Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 241/2019
PDF · 209.23 KB
No categories available
II. ÚS 241/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou PAICEK LEGAL, s. r. o., Panská 17, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Martin Paiček, vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom a uznesením Okresného súdu Piešťany č. k. 7 C 103/2008-845
z 26. septembra 2018 a uznesením Okresného súdu Piešťany sp. zn. 7 C 103/2008
zo 7. júna 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 7 C 103/2008-845 z 26. septembra 2018 (ďalej aj „prvé napadnuté uznesenie“)
a uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 103/2008 zo 7. júna 2019 (ďalej aj „druhé
napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že vo veci určenia, že vec patrí
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenej okresným súdom, vystupovala
sťažovateľka ako žalovaná v 2. rade.
2.1 Okresný súd Piešťany rozsudkom č. k. 7 C 103/2008-515 z 9. apríla 2015 žalobu
zamietol, žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznal a žalobkyni uložil povinnosť
nahradiť sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade 100 % trov konania. Na odvolanie žalobkyne
rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 23 Co 553/2015-598 z 28. októbra 2015,
ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a v časti trov konania sťažovateľke
ako žalovanej v 2. rade rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2.2 Okresný súd uznesením č. k. 7 C 103/2008-709 zo 6. júna 2017 uložil žalobkyni
povinnosť nahradiť sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade trovy prvoinštančného
a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Na odvolanie žalobkyne rozhodol Krajský súd
v Trnave uznesením č. k. 11 CoP 249/2017-807 z 5. februára 2018, ktorým uznesenie súdu
prvej inštancie potvrdil a sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. marca 2018.
2.3 Podaním zo 14. júna 2018 podal právny zástupca sťažovateľky ako žalovanej
v 2. rade vyčíslenie trov konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške
9 329,28 € a z iných trov konania (súdny poplatok) vo výške 33 €.
2.4 Okresný súd uznesením č. k. 7 C 103/2008-845 z 26. septembra 2018
(prvé napadnuté uznesenie) uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť žalovanej v 2. rade k rukám
advokáta žalovanej v 2. rade náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho
zastúpenia v sume 1 376,33 € a z iných trov konania (súdny poplatok) v sume 33 €.
O sťažnosti žalobkyne i sťažovateľky ako žalovanej v 2. rade rozhodol okresný súd
uznesením sp. zn. 7 C 103/2008 zo 7. júna 2019 (druhé napadnuté uznesenie) a zmenil prvé
napadnuté uznesenie okresného súdu tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť sťažovateľke
ako žalovanej v 2. rade k rukám jej advokáta náhradu trov konania pozostávajúcu z trov
právneho zastúpenia v sume 1 333,24 € a z iných trov konania (súdny poplatok)
v sume 33 €, do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia a vo zvyšnej časti sťažnosť
žalobkyne i celú sťažnosť sťažovateľky zamietol.
2.5 Okresný súd v odôvodnení druhého napadnutého uznesenia v relevantnej časti
uvádza:
«Súd sa následne zaoberal sťažnosťou žalovanej v 2. rade proti uvedenému
uzneseniu, ktorú žalovaná v 2. rade odôvodnila tým, že považuje napadnuté uznesenie súdu
podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky za nezákonné. V zmysle citovaného ustanovenia § 11
ods. 1 písm. a) vyhlášky: „Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
je jedna trinástina výpočtového základu, ak aj nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo
práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.“ Žalovaná
v 2. rade doložila súdu znalecký posudok č. 29/2015, vypracovaný
14. marca 2015, ktorým preukázala oprávnenosť nároku domáhať sa trov právneho
zastúpenia, vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
vo výške 565,97 eur. Je preto bez akýchkoľvek pochybností, že hodnotu veci, resp. práva
bolo a je možné vyjadriť v peniazoch. Predmetom sporu bolo určenie, že vec (nehnuteľnosť)
patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd v uznesení nevysvetlil, z akého
dôvodu nie je možné vyjadriť hodnotu nehnuteľnosti, určenie vlastníctva ktorej bolo
predmetom súdneho konania, v peniazoch osobitne, ak táto aj reálne určená (vyjadrená)
bola (dokonca znaleckým posudkom). Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že súd
odôvodnil svoje rozhodnutie výlučne aplikáciou ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky,
t. j. s odôvodnením, že hodnotu veci alebo práva nemožno vyjadriť v peniazoch a poukázal
pritom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/2013.
Súd uvádza, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia
č. k. 7 C 103/2008-845 z 26. septembra 2018 v tom, že v danej právnej veci, ktorej
predmetom je určenie, že vec (nehnuteľnosť, ktorá nie je určená ani neslúži na bývanie)
patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je možné hodnotu (cenu) predmetu
sporu vyjadriť v peniazoch, pretože súd v tomto konaní posudzuje len to, či daná
nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a teda v konaní sa má
(a môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke toho, či táto vec patrí
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov; podanou žalobou žalobkyne sa teda nemá
(a ani nemôže) priamo priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch
(pozri tiež nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 48/2013 z 3. apríla 2013). Súd preto
konštatuje, že pri výpočte odmeny za jeden úkon právnej služby mal právny zástupca
žalovanej v 2. rade postupovať v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, nakoľko hodnotu veci
alebo práva nebolo možné vyjadriť v peniazoch, a teda sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby je vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Predmetom sporu
v danom súdnom konaní bola otázka určenia, či predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM
žalobkyne a žalovaného v 1. rade, a preto pri takomto druhu súdneho konania nie je možné
pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá
má patriť do BSM, nakoľko daný spor nie je sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok
konania o určenie, že daná vec patrí alebo nepatrí do BSM totiž nezakladá vlastnícke právo
žalobkyne a takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie má v danom prípade pre žalobkyňu
(a teda aj žalovaného v 1. rade a žalovanú v 2. rade) len nepriamy materiálny dosah
(pozri ozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 29.04.2014, sp. zn. 5Co/193/2014,
Rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 05.5.2016, sp. zn. 4Co/656/2015). Z uvedených
skutočností ako aj z konštantnej súdnej praxe vyplýva, že pri posudzovaní toho, či vec patrí
alebo nepatrí do BSM sa výška tarifnej odmeny advokáta musí určovať ako v spore
s neoceniteľnou hodnotou veci. V takomto type súdneho konania ide teda o odstránenie
spornosti toho, čo tvorí masu BSM; cena veci, o ktorú v konaní ide, nemá v takomto prípade
nijaký určujúci význam a preto má byť základná sadzba tarifnej odmeny advokáta za jeden
úkon právnej služby určená vo výške 1/13 výpočtového základu v zmysle § 11 ods. 1
písm. a) vyhlášky.»
3. Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti hodnotí, že v ústavnou sťažnosťou
napadnutých uzneseniach sa okresný súd v odôvodnení s vecou nedostatočne vysporiadal
a jeho odôvodnenie nemožno považovať za spĺňajúce kritériá jasného a zrozumiteľného
(t. j. riadneho) odôvodnenia.
3.1 Sťažovateľka dôvodí, že hoci sa druhé napadnuté uznesenie javí
ako kvalifikované rozhodnutie z dôvodu jeho rozsiahlosti (celkovo má 18 strán),
nie je ničím iným, ako niekoľkonásobným doslovným prepisom argumentácie sporových
strán, ktorú uviedli vo svojich sťažnostiach proti prvému napadnutému uzneseniu okresného
súdu, a ich následných vyjadrení. Druhé napadnuté uznesenie trpí podľa mienky
sťažovateľky vadami spočívajúcimi v absencii jasného a právne korektného odôvodnenia.
Okresný súd sa podľa presvedčenia sťažovateľky v žiadnom smere nevysporiadal
s argumentáciou sťažovateľky, ktorá spočívala v tom, že v dôsledku nesprávnej aplikácie
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „vyhláška“), zo strany okresného súdu došlo k nesprávnemu výpočtu trov
právneho zastúpenia, ktoré boli sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade právoplatne priznané.
Sťažovateľka podľa jej slov doložila súdu znalecký posudok č. 29/2015, vypracovaný
14. apríla 2015, ktorým preukázala oprávnenosť nároku domáhať
sa trov právneho zastúpenia, vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 9
v spojení s § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, a to za jeden úkon právnej služby odmeny
vo výške 565,97 €.
3.2 Sťažovateľka je toho názoru, že hodnotu veci, resp. práva bolo a je možné
vyjadriť v peniazoch. Predmetom sporu na okresnom súde bolo určenie, že vec
(nehnuteľnosť) patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Súd v oboch
uzneseniach napadnutých touto ústavnou sťažnosťou podľa sťažovateľky nevysvetlil,
z akého dôvodu nie je možné vyjadriť hodnotu nehnuteľnosti v peniazoch, osobitne, ak táto
bola reálne určená znaleckým posudkom.
3.3 Sťažovateľka ďalej uvádza, že zo žiadnych známych skutočností, vyplývajúcich
zo súdneho konania, vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 C 103/2008, nevyplýva,
že by jeho predmetom bola nehnuteľnosť, ktorej charakter (určená na bývanie alebo slúži
na bývanie) by odôvodňoval použitie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Predmetom konania
v konaní pred okresným súdom bolo určenie, že nehnuteľnosť, ktorou bola orná pôda,
patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Nejde teda o nehnuteľnosť,
ktorá je určená na bývanie alebo slúži na bývanie, a preto nespĺňa taký charakter
nehnuteľnosti ako predmetu sporu, pre ktorý by súd mohol pri rozhodovaní o výške trov
aplikovať § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky.
3.4 Sťažovateľka zastáva názor, že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej služby vo výške 1/13 výpočtového základu je prípustná výlučne v prípadoch
uvedených v § 11 ods. 1 písm. a) až c) vyhlášky, pričom ani jeden z tu taxatívne uvedených
prípadov nemožno aplikovať na predmet uvedeného sporu. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a)
vyhlášky nie je podľa sťažovateľky možné v danom prípade použiť s ohľadom na možnosť
vyčíslenia hodnoty veci, čo bolo v konaní preukázané predloženým znaleckým posudkom
č. 29/2015, vypracovaným 14. apríla 2015, a ustanovenie § 11
ods. 1 písm. c) vyhlášky nemožno použiť z dôvodu, že v danom spore ide o nehnuteľnosti,
ktoré nie sú určené na bývanie ani neslúžia na bývanie (ide o ornú pôdu).
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví:
„Sťažnosti sa vyhovuje.
Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základné právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo postupom a uznesením Okresného súdu Piešťany,
sp. zn. 7C/103/2008-845, ECLI:SK:OSPN:2018:2508899638.33 zo dňa 26. 09. 2018
a uznesením Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 7C/103/2008, IČS: 2508899638, ECLI:
SK:OSPN:2019:2508899638.34 zo dňa 07. 06. 2019, porušené.
Uznesenie Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 7C/103/2008-845,
Piešťany, sp. zn. 7C/103/2008, IČS: 2508899638, ECLI: SK:OSPN:2019:2508899638.34
zo dňa 07. 06. 2019 sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom
prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 103/2008-845
z 26. septembra 2018
6. Ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a napadnutému uzneseniu
okresného súdu č. k. 7 C 103/2008-845 z 26. septembra 2018 je potrebné odmietnuť
pre nedostatok právomoci.
6.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy pramení, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
6.2 Z ústavnej sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľka využila svoje právo podať
proti napadnutému uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 103/2008-845 z 26. septembra 2018
sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd v sťažnostnom
konaní. Právomoc okresného súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľky v danom prípade
nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom uznesení okresného súdu
č. k. 7 C 103/2008-845 z 26. septembra 2018, keďže sťažnosť v tomto prípade predstavuje
účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
okresného súdu č. k. 7 C 103/2008-845 z 26. septembra 2018.
6.3 Ústavný súd poskytuje ochranu základným právam a slobodám iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní
podmienok konania o ústavnej sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou
povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana základných práv
a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou a zákonom o ústavnom
súde upraveného konania o ústavnej sťažnosti subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak o tejto
ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis II. ÚS 13/01,
6.4 Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 C 103/2008 zo 7. júna 2019
7. Ústavný súd opakovane (z najnovšej judikatúry porov. medzi mnohými
napr. II. ÚS 303/2017, II. ÚS 383/2017, II. ÚS 566/2018, II. ÚS 506/2018, II. ÚS 105/2018,
II. ÚS 178/2019) judikuje, že považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
7.1 Ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom
výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané,
problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť
najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného
právneho predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov.
napr. aj v I. ÚS 40/2012, II. ÚS 364/2014, II. ÚS 64/09, III. ÚS 92/09, IV. ÚS 248/08,
z novšej judikatúry pozri II. ÚS 153/2016, II. ÚS 357/2016, II. ÚS 681/2016,
II. ÚS 506/2018, II. ÚS 494/2018, II. ÚS 566/2018).
7.2 Ďalej ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ak Civilný sporový poriadok
(predtým Občiansky súdny poriadok) vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného
prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania (§ 419, § 420 a § 421 Civilného sporového
poriadku), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý
do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi
spravodlivého súdneho konania (I. ÚS 56/2017, I. ÚS 188/2018).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti nezistil v skutkových
a právnych záveroch druhého napadnutého uznesenia okresného súdu nič ústavne
nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho extrémnu arbitrárnosť alebo absolútnu ústavnú
neakceptovateľnosť.
8.1 V rámci rozhodovania o otázke výšky náhrady trov konania úspešnej
sťažovateľky ako žalovanej v 2. rade (t. j. otázka, aká by mala byť výška odmeny advokáta
za 1 úkon právnej služby) okresný súd ústavne udržateľným spôsobom (i) interpretoval
príslušné ustanovenia vyhlášky a (ii) tieto aplikoval na ustálený skutkový a právny stav
vo veci, do interpretácie a aplikácie ktorej ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať
a nahradzovať prijaté právne závery okresného súdu.
8.2 Záver okresného súdu, že v danej právnej veci, ktorej predmetom je určenie,
že vec (nehnuteľnosť, ktorá nie je určená ani neslúži na bývanie) patrí do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nie je možné hodnotu (cenu) predmetu sporu vyjadriť
v peniazoch, pretože súd v tomto konaní posudzuje len to, či daná nehnuteľnosť patrí
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a teda v konaní sa má (a môže) iba odstrániť
existujúca právna neistota v otázke toho, či táto vec patrí do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, navyše, netrpí ani absenciou logiky a hlavne je v súlade
s judikatúrou ústavného súdu v obdobných právnych otázkach (na ktorú navyše okresný súd
z časti odkázal).
8.3 Vzhľadom na dosiaľ prezentované závery ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľky podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2019