Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 170/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika,

o sťažnosti Ž., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., A., B., vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a 2 v spojení s

a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu Ž., a. s., podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. októbra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2010 v konaní

vedenom pod sp. zn. z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby o nej znovu konal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 19. apríla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ž., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) v spojení s a

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 26. októbra 2010 v konaní vedenom pod

sp. zn. .

K podanej sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd v podaní sp. zn. KP 4/2011 z 18. mája

2011, ktoré doručil ústavnému súdu 25. mája 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Krajský súd v Bratislave rozsudkom -227 zo dňa 6. 12. 2007 zmenil

napadnuté rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky

č. 2006/DZ/R/2/144 zo dňa 22. decembra 2006 v časti výroku o výške sankcie tak, že

žalobcovi uložil pokutu 9.000.000,- Sk.

Odvolací súd v medziach dôvodov podaného odvolania preskúmal uvedený rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vrátane rozhodnutí vydaných

v predchádzajúcom konaní pred dotknutými správnymi orgánmi.

Na pojednávaní dňa 26. októbra 2010 bol v prítomnosti účastníkov a zástupcov EK

vyhlásený rozsudok, ktorým súd zmenil napadnutý rozsudok Krajského súdu tak, že žalobu

zamietol. Je pravdou, že v tomto rozsudku súd omylom uviedol chybné označenie

napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave namiesto správneho označenia

zo 6. decembra 2007.

Uvedenú zrejmú nesprávnosť, ku ktorej došlo preklopením nesprávnych údajov

z počítačovej databázy do zápisnice o pojednávaní a zápisnice o hlasovaní z 26. októbra

2010, súd zistil pri príprave rozhodnutia na expedovanie a vzhľadom na to, že v tomto

štádiu konania zástupca žalobcu žiadal (podaním doručeným súdu dňa 29. októbra 2010)

dodatočne odstrániť iné ním označené chyby v zápisnici z pojednávania, pre posúdenie

ktorých sa vyžadovala konfrontácia prednesov účastníkov, súd rozhodol o vznesených

námietkach a zároveň vykonal opravu zrejmej chyby v písaní v nesprávnom označení

napadnutého rozhodnutia v súlade s ust. v záujme dodržania princípu

spravodlivého procesu za prítomnosti účastníkov konania a zástupcu EK dňa 15. decembra

2010 transparentným a čo najmenej zaťažujúcim spôsobom, tak, aby neboli dotknuté ich

práva, o čom spísal v ich prítomnosti zápisnicu. V zmysle jej obsahu bola potom

(v neprítomnosti účastníkov) vykonaná oprava nesprávneho údaja uvedením jeho správnej

podoby aj v zápisnici ohlasovaní z 26. októbra 2010, o čom sa v nej vykonal záznam

a následne na to bol účastníkom a zástupcovi EK v záujme hospodárnosti konania v zmysle

krátkou cestou spolu so zápisnicou o oprave chyby doručená aj písomná

verzia rozsudku o odvolaní so správnym údajom v označení napadnutého rozsudku zmysle

vykonanej opravy.

Uvedený postup súdu v štádiu, keď rozsudok v definitívne správnej verzii nebol

vyhotovený a teda nebol v dispozícii účastníkov konania a tak spôsobilý vyvolávať

nezamýšľané účinky považoval Najvyšší súd... za najvhodnejší na odstráneniu zisteného

pochybenia v písaní, neodporujúci zákonu a v jeho konečnom dôsledku smerujúci

k rovnakému efektu, aké naznačil sťažovateľ vo svojej sťažnosti z 8. 2. 2011 (str. 5 piaty

odsek v kurzíve) odkazom na názor autorov komentára k

(EUROUNION, jún 2010), v zmysle ktorého sa taktiež predpokladá oprava chybného

výroku rozhodnutia, ktorá sa uvedie v jeho konečnom písomnom vyhotovení a zdôvodnenie

tohto postupu.

V tejto súvislosti považuje NS SR za potrebné zdôrazniť, že samotní účastníci (ako

vyplýva z ich podaní resp. vyjadrení pre súdom dňa 15. decembra 2010) nemali pochybnosti

o totožnosti odvolaním napadnutej a v odvolacom konaní preskúmavanej a rozhodnutej veci

a preto sťažovateľkou vyslovované pochybnosti o určitostí a zrozumiteľností doručeného

rozhodnutia až potom, čo súd sám zistil a zrozumiteľným a transparentným spôsobom

odstránil zrejmú chybu v písaní a účastníkom doručil formálne bezchybné rozhodnutie,

nemožno považovať za presvedčivé a dôvodné.

Čo sa týka sťažnosti v časti vytýkajúcej rozhodnutiu poskytnutie tvrdenej odlišnej

ochrany než v inom označenom konaní ( zo 14. augusta 2008) súd poukazuje

na to, že aj v tomto konaní (ako vyplýva z odôvodnenia citovaného rozsudku) odvolací súd

„sa stotožnil so záverom krajského súdu, že zo strany právneho predchodcu žalobcu Ž., a. s.

došlo k protiprávnemu konaniu, a že za jeho protisúťažné správanie prešla zodpovednosť na

žalobcu“ (str. 3 ods. 5) pričom sa však zároveň stotožnil s dôvodnosťou námietok voči výške

uloženej pokuty, s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného, z ktorého

nevyplýva z akého obratu a za aké účtovné obdobie Rada žalovaného vychádzala ako aj s

nutnosťou využitia moderačného práva súdu, avšak zo stručného odôvodnenia týchto

záverov v predmetnom rozhodnutí nemožno ustáliť ich totožnosť s okolnosťami zistenými v

konaní, ktoré je predmetom tejto sťažnosti.

V predmetnom konaní odvolací súd zaujal stanovisko k aplikácii „testu ekonomickej

kontinuity a svoj záver o jeho správnosti podoprel aj poukazom na v rozhodnutí citovanú

relevantnú komunitárnu judikatúru (str. 15, 16). Súd sa zaoberal aj náležitosťami

napadnutého rozhodnutia správneho orgánu v súvislosti s uloženou pokutou a splnením

kritérií rozhodujúcich pre ustálenie jej výšky v zmysle § 38 ods. 4 zákona o ochrane

hospodárskej súťaže vychádzajúceho z kritérií uvedených v čl. 23 ods. 2 a 3 Nariadenia

Rady (ES) č. 1/2003 a zaujal aj stanovisko k pochybnostiam súdu prvého stupňa o

dostatočnosti rozsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia resp. tvrdenej absencii

podstatnej náležitosti (obratu žalobcu) a zdôvodnil, prečo ich považoval za nedôvodné a

nepresvedčivé (str. 18, 19 a 21 ods. 2), preto nemožno hovoriť o arbitrárnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že žalobca v žalobe nevytýkal

správnemu orgánu nesprávnosť metodiky výpočtu sankcie, nezohľadnenie stanovených

kritérií pre ustálenie výšky sankcie alebo prekročenie Nariadením (ako aj zákonom

č. ) stanoveného maximálneho limitu 10 % (celkového obratu v

predchádzajúcom obchodnom roku), t. j. porušenie zákona, ale neprimeranosť a likvidačný

charakter pokuty, k čomu súd vo svojej argumentácii na str. 21 a 22 poukázal na relevantnú

judikatúru ESD a v tejto súvislosti najmä na rozhodnutie vo veci Dansk Roríndustrí A/S a

spol. v. Komisia Európskych spoločenstiev, C-189/02 P z 28.6.2005.

Napokon z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva aj zdôvodnenie prečo odvolací súd

neprihliadol na dodatočne uplatnenú námietku smerujúcu k spochybneniu metódy výpočtu

výšky sankcie žalovaným z dôvodu nerešpektovania metodiky vyplývajúcej z Usmernenia

Európskej komisie k metóde stanovenia pokút uložených podľa čl. 23 ods. 2 písm. a/

Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 publikovaného v Úradnom vestníku EÚ 1. 9.2006, k čomu

súd zaujal stanovisko na str. 20 ods. 4 a 21 ods. 2 poukazom na to, že podľa názoru súdu

ide o interný akt Európskej komisie nemajúci pre národné orgány hospodárskej súťaže

záväzný, ale len inšpiratívny charakter, čo sa premietlo do prijatia národného Metodického

pokynu o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a

dohôd obmedzujúcich súťaž (publikovaného 1. 2. 2008) a napríklad aj Zásad postupu

Úradu pri stanovovaní výšky pokút vydaných Úradom pre ochranu hospodárskej súťaže

(Českej republiky - viď Zákon o ochrane hospodárske soutěže, Komentár, C. H. Beck 2006,

str. 385), pričom samotné (bod 8) predpokladá pre hospodársku súťaž

prijatie a uplatňovanie vlastných (prípadne) prísnejších vnútroštátnych právnych predpisov,

ktoré zakazujú alebo sankcionujú jednostranné konanie podnikov a v čl. 5 priznáva

orgánom hospodárskej súťaže členských štátov právomoc okrem iného ukladať pokuty,

pravidelné penále alebo iné sankcie podľa vnútroštátneho práva.

Z uvedených dôvodov podľa názoru Najvyššieho súdu... uvedený postup bol v súlade

so zákonom, v konaní nedošlo k namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky a

preto navrhujeme sťažnosti nevyhovieť».

K vyjadreniu najvyššieho súdu právny zástupca sťažovateľky doručil ústavnému

súdu 9. júna 2001 vyjadrenie, v ktorom okrem iného uviedol:

«Sťažovateľka obdržala vyjadrenie Najvyššieho súdu k sťažnosti. S argumentáciou

uvedenou vo vyjadrení sa nestotožňuje. Najvyšší súd síce priznáva chybný a zmätočný

postup pri vyhlásení rozsudku, sporné otázky však zostali nezodpovedané. Z tohto

vyjadrenia nie je zrejme ani len to, či rozsudok bol vyhlásený 26. októbra 2010 alebo

15. decembra 2010. Takýto stav je neudržateľný.

Okrem toho Najvyšším súdom opísaný postup nezodpovedá skutočnosti. Nie je

pravdou, že účastníkom konania bol krátkou cestou doručený rozsudok až potom, ako bola

„uvedená do správnej podoby zápisnica ohlasovaní z 26. októbra 2010“. Písomné

vyhotovenie rozsudku obdržali účastníci v závere zasadnutia dňa 15. decembra 2010. V

zápisnici z tohto zasadnutia zo dňa 15. decembra sa pritom konštatuje, že ešte sa len bude

vykonávať oprava v zápisnici o hlasovaní. To znamená, že účastníci konania už disponovali

písomným vyhotovením rozsudku, keď súd prepisoval zápisnicu o hlasovaní senátu. Počas

zasadnutia sa pritom nekonala žiadna prestávka, počas ktorej mohol senát text zápisnice o

hlasovaní upraviť.

Najvyšší súd poukazuje nato, že účastníci nemali pochybnosti o totožnosti odvolaním

napadnutej a rozhodnutej veci a preto pochybnosti sťažovateľky nemožno považovať za

presvedčivé a dôvodné, ďalej uvádza že postupoval zrozumiteľne a transparentne.

Na základe čoho dospel súd k uvedenému názoru, nie je zrejmé. Sťažovateľka

nežiadala ohľadne chybného vyhlásenia rozsudku opravu „zrejmej nesprávnosti v písaní“,

pretože vyhlásenie nesprávneho rozsudku nieje „zrejmou nesprávnosťou v písaní“, jedná sa

o zásadné pochybenie zakladajúce zmätočnosť konania. Okrem toho vyhlásenie rozsudku

musí byť v súlade so zákonom vždy, subjektívne vnímanie účastníkov je nepodstatné. Podľa

názoru Najvyššieho súdu súd opravil pochybenia čo najmenej zaťažujúcim spôsobom a

transparentne. Sťažovateľka sa domnieva, že takéto pochybenia sa vôbec nemali stať.

Rozpor rozhodnutia Najvyššieho súdu s predchádzajúcim rozhodnutím Najvyššieho

súdu sp. zn. zo dňa 14. augusta 2008 súd v vysvetľuje v podstate tým, že vec

posúdil inak a na rozdiel od predchádzajúceho prípadu považoval argumentáciu

žalovaného za správnu a naopak pochybnosti súdu prvého stupňa za nedôvodné a

nepresvedčivé. Najvyšší súd tak odôvodňuje odlišnosť od predchádzajúceho rozhodnutia

Najvyššieho súdu iba svojim vlastným iným názorom. Súd vôbec nevzal do úvahy dôležitú

zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorá má dôležitý význam v rozhodovacej

praxi súdov a ktorá káže postupovať v obdobných prípadoch rovnako. S touto zásadou

výslovne počíta , ktorý dokonca predpokladá, že v obdobnej veci postačuje

namiesto odôvodnenia už iba odkaz na odôvodnenie predchádzajúceho rozhodnutia

vydaného v obdobnej veci. V písomnom vyhotovení rozhodnutia Najvyššieho súdu nie je ani

zmienka o predchádzajúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu či o potrebe odchýlenia sa od

tohto predchádzajúceho rozhodnutia.

Najvyšší súd uvádza, že sťažovateľka v žalobe nevytýkala nesprávnosť metodiky

sankcie. Sťažovateľka však namietala nesprávne vymedzenie relevantného trhu žalovaným,

čo je dôležitým kritériom pre správny výpočet pokuty. Nie je pravdou, že dôvodom žaloby

bol iba likvidačný charakter pokuty.

Ďalej Najvyšší súd poukazuje nato, že neaplikoval Usmernenia Európskej komisie,

pretože tieto nemajú záväzný, ale len inšpiratívny charakter. Aplikácia Usmernení by

vyvolala pre účastníka konania priaznivejší výsledok v podobe výrazne nižšej pokuty.

Otázkou je, prečo sa týmito Usmerneniami súd „neinšpiroval“, keď tak urobiť mohol.

Najvyšší súd vôbec neberie do úvahy, že oblasťou správneho trestania vedie ako červená niť

povinnosť štátnych orgánov voliť pre účastníka konania čo najšetrnejšie a z dvoch možných

priaznivejšie riešenie. Dokonca Najvyšší súd ani nemusel Usmernenia aplikovať, bolo úplne

postačujúce aby vykladal pojem relevantný obrat v

rovnako ako Európska komisia v Usmerneniach.

Sťažovateľka nikdy netvrdila, že Usmernenia Európskej komisie majú prednosť pred

vnútroštátnymi predpismi. Sťažovateľka sa domáhala aplikácie Usmernení v tom zmysle, že

súd mal vykladať pojem relevantný obrat zhodne ako Európska komisia v čl. 5 Usmernení.

A to preto, lebo takýto výklad by viedol k pokute vo výrazne nižšej výške. Naviac, takýto

výklad je aj správny. Tento výklad totiž nakoniec prevzal samotný Protimonopolný úrad, ale

až 2. 1. 2008 vydaním svojho interného metodického pokynu. Takže v čase vydania

rozhodnutia o pokute (22.12. 2006) tento výklad zákona ešte nepoužíval.

Sám však následne, 2.1. 2008 uznal že práve tento výklad relevantného obratu je správny.

T. j. taký výklad, ktorý za relevantný obrat považuje nie celkový obrat podnikateľa, ale iba

obrat z tovarov a služieb ktorých sa porušenie zákona týka.

Pre sťažovateľku je nepochopiteľné, že Najvyšší súd v rozhodnutí opakovane

poukazuje na európske právo, avšak práve čl. 5 Usmernení Európskej komisie odmietne s

tým, že tieto majú len inšpiratívny charakter. Sťažovateľka sa domnieva, že Najvyšší súd

aplikuje európske právo iba vtedy, pokiaľ je to v prospech žalovaného.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania vo

veci samej v zmysle ustanovenia a ústavný súd dospel

k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd konštatuje, že ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti mu

prislúcha kontrola dodržiavania ústavných princípov a ich správnej aplikácie v postupe a

rozhodnutiach orgánov verejnej moci (v danom prípade všeobecného súdu). V tejto

súvislosti ústavný súd poznamenáva, že nezasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných

súdov, ktoré spĺňajú atribúty zákonnosti a ústavnosti. Avšak v prípade, ak ústavný súd zistí,

že skutkové a právne závery všeobecného súdu neobstoja v konfrontácii s ,

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, má dôvod doň

zasahovať.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov, ako aj právnických osôb. Ak je

na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie

pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto

konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a

slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného

práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však

nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť

týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom

vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd

v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len

objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím

nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov,

ktoré sú vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať

rozhodnutie (, , obdobne aj ).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní v

napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne

rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a

udržateľná.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 v spojení s ,

ods. 2 a a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho

súdu, ktorým tento súd zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 6. decembra 2007, preskúmavajúci rozhodnutia

Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, resp. Rady Protimonopolného úradu

Slovenskej republiky (ďalej len „Protimonopolný úrad“) o uložení pokuty vo výške

75 miliónov slovenských korún.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd zistil, že krajský súd zmenil rozhodnutie Protimonopolného úradu

a uložil sťažovateľke pokutu 9 miliónov slovenských korún. Stotožnil sa s rozhodnutím

Protimonopolného úradu v tom smere, že sťažovateľka zneužila svoje dominantné

postavenie na trhu, pretože „v dôsledku konania sťažovateľky výrobca cementu H., a. s.

ukončil zabezpečovanie prepravy cementu na trati R. – D. cez obchodnú spoločnosť L. a na

prepravu uzatvoril zmluvu priamo so sťažovateľkou, ktorá je najväčším... nákladným

prepravcom na území SR“, ale na druhej strane, krajský súd považoval pokutu za

neprimerane vysokú a Protimonopolnému úradu vytkol jej nedostatočné odôvodnenie,

pričom rozhodnutie neobsahuje ani presnú sumu obratu, z ktorej vychádzal pri jej ukladaní.

Krajský súd tiež uviedol, že skutkové okolnosti identifikované v odôvodnení rozhodnutia

neodôvodňujú takúto vysokú sankciu a takisto poukázal aj na to, že nebola zohľadnená zlá

ekonomická situácia sťažovateľky.

Protimonopolný úrad sa proti rozhodnutiu krajského súdu odvolal, pričom najvyšší

súd 26. októbra 2010 na pojednávaní vyhlásil rozsudok tohto znenia:

„Najvyšší súd... napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -42

zo dňa 24. októbra 2007 zmeňuje tak, že žalobu zamieta.

Takto je to uvedené aj v zápisnici z pojednávania, ako aj v zápisnici o porade

a hlasovaní senátu... zo dňa 26. októbra 2010

Problémom je, že rozsudok súdu prvého stupňa má spisovú značku a bol

vydaný 6. decembra 2007, to znamená že Najvyšší súd zmenil rozsudok v inej než

prejednávanej veci.“

1. Sťažovateľka vidí porušenie svojich označených práv najmä v tom, že už po

vyhlásení rozsudku sp. zn. , resp. po skončení konania sa konalo

15. decembra 2010 „zasadnutie“, na ktorom predseda senátu najvyššieho súdu riešil

námietky právneho zástupcu týkajúce sa „protokolácie výpovede jedného z účastníkov

konania“ a neskôr účastníkom oznámil, že zistil „zrejmú chybu v písaní v zápisnici“

z 26. októbra 2010. Následne predseda senátu nadiktoval opravu zapisovateľke, rozsudok

však už znovu vyhlásený nebol. Súčasne doručil „účastníkom písomné vyhotovenie

rozsudku“, pričom konštatoval, že „Rovnakým spôsobom sa vykoná oprava aj v zápisnici o

porade a hlasovaní zo dňa 26. 10. 2010“.

S postupom predsedu senátu najvyššieho súdu sťažovateľka nielenže nesúhlasí, ale

považuje ho za hrubo protiprávny a zakladajúci zmätočnosť rozhodnutia jednak z dôvodu,

že vyhlásenie úplne iného rozsudku nemožno označiť iba za chybu v písaní, ktorá sa opraví

opravou zápisnice, ale tiež preto, že «Vyhlásenie rozsudku predstavuje najzávažnejší

a najdôležitejší úkon v konaní, ktorým sa konanie končí a ktorého formálne náležitosti

musia byť bezpodmienečne dodržané a nesmú vzniknúť pochybnosti o tom čo a ako bolo

rozhodnuté... a... prax nepozná prípad, kedy by otázky spojené s hlasovaním a poradou

senátu boli riešené za prítomnosti účastníkov konania...

Je nepochybné, že senát Najvyššieho súdu vyhlásil nesprávne rozhodnutie

a... nie je zrejmé, či v uvedenej veci bol vôbec vyhlásený rozsudok a pokiaľ áno, či sa tak

stalo 26. októbra 2010 alebo 15. decembra 2010. Aj poradie krokov spojených s

rozhodnutím súdu je poprehadzované, najprv bolo doručené písomné vyhotovenie rozsudku

(15. 12. 2010), až potom sa prepisovala porada o hlasovaní a porade senátu (ako to

vyplýva zo zápisnice o oprave zápisnice z 15. decembra 2010).

Nie je zrejmý ani právny status „doplňujúceho zasadnutia“, ktoré sa konalo dňa

15. decembra 2010. Sťažovateľka má zato, že súd môže konať za prítomnosti účastníkov iba

na pojednávaní v zmysle , ktorý

žiadne neformálne zasadnutia, stretnutia a pod. mimo pojednávaní nepripúšťa.».

Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že v jej veci neboli pri vyhlasovaní

rozsudku dodržané ustanovenia § 155 ods. 1, § 156 ods. 1 a § 156 ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a aj keby išlo o samotnú nápravu chyby v písaní podľa

, postup najvyššieho súdu by tiež nebol správny.

Podľa obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku

rozsudku.

Podľa rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda

senátu v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a

poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.

Podľa len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný.

Podľa § 164 citovaného zákona súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku

chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie,

ktoré doručí účastníkom. Pritom môže odložiť vykonateľnosť rozsudku na čas, kým

opravné uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení ústavný súd po

preskúmaní procesného postupu a námietok sťažovateľky a dospel k názoru, že v danom

prípade došlo k nesprávnemu procesnému postupu najvyššieho súdu v súvislosti

s napadnutým rozhodnutím o zmene rozhodnutia krajského súdu, ktorým zamietol žalobu

sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Protimonopolného úradu, teda k takej

interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie je zlučiteľná s ,

t. j. je z ústavného hľadiska neospravedlniteľná a neudržateľná.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že v konaní najvyšší súd naozaj neštandardným

spôsobom pristúpil k oprave už vyhláseného rozsudku z 26. októbra 2010 a tiež k oprave

zápisnice z pojednávania, prípadne zápisnice o hlasovaní za účasti účastníkov konania

(ich právnych zástupcov). Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky, s ktorou sa ústavný

súd stotožnil, sa preto procesný postup najvyššieho súdu javí nielen ako nesprávny, ale aj

nezákonný, pretože vyhlásenie rozsudku nebolo v súlade s citovanými ustanoveniami § 155

ods. 1, a . Rozsudok najvyššieho súdu totiž nebol riadne

vyhlásený na pojednávaní, ale iba na „zasadnutí“, konanom 15. decembra 2010, ktoré sa

konalo pre účely opravy znenia zápisnice z pojednávania na strane 3 z 26. októbra 2010.

V návrhu právny zástupca sťažovateľky žiadal opraviť zápisnicu (č. l. 327 až 329 spisu), ale

nie na ten účel, aby bola vykonaná zmena rozsudku, ktorým najvyšší súd „napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 zo dňa 24. októbra 2007 zmeňuje

tak, že žalobu zamieta“. Tieto okolnosti sú jasným dôkazom toho, že najvyšší súd

nepostupoval v súlade s procesným kódexom.

Uvedené ustanovenia podľa názoru ústavného súdu

by neboli dodržané ani tým, ak by najvyšší súd postupoval tak ako tvrdí, že išlo „o chybu

v písaní“ v zmysle . Preto v tomto smere ústavný súd nemohol akceptovať

vyjadrenie najvyššieho súdu, že jeho postupom nedošlo k zásahu do sťažovateľkiných práv.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako

primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej republiky

rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň požiadavku

rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Keďže v danej veci procesný postup najvyššieho súdu zjavne nebol v súlade

s označenými ustanoveniami , ústavný súd vyslovil, že došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

2. V danej veci ústavný súd aj posúdil rozhodnutie najvyššieho súdu v časti uloženia

pokuty, či rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti a či nedostatky jeho odôvodnenia nie

sú v rozpore s princípom primeranosti a princípom legality ako súčastí princípu právneho

štátu (pozri napr. ). Z princípu právneho štátu, ktorý sa v tomto prípade

zhmotňuje do série procesných práv, ktoré všetky patria do spoločného základu práva na

spravodlivý proces, vychádza aj právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 . Oblasť ukladania pokút je vždy citlivou záležitosťou, a preto je potrebné, aby

súdy (v posudzovanom prípade najvyšší súd) pristupovali k riešeniu danej problematiky

s náležitou starostlivosťou, a či pri jeho rozhodovaní prihliadal prípadne na obsah

medzinárodných zmlúv, ktoré v súlade s majú prednosť pred zákonmi.

Požiadavky na spravodlivý proces a odôvodnenie rozhodnutí podľa čl. 46 ods. 1

a dohovoru sa v zásade vzťahujú aj na správne súdnictvo realizujúce

. ods. 2 . Ústavný súd už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré racionálne a logickým spôsobom dáva odpoveď na všetky argumentačné tvrdenia

uplatnené účastníkmi konania, ako aj na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“

(m. m. ).

Arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu vidí sťažovateľka najmä v tom, že nie je

riadne odôvodnená výška uloženej pokuty. Podľa nej najvyšší súd nebral do úvahy

„Usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa čl. 23 ods. 2 písm. a/

Nariadenia č. 1/2003, ktoré boli vydané Európskou komisiou (publikované v úradnom

vestníku Európskej únie 1. septembra 2006 s číslom C 210/2), pretože stanovujú a

vymedzujú postup a metodiku výpočtu pokút za porušenie hospodárskej súťaže, t. j. za

porušenie článku 81, 82 zmluvy o EÚ. Rozhodnutie Protimonopolného úradu bolo vydané

až 22. decembra 2006.“.

Z článku 5 usmernenia tiež vyplýva, „že pri výpočte výšky pokuty za porušenie

hospodárskej súťaže je treba vychádzať z hodnoty predaja tovaru alebo služieb spojených s

porušením“, t. j. nie z celkového obratu podnikateľa - súťažiteľa. To je samozrejme

okolnosť významne ovplyvňujúca výšku pokuty.

Konkrétne v prípade sťažovateľky bola „hodnota predaja tovaru alebo služieb

spojených s porušením iba 15,8 milióna slovenských korún (údaj je uvedený v rozhodnutí

Protimonopolného úradu číslo 2006/DZ/R/2/144 zo dňa 22. decembra 2006, str. 5 bod 11).

Je tak zrejmé, že pokuta vypočítaná podľa Usmernení by bola mnohonásobne nižšia ako

uložených 75 miliónov korún vypočítaných z celkového obratu.

Najvyšší súd odmietol aplikáciu usmernení tvrdiac, že tieto zaväzujú iba samotnú

Európsku komisiu, hoci vzápätí poukazuje nato, že národný súťažný orgán -

Protimonopolný úrad práve na základe tohto usmernenia vydal 2. januára 2008 svoj interný

metodický pokyn. Rovnako nie je sťažovateľke zrejmý obsah slov, že usmernenie má „nie

záväzný, ale inšpiratívny charakter.“.

Ochranu hospodárskej súťaže upravuje o ochrane

hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hospodárskej

súťaži“).

Podľa § 10 ods. 3 uvedeného zákona obrat na účely tohto zákona je súčet tržieb,

výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc

poskytnutá podnikateľovi.

Podľa § 38 ods. 1 uvedeného zákona Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5,

§ 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 %

z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi,

ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 10 000 Sk alebo ktorý

nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do

10 000 000 Sk.

Podľa sťažovateľky „Zákon o ochrane hospodárskej súťaže sa po celý čas (v časti o

obrate) nemenil, uvedené zásadné zmeny vo výške pokút tak vznikajú iba na základe

interného (a teda účastníkmi konania nenárokovateľného) predpisu - metodického pokynu.

Tento interný metodický pokyn môže byť Protimonopolným úradom kedykoľvek znovu

zrušený. Účastníci konania sú tak vystavení absolútnej svojvôli Protimonopolného úradu,

ktorý interným predpisom mení pravidlá ukladania pokút natoľko, že ich výška sa upravuje

o desiatky miliónov korún. O právnej istote či predvídateľnosti aspoň približnej výšky

pokuty nemožno hovoriť.

Z uvedeného postupu Protimonopolného úradu je zrejmá úplná arbitrárnosť v jeho

rozhodovaní, kedy interným predpisom mení výklad pojmu relevantný obrat natoľko, že

výška pokuty sa mení o desiatky miliónov korún.

V danej veci zákonným základom pre rozhodnutie o pokute vo veci údajného

zneužívania dominantného postavenia sťažovateľky neboli sporné, ktoré skutočnosti boli

podkladom pre rozhodnutie, ale sporné bolo údajne stručné odôvodnenie primeranosti

uloženej pokuty k sledovanému legitímnemu cieľu. Výsledok posúdenia tohto vzťahu

primeranosti malo závisieť od zistenia, či uloženie pokuty spočívalo na relevantných a

dostatočných dôvodoch...“.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu z hľadiska námietok

sťažovateľky a dospel k záveru, že nie je arbitrárne a dáva odpoveď na všetky podstatné

otázky, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie.

Aj námietky sťažovateľky, že najvyšší súd nebral do úvahy usmernenia Európskej

únie, ktoré stanovujú výpočet pokuty, nie sú akceptovateľné, pretože „usmernenie“ nie je

záväzným právnym aktom majúcim priamu účinnosť na území Slovenskej republiky, tak

ako to má na mysli o Úradnom vestníku Európskej únie v znení

, a ich rešpektovanie je postavené iba na báze dobrovoľnosti.

Niektoré námietky sťažovateľky v tomto smere sú však rozumné a opodstatnené

a v budúcnosti by mali vyvolať aj prijatie zodpovedajúcich legislatívnych opatrení najmä na

zmenu citovaného zákona o hospodárskej súťaži, aby v praxi nedochádzalo k rôznym

aplikačným problémom a výkladom v tejto oblasti.

To, že najvyšší súd v takmer analogickej veci iného účastníka konania rozhodol

odlišným spôsobom (v konaní vedenom pod sp. zn. zo 14. augusta 2008),

keď už po vydaní Metodického pokynu Protimonopolného úradu z 2. januára 2008 zmenil

výšku pokuty, nemôže zásadne zmeniť pohľad ústavného súdu na vec, pretože namietané

rozhodnutie Protimonopolného úradu, ktoré bolo preskúmavané v správnom súdnictve,

vychádzalo z platných ustanovení zákona o hospodárskej súťaži.

V okolnostiach daného prípadu ústavný súd je preto toho názoru, že najvyšší súd

dostatočne a primerane odôvodnil svoje rozhodnutie (hoci sťažovateľka má na vec iný

názor), preto ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu súčasne nevyslovil ani porušenie čl. 1

ods. 1, a . Ustanovenia a majú

charakter všeobecných ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto články sú vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv alebo slobôd garantovaných , a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné túto

skutočnosť explicitne vyjadrovať vo výrokovej časti svojich rozhodnutí. Ústavný imperatív

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,

vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány verejnej moci, vrátane súdov

rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Tento

ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak

výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických

osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy materiálneho právneho štátu (čl. 1

ods. 1 prvej vety ).

Prostredníctvom sa tiež garantuje nezávislosť sudcov, resp.

sudcovského rozhodovania, pričom v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

neexistuje medzi obsahom tohto článku a podstatou sťažnosti taká príčinná súvislosť,

ktorá by odôvodňovala vysloviť jeho porušenie vo výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, rozhodnutie, ktorým bolo porušené základné

právo, zruší v rozsahu, v ktorom toto rozhodnutie porušilo základné právo (§ 56 ods. 2

), a v tomto rozsahu vec vráti na ďalšie konanie [ písm.

b) ]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky

bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V ďalšom

konaní je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto

rozhodnutí ( ), a to v časti II tohto nálezu. Najvyšší súd

je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ).

Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne

uhradili inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd úspešnému

sťažovateľovi úhradu trov konania nepriznal, pretože si ich právny zástupca neuplatnil

a trovy konania nevyčíslil ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2011