Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)IV. ÚS 420/2013
PDF · 238.59 KB
No categories available
IV. ÚS 420/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2013 predbežne
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F, s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 56/2012 z 21. novembra
2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa
a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 56/2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
1 S 175/2012, predmetom ktorého je „preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave, ktorým ako odvolací orgán rozhodoval o odvolaní voči zamietnutiu žiadosti
o poskytnutie informácií zákonným spôsobom, najmä aby povinná osoba poskytla žalobcovi
požadovanú informáciu evidenčného charakteru ktorou disponuje navrhnutým spôsobom
(elektronicky)“. Sťažovateľka v predmetnej žalobe označila za žalovaného krajský súd,
ktorý by mal pri rozhodovaní preskúmať zákonnosť vlastného rozhodnutia. Sťažovateľka
preto „v úvode svojej žaloby sformuloval(a) upovedomenie o vyššie uvedených
skutočnostiach a očakával(a), že dôjde k vylúčeniu súdu, ktorý mu (jej) škodu spôsobil,
s prejednávania a rozhodovania veci a spor bude prikázaný na rozhodnutie inému vecne
príslušnému krajskému súdu“.
Na základe „upovedomenia o vyššie uvedených skutočnostiach“ obsiahnutého
v úvodnej časti žaloby krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 175/2012 z 18. októbra 2012 uložil
sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti (ďalej
aj „uznesenie krajského súdu“). Proti označenému uzneseniu krajského súdu podala
sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,
že uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil ňou označené
práva tým, že
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“.
Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnuté uznesenie založil na nesprávnom
právnom posúdení jej „upovedomenia o vyššie označených skutočnostiach“ ako námietky
zaujatosti, hoci toto podanie „nebolo dostatočne určité“, pričom zároveň ani nespĺňalo
náležitosti námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Napriek
uvedenému krajský súd a následne aj najvyšší súd prejav vôle sťažovateľky obsiahnutý
v podanom upovedomení vyhodnotili ako námietku zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukazuje na iné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý
v skutkovo a právne porovnateľných veciach rozhodol o zrušení uznesenia súdu prvého
stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením, zrušil napadnuté
uznesenie, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil
uznesenie krajského súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok z dôvodu podania
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože, ako vyplýva z jej písomného
podania, ako aj z odvolania proti uzneseniu krajského súdu, v konaní pred krajským súdom
sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.
Krajský súd uznesením sp. zn. 1 S 175/2012 z 18. októbra 2012 uložil sťažovateľke
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17
písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že napadnuté uznesenie
neobsahuje odôvodnenie a že námietku zaujatosti nevzniesla, pričom okrem iného uviedla:
„... žalobca nemal v úmysle vzniesť a ani nevzniesol námietku zaujatosti, čo na výzvu súdu
výslovne uviedol a ozrejmil. Keďže žalobca námietku zaujatosti nevzniesol, nie je možné od
neho požadovať úhradu súdneho poplatku za poplatkový úkon, ktorý neuskutočnil...“
Na základe uvedeného sa sťažovateľka v odvolaní domáhala, aby najvyšší súd odvolaním
napadnuté uznesenie krajského súdu „zrušil bez náhrady“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno
ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil
svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Sťažovateľka svoju sťažnosť založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že krajský
súd a najvyšší súd nesprávne posúdili jej upovedomenie o skutočnostiach týkajúcich
sa krajského súdu, ktorý má v jej právnej veci rozhodovať a súčasne je orgánom, proti
ktorému žaloba smeruje (žalovaným), pričom jej upovedomenie nemožno posúdiť
ako námietku zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho
súdneho poriadku.
Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudcovia sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom
alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak sa sudca dozvie
o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníci majú právo z dôvodov
podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať
a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku v námietke zaujatosti musí byť
uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník
podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa
náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:
«Najvyšší súd napriek tvrdeniu žalobcu, že nejde o námietku zaujatosti, posúdil jeho
vyjadrenia v žalobe týkajúce sa nutnosti vylúčiť sudcov krajského súdu z rozhodovania
vo veci, ako aj v odpovedi na výzvu z 18. septembra 2012, podľa obsahu (§ 41 ods. 2 OSP),
ako námietku zaujatosti voči všetkým sudcom krajského súdu, nakoľko tieto obsahovali
všetky náležitosti, ktoré zákon pre námietku zaujatosti vznesenú účastníkom konania v § 15a
ods. 3 predpisuje a iný postup podľa názoru odvolacieho súdu ani neprichádza do úvahy
vzhľadom na príslušné ustanovenia OSP.
Vyššie uvedené ustanovenia § 12 až § 16 OSP obsahujú pravidlá, ktoré sa aplikujú
v prípade, keď je potrebné zabezpečiť dodržanie zásady nestrannosti konajúceho sudcu.
V princípe sú tu upravené dva postupy; v § 15 ako má postupovať sudca, ktorý sa dozvie
o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený a v § 15a ako môže postupovať účastník konania,
ktorý nadobudne presvedčenie, že sudca, ktorému vec napadla, túto rozhodovať nemôže,
pretože je zaujatý. Kým v prvom prípade záleží na sudcovi, ako vyhodnotí svoj pomer k veci,
účastníkom konania, alebo ich zástupcom, v druhom prípade zákon dáva účastníkovi
konania dispozičné právo na vznesenie námietky zaujatosti.
V § 12 je upravená situácia, ako je potrebné postupovať, ak sú vylúčení všetci
sudcovia určitého súdu. Avšak na to, aby bolo možné postupovať podľa tohto ustanovenia,
je opätovne potrebné najprv rozhodnúť, buď postupom podľa § 15 alebo na základe
námietky podľa § 15a, či sú vylúčení všetci sudcovia toho ktorého súdu.
V prejednávanej veci je nepochybné, že konajúca sudkyňa poznajúc ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky, týkajúcu sa problematiky námietok zaujatosti vznášaných účastníkmi konania
v prípadoch podobných tomuto (pozri medzi inými rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 2 Ndz 4/2012 z 21. novembra 2012), nemala dôvod len na základe toho, že išlo
o žalobu o preskúmanie rozhodnutia správy súdu na ktorom pôsobí, sa domnievať, že pre
samotnú túto skutočnosť by bola vylúčená z konania, a preto nezvolila postup podľa § 15
ods. 1 OSP.
O svojom pomere k veci, k účastníkom konania resp. k ich zástupcom sa vyjadrila,
rovnako ako aj ostatní sudcovia krajského súdu, nad akúkoľvek pochybnosť až na námietku
žalobcu cit; „tvrdíme, že Krajský súd v Bratislave nemôže vo veci konať a to z dôvodu,
že konajúci sudca ako aj všetci sudcovia Krajského súdu v Bratislave sú z prejednávania
a rozhodovania veci vylúčení a to pre ich pomer k veci a k účastníkom konania...“ a to tak,
že sa necíti byť zaujatá.
V tejto situácii je pre posúdenie vecí irelevantné vyhlásenie právneho zástupcu
žalobcu, že očakáva postup podľa § 15 OSP, nakoľko procesný postup je určený zákonom,
ktorým je v danom prípade OSP, ktorý presne určuje, aké úkony vykonávajú účastníci
konania a ktoré úkony vykonáva sudca.
Navyše, s ohľadom na množstvo obdobných konaní, v ktorých žalobca namieta
zaujatosť sudcov odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že vzhľadom na všetky
okolnosti daného prípadu, tvrdenia žalobcu, že o námietku zaujatosti v žiadnom prípade
nejde, ktoré však nekorešpondujú s obsahom jeho vyjadrení, sa javia ako špekulatívne
a evokujú dojem, že ide o snahu vyhnúť sa povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
K námietke žalobcu o tom, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie senát
odvolacieho súdu uvádza, že z predmetného uznesenia sú zrejmé rozhodujúce skutočnosti
(námietka zaujatosti, výška súdneho poplatku), na základe ktorých krajský súd postupoval
pri vyrubení súdneho poplatku. Senát odvolacieho súdu poukazuje na ustanovenie § 254
ods. 1, 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. Predmetné uznesenie bolo vydané podľa vzoru 4,
v súlade s § 254 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z., ktoré sa bežne uplatňuje v súdnej praxi.
Senát odvolacieho súdu preto považuje námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti
napadnutého uznesenia za nedôvodnú.
Vzhľadom na to, že žalobca v danom prípade nepochybne vzniesol námietku
zaujatosti podľa § 15a OSP, vec bola prejednaná postupom podľa § 16 ods. 1 OSP
a krajský súd postupoval správne, keď žalobcovu námietku spoplatnil súdnym poplatkom
vo výške 66 € podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych
poplatkoch.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1 S 175/2012-9 zo dňa 18. 10. 2012 postupom podľa § 219 ods. 1 a § 223
OSP ako vecne správne potvrdil.»
Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd
sa v odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným spôsobom zaoberal a vyrovnal
so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti výroku
odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. Podľa názoru ústavného súdu
argumentácia najvyššieho súdu predstavuje jeden z možných prístupov k interpretácii
a aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v spojení s príslušnými
ustanoveniami zákona o súdnych poplatkoch a vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.
Ústavný súd nevylučuje, že krajský súd a následne v odvolacom konaní najvyšší súd mohli
uplatniť aj iný prístup k interpretácii upovedomenia sťažovateľky o skutočnostiach,
že o jej veci by mal rozhodnúť iný vecne príslušný krajský súd. V okolnostiach
posudzovanej veci ale nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani
za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou
všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor
najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné
a vnútorne vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za udržateľné.
Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj
právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu
princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne
napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne
podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade
každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre, prirodzene, dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila
ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí
rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd
v posudzovanom uznesení najvyššieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti
nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to,
aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu
je ústavne akceptovateľné, pričom jeho odôvodnenie nevybočuje z limitov vyvoditeľných
z čl. 46 ods. 1 ústavy a ani z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tomto základe ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí
aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2013