Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)II. ÚS 226/2012
PDF · 210.29 KB
No categories available
II. ÚS 226/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. P.,
D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 7 Co/79/2011 z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti V. a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra
2011 doručená sťažnosť spoločnosti V. a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
7 Co/79/2011 z 28. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1212/98
konal Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) o žalobe žalobcov v 1. – 3. rade
o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve k nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu
cenu 2 836 800 Sk (ďalej len „zmluva o budúcej kúpnej zmluve“), ktorú okresný súd
rozsudkom z 10. augusta 2009 kvôli nepreukázaniu naliehavého právneho záujmu na
predmetnom určení zamietol. Potom, ako krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 279/09
z 31. marca 2010 potvrdil v merite veci označený rozsudok okresného súdu a súčasne tento
rozsudok zrušil vo výroku o trovách konania a v tejto časti vrátil vec na opätovné konanie
späť okresnému súdu, okresný súd vo veci trov opätovne rozhodol uznesením sp. zn.
7 C 1212/98 z 27. januára 2011, ktorým zaviazal žalobcov v 1. – 3. rade povinnosťou
spoločne a nerozdielne uhradiť trovy v konaní úspešnej sťažovateľke (v procesnom
postavení žalovanej, pozn.). Krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.
7 Co 79/2011 sťažovateľkou napádaným uznesením z 28. apríla 2011 uznesenie okresného
súdu o trovách konania potvrdil (uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského
súdu nadobudli právoplatnosť 25. augusta 2011, pozn.).
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta nesprávnosť
a arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 7 Co 79/2011 z 28. apríla 2011, ktorý sa
stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že základným vymeriavacím základom
na určenie trov konania za jeden úkon právnej pomoci nemá byť v danom prípade hodnota
veci alebo práva, ktorá(é) je predmetnom sporu (v danom prípade by podľa sťažovateľky
táto hodnota sporu bola určiteľná podľa v zmluve o budúcej kúpnej zmluve dojednanej
kúpnej ceny, pozn.), ale podľa krajského súdu by tento vymeriavací základ mal byť určený
spôsobom, ako v prípade, keď hodnotu veci alebo práva nemožno v peniazoch vyjadriť,
resp. ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s uvedeným názorom krajského súdu, ktorý okrem
iného takto odôvodňuje:
„... Aj v prípade určovacích návrhov je možné určiť hodnotu veci resp. práva o ktoré
ide. V posudzovanom prípade bolo možné hodnotu sporu vyčísliť bez akýchkoľvek ťažkostí,
keďže táto zodpovedá dohodnutej kúpnej cene uvedenej zmluvnými stranami v spornej
zmluve o budúcej kúpnej zmluve.
... V súvislosti s vyššie uvedeným postupom odvolacieho súdu si sťažovateľka
dovoľuje poukázať na skutočnosť, že o trovách konania vedeného na Okresnom súde Dolný
Kubín pod sp. zn. 7 C/1212/1998 bolo Krajským súdom v Žiline pôvodne rozhodnuté už
rozsudkom sp. zn. 8 Co/308/2004-267 zo dňa 25. 10. 2005... V tomto rozsudku bolo
o trovách konania rozhodnuté tak, že žalobcovia 1/ až 3/ boli povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť sťažovateľke, ako účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný
úspech, trovy konania v sume 147 102,50 Sk. O trovách prvostupňového a odvolacieho
konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ust. § 224 ods. 2
O. s. p. a pri určení výšky tarifnej hodnoty vychádzal z hodnoty sporu určenej v súlade s
ustanovením § 19 ods. 3 vyhlášky 240/1990 Zb..., s § 13 ods. 7 vyhlášky MS SR č. 591/2002
Z. z. a § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
t. z. vychádzal z hodnoty sporu určenej z hodnoty 2.836.800,- Sk, ktorá bola kúpnou cenou
nehnuteľnosti v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, neplatnosť ktorej bola predmetom
konania.
... Ak teda neskôr Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 7 Co/79/2011 zo dňa
28. 04. 2011... dospel k záveru, že pokiaľ v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,
ide o vec, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch bez ohľadu na to, či bola uvedená
cena nehnuteľnosti v rámci zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a teda súhlasil s určením výšky
základnej sadzby tarifnej odmeny za právne úkony v zmysle ustanovenia § 13 ods. 6
vyhlášky 240/1990 Z. z., § 13 ods. 6 vyhlášky 163/2002 Z. z. a § 11 ods. 1 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z., porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd v Žiline, bez toho aby v rozhodujúcom období t. j. v období
od 25. 10. 2005 do 28. 04. 2011 došlo k zmene skutkového stavu a zmene právnej úpravy,
ktorá upravuje náhradu trov konania a určenie výšky základnej sadzby tarifnej odmeny
za právne úkony dospel k dvom celkom rozdielnym rozhodnutiam o výške základnej sadzby
tarifnej odmeny za právne úkony, čo je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty
a z tohto dôvodu rovnako porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/79/2011 zo dňa 28. 04. 2011
bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve
na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve
na spravodlivé súdne konanie.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 7 Co/79/2011 zo dňa 28. 04. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie.
3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
1484,70 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi. ...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co/79/2011
z 28. apríla 2011, a to tým, že podľa sťažovateľky krajský súd stotožniac sa s názorom
okresného súdu vec nesprávne právne posúdil, keď základnú sadzbu tarifnej odmeny za
každý úkon právnej pomoci poskytnutej právnym zástupcom sťažovateľky určil spôsobom
ako v prípade, keď hodnotu veci alebo práva nemožno v peniazoch vyjadriť, resp. ju možno
zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd
v dôsledku uvedeného pre nesprávne právne posúdenie veci jej arbitrárnym spôsobom
odoprel ňou uplatnený nárok na náhradu trov v sume predstavujúcej rozdiel medzi jej
priznanou sumou 1 198,28 € a ňou uplatnenou sumou 8 647,53 €.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v
súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie
preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov
konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia
z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej
interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty
svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru konštatuje, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto:
„… Preskúmaním odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné. Žalovaný v rámci svojho odvolania namietal výšku náhrady trov konania
s tým, že nezodpovedá zákonnému nároku žalovaného. Predmetom konania v danej právnej
veci je neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 80 písm. c) O. s. p.. Podľa citovaného
zákonného ustanovenia návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem. Pri posudzovaní danosti naliehavého právneho záujmu je významné to, či výrok
rozhodnutia o tom, či tu právny vzťah alebo právo je, bude mať za následok zmenu práv
a povinností alebo postavenia navrhovateľa hmotnoprávnych vzťahov, a to za stavu, že
v danom čase nemôže uplatňovať svoje práva návrhom podľa § 80 písm. b), t.j. o splnení
povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Návrhom
podľa § 80 písm. b) O. s. p. sa môže žalobca domáhať, aby súd uložil žalovaného povinnosť
niečo plniť, pričom môže ísť o rôzne plnenie, napr. o vydanie nehnuteľnosti, platenie kúpnej
ceny a pod.. V takom prípade, ak by sa žalobca v žalobe domáhal súčasne uplatnenia
neplatnosti zmluvy a uloženia povinnosti vrátiť plnenie z tejto zmluvy, trovy právneho
zastúpenia by sa priznali z hodnoty plnenia majúceho sa uhradiť. V konaní o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy, ide o vec, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch bez
ohľadu na to, či bola uvedená cena nehnuteľnosti v rámci budúcej kúpnej zmluvy. Pokiaľ
prvostupňový súd rozhodol o priznanej výške trov právneho zastúpenia, keď základnú
sadzbu tarifnej odmeny za právne úkony určil v zmysle § 13 ods. 6. vyhlášky 240/1990 Z. z.,
13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., teda
z neurčitku, rozhodol správne.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. ...“
Podľa § 80 písm. c) zákona Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Podľa § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 240/1990 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci
účinnej od 1. júla 1990 do 31. marca 2002 ak nemožno hodnotu veci vyjadriť v peniazoch
alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej pomoci je 200 Kčs, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
účinnej od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2004 ak nemožno hodnotu veci alebo práva
vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, základná
sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového
základu.
Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) účinnej od 1. januára 2005 základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je
možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len
s nepomernými ťažkosťami.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. júna
2009 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina
výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo
ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že základnou východiskovou premisou tohto
rozhodnutia je záver krajského súdu o absencii naliehavého právneho záujmu na určení,
v danom prípade neplatnosti budúcej kúpnej zmluvy (kvôli čomu bola napokon aj žaloba
zamietnutá v merite veci, pozn.), pričom krajský súd poukazuje na to, že o danosti, resp.
o prítomnosti naliehavého právneho záujmu možno hovoriť v prípade, ak prípadné určenie,
t. j. výrok o určení, bude znamenať zmenu v hmotnoprávnom postavení žalobcu, ktorý sa
z tohto dôvodu určenia domáhal. Vzhľadom na uvedené krajský súd uzavrel, že keďže
v danom prípade, keď na základe určovacou žalobou napádaného právneho úkonu (zmluve
o budúcej kúpnej zmluve) nedošlo medzi účastníkmi tejto zmluvy (ktorí boli súčasne
účastníkmi súdneho konania, pozn.) k žiadnemu plneniu, ktoré by sa malo v dôsledku
určenia vrátiť druhej strane, t. j. inými slovami, určovacím výrokom by v danom prípade
nedošlo k zmene hmotnoprávneho postavenia účastníkov, nemožno podľa krajského súdu
predmet tohto konania považovať za oceniteľný v peniazoch. A contrario krajský súd
dokonca nad rámec poznamenáva, že v budúcej kúpnej zmluve dojednaná kúpna cena by
bola základom pre výpočet trov konania iba v prípade, „... ak by sa žalobca v žalobe
domáhal súčasne uplatnenia neplatnosti zmluvy a uloženia povinnosti vrátiť plnenie z tejto
zmluvy, trovy právneho zastúpenia by sa priznali z hodnoty plnenia majúceho sa uhradiť“,
v danom prípade však o takúto žalobu nešlo.
Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii citovaných ustanovení vyhlášok
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci, resp. právnych služieb
v spojení s ustanovením § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené
slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť
hodnotu (v danom prípade právneho úkonu) predovšetkým znamená vysporiadať sa
so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov
meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V danom prípade išlo o konanie vyvolané
určovacím návrhom žalobcov v zmysle § 80 písm. c) OSP, ktorého predmetom nad rámec
preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcov na žalobe bolo určenie, či zmluva
o budúcej kúpnej zmluve je alebo nie je platná. Keďže priamym predmetom zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve bola budúca kúpna zmluva – budúci právny úkon, a nie predmet
kúpy alebo kúpna cena ako taká, podľa názoru ústavného súdu nemožno postup, v rámci
ktorého krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania základnú sadzbu tarifnej
odmeny právneho zástupcu sťažovateľky za ním poskytnuté úkony právnej pomoci,
resp. služby neodvodil priamo od budúcej kúpnej ceny nehnuteľností v sume 2 836 800 Sk,
t. j. 94 164,51 €, považovať za ústavne nekonformný.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod
pochybovať o správnosti záveru krajského súdu o náhrade trov konania, v rámci ktorého
výšku advokátskej odmeny určil spôsobom ako v prípade, keď hodnotu predmetu konania
nemožno vyjadriť v peniazoch. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty
a zmyslu. Krajský súd v napádanom uznesení v spojení s uznesením okresného súdu
dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet
konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type
súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s obrannou argumentáciou sťažovateľky, ktorá poukázala na skutočnosť,
že v danej veci krajský súd už v minulosti v skoršom svojom rozhodnutí vydanom v tom
istom konaní rozhodol o trovách konania odlišne od napádaného uznesenia, ústavný súd
konštatuje, že skutočnosť, že krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania vo svojom
prvšom rozhodnutí zaujal odlišné právne stanovisko, čo sa týka základnej sadzby tarifnej
odmeny advokáta [toto bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 39/2007 z 25. marca 2008 zrušené, pozn.], nebola pre ústavný
súd v konaní o sťažnosti sťažovateľky záväzná. Predmetné skoršie rozhodnutie krajského
súdu totiž nebolo ani v minulosti a ani v súčasnosti predmetom prieskumu ústavného súdu,
takže jeho závery nezakladajú automaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených
v tomto prvšom rozhodnutí krajského súdu.
Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu
(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –
súdnej praxe – v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv
a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo
zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však
namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala
objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe
novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné
znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05,
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
sťažnosťou napadnutého rozhodnutia a o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012