Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 510/2015
PDF · 481.56 KB
No categories available
III. ÚS 510/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , zastúpenej spoločnosťou
, , v mene ktorej koná advokát a konateľ
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Trnava sp. zn. 27 C 3/2011 z 27. augusta 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
10 Co 238/2013 z 31. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len
„sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 37 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 3/2011
z 27. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 238/2013 z 31. júla 2014 (ďalej aj
„uznesenie z 31. júla 2014“ alebo „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 27 C 3/2011
z 9. júna 2011 v právnej veci žalobcov „1. ... a 2. ...
proti žalovanému v 1. rade: ... žalovanému v 2. rade:
... o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej dňa 16.12.2010,
ktorým návrh zamietol. O trovách konania mal súd prvého stupňa rozhodnúť po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Dňa 27.06.2011 podali žalobcovia spoločne odvolanie voči rozsudku súdu prvého
stupňa... ,ktorým navrhovali, aby Krajský súd v Trnave ako odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej dňa
16.12.2010 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.
Krajský súd v Trnave... 29.05.2012 vydal rozsudok č. k. 10 Co/151/2011, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V časti trov konania napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Dňa 22.06.2012 vydal súd prvého stupňa uznesenie č. k. 27 C/3/2011, ktorým
rozhodol o trovách konania. Nakoľko súd nepriznal Sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade
trovy konania v rozsahu, v akom si ich tento uplatnil, podal Sťažovateľ voči tomuto
uzneseniu dňa 17.07.2012 odvolanie v zmysle ust. § 201 a nasl. OSP. Dôvodom na podanie
odvolania bolo to, že podľa názoru Sťažovateľa rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221
ods. 1 OSP a napokon konanie malo aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.
O podanom odvolaní rozhodol odvolací súd dňa 27.06.2013 uznesením č. k.
10 Co/147/2012, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania
Sťažovateľovi zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.
Následne okresný súd napadnutým uznesením priznal sťažovateľke náhradu trov
konania v sume 631,16 €. Keďže okresný súd opäť nepriznal sťažovateľke trovy konania
v rozsahu, v akom jej vznikli a v akom si ich uplatnila, podala proti tomuto uzneseniu
odvolanie. Dôvodom na podanie odvolania bolo podľa sťažovateľky to, že „rozhodnutie
súdu prvého stupňa opäť vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie
malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.
Krajský súd uznesením z 31. júla 2014 odvolaním napadnuté uznesenie okresného
súdu zmenil tak, že obaja žalobcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 631,16 €, teda „výška priznaného nároku zostala v porovnaní s rozhodnutím súdu
prvého stupňa nezmenená“.
Na základe opísaného skutkového stavu je sťažovateľka toho názoru, že napadnutým
uznesením okresného súdu v spojení s napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jej základných práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 37 ods. 2
listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka pritom vychádza z toho, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd pri
rozhodovaní o trovách konania vec nesprávne právne posúdili, keď na určenie základnej
sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej služby aplikovali § 11 ods. 1 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa vychádza z údajnej
neoceniteľnosti predmetu konania a svoje závery odôvodňuje hospodárnosťou konania.
Zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu spočíva v hypotéze možnosti iniciovania
viacerých konaní (aj rôznych druhov: určenie vlastníctva vs. neplatnosť dražby), ktorého
výsledkom by podľa odvolacieho súdu mala byť absurdná situácia, kedy pri každom konaní
s rozdielnymi predmetmi bola považovaná za hodnotu veci hodnota aj potenciálne
požadovateľného plnenia, je pre sťažovateľku nepochopiteľná.
Sťažovateľka nerozumie, «ako uvádzané príklady súvisia s prejednávanou vecou.
Navrátenie vlastníckeho práva v prípade úspechu žalobcov v konaní o určenie neplatnosti
dražby je zákonným dôsledkom takéhoto rozhodnutia, a teda nejde o žiadne potenciálne
požadovateľné plnenie ani o mechanické stotožňovanie požiadavky na negovanie
dobrovoľnej dražby s hodnotou vydraženej nehnuteľnosti, ale o reálny zákonný dôsledok
súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa nášho názoru neobstojí ani názor odvolacieho súdu
vo veci možného súbehu dvoch vyššie uvedených konaní takým spôsobom, aby sa súd pre
účely dražby zaoberal aj prípadným návrhom na určenie vlastníckeho práva. Pretože
z rozhodnutia súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/186/2010 vyplýva, že otázku
neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa
ust. § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, a to ani ako otázku
prejudiciálnu, t.j. ani v konaní o určenie vlastníckeho práva. Rozhodnutie odvolacieho súdu
sa v tomto zmysle odkláňa od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, a to bez toho aby
súd uviedol akékoľvek dôvody tohto odklonu. Vychádzajúc z predmetného rozhodnutia
Najvyššieho súdu je pritom jednoznačné, že v prípade podania žalôb rôznych druhov, tak
ako to uvádza odvolací súd, by nevyhnutne muselo dôjsť k zamietnutiu všetkých žalôb
s výnimkou žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Napriek tomu, že iniciovanie
aj dvoch takýchto konaní nie je možné vylúčiť, pretože „dominus litis“ je
žalobca/navrhovateľ, tak je potrebné uviesť, že vo vzťahu k trovám konania nemá takýto
súbeh ten následok, že by Vyhláška vylučovala možnosť uplatnenia trov právneho
zastúpenia z hodnoty veci pre účely dražby. Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná len o úvahu
odvolacieho súdu, ktorá ale nemá žiadnu oporu v existujúcom právnom poriadku.».
Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 27 C/3/2011 zo dňa 27.08.2013
a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/238/2013 zo dňa 31.07.2014 porušené
bolo.
Základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy SR a právo na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného
súdu Trnava č. k. 27 C/3/2011 zo dňa 27.08.2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 10 Co/238/2013 zo dňa 31.07.2014 porušené boli.
Základné právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 27 C/3/2011 zo
dňa 27.08.2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/238/2013 zo dňa
31.07.2014 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Okresného súdu Trnava, č. k.
27 C/3/2011 zo dňa 27.08.2013 spolu s uznesením Krajského súdu v Trnave, č. k.
10 Co/238/2013 zo dňa 31.07.2014 a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie.
Okresný súd Trnava a Krajský súd v Trnave sú povinní nahradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR na účet právneho
zástupcu...“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,
že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií
na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení
právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z
nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny
výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú
procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však
nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto
konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II.
ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje
svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny postup
orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov
zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje
aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
využitia v súlade s procesnými predpismi.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru (ako ekvivalentu čl. 46 ods. 1 ústavy) zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že okresný súd a krajský súd
napadnuté uznesenia neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberali sa všetkými
námietkami sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu
má arbitrárny charakter z dôvodu, že krajský súd v konaní o určenie neplatnosti dražby
nepriznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia podľa hodnoty draženej nehnuteľnosti.
V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd vychádzal z čl. 127
ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je
rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je
ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)
a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04,
IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).
Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mohla
sťažovateľka podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom je (bol) oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy
a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského
súdu ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
,,I tentoraz tu bola námietka nesprávnym právnym posúdením veci, vykazujúca znaky
tvrdošijného zotrvávania odvolateľky na vlastnom názore na problém nastoľovaný
odvolaním už opätovne, resp. nesúhlasu účastníčky s celkom jednoznačným (jej predstavám
však zjavne nekonvenujúcim) odchylným názorom odvolacieho súdu. Zaoberanie sa
odvolaním proti druhému uzneseniu tak s výnimkou dôvodne vytýkaného nesprávneho
určenia paričnej lehoty bolo nutným predovšetkým pre pretrvávajúcu neochotu žalovanej
2/ zmieriť sa s tým, že by jej na náhrade trov právneho zastúpenia mala byť priznaná len
suma zodpovedajúca odmene advokátskej spoločnosti za tzv. neoceniteľné úkony a nie
nezanedbateľne vyššia odmena odvodzovaná od ceny nehnuteľností, predstavujúcich
predmet dražby (kde inak oproti stavu v čase prvého zapodievania sa tunajšieho súdu
problémom došlo k nárastu požiadavky uplatňovanej odvolaním v porovnaní s tou
priznanou súdom prvého stupňa zo skoršieho viac než 46 násobku na viac než 50 násobok
prísudku).“
Krajský súd napadnutým uznesením zdôraznil, „že sa na tému oceniteľnosti
a neoceniteľnosti predmetov konaní vyjadril už viackrát v minulosti a v zhode s názormi
preferovanými aj súdom prvého stupňa uzavrel, že záujmu na čo najväčšej hospodárnosti
súdneho konania zodpovedá len taký výklad, ktorý pri požiadavkách na určenie neplatnosti
právnych úkonov a stále existujúcej možnosti žalovať aj o určenie existencie alebo
neexistencie práv (pominúc na tomto mieste hľadisko naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení) hovorí v prvom prípade (u úkonov) o neoceniteľnosti a len v tom
druhom o možnosti určovania ako základu pre vyrubovanie súdnych poplatkov, tak i ceny
konania pre určenie výšky tarifných odmien advokátov z ceny veci alebo práva, o ktoré tu
ide.
Výrazom takejto ustálenej rozhodovacej praxe je o. i. tiež súdom prvého stupňa
zmieňovaný rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10. decembra 2007 č. k. 11 Co/150/2007
111 (vydaný vo veci rovnakého súdu prvého stupňa, teda Okresného súdu Trnava sp. zn.
37 C/57/2006). Relevanciu záverov vyslovených v takomto rozsudku a rozhodných aj pre
prejednávanú vec pritom vôbec neznižuje fakt, že tento (rozsudok odvolacieho súdu) bol
(spolu s ním potvrdeným prvostupňovým rozsudkom) zrušený Najvyšším súdom SR, pretože
sa tak stalo výlučne pre odchylný (liberálnejší) pohľad na otázku existencie naliehavého
právneho záujmu na určovacích žalobách v tzv. spotrebiteľských veciach a teda bez
vyslovenia tiež akýchkoľvek výhrad dovolacieho súdu k tomu, ako tunajší súd posúdil
problém trov konania. Preto možno opäť len čiastočne zopakovať už skôr ustálené, teda že
napriek nepopierateľnosti obsahu právnej úpravy, podľa ktorej sa za cenu práva považuje i
hodnota záväzku (§10 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou advokátskej tarify) a podľa ktorej
neoceniteľnosťou sa rozumie, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva
v peniazoch, alebo je ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§ 11 ods. 1 advokátskej
tarify) treba vychádzať tiež z logiky právnej úpravy pripúšťajúcej rôzne druhy žalôb (kde
inak pre ilustráciu postačí i základné rozlíšenie na žaloby o plnenia na jednej strane
a žaloby o určenia na strane druhej, resp. i rozlišovanie medzi viacerými do úvahy
prichádzajúcimi žalobami o určenie). Ak by sa potom účastník s tvrdeným právom takéhoto
práva domáhal a mal pritom k dispozícii 1. možnosť bránenia sa požiadavke na určenie
v jednom konaní s uplatňovaním vlastnej požiadavky na plnenie v inom konaní, 2. možnosť
oponovania vlastnou žalobou na určenie inej určovacej požiadavke svojho protivníka
v spore a tiež 3. možnosť uplatnenia jednej určovacej požiadavky a neskôr inej takejto
požiadavky (samozrejme za predpokladu, že by tu v žiadnom z opisovaných príkladov
nevznikla prekážka skôr začatého konania o tej istej veci či dokonca prekážka veci
právoplatne rozsúdenej), nastala by absurdná situácia, pri ktorej by sa v každom
z naznačených konám s nepochybne odlišne vymedzenými predmetmi za hodnom veci
považovala hodnota i len potenciálne požadovateľného plnenia, hoci účelom niektorého
či prípadne aj viacerých do úvahy prichádzajúcich konaní by bolo len ustálenie okolnosti
existencie iného práva či niektorej pre jeho existenciu významnej skutočnosti. Takýto výklad
však nemôže byť súladný so zásadou procesnej ekonomiky, pretože by súbor všetkých
potenciálne zahájiteľných konaní ako celok neúmerne predražoval. Preto aj v situáciách
druhovo totožných s tou z prejednávanej veci treba trvať na tom, že tu hodnotu veci ani
práva nejde určiť v peniazoch, pretože tu nemožno požiadavku na negovanie dobrovoľnej
dražby mechanicky stotožňovať s cenou vydraženej veci ani s hodnotou práva, majúceho sa
v prípade úspechu žalobcovi (pokiaľ je tento vlastníkom vydraženej veci) prinavrátiť
a hocako takémuto výkladu nejde uprieť istú logiku, zastiera sa ním to, že popri žalobe
o neplatnosť dražby tu za určitých okolností nemožno vylúčiť ani štandardnú určovaciu
žalobu či žalobu o plnenie (napr. o vydanie hnuteľnej veci alebo vypratanie
nehnuteľnosti)...“.
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto napadnuté uznesenie
okresného súdu síce formálne zrušil, ale v skutočnosti sťažovateľke priznal náhradu trov
konania v takej istej sume, ako to urobil okresný súd vo svojom uznesení (obaja žalobcovia
sú povinní zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania v sume 631,16 €).
Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych
záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Vo vzťahu k judikatúre ústavného súdu, na ktorú poukazuje sťažovateľka na podporu
odôvodnenosti svojej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že ju nemožno posudzovať paušálne.
Je potrebné rozlišovať, čo tvorí predmet sporu. K sťažovateľkou označenému nálezu
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 je potrebné dodať, že tento sa týkal
nákladov súdneho konania, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k určitej
veci (osobného automobilu). Ústavný súd v tomto rozhodnutí judikoval, že trovy právneho
zastúpenia je pri sporoch o určenie vlastníckeho práva nutné určovať z predpokladanej ceny
veci, o ktorú ide. Nie je možné vychádzať z predpokladu, že hodnota súdneho sporu sa nedá
určiť, resp. že sa dá určiť len s nepomernými ťažkosťami. Ústavný súd v ňom teda vyslovil
názor, že pri žalobách o určenie vlastníckeho práva k predmetnej veci je nutné počítať cenu
jedného právneho úkonu podľa prvého pravidla, teda z hodnoty sporu, a nie druhého
pravidla, teda ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju
možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Hodnotou sporu sa rozumie hodnota veci, vo
vzťahu ku ktorej sa má rozhodnúť o vlastníckych pomeroch účastníkov konania.
V namietanom prípade, ktorý je predmetom tohto prerokovania pred ústavným
súdom, bolo predmetom konania pred okresným súdom a krajským súdom rozhodovanie
o určenie (platnosti) dobrovoľnej dražby (nehnuteľnosti). Meritórnym rozhodnutím
o zamietnutí žaloby okresný súd v predmetnom konaní rozhodol, že pri dobrovoľnej dražbe
nebolo preukázané porušenie zákona, a preto návrh na jej vyhlásenie za neplatnú zamietol.
V danom prípade krajský súd správne posúdil predmetnú žalobu ako určovaciu
žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, t. j. že ide o žalobu o určenie (ne)platnosti dobrovoľnej
dražby, a teda aj odpovedal na otázku, že ide o konanie o určenie, či tu právo alebo právny
vzťah je alebo nie je, a teda išlo o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi. Je
preto nesprávny názor sťažovateľky, že správne mal odvolací súd ustáliť, že konanie sa týka
nehnuteľnosti a následne pre účely zistenia tarifnej odmeny mal zistiť ich hodnotu. Aj
ústavný súd poukazujúc napr. na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 9/2010,
sp. zn. 3 MCdo 9/2009, sp. zn. 1 MObdoV 17/2006, 2 MObdoV 3/2012 je toho názoru, že
v danom prípade nebolo možné vyjadriť hodnotu veci ani práva v peniazoch. Hodnota veci
pri predmete konania – určenie, že dobrovoľná dražba (nehnuteľnosti) je neplatná, nie je
hodnota nehnuteľnosti, o dražbu ktorej išlo.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základným právom na právnu pomoc
podľa čl. 37 ods. 2 listiny a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej
by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k
záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľkou v jej vyjadrení ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou
uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne
konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
V obdobnej veci sťažovateľky už ústavný súd rozhodol uznesením
sp. zn. III. ÚS 387/2015 z 18. augusta 2015, a to tak, že v sťažnosti napadnuté uznesenie
odvolacieho súdu (založené na obdobnom odôvodnení ako v prerokúvanej veci) odmietol
ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého
uznesenia okresného súdu a krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie
náhrady trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2015