel lekár považovať zdravotný stav

navrhovateľa za ustálený. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie

je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej

správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy.

S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR

vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti

nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň

vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu

poškodeného. Najvyšší súd argumentoval tým, že len čo je ustálený zdravotný stav

poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu

na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia.

Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti

preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas

spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví

a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. ,

kde uzavrel, že o škode spočívajúcej v SSU sa poškodený dozvie v čase, keď možno

objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až

vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť.

Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára.

Na jednej strane síce nestačí sama možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich

skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je

viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie

konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy.

I z vyššie citovanej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode

z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia

dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle , je nevyhnutné považovať deň

ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové

ohodnotenie, v danom prípade v časti uplatneného nároku na základe lekárskeho posudku

z roku 1983 to bolo najneskôr 31. 12. 1983 tak, ako to správne ustálil súd prvého stupňa, aj

keď navrhovateľ nepredložil posudok o odškodnení bolesti a SSU, ktorým došlo

k obodovaniu SSU na 300 bodov. Súd prvého stupňa správne vychádzal z prepúšťacej

správy KPLaT v súvislosti s hospitalizáciou navrhovateľa od 14. 11. 2011 do 18. 11. 2011,

kde v závere je uvedené, že v roku 1983 bolo navrhovateľovi priznaných 300 bodov, čomu

nasvedčuje aj dátum hlásenia jeho choroby z povolania, t. j. 29. 08. 1983. Navrhovateľovi

z hore uvedených dôvodov začala plynúť na uplatnenie jeho časti nároku, ktorú odvodzoval

z lekárskeho posudku z roku 1983 subjektívna premlčacia lehota najneskôr 31. 12. 1983

a uplynula 31. 12. 1985. Navrhovateľ si túto časť nároku uplatnil 06. 09. 2012, t. j.

po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom k tomu, že odporca a vedľajší účastník na strane

odporcu vzniesli námietku premlčania časti nároku navrhovateľa, súd musel na túto

prihliadnuť a v tejto časti nárok navrhovateľa zamietnuť. ...

Časť nároku na mimoriadne zvýšenie SSU si navrhovateľ uplatnil na základe

posudku KPLaT z 03. 01. 2012 (č. l. 7), ktorým bolo pre zhoršenie zdravotného stavu

navrhovateľa, najmä progresiu v psychickej zložke ohodnotené odškodnenie za SSU

vo výške 400 bodov. ...

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere

s odporcom (resp. s jeho právnym predchodcom) na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy

v období od r. 1974 do r. 1991, v prevádzke na výroku viskózového hodvábu v divízii

viskózového vlákna, pričom v období po priznaní choroby z povolania 01. 02. 1983

(chronickej intoxikácie sírouhlíkom) bol preradený v rámci spoločnosti na inú prevádzku

a do roku 1991 nebol vystavený pôsobeniu žiadnej toxickej látky. Od r. 1991 pre zhoršený

zdravotný stav pracoval ako šofér. Od 01. 02. 1984 do 24. 11. 1992 bol poberateľom

čiastočného invalidného dôchodku z dôvodu zdravotného postihnutia, chronickej

intoxikácie sírouhlíkom. Od júla roku 1997 navrhovateľ podniká jednak na základe

živnostenského oprávnenia a aj ako spoločník (a konateľ) v spoločnosti JOAL TRANS s. r.

o. hlavne v oblasti dopravy. V posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského

uplatnenia vypracovanom Fakultnou nemocnicou akad. L. Dérera, Klinikou pracovného

lekárstva a toxikológie bolo poškodenie zdravia navrhovateľa v zmysle zásad pre

hodnotenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia prvotne ohodnotené na 300

bodov (k návrhu posudok navrhovateľ nepripojil, ale z obsahu spisu vyplýva, že bol

vypracovaný v priebehu roka 1983). V roku 2012 pre progresiu zhoršenia zdravotného

stavu navrhovateľa v psychickej zložke bolo jeho poškodenie zdravia dobodované posudkom

o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia o 400 bodov na súčasných 700

bodov. Slovenská poisťovňa vyplatila navrhovateľovi z titulu poistného plnenia len základnú

sumu za 700 bodov. Z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že v čase, keď začal pracovať

u odporcu mal asi 25 rokov. Bol ženatý, v tom čase mal dve dcéry. Aktívne v tom čase

športoval, hrával futbal, bol zápasníkom. Zápaseniu sa venoval aj súťažne. Venoval sa aj

svojmu synovi, ktorý sa tiež venoval športu, hral vrcholový futbal. Dcéra začala v piatich

rokoch gymnastiku, denne sa jej venoval. Bola viac krát majsterka sveta, aj Európy. Začali

ho bolieť ruky, nohy, ramená. Málo spával kvôli bolestiam a z tohto dôvodu išiel k lekárovi,

keď v r. 1983 mu zistili chorobu z povolania. Táto choroba z povolania sa u neho prejavila

najmä na psychike, ktorá mu dosť narušila život. Prejavovalo sa to skôr doma. Za každú

maličkosť vybuchol. Tieto problémy sú teraz ešte horšie. U odporcu pracoval do r. 1991,

kedy sám odišiel. Mal 3 deti a chcel, aby sa mali dobre. Kúpil Áviu a začal s ňou jazdiť

a podnikať. Dokiaľ nenastúpil na starobný dôchodok, za celý čas, odkedy odišiel

od odporcu, vykonával podnikateľskú činnosť v súvislosti s rozvozom. V spoločnej

domácnosti žije so svojou manželkou. Problémy, ktoré má v súčasnosti sú tie, že málo

spáva, chodí neskoro spať, nevie zaspať, má bolesti na nohách, prehadzuje sa. Niekedy

o 6 hod. alebo o 5 hod. ráno pozerá ešte televíziu. Nechodí skoro vôbec medzi ľudí a má

psa, ktorému sa venuje. Nemá rád ani rodinné návštevy. Pár rokov spáva už sám, teda má

problémy aj intímneho charakteru. So zápasením skončil, keď mal 21 r. a futbalu sa venoval

asi do 35 – 37 rokov iba ako zábave. S futbalom skončil z dôvodu, že mal bolesti.

V minulosti manželke pomáhal, mal veľa priateľov a teraz už pomáha menej a aj priateľov

má menej. Tiež chodieval na hokej, venoval sa športu a v 90 tich rokoch chodieval na ryby.

Dennú tlač číta pomenej a tiež menej sleduje televíziu z dôvodu, že je nervózny. Má

problémy aj s pamäťou. Teraz chodí na bicykli, ale keď prejde kilometer, má ruky a prsty

úplne stŕpnuté. K lekárovi ide s ním manželka a vybavuje aj úradné veci. V čase, keď

pracoval u odporcu vedel, že nemá požívať alkohol a bol poučený. Trestne stíhaný

z výtržníctva pod vplyvom alkoholu bol niekoľko krát, ale bolo to mimo pracovného času,

kvôli nebohému otcovi. Ďalej uviedol, že po priznaní starobného dôchodku podnikal

v autodoprave a v súčasnosti už nepodniká. Bol zamestnaný vo vlastnej firme. K príjmom

uviedol, že firma už 3 roky nefunguje, predtým už mal veľmi málo roboty, lebo mali odlišné

názory s kolegom. Je na tom stále horšie a horšie psychicky. Od roku 1983 psychiatra,

psychológa, neurológa nenavštevoval. Chodil len na vyšetrenia k obvodnému lekárovi alebo

súkromnému lekárovi. V súčasnosti navštevuje psychiatra, chodí na Kramáre na KPLaT asi

2 3 roky. Na KPLaT nechodieval pretože, po tom ako mu zobrali invalidný dôchodok musel

zarobiť peniaze, bol mladý. Bol mu priznaný polovičný invalidný dôchodok v roku 1983.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvého stupňa ohľadne nepreukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa,

ktoré by odôvodňovali mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského

uplatnenia navrhovateľa, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého

rozsudku.

Podľa ustálenej súdnej praxe (keďže vyhláška neobsahuje rozsah odškodnenia SSU)

predpokladom mimoriadneho zvýšenia SSU je existencia takých skutočností, ktoré

umožňujú vyvodiť záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným

odškodnením SSU, ktoré už samo predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé

dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a

spoločenských potrieb a úloh. Primerané zvýšenie nad stanovenú najvyššiu výmeru

odškodnenia v zmysle ust. vyhl. č. prichádza do úvahy len

výnimočne, v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Pre záver súdu o tom, že navrhovateľ

nespĺňa predpoklady pre mimoriadne zvýšenie SSU svedčí najmä fakt, že navrhovateľ od

roku 1991 u odporcu nepracuje, bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku do

roku 1992, od tejto doby (t. j. 20 rokov) nenavštevoval žiadnych odborných lekárov v

súvislosti s ochoreniami, ktorými (ako tvrdil) trpel, psychiatrickú kliniku začal navštevovať

posledné dva roky. Od roku 1997 podnikal v oblasti dopravy ako živnostník aj ako

spoločník (a konateľ) v spoločnosti s ručením obmedzeným a podľa výpovede samotného

navrhovateľa podnikal minimálne do roku 2010 (výpoveď navrhovateľa na č. l. 189). Od

roku 2007 je poberateľom starobného dôchodku (prepúšťacia správa č. l. 57). V čase, kedy

žiada priznať mimoriadne zvýšenie SSU v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania

diagnostikovanou v roku 1983 je vo veku 64 rokov, na nepriaznivom zdravotnom stave

navrhovateľa sa podieľa nie len jeho vek, rodinná anamnéza ale aj ďalšie, neprofesionálne

ochorenia, tak ako to vyplýva odborného stanoviska KPLaT zo dňa 08. 01. 2013 (č. l. 74),

vypracovaného na základe žiadosti súdu prvého stupňa zo dňa 03. 12. 2012. Sotva možno

uveriť všetkým tvrdeniam navrhovateľa v odvolaní (ale rovnako aj v návrhu a ďalších

vyjadreniach založených v spise) v súvislosti s konkretizáciou ochorení, ktorými má

navrhovateľ trpieť po zistení choroby z povolania, keď sám navrhovateľ vo výpovedi (na

pojednávaní 09. 05. 2013 č. l. 189) uviedol, akú sumu peňazí si so spoločníkom z

podnikania rozdeľovali pričom podotkol, že vzhľadom na to, že musel byť 24 hodín pri

telefóne to bola nezaplatená práca. Z výpovede navrhovateľa teda vyplynulo, že práca

navrhovateľa ako podnikateľa bola náročná na čas, išlo o zodpovednú prácu, spočívajúcu

okrem iného aj v riadení zamestnaných pracovníkov (odvolanie č. l. 237), vyžadujúcu si aj

absolvovanie skúšky na odbornú spôsobilosť, navrhovateľ ju vykonával minimálne v období

rokov od 1997 do 2010. Bolo by nemožné vykonávať tak náročnú prácu podnikateľa, ak by

navrhovateľ trpel všetkými obmedzeniami v súvislostí s špecifikovanými ochoreniami v

podaniach navrhovateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti

bolo potrebné uzavrieť, že obmedzenia navrhovateľa (spôsobené viacerými

diagnostikovanými ochoreniami) ako následok choroby z povolania nemožno považovať za

splnenie predpokladov pre mimoriadne zvýšenie SSU a obmedzenia boli kompenzované

základným odškodnením SSU. Mimoriadnym zvýšením SSU sa odškodňujú prípady, keď

osoba čiastočne alebo úplne sa nie je schopná o seba postarať, keď ostane invalidnou a

potrebuje pomoc tretej osoby pri vykonávaní základných životných potrieb. Navrhovateľ

počas konania sám netvrdil, že by bol jeho zdravotný stav a obmedzenia takého charakteru,

že by nebol schopný sa sám o seba postarať v tom smere, že by sa nedokázal vykonávať

základné životné potreby a na tieto by potreboval pomoc rodiny.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.“

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 16. marca 2015 vyplýva, že v predmetnej

veci tento súd uplatnený nárok sťažovateľa posúdil odlišne v dvoch jeho častiach – v prvej

časti ho posúdil ako nárok uplatnený na základe bodového hodnotenia obsiahnutého

v znaleckom posudku z roku 1983 (t. j. najneskôr z 31. decembra 1983) a v druhej časti ako

nárok uplatnený na základe bodového hodnotenia obsiahnutého v znaleckom posudku

z 3. januára 2012. Krajský súd oba uplatnené nároky posudzoval samostatne a zamietol ich

z rôznych dôvodov. Časť nároku sťažovateľa uplatneného na základe znaleckého posudku

z roku 1983 zamietol z dôvodu premlčania a časť jeho nároku uplatneného na základe

znaleckého posudku z 2012 zamietol z dôvodu nesplnenia podmienky pre jeho priznanie,

a síce neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na priznanie mimoriadneho

odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rozporuje odôvodnenie rozsudku zo 16. marca 2015

týkajúce sa časti uplatneného nároku na základe znaleckého posudku z 1983. Krajský súd

uvedenú časť odôvodnenia v rozsudku zo 16. marca 2015 založil na ustálenej judikatúre

všeobecných súdov, ktoré sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právo

viazané na konkrétnu osobu, ktoré sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažná

satisfakcia, ktorá je priznávaná na základe nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedeného

nároku je určujúci, resp. definuje právo na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právo

majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia má podľa uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkového

práva, ktoré sa premlčuje, pričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci

okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnotenia

sťaženia spoločenského uplatnenia. V prípade, ak neskôr dôjde k „dobodovaniu“

zdravotného stavu poškodeného v dôsledku jeho zhoršenia, je pre ďalšie uplatnenie nároku

na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia z hľadiska premlčania rozhodujúci tento

okamih „dobodovania“ (pozri rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 25. apríla 2012 a sp. zn. z 26. februára 2013).

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku krajského

súdu sp. zn. z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval o nároku na

zvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak

uplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j.

v dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nároku

na priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia

nemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrený

v rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. týkajúci sa možnosti premlčania

nároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia je

v rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný.

Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia v prípade, v ktorom u poškodeného došlo postupom času

k zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešila

otázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa vyhlášky č. znížiť

základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia o výšku už poškodenému

priznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súd

dospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejto

súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopiera

právne závery krajského súdu uvedené v rozsudku zo 16. marca 2015.

V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkov

rozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázky

priznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadne

odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdneho

rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľ v tejto súvislosti účelovo nerozlišuje medzi vznikom možnosti poškodeného

uplatniť si na súde svoj nárok v legitímnej nádeji založenej na ustanoveniach zákona

na priaznivé rozhodnutie, pričom okamih uplatnenia tohto nároku je rozhodujúci pre začatie

plynutia premlčacej lehoty a vznikom povinnosti zaplatiť súdom priznaný nárok v určenej

lehote, ktorej sa možno domáhať až po priznaní nároku, a preto jeho argumentáciu nemožno

považovať za právne relevantnú.

Podľa názoru ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci

dostatočne poukázaním na konkrétne v konaní vykonané dôkazy a popísaním ich

hodnotenia podložili svoje skutkové i právne závery týkajúce sa sťažovateľom uplatneného

nároku. Krajský súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 16. marca 2015 zaoberal

taktiež argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní o odvolaní, uviedol, akými

úvahami sa jej pri hodnotení spravoval, a prečo ním predložené argumenty nepovažoval

za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi krajského súdu uvedenými

v jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti

záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie

porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa

v tejto časti podľa dospel k záveru, že z predloženej

sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

záverov vyvodených krajským súdom v rozsudku zo 16. marca 2015, a teda o porušení

základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa , ako aj práva podľa

dohovoru.

Sťažovateľ namietané porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3 a čl. 39

ods. 1 osobitne neodôvodnil.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie

základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné

právo garantujúce ochranu majetku (m. m. ), ako aj základné právo na prácu,

a základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu

(m. m. , , ). Ústavný súd v súlade so svojou

skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru. V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby

sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné

právne normy.

Keďže ústavný súd rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2015 nepovažoval

za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, nemohlo týmto rozsudkom dôjsť ani k porušeniu

základných práv podľa , a .

Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2015