Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 92/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky , , ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Dašenou Gombíkovou, M. R. Štefánika 76, Martin, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vlastniť majetok

zaručeného v uznesením Okresného súdu Martin

sp. zn. z 23. augusta 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť sťažovateľky , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 11. novembra 2019 elektronicky doručená ústavná sťažnosť sťažovateľky

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), doplnená 21. novembra 2019, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva vlastniť majetok

podľa uznesením Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 23. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a ktorou navrhla

napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že proti sťažovateľke

ako jednej zo žalovaných bolo na okresnom súde vedené konanie, ktorým sa proti

nej viacerí žalobcovia domáhali určenia neplatnosti a neúčinnosti právnych úkonov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 19. septembra 2018 (ďalej len „rozsudok“)

žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že nárok na ich náhradu priznal

sťažovateľke v plnom rozsahu. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. januára 2019.

3. Nadväzne okresný súd uznesením č. k. -546 zo 17. júna 2019

vydaným vyšším súdnym úradníkom uložil žalobcom povinnosť nahradiť sťažovateľke

spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 16 375,47 €. V rámci odôvodnenia

rozhodnutia vyšší súdny úradník uviedol, že pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

vychádzal z hodnoty nepeňažného vkladu spoločnosti ,

[(resp. vyčlenenej časti majetku), ďalej len „žalovaný v 1. rade“] do základného

imania sťažovateľky a tvoreného v súhrne nehnuteľným a hnuteľným majetkom oceneným

podľa znaleckého posudku č. 300-27/1998 (ďalej len „znalecký posudok“) na sumu

75 780 000 Sk. Preto pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny aplikoval § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“).

4. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka žalobcovia podali sťažnosť,

v ktorej namietali nesprávne vyčíslenie trov konania z dôvodu nesprávne určenej tarifnej

hodnoty veci. Poukazovali na to, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti

a neúčinnosti právnych úkonov, z čoho vyvodili, že v danej veci nebolo možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, a preto bola na mieste aplikácia § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky. Okrem toho poukázali na to, že znalecký posudok je vzhľadom na odstup času

od jeho vypracovania (viac ako 20 rokov) neprimerane neaktuálny.

5. Sudca okresného súdu napadnutým uznesením zmenil rozhodnutie vyššieho

súdneho úradníka tak, že žalobcov zaviazal k povinnosti zaplatiť sťažovateľke trovy

konania vo výške 166,66 € spoločne a nerozdielne. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol,

že predmetom konania vo vzťahu k sťažovateľke bolo určenie neplatnosti rozhodnutia

valného zhromaždenia sťažovateľky z 11. decembra 1998, ktorým bolo rozhodnuté

o zvýšení základného imania spoločnosti nepeňažným vkladom žalovaného

v 1. rade. Tarifnou hodnotou pre výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny vzhľadom

na neoceniteľnosť požadovaného určenia nemohla byť podľa názoru okresného súdu

hodnota tohto nepeňažného vkladu do základného imania sťažovateľky, a preto v danom

prípade aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Vysvetlil, že ak by žalobcovia boli úspešní,

nebolo by im priamo priznané právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch,

keďže by nezískali majetkovú hodnotu v takom rozsahu, ako je vyčíslená hodnota

nepeňažného vkladu, o ktorú sa predmetným rozhodnutím zvýšilo základné imanie

sťažovateľky.

6. Proti rozhodnutiu sudcu okresného súdu sťažovateľka nasmerovala svoju ústavnú

sťažnosť. Tvrdí, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď aplikoval § 11

ods. 1 vyhlášky, vychádzajúc z toho, že predmet konania nebolo možné oceniť peniazmi.

V ústavnej sťažnosti zotrváva na prezentovaní názoru, že hodnotu predmetu žalobcami

požadovaného určenia je možné vyjadriť v peniazoch bez akýchkoľvek ťažkostí. V tejto

súvislosti poukázala na zákonnú definíciu základného imania podľa § 58 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“), v zmysle ktorého je základným imaním peňažné vyjadrenie súhrnu peňažných

i nepeňažných vkladov všetkých spoločníkov do spoločnosti. Suma 75 780 000 Sk

predstavuje sumu nepeňažného vkladu žalovaného v 1. rade do základného imania

sťažovateľky, čo opodstatňuje aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky bez ohľadu na vek

a neaktuálnosť znaleckého posudku. Na základe týchto záverov je sťažovateľka

toho názoru, že okresný súd nerešpektoval kogentnú právnu normu – § 9 ods. 1 vyhlášky,

podľa ktorej základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci

alebo druhu vecí, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci

vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak, pričom táto explicitná právna úprava

podľa nej vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Ďalej tvrdí, že pokiaľ

by žalobcovia boli úspešní, sťažovateľka by prišla o celé svoje základné imanie tvorené

sumou nepeňažného vkladu žalovaného v 1. rade do jej základného imania. Taktiež

poukázala na to, že hodnota veci bola medzi stranami sporu vždy zrejmá a majetok,

ktorý bol predmetom nepeňažného vkladu, sa mal stať súčasťou konkurznej podstaty

žalovaného v 1. rade, čím sa mala zvýšiť pravdepodobnosť uspokojenia nároku žalobcov.

Napokon sťažovateľka poukázala na dĺžku sporu trvajúcu viac ako 20 rokov,

z ktorej vyvodzuje sudičstvo na strane žalobcov.

7. Na tomto základe sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu

boli porušené jej v záhlaví označené práva, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

12. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré sú podané navrhovateľom bez právneho zastúpenia podľa § 34

a a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu ( ), návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané zjavne

neoprávnenou osobou, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [ ].

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (),

a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.

16. V zmysle každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľky o tom, že okresný súd

postupoval nesprávne pri vyčíslení výšky (právoplatne priznaného) nároku na náhradu trov

konania, ktorý našiel svoje zhmotnenie v napadnutom uznesení, s ktorým sťažovateľka

nesúhlasí a vidí v ňom porušenie svojich práv. Tvrdí, že okresný súd pri rozhodovaní

o výške trov konania aplikoval nesprávnu právnu normu [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky],

hoci išlo o konanie, ktorého predmet bol oceniteľný peniazmi, a teda opodstatňoval použite

§ 10 ods. 1 a 2 vyhlášky. Keďže právne závery okresného súdu považuje sťažovateľka

za výsledok takej interpretácie a aplikácie právnych predpisov, ktorý je v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, označuje napadnuté uznesenie

za protiústavné a nespravodlivé.

18. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu trov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (,

, ) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania

pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty

ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť

najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri,

, , , ).

19. K takému záveru však ústavný súd vo veci sťažovateľky nedospel.

20. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľky považuje v prvom rade

za potrebné ozrejmiť, že vyhláška rozlišuje kedy je predmet právnej služby,

o ktorom prebieha civilný proces, oceniteľný (vyjadriteľný) v peniazoch

(§ 10 ods. 2 vyhlášky) a kedy tomu tak nie je (§ 11 ods. 1 vyhlášky).

21. Rozhodovanie všeobecných súdov v otázke oceniteľnosti predmetu konania

pre účely výpočtu trov právneho zastúpenia je pestré a ústavný súd si je vedomý toho,

že všeobecné súdy podobné situácie posudzujú rozdielne. Za peniazmi oceniteľný predmet

konania sú považované spory, v ktorých ide o určenie vlastníckeho práva k veci

(, ). Naopak, za peniazmi neoceniteľný predmet konania

sú napríklad považované spory o určenie neplatnosti právneho úkonu (,

), o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok

() alebo incidenčné konania (1 M Obdo V 17/2006, ,

porovnaj tiež ).

22. Je však potrebné uviesť, že ani konania o určenie neplatnosti právneho úkonu

nemožno automaticky považovať za predmet neoceniteľný peniazmi; otázku oceniteľnosti

predmetu v týchto sporoch je potrebné skúmať v každom jednotlivom prípade

(, porovnaj tiež ). V uznesení sp. zn.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci uvažovania o oceniteľnosti predmetu konania

uviedol, že návrhom na určenie neúčinnosti právneho úkonu „sa má (a môže) iba odstrániť

existujúca právna neistota v otázke týkajúcej sa jednej stránky právneho úkonu

(v otázke jeho účinnosti alebo neúčinnosti)... návrhom... sa teda nemá (a ani nemôže)

priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch“. Obdobne v uznesení

sp. zn. považoval za relevantné, že pri určovacích žalobách je predmetom

konania „preskúmavanie zákonnosti právneho úkonu a nie rozhodovanie o konkrétnom

práve alebo povinnosti, ktoré z neho vyplývajú“. Naproti tomu ústavný súd v uznesení

sp. zn. z 20. júna 2018 považoval za ústavne akceptovateľný právny názor

Okresného súdu Žilina, ktorý konanie o návrhu na zriadenie vecného bremena

spočívajúceho v práve prechodu a užívania parcely považoval za peniazmi oceniteľný

predmet, pričom pri určení ceny vecného bremena vychádzal zo znaleckého posudku.

23. V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné v rámci

posudzovania predmetu ústavnej sťažnosti sťažovateľky poukázať na svoju stabilnú

judikatúru, podľa ktorej pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky má rozhodujúci význam

najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva

v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená

vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky

má pre účastníkov (resp. strany sporu) meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní

(m. m. , ).

24. Ako uviedol okresný súd, predmetom konania vo vzťahu k sťažovateľke bolo

určenie neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia sťažovateľky z 11. decembra 1998,

ktorým bolo rozhodnuté o zvýšení základného imania spoločnosti nepeňažným vkladom

žalovaného v 1. rade. Žalobcovia, resp. ich právny predchodca (manžel a otec žalobcov)

odvodzoval svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení od toho,

že na žalovaného v 1. rade bol vyhlásený konkurz a jediným možným spôsobom

ako vymôcť svoju pohľadávku voči nemu bolo uspokojiť sa v rámci speňaženia konkurznej

podstaty. Teda ak by okresný súd rozhodol o neplatnosti právnych úkonov, majetok,

ktorý bol predmetom nepeňažného vkladu žalovaného v 1. rade do základného imania

sťažovateľky, by sa vrátil do konkurznej podstaty a zvýšil by pravdepodobnosť uspokojenia

žalobcov. Okresný súd žalobu v merite veci zamietol. Pokiaľ ide o účinky tohto meritórneho

rozhodnutia na strany sporu, okresný súd (už) v jeho obsahu uviedol jednak

to, že žalobcovia, resp. ich právny predchodca ako konkurzný veriteľ nebol v čase podania

žaloby osobou, ktorú zákon (v tom čase platný a účinný § 131 ods. 1 Občianskeho

zákonníka v spojení s ) splnomocňuje na podanie žaloby

o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia akciových spoločností, a jednak to, že právne

postavenie žalobcov by sa nezmenilo, či už by okresný sú rozhodol kladne alebo záporne.

Pôvodný žalobca bol totiž veriteľom právneho predchodcu žalovaného v 1. rade,

a preto na jeho strane mohol existovať len ekonomický záujem, ktorý ho viedol k podaniu

žaloby. Okresný súd teda v rámci rozhodovania o výške trov konania zhrnul,

že ak by žalobcovia boli úspešní, nebolo by im priamo priznané právo, hodnota

ktorého je vyjadriteľná v peniazoch, keďže by nezískali majetkovú hodnotu v takom

rozsahu, ako je vyčíslená hodnota nepeňažného vkladu, o ktorú sa predmetným

rozhodnutím zvýšilo základné imanie sťažovateľky.

25. Zároveň sa okresný súd v obsahu napadnutého uznesenia vysporiadal

aj s námietkou sťažovateľky o obdobnosti jej situácie s prípadom, ktorým sa ústavný súd

zaoberal v náleze sp. zn. z 31. mája 2017 (ďalej len „nález“). Uviedol,

že predmetom konania, ktorým sa ústavný súd zaoberal v označenom náleze, bolo určenie

neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti, keď by v prípade úspechu žalobcu došlo

k obnoveniu stavu pred právnym úkonom (vyznačenie právneho vzťahu v katastri

nehnuteľností, pozn.) a žalobca by mal určené vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti.

Išlo teda o žalobu na určenie vlastníckeho práva, ktorej predmet je vždy oceniteľný

peniazmi a opodstatňuje aplikáciu § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky. O taký prípad však vo veci

sťažovateľky nešlo. V tejto súvislosti okresný súd doplnil, že účelom podanej žaloby

o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia bolo len zvýšenie vymožiteľnosti

pohľadávky žalobcov, nie priame získanie majetkového prospechu vo výške vkladaného

podielu spoločnosti.

26. Inými slovami, v prípade úspechu žaloby žalobcov by sa majetok,

ktorý bol predmetom nepeňažného vkladu žalovaného v 1. rade do základného imania

sťažovateľky, vrátil do konkurznej podstaty a teoreticky by mohol zvýšiť pravdepodobnosť

uspokojenia žalobcov, avšak nie je možné s istotou tvrdiť, že by došlo k úplnému

uspokojeniu žalobcov v takom rozsahu, ako vyplýval zo znaleckého posudku.

Keďže priamym predmetom konania bola otázka platnosti, resp. neplatnosti uznesenia

valného zhromaždenia, a nie majetok, ktorý bol predmetom nepeňažného vkladu

do základného imania sťažovateľky ako taký, podľa názoru ústavného súdu nemožno

považovať postup, v rámci ktorého okresný súd základnú sadzbu tarifnej odmeny určil

s poukazom na aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) z dôvodu neoceniteľnosti predmetu konania

v peniazoch, za ústavne nekonformný.

27. Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje právne závery sústredené

do napadnutého uznesenia okresného súdu za nepreskúmateľné alebo arbitrárne,

keďže z tohto rozhodnutia vyplýva dostatok právne relevantných argumentov

odôvodňujúcich ním prijaté rozhodnutie. Okresný súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval

ústavne akceptovateľným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,

sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Primerane rozumným

a v okolnostiach veci postačujúcim sa javí aj spôsob, akým okresný súd reflektoval

na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, ktoré uviedla v rámci svojho vyjadrenia k sťažnosti

žalobcov, a preto možno uzavrieť, že vo vzťahu k metodike výpočtu trov konania okresný

súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala. Z uvedených dôvodov ústavný súd

odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia

a dohovoru podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Keďže je evidentné, že vyslovenie porušenia vlastníckych práv sťažovateľky

v zmysle bolo v okolnostiach danej veci podmienené zistením porušenia práva

na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, k čomu nedošlo, ústavný súd odmietol

ústavnú sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

29. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu