Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 637/2015
PDF · 345.28 KB
No categories available
III. ÚS 637/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného JUDr. Jurajom
Gavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného
porušenia základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 97/2013 a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 35/2014 a jeho uznesením
z 22. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2014 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1
a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 97/2013 a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tdo 35/2014 a jeho uznesením z 22. októbra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 136/2012 z 26. septembra 2013
uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. j) zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol
uložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu
so stredným stupňom stráženia. Súčasne bol sťažovateľovi uložený ochranný dohľad
na dobu jedného roka.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolania tak sťažovateľ, ako aj príslušný
prokurátor. Za čiastočne dôvodný druhostupňový súd považoval riadny opravný prostriedok
prokurátora, na základe ktorého rozsudkom sp. zn. 1 To 97/2013 z 10. decembra 2013 zrušil
rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám podľa § 322 ods. 3 zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uložil
sťažovateľovi trest odňatia slobody podľa § 172 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a § 39
ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona na 7 rokov a 6 mesiacov. Odvolanie sťažovateľa
krajský súd ako nedôvodné zamietol.
Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyšší súd
uznesením sp. zn. 3 Tdo 35/2014 z 22. októbra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd, ako aj najvyšší súd porušili svojimi postupmi
a rozhodnutiami ním označené základné práva zaručené ústavou a listinou a práva zaručené
dohovorom.
Svoje presvedčenie o zásahu do jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1
listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že sa „ani jeden zo súdov
nezaoberal celou obhajobou sťažovateľa smerujúcou k nesprávnosti použitia kvalifikačného
momentu podľa § 138 písm. j) Tr. zák.“.
Krajský súd sa mal obmedziť iba na konštatovanie, že „obhajobné námietky nie sú
akceptovateľné vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a v tomto smere už ustálenú súdnu
prax“.
Najvyšší súd sa podľa slov sťažovateľa «vysporiadal iba s jednou námietkou
obhajoby k otázke správnosti použitia právnej kvalifikácie „na viacerých osobách“, a to
s námietkou vzťahujúcou sa k predmetu útoku, ktorú uzatvoril tým, že tento trestný čin je
zaradený medzi trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie, čo postačuje pre záver, že tento
trestný čin je možné spáchať na viacerých osobách».
Sťažovateľ však tvrdí, že všeobecné súdy „nevenovali žiadnu pozornosť, a to ani
poukázaním, že by bola prípadne takáto obhajoba právne bezvýznamná, zásadným
obhajobným námietkam, ktoré podľa názoru sťažovateľa vylučujú použitie § 138 písm. j)
Tr. zák. na daný prípad“.
Poznamenal, že „Ak je... určité konanie zahrnuté už v znakoch základnej skutkovej
podstaty, nie je možné, to isté konanie považovať aj za znak kvalifikovanej skutkovej
podstaty, pretože to vylučuje ustanovenie § 38 ods. 1) Tr. zák.“. Je pritom presvedčený,
že v jeho prípade všeobecné súdy nepostupovali v súlade s týmto ustanovením.
Za kľúčové sťažovateľ považuje, že v jeho trestnej veci „vo vzťahu k časti skutku
kvalifikovaného podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j)
Trestného zákona je použitá právna kvalifikácia nesprávna“ a s touto jeho námietkou sa
„krajský súd ani Najvyšší súd... nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže
z odôvodnenia predmetného rozsudku krajského súdu a uznesenia Najvyššieho súdu... sa
nedá vyvodiť, akým spôsobom sa súdy s obhajobou vyrovnali“.
Porušenie základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2
dohovoru sťažovateľ namieta v súvislosti s písomnými príkazmi Okresného súdu Nitra
„č. k. OS NR-V-6-1/12-1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012 a č. k. OS NR-V-5—1/12-1Ntt-2/12
zo dňa 30. 1. 2012 na odpočúvanie telefónnych hovorov“, ktoré podľa neho neboli
„odôvodnené konkrétnymi skutkovými okolnosťami ani vzhľadom k podozreniu z trestnej
činnosti a ani vzhľadom k úmyslu spáchať trestný čin“ a „nevysvetľujú, na podklade akých
okolností nastalo dôvodné podozrenie, že bol trestný čin spáchaný alebo má byť spáchaný,
bez bližšieho popisu skutkových okolností“, preto „nespĺňajú požiadavku preskúmateľnosti,
t. j. chýba relevantná konkrétne vysvetľujúca argumentácia, akými skutočnosťami boli
naplnené zákonom stanovené podmienky odôvodňujúce zásah do práva zaručeného
ústavou“.
Sťažovateľ sa domnieva, že v jeho prípade ide o nezákonné príkazy. „Oba súdy sa
nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa… a konštatovali, že príkazy odôvodnené sú...“.
V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,
že v jeho trestnej veci „bol nezákonným spôsobom zabezpečený dôkaz – znalecký posudok
Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave č. p. PPZ-KEU-BA-EXP-
2012/3859 zo dňa 21. 6. 2012, pretože vyšetrovateľ nepostupoval podľa § 142 ods. 3
Tr. por.“. Uznesenie „o pribratí znalca do konania, na podklade ktorého bol označený
znalecký posudok vypracovaný doteraz doručené sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nebolo,
čo je porušením práva na obhajobu a nezákonným spôsobom získania dôkazu...
Sťažovateľ získal z odôvodnení rozhodnutí súdov... dojem, že takéto rozhodnutie mu
nie je potrebné doručovať ak bolo vydané pred vznesením obvinenia, s čím nemôže súhlasiť,
pretože znalecký posudok vypracovaný na základe takéhoto uznesenia sa proti nemu
v trestnom konaní použil, preto musí mať možnosť sa proti pribratiu znalca do konania
brániť, prípadne sa vyjadriť aj k jeho možnej zaujatosti.
Naviac tvrdenia uvedené... v rozhodnutí Najvyššieho súdu... sú nejasné v tom,
že hovorí o nejakom uznesení na predbežné znalecké skúmanie a následnom uznesení, ktoré
už bolo vraj sťažovateľovi doručené, čo nie je pravda.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol, že
„Konaním Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa
vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 1 To/97/2013 a na Najvyššom súde SR pod č. k.
3 Tdo 35/2014 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To/97/2013-628
zo dňa 10. 12. 2013 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 35/2014 zo dňa
22. 10. 2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva
na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd...).
Zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súkromie podľa článku 22 ods. 1 a
2 Ústavy Slovenskej republiky a práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, a zároveň k porušeniu práva sťažovateľa na
obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To/97/2013-628 zo dňa 10. 12. 2013
a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 35/2014 zo dňa 22. 10. 2014 sa zrušujú.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
návrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom tohto, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ
(v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akého
rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),
čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom
uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasť
argumentácie.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 22
ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 To 97/2013 a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 35/2014 a jeho uznesením
z 22. októbra 2014, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutí a ich
arbitrárnosťou vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa spočívajúcej v námietkach:
- nesprávnej kvalifikácie skutku ako spáchaného závažnejším spôsobom konania
na viacerých osobách s poukazom na ustanovenie § 138 písm. j) Trestného zákona,
- nedostatočného odôvodnenia príkazov Okresného súdu Nitra na odpočúvanie
a záznam telekomunikačnej prevádzky,
- nezákonnosti dôkazu – znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho
ústavu Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KEÚ PZ“) – ktorá mala prameniť
z nedoručenia sťažovateľovi ani jeho obhajcovi uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru
o pribratí tohto ústavu do konania.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahu
k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu odvolacieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch
odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).
1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti
s nesprávnou právnou kvalifikáciou trestného činu za použitia § 138 písm. j)
Sťažovateľ v prvom rade namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 138 písm. j)
Trestného zákona v jeho trestnej veci. Podľa jeho názoru všeobecné súdy sa jeho obhajobou
poukazujúcou na vylúčenie použitia označeného ustanovenia na danú vec nezaoberali.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania
dôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli,
a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdom
ani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie
zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
rozhodnutia krajského súdu č. k. 1 To 97/2013-628 z 10. decembra 2013, z odôvodnenia
ktorého vyplývajú tieto vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa relevantné skutočnosti:
«Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že obžalovaný svojím
protiprávnym konaním naplnil všetky formálne znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/
Tr. por., vrátane naplnenia kvalifikačného momentu uvedeného v § 138 písm. j/ Tr. zák.
K odvolacím námietkam obžalovaného vo vzťahu ku kvalifikačnému momentu
„na viacerých osobách“ odvolací súd uvádza, že tieto nie sú akceptovateľné práve
vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a v tomto smere už ustálenú súdu prax. Pokiaľ
aj prax eviduje niektoré rozhodnutia, ktoré by obsahovali odlišné právne závery v tomto
smere, tak je potrebné ich aj takto individuálne posudzovať, pretože minimálne
zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia nie je. Ich využitie je možné len v rámci
úvah „de lege ferenda“ v rámci ďalšieho legislatívneho procesu ohľadne Trestného
zákona.»
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 3 Tdo 35/2014
z 22. októbra 2014 uviedol:
„... najvyšší súd pripomína, že dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/
Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom
konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol
subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú
v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi sa podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. dopustí ten,
kto neoprávnene
a) vyrobí,
b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,
c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo
d) prechováva po akúkoľvek dobu,
omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť
sprostredkuje.
Podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. odňatím slobody na desať rokov až pätnásť
rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom
konania.
Závažnejším spôsobom konania sa podľa § 138 písm. j/ Tr. zák. rozumie páchanie
trestného činu na viacerých osobách, pričom viacerými osobami sa na účely tohto zákona
rozumejú najmenej tri osoby (§ 127 ods. 12 Tr. zákona).
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný svojím úmyselným konaním
neoprávnene predal, zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu mefedrón, pričom tento
čin páchal závažnejším spôsobom konania, pretože ho páchal minimálne na piatich
osobách, teda na viacerých osobách. Tým obžalovaný naplnil všetky pojmové znaky
obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/,
ods. 2 písm. c/ Tr. zákona.
Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že trestný čin nedovolenej výroby
omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie
s nimi je zaradený v I. hlave 3. diele osobitnej časti Trestného zákona medzi trestnými činmi
ohrozujúcimi život alebo zdravie. Medzi týmito trestnými činmi sú zaradené tie trestné činy,
pri ktorých je ohrozenie života alebo zdravia človeka jediným alebo primárnym objektom.
Z hľadiska objektívnej stránky stačí samotné ohrozenie života alebo zdravia. Nemožno preto
súhlasiť s názorom obhajcu, že uvedený trestný čin nie je možné spáchať na viacerých
osobách, pretože predmetom útoku nie je človek. Úmyslom zákonodarcu zavedením
uvedeného kvalifikačného znaku skutkovej podstaty trestného činu je potrestanie
páchateľov, ktorí distribuujú omamné či psychotropné látky viacerým osobám (ide o tzv.
dílerov drog), čím je ohrozený život a zdravie týchto osôb.“
Z citovaných častí oboch napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva,
že tieto sa sťažovateľom namietanou otázkou zaoberali a dali na ňu primeranú odpoveď.
Jednoznačne z nich vyplýva, prečo skutok kladený sťažovateľovi za vinu kvalifikovali ako
zločin spáchaný závažnejším spôsobom na viacerých osobách.
Konajúce súdy odkázali na príslušnú právnu úpravu, ktorá bola pre posúdenie skutku
rozhodujúcou. Najvyšší súd citoval zákonné ustanovenia § 172 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného
zákona upravujúce trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a poukázal aj na znenie
ustanovenia § 138 písm. j) Trestného zákona. Zároveň opísal skutkové okolnosti prípadu,
uviedol, akého konania sa sťažovateľ dopustil a akým spôsobom (dopustil sa trestného činu
na viacerých osobách v súlade s § 127 ods. 12 Trestného zákona). Napokon vyhodnotil,
že sťažovateľ naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného zločinu. Dovolací súd
ozrejmil, prečo napriek presvedčeniu sťažovateľa o opaku bolo potrebné považovať jeho
konanie za také, ktoré ohrozovalo život alebo zdravie viacerých osôb (zaradenie tohto
trestného činu v štruktúre Trestného zákona), a zdôraznil aj úmysel zákonodarcu sledovaný
použitou zákonnou úpravou ̶potrestať páchateľov, ktorí distribuujú omamné či
psychotropné látky viacerým osobám.
Pokiaľ krajský súd správnosť kvalifikácie spáchaného skutku odôvodnil aj súdnou
praxou, je pravdou, že v odôvodnení absentuje uvedenie čo i len jediného prípadu ako
príkladu rovnakého postupu všeobecných súdov v podobných trestných veciach. Uvedenú
okolnosť však ústavný súd nehodnotí ako takú, ktorá by bola spôsobilou zasiahnuť
do základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ bol v konaní pred všeobecnými súdmi
zastúpený kvalifikovanými obhajcami, ktorí pri využití im obvykle dostupných prostriedkov
mohli poznať a pravdepodobne v tom čase aj poznali súdnu prax v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti ako príklad poukazuje na verejnosti dostupné (napr.
na internete) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2013 z 9. apríla 2013, ktoré bolo
vydané ešte pred meritórnym rozhodnutím okresného súdu; z neskoršieho obdobia je to
napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 45/2014 zo 7. augusta 2014 alebo uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 22/2014 z 22. októbra 2014. Z uvedených rozhodnutí
vyplývajú rovnaké závery, aké prijali okresný súd, krajský súd a najvyšší súd v tejto
aktuálnej veci. Takisto si túto prax osvojili odvolacie súdy, pozri napr. rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 10 To 1/2013 z 20. februára 2013.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje odôvodnenie
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov v tejto časti za neodôvodnené alebo arbitrárne.
Konajúce súdy uviedli právnu úpravu, podľa ktorej pri kvalifikácii skutku postupovali,
pritom výklad a aplikácia tejto úpravy zo strany súdov ničím nenaznačuje, že by bola
v rozpore s jej znením alebo účelom. Je tiež potrebné pripomenúť, že sú to práve všeobecné
súdy, ktoré sú primárne povolané na výklad a aplikáciu zákonov v súvislosti s ich
povolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach (pozri čl. 142 ods. 1
ústavy). Uvedenému nasvedčujú viaceré ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [napr. § 8 ods. 3,
§ 15 ods. 3, § 17 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]. Preto
vstupovanie ústavného súdu do rozhodnutí všeobecných súdov v súvislosti s výkladom
a aplikáciou právnych noriem je aktuálne iba v prípade takého odchýlenia sa od znenia
príslušných ustanovení, že by to malo za následok zásadné popretie ich účelu a významu.
V tomto prípade tomu tak nebolo.
Ústavný súd preto po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu a v jeho spojitosti aj s rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že najvyšší
súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné
pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných
ustanovení sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutiami
najvyššieho súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými
rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu a namietaným porušením označených
práv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
Rovnako je zjavne neopodstatneným aj namietané porušenie základného práva
sťažovateľa na jeho stíhanie alebo pozbavenie osobnej slobody iba zo zákonných dôvodov
(čl. 8 ods. 2 listiny), keďže, ako to už z dosiaľ uvedeného vyplýva, ústavný súd pri svojom
prieskume nezistil v postupoch a rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu
nezákonnosť, resp. rozpor so zákonom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť aj
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2
ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru v súvislosti s neodôvodnenosťou príkazov
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky
Porušenie označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených
dohovorom sťažovateľ spája s neodôvodnenosťou príkazov na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky vydaných Okresným súdom Nitra pod „č. k. OS NR-V-6-1/12-
1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012 a č. k. OS NR-V-5—1/12-1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012“.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo
iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovor štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Z podstaty, zmyslu a účelu základných práv zaručených v citovaných ustanoveniach
ústavy a dohovoru vyplýva, že elementárnou podmienkou úspešného uplatňovania ich
ochrany je smerovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy primárne priamo proti týmto
príkazom. Ak bol teda sťažovateľ presvedčený o nedostatočnom odôvodnení príkazov
Okresného súdu Nitra, mal sťažnosť pre porušenie označených základných práv podať
práve proti týmto príkazom (samozrejme, za dodržania všetkých procesných podmienok
vyžadovaných zákonom o ústavnom súde pre podanie takejto sťažnosti, najmä pokiaľ ide
o jej včasnosť).
O tomto závere svedčia aj rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal
v odôvodnení sťažnosti na podporu svojej argumentácie, t. j. nálezy ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006 a sp. zn. I. ÚS 114/2012 z 13. júna 2012, v ktorých ústavný
súd síce konštatoval porušenie tých istých základných práv, ktoré označil aj sťažovateľ
(podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru), avšak v uvedených prípadoch
boli namietané samotné príkazy všeobecných súdov a konania im predchádzajúce, t. j.
odlišné od konaní a rozhodnutí v merite trestnej veci, ako to je v danom prípade.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že tak druhostupňový, ako aj dovolací súd neodôvodnili
prijaté závery vo vzťahu k jeho obhajobe spočívajúcej práve v tvrdenom nedostatočnom
odôvodnení príkazov, potom tieto námietky jednoznačne spadajú pod ochranu čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však v tejto súvislosti sťažovateľ
nenamieta.
Obe uvedené skutočnosti (t. j. napádanie nesprávnych rozhodnutí a namietanie
porušenia základných práv, ktoré sa na vec nevzťahujú) majú za následok odmietnutie
sťažnosti podanej ústavnému súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2
Napriek uvedenému ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu pre
úplnosť uvádza, že aj tejto obrane sťažovateľa sa krajský súd a dovolací súd ústavne
akceptovateľným spôsobom venovali:
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto okolnosti uviedol:
«Už súd prvého stupňa zaujal správne stanovisko k namietaným príkazom
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (ďalej len „príkaz“). Nadriadený
súd tam uvedené správne právne úvahy dopĺňa o to, že odôvodnenosť príkazu je potrebné
posudzovať aj s prihliadnutím na charakter a závažnosť veci a jeho odôvodnenie závisí od
dôkazov a faktov známych v čase jeho vydania. V danej veci tieto v tom čase boli
dostačujúce na to, aby bolo príkazom súdu zasiahnuté do práva na súkromie, preto aj podľa
názoru odvolacieho súdu námietky obžalovaného nie sú akceptovateľné. Všeobecne možno
konštatovať, že inak sa dôvody na vydanie príkazu hodnotia v čase jeho vydania a inak sa
na ne pozerá neskôr, keď sú už známe iné dôkazy a iné skutočnosti. Len to, že odôvodnenie
rozhodnutia súdu nezodpovedá predstavám obžalovaného nemá za následok jeho
nezákonnosť. Napokon aj výsledky zaznamenanej komunikácie potvrdili opodstatnenosť
vydania príkazu.
K rovnakým záverom odvolací súd dospel aj ohľadne námietok týkajúcich sa príkazu
na domovú prehliadku.»
Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu k tejto otázke vyplýva táto relevantná
argumentácia:
„Obvinený v dovolaní namietal nezákonnosť vykonania dôkazu, ktorý spočíval
v nedostatočnom odôvodnení príkazu na odpočúvanie telefónnych hovorov vydaného
Okresným súdom Nitra...
... podmienky a účel odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky sú
ustanovené v § 115 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku. Príkaz na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky možno vydať, pri dôvodnom predpoklade, že budú zistené
skutočnosti významné pre trestné konanie. Týmito skutočnosťami možno rozumieť
skutočnosti uvedené najmä v § 119 ods. 1 písm. a/ až písm. c/ Tr. por., ak sú podstatné pre
trestné konanie.
... dovolací súd zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra
v predmetnej veci vydala dňa 30. januára 2012 príkazy na odpočúvanie a záznam
telekomunikačnej prevádzky... Podstatnou súčasťou odôvodnenia je uvedenie skutkových
okolností. Skutkovou okolnosťou v posudzovanom prípade bolo dôvodné podozrenie,
že doposiaľ neznámy páchateľ od mesiaca november 2011 na presne nezistenom mieste
vyrába omamné a psychotropné látky, ktoré následne na rôznych miestach mesta Šurany
a v okolí predáva doposiaľ presne nezistenému počtu osôb, pričom pri komunikácii s týmito
osobami používa telefónne čísla 0948/... a 0907/..., kde si dohaduje množstvo drogy
a miesto stretnutia. Uvedené príkazy teda boli súdom riadne odôvodnené v súlade s
ustanovením § 115 ods. 3 Trestného poriadku...“
Konajúce súdy teda reagovali na námietku neodôvodnenosti príkazov
na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydaných Okresným súdom Nitra
a znovu tak urobili ústavne konformným spôsobom.
Najmä dovolací súd jasne uviedol podstatné skutkové okolnosti, ktoré vydanie
takýchto príkazov opodstatňovali. Bolo to dôvodné podozrenie, že neznámy páchateľ
vyrába omamné a psychotropné látky, ktoré predáva presne nezistenému počtu osôb
s uvedením telefónnych čísel používajúcich na komunikáciu s týmito osobami. Pritom
znovu poukázal na príslušnú právnu úpravu ̶§ 115 ods. 1 Trestného poriadku – podľa
ktorej príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky je možné vydať,
ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné
konanie. Ústavný súd považuje za presvedčivé závery všeobecných súdov uvedené
v napadnutých rozhodnutiach, ktorými tieto konštatovali dostatočnosť odôvodnenia
príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydaných Okresným
súdom Nitra.
Ani v tejto časti ústavný súd nemohol vyhovieť návrhu sťažovateľa a vysloviť
porušenie jeho základných práv, preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru v súvislosti s nezákonnosťou dôkazu
(Pozri už uvedenú citáciu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny,
pozn.)
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Porušenie základného práva na obhajobu, ale aj základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ videl v akceptácii „nezákonného dôkazu“
v jeho trestnej veci. Za nezákonný považoval znalecký posudok KEU PZ z dôvodu,
že uznesenie, ktorým bol tento ústav poverený vypracovaním znaleckého posudku, nebol
sťažovateľovi ani jeho obhajcovi doručený.
S touto námietkou sa krajský súd vysporiadal takto:
«Nedoručenie uznesenia o pribratí ústavu (nie znalca ako to nesprávne uvádzal
obžalovaný) je možné považovať za chybu, nemožno ju však považovať za chybu podstatnú
v zmysle písm. a/ §-u 321 Tr. por., pretože takú situáciu aká nastala - vydanie uznesenia
v čase, keď sa trestné stíhanie viedlo len vo veci a kedy sa doručuje len prokurátorovi,
a povinnosť po vznesení obvinenia ho doručiť neskôr obvinenému - Trestný poriadok
výslovne nerieši. Obžalovaný bol oboznámený s podaným znaleckým posudkom a v konania
pred súdom bol tento dôkaz vykonaný za dodržania zásad tzv. kontradiktórneho procesu,
preto nemožno konštatovať, že by došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu.
V prípade uvádzaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Tz/9/2006 sa nejedná o „judikát“
vydaný trestnoprávnym kolégiom NS SR, ale len o publikované rozhodnutie senátu NS SR
v odbornom časopise Zo súdnej praxe.»
Najvyšší súd k tejto námietke uviedol:
„Obvinený v dovolaní namietal aj skutočnosť, že mu nebolo doručené uznesenie
o pribratí znaleckého ústavu z 19. marca 2012 ČVS: ORP-99/OVK-NZ-2012, a teda nemal
možnosť podať voči nemu sťažnosť, hoci je prípustná. Najvyšší súd poukazuje na to,
že uznesenie o pribratí znalca bolo vydané vyšetrovateľom v čase, keď bolo začaté trestné
stíhanie vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por., a preto nebolo potrebné ho doručovať
obvinenému, ktorý v tom čase ešte v pozícii obvineného nevystupoval. V tejto súvislosti bolo
právo obvineného na obhajobu zabezpečené následnou možnosťou preštudovať vyšetrovací
spis a oboznámiť sa s výsledkom znaleckého dokazovania ako aj v konaní pred súdom, kedy
sa obvinený ako aj jeho obhajca zúčastnili vykonávania dôkazov vrátane výsluchu znalca.
Len na margo najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že predmetné uznesenie bolo vydané
za účelom predbežného znaleckého skúmania. Následné uznesenie o pribratí znaleckého
ústavu z 13. apríla 2012, ČVS: ORP-99/OVK-NZ-2012, za účelom vypracovania riadneho
znaleckého posudku bolo už obvinenému riadne doručené dňa 20. apríla 2012.“
Je evidentné, že všeobecné súdy neopomenuli ani otázku namietanej „nezákonnosti
dôkazu“ vyplývajúceho zo znaleckého posudku vypracovaného na základe uznesenia
orgánu činného v trestnom konaní, ktoré podľa slov sťažovateľa nebolo doručené jemu ani
jeho obhajcovi.
Ani v tomto prípade ústavný súd nemôže konštatovať porušenie označených
základných práv sťažovateľa. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa načrtnutej
problematike venovali, a to z hľadiska ústavnoprávnych záruk udržateľným spôsobom.
Konajúce súdy zreteľne uviedli, z ktorých zákonných ustanovení pri vyvodení svojich
právnych záverov vychádzali a konečné rezultáty prijali so zameraním sa na dodržanie
kontradiktórnosti trestného konania a práva sťažovateľa na obhajobu. K samotnému
znaleckému posudku, ako to uviedli všeobecné súdy, sa mal sťažovateľ možnosť vyjadriť,
a teda mohol v tejto súvislosti predostrieť proti nemu všetky svoje námietky (vrátane tých,
ktoré ako príklad uvádza v sťažnosti). Zmyslu a účelu základného práva sťažovateľa
na obhajobu preto bolo zo strany všeobecných súdov dané za dosť.
Je potrebné tiež uviesť, že argumentácii sťažovateľa vo vzťahu k tvrdenému
porušeniu jeho práv v tejto časti sťažnosti chýbajú právne významné elementy. Tvrdí iba,
že nedoručením mu uznesenia o pribratí KEU PZ do konania došlo k nezákonnému
zabezpečeniu dôkazu, keďže mu takým postupom nebola daná „možnosť sa proti pribratiu
znalca do kania brániť, prípadne sa vyjadriť aj k jeho možnej zaujatosti“. V sťažnosti
podanej ústavnému súdu však ani náznakom neviedol, či proti znaleckému posudku
vypracovanému KEU PZ pred všeobecnými súdmi namietal nejaké podstatné, relevantné
skutočnosti, napr. zaujatosť KEU PZ, a s akým výsledkom. Samotné nedoručenie
procesného rozhodnutia akokoľvek súvisiaceho s dôkazom, ku ktorému sa má možnosť
obvinený (obžalovaný) následne vyjadriť a vniesť voči nemu všetky (akékoľvek) výhrady,
nemožno považovať za právne významnú udalosť z pohľadu ústavnej ochrany základného
práva na obhajobu. Inak povedané, sťažovateľ tvrdí, že mu nebolo doručené procesné
rozhodnutie, avšak neoznačil žiadne reálne negatívne dôsledky a dopady takéhoto postupu,
ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do jeho základného práva na obhajobu.
Aj v tejto časti ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú
pre absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru a označenými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov, preto
ju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015