Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 451/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , , zastúpeného

advokátom JUDr. Borisom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Galanta sp. zn. z 10. júna 2020 a takto

rozhodol:

1. Základné právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. z 10. júna 2020 p o r u š e n é

b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Galanta sp. zn. z 10. júna 2020

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Galanta j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Borisa Štangloviča, Jarmočná 2264/3, Šaľa, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 zo 6. októbra 2020 prijal podľa

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

(ďalej len „“) na ďalšie konanie ústavnú

sťažnosť , , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „“), základného práva na súdnu

ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol”) uznesením Okresného súdu

Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. júna 2020 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. o určenie, či v ústavnej sťažnosti bližšie konkretizované

nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“),

mal sťažovateľ postavenie žalovaného v 1. rade. Rozsudkom sp. zn.

zo 6. februára 2020 okresný súd určil, že žalobkyňa ,

, (ďalej len „žalobkyňa“), a sťažovateľ

ako žalovaný v 1. rade sú bezpodieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností, a súčasne

priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Následne okresný súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2020 vydaným

vyšším súdnym úradníkom priznal žalobkyni náhradu trov konania pozostávajúcu

zo zaplateného súdneho poplatku v sume 99,50 € a trov právneho zastúpenia v sume

3 254,10 € a na ich zaplatenie zaviazal spoločne a nerozdielne sťažovateľa a žalovanú

v 2. rade , ,

(ďalej len „žalovaná v 2. rade“). Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že okresný súd

pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z hodnoty nehnuteľnosti, ktorá

je predmetom konania vedeného okresným súdom a ktorá bola znaleckým posudkom

č. 136/2019 zo 14. októbra 2019 ocenená na sumu 225 000 €. Základnú sadzbu tarifnej

hodnoty jedného úkonu právnej služby okresný súd určil v zmysle § 9 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 871,41 €. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podali sťažovateľ

a žalovaná v 2. rade sťažnosť, ktorú okresný súd napadnutým uznesením ako nedôvodnú

zamietol, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti prezentuje názor, podľa ktorého mal okresný súd

v prejednávanej veci namiesto § 10 ods. 2 vyhlášky aplikovať § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky

a stanoviť tak tarifnú hodnotu jedného úkonu právnej služby v sume 81,69 €. Sťažovateľ

poukazuje na predmet konania pred okresným súdom, ktorým bolo určenie, či vec patrí

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a nie jeho samotné vyporiadanie, preto

je podľa sťažovateľa aplikácia § 10 ods. 2 vyhlášky okresným súdom pri rozhodovaní

o náhrade trov konania nesprávna. Na podporu svojho názoru sťažovateľ poukazuje

na uznesenie ústavného súdu sp. zn. .

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

jeho ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že jeho základné právo vlastniť

majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právo na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu boli porušené napadnutým uznesením

okresného súdu a aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa

6. V súvislosti s oznámením ústavného súdu o prijatí ústavnej sťažnosti sťažovateľa

na ďalšie konanie predseda okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr 431/2020

z 29. októbra 2020 súhlasil s upustením od ústneho prejednania ústavnej sťažnosti (§ 58

ods. 3 ).

6.1 Vo vzťahu k sťažnostnej argumentácii sťažovateľa sa predseda okresného súdu

stotožnil s rozhodnutím zákonnej sudkyne, ktorá v právnej veci sťažovateľa pri určení

základnej sadzby tarifnej odmeny aplikovala § 9 a § 10 ods. 2 vyhlášky, keďže predmetom

konania bolo v danom prípade určenie, či bližšie špecifikované nehnuteľnosti patria

do masy BSM účastníkov. Použitie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky neprichádzalo podľa

názoru predsedu okresného súdu do úvahy, pretože predmetné ustanovenie sa nevzťahuje

na spory týkajúce sa vyporiadania BSM, pričom pod týmto pojmom je potrebné rozumieť

nielen samotné konanie o vyporiadanie BSM, ale aj iné konania, ktorých výsledkom môže

byť ovplyvnenie rozsahu, resp. kvality majetku spadajúceho pod režim BSM.

7. Oznámeniami č. k. -16 – 19 z 23. októbra 2020 ústavný súd

upovedomil žalobkyňu a žalovanú v 2. rade v súdnom konaní ako zúčastnené osoby o prijatí

ústavnej sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie a umožnil im vyjadriť sa k nej v lehote

10 dní od doručenia upovedomenia. Ústavný súd konštatuje, že žiadna zo zúčastnených

osôb možnosť vyjadriť sa v lehote stanovenej ústavným súdom ani do samotného

rozhodnutia ústavného súdu nevyužila.

8. Sťažovateľ v replike doručenej ústavnému súdu 6. novembra 2020 zotrval

na dôvodoch podanej ústavnej sťažnosti a súčasne súhlasil s upustením od jej ústneho

prejednania.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o ústavných sťažnostiach

fyzických osôb a právnických osôb podľa , ktorými namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity,

v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to,

že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o ústavnej sťažnosti preskúmavané ().

13. V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto

právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva...

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prvej vety každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení sťažovateľa, že napadnutým

uznesením okresného súdu, ktorým bolo právoplatne rozhodnuté o výške náhrady trov

konania iniciovaného žalobou žalobkyne, došlo k porušeniu jeho označených práv podľa

, dohovoru a dodatkového protokolu. Sťažovateľ v podstatnom namieta,

že predmetom sporu bolo v danom prípade len určenie, či bližšie konkretizované

nehnuteľnosti patria do BSM sťažovateľa a žalobkyne, a nie samotné vyporiadanie BSM.

Okresný súd preto podľa názoru sťažovateľa postupoval nesprávne, keď pri vyčíslení výšky

(právoplatne priznaného) nároku na náhradu trov vychádzal z oceniteľného predmetu

konania, t. j. z hodnoty daných nehnuteľností, a to v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky.

20. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa ústavný súd v súlade so svojou stabilnou

judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že rozhodovanie o náhrade trov konania

je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej

ochrany podľa , resp. podľa dohovoru môže rozhodnutím,

ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46

ods. 4 a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu,

resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ). Obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska).

21. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ,

resp. dohovorom garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady

trov konania, je však ústavný súd (aj vo svojej doterajšej judikatúre) zdržanlivý,

vychádzajúc z toho, že problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku

o trovách konania pristupuje iba výnimočne (porovnaj m. m. , ,

, ). To však ale neznamená, že takýmito rozhodnutiami

by nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov. Otázka náhrady trov konania dosahuje

ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného

súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti

(napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia

vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný,

lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka...

().

22. V súlade s označenými právnymi východiskami ústavný súd preskúmal

aj sťažovateľom namietané porušenie jeho označených práv napadnutým uznesením

okresného súdu.

23. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa

tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby,

ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

24. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej

vydanie je predmetom súdneho sporu.

25. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

26. Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia označených

ustanovení advokátskej tarify možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie,

ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma)

považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho práva

k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhradu trov

konania, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je.

27. Ústavný súd však súčasne poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej

pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 137 písm. c) Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie

„ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu

(v danom prípade hodnotu práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným

obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov (resp. strany)

meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní, resp. aký vplyv má na zmenu hmotnoprávneho

postavenia účastníkov tohto konania (m. m. , ).

28. Pri určovacích žalobách podľa je tak podľa názoru ústavného

súdu potrebné rozlišovať, či ide o

a) spory, ktorých predmetom je definitívne určenie právneho vzťahu a výsledok

sporu tak má vplyv na hmotnoprávne postavenie účastníka (resp. strany) v tom zmysle,

že tento nadobudne konkrétnu (peniazmi oceniteľnú) hodnotu. Typickým príkladom

sú spory o určenie vlastníckeho práva. V týchto prípadoch je preto pri určení základnej

sadzby tarifnej odmeny namieste uplatniť postup ako v spore s oceniteľným predmetom

konania (§ 10 ods. 2 vyhlášky), čo napokon aj ústavný súd stabilne v rámci svojej

rozhodovacej činnosti judikuje (napr. , , ),

alebo o

b) spory, ktorých predmetom nie je definitívne určenie právneho vzťahu,

ale len „kvázi“ predbežné určenie na účely následného vyporiadania iného právneho

vzťahu. Ide napríklad o spory, ktorých predmetom je rozhodovanie o žalobách o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru, o neplatnosť dražby (napr. ,

), o určenie, že vec (právo alebo iná majetková hodnota) patrí do dedičstva

(napr. ). V prípade týchto sporov je tak potrebné určiť základnú sadzbu

tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, vychádzajúc z toho, že ide

o neoceniteľný predmet konania.

29. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania

vedeného okresným súdom rozhodovanie o určení, či v ústavnej sťažnosti bližšie

špecifikované nehnuteľnosti patria do BSM sťažovateľa a žalobkyne. Predmetné konanie

je podľa ústavného súdu práve sporom, ktorým sa má len predbežne vyriešiť určitá právna

otázka, pričom meritórnym rozhodnutím súdu v predmetnom konaní nedochádza

k definitívnemu usporiadaniu právneho vzťahu medzi stranami sporu. Súd totiž v tomto

konaní posudzuje len to, či daná vec patrí (nepatrí) do BSM, a teda v konaní sa má (a môže)

iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke toho, či vec do masy BSM patrí (obdobne

). Právne účinky súdneho rozhodnutia vydaného v takomto konaní preto

možno charakterizovať ako vyriešenie určitej predbežnej otázky, ktorá je relevantná

pre následný priebeh samotného konania o vyporiadanie BSM. Možno pritom vychádzať

aj zo skutočnosti, že ak súd žalobe o určenie, či vec patrí do BSM, vyhovie, ešte

to neznamená, že žalobca túto vec alebo jej zodpovedajúcu hodnotu v následnom spore

o vyporiadanie BSM aj reálne nadobudne. Napokon ústavný súd v závere dodáva,

že otázku, či vec patrí alebo nepatrí do BSM, si môže a v podstate je povinný predbežne

vyhodnotiť až ten súd, ktorý rozhoduje o samotnom vyporiadaní BSM.

30. Vychádzajúc z tohto právneho názoru, okresný súd mal pri priznávaní náhrady

trov konania vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,

nie z tarifnej odmeny stanovenej podľa § 10 ods. 2 vyhlášky.

31. S poukazom na už uvedené preto ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

V.

Zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie

32. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie ...

33. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie alebo

opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd zruší

aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ak to pripúšťa

povaha zásahu.

33.1 Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

34. V danom prípade sú podľa názoru ústavného súdu splnené podmienky aj na jeho

kasačný zásah, preto napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

35. V ďalšom konaní okresný súd bude mať priestor na nápravu svojho pochybenia,

pričom je viazaný právnym názorom ústavného súdu ( )

vysloveným v tomto rozhodnutí a je povinný postupovať v súlade s príslušnými

ustanoveniami vyhlášky.

VI.

Trovy konania

36. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

37. Ústavný súd v súlade s preto rozhodol

aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastúpením v konaní pred ústavným súdom.

38. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná

tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového

základu.

39. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o náhrade trov

konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvy polrok 2019, ktorá bola 1 062 €, a sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho

́

zastúpenia celkom za dva úkony právnej služby (1. prevzatie a príprava právneho

zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti) á 177 € a 2 x režijný paušál á 10,62 € v súlade

s § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, čo spolu predstavuje sumu

375,24 €.

40. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona

o ústavnom súde v spojení s ).

41. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť

dňom jeho doručenia poslednému z účastníkom konania pred ústavným súdom (§ 70 ods. 1

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu