Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
469/382876.b6e077.pdf
PDF · 265.93 KB
No categories available
1Sžhpu/1/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1Sžhpu/1/2011
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Igora
Belka a členov senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD.
v právnej veci ţalobcu: Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24,
Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Matejom Valašikom, Advokátska kancelária
Valašik & Partners, Ul. 29. augusta č. 5, Bratislava, proti ţalovanému: Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky, Drieňová ulica č. 24, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia Rady ţalovaného č. 2006/DZ/R/2/144 zo dňa 22. decembra 2006, o odvolaní
ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 27/2007-227
zo dňa 6.12.2007, takto:
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
č. k. 1S 27/2007-227 zo dňa 6.12.2007 z m e ň u j e tak, ţe ţalobu z a m i e t a .
Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Konanie pred správnymi orgánmi
2
Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, odbor zneuţívania dominantného
postavenia (ďalej len „úrad“) rozhodnutím č. 2006/DZ/2/1/067 zo dňa 3. júla 2006 rozhodol,
ţe konanie spoločnosti Ţelezničná spoločnosť, a.s., Drieňová 24, 820 09 Bratislava,
IČO 35 828 226 v čase od 15. marca 2004 do 31. decembra 2004 (ďalej len ŢS, a.s.“)
a jej právneho nástupcu spoločnosti Ţelezničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24,
820 09 Bratislava, IČO 35 914 921 (ďalej len „ŢS Cargo, a.s.“) v čase od 1. januára 2005
do 31. decembra 2005 na relevantných trhoch poskytovania sluţby ţelezničnej nákladnej
prepravy veľkého objemu
a) cementu na ţelezničnej trati Rohoţník – Lietavská Lúčka,
b) cementu a slinku na ţelezničnej trati Rohoţník – Šálková,
c) prírodného sádrovca na ţelezničnej trati Rohoţník – Spišská Nová Ves,
d) trosky a ţelezitých korekcií na ţelezničnej trati Rohoţník – Haniska,
e) cementu na ţelezničnej trati Rohoţník – Bratislava východ št. hranica,
f) petrokoksu na ţelezničnej trati Rohoţník – Komárno št. hranica,
g) energosádrovca, uhlia, prírodného kaolínu, priemyselného kaolínu na ţelezničnej trati
Rohoţník – Kúty št. hranica,
spočívajúce
(i) vo vypovedaní Dohôd o cene na rok 2004 zasielateľským spoločnostiam (.....)
(obchodné tajomstvo) na základe čoho došlo k podstatnému zvýšeniu cien
za ţelezničnú nákladnú prepravu tovaru na relevantných trhoch a) – g)
pre spoločnosť Holcim (Slovensko), a.s., 903 38 Rohoţník (ďalej len „Holcim,
a.s.“), čo spôsobilo, ţe spoločnosť Holcim, a.s., ukončila zabezpečovanie
ţelezničnej nákladnej prepravy cementu na trati Rohoţník – Devínska Nová Ves
št. hranica prostredníctvom dopravcu LTE Logistik a Transport Slovakia s.r.o.,
Lombardiniho 22, 831 03 Bratislava (ďalej len „LTE“),
(ii) a následnom uzatvorení Rámcovej zmluvy o spolupráci v ţelezničnej koľajovej
preprave č. 342/2004 so spoločnosťou Holcim, a.s., na realizáciu ţelezničnej
nákladnej prepravy komodít v celom rozsahu jej prepravných potrieb
a na všetkých tratiach z/do Rohoţníka,
v dôsledku čoho došlo k vylúčeniu dopravcu LTE z relevantného trhu poskytovania sluţby
ţelezničnej nákladnej prepravy veľkého objemu cementu na ţelezničnej trati Rohoţník –
Devínska Nová Ves št. hranica, je zneuţívaním dominantného postavenia podľa čl. 82
3
Zmluvy o zaloţení ES a je zneuţívaním dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 zákona
č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaţe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001 Z.z.) a je preto podľa čl. 82 Zmluvy o zaloţení ES
a podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z. zakázané.
Za toto porušenie uloţil úrad účastníkovi konania pokutu vo výške 75 miliónov Sk.
Rada Protimonopolného úradu Slovenskej republiky svojím rozhodnutím
č. 2006/DZ/R2/144 z 22. decembra 2006 rozklad podaný ţalobcom Ţelezničná spoločnosť
Cargo, a.s., zamietla a napadnuté rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
odbor zneuţívania dominantného postavenia potvrdila.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, ţe druhostupňový správny orgán mal
za preukázané, ţe podnikateľ LTE bol v marci 2004 pre ŢS Cargo, a.s. v pozícii
novovstupujúceho konkurenta. Na trh poskytovania sluţieb ţelezničnej nákladnej dopravy
sa snaţil vstúpiť dohodou s podnikateľom Holcim, a.s. o preprave cementu na trase Rohoţník
– Devínska Nová Ves, na ktorej bola do polovice marca realizovaná doprava dominantným
podnikateľom ŢS Cargo, a.s. prostredníctvom zasielateľa A.
Podnikateľ ŢS Cargo, a.s. reagoval na túto snahu LTE konaním, ktorým sa snaţil
vytlačiť tohto konkurenta z trhu (resp. zamedziť jeho vstupu na vymedzený relevantný trh).
Bezprostrednou reakciou na začatie vykonávania ţelezničnej nákladnej dopravy
podnikateľom LTE na uvedenej trase, bolo zo strany ŢS Cargo, a.s. vypovedanie dohôd
o cenách na rok 2004 so zasielateľmi. Vypovedanie predmetných dohôd znamenalo
pre zasielateľov zvýšenie cien za prepravu nákladu do úrovne tarifných cien (cena bez zliav).
Týmto konaním sa odberateľ sluţieb ţelezničnej nákladnej dopravy dostal pod časový
a finančný tlak, nakoľko s účinnosťou od 1.5.2004 sa mali pre zasielateľov tarifné ceny
aj uplatňovať, pričom Holcim, a.s. predpokladal (a zasielateľ A mu to aj oznámil),
ţe predmetné zvýšenie bude premietnuté do cien, ktoré mal dohodnuté so zasielateľmi
4
za zabezpečenie dopravy z/do Rohoţníka. Uvedené zvýšenie cien do úrovne tarifných cien
znamenalo pre Holcim, a.s. zvýšenie jeho nákladov, ktoré bolo pre neho ekonomicky
neprijateľné. Nakoľko pre Holcim, a.s. neexistovala v danom čase alternatíva zabezpečenia
svojich prepravných sluţieb po ţeleznici cez iného dopravcu ako ŢS Cargo, a.s., jediným
prijateľným riešením pre neho bolo dohodnúť sa so ŢS Cargo, a.s. na zabezpečení jeho
prepravných potrieb v celom rozsahu (Rámcová zmluvy o spolupráci v ţelezničnej koľajovej
preprave č. 342/2004 uzavretá medzi Holcim, a.s. a Ţelezničná spoločnosť, a.s. v platnosti
do 31.12.2005), čím bol prinútený ukončiť spoluprácu na trase Rohoţník – Devínska Nová
Ves s podnikateľom LTE.
Podľa ţalovaného motív uvedeného konania ŢS Cargo, a.s., t.j. vytlačenie konkurenta
z trhu, je zrejmý a preukázaný skutočnosťami bliţšie popísanými v odôvodnení (načasovanie
predmetných výpovedí, moţnosť uzavretia nových dohôd o cene na trasách mimo tratí
z/do Rohoţníka, späťvzatie výpovedí dohôd o cene, napriek nezmenenému skutkovému stavu,
pokiaľ ide o prepravený objem, uzavretie Rámcovej dohody s Holcim, a.s., ktorá zastrešovala
jeho prepravné potreby po ţeleznici ako celok).
ŢS Cargo, a.s. tak uvedeným konaním vyuţil skutočnosť, ţe pre podnikateľa Holcim,
a.s. bol nevyhnutným obchodným partnerom na dopravu tovaru po ţeleznici a zmenou svojej
cenovej politiky sa snaţil pripútať si ho ako zákazníka a zamedziť tomu, aby novovstupujúci
konkurent LTE dostal moţnosť zabezpečiť časť jeho prepravných potrieb.
Na základe uvedených skutočností sa Rada úradu stotoţnila so závermi
prvostupňového orgánu ohľadne posúdenia konania podnikateľa ŢS Cargo, a.s.
ako zneuţívanie dominantného postavenia podľa čl. 82 Zmluvy o zaloţení ES a podľa § 8
ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. Vypovedaním dohôd o cene so zasielateľmi, ktorého
dôsledkom bolo zvýšenie cien do úrovne tarifných (ktoré minimálne jeden so zasielateľov
hodlal preniesť na Holcim, a.s.) bol vytvorený na podnikateľa Holcim, a.s. podľa názoru Rady
úradu tlak na prijatie opatrení, ktoré by toto zvýšenie cien odvrátili. Jediným moţným
opatrením v danej situácii bolo uzavretie zmluvy na celý objem prepravy s účastníkom
konania, čo zároveň znamenalo, ţe konkurenčný dopravca LTE bol vytlačený z trhu
5
ţelezničnej nákladnej prepravy veľkého objemu cementu na trati Rohoţník – Devínska Nová
Ves.
V časti o uloţení pokuty Rada úradu konštatovala, ţe prvostupňový orgán
pri stanovení pokuty správne vychádzal z relevantných ustanovení § 38 ods. 1 zákona
v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z.z., pričom vychádzal z obratu účastníka konania
ŢS Cargo, a.s. ako právneho a ekonomického nástupcu Ţelezničná spoločnosť, a.s. za rok
2005, v súlade s dikciou § 38 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. (obrat za posledné uzavreté
účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia) a tieţ správne stanovil a zváţil kritériá
uvedené v § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z., ktoré sú rozhodujúce pre stanovenie výšky
pokuty za spáchané protiprávne konanie.
II.
Rozsudok krajského súdu
Ţalobou z 31.7.2007 sa ţalobca domáhal preskúmania a následného zrušenia
rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2006/DZ/R/2/144
zo dňa 22.12.2006, ktorým bolo na základe rozkladu Ţelezničnej spoločnosti Cargo, a.s.
potvrdené prvostupňové rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru
zneuţívania dominantného postavenia č. 2006/DZ/2/1/067 zo dňa 3.7.2006.
Rozsudkom 1S 27/2007-227 zo dňa 6.12.2007 Krajský súd v Bratislave zmenil
napadnuté rozhodnutie Rady ţalovaného č. 2006/DZ/R/2/144 zo dňa 22. decembra 2006
v časti výroku o výške sankcie tak, ţe ţalobcovi uloţil pokutu 9.000.000,- Sk.
Súd prvého stupňa neprihliadol na námietku ţalobcu týkajúcu sa prechodu deliktuálnej
zodpovednosti pri zániku právnickej osoby Ţelezničná spoločnosť, a.s. na ţalobcu, naopak
stotoţnil sa v tomto smere so záverom ţalovaného, pričom poukázal najmä na skutočnosť,
ţe ţalobca je nepochybne ekonomickým nástupcom zaniknutej Ţelezničnej spoločnosti, a.s.,
keďţe prebral materiálne aj ľudské zdroje a pokračuje v tejto oblasti v rovnakých
ekonomických aktivitách ako vykonávala zaniknutá Ţelezničná spoločnosť, a.s.. Konštatoval,
ţe vo všeobecnosti sa pri posudzovaní zodpovednosti za protiprávne konanie vychádza
6
zo základného právneho princípu, ţe protiprávne konanie moţno pripísať a sankciu moţno
uloţiť len tomu subjektu, ktorý sa takéto konania dopustil. Nakoľko zákon neupravuje
situáciu prechodu deliktuálnej zodpovednosti pri zániku právnickej osoby, správne bol
pouţitý výklad a to tak, aby bol naplnený účel a zmysel správneho konania vychádzajúc
zároveň z účelu zákona o ochrane hospodárskej súťaţe, pričom závery ţalovaného sú v súlade
s rozhodovacou praxou Európskej komisie ako aj Európskeho súdneho dvora.
Poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, ţe protisúťaţné správanie jednej
spoločnosti môţe byt' pripísané inej, ak sú splnené dve podmienky: nová spoločnosť
pokračuje v aktivitách predchádzajúcej spoločnosti - subjektu, ktorý sa dopustil porušenia,
t.j. existuje kontinuita ekonomických činností a druhá, ţe pôvodný subjekt zanikol. Cieľom
je zabezpečiť, aby správanie, ktoré by malo byt' potrestané, nezostalo nepotrestané a neboli
zmarené ciele ochrany súťaţe z dôvodu určitých zmien u podnikateľov. V prvom rade je teda
sankcionovaný vţdy porušovateľ a v prípade jeho zániku jeho nástupca, ktorý prevzal jeho
materiálne a ľudské zdroje v rámci podnikania a ktorý pokračuje v jeho ekonomickej aktivite.
Vo veci prevodu zodpovednosti za protiprávne konanie na právneho nástupcu taktieţ nie je
nevyhnutné preukázať skutočnosť, ţe nástupca pokračuje v protiprávnom konaní predchodcu.
Pri aplikácii článku 81 a 82 zmluvy musia národné súťaţné autority aplikovať výklad pojmu
podnikateľa zodpovedného za porušenie súťaţného práva tak, ako ho vníma komunitárne
právo a to bez ohľadu na národné právo.
Súd mal za preukázané, ţe do základného imania ţalobcu prešla tá časť základného
imania zaniknutej Ţelezničnej spoločnosti, a.s., ktorá slúţila okruhom činností vykonávaných
v divízii nákladnej prepravy, pričom vlastníkom novo vzniknutých spoločností je rovnako
ako pri Ţelezničnej spoločnosti, a.s. štát s podielom 100%. V danom prípade navyše z výpisu
z obchodného registra vyplýva, ţe ţalobca je právnym nástupcom a zároveň prebral všetky
práva a záväzky obchodnej spoločnosti Ţelezničná spoločnosť, a.s. ku dňu 1.1.2005, t.j. nejde
iba o ekonomického nástupcu ale aj právneho nástupcu. Právnym nástupcom Ţelezničnej
spoločnosti, a.s. je síce aj Ţelezničná spoločnosť Slovensko, a.s., ktorá však vykonáva aktivity
súvisiace s osobnou prepravou a preto v ţiadnom prípade nemôţe byt' povaţovaná
za ekonomického nástupcu ţelezničnej spoločnosti, a.s. v súvislosti s posudzovaným
protiprávnym konaním a preto správne orgány správne konali len so ţalobcom.
7
Súd rovnako povaţoval za správne vymedzený relevantný trh ako aj posúdenie
dominantného postavenia ţalobcu resp. jeho predchodcu na ňom a tieţ ustálenie začiatku
doby porušovania súťaţných pravidiel. Neprihliadol na tvrdenie ţalobcu, ţe len vstúpil
do zmluvného vzťahu zaloţeného Rámcovou zmluvou o spolupráci v ţelezničnej koľajovej
preprave č. 342/2004 uzavretej medzi Holcim, a.s. a ŢS, a.s., ktorý mohol byt' kedykoľvek
ukončený. Práve skutočnosť pretrvávania zmluvného vzťahu medzi právnym nástupcom
Ţelezničnej spoločnosti, a.s. a Holcim, a.s. znamenala, ţe pretrvával protiprávny stav
vylúčenia podnikateľa LTE z trhu. Ako konštatoval samotný ţalobca, predmetný zmluvný
vzťah mohol byt' kedykoľvek ukončený, čo sa však v tomto prípade zo strany ŢS Cargo, a.s.
nestalo. Podnikateľ Holcim, a.s. by sa výpoveďou predmetnej Rámcovej zmluvy vystavoval
riziku vzniku obdobnej situácie, ako v marci 2004, keďţe celý poţadovaný objem prepravy
po ţeleznici nebol pre neho schopný zabezpečiť ţiadny iný dopravca ako ŢS Cargo, a.s.
a zverením jednej/viacerých trás inému dopravcovi mohlo dôjsť k obdobnej situácii,
t.j. k hrozbe zvýšenia cien do úrovne cien tarifných.
Pokiaľ ide o námietku, ţe aj Ţelezničná spoločnosť Slovensko, a.s. vstúpila rovnako
do predmetnej Rámcovej zmluvy č. 342/2004, túto súd vyhodnotil ako irelevantnú. Rámcová
zmluva sa týka záväzkov v oblasti ţelezničnej dopravy, pričom Ţelezničná spoločnosť
Slovensko, a.s. prevzala divíziu osobnej dopravy. Aj samotný ţalobca konania v podanom
rozklade (v časti o dosiahnutom zisku z predmetnej zmluvy) uvádza, ţe prospech
z predmetnej zmluvy prináleţí ŢS Cargo, a.s.. Skutočnosť, ţe Ţelezničná spoločnosť
Slovensko, a.s. ručí za záväzky, ktoré prebrala ŢS Cargo, a.s. nie je podstatná pre určenie,
kto je ekonomickým nástupcom a reálne vykonáva činnosti vyplývajúce z predmetnej
Rámcovej zmluvy. V prípade solidárneho ručenia je na ŢS Cargo, a.s., aby si svoj nárok
uplatnila v súkromnoprávnom konaní.
Súd prvého stupňa však uznal za dôvodné námietky ţalobcu namietajúce výšku
pokuty. Poukázal na to, ţe samotné uloţenie pokuty vo výške 75.000.000,- Sk je odôvodnené
v napadnutom 24 stranovom rozhodnutí iba na 0,5 strane, čo súd povaţuje za nedostatočné.
Z tohto odôvodnenia nevyplýva, z akého obratu, Rada úradu pri uloţení pokuty vychádzala.
Rada úradu konštatovala, ţe konanie ţalobcu má charakter závaţného porušenia, nakoľko
správanie spočívajúce v uplatňovaní diskriminačného prístupu je praktikou, ktorá je spôsobilá
8
obmedziť súťaţ prostredníctvom ovplyvnenia štruktúry trhu s moţnými negatívnymi dopadmi
na spotrebiteľov. V tejto súvislosti však treba pripomenúť, ţe nešlo len o zmluvy uzavreté
ţalobcom, resp. o ich plnenie z jeho strany alebo akékoľvek jeho konanie, ale o konanie
Ţelezničnej spoločnosti, a.s., ktorá plnila dohody, zmluvy uzavreté buď jej právnym
predchodcom alebo ňou samou. Napriek ekonomickému a právnemu nástupcovi je potrebné
pri ukladaní výšky pokuty zohľadniť aj tú skutočnosť, ţe išlo o plnenie v období od 15.3.2004
do 31.12.2005.
Krajský súd v Bratislave, dospel k záveru, ţe uloţenie sankcie bolo dôvodné,
avšak pokiaľ ide o výšku uloţenej pokuty, súd dospel k záveru, ţe skutkové okolnosti
identifikované v odôvodnení, napadnutého rozhodnutia ţalovaného neodôvodňujú sankciu
v uloţenej výške.
Podľa jeho názoru uloţená pokuta bola neprimerane vysoká, nezohľadňujúca všetky
vyššie uvedené aspekty prípadu, ani ekonomickú situáciu ţalobcu, pričom podľa názoru súdu
je namieste uloţenie pokuty, ktorá plní tak represívny ako aj preventívny účel, pričom je treba
mať na zreteli, ţe u ţalobcu ide viac menej o represívny účel, nakoľko sa dopustil porušenia
zákona po dobu 1 roka a je tieţ pokutovaný za konanie svojho predchodcu. S poukazom
na vyššie uvedené súd v súlade s princípom plnej jurisdikcie zavedenej do správneho
súdnictva v súlade s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol
uverejnený v Zbierke zákonov pod číslom 209/1990 Zb. umoţňujúci súdu v zmysle § 250i
ods. 2 v spojení s § 250j ods. 2 OSP zmeniť rozhodnutie orgánu verejnej správy a priamo
ukladať i sankcie, ktoré neboli pôvodne uloţené rozhodnutím správneho orgánu,
z čoho vyplýva, ţe súd tieţ môţe zmierňovať uţ uloţené sankcie aţ na úroveň upustenie
od potrestania, rozhodol tak, ţe napadnuté rozhodnutie č. 2006/DZ/R/2/144
zo dňa 22.12.2006 v časti výroku o výške sankcie zmenil a ţalobcovi uloţil pokutu vo výške
9.000.000,- Sk, ktorú povaţuje pri zohľadnení všetkých okolností prípadu za primeranú.
III.
Odvolanie žalovaného
9
Proti tomuto rozsudku v časti o zmene výšky pokuty a v časti o náhrade trov konania
podal v zákonnej lehote ţalovaný odvolanie, ktorým súdu prvého stupňa vytýkal,
ţe pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2
písm. f/ OSP.
Poukázal na to, ţe i keď sa súd stotoţnil so závermi správneho orgánu ohľadne
posúdenia konania podnikateľa ŢS Cargo, a.s. ako zneuţívanie dominantného postavenia
podľa čl. 82 Zmluvy o zaloţení ES a podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. a uznal,
ţe uloţenie sankcie bolo dôvodné, odôvodnenie zníţenia pokuty, s ktorým nesúhlasí,
znamenajú nesprávne právne posúdenie veci, t.j. omyl pri aplikácii práva na správne zistený
skutkový stav. Trval na tom, ţe pri ukladaní pokuty postupoval v zmysle zákona
č. 136/2001 Z.z. pričom vychádza z kritérií vyplývajúcich z ust. § 38 ods. 10 zákona.
Poukázal na to, ţe na účely určenia pokuty vychádzal zo skutočností, ktoré
tu existovali v čase rozhodovania o skutku, resp. o veci samej, pričom vychádzal z obratu
účastníka konania ŢS Cargo, a.s. ako právneho a ekonomického nástupcu Ţelezničnej
spoločnosti, a.s., za rok 2005, v súlade s dikciou § 38 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej
súťaţe (obrat za posledné uzavreté účtovné obdobie predchádzajúce vydaniu rozhodnutia),
pričom pripomenul, ţe obrat, z ktorého Rada vychádzala pri ukladaní pokuty je súčasťou
spisu, ktorý bol predloţený súdu a rovnako aj odôvodnený v napadnutých rozhodnutiach.
Zdôraznil, ţe konanie ţalobcu predstavuje vylučovaciu protisúťažnú praktiku,
ktorá znamenala vylúčenie konkurenta z vymedzeného relevantného trhu a pri zhodnotení
závaţnosti tohto protiprávneho konania je potrebné vziať do úvahy, že prebiehalo
na novo liberalizovanom trhu, kde sa konkurencia tradičnému dopravcovi ŢS Cargo, a.s.
len začala vytvárať a rýchly zásah zo strany dominanta tak znamenal okamţité vylúčenie
konkurencie na vymedzenom relevantnom trhu (Rohoţník – Devínska Nová Ves, št. hranica).
Konanie podnikateľa ŢS Cargo, a.s. pritom malo formu zmeny cenovej politiky, pričom cena
je vo všeobecnosti povaţovaná za najdôleţitejší a najcitlivejší konkurenčný nástroj,
prostredníctvom ktorého moţno spravidla významne ovplyvniť situáciu na trhu, a to najmä
na trhu, na ktorom sa konkurencia len začína rozvíjať. V rámci závaţnosti zohľadnil,
ţe vzhľadom na rozsah, v akom účastník konania zabezpečuje sluţby ţelezničnej nákladnej
10
dopravy (na celom území SR) išlo o protiprávne konanie, ktoré sa prejavilo na malom
trhu. Účastník konania sa dopustil protiprávneho konania, ktoré sa dotýkalo siedmich
ţelezničných tratí, pričom k vylúčeniu konkurenta LTE došlo na jednej trati, Rohoţník –
Devínska Nová Ves, št. hranica. Vzhľadom na túto skutočnosť zhodnotil úrad konanie
ŢS Cargo, a.s. ako závažné. Prihliadol tieţ na vymedzenú dĺžku trvania protiprávneho
konania ako strednodobé porušovanie (za strednodobé porušovanie sa povaţuje dĺţka
porušovania od 6 mesiacov aţ 3 roky), t.j. od vypovedania dohôd o cene so zasielateľmi
dňa 15.3.2004 do 31.12.2005, kedy skončila platnosť Rámcovej zmluvy o spolupráci
v ţelezničnej koľajovej preprave č. 342/2004 uzavretej medzi Holcim, a.s. a Ţelezničnou
spoločnosťou, a.s. Pripomenul, ţe neboli preukázané, žiadne iné okolnosti, ktoré
by v súlade s § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe mali vplyv na určenie
výšky pokuty.
Nesúhlasil s tvrdením súdu uvedeným v odôvodnení rozsudku o neprimeranej
prísnosti uloţenej pokuty a jej likvidačnom charaktere, čo jej znemoţňuje plniť preventívny
účel. Opätovne zdôraznil, ţe vychádzal z obratu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie,
t.j. rok 2005 a po zhodnotení všetkých okolností v súlade s § 38 ods. 10 zákona o ochrane
hospodárskej súťaţe uloţil pokutu na spodnej hranici moţného rozpätia do 10% z obratu
(v skutočnosti predstavovala [...%] (obchodné tajomstvo) z obratu ţelezničnej spoločnosti
Cargo, a.s. za rok 2005), čo v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať za likvidačné.
Za uvedené porušenie zákona bola uloţená pokuta primeraná spáchanému deliktu.
V súvislosti s argumentáciou o ekonomickej situácii ţalobcu namietal, ţe skutočnosť
či podnikateľ sa v súčasnosti nachádza v strate (resp. jeho súčasný stav na účtoch v banke)
je irelevantná vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu správneho orgánu súdom v rámci
piatej časti OSP. Len takú finančnú situáciu podnikateľa, vedúcu k jeho likvidácii v prípade
uloţenia pokuty úradom je dôvodné zohľadniť ako poľahčujúcu skutočnosť pri ukladaní
pokuty, a z tohto dôvodu zníţiť pokutu, v prípade, ak by uloţená sankcia mala za následok
likvidáciu podnikateľa a jeho odchod z trhu, čo však nie je uvedený prípad, naviac
v uvedenom prípade však súd musí posudzovať rozhodnutie správneho orgánu
a vyhodnocovať skutočnosti, vrátane ekonomickej situácie, aké existovali v čase vydania
rozhodnutia správneho orgánu (§ 250i ods. 1 OSP). Inak by sa podnikatelia mohli
11
vo všeobecnosti veľmi jednoducho vyhýbať sankciám ukladaným za porušenie právnych
predpisov správnymi orgánmi.
Ţalovaný zdôraznil, ţe pri ukladaní sankcie postupoval nielen v súlade s právnym
poriadkom, zákonom, ale aj v súlade s európskou judikatúrou. Európsky súdny dvor (ESD)
v prípadoch, kde bola ukladaná sankcia ekonomickému a právnemu nástupcovi porušovateľa
hodnotil sankciu uloţenú Európskou komisiou podľa kritérií závaţnosti porušenia (povahu,
skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné veľkosť relevantného trhu), dĺţky trvania
porušenia, prípadne priťaţujúcich okolností (opakované porušenia, i poľahčujúcich okolností
(neplnenie zakázanej dohody v praxi,...)., pričom napríklad v prípade rozhodnutia vo veci
kartelových dohôd (kde je viac účastníkov konania, resp. ţalobcov), boli rovnako (rovnakým
prístupom) vyhodnocované kritériá na uloţenie pokuty v prípade podnikateľov, ktorí porušili
pravidlá hospodárskej súťaţe, ako aj u podnikateľov, ktorí boli právnymi a ekonomickými
nástupcami porušovateľov a teda sa osobne nezúčastnili kartelovej dohody (na účely určenia
pokuty boli u týchto subjektov taktieţ vyhodnocované kritériá, závaţnosti, dĺţky porušovania,
atd.). Inštitút ekonomického nástupníctva tak, ako ho definuje ESD, nesmie predstavovať
poľahčujúcu okolnosť.
Podľa názoru ţalovaného súdom uloţená sankcia vo výške 9 miliónov Sk neplní
ani represívnu funkciu, ani funkciu individuálnej a generálnej prevencie, nakoľko
nezodpovedá ani závaţnosti, ani dĺţke posudzovaného protiprávneho konania formou
zneuţitia dominantného postavenia a je v rozpore s doterajšou praxou úradu, potvrdenou
súdmi SR, ohľadne závaţných porušení zákona, a teda nezodpovedá zásade povinnosti
správneho orgánu postupovať v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch tak,
aby nevznikali neodôvodnené rozdiely. Sankcia v uvedenej výške nemá odstrašujúci efekt,
čím nie je do budúcnosti zabezpečená efektívna ochrana hospodárskej súťaţe (v zmysle
individuálnej a generálnej prevencie), čo je súčasne nezlučiteľné s poslaním úradu ochraňovať
a udrţiavať hospodársku súťaţ.
Naviac zníţenie sankcie nie je ani odôvodnené, z rozhodnutia súdu nie je zrejmé
ako súd dospel k takej výške pokuty, keďţe súd neuviedol v súlade s ust. 157 ods. 2 OSP
12
ktoré skutočnosti povaţoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil.
Ţalovaný nesúhlasil s priznanou náhradou trov konania ţalobcovi v plnej výške
s poukazom na skutočnosť, ţe súd prvého stupňa pripustil, ţe ţalovaný dospel k správnym
skutkovým zisteniam a právnym záverom s výnimkou výšky uloţenej sankcie, preto priznanie
náhrady v plnej výške nezohľadňuje skutočnosť, ţe potvrdil rozhodnutie ako vecne správne
a zmenil ho len v časti týkajúcej sa výšky pokuty, preto súd mohol vyuţiť moţnosť trovy
mu nepriznať, na čo boli podľa jeho názoru jednoznačne splnené zákonné podmienky.
Z uvedených dôvodov ţalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmeniť tak, ţe odvolací súd ţalobu zamietne a ţalobcovi náhradu trov konania neprizná.
IV.
Stanovisko Európskej komisie
V postavení amicus curiae podala Európska komisia v štádiu odvolacieho konania
vo veci písomné vyjadrenie (podľa článku 15 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 a § 35a ods. 1 OSP),
ktoré sa týkalo otázok aplikácie inštitútu ekonomického nástupníctva a efektívnosti
ukladaných pokút v obdobných prípadoch.
Poukázala na to, ţe ekonomické nástupníctvo je inštitút európskeho súťaţného práva,
ktorý by sa mal aplikovať v celej Európskej únii jednotným spôsobom. Cieľom inštitútu
ekonomického nástupníctva je zabezpečiť, aby nedošlo k zníţeniu účinnosti súťaţného práva
len v dôsledku zmien v právnej štruktúre podnikateľa. Aplikácia inštitútu ekonomického
nástupníctva musí garantovať, aby nástupnícka spoločnosť mohla byť vzatá na plnú
zodpovednosť za konanie svojho predchodcu a znášať všetky dôsledky z toho vyplývajúce,
vrátane pokút. Prenesenie zodpovednosti na nástupnícku spoločnosť na základe ekonomickej
kontinuity medzi ňou a jej predchodcom je zamerané nielen na zámenu podnikateľa, ktorý
sa dopustil porušenia súťaţného práva, jeho nástupcom ako adresáta rozhodnutia o porušení
vyţadujúc si jeho ukončenie. Tieţ je jej cieľom zabezpečiť, aby sa podnikateľ nemohol
13
vyhnúť sankciám a pokutám, ktoré by sa na neho inak vzťahovali, len jednoduchou zmenou
svojej identity cez reštrukturalizáciu, predaj alebo inú právnu, či organizačnú zmenu.
Zdôraznila, ţe zistenie ekonomického nástupníctva medzi dvoma podnikateľmi
pre účely zodpovednosti za porušenie článku 102 ZFEU musí nevyhnutne znamenať nielen to,
ţe nástupnícka spoločnosť je zodpovedná za porušenie ZFEU, ale tieţ ţe nástupnícka
spoločnosť je zodpovedná v plnej miera aj za pokutu, ktorá by inak bola uloţená
jej predchodcovi. Samozrejme medzi pokutami uloţenými predchodcovi a nástupníckej
spoločnosti môţu byť rozdiely vyplývajúce z moţných rozdielnych výsledkov pri aplikácií
10%-ného stropu, či násobkov pre prevenciu v čase vydania rozhodnutia. Správanie
podnikateľa počas správneho konania (ktoré je jemu špecifické) môţe mať takisto vplyv
na konečnú výšku pokuty. Ďalej je moţné aplikovať priťaţujúce okolnosti
(napr. poskytovanie nepravdivých údajov), či poľahčujúce okolnosti (napr. spolupráca
pri vyšetrovaní). Avšak fakt, ţe nástupníckej spoločnosti je uloţená pokuta len za porušenie
jej predchodcu, samo osebe poľahčujúcou okolnosťou byť nemôţe.
Otázka prisúdenia plnej zodpovednosti nástupníckym spoločnostiam vrátane pokút má
preto veľký význam a dôleţitosť pri efektívnom uplatňovaní európskeho súťaţného práva.
Medzi nálezom zodpovednosti za porušenie a uloţením pokuty existuje nerozlučiteľné
prepojenie. Ak by zmena v totoţnosti alebo štruktúre umoţnila podnikateľovi vyhnúť
sa zodpovednosti a/ alebo pokute, i jej časti, znamenalo by to narušenie efektívneho
uplatnenia európskych súťaţných noriem. Mohlo by sa to stať pre podnikateľov jednoduchým
návodom, ako sa vyhnúť zodpovednosti a plateniu pokút cez reštrukturalizáciu. Je potrebné
zdôrazniť, ţe uţ samotné zníţenie pokuty by mohlo viesť k takýmto následkom, keďţe
by mohlo nabádať podnikateľov na predaj alebo reštrukturalizáciu. Nová spoločnosť
by tak bola v lepšej pozícii ako jej predchodca. Preto akékoľvek zníţenie pokuty uloţenej
podnikateľovi na základe toho, ţe k porušeniu ZFEU došlo v dôsledku konania jeho
predchodcu, by bolo v rozpore s inštitútom ekonomického nástupníctva podľa európskeho
práva a európskej judikatúry.
Podľa názoru Komisie sa v prejednávanej veci urobil rozdiel medzi represívnou
a preventívnou funkciou pokuty. Navyše, sústreďujúc sa na represívnu funkciu pokuty
14
v prípade ekonomického nástupníctva, kde je nástupnícka spoločnosť bratá na zodpovednosť
za konanie svojho predchodcu, sa vysiela podnikateľom veľmi zlý signál, keďţe ich to môţe
nabádať k zmenám totoţnosti cez reštrukturalizácie, predaje alebo cez iné právne,
či organizačné zmeny s cieľom vyhnúť sa plateniu časti pokuty.
Čo sa týka úlohy, ktorú pokuty majú v súťaţnom práve, Súdny dvor vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach jednotne ustanovil, ţe pokuty ukladané za porušenie článkov
101 a 102 ZFEU sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne konanie podnikateľov (represívna
zloţka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna zloţka) nielen na takéto konkrétne
porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti, aby nedošlo k porušovaniu
európskeho súťaţného práva do budúcnosti. Cieľom pokút je teda nielen trest,
ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závaţnosti porušenia, keďţe
toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút. Preto nie je moţné
rozdeliť tieto dve funkcie pokút.
Komisia podala vysvetlenie dvojitej funkcie pokút vo svojich Usmerneniach k metóde
stanovovania pokút uloţených podľa článku 23 ods. 2 písm. a/ nariadenia č. 1/2003,
kde zdôrazňuje, ţe pokuty by mali mať dostatočný odstrašujúci účinok „nielen s cieľom
sankcionovať konkrétne podniky (špecifický odstrašujúci účinok), ale aj s cieľom odradiť
ostatné podniky od konania alebo od pokračovania v konaní, ktoré je v rozpore s článkami 81
a 82 zmluvy (všeobecný odstrašujúci účinok)“.
Za účelom zabezpečenia účinnosti pokuty za porušenie európskeho súťaţného práva
je nevyhnutné, aby sa rešpektovali obidve funkcie pokút, Inými slovami, efektívnosť pokuty
uloţenej za porušenie súťaţného práva by bola zníţená, keby bola jej dvojitá úloha narušená
tým, ţe by sa sústreďovalo iba na jej represívnu funkciu (špecifický odstrašujúci účinok).
Berúc do úvahy, ţe pokuta má viacero účelov skutočnosť, ţe nástupnícka spoločnosť
je pokutovaná za konanie svojho predchodcu pri aplikovaní ekonomického nástupníctva,
nemôţe podľa Komisie odôvodniť výnimku z judikatúry Súdneho dvora.
V nedávnom rozsudku v prípade holandských daní (rozsudok ESD z 11.6.2009 vo veci
C- 429/09, Inspecteur van de Belastingdienst v. X BV) Súdny dvor zdôraznil nezrušiteľné
15
prepojenie medzi pokutami a aplikáciou článkov 101 a 102 ZFEU a stanovil, ţe „účinnosť
sankcii uložených súťažnými orgánmi členských štátov alebo Spoločenstva na základe článku
83 ods. 2 písm. a/ ES je teda podmienkou koherentného uplatňovania článkov 81 a 82 ES“.
Súdny dvor tak odmietol rozdelenie princípu zákazu protisúťaţného správania stanovených
v článkoch 101 a 102 ZFEU na jednej strane a pokút, ktoré sa ukladajú pri porušení týchto
ustanovení na strane druhej. Podľa názoru Súdneho dvora by takéto rozdelenie znemoţnilo
akúkoľvek efektívnosť vymáhania práva súťaţnými orgánmi. Tento názor sa jasne vzťahuje
na všetky prípady, v ktorých sa aplikujú ustanovenia článkov 101 a 102 ZFEU bez ohľadu
na to, či ide o Komisiu alebo vnútroštátne súťaţné orgány.
V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, ţe je na uváţení Európskej komisie
akým postupom a obsahovo aké stanovisko súdu sprostredkuje, čo jej súd umoţnil spôsobom
upraveným zákonom. S časovým odstupom zástupcom ţalobcu vyslovené pochybnosti
o obsahu prednesu jej zástupcu na pojednávaní, najmä ak ţiadne prípadné nepresnosti
protokolácie neboli bezprostredne po jeho odznení namietané jeho autorom a v tom čase
ani samotným zástupcom ţalobcu a ani neskôr Európskou komisiou, preto súd povaţoval
za nedôvodné a účelové a aj s poukazom na zdôvodnenie svojich záverov (v ďalších častiach
tohto odôvodnenia) ohľadne záväznosti Usmernenia Európskej komisie (k metóde
stanovovania pokút) vo vzťahu k posudzovanému postupu ţalovaného pri uloţení sankcie,
ku ktorým dospel, za nespôsobilé spochybniť tieto závery.
V.
Argumentácia odvolacieho súdu
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní
ţalovaného (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP) a po nariadenom pojednávania
dňa 26. októbra 2010 vo veci rozhodol. Vzhľadom na pochybenie v procesnom postupe súdu
pri vyhlasovaní rozhodnutia Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom
sp. zn. III. ÚS 170/2011-46 zo 14. júna 2011 konštatoval porušenie základných práv ţalobcu
vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a rozsudok
z 26. októbra 2010 zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Následne odvolací súd
16
potom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky na námietky zástupcu ţalobcu svojimi
rozhodnutiami č. k. 10Ndz/3/2011 z 3.10.2011 a č. k. 10Ndz/7/2011 z 5.12.2011 rozhodol,
ţe dvaja členovia jeho senátu nie sú z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci
vylúčení, vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP
jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) tak, ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa
zmenil, keď dospel k záveru, ţe odvolanie ţalovaného je dôvodné.
Podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa pouţijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.
Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náleţitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolací súd v medziach dôvodov podaného odvolania preskúmal rozsudok krajského
súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal
aj napadnuté rozhodnutie ţalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či krajský súd z takto
vymedzeného rozsahu a dôvodov správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia.
Z rozhodnutia súdu prvého stupňa je zrejmé, ţe uznal deliktuálnu zodpovednosť
ţalobcu za konanie konkretizované ţalovaným v napadnutom rozhodnutí č. 2006/DZ/R/2/144
z 22.12.2006 predstavujúce porušenie čl. 82 Zmluvy o zaloţení ES a § 8 ods. 6 zákona
č. 136/2001 Z.z. K tomuto záveru dospel súd potom, čo mal za preukázané, ţe ţalovaný
v konaní správne vymedzil relevantný trh, posúdil dominantné postavenie ţalobcu resp. jeho
predchodcu na ňom a tieţ správne ustálil začiatok doby porušovania súťaţných pravidiel. Súd
sa stotoţnil so záverom ţalovaného o ekonomickom a právnom nástupníctve a prechode
deliktuálnej zodpovednosti na ţalobcu po zániku právnickej osoby Ţelezničná spoločnosť, a.s.
a zdôvodnil prečo nepovaţoval námietky ţalobcu vznesené v ţalobe za dôvodné.
17
Odvolací súd sa zhoduje so záverom súdu prvého stupňa, ţe ţalovaný pre posúdenie
prechodu deliktuálnej zodpovednosti správne aplikoval „test ekonomickej kontinuity“ ktorý,
i keď vo svojich dôsledkoch predstavuje odklon od doterajšej praxe posudzovania deliktuálnej
zodpovednosti nástupcu (neumoţňujúcej v prípadoch zmeny v organizácii, štruktúre, názvu
právnickej osoby a pod. prechod zodpovednosti za protiprávne konanie zaniknutého právneho
predchodcu), má svoju oporu v nedávnych prípadoch ukladania pokút právnym nástupcom
v konaniach pred komunitárnymi orgánmi.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok vo veci „Suiker Unie“ (40/73,
Cooperative Vereniging „Suiker Unie UA“ and others v. Commission, [1975]ECR-1663),
kde ESD zohľadnil skutočnosť, ţe novovzniknutý subjekt prevzal všetky práva a záväzky
predchádzajúcich štyroch druţstiev, ţe tento novovzniknutý subjekt sa „ekonomicky
prekrýval“ s pôvodnými delikventami, mal rovnaké sídlo a obchodne (súťaţne) vystupoval
na trhu zhodne ako predchádzajúci koordinačný orgán pôvodných štyroch druţstiev, poukázal
na „zreteľnú identitu hlavných rysov aktivít nového subjektu a jeho predchodcov“ a dospel
k záveru, ţe nový subjekt je plne deliktuálne zodpovedný za protisúťaţné konanie
koordinačného orgánu pôvodných štyroch druţstiev.
Obdobne Súd prvého stupňa vo veci „Enichem Anic“ (T-6/89, Enichem Anic SpA
v. Commission, [1991] ECR II-01623) konštatoval, ţe ak zanikne osoba zodpovedná
za prevádzku podniku, v súvislosti s ktorého prevádzkou bol spáchaný protisúťaţný delikt,
v období medzi porušením práv a okamţikom, kedy sa má prejaviť povinnosť niesť za toto
porušenie zodpovednosť, je potrebné identifikovať kombináciu „fyzických a ľudských
prvkov“, ktoré prispeli k porušeniu práva a na základe toho potom určiť subjekt deliktuálne
zodpovedný, aby sa tak zabránilo tomu, aby sa z dôvodu zániku subjektu pôvodne
zodpovedného za protiprávnosť v dobe, keď k nej došlo, vyhol súťaţiteľ zodpovednosti.
Aj v prípade „NMH Stahlwerke“ (T-134/94, NMH Stahlwerke,GmbH v. Commission,
[1991] ECR II-01623) Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe „...za istých podmienok môţe
byť porušenie podmienok súťaţe prisúdené ekonomickému nástupcovi zodpovednej
18
právnickej osoby, aby tak okrem iného z dôvodu zmien právnej formy dotknutých podnikov,
nebola ohrozená účinnosť týchto pravidiel....“
S ohľadom na uvedený trend súd prvého stupňa správne zohľadnil skutočnosť,
ţe ţalobca je nepochybne ekonomickým nástupcom zaniknutej Ţelezničnej spoločnosti, a.s.,
keďţe prebral materiálne aj ľudské zdroje a pokračuje v tejto oblasti v rovnakých
ekonomických aktivitách ako vykonávala zaniknutá Ţelezničná spoločnosť, a.s. a i napriek
tomu, ţe zákon výslovne neupravuje situáciu prechodu deliktuálnej zodpovednosti pri zániku
právnickej osoby, ţalovaný správne vychádzal z rozhodovacej praxe komunitárnych orgánov
tak, aby bol naplnený účel ochrany hospodárskej súťaţe.
Z ustálenej judikatúry teda moţno vyvodiť, ţe protisúťaţné správanie jednej
spoločnosti môţe byt' pripísané inej, ak sú splnené dve podmienky: nová spoločnosť
pokračuje v aktivitách predchádzajúcej spoločnosti - subjektu, ktorý sa dopustil porušenia,
t.j. existuje kontinuita ekonomických činností a druhá, ţe pôvodný subjekt zanikol. Cieľom
je zabezpečiť, aby správanie, ktoré by malo byt' potrestané, nezostalo nepotrestané a neboli
zmarené ciele ochrany súťaţe z dôvodu určitých zmien u podnikateľov. V prvom rade je teda
sankcionovaný vţdy porušovateľ a v prípade jeho zániku jeho nástupca, ktorý prevzal jeho
materiálne a ľudské zdroje v rámci podnikania a ktorý pokračuje v jeho ekonomickej aktivite.
Na základe uvedeného teda súd prvého stupňa ustálil, ţe ţalobcovi bola za vytýkané
porušenie súťaţného práva uloţená pokuta dôvodne (i keď podľa jeho názoru v neprimeranej
výške).
Je potrebné zdôrazniť, ţe proti tomuto rozsudku ţalobca odvolanie nepodal, teda svoju
zodpovednosť za protisúťaţné konanie uznal a so sankciou uloţenou súdom v stanovenej
výške bol uzrozumený. Za daných okolností odvolací súd vychádzajúc z ústavne uznávanej
premisy „nech si kaţdý stráţi svoje práva“, jeho dodatočné námietky obsiahnuté v replikách
(zo 4.3.2009, 15.1.2010, 28.4.2010, 3.8.2010) k odvolaniu ţalovaného resp. jeho ďalších
podaniach (všeobecne spochybňujúce záver súdu o ustálení jeho zodpovednosti za vytýkané
konanie, poukazujúce na likvidačný charakter pôvodne uloţenej pokuty vzhľadom na zlú
ekonomickú a finančnú situáciu, nerešpektovanie novej metodiky výpočtu v zmysle
19
Metodického pokynu (PMÚ) na ukladanie pokút účinného od 2.1.2008, nerešpektovanie
Usmernenia (Európskej komisie) k metóde stanovovania pokút uloţených podľa čl. 23
ods. 2 písm. a/ Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 publikovaného v Úradnom vestníku EÚ
1.9.2006 ako aj nepreskúmateľnosť pokuty z dôvodu nesprávne určenej výšky obratu
podaním z 21.9.2011) v odvolacom konaní iniciovanom ţalovaným uţ nemohol povaţovať
za relevantný opravný prostriedok spôsobilý tak rozšíriť rozsah preskúmavania napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa nad rámec vymedzený ţalovaným v odvolaní.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo teda najmä posúdenie dôvodnosti
postupu súdu prvého stupňa, ktorým zníţil pokutu pôvodne uloţenú ţalovaným.
Z odôvodnenia rozhodnutia ţalovaného vyplýva, ţe ţalovaný pri ukladaní pokuty
vychádzal z ust. § 38 ods. 10 zákona č. 136/2001 Z.z. zákona o ochrane hospodárskej súťaţe
ukladajúce mu povinnosť zohľadniť závaţnosť protiprávneho konania, dĺţku protiprávneho
konania ako aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom,
odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo
iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo
neplnenia dohody obmedzujúcej súťaţ v praxi. Je potrebné pripomenúť, ţe uvedené kritériá
zodpovedajú kritériám stanoveným v čl. 23 ods. 2 a 3 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003, ktoré
obsaţným spôsobom rozvádza judikatúra ESD, ktorá okrem iného konkretizuje, ţe závaţnosť
porušenia sa zisťuje v závislosti na rade faktorov, ako sú konkrétne okolnosti prípadu, jeho
kontext a odradzujúci účinok pokút.
Podľa názoru odvolacieho súdu z napadnutého rozhodnutia je dostatočným spôsobom
zrejmé ako ţalovaný vyhodnotil povahu protisúťaţného konania, posúdil jeho skutočný dopad
na trh aj v závislosti od veľkosti konkrétneho relevantného trhu a prečo ho zaradil
do kategórie závaţných porušení. Ţalovaný taktieţ konkretizoval skutočnosti a vysvetlil
dôvody, pre ktoré posúdil konanie ţalobcu z hľadiska faktoru dĺţky trvania porušovania
ako strednodobé porušovanie a dostatočne zdôvodnil prečo nepovaţoval spoluprácu ţalobcu
s úradom počas správneho konania (znamenajúcu povinnosť poskytovať súčinnosť v zmysle
§ 40 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe) za okolnosť, ktorá by mala mať vplyv na výšku
pokuty. Z jeho rozhodnutia tieţ vyplýva, ţe pri ustálení výšky uloţenej pokuty vychádzal
20
v súlade s § 38 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaţe z obratu ţalobcu
za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie, t.j. rok 2005 a pokutu uloţil na spodnej hranici
10% moţného rozpätia.
Za daných okolností spochybnenie rozhodnutia ţalovaného v časti o uloţení pokuty
súdom prvého stupňa s poukazom na nedostatočný rozsah odôvodnenia resp. absentujúcu
podstatnú náleţitosť (obrat ţalobcu), z ktorého ţalovaný vychádzal povaţoval odvolací súd
za nedôvodné a nepresvedčivé.
Súd prvého stupňa, napriek tomu, ţe svoj postup správne odôvodňoval odkazom
na ust. § 250j ods. 5 OSP sám ţiadne dokazovanie na odstránenie nedostatkov, ktoré
rozhodnutiu vytýkal (neuvedenie výšky obratu) nevykonal i keď podklady s uvedenými
údajmi (poskytnuté samotným ţalobcom, ktorý ich ani nespochybňoval - podľa § 120 ods. 3
OSP súd si môţe osvojiť skutkové zistenia zaloţené na zhodnom tvrdení účastníkov) tvorili
obsah spisu (v zalepenej obálke č. 11 označenej ako „obchodné tajomstvo“), čo mu však
nebránilo, aby bez vedomosti o tejto skutočnosti sám rozhodol o (podľa jeho názoru)
primeranej výške sankcie, pričom však sám neuviedol z čoho pri ustálení takejto výšky
vychádzal, podľa akej metodiky postupoval, aké kritériá v zmysle uvedených v Nariadení
1/2003 vzal do úvahy, hoci v tomto prípade rozhodoval v pozícii správneho orgánu pre ktorý
sú ustanovenia čl. 23 (pokuty) Nariadenia 1/2003 záväzné. Súd (ale ani ţalobca v ţalobe)
nevytýkal správnemu orgánu nesprávnosť metodiky výpočtu sankcie, nezohľadnenie
stanovených kritérií pre ustálenie výšky sankcie alebo prekročenie Nariadením
(ako aj zákonom č. 136/2001 Z.z.) stanoveného maximálneho limitu 10% (celkového obratu
v predchádzajúcom obchodnom roku), t.j. porušenie zákona, ale vytýkajúc mu neprimeranosť
a likvidačný charakter pokuty, sám na základe rovnakých skutkových okolností ustálil výšku
sankcie podľa vlastného uváţenie, čím podľa názoru odvolacieho súdu si osvojil právomoc
správneho orgánu spôsobom, ktorý mu neprináleţí.
V konaní sa nepreukázalo, ţe by ţalovaný prekročil hranicu 10% (v skutočnosti výška
uloţenej sankcie neprekročila ani polovicu tohto limitu), preto konštatovanie súdu prvého
stupňa o jej neprimeranosti je nepodloţené a nepresvedčivé, a vzhľadom na skutočnosť,
21
ţe uvedené kritérium vyjadrujúce pomer finančnej sankcie k obratu delikventa je zakotvené
v platnej právnej úprave, záväznej i pre súdy, i spochybňujúce zásadu proporcionality.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva,
ţe ani „Súdny dvor nemôţe pri skúmaní platnosti sekundárneho aktu nahrádzať právomoc
voľnej úvahy inštitúcie Únie, či je prijaté opatrenie viac alebo menej primerané sledovanému
cieľu, pokiaľ sa nepreukáţe, ţe toto opatrenie, bolo zjavne nevhodné na realizáciu
sledovaného cieľa“ (Veľká Británia p. Rade, (C 150 94, 19.11.1998, Zb. s. 1-7235, bod 91;
Nemecko p. Rade, C-280/93). (Rovnaký záver moţno vyvodiť z rozhodnutia vo veci
Unitymark, C-535/03 „V oblastiach, v ktorých inštitúcie Únie disponujú širokou mierou
voľnej úvahy z dôvodu politickej zodpovednosti, ktorú im pridelila zmluva, môţe Súdny dvor
zrušiť prijaté opatrenie z dôvodu jeho rozporu so zásadou proporcionality iba v prípade,
ak je prijaté opatrenie zjavne nevhodné alebo neprimerané na dosiahnutie cieľa sledovaného
dotknutou inštitúciou.“).
V predmetnej veci sa nepreukázalo ani prípadné porušenie zásady ochrany
legitímneho očakávania, keďţe postup ţalovaného, ktorý vychádzal zo zásad vyplývajúcich
z Nariadenia 1/2003 čl. 23 ods. 2 a 3 a pri ustálení výšky sankcie neprekročil maximálny limit
10% moţno označiť za súladný s touto zásadou a ani nerešpektovanie zásady rovnakého
zaobchádzania pri stanovení pokút.
Je nepochybné, ţe uloţenie pokuty a jej výška sú zásadne v diskrečnej právomoci
ţalovaného a to, či bude pokuta uloţená v maximálnej alebo inej výške závisí od jeho
uváţenia, pričom je však povinný rešpektovať zákonné kritériá stanovené v súlade
s komunitárnym právom.
Treba zdôrazniť, ţe napriek tomu, ţe správne uváţenie je v zásade preskúmateľné
súdom, pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej
úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí
a hľadísk ustanovených zákonom, pričom súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť
správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 OSP).
22
Úlohou súdu v právnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti OSP teda nie je
nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom
(R 60/2000 druhá veta), pričom súd iba skúma, či toto uváţenie nevybočilo z medzí a hľadísk
ustanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre taký
úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom (R 52/2003). Pokiaľ sú tieto
predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné
závery (R 39/94 NSS).
V súvislosti s námietkami ţalobcu odvolací súd neprihliadol na námietku smerujúcu
k spochybneniu metódy výpočtu výšky sankcie ţalovaným z dôvodu nerešpektovania
metodiky vyplývajúcej z Usmernenia Európskej komisie k metóde stanovenia pokút
uloţených podľa čl. 23 ods. 2 písm. a/ Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 publikovaného
v Úradnom vestníku EÚ 1.9.2006, najmä pre nerešpektovanie zohľadnenia relevantného
obratu (dosiahnutého z predaja tovarov a sluţieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie
súťaţe priamo alebo nepriamo dotýka) pri stanovení výšky pokuty.
Nemoţno opomenúť skutočnosť, ţe ide o Usmernenia (akt legislatívnej činnosti
Európskej komisie), obsahujúce detailne uvedené zásady, ktorými sa sama Komisia zaväzuje
riadiť sa pri stanovovaní výšky pokút uloţených za porušenie čl. 81 a 82 Zmluvy (bod 8/
odkazuje na nasledujúce časti s detailne uvedenými zásadami, ktorými sa Komisia bude
riadiť pri stanovovaní výšky pokút uloţených podľa čl. 23 ods. 2 písm. a/ nariadenia
č. 1/2003) a pre národné súťaţné orgány nemajú záväzný, ale len inšpiratívny charakter,
čo sa premietlo do prijatia národného Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokút
v prípadoch zneuţívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaţ
(publikovaného 1.2.2008) a napríklad aj Zásad postupu Úradu pri stanovovaní výšky pokút
vydaných Úradom pre ochranu hospodárskej súťaţe (Českej republiky – viď Zákon o ochraně
hospodářské soutěţe, Komentář, C.H.Beck 2006, str. 385).
23
Tieţ samotné Nariadenie č. 1/2003 (bod 8) predpokladá pre hospodársku súťaţ prijatie
a uplatňovanie vlastných (prípadne) prísnejších vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré
zakazujú alebo sankcionujú jednostranné konanie podnikov a v čl. 5 priznáva orgánom
hospodárskej súťaţe členských štátov právomoc okrem iného ukladať pokuty, pravidelné
penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva. Obdobne Oznámenie Komisie
o spolupráci v rámci Európskej súťaţnej siete (2004/C 101/03, bod 2) uznáva povinnosť
členských štátov vytvoriť v súlade so všeobecnými zásadami práva Spoločenstva systém
sankcií stanovujúci sankcie, ktoré sú účinné, primerané a odrádzajúce od porušovania práva
Spoločenstva.
Vzhľadom na uvedené, nebol dôvod vytýkať ţalovanému postup vychádzajúci
z platnej národnej zákonnej úpravy (rešpektujúcej kritériá stanovené v čl. 23 ods. 2 a 3
Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003) a tento názor súdu nebol spôsobilý spochybniť ani odkaz
ţalobcu v podaní z 21.9.2010 na obsah článku publikovaného v odbornom časopise
prezentujúci názor spoluautora - pracovníka ţalovaného na problematiku záväznosti
„soft law“, ktorý okrem toho, ţe názoru súdu priamo neodporuje, v zmysle úvodného
prehlásenia nepochybne nevyjadroval názor zamestnávateľskej organizácie,
za aký ho zástupca ţalobcu účelovo vydával.
Okrem toho v súvislosti s faktorom obratu odvolací súd odkazuje na rozsudok
(vo veci Dansk Rørindustri A/S a spol. v. Komisia Európskych spoločenstiev, C- 189/02 P
z 28.6.2005), kde ESD konštatoval, ţe za účelom stanovenia pokuty je moţné prihliadnuť
ako k celkovému obratu podniku, ktorý predstavuje údaj hoci pribliţný a nedokonalý o jeho
veľkosti a hospodárskej sile, tak i k časti tohto obratu, ktorý sa dosiahol tovarom, ktorý
je predmetom porušenia a ktorý môţe poskytnúť údaj o jeho rozsahu. Okrem toho z toho
plynie, ţe ani jednému ani druhému z týchto obratov nemoţno prikladať príliš veľký význam
v porovnaní s inými posudzovanými faktormi. Preto ani túto námietku nebolo moţné
povaţovať za spôsobilú spochybniť správnosť (zákonnosť) postupu ţalovaného v predmetnej
veci.
24
Odvolací súd povaţoval zdôvodnenie nezohľadnenia stratovej finančnej situácie
ţalobcu ţalovaným za rešpektujúce postoj ESD k tejto problematike (Dansk Rørindustri A/S
a spol. v. Komisia Európskych spoločenstiev, C-189/02 P z 28.6.2005), v zmysle ktorého
Komisia nie je pri stanovení výšky pokuty povinná zohľadniť stratovú finančnú situáciu
podniku, pretoţe uznanie takejto povinnosti by znamenalo poskytnutie neodôvodnenej
súťaţnej výhody podnikom najmenej prispôsobeným trhovým podmienkam, preto
na námietku ţalobcu v tomto smere neprihliadol.
Odvolací súd sa nestotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý v predmetnej veci
nedôvodne oddeľoval represívnu a preventívnu funkciu pokuty a neprimerane akcentoval
jej represívnu zloţku. Z rozhodnutí ESD (vec 41/49, ACF Chemiefarma NV v. Commission,
[1970] ECR 661, bod 173, spojené veci 100 až 103/80, SA Musique Diffusion francaise and
others v. Commission, [1983] ECR 1825, body 105 a 106, vec C-289/04 P Showa Denko
v Commission, [2006] ECR I-5859, bod 16) moţno vyvodiť, ţe pokuty ukladané za porušenie
čl. 81 a 82 ZES (v súčasnosti 101 a 102 ZFEU) sa stanovujú s cieľom potrestať nelegálne
konanie podnikateľov (represívna zloţka) a zároveň majú odstrašujúci účinok (preventívna
zloţka) nielen na takéto konkrétne porušujúce podniky, ale i všeobecne na iné spoločnosti,
aby nedochádzalo k porušovaniu európskeho súťaţného práva do budúcnosti. Cieľom pokút
je teda nielen trest, ale aj prevencia. Odstrašovanie je vlastne súčasťou posúdenia závaţnosti
porušenia, keďţe toto sa musí posudzovať aj s ohľadom na odstrašujúci účinok pokút. Preto
nie je moţné rozdeliť tieto dve funkcie pokút.
Obdobné stanovisko k otázke dvojitej funkcie pokút zaujala Európska komisia
v Usmerneniach k metóde stanovenia pokút uloţených podľa čl. 23 ods. 2 písm. a/
Nariadenia č. 1/2003, kde zdôraznila, ţe pokuty by mali mať dostatočný odstrašujúci účinok
„nielen s cieľom sankcionovať konkrétne podniky (špecifický odstrašujúci účinok),
ale aj s cieľom odradiť ostatné podniky od konania alebo od pokračovania v konaní, ktoré
je v rozpore s čl. 81 a 82 Zmluvy (všeobecný odstrašujúci účinok)“.
Rešpektovanie obidvoch funkcií pokuty je preto nevyhnutné za účelom zabezpečenia
účinnosti pokút za porušenie európskeho súťaţného práva a akcentovanie iba jej represívnej
zloţky by nepochybne zníţilo jej efektívnosť. Berúc do úvahy, ţe pokuta má viac funkcií,
25
skutočnosť, ţe nástupnícka spoločnosť je pokutovaná za konanie svojho predchodcu
pri aplikovaní inštitútu ekonomického nástupníctva, nemôţe odôvodniť odklon od judikatúry
ESD.
Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, ţe odvolanie ţalovaného proti
rozsudku súdu prvého stupňa v časti o výške uloţenej pokuty bolo dôvodné a pretoţe neboli
splnené predpoklady na potvrdenie tohto rozsudku a ani na jeho zrušenie (§ 221 OSP),
odvolací súd ho preto zmenil (§ 220 OSP) tak, ţe ţalobu zamietol (§ 250j ods. 1 OSP).
O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1
OSP tak, ţe účastníkom náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ţalobca v konaní nebol
úspešný a ţalovaný nemá zo zákona nárok na náhradu trov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
Bratislave 31. januára 2012
JUDr. Igor Belko, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Ľubica Kavivanovová