Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 48/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

o sťažnosti J. L., Z., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. L. J., s. r. o., R., v mene

ktorej koná advokát a konateľ JUDr. L. J., vo veci namietaného porušenia základného práva

zaručeného vlastniť majetok podľa , na súdnu

ochranu podľa , na právnu pomoc podľa

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 10. septembra 2012 o náhrade trov konania takto

rozhodol:

Základné právo J. L. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, na súdnu ochranu podľa , na právnu

pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne

konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 10. septembra 2012 o náhrade trov konania p o r u š e n é

n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -9 z 22. januára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. L., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa ,

na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 10. septembra 2012 o náhrade trov konania (ďalej

len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako odporca bol účastníkom

konania na Okresnom súde Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) vedeného

pod sp. zn. o určenie vlastníckeho práva, že nehnuteľnosť (rodinný

dom, pozn.) patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd rozsudkom

27. februára 2012 návrh navrhovateľky zamietol a zároveň sťažovateľovi priznal nárok

na náhradu trov konania v sume 33 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,80 €.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu v časti výroku o trovách

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a žiadnemu z účastníkov konania

právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s právnymi

závermi krajského súdu týkajúcimi sa náhrady trov konania, ako aj s právnymi závermi

uvedenými v rozsudku okresného súdu sp. zn. z 27. februára 2012.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje sťažovateľ za nedostatočné, pričom

je zároveň toho názoru, že „konajúce súdy aplikovali príslušné ustanovenia vyhlášky

o náhrade trov konania takým spôsobom, že bol popretý účel a zmysel tejto právnej

úpravy“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 14. februára 2013 vyzval

predsedníčku krajského súdu na vyjadrenie k vecnej stránke sťažnosti, zaslanie súdneho

spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Zberný spis a vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 14. marca

2013. Predsedníčka krajského súdu v ňom zhodnotila námietky uvedené sťažovateľom

v sťažnosti ako nedôvodné a vyslovila zhodný názor, aký vyjadril v osobitnom pripojenom

písomnom vyjadrení aj predseda senátu krajského súdu JUDr. M. J. Krajský súd vo svojom

vyjadrení skonštatoval, že aj napriek právnemu názoru vyslovenému v náleze sp. zn.

zo 16. mája 2012 „považuje za relevantný určovací charakter danej

sporovej veci určenie, že nehnuteľnosť patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov“.

V závere vyjadrenia predsedníčka krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 21. marca 2013

vyjadril súhlas s upustením od pojednávania o prijatej sťažnosti a zároveň zaujal stanovisko,

že „argumentácia osoby voči ktorej sťažnosť smeruje nie je opodstatnená a nemá oporu

v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR, na ktorú bolo poukázané v sťažnosti “.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva

vlastniť majetok podľa , na súdnu ochranu zaručeného

, na právnu pomoc podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1

dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o náhrade

trov konania.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [ a 2 a

(napr. , )].

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania je integrálnou súčasťou

občianskeho súdneho procesu. V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy

o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne

preskúmava iba výnimočne, a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu

je takým excesom z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne

vybočenie z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny,

a teda i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť.

Tieto zásady a východiská týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd

aj sťažovateľom napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že k porušeniu jeho označených práv došlo tým,

že krajský súd „aplikoval príslušné ustanovenia vyhlášky o náhrade trov konania takým

spôsobom, že bol popretý účel a zmysel tejto právnej úpravy“.

Krajský súd podobne, ako aj prvostupňový súd pri určovaní náhrady trov konania

vychádzal z toho, že hodnotu predmetu konania (určenie, že nehnuteľnosť ̶rodinný dom

patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov) nebolo možné určiť, pretože

predmetom konania bolo určenie práva, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil postupom

podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľ naopak namietal,

že krajský súd, podobne aj prvostupňový súd, mal postupovať podľa § 10 ods. 2 vyhlášky

s poukazom na právny názor vyslovený v náleze sp. zn. zo 16. mája 2012.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu

výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená

pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky

a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak

a) nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť

len s nepomernými ťažkosťami,

b) klientom je spotrebiteľ a ide o zastupovanie v spore zo spotrebiteľskej zmluvy,

alebo

c) klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je určená

na bývanie alebo slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že sťažovateľ ako účastník konania

pred všeobecnými súdmi, a teda aj ako klient právneho zástupcu vystupoval ako fyzická

osoba a predmetom daného konania bolo určenie, že rodinný dom (nehnuteľnosť určená

na bývanie) patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (určenie vlastníctva).

Zároveň to znamená, že nešlo o vec vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, ale iba o súvislosť s jeho budúcim vyporiadaním. Z uvedeného vyplýva,

že aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky (v predvetí) a samotné výroky konajúcich súdov týkajúce

sa trov prvostupňového konania sú správne. Na druhej strane odôvodnenie tohto výroku

prvostupňovým súdom, s ktorým sa krajský súd zhodol, je nepresné a neúplné, keďže

obidva súdy opomenuli poukázať na alternatívny (a špecifický) dôvod určenia základnej

sadzby tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo vzťahu ku (všeobecnému)

dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

Ústavný súd po preskúmaní celého napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že výrok každého rozhodnutia súdu je určujúci, pretože iba na základe výroku

vznikajú účastníkom práva a povinnosti. V okolnostiach prípadu preto nepresné či neúplné

odôvodnenie výroku o trovách pri súčasnej správnosti výrokov súdov v tejto časti

ich rozhodnutí nenadobudlo takú ústavnoprávnu dimenziu a intenzitu, aby bolo možné

zo strany ústavného súdu vysloviť porušenie označených práv sťažovateľa, pretože

to právne účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu nesignalizujú. Zároveň je zrejmé,

že ani zrušenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti by v konečnom dôsledku

objektívne nemohlo znamenať priaznivejší výsledok pre sťažovateľa.

Pokiaľ sťažovateľ v súvislosti so svojimi námietkami poukazuje na závery uvedené

v náleze sp. zn. zo 16. mája 2012, tieto sú na tento prípad neaplikovateľné.

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi, ktorého sa týkalo rozhodovanie ústavného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , bolo určenie vlastníctva k hnuteľnej

veci (motorovému vozidlu), t. j., na rozdiel od posudzovaného prípadu v ňom neexistovali

skutkové okolnosti odôvodňujúce aplikáciu konkrétneho ustanovenia, a to § 11 ods. 1

písm. c) vyhlášky vylučujúceho aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky.

Vychádzajúc z uvedeného, najmä z dôvodu absencie materiálneho aspektu ochrany

ústavnosti, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa ,

k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani k porušeniu

základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až (obdobne

napr. , ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu, rovnaký záver o namietanom porušení práv hmotnej povahy podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu bol už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim

zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými

princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013