Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 510/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej spoločnosťou

, , v mene ktorej koná advokát a konateľ

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1

, a

Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Trnava sp. zn. z 27. augusta 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 31. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), ústavy a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 27. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. júla 2014 (ďalej aj

„uznesenie z 31. júla 2014“ alebo „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 9. júna 2011 v právnej veci žalobcov „1. ... a 2. ...

proti žalovanému v 1. rade: ... žalovanému v 2. rade:

... o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej dňa 16.12.2010,

ktorým návrh zamietol. O trovách konania mal súd prvého stupňa rozhodnúť po

právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Dňa 27.06.2011 podali žalobcovia spoločne odvolanie voči rozsudku súdu prvého

stupňa... ,ktorým navrhovali, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd napadnuté

rozhodnutie súdu prvého stupňa o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej dňa

16.12.2010 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Krajský súd v Trnave... 29.05.2012 vydal rozsudok č. k. , ktorým

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V časti trov konania napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa 22.06.2012 vydal súd prvého stupňa uznesenie č. k. , ktorým

rozhodol o trovách konania. Nakoľko súd nepriznal Sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade

trovy konania v rozsahu, v akom si ich tento uplatnil, podal Sťažovateľ voči tomuto

uzneseniu dňa 17.07.2012 odvolanie v zmysle ust. a nasl. . Dôvodom na podanie

odvolania bolo to, že podľa názoru Sťažovateľa rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo

z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221

ods. 1 a napokon konanie malo aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

O podanom odvolaní rozhodol odvolací súd dňa 27.06.2013 uznesením č. k.

, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania

Sťažovateľovi zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

Následne okresný súd napadnutým uznesením priznal sťažovateľke náhradu trov

konania v sume 631,16 €. Keďže okresný súd opäť nepriznal sťažovateľke trovy konania

v rozsahu, v akom jej vznikli a v akom si ich uplatnila, podala proti tomuto uzneseniu

odvolanie. Dôvodom na podanie odvolania bolo podľa sťažovateľky to, že „rozhodnutie

súdu prvého stupňa opäť vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie

malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.

Krajský súd uznesením z 31. júla 2014 odvolaním napadnuté uznesenie okresného

súdu zmenil tak, že obaja žalobcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania

v sume 631,16 €, teda „výška priznaného nároku zostala v porovnaní s rozhodnutím súdu

prvého stupňa nezmenená“.

Na základe opísaného skutkového stavu je sťažovateľka toho názoru, že napadnutým

uznesením okresného súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu jej základných práva podľa , a

listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka pritom vychádza z toho, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd pri

rozhodovaní o trovách konania vec nesprávne právne posúdili, keď na určenie základnej

sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej služby aplikovali § 11 ods. 1 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa vychádza z údajnej

neoceniteľnosti predmetu konania a svoje závery odôvodňuje hospodárnosťou konania.

Zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva v hypotéze možnosti iniciovania

viacerých konaní (aj rôznych druhov: určenie vlastníctva vs. neplatnosť dražby), ktorého

výsledkom by podľa odvolacieho súdu mala byť absurdná situácia, kedy pri každom konaní

s rozdielnymi predmetmi bola považovaná za hodnotu veci hodnota aj potenciálne

požadovateľného plnenia, je pre sťažovateľku nepochopiteľná.

Sťažovateľka nerozumie, «ako uvádzané príklady súvisia s prejednávanou vecou.

Navrátenie vlastníckeho práva v prípade úspechu žalobcov v konaní o určenie neplatnosti

dražby je zákonným dôsledkom takéhoto rozhodnutia, a teda nejde o žiadne potenciálne

požadovateľné plnenie ani o mechanické stotožňovanie požiadavky na negovanie

dobrovoľnej dražby s hodnotou vydraženej nehnuteľnosti, ale o reálny zákonný dôsledok

súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa nášho názoru neobstojí ani názor odvolacieho súdu

vo veci možného súbehu dvoch vyššie uvedených konaní takým spôsobom, aby sa súd pre

účely dražby zaoberal aj prípadným návrhom na určenie vlastníckeho práva. Pretože

z rozhodnutia súdu Slovenskej republiky sp. zn. vyplýva, že otázku

neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa

ust. o dobrovoľných dražbách, a to ani ako otázku

prejudiciálnu, t.j. ani v konaní o určenie vlastníckeho práva. Rozhodnutie odvolacieho súdu

sa v tomto zmysle odkláňa od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, a to bez toho aby

súd uviedol akékoľvek dôvody tohto odklonu. Vychádzajúc z predmetného rozhodnutia

Najvyššieho súdu je pritom jednoznačné, že v prípade podania žalôb rôznych druhov, tak

ako to uvádza odvolací súd, by nevyhnutne muselo dôjsť k zamietnutiu všetkých žalôb

s výnimkou žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Napriek tomu, že iniciovanie

aj dvoch takýchto konaní nie je možné vylúčiť, pretože „dominus litis“ je

žalobca/navrhovateľ, tak je potrebné uviesť, že vo vzťahu k trovám konania nemá takýto

súbeh ten následok, že by Vyhláška vylučovala možnosť uplatnenia trov právneho

zastúpenia z hodnoty veci pre účely dražby. Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná len o úvahu

odvolacieho súdu, ktorá ale nemá žiadnu oporu v existujúcom právnom poriadku.».

Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR uznesením Okresného súdu Trnava č. k. zo dňa 27.08.2013

a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa 31.07.2014 porušené

bolo.

Základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1

SR a právo na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku podľa Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Trnava č. k. zo dňa 27.08.2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave

č. k. zo dňa 31.07.2014 porušené boli.

Základné právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Trnava č. k. zo

dňa 27.08.2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. zo dňa

31.07.2014 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Trnava, č. k.

zo dňa 27.08.2013 spolu s uznesením Krajského súdu v Trnave, č. k.

zo dňa 31.07.2014 a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.

Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave sú povinní nahradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR na účet právneho

zástupcu...“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,

že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií

na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení

právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z

nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny

výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú

procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však

nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto

konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.

ÚS 9/00, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje

svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup

orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru (ako ekvivalentu ) zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29; Hiro

Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd a krajský súd

napadnuté uznesenia neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberali sa všetkými

námietkami sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu

má arbitrárny charakter z dôvodu, že krajský súd v konaní o určenie neplatnosti dražby

nepriznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia podľa hodnoty draženej nehnuteľnosti.

V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, základného práva na právnu pomoc podľa listiny a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd vychádzal z čl. 127

ods. 1 , z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla

sťažovateľka podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom je (bol) oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto

časti odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského

súdu ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

,,I tentoraz tu bola námietka nesprávnym právnym posúdením veci, vykazujúca znaky

tvrdošijného zotrvávania odvolateľky na vlastnom názore na problém nastoľovaný

odvolaním už opätovne, resp. nesúhlasu účastníčky s celkom jednoznačným (jej predstavám

však zjavne nekonvenujúcim) odchylným názorom odvolacieho súdu. Zaoberanie sa

odvolaním proti druhému uzneseniu tak s výnimkou dôvodne vytýkaného nesprávneho

určenia paričnej lehoty bolo nutným predovšetkým pre pretrvávajúcu neochotu žalovanej

2/ zmieriť sa s tým, že by jej na náhrade trov právneho zastúpenia mala byť priznaná len

suma zodpovedajúca odmene advokátskej spoločnosti za tzv. neoceniteľné úkony a nie

nezanedbateľne vyššia odmena odvodzovaná od ceny nehnuteľností, predstavujúcich

predmet dražby (kde inak oproti stavu v čase prvého zapodievania sa tunajšieho súdu

problémom došlo k nárastu požiadavky uplatňovanej odvolaním v porovnaní s tou

priznanou súdom prvého stupňa zo skoršieho viac než 46 násobku na viac než 50 násobok

prísudku).“

Krajský súd napadnutým uznesením zdôraznil, „že sa na tému oceniteľnosti

a neoceniteľnosti predmetov konaní vyjadril už viackrát v minulosti a v zhode s názormi

preferovanými aj súdom prvého stupňa uzavrel, že záujmu na čo najväčšej hospodárnosti

súdneho konania zodpovedá len taký výklad, ktorý pri požiadavkách na určenie neplatnosti

právnych úkonov a stále existujúcej možnosti žalovať aj o určenie existencie alebo

neexistencie práv (pominúc na tomto mieste hľadisko naliehavého právneho záujmu na

požadovanom určení) hovorí v prvom prípade (u úkonov) o neoceniteľnosti a len v tom

druhom o možnosti určovania ako základu pre vyrubovanie súdnych poplatkov, tak i ceny

konania pre určenie výšky tarifných odmien advokátov z ceny veci alebo práva, o ktoré tu

ide.

Výrazom takejto ustálenej rozhodovacej praxe je o. i. tiež súdom prvého stupňa

zmieňovaný rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10. decembra 2007 č. k.

111 (vydaný vo veci rovnakého súdu prvého stupňa, teda Okresného súdu Trnava sp. zn.

). Relevanciu záverov vyslovených v takomto rozsudku a rozhodných aj pre

prejednávanú vec pritom vôbec neznižuje fakt, že tento (rozsudok odvolacieho súdu) bol

(spolu s ním potvrdeným prvostupňovým rozsudkom) zrušený Najvyšším súdom SR, pretože

sa tak stalo výlučne pre odchylný (liberálnejší) pohľad na otázku existencie naliehavého

právneho záujmu na určovacích žalobách v tzv. spotrebiteľských veciach a teda bez

vyslovenia tiež akýchkoľvek výhrad dovolacieho súdu k tomu, ako tunajší súd posúdil

problém trov konania. Preto možno opäť len čiastočne zopakovať už skôr ustálené, teda že

napriek nepopierateľnosti obsahu právnej úpravy, podľa ktorej sa za cenu práva považuje i

hodnota záväzku (§10 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou advokátskej tarify) a podľa ktorej

neoceniteľnosťou sa rozumie, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva

v peniazoch, alebo je ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§ 11 ods. 1 advokátskej

tarify) treba vychádzať tiež z logiky právnej úpravy pripúšťajúcej rôzne druhy žalôb (kde

inak pre ilustráciu postačí i základné rozlíšenie na žaloby o plnenia na jednej strane

a žaloby o určenia na strane druhej, resp. i rozlišovanie medzi viacerými do úvahy

prichádzajúcimi žalobami o určenie). Ak by sa potom účastník s tvrdeným právom takéhoto

práva domáhal a mal pritom k dispozícii 1. možnosť bránenia sa požiadavke na určenie

v jednom konaní s uplatňovaním vlastnej požiadavky na plnenie v inom konaní, 2. možnosť

oponovania vlastnou žalobou na určenie inej určovacej požiadavke svojho protivníka

v spore a tiež 3. možnosť uplatnenia jednej určovacej požiadavky a neskôr inej takejto

požiadavky (samozrejme za predpokladu, že by tu v žiadnom z opisovaných príkladov

nevznikla prekážka skôr začatého konania o tej istej veci či dokonca prekážka veci

právoplatne rozsúdenej), nastala by absurdná situácia, pri ktorej by sa v každom

z naznačených konám s nepochybne odlišne vymedzenými predmetmi za hodnom veci

považovala hodnota i len potenciálne požadovateľného plnenia, hoci účelom niektorého

či prípadne aj viacerých do úvahy prichádzajúcich konaní by bolo len ustálenie okolnosti

existencie iného práva či niektorej pre jeho existenciu významnej skutočnosti. Takýto výklad

však nemôže byť súladný so zásadou procesnej ekonomiky, pretože by súbor všetkých

potenciálne zahájiteľných konaní ako celok neúmerne predražoval. Preto aj v situáciách

druhovo totožných s tou z prejednávanej veci treba trvať na tom, že tu hodnotu veci ani

práva nejde určiť v peniazoch, pretože tu nemožno požiadavku na negovanie dobrovoľnej

dražby mechanicky stotožňovať s cenou vydraženej veci ani s hodnotou práva, majúceho sa

v prípade úspechu žalobcovi (pokiaľ je tento vlastníkom vydraženej veci) prinavrátiť

a hocako takémuto výkladu nejde uprieť istú logiku, zastiera sa ním to, že popri žalobe

o neplatnosť dražby tu za určitých okolností nemožno vylúčiť ani štandardnú určovaciu

žalobu či žalobu o plnenie (napr. o vydanie hnuteľnej veci alebo vypratanie

nehnuteľnosti)...“.

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto napadnuté uznesenie

okresného súdu síce formálne zrušil, ale v skutočnosti sťažovateľke priznal náhradu trov

konania v takej istej sume, ako to urobil okresný súd vo svojom uznesení (obaja žalobcovia

sú povinní zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania v sume 631,16 €).

Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych

záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel

v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Vo vzťahu k judikatúre ústavného súdu, na ktorú poukazuje sťažovateľka na podporu

odôvodnenosti svojej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že ju nemožno posudzovať paušálne.

Je potrebné rozlišovať, čo tvorí predmet sporu. K sťažovateľkou označenému nálezu

ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012 je potrebné dodať, že tento sa týkal

nákladov súdneho konania, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k určitej

veci (osobného automobilu). Ústavný súd v tomto rozhodnutí judikoval, že trovy právneho

zastúpenia je pri sporoch o určenie vlastníckeho práva nutné určovať z predpokladanej ceny

veci, o ktorú ide. Nie je možné vychádzať z predpokladu, že hodnota súdneho sporu sa nedá

určiť, resp. že sa dá určiť len s nepomernými ťažkosťami. Ústavný súd v ňom teda vyslovil

názor, že pri žalobách o určenie vlastníckeho práva k predmetnej veci je nutné počítať cenu

jedného právneho úkonu podľa prvého pravidla, teda z hodnoty sporu, a nie druhého

pravidla, teda ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju

možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Hodnotou sporu sa rozumie hodnota veci, vo

vzťahu ku ktorej sa má rozhodnúť o vlastníckych pomeroch účastníkov konania.

V namietanom prípade, ktorý je predmetom tohto prerokovania pred ústavným

súdom, bolo predmetom konania pred okresným súdom a krajským súdom rozhodovanie

o určenie (platnosti) dobrovoľnej dražby (nehnuteľnosti). Meritórnym rozhodnutím

o zamietnutí žaloby okresný súd v predmetnom konaní rozhodol, že pri dobrovoľnej dražbe

nebolo preukázané porušenie zákona, a preto návrh na jej vyhlásenie za neplatnú zamietol.

V danom prípade krajský súd správne posúdil predmetnú žalobu ako určovaciu

žalobu podľa , t. j. že ide o žalobu o určenie (ne)platnosti dobrovoľnej

dražby, a teda aj odpovedal na otázku, že ide o konanie o určenie, či tu právo alebo právny

vzťah je alebo nie je, a teda išlo o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi. Je

preto nesprávny názor sťažovateľky, že správne mal odvolací súd ustáliť, že konanie sa týka

nehnuteľnosti a následne pre účely zistenia tarifnej odmeny mal zistiť ich hodnotu. Aj

ústavný súd poukazujúc napr. na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , je toho názoru, že

v danom prípade nebolo možné vyjadriť hodnotu veci ani práva v peniazoch. Hodnota veci

pri predmete konania – určenie, že dobrovoľná dražba (nehnuteľnosti) je neplatná, nie je

hodnota nehnuteľnosti, o dražbu ktorej išlo.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa , základným

právom na súdnu ochranu podľa , základným právom na právnu pomoc

podľa čl. 37 ods. 2 listiny a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej

by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k

záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľkou v jej vyjadrení ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou

uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ).

V obdobnej veci sťažovateľky už ústavný súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 18. augusta 2015, a to tak, že v sťažnosti napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu (založené na obdobnom odôvodnení ako v prerokúvanej veci) odmietol

ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého

uznesenia okresného súdu a krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie

náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015