Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 650/2016
PDF · 223.62 KB
No categories available
II. ÚS 650/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej
,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 363/2014 z 10. decembra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 363/2014
z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)
v právnej veci žalobcov a (ďalej len „žalobcovia“)
proti sťažovateľovi ako žalovanému v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby
rozhodol uznesením č. k. 18 C 391/2013-57 z 2. apríla 2014 tak, že konanie zastavil
z dôvodu späťvzatia návrhu žalobcami.
Proti uzneseniu okresného súdu podali žalobcovia odvolanie a navrhli, aby krajský
súd toto uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd o odvolaní rozhodol napadnutým uznesením, ktorým uznesenie
okresného súdu vo veci samej potvrdil. Žalobcov zaviazal, aby sťažovateľovi nahradili
trovy odvolacieho konania v sume 83,87 €, pričom sťažovateľ si uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania v sume 453,82 €.
K porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny a dodatkového protokolu malo
podľa sťažovateľa dôjsť tým, že „odvolací súd nepriznal Sťažovateľovi ako žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu, v akom si ich tento v súlade s platnou
právnou úpravou... uplatnil...“.
Sťažovateľ poukazuje na to, že si uplatnil náhradu trov konania podľa § 9 a § 10
ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom odmenu za jeden úkon právnej služby určil
z tarifnej hodnoty – a to ceny dosiahnutej vydražením nehnuteľnosti, ktorá predstavovala
21 100 €. Podľa sťažovateľa krajský súd vec nesprávne posúdil, keď aplikoval § 11 ods. 1
vyhlášky, vychádzajúc z toho, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti dobrovoľnej
dražby, t. j. predmet konania bol neoceniteľný peniazmi. Krajský súd v napadnutom
2
uznesení poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v uznesení sp. zn. 2 M Cdo 18/2008 z 30. novembra 2009.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu, podľa ktorej neobstojí aplikácia
§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pričom v prvom rade poukazuje na to, že v konaní o určenie
neplatnosti dražby je vždy predmetom dražby určitá vec alebo súbor vecí, ktorých hodnotu
možno bez ťažkostí určiť, „pretože bola stanovená v procese samotnej dražby ako cena
dosiahnutá vydražením a navyše pri nehnuteľnostiach je to vždy cena sprevádzaná
znaleckým posudkom. Cena dosiahnutá vydražením, tak predstavuje aktuálnu a reálnu
hodnotu predmetu sporu... Výsledkom konania o určenie neplatnosti dražby je navrátenie
vlastníckeho práva k veci s reálnou a jednoducho vyčísliteľnou hodnotou, ktorá bola
predmetom dražby, a to prostredníctvom výroku súdu, ktorým vyhlási dražbu za neplatnú,
čím zaniknú účinky príklepu a dochádza k reálnemu navráteniu do predošlého stavu, inak
navráteniu vlastníctva.“.
Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že úspešný žalobca v konaní o určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby opäť získa vlastnícke právo k predmetu dražby, pretože dochádza
automaticky k zániku účinkov príklepu. Konanie o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby
je takto vo svojom dôsledku aj konaním o určenie vlastníckeho práva preto, že «ak
v prípade žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je hodnotou veci samotná
nehnuteľnosť, a výsledkom konania určenie vlastníka, tak rovnako v prípade konania
o určenie neplatnosti dražby, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť, je hodnota sporu
jednoducho vyčísliteľná a výsledkom sporu, je rovnako účinok stanovenia vlastníckeho
práva v prospech bývalého vlastníka. Predmet dražby - nehnuteľnosť musí byť vždy ocenený
znaleckým posudkom, ktorý je rovnako podkladom aj pri určení hodnoty v prípadoch sporov
o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a rovnako je súdu známa reálna hodnota
nehnuteľnosti ako cena dosiahnutá vydražením, t. j. číselné vyjadrenie hodnoty veci...
Cieľom konania o určenie neplatnosti dražby je zvrátenie jej účinkov vo vzťahu
k navrhovateľovi (vlastníkovi) a predmetu dražby, ktorý je objektívne oceniteľný určitou
peňažnou sumou, a obnovenie stavu pred vykonaním samotnej dobrovoľnej dražby, čo je
analogické, ak nie doslovne identické ako v prípade žalôb o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti. Uvedené napokon vyplýva aj z ust. § 21 ods. 5 zákona o dobrovoľných
dražbách v zmysle ktorého „ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu
za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu.“».
Sťažovateľ ďalej uvádza, že účelom vyhlášky a konkrétne aj § 10 ods. 2 je adekvátna
odmena za poskytnuté právne služby, ktorá by mala okrem iného odrážať aj zložitosť
a význam veci pre klienta, pričom je rozdiel, ak advokát poskytuje právne služby v konaní,
ktorého predmet má zanedbateľnú hodnotu, prípadne ak má hodnotu 21 100 €. Preto
v prípade sporov, „kde môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknuté vlastnícke právo
vydražiteľa, preto považujeme za správne, aby bola odmena určovaná s ohľadom
na hodnotu veci, ku ktorej hrozí mandantovi strata vlastníckeho práva, pretože je s tým
logicky spojená vyššia zodpovednosť advokáta za kvalitu poskytovaných právnych služieb“.
Sťažovateľ tiež poukazuje na nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 119/2012-24
zo 16. mája 2012 a na právne závery v ňom vyslovené, ktoré sa vzťahujú na určenie základu
pre vyčíslenie trov právneho zastúpenia v konaniach o určenie vlastníckeho práva.
Rovnako tak sťažovateľ uvádza rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
6 Co 4/2008 z 18. marca 2008, v ktorom konajúce súdy pri rozhodovaní o náhrade trov
konania vychádzali v konaní o neplatnosť dražby z hodnoty draženej veci.
Podľa sťažovateľa nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 bol
prelomovým, keďže ústavný súd „zaujal jasné stanovisko k otázke náhrady trov konania
v určovacích sporoch a preklenul tak právnu neistotu prameniacu z nejednotnosti
rozhodovania o danej otázke, ktorá bola zrejmá aj pri pohľade na rozhodovaciu činnosť
Najvyššieho súdu SR. Zároveň došlo k prelomeniu právneho názoru vyjadreného
v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. k. 2 M Cdo 18/2008 zo dňa 30. 11. 2009, na ktorý
odvolací súd odkazoval.“.
4
V súvislosti s právnym záverom v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.
2 M Cdo 18/2008 poukazuje sťažovateľ na to, že predmetom takmer každého konania je
posúdenie súladu určitého právneho úkonu s právnymi predpismi.
Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že „priznaná náhrada trov konania by mala
odrážať reálne vynaložené náklady zastúpeného, ktoré v tomto prípade boli vyššie ako
Krajským súdom v Trnave priznaných 83,87 €“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:
„Nárok Sťažovateľa na priznanie odmeny za právne zastúpenie hoci vznikol
v súvislosti s procesom (občianskym súdnym konaním) a je upravený v procesnom predpise
(OSP), je svojou povahou nárokom hmotnoprávnym, a je tak krytý ústavne zaručeným
právom legitímneho očakávania uspokojenia daného nároku. Aj podľa názoru Ústavného
súdu SR by ochrana legitímneho očakávania, ako integrálnej súčasti základného práva
podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR mala nájsť reflexiu
v jednotlivých normách jednoduchého práva, resp. v ich výklade, ktorý podávajú všeobecné
súdy.“
Podľa sťažovateľa z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 vyplýva,
že okolnosť „náhrady trov konania pritom jednoznačne dosahuje ústavnoprávnu
dimenziu...“.
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo... (sťažovateľa, pozn.) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na legitímne
očakávanie nadobudnutia majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2
Listiny základných práv a slobôd bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. k.
23 Co/363/2014-75 zo dňa 10. 12. 2014 a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť... (sťažovateľovi, pozn.) trovy právneho
zastúpenia v sume 908,48 EUR na účet právneho zástupcu... do pätnástich dní
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 26. októbra 2015 doplnil svoju
sťažnosť opakovaným predložením príloh, ktoré už priložil k sťažnosti doručenej
23. februára 2015.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
6
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Sťažovateľ namieta právny názor krajského súdu v napadnutom uznesení v súvislosti
s rozhodovaním o náhrade trov konania. Krajský súd v napadnutom uznesení
z 10. decembra 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu vo veci samej. V rámci
rozhodovania o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd uviedol:
„Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. mala v odvolacom
konaní úspešná žalovaná právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Náhradu trov si uplatnila podľa § 9 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR
č. 655/2004 Z. z..., pričom odmenu za jeden úkon právnej služby stanovila z tarifnej hodnoty
vo výške ceny vydraženia predmetnej nehnuteľnosti dosiahnutej v dobrovoľnej dražbe, t. j.
21.100 eur. Odmena za jeden úkon právnej pomoci tak predstavuje 370,14 eur bez DPH.
Odvolací súd sa však s takýmto výkladom žalovanej nestotožnil, pretože predmetom
sporu nebolo vlastníctvo nehnuteľnosti, ale určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby,
v ktorom sa malo posúdiť, či preskúmavaný úkon bol urobený v súlade s právnymi
predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Záver odvolacieho
súdu je v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v uznesení sp. zn.
2 M Cdo 18/2008 z 30. 11. 2009.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia bolo preto potrebné vychádzať zo základu
tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky, podľa ktorého základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového
základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno
zistiť len s nepomernými ťažkosťami (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 Cdo 156/2009 z 29. 03. 2010)...
Na základe uvedeného priznal odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v zákonnej výške, a to za jeden úkon
právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b) cit. vyhlášky - vyjadrenie k odvolaniu žalobcov,
doručené súdu 29. 05. 2014 v sume 61,85 eur + režijný paušál 8,04 eur + 20 % DPH
(nakoľko právna zástupkyňa žalovanej je podľa priloženého osvedčenia o registrácii v spise
platiteľkou DPH) = 83,87 eur.“
Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie označených
práv podľa ústavy, listiny a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
z 10. decembra 2014. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,
na základe ktorej krajský súd určil tarifnú hodnotu veci v odvolacom konaní, ktorá
je základom pre výpočet odmeny za jeden úkon právnej služby. Podľa sťažovateľa predmet
konania bol oceniteľný peniazmi, preto mala byť tarifná hodnota veci určená podľa § 9
ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky.
8
V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí,
že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe
takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd,
akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní
problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania
pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného
výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu
práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné
právo (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 311/2012,
IV. ÚS 210/2013, IV. ÚS 192/2014).
Krajský súd v napadnutom uznesení odôvodnil právny záver o aplikácii § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky pri určení tarifnej hodnoty veci odkazom na judikatúru najvyššieho súdu,
a to na uznesenie sp. zn. 2 M Cdo 18/2008 z 30. novembra 2009. Najvyšší súd
v predmetnom uznesení uviedol:
„Výpočet trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad
jeho hotových výdavkov sa spravuje vyhláškou č. 655/2004 Z. z., ktorá sama však otázku
možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti
právnych úkonov na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nerieši. Vyhláška
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. stará advokátska vyhláška) túto otázku
výslovne upravovala vo svojom ustanovení § 13 ods. 7, podľa ktorého vo veciach určenia
platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo
právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom
vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny
určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia. Ustanovenie §
13 ods. 7 vyhl. č. 163/2002 Z. z. však nemožno aplikovať na výpočet odmeny advokáta
podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., platnej a účinnej v čase celého konania vo veci. V zmysle
ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako
základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento postup reflektuje jednotu
základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno
tiež opomínať skutočnosť, že predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu, v
tomto prípade kúpnej zmluvy, je posúdenie, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v
súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v prípadoch sporov o určenie platnosti,
resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1
vyhl. č. 655/2004 Z. z.“
Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na také
rozhodnutie najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva záver, že v konaní o určenie neplatnosti
právneho úkonu je predmet konania neoceniteľný peniazmi, preto tarifnú hodnotu veci
v takomto konaní je potrebné určiť podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pričom podľa
krajského súdu tieto právne závery možno aplikovať aj v konaní o určenie neplatnosti
dobrovoľnej dražby.
Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver krajského súdu – o spôsobe
určenia tarifnej hodnoty veci v odvolacom konaní ako základu pre výpočet odmeny
právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby za jeden z možných prístupov
k interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy a za ústavne udržateľný (m. m.
IV. ÚS 420/2013). V okolnostiach posudzovanej veci preto nemožno považovať napadnuté
uznesenie krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosti, ktoré
sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, takto neumožňujú prijať záver o porušení
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny,
ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.
Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012,
na ktorý odkazuje sťažovateľ na podporu právneho názoru o aplikácii § 10 ods. 1 a 2
vyhlášky pri určení tarifnej hodnoty veci, ústavný súd poukazuje na svoje skoršie uznesenie
sp. zn. III. ÚS 510/2015 z 20. októbra 2015, ktorým ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti
sťažovateľa namietajúceho aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v konaní o určenie
neplatnosti dobrovoľnej dražby. V predmetnom uznesení ústavný súd uviedol, že jeho
10
judikatúru nemožno posudzovať paušálne, bez toho, aby sa rozlišovalo, čo tvorí predmet
sporu. V uznesení z 20. októbra 2015 ústavný súd uviedol, že nález sp. zn. I. ÚS 119/2012
sa týkal nákladov konania, ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k určitej
veci (osobnému automobilu) s tým, že tarifnú hodnotu veci na účely výpočtu trov právneho
zastúpenia je potrebné určiť podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, vychádzajúc z hodnoty (ceny) veci,
vo vzťahu ku ktorej sa určuje vlastnícke právo. Tieto závery vzhľadom na odlišný predmet
konania nemožno aplikovať v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v prerokúvanej veci nemohol
opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku
napadnutého rozhodnutia, ktorým krajský súd priznal sťažovateľovi náhradu trov
odvolacieho konania v sume 83,87 €, pričom tento vyčíslil trovy právneho zastúpenia
v sume 453,82 €, čím mu krajský súd nepriznal uplatnenú náhradu trov konania v sume
369,95 €. V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 358/08, IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 72/2013) vyhodnotil predmet
sporu tak, že ide o vec nižšieho významu (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho,
že ak Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“; účinný v čase rozhodovania krajského
súdu a aj v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) vylučoval u bagateľných vecí
prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní
(podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí
bolo v zmysle § 238 ods. 5 OSP neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich
prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Tento záver je
relevantný aj v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, keďže v § 238
ods. 5 OSP má svoje vyjadrenie aj v § 422 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia
zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne
posúdenie esenciálne. Táto skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2016
12