Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 226/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti V., a. s., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. J. P.,

D., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti V. a. s., o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti V. a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) o žalobe žalobcov v 1. – 3. rade

o určenie neplatnosti zmluvy o budúcej kúpnej zmluve k nehnuteľnosti za dohodnutú kúpnu

cenu 2 836 800 Sk (ďalej len „zmluva o budúcej kúpnej zmluve“), ktorú okresný súd

rozsudkom z 10. augusta 2009 kvôli nepreukázaniu naliehavého právneho záujmu na

predmetnom určení zamietol. Potom, ako krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 31. marca 2010 potvrdil v merite veci označený rozsudok okresného súdu a súčasne tento

rozsudok zrušil vo výroku o trovách konania a v tejto časti vrátil vec na opätovné konanie

späť okresnému súdu, okresný súd vo veci trov opätovne rozhodol uznesením sp. zn.

z 27. januára 2011, ktorým zaviazal žalobcov v 1. – 3. rade povinnosťou

spoločne a nerozdielne uhradiť trovy v konaní úspešnej sťažovateľke (v procesnom

postavení žalovanej, pozn.). Krajský súd v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

sťažovateľkou napádaným uznesením z 28. apríla 2011 uznesenie okresného

súdu o trovách konania potvrdil (uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského

súdu nadobudli právoplatnosť 25. augusta 2011, pozn.).

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta nesprávnosť

a arbitrárnosť rozhodnutia krajského súdu sp. zn. z 28. apríla 2011, ktorý sa

stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že základným vymeriavacím základom

na určenie trov konania za jeden úkon právnej pomoci nemá byť v danom prípade hodnota

veci alebo práva, ktorá(é) je predmetnom sporu (v danom prípade by podľa sťažovateľky

táto hodnota sporu bola určiteľná podľa v zmluve o budúcej kúpnej zmluve dojednanej

kúpnej ceny, pozn.), ale podľa krajského súdu by tento vymeriavací základ mal byť určený

spôsobom, ako v prípade, keď hodnotu veci alebo práva nemožno v peniazoch vyjadriť,

resp. ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s uvedeným názorom krajského súdu, ktorý okrem

iného takto odôvodňuje:

„... Aj v prípade určovacích návrhov je možné určiť hodnotu veci resp. práva o ktoré

ide. V posudzovanom prípade bolo možné hodnotu sporu vyčísliť bez akýchkoľvek ťažkostí,

keďže táto zodpovedá dohodnutej kúpnej cene uvedenej zmluvnými stranami v spornej

zmluve o budúcej kúpnej zmluve.

... V súvislosti s vyššie uvedeným postupom odvolacieho súdu si sťažovateľka

dovoľuje poukázať na skutočnosť, že o trovách konania vedeného na Okresnom súde Dolný

Kubín pod sp. zn. bolo Krajským súdom v Žiline pôvodne rozhodnuté už

rozsudkom sp. zn. -267 zo dňa 25. 10. 2005... V tomto rozsudku bolo

o trovách konania rozhodnuté tak, že žalobcovia 1/ až 3/ boli povinní spoločne

a nerozdielne nahradiť sťažovateľke, ako účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný

úspech, trovy konania v sume 147 102,50 Sk. O trovách prvostupňového a odvolacieho

konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie a ust.

a pri určení výšky tarifnej hodnoty vychádzal z hodnoty sporu určenej v súlade s

ustanovením vyhlášky .., s vyhlášky MS SR č. 591/2002

Z. z. a a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.

t. z. vychádzal z hodnoty sporu určenej z hodnoty 2.836.800,- Sk, ktorá bola kúpnou cenou

nehnuteľnosti v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, neplatnosť ktorej bola predmetom

konania.

... Ak teda neskôr Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. zo dňa

28. 04. 2011... dospel k záveru, že pokiaľ v konaní ide o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy,

ide o vec, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch bez ohľadu na to, či bola uvedená

cena nehnuteľnosti v rámci zmluvy o budúcej kúpnej zmluve a teda súhlasil s určením výšky

základnej sadzby tarifnej odmeny za právne úkony v zmysle ustanovenia § 13 ods. 6

vyhlášky , vyhlášky a vyhlášky

č. , porušil základné právo sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v Žiline, bez toho aby v rozhodujúcom období t. j. v období

od 25. 10. 2005 do 28. 04. 2011 došlo k zmene skutkového stavu a zmene právnej úpravy,

ktorá upravuje náhradu trov konania a určenie výšky základnej sadzby tarifnej odmeny

za právne úkony dospel k dvom celkom rozdielnym rozhodnutiam o výške základnej sadzby

tarifnej odmeny za právne úkony, čo je v príkrom rozpore s princípom právnej istoty

a z tohto dôvodu rovnako porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 28. 04. 2011

bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa SR, spočívajúce v práve

na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a základné právo podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve

na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 28. 04. 2011 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie.

3. Zároveň sťažovateľka žiada priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

1484,70 € a túto poukázať jej právnemu zástupcovi. ...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011, a to tým, že podľa sťažovateľky krajský súd stotožniac sa s názorom

okresného súdu vec nesprávne právne posúdil, keď základnú sadzbu tarifnej odmeny za

každý úkon právnej pomoci poskytnutej právnym zástupcom sťažovateľky určil spôsobom

ako v prípade, keď hodnotu veci alebo práva nemožno v peniazoch vyjadriť, resp. ju možno

zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd

v dôsledku uvedeného pre nesprávne právne posúdenie veci jej arbitrárnym spôsobom

odoprel ňou uplatnený nárok na náhradu trov v sume predstavujúcej rozdiel medzi jej

priznanou sumou 1 198,28 € a ňou uplatnenou sumou 8 647,53 €.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v

súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Na druhej strane musí ústavný súd zdôrazniť, že iba celkom výnimočne podrobnejšie

preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov

konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia

z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej

interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty

svojvôle (mutatis mutandis , ).

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru konštatuje, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis ).

Krajský súd napádané uznesenie odôvodnil takto:

„… Preskúmaním odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie

nie je dôvodné. Žalovaný v rámci svojho odvolania namietal výšku náhrady trov konania

s tým, že nezodpovedá zákonnému nároku žalovaného. Predmetom konania v danej právnej

veci je neplatnosť právneho úkonu v zmysle . Podľa citovaného

zákonného ustanovenia návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä

o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny

záujem. Pri posudzovaní danosti naliehavého právneho záujmu je významné to, či výrok

rozhodnutia o tom, či tu právny vzťah alebo právo je, bude mať za následok zmenu práv

a povinností alebo postavenia navrhovateľa hmotnoprávnych vzťahov, a to za stavu, že

v danom čase nemôže uplatňovať svoje práva návrhom podľa § 80 písm. b), t.j. o splnení

povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva. Návrhom

podľa sa môže žalobca domáhať, aby súd uložil žalovaného povinnosť

niečo plniť, pričom môže ísť o rôzne plnenie, napr. o vydanie nehnuteľnosti, platenie kúpnej

ceny a pod.. V takom prípade, ak by sa žalobca v žalobe domáhal súčasne uplatnenia

neplatnosti zmluvy a uloženia povinnosti vrátiť plnenie z tejto zmluvy, trovy právneho

zastúpenia by sa priznali z hodnoty plnenia majúceho sa uhradiť. V konaní o určenie

neplatnosti kúpnej zmluvy, ide o vec, ktorej hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch bez

ohľadu na to, či bola uvedená cena nehnuteľnosti v rámci budúcej kúpnej zmluvy. Pokiaľ

prvostupňový súd rozhodol o priznanej výške trov právneho zastúpenia, keď základnú

sadzbu tarifnej odmeny za právne úkony určil v zmysle . vyhlášky ,

13 ods. 6 vyhlášky č. a vyhlášky č. , teda

z neurčitku, rozhodol správne.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. ...“

Podľa zákona (ďalej len „OSP“)

návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny

vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci

účinnej od 1. júla 1990 do 31. marca 2002 ak nemožno hodnotu veci vyjadriť v peniazoch

alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej pomoci je 200 Kčs, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

účinnej od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2004 ak nemožno hodnotu veci alebo práva

vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, základná

sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna desatina výpočtového

základu.

Podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „“) účinnej od 1. januára 2005 základná sadzba tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je

možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len

s nepomernými ťažkosťami.

Podľa vyhlášky č. v znení účinnom od 1. júna

2009 základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina

výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo

ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že základnou východiskovou premisou tohto

rozhodnutia je záver krajského súdu o absencii naliehavého právneho záujmu na určení,

v danom prípade neplatnosti budúcej kúpnej zmluvy (kvôli čomu bola napokon aj žaloba

zamietnutá v merite veci, pozn.), pričom krajský súd poukazuje na to, že o danosti, resp.

o prítomnosti naliehavého právneho záujmu možno hovoriť v prípade, ak prípadné určenie,

t. j. výrok o určení, bude znamenať zmenu v hmotnoprávnom postavení žalobcu, ktorý sa

z tohto dôvodu určenia domáhal. Vzhľadom na uvedené krajský súd uzavrel, že keďže

v danom prípade, keď na základe určovacou žalobou napádaného právneho úkonu (zmluve

o budúcej kúpnej zmluve) nedošlo medzi účastníkmi tejto zmluvy (ktorí boli súčasne

účastníkmi súdneho konania, pozn.) k žiadnemu plneniu, ktoré by sa malo v dôsledku

určenia vrátiť druhej strane, t. j. inými slovami, určovacím výrokom by v danom prípade

nedošlo k zmene hmotnoprávneho postavenia účastníkov, nemožno podľa krajského súdu

predmet tohto konania považovať za oceniteľný v peniazoch. A contrario krajský súd

dokonca nad rámec poznamenáva, že v budúcej kúpnej zmluve dojednaná kúpna cena by

bola základom pre výpočet trov konania iba v prípade, „... ak by sa žalobca v žalobe

domáhal súčasne uplatnenia neplatnosti zmluvy a uloženia povinnosti vrátiť plnenie z tejto

zmluvy, trovy právneho zastúpenia by sa priznali z hodnoty plnenia majúceho sa uhradiť“,

v danom prípade však o takúto žalobu nešlo.

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii citovaných ustanovení vyhlášok

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci, resp. právnych služieb

v spojení s ustanovením má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené

slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť

hodnotu (v danom prípade právneho úkonu) predovšetkým znamená vysporiadať sa

so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov

meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V danom prípade išlo o konanie vyvolané

určovacím návrhom žalobcov v zmysle , ktorého predmetom nad rámec

preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcov na žalobe bolo určenie, či zmluva

o budúcej kúpnej zmluve je alebo nie je platná. Keďže priamym predmetom zmluvy

o budúcej kúpnej zmluve bola budúca kúpna zmluva – budúci právny úkon, a nie predmet

kúpy alebo kúpna cena ako taká, podľa názoru ústavného súdu nemožno postup, v rámci

ktorého krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania základnú sadzbu tarifnej

odmeny právneho zástupcu sťažovateľky za ním poskytnuté úkony právnej pomoci,

resp. služby neodvodil priamo od budúcej kúpnej ceny nehnuteľností v sume 2 836 800 Sk,

t. j. 94 164,51 €, považovať za ústavne nekonformný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod

pochybovať o správnosti záveru krajského súdu o náhrade trov konania, v rámci ktorého

výšku advokátskej odmeny určil spôsobom ako v prípade, keď hodnotu predmetu konania

nemožno vyjadriť v peniazoch. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu. Krajský súd v napádanom uznesení v spojení s uznesením okresného súdu

dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet

konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type

súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť ( ).

V súvislosti s obrannou argumentáciou sťažovateľky, ktorá poukázala na skutočnosť,

že v danej veci krajský súd už v minulosti v skoršom svojom rozhodnutí vydanom v tom

istom konaní rozhodol o trovách konania odlišne od napádaného uznesenia, ústavný súd

konštatuje, že skutočnosť, že krajský súd pri rozhodovaní o trovách konania vo svojom

prvšom rozhodnutí zaujal odlišné právne stanovisko, čo sa týka základnej sadzby tarifnej

odmeny advokáta [toto bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. marca 2008 zrušené, pozn.], nebola pre ústavný

súd v konaní o sťažnosti sťažovateľky záväzná. Predmetné skoršie rozhodnutie krajského

súdu totiž nebolo ani v minulosti a ani v súčasnosti predmetom prieskumu ústavného súdu,

takže jeho závery nezakladajú automaticky predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených

v tomto prvšom rozhodnutí krajského súdu.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu

(resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať

stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov (, ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry –

súdnej praxe – v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo

zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však

namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala

objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe

novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné

znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (, ,

).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

sťažnosťou napadnutého rozhodnutia a o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd

o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012