Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 650/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej

,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 10. decembra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“)

v právnej veci žalobcov a (ďalej len „žalobcovia“)

proti sťažovateľovi ako žalovanému v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby

rozhodol uznesením č. k. -57 z 2. apríla 2014 tak, že konanie zastavil

z dôvodu späťvzatia návrhu žalobcami.

Proti uzneseniu okresného súdu podali žalobcovia odvolanie a navrhli, aby krajský

súd toto uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd o odvolaní rozhodol napadnutým uznesením, ktorým uznesenie

okresného súdu vo veci samej potvrdil. Žalobcov zaviazal, aby sťažovateľovi nahradili

trovy odvolacieho konania v sume 83,87 €, pričom sťažovateľ si uplatnil náhradu trov

odvolacieho konania v sume 453,82 €.

K porušeniu označených práv podľa , listiny a dodatkového protokolu malo

podľa sťažovateľa dôjsť tým, že „odvolací súd nepriznal Sťažovateľovi ako žalovanému

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu, v akom si ich tento v súlade s platnou

právnou úpravou... uplatnil...“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že si uplatnil náhradu trov konania podľa § 9 a § 10

ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom odmenu za jeden úkon právnej služby určil

z tarifnej hodnoty – a to ceny dosiahnutej vydražením nehnuteľnosti, ktorá predstavovala

21 100 €. Podľa sťažovateľa krajský súd vec nesprávne posúdil, keď aplikoval § 11 ods. 1

vyhlášky, vychádzajúc z toho, že predmetom konania bolo určenie neplatnosti dobrovoľnej

dražby, t. j. predmet konania bol neoceniteľný peniazmi. Krajský súd v napadnutom

2

uznesení poukázal na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v uznesení sp. zn. z 30. novembra 2009.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu, podľa ktorej neobstojí aplikácia

§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pričom v prvom rade poukazuje na to, že v konaní o určenie

neplatnosti dražby je vždy predmetom dražby určitá vec alebo súbor vecí, ktorých hodnotu

možno bez ťažkostí určiť, „pretože bola stanovená v procese samotnej dražby ako cena

dosiahnutá vydražením a navyše pri nehnuteľnostiach je to vždy cena sprevádzaná

znaleckým posudkom. Cena dosiahnutá vydražením, tak predstavuje aktuálnu a reálnu

hodnotu predmetu sporu... Výsledkom konania o určenie neplatnosti dražby je navrátenie

vlastníckeho práva k veci s reálnou a jednoducho vyčísliteľnou hodnotou, ktorá bola

predmetom dražby, a to prostredníctvom výroku súdu, ktorým vyhlási dražbu za neplatnú,

čím zaniknú účinky príklepu a dochádza k reálnemu navráteniu do predošlého stavu, inak

navráteniu vlastníctva.“.

Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že úspešný žalobca v konaní o určenie neplatnosti

dobrovoľnej dražby opäť získa vlastnícke právo k predmetu dražby, pretože dochádza

automaticky k zániku účinkov príklepu. Konanie o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby

je takto vo svojom dôsledku aj konaním o určenie vlastníckeho práva preto, že «ak

v prípade žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je hodnotou veci samotná

nehnuteľnosť, a výsledkom konania určenie vlastníka, tak rovnako v prípade konania

o určenie neplatnosti dražby, ktorej predmetom bola nehnuteľnosť, je hodnota sporu

jednoducho vyčísliteľná a výsledkom sporu, je rovnako účinok stanovenia vlastníckeho

práva v prospech bývalého vlastníka. Predmet dražby - nehnuteľnosť musí byť vždy ocenený

znaleckým posudkom, ktorý je rovnako podkladom aj pri určení hodnoty v prípadoch sporov

o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a rovnako je súdu známa reálna hodnota

nehnuteľnosti ako cena dosiahnutá vydražením, t. j. číselné vyjadrenie hodnoty veci...

Cieľom konania o určenie neplatnosti dražby je zvrátenie jej účinkov vo vzťahu

k navrhovateľovi (vlastníkovi) a predmetu dražby, ktorý je objektívne oceniteľný určitou

peňažnou sumou, a obnovenie stavu pred vykonaním samotnej dobrovoľnej dražby, čo je

analogické, ak nie doslovne identické ako v prípade žalôb o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti. Uvedené napokon vyplýva aj z ust. § 21 ods. 5 zákona o dobrovoľných

dražbách v zmysle ktorého „ak vydražiteľ zmaril dražbu alebo ak súd určil dražbu

za neplatnú, účinky príklepu zanikajú ku dňu príklepu.“».

Sťažovateľ ďalej uvádza, že účelom vyhlášky a konkrétne aj § 10 ods. 2 je adekvátna

odmena za poskytnuté právne služby, ktorá by mala okrem iného odrážať aj zložitosť

a význam veci pre klienta, pričom je rozdiel, ak advokát poskytuje právne služby v konaní,

ktorého predmet má zanedbateľnú hodnotu, prípadne ak má hodnotu 21 100 €. Preto

v prípade sporov, „kde môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknuté vlastnícke právo

vydražiteľa, preto považujeme za správne, aby bola odmena určovaná s ohľadom

na hodnotu veci, ku ktorej hrozí mandantovi strata vlastníckeho práva, pretože je s tým

logicky spojená vyššia zodpovednosť advokáta za kvalitu poskytovaných právnych služieb“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na nález ústavného súdu č. k. -24

zo 16. mája 2012 a na právne závery v ňom vyslovené, ktoré sa vzťahujú na určenie základu

pre vyčíslenie trov právneho zastúpenia v konaniach o určenie vlastníckeho práva.

Rovnako tak sťažovateľ uvádza rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 18. marca 2008, v ktorom konajúce súdy pri rozhodovaní o náhrade trov

konania vychádzali v konaní o neplatnosť dražby z hodnoty draženej veci.

Podľa sťažovateľa nález ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012 bol

prelomovým, keďže ústavný súd „zaujal jasné stanovisko k otázke náhrady trov konania

v určovacích sporoch a preklenul tak právnu neistotu prameniacu z nejednotnosti

rozhodovania o danej otázke, ktorá bola zrejmá aj pri pohľade na rozhodovaciu činnosť

Najvyššieho súdu SR. Zároveň došlo k prelomeniu právneho názoru vyjadreného

v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 30. 11. 2009, na ktorý

odvolací súd odkazoval.“.

4

V súvislosti s právnym záverom v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn.

poukazuje sťažovateľ na to, že predmetom takmer každého konania je

posúdenie súladu určitého právneho úkonu s právnymi predpismi.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že „priznaná náhrada trov konania by mala

odrážať reálne vynaložené náklady zastúpeného, ktoré v tomto prípade boli vyššie ako

Krajským súdom v Trnave priznaných 83,87 €“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uvádza:

„Nárok Sťažovateľa na priznanie odmeny za právne zastúpenie hoci vznikol

v súvislosti s procesom (občianskym súdnym konaním) a je upravený v procesnom predpise

, je svojou povahou nárokom hmotnoprávnym, a je tak krytý ústavne zaručeným

právom legitímneho očakávania uspokojenia daného nároku. Aj podľa názoru Ústavného

súdu SR by ochrana legitímneho očakávania, ako integrálnej súčasti základného práva

podľa dodatkového protokolu a SR mala nájsť reflexiu

v jednotlivých normách jednoduchého práva, resp. v ich výklade, ktorý podávajú všeobecné

súdy.“

Podľa sťažovateľa z nálezu ústavného súdu sp. zn. vyplýva,

že okolnosť „náhrady trov konania pritom jednoznačne dosahuje ústavnoprávnu

dimenziu...“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo... (sťažovateľa, pozn.) na súdnu ochranu podľa

SR, právo na ochranu majetku podľa SR a právo na legitímne

očakávanie nadobudnutia majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. k.

-75 zo dňa 10. 12. 2014 a vec vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť... (sťažovateľovi, pozn.) trovy právneho

zastúpenia v sume 908,48 EUR na účet právneho zástupcu... do pätnástich dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 26. októbra 2015 doplnil svoju

sťažnosť opakovaným predložením príloh, ktoré už priložil k sťažnosti doručenej

23. februára 2015.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

6

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Sťažovateľ namieta právny názor krajského súdu v napadnutom uznesení v súvislosti

s rozhodovaním o náhrade trov konania. Krajský súd v napadnutom uznesení

z 10. decembra 2014 potvrdil uznesenie okresného súdu vo veci samej. V rámci

rozhodovania o náhrade trov odvolacieho konania krajský súd uviedol:

„Podľa v spojení s mala v odvolacom

konaní úspešná žalovaná právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Náhradu trov si uplatnila podľa § 9 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR

č. .., pričom odmenu za jeden úkon právnej služby stanovila z tarifnej hodnoty

vo výške ceny vydraženia predmetnej nehnuteľnosti dosiahnutej v dobrovoľnej dražbe, t. j.

21.100 eur. Odmena za jeden úkon právnej pomoci tak predstavuje 370,14 eur bez DPH.

Odvolací súd sa však s takýmto výkladom žalovanej nestotožnil, pretože predmetom

sporu nebolo vlastníctvo nehnuteľnosti, ale určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby,

v ktorom sa malo posúdiť, či preskúmavaný úkon bol urobený v súlade s právnymi

predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi. Záver odvolacieho

súdu je v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadrenom v uznesení sp. zn.

z 30. 11. 2009.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia bolo preto potrebné vychádzať zo základu

tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) citovanej vyhlášky, podľa ktorého základná

sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového

základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno

zistiť len s nepomernými ťažkosťami (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.

z 29. 03. 2010)...

Na základe uvedeného priznal odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho

konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v zákonnej výške, a to za jeden úkon

právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. b) cit. vyhlášky - vyjadrenie k odvolaniu žalobcov,

doručené súdu 29. 05. 2014 v sume 61,85 eur + režijný paušál 8,04 eur + 20 % DPH

(nakoľko právna zástupkyňa žalovanej je podľa priloženého osvedčenia o registrácii v spise

platiteľkou DPH) = 83,87 eur.“

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie označených

práv podľa , listiny a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

z 10. decembra 2014. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,

na základe ktorej krajský súd určil tarifnú hodnotu veci v odvolacom konaní, ktorá

je základom pre výpočet odmeny za jeden úkon právnej služby. Podľa sťažovateľa predmet

konania bol oceniteľný peniazmi, preto mala byť tarifná hodnota veci určená podľa § 9

ods. 1 a § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky.

8

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že vo všeobecnosti platí,

že pochybenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania spravidla nedosahujú samy osebe

takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť porušenie základných práv a slobôd,

akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní

problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania

pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného

výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné

právo (, , , , ,

, ).

Krajský súd v napadnutom uznesení odôvodnil právny záver o aplikácii § 11 ods. 1

písm. a) vyhlášky pri určení tarifnej hodnoty veci odkazom na judikatúru najvyššieho súdu,

a to na uznesenie sp. zn. z 30. novembra 2009. Najvyšší súd

v predmetnom uznesení uviedol:

„Výpočet trov právneho zastúpenia pozostávajúcich z odmeny advokáta a náhrad

jeho hotových výdavkov sa spravuje vyhláškou č. , ktorá sama však otázku

možnosti určenia hodnoty sporu v prípade konania o určenie platnosti alebo neplatnosti

právnych úkonov na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nerieši. Vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb (tzv. stará advokátska vyhláška) túto otázku

výslovne upravovala vo svojom ustanovení § 13 ods. 7, podľa ktorého vo veciach určenia

platnosti alebo neplatnosti právnych úkonov, vo veciach určenia, či tu právny vzťah alebo

právo je, alebo nie je, pri preskúmavaní rozhodnutí iných orgánov, ak je ich predmetom

vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadzba tarifnej odmeny

určená podľa odseku 1 z hodnoty tejto veci, práva alebo výšky tohto plnenia. Ustanovenie §

13 ods. 7 vyhl. č. však nemožno aplikovať na výpočet odmeny advokáta

podľa vyhl. č. , platnej a účinnej v čase celého konania vo veci. V zmysle

ustálenej súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky,

sa základ pre výpočet trov právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií, ako

základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci. Tento postup reflektuje jednotu

základu pre všetky druhy trov konania, ktorých výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno

tiež opomínať skutočnosť, že predmetom konania o určenie neplatnosti právneho úkonu, v

tomto prípade kúpnej zmluvy, je posúdenie, či preskúmavaný právny úkon bol urobený v

súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v prípadoch sporov o určenie platnosti,

resp. neplatnosti právneho úkonu vychádzať zo základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1

vyhl. č. “

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na také

rozhodnutie najvyššieho súdu, z ktorého vyplýva záver, že v konaní o určenie neplatnosti

právneho úkonu je predmet konania neoceniteľný peniazmi, preto tarifnú hodnotu veci

v takomto konaní je potrebné určiť podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, pričom podľa

krajského súdu tieto právne závery možno aplikovať aj v konaní o určenie neplatnosti

dobrovoľnej dražby.

Z tohto pohľadu považuje ústavný súd právny záver krajského súdu – o spôsobe

určenia tarifnej hodnoty veci v odvolacom konaní ako základu pre výpočet odmeny

právneho zástupcu za jeden úkon právnej služby za jeden z možných prístupov

k interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy a za ústavne udržateľný (m. m.

). V okolnostiach posudzovanej veci preto nemožno považovať napadnuté

uznesenie krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosti, ktoré

sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, takto neumožňujú prijať záver o porušení

základných práv podľa , a podľa listiny,

ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012,

na ktorý odkazuje sťažovateľ na podporu právneho názoru o aplikácii § 10 ods. 1 a 2

vyhlášky pri určení tarifnej hodnoty veci, ústavný súd poukazuje na svoje skoršie uznesenie

sp. zn. z 20. októbra 2015, ktorým ústavný súd rozhodoval o inej sťažnosti

sťažovateľa namietajúceho aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v konaní o určenie

neplatnosti dobrovoľnej dražby. V predmetnom uznesení ústavný súd uviedol, že jeho

10

judikatúru nemožno posudzovať paušálne, bez toho, aby sa rozlišovalo, čo tvorí predmet

sporu. V uznesení z 20. októbra 2015 ústavný súd uviedol, že nález sp. zn.

sa týkal nákladov konania, ktorého predmetom bolo určenie vlastníckeho práva k určitej

veci (osobnému automobilu) s tým, že tarifnú hodnotu veci na účely výpočtu trov právneho

zastúpenia je potrebné určiť podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, vychádzajúc z hodnoty (ceny) veci,

vo vzťahu ku ktorej sa určuje vlastnícke právo. Tieto závery vzhľadom na odlišný predmet

konania nemožno aplikovať v konaní o neplatnosť dobrovoľnej dražby.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že v prerokúvanej veci nemohol

opomenúť ani ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku

napadnutého rozhodnutia, ktorým krajský súd priznal sťažovateľovi náhradu trov

odvolacieho konania v sume 83,87 €, pričom tento vyčíslil trovy právneho zastúpenia

v sume 453,82 €, čím mu krajský súd nepriznal uplatnenú náhradu trov konania v sume

369,95 €. V danom prípade ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , , ) vyhodnotil predmet

sporu tak, že ide o vec nižšieho významu (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho,

že ak (ďalej len „OSP“; účinný v čase rozhodovania krajského

súdu a aj v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) vylučoval u bagateľných vecí

prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi v mimoriadnom opravnom konaní

(podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí

bolo v zmysle neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Tento záver je

relevantný aj v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, keďže v § 238

ods. 5 má svoje vyjadrenie aj v Civilný sporový

poriadok, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia

zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne

posúdenie esenciálne. Táto skutočnosť totiž už sama osebe zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenej.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2016

12