Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)I. ÚS 384/2015
PDF · 594.72 KB
No categories available
I. ÚS 384/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Grösslingová 4,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 23 Co 321/2014 zo 16. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl.
39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 321/2014
zo 16. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2015“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Galanta (ďalej
len „okresný súd“) sťažovateľ podal návrh na zaplatenie sumy 69 707,23 € z titulu
mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku choroby z
povolania. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 50/2012 210 z 29. júla 2013 návrh sťažovateľa
zamietol stotožniac sa s tvrdeniami odporcu o premlčaní ním uplatneného práva na
mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ podal proti
rozsudku okresného súdu z 29. júla 2013 odvolanie. Krajský súd rozsudkom
č. k. 23 Co 321/2014 269 zo 16. marca 2015 potvrdil rozsudok okresného súdu z 29. júla
2013 s tým, že vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku posúdil taktiež ako
opodstatnenú, pretože nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia nebol uplatnený v dvojročnej subjektívnej lehote od vystavenia posudku
na základné bodové ohodnotenie.
Sťažovateľ dovolanie nepodával, pretože mal vedomosť, že Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 165/2014 zo 17. marca 2015
v obdobnom prípade dovolanie odmietol ako procesne neprípustné.
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne posúdili
vznesenú námietku premlčania, čo malo za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie občana, ktorý nie
zvláštnej viny stratil spôsobilosť na prácu zaručeného čl. 35 ods. 3 ústavy a čl. 39 ods. 1
ústavy, ako aj základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ústavy.
Krajský súd sa podľa sťažovateľa v otázke premlčania nároku stotožnil s arbitrárnym
výkladom okresného súdu týkajúcim sa § 7 ods. 3 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva
a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov
č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) a neakceptoval tvrdenie
sťažovateľa, že nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nie je
možné premlčať, pretože vzniká až na základe rozhodnutia súdu, ktoré je vo vzťahu
k existencii dôvodov na vznik nároku konštitutívne výrokom o existencii prípadu hodného
osobitného zreteľa v čase rozhodovania súdu.
Krajský súd námietku premlčania žalovaného posúdil nesprávne a odlišne ako
v inom obdobnom prípade zamestnanca s rovnakou chorobou z povolania toho istého
zamestnávateľa v rozsudku č. k. 23 Co 261/2011 413 z 30. apríla 2012, v ktorom
konštatoval, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o nároku tzn. mimoriadneho zvýšenia
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolesť neexistuje subjektívne právo
poškodeného na primerané zvýšenie uvedeného nároku, a preto nemôže dôjsť ani
k premlčaniu uvedeného nároku. V súlade s čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy sťažovateľ
očakával, že krajský súd vyhodnotí vznesenú námietku premlčania aj v jeho veci ako
nenáležitú a bez právnych účinkov.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa sťažovateľa na zodpovedanie
podstatnej otázky, a to aké účinky má rozhodnutie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., aplikovali nesprávny výklad tohto ustanovenia, ktorý je v rozpore s právnou
teóriou a právnymi princípmi.
V rozsudku zo 16. marca 2015 krajský súd uviedol, že poškodený sa o škode
na zdraví spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia dozvie v momente, keď je jeho
zdravotný stav po skončení liečby natoľko ustálený, že je zistiteľné, či a v akom rozsahu
došlo k sťaženiu jeho spoločenského uplatnenia v živote a v spoločnosti, a keď je objektívne
možné vykonať hodnotenie, pričom tento moment považoval za začiatok plynutia
premlčacej doby pre uplatnenie mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že krajský súd podľa neho opomína a absolútne sa
nevysporiadava so základným predpokladom pre priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorým je podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
zistenie prípadu hodného osobitného zreteľa, t. j. nerozlišuje medzi nárokom na mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a tzv. základným nárokom
na odškodnenie.
Sťažovateľ poukázal na to, že predmetom konania pred okresným súdom je
spravodlivé finančné zadosťučinenie – mimoriadne zvýšenie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia vzhľadom na výnimočný charakter jeho prípadu podľa § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb. Podľa sťažovateľa základný nárok na odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia na základe priznaného bodového hodnotenia z posudku, právo
na úhradu zvýšeného odškodného za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2
vyhlášky č. 32/1965 Zb. a mimoriadne zvýšenie odškodnenia, resp. náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia sú separátne, oddelené plnenia, ktoré sú samostatne uplatniteľné
v rámci občianskeho súdneho konania.
Tvrdenie súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, že uplatnený nárok
tvorí nedeliteľný celok, je nezmyselné a nemá oporu v platnom právnom poriadku.
Sťažovateľ pre účely podloženia svojej argumentácie poukázal na rozhodnutie najvyššieho
súdu vo veci sp. zn. 7 Sžso 56/2008, v ktorom tento súd na strane 6 uviedol:
„Mimoriadne zvýšenie odškodnenia, vyplatené na základe rozhodnutí súdov, je iným
nárokom, ktorý so základným nárokom na odškodnenie nemožno zamieňať, pretože
rozhodovanie súdu na základe § 7 ods. 3 vyhlášky je rozhodovaním súdu o inom nároku,
vyplývajúceho z choroby z povolania.“
Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že začiatok plynutia premlčacej doby je
vo vzťahu k základnému právu na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia
a vo vzťahu k právu na dvojnásobné zvýšené odškodnenie v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. viazaný, resp. odvíja sa od poznatkov z posudku, kým pri spravodlivom
finančnom zadosťučinení sa odvíja výhradne od konštitutívneho rozhodnutia súdu
na základe poznatkov z vykonaného dokazovania preukazujúceho výnimočnosť a osobitný
zreteľ prípadu v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.
Sťažovateľ považuje za absurdný argument, podľa ktorého právo poškodeného
uplatniť nárok na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods.
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. na súde vzniká okamihom, keď sa poškodený dozvedel o škode a
o tom, kto za škodu zodpovedá, a ak uvedené právo nevykoná, plynutím času sa premlčí.
V § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. je podľa sťažovateľa explicitne vyjadrený zámer
normotvorcu zvyšovať výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípadoch
hodných osobitného zreteľa, nezávisle od limitov stanovených v § 7 ods. 2 tejto vyhlášky
kreovaním osobitného plnenia – mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia a navyše môže dôjsť aj k opätovnej aplikácii § 7 ods. 3 uvedenej vyhlášky
v prípade, ak choroba vyvolá nové následky na zdraví poškodeného.
V preskúmavanom konaní boli súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci podľa
sťažovateľa povinné zisťovať a konštitutívne rozhodnúť o otázke, či následky choroby
z povolania u neho predstavujú prípad hodný osobitného zreteľa, a v prípade, ak by dospeli
k pozitívnemu záveru o tejto otázke, mali by zaviazať žalovaného na náhradu mimoriadneho
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Súd však pri rozhodovaní o mimoriadnom zvýšení odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia konštatovanie o zistení prípadu hodného osobitného zreteľa
nevykonáva samostatným výrokom. Rozhodnutie je inkorporované do rozhodnutia
na plnenie – mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sťažovateľ ani nemôže požadovať určenie tohto stavu, t. j. podať žalobu v zmysle § 80
ods. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože môže žalovať priamo
plnenie, a teda v súlade s konštantnou judikatúrou nemá naliehavý právny záujem na tomto
určení.
Podaným návrhom sa sťažovateľ v konaní domáha podľa § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. zvýšenia základnej sumy odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia,
t. j. rozhodnutia právnej otázky, o ktorej je oprávnený rozhodnúť len všeobecný súd, pričom
jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa konštitutívnym aktom aplikácie práva (pozri
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997,
zošit č. 5 ̶6, s. 169), ktorý konštituuje novú právnu situáciu a pôsobí ex nunc. Podľa
sťažovateľa je jednoznačné, že až do pozitívneho rozhodnutia súdu o podanom návrhu
neexistuje subjektívne právo sťažovateľa na zaplatenie zvýšenej náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a preto pred rozhodnutím súdu o tomto nároku nemôže dôjsť ani
k premlčaniu takého práva.
Podľa sťažovateľa argumentácia krajského súdu uvedená v jeho rozsudku
zo 16. marca 2015 nedáva odpoveď na skutočnosť, že sťažovateľ nemal a do právoplatného
pozitívneho rozhodnutia všeobecného súdu o jeho návrhu nemá právo na primerané
zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu podľa § 7 ods. 1 a 2
vyhlášky č. 32/1965 Zb., na základe ktorého by mohol vyzvať odporcu na dobrovoľné
plnenie povinnosti pred podaním svojho návrhu, resp. vyzvať odporcu na uzatvorenie
mimosúdnej dohody alebo súdneho zmieru, t. j. nemá majetkové právo podliehajúce
premlčaniu.
V danom prípade podľa sťažovateľa nedošlo k premlčaniu nároku, t. j. k uplynutiu
času ustanoveného v zákone na vykonanie práva na primerané zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., t. j. vznesením námietky nemôže dôjsť k zániku nároku patriaceho k obsahu
práva na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu
ustanovenú v § 7 ods. l a ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok ešte
nevznikol a vznikne až konštituovaním zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).
Podľa sťažovateľa právny názor krajského súdu, podľa ktorého za deň počiatku
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka považuje
deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keď už možno objektívne urobiť bodové
hodnotenie, je relevantná výlučne k vystaveniu posudku na základné bodové hodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady za bolesť ako dávok úrazového poistenia.
Nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa
sťažovateľa konštituuje až všeobecný súd svojím rozhodnutím, v ktorom musí konštatovať
existenciu prípadu hodného osobitného zreteľa, pričom tento stav podľa neho nemusí
existovať v období dvoch rokov od vystavenia posudku na základné obodovanie sťaženia
spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že na vznik nároku na mimoriadne
zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nepostačuje ustálenie zdravotného
stavu a vznik situácie, keď je možné pristúpiť k hodnoteniu (to sú predpoklady na tzv.
základný nárok), ale je potrebné konštatovať mimoriadnosť prerokúvaného prípadu. Krajský
súd podľa sťažovateľa v predmetnej veci aplikoval nesprávnu právnu normu, a to § 106
Občianskeho zákonníka na základe nesprávneho výkladu § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965
Zb., čím porušil všetky ním označené práva.
K otázke premlčania sťažovateľ poukazuje na právny názor Okresného súdu Galanta
v obdobnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 174/2008 vyslovený v jeho rozhodnutí
zo 6. júla 2010, podľa ktorého „nie je možné sa stotožniť s názorom odporcu, že navrhovateľ
si svoj uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
uplatňuje v zmysle posudkov z rokov 1986 a 2000 a to z toho dôvodu, že z týchto posudkov
môže byť odvodzovaný nárok navrhovateľa na základné odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia, pričom v prípadoch posudzovania nároku na mimoriadne
zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia tieto posudky sú iba dôkazným prostriedkom
preukazujúcim existenciu choroby z povolania... Taktiež súd vo veci zaujal stanovisko, že
nie je možné sa stotožniť s argumentáciou odporcu, pretože v prípade progresujúcej
choroby z povolania tak, ako je tomu v prípade navrhovateľa, nie je možné jednoznačne
určiť časový bod, od ktorého by bolo možné v zmysle argumentácie odporcu počítať plynutie
premlčacej lehoty, pretože od vypracovania posudkov z rokov 1986 a 2000 dochádza
v zmysle vykonaného dokazovania ako to vyplýva aj z najčerstvejšej prepúšťacej správy
k vzniku stále nových prejavov choroby navrhovateľa.“.
Krajský súd tým, že nerozhodol o zamietnutí vznesenej námietky premlčania,
nerešpektoval podľa sťažovateľa ani judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96 z 30. septembra 1996, judikát č. 53/1997, zošit č. 5 ̶6, s. 169).
Výklad právnych predpisov, ktorý krajský súd použil, je podľa sťažovateľa z právneho
hľadiska absolútne nesprávny a z celospoločenského hľadiska s poukazom na účel uvedenej
právnej úpravy neprijateľný.
Sťažovateľ poukázal na to, že § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. priznáva len
možnosť priznať zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodnutím
súdu, t. j. právo na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nie je
nárokovateľné, čo potvrdzuje aj jediné kritérium, ktoré je pri jeho priznaní zohľadňované,
a síce fakt, že ide o prípad hodný osobitného zreteľa. Ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky
č. 32/1965 Zb. predstavuje prostriedok na odstránenie tvrdosti zákona.
Sťažovateľ poukázal na to, že na základe zákona má iba „právo na možnosť“
zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom, t. j. podľa neho nejde
o právo v pravom zmysle, pretože nositeľom právneho nároku sa stane až na základe úvahy
a pozitívneho rozhodnutia súdu.
V danom prípade uplatnením námietky premlčania podľa sťažovateľa nemôže dôjsť k
zániku nároku patriaceho k obsahu práva na primerané zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v § 7 ods. 1 a ods. 2 vyhlášky
č. 32/1965 Zb., pretože takýto právny nárok ešte nevznikol a vznikne až konštituovaním
zodpovedajúceho práva (a to rozhodnutím súdu).
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci vychádzali
z nesprávneho vyhodnotenia účelu mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktoré sa od základného nároku zásadne líši. Vecná príslušnosť rozhodovať
o základnom nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia prináleží
organizačným zložkám Sociálnej poisťovne na základe § 178 a § 179 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) v rámci konania o dávkach úrazového poistenia, ktoré sú definované v § 13 ods. 3
tohto zákona, podľa ktorého sa za dávku úrazového poistenia podľa písm. h) považuje
náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sťažovateľ následne poukázal na to, že mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. nie je dávkou úrazového
poistenia, o ktorej rozhoduje Sociálna poisťovňa v dávkovom konaní, ale všeobecný súd
v osobitnom režime, a preto sa na tento nárok nevzťahuje ani § 114 zákona o sociálnom
poistení o premlčaní nároku na výplatu dávky, ktorý sa vzťahuje len na dávky sociálneho
poistenia.
Sťažovateľ vo vzťahu k hodnoteniu splnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa pri
rozhodovaní všeobecného súdu uviedol:
„Okresný súd Galanta ako aj Krajský súd v Trnave delí nárok na zvýšenie podľa § 7
ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb. na dva celky, a to vždy vo vzťahu k jednotlivým lekárskym
posudkom, pričom aplikuje nesprávne § 106 OZ o premlčaní, čím v rozpore s účelom
mimoriadneho zvýšenia SSU v prípade hodnom osobitného zreteľa nazerá na sťažovateľa
z pohľadu čiastkových bodových hodnotení, a nie ako na celok. Tým sa dostáva do pozície,
kedy hodnotí dôvody vystavenia posudku samostatne, čím v skutočnosti nikdy nemôže dôjsť
za danej situácie k dôvodnosti tvrdenia existencie prípadu hodného osobitného zreteľa,
nakoľko 300 bodov ani 400 bodov samostatne k maximálnemu možnému rozsahu bodovania
1000 bodmi neobstojí. Uvedené jednoznačne preukazuje nesprávnosť úvah všeobecných
súdov a porušenie základných práv sťažovateľa. Prípad hodný osobitného zreteľa sa predsa
určuje vo vzťahu k fyzickej osobe ako celku, preto vždy treba na sťažovateľa nazerať ako
na poškodeného chorobou z povolania, ktorá uňho vyvolala sťaženie spoločenského
uplatnenia vyjadrené základným počtom bodov v rozsahu 70 % z celku.“
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 2 M Cdo 24/2012 z 31. októbra 2013, v ktorom generálny prokurátor Slovenskej
republiky namietal, že „... súdy nesprávne právne posúdili vec pri inštitúte premlčania.
Uviedol, že samotné bodové ohodnotenie poškodenia zdravia podľa vyhláškou ustanovených
sadzieb sa nepremlčuje. Premlčuje sa iba nárok na náhradu škody (§ 106 ods. 1
Občianskeho zákonníka), ktorý je možné konkretizovať na základe posudku ošetrujúceho
lekára. Poznamenal, že pokiaľ nárok na náhradu škody tvorí jeden celok, premlčacia doba
začína plynúť až vtedy, keď sa poškodený dozvie o celej škode. Súd tak plynutie premlčacej
doby posúdil nesprávne.“.
Sťažovateľ ústavný súd požiadal aj o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia, ktoré odôvodnil takto:
„Pre výrazný zásah do základných práv sťažovateľa, rovnako tak pre vyvolanie stavu
právnej neistoty a nedôvery v zákonné a spravodlivé vyriešenie veci, ako aj so zreteľom
na fakt, že porušením základných práv došlo k zmareniu legitímneho očakávania
sťažovateľa, že v jeho veci bude rozhodnuté podľa objektívneho práva, došlo taktiež
k porušeniu právnej istoty, že v rovnakých veciach bude rozhodované rovnako
a v rovnakých veciach dôjde k rovnakej interpretácii a aplikácii práva, sťažovateľ žiada,
aby mu bolo rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky priznané finančné
zadosťučinenie vo výške 1.000, EUR. Tvrdíme, že výška požadovaného finančného
zadosťučinenia je vzhľadom k rozsahu a početnosti zásahov primeraná a spravodlivá.“
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 321/2014 zo 16. marca 2015 porušil jeho
základné práva podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, uvedené rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému súdu a ďalšie konanie,
prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 20,
čl. 35 ods. 3, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu zo 16. marca 2015. Podstata námietok sťažovateľa spočíva
v tvrdení, podľa ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nesprávne aplikovali
§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v spojení s § 106 Občianskeho zákonníka, keď jeho
právo na priznanie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
posúdili ako premlčané s tým, že ako začiatok plynutia premlčacej lehoty uvedeného nároku
považovali okamih, keď sa po zistení choroby z povolania ustálil zdravotný stav
poškodeného natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského
uplatnenia, t. j. za začiatok plynutia premlčacej lehoty považovali deň ustálenia zdravotného
stavu poškodeného, keď je možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia. Podľa názoru sťažovateľa je premlčanie práva na priznanie
mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vylúčené, pretože
začiatok plynutia premlčacej doby je v tomto prípade možné viazať len na rozhodnutie
všeobecného súdu o ňom, ktoré má konštitutívne účinky pre vznik tohto nároku.
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 16. marca
2015, v ktorom tento súd v podstatnom uviedol:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vecne správny.
Predmetom konania je mimoriadne zvýšenie odškodnenia za SSU navrhovateľa,
ktorý sa domáhala stonásobku základného bodového hodnotenia, t. j. 69.707,23 eura
(vychádzajúc zo 700 bodov x 30 Sk za bod = 21.000 Sk x 100 = 2.100.000 Sk). Predmetom
odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa,
ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý. Navrhovateľ si uplatnil nárok na mimoriadne
zvýšenie SSU na základe lekárskeho posudku z roku 1983, podľa ktorého výška
dosiahnutých bodov SSU predstavovala 300 bodov a na základe lekárskeho posudku z roku
2012, podľa ktorého výška dosiahnutých bodov za SSU predstavovala 400 bodov. Sporným
medzi účastníkmi ostalo, či sa nárok na mimoriadne zvýšenie SSU premlčuje a či nárok,
ktorý navrhovateľovi vznikol na základe posudku z roku 2012 zakladá právo navrhovateľa
na mimoriadne zvýšenie SSU podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia.
V danom prípade základnou spornou otázkou, s poukazom na námietku premlčania
vznesenú v priebehu konania odporcom ako aj vedľajším účastníkom bolo, či nárok
uplatnený žalobou je alebo nie je premlčaný.
Inštitút premlčania má viesť oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania
uplatnil svoje právo v zákonom stanovených lehotách. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie
istoty v právnych vzťahoch a to aj za cenu strany vynútiteľnosti práva. Pri premlčaní práva
na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia lehota a to subjektívna v ods. 1
cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok subjektívnej
i objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie
a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť
iba v rámci objektívnej premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia
lehota je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci
z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná
vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu
a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť, vyčísliť v žalobe na súde. Okamih
vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom škodovej udalosti,
či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej lehoty je, kedy sa
poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle
priamo škodca, ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba. ...
Podľa názoru odvolacieho súdu uplatnený nárok na mimoriadne zvýšenie SSU
v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania je nárokom
na náhradu škody na zdraví a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide
o právo majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu. Ak obsahom nároku je požiadavka
na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času
neboli priznané žiadne právne účinky. Pokiaľ aj navrhovateľ poukazoval na rozhodnutia
súdov, ktoré opakovane konštatovali konštitutívnosť rozhodnutia súdu o nároku v zmysle § 7
ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., tieto rozhodnutia nemajú žiaden vplyv na posúdenie otázky
premlčania, majú vplyv na posúdenie otázky splatnosti nároku a s tým súvisiacim nárokom
na úroky z omeškania. Zo skutočnosti, že o nároku v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.
môže rozhodnúť len súd, nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že tento nárok nepodlieha
premlčaniu. Opačný výklad by bol v rozpore s princípom právnej istoty, kedy by
poškodenému umožňoval bez akéhokoľvek časového obmedzenia domáhať sa nárokov
na náhradu škody na zdraví. Nemožno sa stotožniť správnym názorom navrhovateľa, že
premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je
na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti – výnimočnosti a osobitnom
zreteli prípadu – rozhodne až súd. Konštitutívnosť rozhodnutia súdu spočíva len
v rozhodnutí o peňažnom nároku na mimoriadne zvýšenie SSU, nejedná sa teda
o konštitutívne rozhodnutie súdu o tom, či v danom prípade ide o prípad hodný osobitného
zreteľa. Danosti dôvodov hodných osobitného zreteľa existovali v čase, kedy vznikli v danom
prípade existovali najneskôr v čase vydania lekárskeho posudku v roku 1983.
Pri posúdení začiatku plynutia premlčacej doby nároku v zmysle § 7 ods. 3
vyhl. č. 32/1965 Zb., rozhodujúci je okamih, kedy sa po zistení choroby z povolania ustálil
zdravotný stav poškodeného a to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k SSU.
Za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto
za ňu zodpovedá, v zmysle § 106 OZ je potrebné považovať deň ustálenia zdravotného stavu
poškodeného, kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie SSU. Posúdenie
otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil pritom závisí od vyjadrenia lekára.
Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. sa posúdenie bolestného a SSU vykoná hneď, ako je
možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, je potrebné vychádzať z premisy,
že v čase vypracovania bodového ohodnotenia musel lekár považovať zdravotný stav
navrhovateľa za ustálený. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby poškodeného nie
je teda viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku alebo lekárskej
správy dozvie bodové ohodnotenie svojej ujmy.
S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR
vo svojom rozsudku sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti
nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň
vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu
poškodeného. Najvyšší súd argumentoval tým, že len čo je ustálený zdravotný stav
poškodeného, možno ohodnotiť bolesť, týmto okamihom je teda bolesť zistená bez ohľadu
na to, kedy lekár vyhotoví posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia.
Posudok je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú a zistenú bolesť. Za dátum zistenia bolesti
preto nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára. Za čas
spôsobenia bolesti treba teda považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví
a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného.
Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006,
kde uzavrel, že o škode spočívajúcej v SSU sa poškodený dozvie v čase, keď možno
objektívne urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až
vtedy má k dispozícii skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť.
Posúdenie otázky, kedy sa zdravotný stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára.
Na jednej strane síce nestačí sama možnosť poškodeného dozvedieť sa o rozhodujúcich
skutočnostiach, na druhej strane však začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie je
viazaný na okamih, kedy sa poškodený zo znaleckého posudku či lekárskej správy dozvie
konkrétny výsledok bodového ohodnotenia jeho ujmy.
I z vyššie citovanej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode
z titulu bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia
dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 OZ, je nevyhnutné považovať deň
ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové
ohodnotenie, v danom prípade v časti uplatneného nároku na základe lekárskeho posudku
z roku 1983 to bolo najneskôr 31. 12. 1983 tak, ako to správne ustálil súd prvého stupňa, aj
keď navrhovateľ nepredložil posudok o odškodnení bolesti a SSU, ktorým došlo
k obodovaniu SSU na 300 bodov. Súd prvého stupňa správne vychádzal z prepúšťacej
správy KPLaT v súvislosti s hospitalizáciou navrhovateľa od 14. 11. 2011 do 18. 11. 2011,
kde v závere je uvedené, že v roku 1983 bolo navrhovateľovi priznaných 300 bodov, čomu
nasvedčuje aj dátum hlásenia jeho choroby z povolania, t. j. 29. 08. 1983. Navrhovateľovi
z hore uvedených dôvodov začala plynúť na uplatnenie jeho časti nároku, ktorú odvodzoval
z lekárskeho posudku z roku 1983 subjektívna premlčacia lehota najneskôr 31. 12. 1983
a uplynula 31. 12. 1985. Navrhovateľ si túto časť nároku uplatnil 06. 09. 2012, t. j.
po uplynutí premlčacej lehoty. Vzhľadom k tomu, že odporca a vedľajší účastník na strane
odporcu vzniesli námietku premlčania časti nároku navrhovateľa, súd musel na túto
prihliadnuť a v tejto časti nárok navrhovateľa zamietnuť. ...
Časť nároku na mimoriadne zvýšenie SSU si navrhovateľ uplatnil na základe
posudku KPLaT z 03. 01. 2012 (č. l. 7), ktorým bolo pre zhoršenie zdravotného stavu
navrhovateľa, najmä progresiu v psychickej zložke ohodnotené odškodnenie za SSU
vo výške 400 bodov. ...
Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere
s odporcom (resp. s jeho právnym predchodcom) na základe uzatvorenej pracovnej zmluvy
v období od r. 1974 do r. 1991, v prevádzke na výroku viskózového hodvábu v divízii
viskózového vlákna, pričom v období po priznaní choroby z povolania 01. 02. 1983
(chronickej intoxikácie sírouhlíkom) bol preradený v rámci spoločnosti na inú prevádzku
a do roku 1991 nebol vystavený pôsobeniu žiadnej toxickej látky. Od r. 1991 pre zhoršený
zdravotný stav pracoval ako šofér. Od 01. 02. 1984 do 24. 11. 1992 bol poberateľom
čiastočného invalidného dôchodku z dôvodu zdravotného postihnutia, chronickej
intoxikácie sírouhlíkom. Od júla roku 1997 navrhovateľ podniká jednak na základe
živnostenského oprávnenia a aj ako spoločník (a konateľ) v spoločnosti JOAL TRANS s. r.
o. hlavne v oblasti dopravy. V posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia vypracovanom Fakultnou nemocnicou akad. L. Dérera, Klinikou pracovného
lekárstva a toxikológie bolo poškodenie zdravia navrhovateľa v zmysle zásad pre
hodnotenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia prvotne ohodnotené na 300
bodov (k návrhu posudok navrhovateľ nepripojil, ale z obsahu spisu vyplýva, že bol
vypracovaný v priebehu roka 1983). V roku 2012 pre progresiu zhoršenia zdravotného
stavu navrhovateľa v psychickej zložke bolo jeho poškodenie zdravia dobodované posudkom
o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia o 400 bodov na súčasných 700
bodov. Slovenská poisťovňa vyplatila navrhovateľovi z titulu poistného plnenia len základnú
sumu za 700 bodov. Z výsluchu navrhovateľa vyplynulo, že v čase, keď začal pracovať
u odporcu mal asi 25 rokov. Bol ženatý, v tom čase mal dve dcéry. Aktívne v tom čase
športoval, hrával futbal, bol zápasníkom. Zápaseniu sa venoval aj súťažne. Venoval sa aj
svojmu synovi, ktorý sa tiež venoval športu, hral vrcholový futbal. Dcéra začala v piatich
rokoch gymnastiku, denne sa jej venoval. Bola viac krát majsterka sveta, aj Európy. Začali
ho bolieť ruky, nohy, ramená. Málo spával kvôli bolestiam a z tohto dôvodu išiel k lekárovi,
keď v r. 1983 mu zistili chorobu z povolania. Táto choroba z povolania sa u neho prejavila
najmä na psychike, ktorá mu dosť narušila život. Prejavovalo sa to skôr doma. Za každú
maličkosť vybuchol. Tieto problémy sú teraz ešte horšie. U odporcu pracoval do r. 1991,
kedy sám odišiel. Mal 3 deti a chcel, aby sa mali dobre. Kúpil Áviu a začal s ňou jazdiť
a podnikať. Dokiaľ nenastúpil na starobný dôchodok, za celý čas, odkedy odišiel
od odporcu, vykonával podnikateľskú činnosť v súvislosti s rozvozom. V spoločnej
domácnosti žije so svojou manželkou. Problémy, ktoré má v súčasnosti sú tie, že málo
spáva, chodí neskoro spať, nevie zaspať, má bolesti na nohách, prehadzuje sa. Niekedy
o 6 hod. alebo o 5 hod. ráno pozerá ešte televíziu. Nechodí skoro vôbec medzi ľudí a má
psa, ktorému sa venuje. Nemá rád ani rodinné návštevy. Pár rokov spáva už sám, teda má
problémy aj intímneho charakteru. So zápasením skončil, keď mal 21 r. a futbalu sa venoval
asi do 35 – 37 rokov iba ako zábave. S futbalom skončil z dôvodu, že mal bolesti.
V minulosti manželke pomáhal, mal veľa priateľov a teraz už pomáha menej a aj priateľov
má menej. Tiež chodieval na hokej, venoval sa športu a v 90 tich rokoch chodieval na ryby.
Dennú tlač číta pomenej a tiež menej sleduje televíziu z dôvodu, že je nervózny. Má
problémy aj s pamäťou. Teraz chodí na bicykli, ale keď prejde kilometer, má ruky a prsty
úplne stŕpnuté. K lekárovi ide s ním manželka a vybavuje aj úradné veci. V čase, keď
pracoval u odporcu vedel, že nemá požívať alkohol a bol poučený. Trestne stíhaný
z výtržníctva pod vplyvom alkoholu bol niekoľko krát, ale bolo to mimo pracovného času,
kvôli nebohému otcovi. Ďalej uviedol, že po priznaní starobného dôchodku podnikal
v autodoprave a v súčasnosti už nepodniká. Bol zamestnaný vo vlastnej firme. K príjmom
uviedol, že firma už 3 roky nefunguje, predtým už mal veľmi málo roboty, lebo mali odlišné
názory s kolegom. Je na tom stále horšie a horšie psychicky. Od roku 1983 psychiatra,
psychológa, neurológa nenavštevoval. Chodil len na vyšetrenia k obvodnému lekárovi alebo
súkromnému lekárovi. V súčasnosti navštevuje psychiatra, chodí na Kramáre na KPLaT asi
2 3 roky. Na KPLaT nechodieval pretože, po tom ako mu zobrali invalidný dôchodok musel
zarobiť peniaze, bol mladý. Bol mu priznaný polovičný invalidný dôchodok v roku 1983.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvého stupňa ohľadne nepreukázania dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali mimoriadne zvýšenie odškodnenia sťaženia spoločenského
uplatnenia navrhovateľa, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku.
Podľa ustálenej súdnej praxe (keďže vyhláška neobsahuje rozsah odškodnenia SSU)
predpokladom mimoriadneho zvýšenia SSU je existencia takých skutočností, ktoré
umožňujú vyvodiť záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť len základným
odškodnením SSU, ktoré už samo predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé
dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie a plnenie jeho životných a
spoločenských potrieb a úloh. Primerané zvýšenie nad stanovenú najvyššiu výmeru
odškodnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. prichádza do úvahy len
výnimočne, v prípadoch hodných osobitného zreteľa. Pre záver súdu o tom, že navrhovateľ
nespĺňa predpoklady pre mimoriadne zvýšenie SSU svedčí najmä fakt, že navrhovateľ od
roku 1991 u odporcu nepracuje, bol poberateľom čiastočného invalidného dôchodku do
roku 1992, od tejto doby (t. j. 20 rokov) nenavštevoval žiadnych odborných lekárov v
súvislosti s ochoreniami, ktorými (ako tvrdil) trpel, psychiatrickú kliniku začal navštevovať
posledné dva roky. Od roku 1997 podnikal v oblasti dopravy ako živnostník aj ako
spoločník (a konateľ) v spoločnosti s ručením obmedzeným a podľa výpovede samotného
navrhovateľa podnikal minimálne do roku 2010 (výpoveď navrhovateľa na č. l. 189). Od
roku 2007 je poberateľom starobného dôchodku (prepúšťacia správa č. l. 57). V čase, kedy
žiada priznať mimoriadne zvýšenie SSU v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania
diagnostikovanou v roku 1983 je vo veku 64 rokov, na nepriaznivom zdravotnom stave
navrhovateľa sa podieľa nie len jeho vek, rodinná anamnéza ale aj ďalšie, neprofesionálne
ochorenia, tak ako to vyplýva odborného stanoviska KPLaT zo dňa 08. 01. 2013 (č. l. 74),
vypracovaného na základe žiadosti súdu prvého stupňa zo dňa 03. 12. 2012. Sotva možno
uveriť všetkým tvrdeniam navrhovateľa v odvolaní (ale rovnako aj v návrhu a ďalších
vyjadreniach založených v spise) v súvislosti s konkretizáciou ochorení, ktorými má
navrhovateľ trpieť po zistení choroby z povolania, keď sám navrhovateľ vo výpovedi (na
pojednávaní 09. 05. 2013 č. l. 189) uviedol, akú sumu peňazí si so spoločníkom z
podnikania rozdeľovali pričom podotkol, že vzhľadom na to, že musel byť 24 hodín pri
telefóne to bola nezaplatená práca. Z výpovede navrhovateľa teda vyplynulo, že práca
navrhovateľa ako podnikateľa bola náročná na čas, išlo o zodpovednú prácu, spočívajúcu
okrem iného aj v riadení zamestnaných pracovníkov (odvolanie č. l. 237), vyžadujúcu si aj
absolvovanie skúšky na odbornú spôsobilosť, navrhovateľ ju vykonával minimálne v období
rokov od 1997 do 2010. Bolo by nemožné vykonávať tak náročnú prácu podnikateľa, ak by
navrhovateľ trpel všetkými obmedzeniami v súvislostí s špecifikovanými ochoreniami v
podaniach navrhovateľa. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti
bolo potrebné uzavrieť, že obmedzenia navrhovateľa (spôsobené viacerými
diagnostikovanými ochoreniami) ako následok choroby z povolania nemožno považovať za
splnenie predpokladov pre mimoriadne zvýšenie SSU a obmedzenia boli kompenzované
základným odškodnením SSU. Mimoriadnym zvýšením SSU sa odškodňujú prípady, keď
osoba čiastočne alebo úplne sa nie je schopná o seba postarať, keď ostane invalidnou a
potrebuje pomoc tretej osoby pri vykonávaní základných životných potrieb. Navrhovateľ
počas konania sám netvrdil, že by bol jeho zdravotný stav a obmedzenia takého charakteru,
že by nebol schopný sa sám o seba postarať v tom smere, že by sa nedokázal vykonávať
základné životné potreby a na tieto by potreboval pomoc rodiny.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 O. s. p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.“
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 16. marca 2015 vyplýva, že v predmetnej
veci tento súd uplatnený nárok sťažovateľa posúdil odlišne v dvoch jeho častiach – v prvej
časti ho posúdil ako nárok uplatnený na základe bodového hodnotenia obsiahnutého
v znaleckom posudku z roku 1983 (t. j. najneskôr z 31. decembra 1983) a v druhej časti ako
nárok uplatnený na základe bodového hodnotenia obsiahnutého v znaleckom posudku
z 3. januára 2012. Krajský súd oba uplatnené nároky posudzoval samostatne a zamietol ich
z rôznych dôvodov. Časť nároku sťažovateľa uplatneného na základe znaleckého posudku
z roku 1983 zamietol z dôvodu premlčania a časť jeho nároku uplatneného na základe
znaleckého posudku z 2012 zamietol z dôvodu nesplnenia podmienky pre jeho priznanie,
a síce neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na priznanie mimoriadneho
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti rozporuje odôvodnenie rozsudku zo 16. marca 2015
týkajúce sa časti uplatneného nároku na základe znaleckého posudku z 1983. Krajský súd
uvedenú časť odôvodnenia v rozsudku zo 16. marca 2015 založil na ustálenej judikatúre
všeobecných súdov, ktoré sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za majetkové právo
viazané na konkrétnu osobu, ktoré sa premlčuje, pretože jeho obsahom je peňažná
satisfakcia, ktorá je priznávaná na základe nemajetkovej roviny. Práve obsah uvedeného
nároku je určujúci, resp. definuje právo na sťaženie spoločenského uplatnenia ako právo
majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Právo na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia má podľa uvedenej judikatúry obdobne charakter majetkového
práva, ktoré sa premlčuje, pričom pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodujúci
okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného, t. j. vykonania bodového ohodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia. V prípade, ak neskôr dôjde k „dobodovaniu“
zdravotného stavu poškodeného v dôsledku jeho zhoršenia, je pre ďalšie uplatnenie nároku
na mimoriadne sťaženie spoločenského uplatnenia z hľadiska premlčania rozhodujúci tento
okamih „dobodovania“ (pozri rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 Co 72/2012
z 25. apríla 2012 a sp. zn. 9 Co 187/2012 z 26. februára 2013).
Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukázal na názor vyslovený v rozsudku krajského
súdu sp. zn. 23 Co 261/2001 z 30. apríla 20012, ktorým tento súd rozhodoval o nároku na
zvýšenie mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak
uplatnenom v dôsledku neskoršieho zhoršenia zdravotného stavu poškodeného, t. j.
v dôsledku „dobodovania zdravotného stavu“, podľa ktorého k premlčaniu nároku
na priznanie zvýšenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia
nemôže dôjsť. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že takýto právny názor vyjadrený
v rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 23 Co 261/2001 týkajúci sa možnosti premlčania
nároku na priznanie mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia je
v rámci judikatúry ojedinelý a pre rozhodnutie v predmetnej veci nebol podstatný.
Sťažovateľ taktiež poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 56/2008
z 19. novembra 2008, ktorého predmetom bol nárok na priznanie odškodnenia za sťaženie
spoločenského uplatnenia v prípade, v ktorom u poškodeného došlo postupom času
k zhoršeniu pôvodného zdravotného stavu, pričom ako podstatná sa v tomto konaní riešila
otázka možnosti súdu pri rozhodovaní podľa § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. znížiť
základné odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia o výšku už poškodenému
priznaného mimoriadneho zvýšenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, a najvyšší súd
dospel k záveru, že ide o dva samostatné nároky vyplývajúce z choroby z povolania. V tejto
súvislosti ústavný súd poznamenáva, že uvedený záver najvyššieho súdu vôbec nepopiera
právne závery krajského súdu uvedené v rozsudku zo 16. marca 2015.
V súvislosti so svojou argumentáciou týkajúcou sa konštitutívnych účinkov
rozhodnutia súdu o priznaní mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa sťažovateľ odvolal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 23/96
z 30. septembra 1996, v ktorom uvedený súd konštatoval v súvislosti s riešením otázky
priznania úrokov z omeškania, že povinnosť zaplatiť súdom priznaný nárok na mimoriadne
odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže vzniknúť až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia tohto nároku. Podľa názoru ústavného súdu
sťažovateľ v tejto súvislosti účelovo nerozlišuje medzi vznikom možnosti poškodeného
uplatniť si na súde svoj nárok v legitímnej nádeji založenej na ustanoveniach zákona
na priaznivé rozhodnutie, pričom okamih uplatnenia tohto nároku je rozhodujúci pre začatie
plynutia premlčacej lehoty a vznikom povinnosti zaplatiť súdom priznaný nárok v určenej
lehote, ktorej sa možno domáhať až po priznaní nároku, a preto jeho argumentáciu nemožno
považovať za právne relevantnú.
Podľa názoru ústavného súdu súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci
dostatočne poukázaním na konkrétne v konaní vykonané dôkazy a popísaním ich
hodnotenia podložili svoje skutkové i právne závery týkajúce sa sťažovateľom uplatneného
nároku. Krajský súd sa v rámci odôvodnenia svojho rozsudku zo 16. marca 2015 zaoberal
taktiež argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní o odvolaní, uviedol, akými
úvahami sa jej pri hodnotení spravoval, a prečo ním predložené argumenty nepovažoval
za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi krajského súdu uvedenými
v jeho rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti
záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie
porušenia ním označených práv.
S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa
v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej
sťažnosti nevyplýva nič, čo by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
záverov vyvodených krajským súdom v rozsudku zo 16. marca 2015, a teda o porušení
základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6
dohovoru.
Sťažovateľ namietané porušenie základných práv podľa čl. 20, čl. 35 ods. 3 a čl. 39
ods. 1 ústavy osobitne neodôvodnil.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie
základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj základné
právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05), ako aj základné právo na prácu,
a základné právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu
(m. m. IV. ÚS 146/09, III. ÚS 56/2010, III. ÚS 96/2011). Ústavný súd v súlade so svojou
skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade
by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom
ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by
takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných
súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby
sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné
právne normy.
Keďže ústavný súd rozsudok krajského súdu zo 16. marca 2015 nepovažoval
za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, nemohlo týmto rozsudkom dôjsť ani k porušeniu
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy.
Aplikujúc uvedený právny názor na sťažnosť sťažovateľa ústavný súd dospel
k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2015