Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)III. ÚS 48/2013
PDF · 175.91 KB
No categories available
III. ÚS 48/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2013 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
o sťažnosti J. L., Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. L. J., s. r. o., R., v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. L. J., vo veci namietaného porušenia základného práva
zaručeného vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa čl. 37
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 202/2012
z 10. septembra 2012 o náhrade trov konania takto
rozhodol:
Základné právo J. L. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na právnu
pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne
konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 5 Co 202/2012 z 10. septembra 2012 o náhrade trov konania p o r u š e n é
n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 48/2013-9 z 22. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. L., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 202/2012 z 10. septembra 2012 o náhrade trov konania (ďalej
len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako odporca bol účastníkom
konania na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) vedeného
pod sp. zn. 10 C 85/2011 o určenie vlastníckeho práva, že nehnuteľnosť (rodinný
dom, pozn.) patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd rozsudkom
27. februára 2012 návrh navrhovateľky zamietol a zároveň sťažovateľovi priznal nárok
na náhradu trov konania v sume 33 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,80 €.
Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a žiadnemu z účastníkov konania
právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s právnymi
závermi krajského súdu týkajúcimi sa náhrady trov konania, ako aj s právnymi závermi
uvedenými v rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 85/2011 z 27. februára 2012.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje sťažovateľ za nedostatočné, pričom
je zároveň toho názoru, že „konajúce súdy aplikovali príslušné ustanovenia vyhlášky
o náhrade trov konania takým spôsobom, že bol popretý účel a zmysel tejto právnej
úpravy“.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 14. februára 2013 vyzval
predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke sťažnosti, zaslanie súdneho
spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Zberný spis a vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 14. marca
2013. Predsedníčka krajského súdu v ňom zhodnotila námietky uvedené sťažovateľom
v sťažnosti ako nedôvodné a vyslovila zhodný názor, aký vyjadril v osobitnom pripojenom
písomnom vyjadrení aj predseda senátu krajského súdu JUDr. M. J. Krajský súd vo svojom
vyjadrení skonštatoval, že aj napriek právnemu názoru vyslovenému v náleze sp. zn.
I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 „považuje za relevantný určovací charakter danej
sporovej veci určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov“.
V závere vyjadrenia predsedníčka krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením
od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 21. marca 2013
vyjadril súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň zaujal stanovisko,
že „argumentácia osoby voči ktorej sťažnosť smeruje nie je opodstatnená a nemá oporu
v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR, na ktorú bolo poukázané v sťažnosti “.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1
dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o náhrade
trov konania.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania je integrálnou súčasťou
občianskeho súdneho procesu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy
o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne
preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu
je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne
vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,
a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.
Tieto zásady a východiská týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov
pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd
aj sťažovateľom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že k porušeniu jeho označených práv došlo tým,
že krajský súd „aplikoval príslušné ustanovenia vyhlášky o náhrade trov konania takým
spôsobom, že bol popretý účel a zmysel tejto právnej úpravy“.
Krajský súd podobne, ako aj prvostupňový súd pri určovaní náhrady trov konania
vychádzal z toho, že hodnotu predmetu konania (určenie, že nehnuteľnosť ̶rodinný dom
patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov) nebolo možné určiť, pretože
predmetom konania bolo určenie práva, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil postupom
podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľ naopak namietal,
že krajský súd, podobne aj prvostupňový súd, mal postupovať podľa § 10 ods. 2 vyhlášky
s poukazom na právny názor vyslovený v náleze sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012.
Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená
pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
a hodnota záväzku.
Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak
a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť
len s nepomernými ťažkosťami,
b) klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy,
alebo
c) klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená
na bývanie alebo slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ ako účastník konania
pred všeobecnými súdmi, a teda aj ako klient právneho zástupcu vystupoval ako fyzická
osoba a predmetom daného konania bolo určenie, že rodinný dom (nehnuteľnosť určená
na bývanie) patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (určenie vlastníctva).
Zároveň to znamená, že nešlo o vec vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, ale iba o súvislosť s jeho budúcim vyporiadaním. Z uvedeného vyplýva,
že aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky (v predvetí) a samotné výroky konajúcich súdov týkajúce
sa trov prvostupňového konania sú správne. Na druhej strane odôvodnenie tohto výroku
prvostupňovým súdom, s ktorým sa krajský súd zhodol, je nepresné a neúplné, keďže
obidva súdy opomenuli poukázať na alternatívny (a špecifický) dôvod určenia základnej
sadzby tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo vzťahu ku (všeobecnému)
dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.
Ústavný súd po preskúmaní celého napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že výrok každého rozhodnutia súdu je určujúci, pretože iba na základe výroku
vznikajú účastníkom práva a povinnosti. V okolnostiach prípadu preto nepresné či neúplné
odôvodnenie výroku o trovách pri súčasnej správnosti výrokov súdov v tejto časti
ich rozhodnutí nenadobudlo takú ústavnoprávnu dimenziu a intenzitu, aby bolo možné
zo strany ústavného súdu vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa, pretože
to právne účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu nesignalizujú. Zároveň je zrejmé,
že ani zrušenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti by v konečnom dôsledku
objektívne nemohlo znamenať priaznivejší výsledok pre sťažovateľa.
Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti so svojimi námietkami poukazuje na závery uvedené
v náleze sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012, tieto sú na tento prípad neaplikovateľné.
Predmetom konania pred všeobecnými súdmi, ktorého sa týkalo rozhodovanie ústavného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 119/2012, bolo určenie vlastníctva k hnuteľnej
veci (motorovému vozidlu), t. j., na rozdiel od posudzovaného prípadu v ňom neexistovali
skutkové okolnosti odôvodňujúce aplikáciu konkrétneho ustanovenia, a to § 11 ods. 1
písm. c) vyhlášky vylučujúceho aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky.
Vychádzajúc z uvedeného, najmä z dôvodu absencie materiálneho aspektu ochrany
ústavnosti, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani k porušeniu
základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny.
Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa
ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu, rovnaký záver o namietanom porušení práv hmotnej povahy podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu bol už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim
zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými
princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2013