Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 420/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júna 2013 predbežne

prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F, s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. novembra

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

, predmetom ktorého je „preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského súdu

v Bratislave, ktorým ako odvolací orgán rozhodoval o odvolaní voči zamietnutiu žiadosti

o poskytnutie informácií zákonným spôsobom, najmä aby povinná osoba poskytla žalobcovi

požadovanú informáciu evidenčného charakteru ktorou disponuje navrhnutým spôsobom

(elektronicky)“. Sťažovateľka v predmetnej žalobe označila za žalovaného krajský súd,

ktorý by mal pri rozhodovaní preskúmať zákonnosť vlastného rozhodnutia. Sťažovateľka

preto „v úvode svojej žaloby sformuloval(a) upovedomenie o vyššie uvedených

skutočnostiach a očakával(a), že dôjde k vylúčeniu súdu, ktorý mu (jej) škodu spôsobil,

s prejednávania a rozhodovania veci a spor bude prikázaný na rozhodnutie inému vecne

príslušnému krajskému súdu“.

Na základe „upovedomenia o vyššie uvedených skutočnostiach“ obsiahnutého

v úvodnej časti žaloby krajský súd uznesením sp. zn. z 18. októbra 2012 uložil

sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti (ďalej

aj „uznesenie krajského súdu“). Proti označenému uzneseniu krajského súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak,

že uznesenie krajského súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením najvyšší súd porušil ňou označené

práva tým, že

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;...“.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd napadnuté uznesenie založil na nesprávnom

právnom posúdení jej „upovedomenia o vyššie označených skutočnostiach“ ako námietky

zaujatosti, hoci toto podanie „nebolo dostatočne určité“, pričom zároveň ani nespĺňalo

náležitosti námietky zaujatosti podľa . Napriek

uvedenému krajský súd a následne aj najvyšší súd prejav vôle sťažovateľky obsiahnutý

v podanom upovedomení vyhodnotili ako námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukazuje na iné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý

v skutkovo a právne porovnateľných veciach rozhodol o zrušení uznesenia súdu prvého

stupňa o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením, zrušil napadnuté

uznesenie, vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým

uznesením.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil

uznesenie krajského súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok z dôvodu podania

námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva, pretože, ako vyplýva z jej písomného

podania, ako aj z odvolania proti uzneseniu krajského súdu, v konaní pred krajským súdom

sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 18. októbra 2012 uložil sťažovateľke

povinnosť zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17

písm. a) „sadzobníka súdnych poplatkov “. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že napadnuté uznesenie

neobsahuje odôvodnenie a že námietku zaujatosti nevzniesla, pričom okrem iného uviedla:

„... žalobca nemal v úmysle vzniesť a ani nevzniesol námietku zaujatosti, čo na výzvu súdu

výslovne uviedol a ozrejmil. Keďže žalobca námietku zaujatosti nevzniesol, nie je možné od

neho požadovať úhradu súdneho poplatku za poplatkový úkon, ktorý neuskutočnil...“

Na základe uvedeného sa sťažovateľka v odvolaní domáhala, aby najvyšší súd odvolaním

napadnuté uznesenie krajského súdu „zrušil bez náhrady“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou

(m. m. , ), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. , ,

) uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne

interpretovaná platná a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno

ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil

svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až 50 ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Sťažovateľka svoju sťažnosť založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že krajský

súd a najvyšší súd nesprávne posúdili jej upovedomenie o skutočnostiach týkajúcich

sa krajského súdu, ktorý má v jej právnej veci rozhodovať a súčasne je orgánom, proti

ktorému žaloba smeruje (žalovaným), pričom jej upovedomenie nemožno posúdiť

ako námietku zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a Občianskeho

súdneho poriadku.

Podľa sudcovia sú vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom

alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa účastníci majú právo z dôvodov

podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať

a rozhodnúť.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť

uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník

podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa

náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu

nepredkladá.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

«Najvyšší súd napriek tvrdeniu žalobcu, že nejde o námietku zaujatosti, posúdil jeho

vyjadrenia v žalobe týkajúce sa nutnosti vylúčiť sudcov krajského súdu z rozhodovania

vo veci, ako aj v odpovedi na výzvu z 18. septembra 2012, podľa obsahu ( ),

ako námietku zaujatosti voči všetkým sudcom krajského súdu, nakoľko tieto obsahovali

všetky náležitosti, ktoré zákon pre námietku zaujatosti vznesenú účastníkom konania v § 15a

ods. 3 predpisuje a iný postup podľa názoru odvolacieho súdu ani neprichádza do úvahy

vzhľadom na príslušné ustanovenia .

Vyššie uvedené ustanovenia až obsahujú pravidlá, ktoré sa aplikujú

v prípade, keď je potrebné zabezpečiť dodržanie zásady nestrannosti konajúceho sudcu.

V princípe sú tu upravené dva postupy; v § 15 ako má postupovať sudca, ktorý sa dozvie

o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený a v § 15a ako môže postupovať účastník konania,

ktorý nadobudne presvedčenie, že sudca, ktorému vec napadla, túto rozhodovať nemôže,

pretože je zaujatý. Kým v prvom prípade záleží na sudcovi, ako vyhodnotí svoj pomer k veci,

účastníkom konania, alebo ich zástupcom, v druhom prípade zákon dáva účastníkovi

konania dispozičné právo na vznesenie námietky zaujatosti.

V § 12 je upravená situácia, ako je potrebné postupovať, ak sú vylúčení všetci

sudcovia určitého súdu. Avšak na to, aby bolo možné postupovať podľa tohto ustanovenia,

je opätovne potrebné najprv rozhodnúť, buď postupom podľa § 15 alebo na základe

námietky podľa § 15a, či sú vylúčení všetci sudcovia toho ktorého súdu.

V prejednávanej veci je nepochybné, že konajúca sudkyňa poznajúc ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej

republiky, týkajúcu sa problematiky námietok zaujatosti vznášaných účastníkmi konania

v prípadoch podobných tomuto (pozri medzi inými rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 21. novembra 2012), nemala dôvod len na základe toho, že išlo

o žalobu o preskúmanie rozhodnutia správy súdu na ktorom pôsobí, sa domnievať, že pre

samotnú túto skutočnosť by bola vylúčená z konania, a preto nezvolila postup podľa § 15

ods. 1 .

O svojom pomere k veci, k účastníkom konania resp. k ich zástupcom sa vyjadrila,

rovnako ako aj ostatní sudcovia krajského súdu, nad akúkoľvek pochybnosť až na námietku

žalobcu cit; „tvrdíme, že Krajský súd v Bratislave nemôže vo veci konať a to z dôvodu,

že konajúci sudca ako aj všetci sudcovia Krajského súdu v Bratislave sú z prejednávania

a rozhodovania veci vylúčení a to pre ich pomer k veci a k účastníkom konania...“ a to tak,

že sa necíti byť zaujatá.

V tejto situácii je pre posúdenie vecí irelevantné vyhlásenie právneho zástupcu

žalobcu, že očakáva postup podľa , nakoľko procesný postup je určený zákonom,

ktorým je v danom prípade , ktorý presne určuje, aké úkony vykonávajú účastníci

konania a ktoré úkony vykonáva sudca.

Navyše, s ohľadom na množstvo obdobných konaní, v ktorých žalobca namieta

zaujatosť sudcov odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že vzhľadom na všetky

okolnosti daného prípadu, tvrdenia žalobcu, že o námietku zaujatosti v žiadnom prípade

nejde, ktoré však nekorešpondujú s obsahom jeho vyjadrení, sa javia ako špekulatívne

a evokujú dojem, že ide o snahu vyhnúť sa povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

K námietke žalobcu o tom, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie senát

odvolacieho súdu uvádza, že z predmetného uznesenia sú zrejmé rozhodujúce skutočnosti

(námietka zaujatosti, výška súdneho poplatku), na základe ktorých krajský súd postupoval

pri vyrubení súdneho poplatku. Senát odvolacieho súdu poukazuje na ustanovenie § 254

ods. 1, 2 vyhlášky č. Predmetné uznesenie bolo vydané podľa vzoru 4,

v súlade s vyhlášky č. , ktoré sa bežne uplatňuje v súdnej praxi.

Senát odvolacieho súdu preto považuje námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti

napadnutého uznesenia za nedôvodnú.

Vzhľadom na to, že žalobca v danom prípade nepochybne vzniesol námietku

zaujatosti podľa , vec bola prejednaná postupom podľa

a krajský súd postupoval správne, keď žalobcovu námietku spoplatnil súdnym poplatkom

vo výške 66 € podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov zákona o súdnych

poplatkoch.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie Krajského súdu

v Bratislave č. k. -9 zo dňa 18. 10. 2012 postupom podľa § 219 ods. 1 a § 223

ako vecne správne potvrdil.»

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd

sa v odôvodnení napadnutého uznesenia primeraným spôsobom zaoberal a vyrovnal

so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti výroku

odvolaním napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa. Podľa názoru ústavného súdu

argumentácia najvyššieho súdu predstavuje jeden z možných prístupov k interpretácii

a aplikácii príslušných ustanovení v spojení s príslušnými

ustanoveniami o spravovacom

a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.

Ústavný súd nevylučuje, že krajský súd a následne v odvolacom konaní najvyšší súd mohli

uplatniť aj iný prístup k interpretácii upovedomenia sťažovateľky o skutočnostiach,

že o jej veci by mal rozhodnúť iný vecne príslušný krajský súd. V okolnostiach

posudzovanej veci ale nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani

za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou

všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor

najvyššieho súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné

a vnútorne vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za udržateľné.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho súdu

k rozhodovaniu v obdobných veciach. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj

právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach

vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu

princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne

napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne

podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade

každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre, prirodzene, dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila

ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí

rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd

v posudzovanom uznesení najvyššieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti

nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to,

aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné

a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

je ústavne akceptovateľné, pričom jeho odôvodnenie nevybočuje z limitov vyvoditeľných

z a ani z dohovoru. Na tomto základe ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí

aj základné právo vyplývajúce z a právo podľa dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením (napr. alebo ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júna 2013