Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 637/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného JUDr. Jurajom

Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

, a Listiny základných práv a slobôd

a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra

2014 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“), a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1

a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. októbra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. septembra 2013

uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a a s poukazom na

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol

uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu

so stredným stupňom stráženia. Súčasne bol sťažovateľovi uložený ochranný dohľad

na dobu jedného roka.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolania tak sťažovateľ, ako aj príslušný

prokurátor. Za čiastočne dôvodný druhostupňový súd považoval riadny opravný prostriedok

prokurátora, na základe ktorého rozsudkom sp. zn. z 10. decembra 2013 zrušil

rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) uložil

sťažovateľovi trest odňatia slobody podľa § 172 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a § 39

ods. 1 a 3 písm. c) na 7 rokov a 6 mesiacov. Odvolanie sťažovateľa

krajský súd ako nedôvodné zamietol.

Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 22. októbra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd, ako aj najvyšší súd porušili svojimi postupmi

a rozhodnutiami ním označené základné práva zaručené a listinou a práva zaručené

dohovorom.

Svoje presvedčenie o zásahu do jeho práv podľa ,

listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že sa „ani jeden zo súdov

nezaoberal celou obhajobou sťažovateľa smerujúcou k nesprávnosti použitia kvalifikačného

momentu podľa § 138 písm. j) Tr. zák.“.

Krajský súd sa mal obmedziť iba na konštatovanie, že „obhajobné námietky nie sú

akceptovateľné vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a v tomto smere už ustálenú súdnu

prax“.

Najvyšší súd sa podľa slov sťažovateľa «vysporiadal iba s jednou námietkou

obhajoby k otázke správnosti použitia právnej kvalifikácie „na viacerých osobách“, a to

s námietkou vzťahujúcou sa k predmetu útoku, ktorú uzatvoril tým, že tento trestný čin je

zaradený medzi trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie, čo postačuje pre záver, že tento

trestný čin je možné spáchať na viacerých osobách».

Sťažovateľ však tvrdí, že všeobecné súdy „nevenovali žiadnu pozornosť, a to ani

poukázaním, že by bola prípadne takáto obhajoba právne bezvýznamná, zásadným

obhajobným námietkam, ktoré podľa názoru sťažovateľa vylučujú použitie § 138 písm. j)

Tr. zák. na daný prípad“.

Poznamenal, že „Ak je... určité konanie zahrnuté už v znakoch základnej skutkovej

podstaty, nie je možné, to isté konanie považovať aj za znak kvalifikovanej skutkovej

podstaty, pretože to vylučuje ustanovenie § 38 ods. 1) Tr. zák.“. Je pritom presvedčený,

že v jeho prípade všeobecné súdy nepostupovali v súlade s týmto ustanovením.

Za kľúčové sťažovateľ považuje, že v jeho trestnej veci „vo vzťahu k časti skutku

kvalifikovaného podľa s poukazom na

je použitá právna kvalifikácia nesprávna“ a s touto jeho námietkou sa

„krajský súd ani Najvyšší súd... nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže

z odôvodnenia predmetného rozsudku krajského súdu a uznesenia Najvyššieho súdu... sa

nedá vyvodiť, akým spôsobom sa súdy s obhajobou vyrovnali“.

Porušenie základných práv podľa a 2 a práv podľa a 2

dohovoru sťažovateľ namieta v súvislosti s písomnými príkazmi Okresného súdu Nitra

„č. k. OS NR-V-6-1/12-1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012 a č. k. OS NR-V-5—1/12-1Ntt-2/12

zo dňa 30. 1. 2012 na odpočúvanie telefónnych hovorov“, ktoré podľa neho neboli

„odôvodnené konkrétnymi skutkovými okolnosťami ani vzhľadom k podozreniu z trestnej

činnosti a ani vzhľadom k úmyslu spáchať trestný čin“ a „nevysvetľujú, na podklade akých

okolností nastalo dôvodné podozrenie, že bol trestný čin spáchaný alebo má byť spáchaný,

bez bližšieho popisu skutkových okolností“, preto „nespĺňajú požiadavku preskúmateľnosti,

t. j. chýba relevantná konkrétne vysvetľujúca argumentácia, akými skutočnosťami boli

naplnené zákonom stanovené podmienky odôvodňujúce zásah do práva zaručeného

“.

Sťažovateľ sa domnieva, že v jeho prípade ide o nezákonné príkazy. „Oba súdy sa

nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa… a konštatovali, že príkazy odôvodnené sú...“.

V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , a listiny a práva podľa dohovoru tým,

že v jeho trestnej veci „bol nezákonným spôsobom zabezpečený dôkaz – znalecký posudok

Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave č. p. PPZ-KEU-BA-EXP-

2012/3859 zo dňa 21. 6. 2012, pretože vyšetrovateľ nepostupoval podľa § 142 ods. 3

“. Uznesenie „o pribratí znalca do konania, na podklade ktorého bol označený

znalecký posudok vypracovaný doteraz doručené sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nebolo,

čo je porušením práva na obhajobu a nezákonným spôsobom získania dôkazu...

Sťažovateľ získal z odôvodnení rozhodnutí súdov... dojem, že takéto rozhodnutie mu

nie je potrebné doručovať ak bolo vydané pred vznesením obvinenia, s čím nemôže súhlasiť,

pretože znalecký posudok vypracovaný na základe takéhoto uznesenia sa proti nemu

v trestnom konaní použil, preto musí mať možnosť sa proti pribratiu znalca do konania

brániť, prípadne sa vyjadriť aj k jeho možnej zaujatosti.

Naviac tvrdenia uvedené... v rozhodnutí Najvyššieho súdu... sú nejasné v tom,

že hovorí o nejakom uznesení na predbežné znalecké skúmanie a následnom uznesení, ktoré

už bolo vraj sťažovateľovi doručené, čo nie je pravda.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že

„Konaním Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa

vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. a na Najvyššom súde SR pod č. k.

v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. -628

zo dňa 10. 12. 2013 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa

22. 10. 2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a k porušeniu ústavného práva

na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd...).

Zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súkromie podľa článku 22 ods. 1 a

2 a práva sťažovateľa podľa a 2 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, a zároveň k porušeniu práva sťažovateľa na

obhajobu podľa článku 50 ods. 3 .

Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. -628 zo dňa 10. 12. 2013

a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 22. 10. 2014 sa zrušujú.“.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako

aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom tohto, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

(v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého

rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha ( ),

čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , ,

, ). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom

uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasť

argumentácie.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 22

ods. 1 a 2, a , a listiny a práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. októbra 2014, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutí a ich

arbitrárnosťou vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa spočívajúcej v námietkach:

- nesprávnej kvalifikácie skutku ako spáchaného závažnejším spôsobom konania

na viacerých osobách s poukazom na ustanovenie ,

- nedostatočného odôvodnenia príkazov Okresného súdu Nitra na odpočúvanie

a záznam telekomunikačnej prevádzky,

- nezákonnosti dôkazu – znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho

ústavu Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KEÚ PZ“) – ktorá mala prameniť

z nedoručenia sťažovateľovi ani jeho obhajcovi uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru

o pribratí tohto ústavu do konania.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahu

k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu odvolacieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch

odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54 a tiež napr. , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v ,

čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti

s nesprávnou právnou kvalifikáciou trestného činu za použitia § 138 písm. j)

Sťažovateľ v prvom rade namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 138 písm. j)

v jeho trestnej veci. Podľa jeho názoru všeobecné súdy sa jeho obhajobou

poukazujúcou na vylúčenie použitia označeného ustanovenia na danú vec nezaoberali.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania

dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli,

a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom

ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie

zákonov všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

rozhodnutia krajského súdu č. k. -628 z 10. decembra 2013, z odôvodnenia

ktorého vyplývajú tieto vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa relevantné skutočnosti:

«Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že obžalovaný svojím

protiprávnym konaním naplnil všetky formálne znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/

, vrátane naplnenia kvalifikačného momentu uvedeného v Tr. zák.

K odvolacím námietkam obžalovaného vo vzťahu ku kvalifikačnému momentu

„na viacerých osobách“ odvolací súd uvádza, že tieto nie sú akceptovateľné práve

vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a v tomto smere už ustálenú súdu prax. Pokiaľ

aj prax eviduje niektoré rozhodnutia, ktoré by obsahovali odlišné právne závery v tomto

smere, tak je potrebné ich aj takto individuálne posudzovať, pretože minimálne

zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia nie je. Ich využitie je možné len v rámci

úvah „de lege ferenda“ v rámci ďalšieho legislatívneho procesu ohľadne Trestného

zákona.»

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn.

z 22. októbra 2014 uviedol:

„... najvyšší súd pripomína, že dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/

je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť

zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom

konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol

subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú

v . Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie

dovolacieho dôvodu podľa

Trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo

prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi sa podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. dopustí ten,

kto neoprávnene

a) vyrobí,

b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,

c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo

d) prechováva po akúkoľvek dobu,

omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť

sprostredkuje.

Podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. odňatím slobody na desať rokov až pätnásť

rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom

konania.

Závažnejším spôsobom konania sa podľa § 138 písm. j/ Tr. zák. rozumie páchanie

trestného činu na viacerých osobách, pričom viacerými osobami sa na účely tohto zákona

rozumejú najmenej tri osoby (§ 127 ods. 12 Tr. zákona).

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný svojím úmyselným konaním

neoprávnene predal, zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu mefedrón, pričom tento

čin páchal závažnejším spôsobom konania, pretože ho páchal minimálne na piatich

osobách, teda na viacerých osobách. Tým obžalovaný naplnil všetky pojmové znaky

obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/,

ods. 2 písm. c/ Tr. zákona.

Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že trestný čin nedovolenej výroby

omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie

s nimi je zaradený v I. hlave 3. diele osobitnej časti medzi trestnými činmi

ohrozujúcimi život alebo zdravie. Medzi týmito trestnými činmi sú zaradené tie trestné činy,

pri ktorých je ohrozenie života alebo zdravia človeka jediným alebo primárnym objektom.

Z hľadiska objektívnej stránky stačí samotné ohrozenie života alebo zdravia. Nemožno preto

súhlasiť s názorom obhajcu, že uvedený trestný čin nie je možné spáchať na viacerých

osobách, pretože predmetom útoku nie je človek. Úmyslom zákonodarcu zavedením

uvedeného kvalifikačného znaku skutkovej podstaty trestného činu je potrestanie

páchateľov, ktorí distribuujú omamné či psychotropné látky viacerým osobám (ide o tzv.

dílerov drog), čím je ohrozený život a zdravie týchto osôb.“

Z citovaných častí oboch napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva,

že tieto sa sťažovateľom namietanou otázkou zaoberali a dali na ňu primeranú odpoveď.

Jednoznačne z nich vyplýva, prečo skutok kladený sťažovateľovi za vinu kvalifikovali ako

zločin spáchaný závažnejším spôsobom na viacerých osobách.

Konajúce súdy odkázali na príslušnú právnu úpravu, ktorá bola pre posúdenie skutku

rozhodujúcou. Najvyšší súd citoval zákonné ustanovenia § 172 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného

zákona upravujúce trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a poukázal aj na znenie

ustanovenia . Zároveň opísal skutkové okolnosti prípadu,

uviedol, akého konania sa sťažovateľ dopustil a akým spôsobom (dopustil sa trestného činu

na viacerých osobách v súlade s ). Napokon vyhodnotil,

že sťažovateľ naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného zločinu. Dovolací súd

ozrejmil, prečo napriek presvedčeniu sťažovateľa o opaku bolo potrebné považovať jeho

konanie za také, ktoré ohrozovalo život alebo zdravie viacerých osôb (zaradenie tohto

trestného činu v štruktúre ), a zdôraznil aj úmysel zákonodarcu sledovaný

použitou zákonnou úpravou ̶potrestať páchateľov, ktorí distribuujú omamné či

psychotropné látky viacerým osobám.

Pokiaľ krajský súd správnosť kvalifikácie spáchaného skutku odôvodnil aj súdnou

praxou, je pravdou, že v odôvodnení absentuje uvedenie čo i len jediného prípadu ako

príkladu rovnakého postupu všeobecných súdov v podobných trestných veciach. Uvedenú

okolnosť však ústavný súd nehodnotí ako takú, ktorá by bola spôsobilou zasiahnuť

do základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ bol v konaní pred všeobecnými súdmi

zastúpený kvalifikovanými obhajcami, ktorí pri využití im obvykle dostupných prostriedkov

mohli poznať a pravdepodobne v tom čase aj poznali súdnu prax v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti ako príklad poukazuje na verejnosti dostupné (napr.

na internete) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 9. apríla 2013, ktoré bolo

vydané ešte pred meritórnym rozhodnutím okresného súdu; z neskoršieho obdobia je to

napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 7. augusta 2014 alebo uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 22. októbra 2014. Z uvedených rozhodnutí

vyplývajú rovnaké závery, aké prijali okresný súd, krajský súd a najvyšší súd v tejto

aktuálnej veci. Takisto si túto prax osvojili odvolacie súdy, pozri napr. rozsudok Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 20. februára 2013.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje odôvodnenie

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov v tejto časti za neodôvodnené alebo arbitrárne.

Konajúce súdy uviedli právnu úpravu, podľa ktorej pri kvalifikácii skutku postupovali,

pritom výklad a aplikácia tejto úpravy zo strany súdov ničím nenaznačuje, že by bola

v rozpore s jej znením alebo účelom. Je tiež potrebné pripomenúť, že sú to práve všeobecné

súdy, ktoré sú primárne povolané na výklad a aplikáciu zákonov v súvislosti s ich

povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach (pozri čl. 142 ods. 1

). Uvedenému nasvedčujú viaceré ustanovenia o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [napr. § 8 ods. 3,

§ 15 ods. 3, § 17 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]. Preto

vstupovanie ústavného súdu do rozhodnutí všeobecných súdov v súvislosti s výkladom

a aplikáciou právnych noriem je aktuálne iba v prípade takého odchýlenia sa od znenia

príslušných ustanovení, že by to malo za následok zásadné popretie ich účelu a významu.

V tomto prípade tomu tak nebolo.

Ústavný súd preto po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu a v jeho spojitosti aj s rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že najvyšší

súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných

ustanovení sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutiami

najvyššieho súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými

rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu a namietaným porušením označených

práv ( , listiny a dohovoru), a preto bolo potrebné

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Rovnako je zjavne neopodstatneným aj namietané porušenie základného práva

sťažovateľa na jeho stíhanie alebo pozbavenie osobnej slobody iba zo zákonných dôvodov

(čl. 8 ods. 2 listiny), keďže, ako to už z dosiaľ uvedeného vyplýva, ústavný súd pri svojom

prieskume nezistil v postupoch a rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu

nezákonnosť, resp. rozpor so zákonom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj

v tejto časti odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2

a a 2 dohovoru v súvislosti s neodôvodnenosťou príkazov

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky

Porušenie označených základných práv zaručených a práv zaručených

dohovorom sťažovateľ spája s neodôvodnenosťou príkazov na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky vydaných Okresným súdom Nitra pod „č. k. OS NR-V-6-1/12-

zo dňa 30. 1. 2012 a č. k. OS NR-V-5—1/12-1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012“.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovor štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Z podstaty, zmyslu a účelu základných práv zaručených v citovaných ustanoveniach

a dohovoru vyplýva, že elementárnou podmienkou úspešného uplatňovania ich

ochrany je smerovanie sťažnosti podľa primárne priamo proti týmto

príkazom. Ak bol teda sťažovateľ presvedčený o nedostatočnom odôvodnení príkazov

Okresného súdu Nitra, mal sťažnosť pre porušenie označených základných práv podať

práve proti týmto príkazom (samozrejme, za dodržania všetkých procesných podmienok

vyžadovaných pre podanie takejto sťažnosti, najmä pokiaľ ide

o jej včasnosť).

O tomto závere svedčia aj rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal

v odôvodnení sťažnosti na podporu svojej argumentácie, t. j. nálezy ústavného súdu sp. zn.

zo 14. júna 2006 a sp. zn. z 13. júna 2012, v ktorých ústavný

súd síce konštatoval porušenie tých istých základných práv, ktoré označil aj sťažovateľ

(podľa a 2 a a 2 dohovoru), avšak v uvedených prípadoch

boli namietané samotné príkazy všeobecných súdov a konania im predchádzajúce, t. j.

odlišné od konaní a rozhodnutí v merite trestnej veci, ako to je v danom prípade.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že tak druhostupňový, ako aj dovolací súd neodôvodnili

prijaté závery vo vzťahu k jeho obhajobe spočívajúcej práve v tvrdenom nedostatočnom

odôvodnení príkazov, potom tieto námietky jednoznačne spadajú pod ochranu čl. 46 ods. 1

( listiny) a dohovoru, ktoré však v tejto súvislosti sťažovateľ

nenamieta.

Obe uvedené skutočnosti (t. j. napádanie nesprávnych rozhodnutí a namietanie

porušenia základných práv, ktoré sa na vec nevzťahujú) majú za následok odmietnutie

sťažnosti podanej ústavnému súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2

.

Napriek uvedenému ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu pre

úplnosť uvádza, že aj tejto obrane sťažovateľa sa krajský súd a dovolací súd ústavne

akceptovateľným spôsobom venovali:

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto okolnosti uviedol:

«Už súd prvého stupňa zaujal správne stanovisko k namietaným príkazom

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (ďalej len „príkaz“). Nadriadený

súd tam uvedené správne právne úvahy dopĺňa o to, že odôvodnenosť príkazu je potrebné

posudzovať aj s prihliadnutím na charakter a závažnosť veci a jeho odôvodnenie závisí od

dôkazov a faktov známych v čase jeho vydania. V danej veci tieto v tom čase boli

dostačujúce na to, aby bolo príkazom súdu zasiahnuté do práva na súkromie, preto aj podľa

názoru odvolacieho súdu námietky obžalovaného nie sú akceptovateľné. Všeobecne možno

konštatovať, že inak sa dôvody na vydanie príkazu hodnotia v čase jeho vydania a inak sa

na ne pozerá neskôr, keď sú už známe iné dôkazy a iné skutočnosti. Len to, že odôvodnenie

rozhodnutia súdu nezodpovedá predstavám obžalovaného nemá za následok jeho

nezákonnosť. Napokon aj výsledky zaznamenanej komunikácie potvrdili opodstatnenosť

vydania príkazu.

K rovnakým záverom odvolací súd dospel aj ohľadne námietok týkajúcich sa príkazu

na domovú prehliadku.»

Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu k tejto otázke vyplýva táto relevantná

argumentácia:

„Obvinený v dovolaní namietal nezákonnosť vykonania dôkazu, ktorý spočíval

v nedostatočnom odôvodnení príkazu na odpočúvanie telefónnych hovorov vydaného

Okresným súdom Nitra...

... podmienky a účel odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky sú

ustanovené v prvá veta . Príkaz na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky možno vydať, pri dôvodnom predpoklade, že budú zistené

skutočnosti významné pre trestné konanie. Týmito skutočnosťami možno rozumieť

skutočnosti uvedené najmä v až písm. c/ , ak sú podstatné pre

trestné konanie.

... dovolací súd zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra

v predmetnej veci vydala dňa 30. januára 2012 príkazy na odpočúvanie a záznam

telekomunikačnej prevádzky... Podstatnou súčasťou odôvodnenia je uvedenie skutkových

okolností. Skutkovou okolnosťou v posudzovanom prípade bolo dôvodné podozrenie,

že doposiaľ neznámy páchateľ od mesiaca november 2011 na presne nezistenom mieste

vyrába omamné a psychotropné látky, ktoré následne na rôznych miestach mesta Šurany

a v okolí predáva doposiaľ presne nezistenému počtu osôb, pričom pri komunikácii s týmito

osobami používa telefónne čísla 0948/... a 0907/..., kde si dohaduje množstvo drogy

a miesto stretnutia. Uvedené príkazy teda boli súdom riadne odôvodnené v súlade s

ustanovením ...“

Konajúce súdy teda reagovali na námietku neodôvodnenosti príkazov

na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydaných Okresným súdom Nitra

a znovu tak urobili ústavne konformným spôsobom.

Najmä dovolací súd jasne uviedol podstatné skutkové okolnosti, ktoré vydanie

takýchto príkazov opodstatňovali. Bolo to dôvodné podozrenie, že neznámy páchateľ

vyrába omamné a psychotropné látky, ktoré predáva presne nezistenému počtu osôb

s uvedením telefónnych čísel používajúcich na komunikáciu s týmito osobami. Pritom

znovu poukázal na príslušnú právnu úpravu ̶ – podľa

ktorej príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky je možné vydať,

ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné

konanie. Ústavný súd považuje za presvedčivé závery všeobecných súdov uvedené

v napadnutých rozhodnutiach, ktorými tieto konštatovali dostatočnosť odôvodnenia

príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydaných Okresným

súdom Nitra.

Ani v tejto časti ústavný súd nemohol vyhovieť návrhu sťažovateľa a vysloviť

porušenie jeho základných práv, preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 , a listiny a práva zaručeného v

dohovoru v súvislosti s nezákonnosťou dôkazu

(Pozri už uvedenú citáciu , a listiny,

pozn.)

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Porušenie základného práva na obhajobu, ale aj základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ videl v akceptácii „nezákonného dôkazu“

v jeho trestnej veci. Za nezákonný považoval znalecký posudok KEU PZ z dôvodu,

že uznesenie, ktorým bol tento ústav poverený vypracovaním znaleckého posudku, nebol

sťažovateľovi ani jeho obhajcovi doručený.

S touto námietkou sa krajský súd vysporiadal takto:

«Nedoručenie uznesenia o pribratí ústavu (nie znalca ako to nesprávne uvádzal

obžalovaný) je možné považovať za chybu, nemožno ju však považovať za chybu podstatnú

v zmysle písm. a/ §-u 321 , pretože takú situáciu aká nastala - vydanie uznesenia

v čase, keď sa trestné stíhanie viedlo len vo veci a kedy sa doručuje len prokurátorovi,

a povinnosť po vznesení obvinenia ho doručiť neskôr obvinenému -

výslovne nerieši. Obžalovaný bol oboznámený s podaným znaleckým posudkom a v konania

pred súdom bol tento dôkaz vykonaný za dodržania zásad tzv. kontradiktórneho procesu,

preto nemožno konštatovať, že by došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu.

V prípade uvádzaného rozhodnutia NS SR sp. zn. sa nejedná o „judikát“

vydaný trestnoprávnym kolégiom NS SR, ale len o publikované rozhodnutie senátu NS SR

v odbornom časopise Zo súdnej praxe.»

Najvyšší súd k tejto námietke uviedol:

„Obvinený v dovolaní namietal aj skutočnosť, že mu nebolo doručené uznesenie

o pribratí znaleckého ústavu z 19. marca 2012 ČVS: ORP-99/OVK-NZ-2012, a teda nemal

možnosť podať voči nemu sťažnosť, hoci je prípustná. Najvyšší súd poukazuje na to,

že uznesenie o pribratí znalca bolo vydané vyšetrovateľom v čase, keď bolo začaté trestné

stíhanie vo veci podľa , a preto nebolo potrebné ho doručovať

obvinenému, ktorý v tom čase ešte v pozícii obvineného nevystupoval. V tejto súvislosti bolo

právo obvineného na obhajobu zabezpečené následnou možnosťou preštudovať vyšetrovací

spis a oboznámiť sa s výsledkom znaleckého dokazovania ako aj v konaní pred súdom, kedy

sa obvinený ako aj jeho obhajca zúčastnili vykonávania dôkazov vrátane výsluchu znalca.

Len na margo najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že predmetné uznesenie bolo vydané

za účelom predbežného znaleckého skúmania. Následné uznesenie o pribratí znaleckého

ústavu z 13. apríla 2012, ČVS: ORP-99/OVK-NZ-2012, za účelom vypracovania riadneho

znaleckého posudku bolo už obvinenému riadne doručené dňa 20. apríla 2012.“

Je evidentné, že všeobecné súdy neopomenuli ani otázku namietanej „nezákonnosti

dôkazu“ vyplývajúceho zo znaleckého posudku vypracovaného na základe uznesenia

orgánu činného v trestnom konaní, ktoré podľa slov sťažovateľa nebolo doručené jemu ani

jeho obhajcovi.

Ani v tomto prípade ústavný súd nemôže konštatovať porušenie označených

základných práv sťažovateľa. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa načrtnutej

problematike venovali, a to z hľadiska ústavnoprávnych záruk udržateľným spôsobom.

Konajúce súdy zreteľne uviedli, z ktorých zákonných ustanovení pri vyvodení svojich

právnych záverov vychádzali a konečné rezultáty prijali so zameraním sa na dodržanie

kontradiktórnosti trestného konania a práva sťažovateľa na obhajobu. K samotnému

znaleckému posudku, ako to uviedli všeobecné súdy, sa mal sťažovateľ možnosť vyjadriť,

a teda mohol v tejto súvislosti predostrieť proti nemu všetky svoje námietky (vrátane tých,

ktoré ako príklad uvádza v sťažnosti). Zmyslu a účelu základného práva sťažovateľa

na obhajobu preto bolo zo strany všeobecných súdov dané za dosť.

Je potrebné tiež uviesť, že argumentácii sťažovateľa vo vzťahu k tvrdenému

porušeniu jeho práv v tejto časti sťažnosti chýbajú právne významné elementy. Tvrdí iba,

že nedoručením mu uznesenia o pribratí KEU PZ do konania došlo k nezákonnému

zabezpečeniu dôkazu, keďže mu takým postupom nebola daná „možnosť sa proti pribratiu

znalca do kania brániť, prípadne sa vyjadriť aj k jeho možnej zaujatosti“. V sťažnosti

podanej ústavnému súdu však ani náznakom neviedol, či proti znaleckému posudku

vypracovanému KEU PZ pred všeobecnými súdmi namietal nejaké podstatné, relevantné

skutočnosti, napr. zaujatosť KEU PZ, a s akým výsledkom. Samotné nedoručenie

procesného rozhodnutia akokoľvek súvisiaceho s dôkazom, ku ktorému sa má možnosť

obvinený (obžalovaný) následne vyjadriť a vniesť voči nemu všetky (akékoľvek) výhrady,

nemožno považovať za právne významnú udalosť z pohľadu ústavnej ochrany základného

práva na obhajobu. Inak povedané, sťažovateľ tvrdí, že mu nebolo doručené procesné

rozhodnutie, avšak neoznačil žiadne reálne negatívne dôsledky a dopady takéhoto postupu,

ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do jeho základného práva na obhajobu.

Aj v tejto časti ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú

pre absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základných práv podľa

a , a listiny a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označenými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov, preto

ju z tohto dôvodu podľa odmietol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené

vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015