Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 170/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s.,

Drieňová 24, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VALAŠIK & PARTNERS,

s. r. o., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Milana Valašika, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2012, za účasti

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia,

a. s., nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. januára 2012 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s., p r i z n á v a

úhradu trov konania v sume 411,62 € (slovom štyristojedenásť eur a šesťdesiatdva centov),

ktoré jej j e Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný u h r a d i ť na účet jej právnej

zástupkyne Advokátskej kancelárie VALAŠIK & PARTNERS, s. r. o., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti v o zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a. s.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2012 (ďalej len

„napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke bol rozhodnutím Rady

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“)

č. 2006/DZ/R2/144 z 22. decembra 2006 zamietnutý rozklad a bolo potvrdené prvostupňové

rozhodnutie protimonopolného úradu, ktorým jej bola uložená pokuta vo výške

75 miliónov Sk. Proti rozhodnutiu protimonopolného úradu podala sťažovateľka žalobu

o preskúmanie jeho zákonnosti v rámci správneho súdnictva.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 6. decembra 2007 zmenil rozhodnutie protimonopolného úradu tak, že sťažovateľke

uložil pokutu vo výške 9 miliónov Sk (namiesto 75 miliónov Sk). Protimonopolný úrad ako

žalovaný podal vo veci odvolanie na najvyššom súde.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom odvolaniu protimonopolného úradu vyhovel

a rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu sťažovateľky v celom rozsahu

zamietol.

Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, nesúhlasí. Podľa sťažovateľky bola jej vec (odvolanie

proti rozsudku krajského súdu) na najvyššom súde «vo februári 2008 pridelená

prostredníctvom elektronickej podateľne senátu označenému v rozvrhu práce ako „1 S“

v zložení I. B., E. B. a Z. R.. Títo traja sudcovia sa tak stali zákonnými sudcami sťažovateľky

v jej veci.

Predseda Najvyššieho súdu prijal dňa 24. septembra 2009 s účinnosťou

od 1. októbra 2009 Opatrenie predsedu súdu č. Spr. 162/2009-20, ktorým zo senátu preradil

Z. R. do senátu „8S“ a naopak do senátu „1 S“ preradil sudcu M. G. zo senátu „5 S“.

Opatrenie nebolo sťažovateľke doručované. Opatrením bol vytvorený nový senát, ktorý sa

mal špecializovať na azylové právo.

V tomto novom zložení senát rozhodoval dňa 31. januára 2012 vo veci samej

(napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, pozn.). Najvyšší súd vyhovel odvolaniu

žalovaného Protimonopolného úradu a rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu

sťažovateľky v celom rozsahu zamietol.

Uvedeným postupom a rozhodnutím sp. zn. z 31. januára 2012

Najvyšší súd porušil právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48

ods. 1 a podľa Listiny základných práv a slobôd

a tým aj právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivý proces podľa 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ešte pred rozhodnutím vo veci samej sťažovateľka podala dňa 28. novembra 2011

námietku zaujatosti, v ktorej o. i. uviedla, že sudcovia senátu nie sú jej zákonnými sudcami.

O námietke rozhodol Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 5. decembra 2011 tak,

že sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V rozhodnutí o námietke

zaujatosti Najvyšší súd uviedol, že napriek tomu, že sa javí prelínanie otázky zákonného

sudcu a možnosť jej vyriešenia námietkou zaujatosti, nie je možné námietke vyhovieť

a poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého „až

po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu

bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 1 a Listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným

a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne

postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania“.».

Podľa sťažovateľky je „každý jeden z troch členov senátu je zákonným sudcom

sťažovateľky a preto žiaden z týchto nemôže byť svojvoľne zamenený za iného. Už zámena

čo i len jedného člena senátu nezákonným spôsobom tak predstavuje porušenie práva

na zákonného sudcu.“.

S odkazom na rozhodnutia ústavného súdu ( a )

sťažovateľka tvrdí, že každý člen senátu musí byť vybratý náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov. Podľa sťažovateľky „Vytvorením nového senátu v zložení

predseda senátu I. B., predseda senátu M. G. a členka senátu E. B. s účinnosťou k

1. septembru 2009 bolo právo na zákonného sudcu porušené. Ak by sme aj odhliadli

od vytvorenia nového senátu ako takého, M. G. nebol predtým členom senátu vôbec. JUDr.

Gavalec nie je zákonným sudcom sťažovateľky a nemal rozhodovať o veci sťažovateľky.

Sťažovateľka má právo na rovnaký rozsah ústavnej ochrany ako sťažovatelia

v uvedených dvoch prípadoch prejednávaných Ústavným súdom.

Navyše, osobitnou okolnosťou a ďalším dôkazom pre argumentáciu sťažovateľky je,

že na rozdiel od vyššie citovaných prípadov prejednávaných Ústavným súdom v tomto

prípade priamo dotknutí členovia senátu deklarovali a to verejne, že zmenu rozvrhu práce

považujú za účelovú a nedôvodnú. Svedčia o tom početné v tlačových médiách zverejnené

texty z obdobia nasledujúceho po účinnosti zmeny.“.

Okrem toho sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd porušil jej základné právo nebyť

odňatý zákonnému sudcovi podľa a listiny aj tým, že

potom, ako ústavný súd nálezom sp. zn. zo 14. júna 2011 zrušil pôvodné

rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. októbra 2010, mala byť vec „pridelená náhodným

výberom cez elektronickú podateľnu“, a to s poukazom na čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku

najvyššieho súdu publikovaného v Zbierke

Z. z. Podľa sťažovateľky „Podmienky pre pridelenie veci náhodným výberom po vrátení

veci Ústavným súdom boli splnené. Senát v pôvodnom zložení... už neexistoval. Vec preto

mala byť pridelená po vrátení veci... náhodným výberom pomocou technických

prostriedkov. Uvedené ustanovenie (čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu,

pozn.) je úplne jednoznačné, napriek tomu nebolo dodržané. Vec sa iba vrátila opäť

do senátu v zložení JUDr. B., JUDr. G., JUDr. B.“.

Uvedeným postupom a napadnutým rozsudkom malo byť porušené aj základné právo

sťažovateľky podľa .

Z uvedených dôvodov sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku sťažnosť

podľa , ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že jej základné

právo podľa a a listiny bolo napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu porušené, vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal

porušovateľa na úhradu trov konania.

Listom z 26. februára 2014 sťažovateľka oznámila, že považuje za potrebné

zvýrazniť, že ústavný súd už v inom konaní () posudzoval „ústavnosť

tohto konkrétneho opatrenia č. Spr 162/2009-20... V tejto inej veci ústavný súd vydal

záväzný právny názor o uvedenom opatrení, závery Ústavného súdu citujeme v sťažnosti.“.

Ústavný súd prijal sťažnosť uznesením č. k. -23 z 20. marca 2014

na ďalšie konanie.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zaslal ústavný

súd sťažnosť po jej prijatí na ďalšie konanie 31. marca 2014 na vyjadrenie najvyššiemu

súdu.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení z 28. apríla 2014 (ďalej len

„vyjadrenie najvyššieho súdu z 28. apríla 2014“) navrhla sťažnosti nevyhovieť

a k vyjadreniu priložila vyjadrenie I. B., sudcu najvyššieho súdu a predsedu senátu 1S.

Podľa jeho vyjadrenia: «V čase napadnutia veci na najvyšší súd (podľa predkladacej správy

dňa 19. 3. 2008) senát 1S pracoval podľa Rozvrhu práce NS SR na rok 2008 v zložení I. B.

predseda senátu, Z. R. – členka senátu, E. B. - členka senátu (s poznámkou vo veciach

pridelených do 31. 12. 2007 a vo veciach Sža) s tým, že na zastupovanie tretieho člena

senátu bola určená (na NS SR dočasne pridelená sudkyňa) V. M. (v zmysle Opatrenia č. Spr

718/07-1 zo 7. 1. 2008 a v zmysle Opatrenia č. Spr 718/07-2 zo 7. 1. 2008 aj T. H.). Podľa

Rozvrhu práce na rok 2009 bola A. P. tretím členom senátu. Tento stav trval do vydania

opatrenia č. Spr. 162/2009-20 z 24. 9. 2009, ktorým súčinnosťou od 1. 10. 2009 sa

zákonnými sudcami senátu 1S okrem pôvodného I. B. stali M. G. a E. B., s tým, že podľa

bodu 9 takto určený senát bude rozhodovať v agende, ktorá senátu došla do účinnosti tohto

opatrenia. Rovnaké poznámky odkazujúce na vybavenie v predchádzajúcom období došlých

vecí obsahovali aj rozvrhy práce na rok 2010 a 2011. Platnosť týchto aktov riadenia

predsedu súdu zrušená nebola, sudcovia ich preto boli povinní rešpektovať.

Poukazujem zároveň na usmernenie vedenia správneho kolégia, ktoré po zverejnení

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -34 z 9. júna 2011

na dopyt člena senátu M. G., zaujalo stanovisko, že v prípade zmeny Rozvrhu práce

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 opatrením č. Spr. 162/2009-20 z

24.septembra 2009 sa nejednalo o zmenu v obsadení súdu sudcami, s tým, že predmetný

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sa vzťahuje iba na konkrétne prejednávanú vec

pričom súčasne existuje opačný nález sp. zn. -83 z 13. apríla 2011.

Senát preto v zmysle platnej úpravy vychádzajúcej z rozvrhu práce ako aj povinnosti

„konať vo veciach podľa platného rozvrhu práce“ konal aj v tejto veci.»

Najvyšší súd zároveň uviedol, že „vzhľadom na to, že vo veci napadnutej sťažnosti

nemožno od verejného pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci navrhujeme od jeho

uskutočnenia upustiť“.

Ústavný súd zaslal vyjadrenie najvyššieho súdu z 28. apríla 2014 sťažovateľke

na zaujatie stanoviska. Vo svojom vyjadrení z 29. mája 2014 doručenom ústavnému súdu

2. júna 2014 sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že

vyjadrenie najvyššieho súdu iba popisuje zmeny v senáte, ku ktorým došlo bez toho, aby

tieto odôvodňovalo. Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 13. apríla 2011 uvádza, že toto sa na vec nevzťahuje, keďže sťažnosť v uvedenej veci bola

podaná pred ukončením konania vo veci samej na najvyššom súde. Na podanej sťažnosti

preto trvá.

Najvyšší súd aj sťažovateľka ústavnému súdu vo svojich vyjadreniach oznámili, že

v súlade s súhlasia s upustením od ústneho

pojednávania pri meritórnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Ústavný súd v nadväznosti na to podľa

so súhlasom účastníkov upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na zákonného sudcu

postupom najvyššieho súdu, prostredníctvom ktorej sťažovateľka vyvoláva pochybnosti

o zložení senátu rozhodujúcom vo veci samej. Podľa sťažovateľky došlo v dôsledku

opatrenia predsedu súdu (Spr. 116/2009-20) k zmene v zložení senátu (Z. R. bola nahradená

členom senátu M. G.), čím malo byť porušené jej základné právo nebyť odňatý zákonnému

sudcovi.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou

pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú

na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48

ods. 1 je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť,

bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľný alebo za účelový. Toto

základné právo je konkretizované v procesných kódexoch a pre posudzovaný prípad

v a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva

a postavenie sudcov.

Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovaný

viacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojené

garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenej

právomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziať

do úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétneho

prípadu (obdobne , , ).

Za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené

predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie

k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu

(napr. , , ).

Ústavný súd sa opakovane mal možnosť vyjadriť k podmienkam, za ktorých zmeny

v zložení senátov (obsadení súdu) na základe rozvrhu práce určovaného opatrením predsedu

súdu vedú k porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a to aj

vo vzťahu k rovnakému opatreniu predsedu súdu (Spr. 116/2009-20), ako v tomto prípade

(, ).

Ústavný súd už taktiež vyslovil právny názor, v zmysle ktorého základné právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi nie je porušené, ak došlo k zmene v osobe zákonného

sudcu v právnej veci sťažovateľov na základe prerozdelenia už pridelených vecí z dôvodu

predvídaného zákonom a spôsobom, ktorý vyžaduje príslušný zákon ().

Podľa názoru ústavného súdu je porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi spravidla relevantné vo vzťahu k posudzovaniu ústavnej

akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia ().

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení.

Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP

vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Uvedená rozhodovacia činnosť ústavného súdu a ESĽP je významná aj pre okolnosti

danej veci.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) ak tento zákon

neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce

prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom

pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených

ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa podmienka náhodného výberu podľa

odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov,

samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa v znení účinnom do 31. decembra 2011

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už

pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému

bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania

vo veci vylúčený.

Novelizáciou , ktorým sa mení

a dopĺňa o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo

s účinnosťou od 1. januára 2012 k zmene § 51 ods. 4 písm. b) predmetného zákona. Podľa

zmeneného znenia sa náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce alebo jeho

zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade zmeny v obsadení súdu sudcami; zmena

v obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci je dôvodom na prerozdelenie veci, len ak

sa v dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu. Predmetná

novelizácia neobsahuje prechodné ustanovenie.

Podľa zmenami v rozvrhu práce sa nesmie

zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie

a rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu vymenovaný do funkcie predsedu

súdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon

funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený

výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu.

Podľa názoru ústavného súdu ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú

všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte

(napr. ).

Ústavný súd, vychádzajúc z obsahu opatrenia predsedu najvyššieho súdu

č. Spr. 162/2009-20 z 24. septembra 2009 (ďalej aj „opatrenie Spr. 162/2009“) účinného

od 1. októbra 2009, zistil, že v senáte, ktorému bola vec pridelená na konanie a rozhodnutie,

bola členka senátu Z. R. nahradená členom senátu M. G. Týmto opatrením tak

v okolnostiach danej veci došlo k zmene v zložení senátu (výmene sudcu), a teda v obsadení

súdu.

Podľa názoru ústavného súdu dôvody na vykonanie zmien rozvrhu práce, ktoré by

bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie , z rozvrhu práce

nevyplývali a neboli uvedené ani vo vyjadrení najvyššieho súdu z 28. apríla 2014.

Podľa zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva

funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce

na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciach už

pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zavedené

v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady

vyjadrenej v , z podmienok vykonávania zmien

v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj

pred účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa

o sudcoch a prisediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Zmenu v zložení rozhodujúceho senátu o veci treba podľa názoru ústavného súdu

považovať za prípad uvedený v , t. j. za zmenu

v obsadení súdu sudcami, a preto prerozdelenie už pridelených vecí sa muselo vykonať

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov

schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)

(m. m. ).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade

zo zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami

obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť,

že v posudzovanej veci vytvorením senátu rozhodujúceho o veci, hoci za účasti dvoch

sudcov, ktorým bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce

a spôsobom upraveným , došlo k zmene zákonného sudcu, lebo

v novovytvorenom senáte je aj jeden nový sudca.

Z toho vyplýva, že vo veci po výmene sudcu už nerozhodujú všetci pôvodní sudcovia

senátu, ktorí sa pridelením veci stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci. Vo veci

sťažovateľky konal a rozhodoval nový senát, ktorého zloženie však nezodpovedá

požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Skutočnosť, že

došlo k výmene iba jedného sudcu v trojčlennom senáte, nepovažuje ústavný súd

v okolnostiach danej veci za relevantnú.

Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 11. januára 2012 bol

síce prijatý až po účinnosti novelizácie , podľa ktorej je zmena

v obsadení súdu sudcami v prípade senátnej veci dôvodom na prerozdelenie veci, len ak sa

v dôsledku tejto zmeny zmení nadpolovičná väčšina členov senátu, ale podmienky

pridelenia veci zákonným sudcom sa podľa názoru ústavného súdu majú posudzovať podľa

právnej úpravy účinnej v čase, kedy sa vec pridelila, a následne aj v čase, kedy došlo

k skutočnosti, ktorá mala za následok zmenu v zložení senátu.

Vec bola pôvodne pridelená prostredníctvom elektronickej podateľne senátu „1S“

vo februári 2008 a k skutočnosti, ktorá mala za následok zmenu v zložení senátu, došlo

1. októbra 2009, keď nadobudlo účinnosť opatrenie predsedu najvyššieho súdu

č. Spr. 162/2009, ktorým bol do senátu „1S“ (rozhodujúceho v právnej veci sťažovateľky)

preradený sudca M. G., PhD., ktorý nahradil jeho dovtedajšiu členku Z. R..

K obom skutočnostiam teda bez akýchkoľvek pochybností došlo pred účinnosťou

novelizácie , t. j. pred 1. januárom 2012.

v relevantnom znení však v žiadnom prípade neumožňoval

prerozdelenie už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených členom senátu ako zákonným

sudcom, v podstate novému senátu, ktorého členom je sudca, ktorému vec nebola pôvodne

pridelená, iným spôsobom než náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom.

Rovnaké požiadavky na zákonného sudcu vo vzťahu k zloženiu senátu mali byť

dodržané v prípade vrátenia veci na ďalšie konanie ústavným súdom nálezom

sp. zn. zo 14. júna 2011.

Podľa čl. 3 ods. 6 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu ak bude na najvyššom súde

vec, ktorá bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci, bude pridelená tomu

senátu, ktorému bola pôvodne pridelená. Ak taký senát v pôvodnom zložení už neexistuje,

pridelí sa vec náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových

prostriedkov schválených ministerstvom podľa rozvrhu práce.

Z predložených dokumentov nevyplýva, a najvyšší súd vo svojom vyjadrení ani

netvrdil, že by po zrušení pôvodného rozhodnutia ústavným súdom došlo k prideleniu

náhodným výberom pomocou technických prostriedkov, resp. neodôvodnil ani zmeny

v rozvrhu práce, ktoré viedli k zmene v zložení senátu.

Postup prerozdelenia už pridelených vecí opísaný vo vyjadrení najvyššieho súdu

z 28. apríla 2014 tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného

sudcu nezodpovedal, a preto ho možno, najmä z hľadiska záruk základného práva

na zákonného sudcu, hodnotiť ako nemajúci oporu v ani v inom

zákone, a teda arbitrárny a ako taký, porušujúci . Keďže postup

nezákonného senátu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci

sťažovateľky (personálne preobsadený senát vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie), je

podľa ústavného súdu namieste konštatovať, že vydaním napadnutého rozsudku najvyšší

súd porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa ,

resp. čl. 38 ods. 1 listiny. Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a listiny rozhodol

tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa aj s vyjadrením najvyššieho súdu

z 28. apríla 2014, z ktorého vyplýva, že námietky smerujúce proti označeným opatreniam

považuje najvyšší súd za uzavreté nálezom ústavného súdu č. k. -83

z 13. apríla 2011, ktorý má podporovať názor, že opatrením predsedu najvyššieho súdu

základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa ,

čl. 38 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom

pod sp. zn. porušené neboli.

Ústavný súd v náleze č. k. -83 z 13. apríla 2011 v odôvodnení

predmetného rozhodnutia uviedol, že porušenie práva na zákonného sudcu je spravidla

relevantné až vo vzťahu k meritórne rozhodnutej veci, keďže „nemožno vylúčiť prípady,

keď sťažovateľ bude tvrdiť porušovanie základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi

už tým, že v jeho ešte právoplatne nerozhodnutej veci realizuje všetky alebo aspoň niektoré

popísané právne relevantné činnosti smerujúce k rozhodnutiu sudcu, ktorý v prerokúvanej

kauze nespĺňa požiadavky zákonného sudcu. ... Ak... potom ústavný súd konkretizovaný

zásah zruší, musí tým privodiť pre sťažovateľa nápravu bez požiadavky na splnenie

akýchkoľvek ďalších ústavným súdom neovplyvniteľných podmienok. Inými slovami, ak by

ústavný súd konštatoval porušenie základného práva účastníka konania podľa čl. 48 ods. 1

a listiny, zásah do tohto práva by zrušil, avšak účinnosť takého

rozhodnutia ústavného súdu by bola podmienená akýmikoľvek neistými budúcimi

skutkovými alebo právnymi okolnosťami, znamenalo by to, že ústavný súd nesprávne

identifikoval zásah spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému

sudcovi. Preto takýto zásah sám osebe nemôže porušovať základné právo účastníka konania

nebyť odňatý zákonnému sudcovi ani jeho právo na prejednanie veci súdom zriadeným

zákonom.

Formulované závery zodpovedajú ústavným súdom preferovanej koncepcii

materiálneho chápania právneho štátu vyžadujúceho od orgánov aplikácie práva, okrem

iného aj skúmanie reálnosti dopadu formálne protiprávnych skutočností na základné práva

a slobody fyzických a právnických osôb. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva

v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej

spoločnosti () a povinnosťou všetkých štátnych orgánov (teda aj ústavného

súdu) je zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia práv tvoriacich predmet ústavnej úpravy

tými subjektmi, ktorým boli priznané (). ... Pri posudzovaní spôsobilosti

predmetných opatrení zasiahnuť do označených práv sťažovateľky nemá význam, či

k spomínaným budúcim neistým okolnostiam aj skutočne došlo, lebo tento fakt má

relevanciu iba vo vzťahu k ústavnej akceptovateľnosti meritórneho rozhodnutia

v sťažovateľkinej veci, ktorú v tomto prípade ústavný súd nepreskúmaval. Až po rozhodnutí

vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené

vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa

a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným a definitívnym

zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho

účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako členov senátu)

ustanoveného pre rozhodnutie prípadným nezákonným opatrením predsedu najvyššieho

súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa prípadne taký sudca

na konaní a rozhodovaní veci podieľal.

Vtedy však už nemôže privodiť účinnú ochranu sťažovateľke konštatovanie porušenia

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi opatreniami predsedu najvyššieho súdu

s ich následným zrušením, pretože také rozhodnutie by sa nijako nedotklo právoplatného,

a teda pre strany sporu záväzného a vynútiteľného rozhodnutia vo veci. Účinnú ochranu

základného práva podľa a listiny môže v takom prípade

ústavný súd poskytnúť len prostredníctvom konania o sťažnosti podľa

smerujúcej voči meritórnemu rozhodnutiu. V konaní ústavného súdu by potom bolo,

prirodzene, rozhodujúcim posúdenie, či zákonné podmienky pre vydanie namietaných

opatrení predsedu najvyššieho súdu boli splnené, či obsah týchto opatrení zodpovedá

požiadavkám plynúcim zo základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi a či postup

nezákonného sudcu v konaní najvyššieho súdu mal reálny vplyv na rozhodnutie vo veci.“.

S prihliadnutím na opísané okolnosti prípadu ústavný súd predovšetkým konštatuje,

že predmetom tohto konania nie je rozhodovanie, či opatrením predsedu najvyššieho súdu

č. Spr 162/2009 došlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1 , resp. listiny, ale preskúmanie otázky, či toto označené základné

právo najvyšší súd porušil vydaním napadnutého rozsudku. V danom prípade teda

posudzuje ústavný súd konečné meritórne rozhodnutie. V tomto konaní preto ústavný súd

nerozhoduje vo veci, v ktorej už raz rozhodol, a teda nejde ani o neprípustný návrh v zmysle

(m. m. ). Navyše aj samotný senát

III. ÚS už v náleze sp. zn. z 18. októbra 2011 (teda po vydaní nálezu

č. k. -83 z 13. apríla 2011) vyslovil porušenie základného práva iného

sťažovateľa na zákonného sudcu meritórnym rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho, a to okrem iného aj v spojitosti s vydaním opatrenia č. Spr 162/2009.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa . Na podporu tvrdenia odkazuje na svoje námietky voči

nezákonnému spôsobu prideľovania vecí na rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už na základe záveru o porušení základného práva

na zákonného sudcu vyplývajúceho z musel obligatórne zrušiť

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ( prvá veta ), bolo už

bez osobitného významu skúmať, či týmto rozhodnutím mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa v rozsahu namietanom

sťažovateľkou. Preto, ale tiež so zreteľom na zásadu minimalizácie zásahov do súdneho

rozhodovania (napr. ), o tomto namietanom porušení uvedeného základného

práva ústavný súd už nerozhodoval a v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší ( ) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [

ods. 3 písm. b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva

sťažovateľky bolo potrebné nielen zrušiť rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2012, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie.

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ), a preto musí vo veci

sťažovateľky opätovne rozhodnúť v senáte zloženom zo zákonných sudcov, rešpektujúc

obsah a zmysel základného práva na zákonného sudcu, ktorého porušenie bolo ústavným

súdom v tomto konaní zistené. Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci

na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona

o ústavnom súde).

Sťažovateľka napokon navrhuje, aby jej ústavný súd priznal všetky trovy konania,

ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania nevyčíslila.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou

sťažovateľky vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch

úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, a pri treťom úkone z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby [prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie

a podanie sťažnosti a písomné podanie (vyjadrenie) vo veci samej z 29. mája 2014] v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2012 a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014

predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,63 € a 1 x 8,04 €) sumu 411,62 €.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014