Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 634/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

vo veci sťažnosti a , obaja bytom

, zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátska

kancelária, Kollárova 35, Martin, pre namietané porušenie Slovenskej

republiky, základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2

Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. februára 2014 vo výroku

o náhrade trov konania takto

rozhodol:

1. Základné právo a vlastniť majetok

podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. februára 2014

vo výroku o náhrade trov konania p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. februára 2014

vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

a v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur

a deväťdesiat centov) na účet advokátky JUDr. Ivety Ďurčaťovej, advokátska kancelária,

Kollárova 35, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti a

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -14

zo 16. decembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť a

, (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané

porušenie (ďalej len „“), základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. februára 2014

vo výroku o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Martin (ďalej len

„okresný súd“) sa (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal proti sťažovateľom ako

odporcom v 2. a 3. rade určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti špecifikovanej v návrhu.

Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. -385 z 24. októbra 2011 návrh

navrhovateľa zamietol ako nedôvodný a druhým výrokom citovaného rozsudku zaviazal

navrhovateľa uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov trovy ich konania v sume

3 445,84 €. Okresný súd bol toho názoru, že pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia

treba vychádzať z § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktorý určuje tarifnú odmenu advokáta

za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby. Na základe odvolania

navrhovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. z 12. februára 2014 rozsudok

okresného súdu vo výroku vo veci samej potvrdil a vo výroku o náhrade trov konania

sťažovateľov rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal navrhovateľa nahradiť

sťažovateľom trovy prvostupňového konania, ktoré prestavujú trovy právneho zastúpenia

v sume 1 962,24 €, a to na účet ich právnej zástupkyne. Krajský súd pri svojom rozhodnutí

vychádzal z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné

vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

Podľa názoru sťažovateľov pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom

súdneho sporu, oceniteľné peniazmi, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnú

hodnotu odmeny advokáta podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky, a to aj

vo veciach určenia vlastníckeho práva k veci, pretože vyhláška dôsledne rozlišuje situácie,

kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Nedá sa preto vychádzať z

názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nie je možné

tento predmet konania peniazmi oceniť v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Na podporu

svojich argumentov sťažovatelia poukázali na nález ústavného súdu sp. zn.

zo 16. mája 2012, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 15. apríla 2011.

Sťažovatelia v petite sťažnosti žiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu , ako aj ich

základných práv podľa a , základného práva podľa

ods. 2 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby im

priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 52/2016 z 3. februára

2016 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, ktorá uviedla, že sťažnosť nepovažuje za

opodstatnenú. Poukázala pritom na vyjadrenie predsedníčky senátu „6 Co“, z ktorého

vyplýva, že „pokiaľ krajský súd nemal na účely rozhodovania o trovách konania

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia exaktný údaj o hodnote nehnuteľnej veci, a to

podľa jej hodnoty v zmysle citovaného vyhlášky č. a zisťovanie

tejto hodnoty by znamenalo ďalšie trovy súdneho konania (napr. v podobe znalečného),

bola namieste aplikácia ustanovenia vyhlášky č. tak, ako

to bolo formulované v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí“.

Dňa 25. februára 2016 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľov

k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu, v ktorom zotrvali na svojich argumentoch

a zároveň požiadali, aby im ústavný súd okrem náhrady trov konania uplatnenej v sťažnosti

v sume 340,90 € priznal aj náhradu za toto stanovisko (ako tretí úkon právnej služby)

v sume 181,90 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia , základných práv

podľa a , základného práva podľa listiny, práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 12. februára 2014 vo výroku o náhrade trov

konania.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa prvej vety každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť rozhodovania

všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46

ods. 1 , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite

odôvodniť [ a (ďalej aj ,,OSP“), m. m.

], pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,

vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( )

musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na

jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby

premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís

dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,

ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne

vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní

materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , ,

, ).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho

konania, a ako také spadá pod , prostredníctvom ktorého sa zaručuje

každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu (m. m. , ).

Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom

súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom

( v spojení s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie

a náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom

a účelom základného práva na súdnu ochranu. Treba pritom dbať na to, aby nikto len

z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu

v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol

úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. , ).

Otázka náhrady trov konania však dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy,

pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne

záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo

extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu),

či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného

súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného

práva účastníka obsiahnutého aj v označených článkoch, ktorých porušenie sťažovatelia

namietali (napr. , , , ,

).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade vznikol medzi účastníkmi konania

rozpor týkajúci sa aplikácie konkrétnych ustanovení vyhlášky, na základe ktorých sa určuje

tarifná odmenu advokáta za zastupovanie v občianskom konaní o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti špecifikovanej v návrhu.

Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že náhradu trov konania správne určil okresný

súd, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal z § 10 ods. 2 vyhlášky, preto napadnuté

rozhodnutie krajského súdu považujú za arbitrárne, ktoré navyše odporuje ustálenej

rozhodovacej praxi všeobecných súdov.

Krajský súd však v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:

„Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, k tomu poukazuje krajský súd na názor

vyslovený v zrušujúcom uznesení sp. zn. zo dňa 9. 3. 2011, že pri

rozhodovaní o náhrade trov konania v určovacích žalobách treba vychádzať z ustanovenia

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb, a nie z ustanovenia § 10 uvedenej vyhlášky. Na základe uvedeného preto

krajský súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách, pričom vychádzal z premisy, že

základná sadzba tarifnej odmeny sa určí postupom, pri ktorom nie je možné hodnotu

predmetu sporu určiť...

Odporcom 2/ a 3/ patrí náhrada trov právneho zastúpenia za uvedené úkony... spolu

1.962,24 Eur.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa

(v spojení s ). V odvolacom konaní nebol navrhovateľ úspešný,

z ktorého dôvodu vzniklo odporcom právo na náhradu trov druhostupňového konania...

Pokiaľ ide o odporcov 2/ a 3/, týmto krajský súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 79,58 Eur (vyjadrenie k odvolaniu 58,69 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 2

vyhlášky č. , režijný paušál v sume 7,63 Eur, 20 % DPH 13,26 Eur).“

V súvislosti so vznesenou námietkou ústavný súd poukazuje na to, že už v náleze

sp. zn. zo 16. mája 2012 (na ktorý poukázali aj sťažovatelia, pozn.)

judikoval:

„Z ustanovenia vyhlášky č. vyplýva, že základná sadzba

tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa

ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie

je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami [ vyhlášky č. ].

Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia citovaných

ustanovení vyhlášky č. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo

plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto

čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia

vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje

situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa

rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že

daná situácia nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania určenie

vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska

tarifnej odmeny. Inými slovami, explicitná úprava vyhlášky č.

vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky a rovnako aj príslušných ustanovení

.“

Na danú problematiku reagoval aj najvyšší súd, ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. júna 2013 konštatoval:

„... rozhodovacia prax súdov (vrátane najvyššieho súdu) v otázke určovania tarifnej

hodnoty veci v konaniach o určenie vlastníctva vykazovala v niektorých prípadoch znaky

nejednotnosti. V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, a a bol napokon zaujatý

právny názor, s ktorým sa stotožnil dovolací súd aj v preskúmavanej veci.

Podľa názoru dovolacieho súdu zastávaného v tejto veci treba mať na zreteli

nasledovné:

Z ustanovenia vyhlášky č. vyplýva, že základná sadzba

tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa

ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmeny za

jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je

možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami [ vyhlášky č. ].

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je určitá vec, právo alebo plnenie, ktoré je

predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa suma vyjadrujúca cenu považuje

za základ pre určenie tarifnej hodnoty, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva

k takejto veci, lebo dôsledne rozlišuje, kedy je predmet právneho

sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je

možné vychádzať z názoru, že vtedy, keď je predmetom občianskeho súdneho konania

určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť

z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací

návrh na začatie konania podľa

Predmetom sporu v danej veci bolo určenie vlastníctva pozemku, teda veci, ktorá je

oceniteľná a vyjadriteľná peniazmi. Pri priznávaní náhrady trov dovolacieho konania bolo

vzhľadom na túto skutočnosť potrebné vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej nie v zmysle

ustanovenia vyhlášky č. , ale v zmysle tejto vyhlášky.“

V uznesení sp. zn. z 27. januára 2015 zasa najvyšší súd uviedol:

„V preskúmavanej veci je nepochybné, že predmetom konania je určenie vlastníctva

k nehnuteľnosti označenej žalobkyňou. Podkladom pre stanovenie základnej hodnoty za

jeden úkon právnej služby je určenie hodnoty spornej nehnuteľnosti. Súdy pri stanovení

hodnoty nehnuteľnosti vychádzajú zo všeobecnej (trhovej) hodnoty veci.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia

dospel k názoru, že námietky sťažovateľov sú opodstatnené a že závery vyvodené krajským

súdom nie sú vo vzťahu k sťažovateľom správne a spravodlivé a nie sú v súlade ani

s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou. Aplikácia § 11 ods. 1 písm. a)

vyhlášky krajským súdom v napadnutom rozhodnutí je arbitrárna a ústavne neudržateľná,

keďže popiera účel náhrady trov konania, ktorým je kompenzácia výdavkov úspešnému

účastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania iného

účastníka (t. j. protistrany) konania na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.

Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov

konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces

a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým

právom podľa a dodatkového protokolu. Ak krajský súd

náhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľom

nepriznal, odoprel im ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.

Uvedené zistenia zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia krajského súdu preto viedli ústavný súd k záveru, že ním bolo porušené nielen

základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v príčinnej súvislosti s nimi aj

základné právo vlastniť majetok podľa a právo na ochranu majetku

dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako

porušujúce označené práva sťažovateľov, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127

ods. 2 (a jemu zodpovedajúcemu a ) zrušiť

a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v druhom bode výroku

tohto nálezu. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto náleze ( ) povinný opätovne

rozhodnúť o odvolaní, ktorým navrhovateľ napadol druhý výrok rozsudku okresného súdu,

majúc pritom na zreteli účel zákonnej úpravy ustanovenia .

Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na právnu pomoc

v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny, ústavný súd k tejto námietke uvádza, že právo na právnu

pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak

vystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva

v tom, že orgány uvedené v (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej

správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi

využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. do

právoplatného rozhodnutia. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na

úhradu účelne vynaložených trov konania ().

Ak krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní úhrady trov označeného konania na

základe uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie výšky trov konania

a nepriznal sťažovateľom trovy vo výške, ako požadovali, nezasiahol tým do podstaty

a zmyslu základného práva na ich právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako to

sťažovatelia tvrdili (ani ), aj keď jeho úvaha nebola správna. Ústavný

súd preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie , ktoré má

charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci pri výklade a uplatňovaní (napr. ). Keďže citovaný

článok neformuluje žiadne konkrétne základné právo ani slobodu účastníka konania a ani

sťažovatelia jeho porušenie napadnutým rozhodnutím krajského súdu bližšie neodôvodnili,

ústavný súd sťažnosti ani v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

III.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právna zástupkyňa sťažovateľov v sťažnosti a stanovisku k vyjadreniu predsedníčky

krajského súdu vyčíslila trovy konania celkovou sumou 522,80 €.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd podľa vyhlášky priznal sťažovateľom náhradu trov konania v celkovej

sume 340,90 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sume

po 134 € a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť

krajský súd (bod 3 výroku nálezu). Za tretí úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu

predsedníčky krajského súdu – vykonané v roku 2016) ústavný súd sťažovateľom náhradu

nepriznal, pretože neobsahoval žiadne nové skutočnosti, ktoré by podstatne prispeli

k objasneniu danej veci (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016