Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 562/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. mája 2014 a postupom Krajského súdu

v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júla 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2014 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 19. mája 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. júla

2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 2. februára 2010 okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. „odsúdený... na základe schválenej dohody o vine a treste

na 7 rokov... 8 mesiacov... za použitia (asperačnej zásady)“.

Vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra 2011,

ktorým ústavný súd vyslovil, že v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží

páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú

v súlade s , sťažovateľ podal návrh na obnovu konania v jeho trestnej veci,

ktorému bolo vyhovené.

Obnovené konanie bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. , v ktorom

okresný súd rozsudkom z 19. mája 2014 opätovne odsúdil sťažovateľa na trest odňatia

slobody v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov. Prvostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol

odvolaním, o ktorom krajský súd uznesením sp. zn. z 23. júla 2014 rozhodol

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 19. mája 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. júla 2014

boli porušené jeho označené základné práva, čo odôvodnil takto:

„V mojom písomnom podaní zo dňa 28. 05. 2014 a zo dňa 13. 06. 2014 som namietal

postup okresného súdu, nakoľko trest v pôvodnom konaní bol zrušený v môj prospech.

Dohoda mi v pôvodnom konaní bola ponúknutá dva krát, opravujem, päť krát, ale

v obnovenom konaní mi bola odmietnutá. Citoval som ustanovenia a

ods. 2 , ktoré boli v konaní porušené.

2

Namietal som postup prokurátora, ktorý podal obžalobu práve na základe môjho

pôvodného úplného priznania v rámci konania o dohode o vine a treste, takúto dohodu mi

znovu neponúkol, čím konal v môj neprospech, pretože oproti pôvodnému konaniu nevyužil

zmierňujúci , na ktorého použitie bol zákonný dôvod v prvom konaní, a teda sa mal

použiť i v konaní obnovenom.

Okresný súd sa nezaoberal ani ďalšou poľahčujúcou okolnosťou, a to § 36 písm. d)

, že som trestný čin spáchal vo veku blízkom mladistvému.

V ďalšom písomnom podaní z 19. 06. 2014 som... uviedol, že uložený trest je

neprimeraný, nespĺňa požiadavky spravodlivosti a napadnutý výrok o treste nezodpovedá

doterajšiemu priebehu konania. V pôvodnom konaní súd uložil trest odňatia slobody pod

zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. V novom konaní ide ale de facto o trest

prísnejší vo vzťahu k mojej osobe, a to v tom zmysle, že za účinnosti nového znenia § 41

ods. 2 , nebol uložený trest ani na spodnej hranici trestnej sadzby, ale dokonca nad túto

zákonom stanovenú dolnú hranicu.

Ďalej som v podaní uviedol, že súd by mal pri novom rozhodovaní o treste aplikovať

rovnaký postup a rovnaké zásady, aké si osvojil pri pôvodnom konaní, keď oproti

pôvodnému rozhodnutiu nedošlo k žiadnej zmene skutkových okolností, teda súd rozhodoval

za úplne totožného skutkového stavu. Pokiaľ tomu tak nie je, potom dovolaním napadnutý

výrok o treste neobstojí pre svoju arbitrárnosť.“

Sťažovateľ je presvedčený, že „Obe napadnuté rozhodnutia, ako rozsudok

Okresného súdu tak i uznesenie Krajského súdu postrádajú náležitosti uvedené v ust. § 168

ods. 1 . V rozsudku Okresného súdu nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s obhajobou, akými

právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa zákona

v otázke trestu, obmedzil sa len na mechanické konštatovanie známych skutočností

o priebehu spáchanej trestnej činnosti, zopakovanie jej právnej kvalifikácie a výšky trestu

odňatia slobody uloženého v pôvodnom konaní a vymenoval poľahčujúce a priťažujúce

okolnosti, následne konštatoval uloženie rovnakého trestu odňatia slobody, ako v pôvodnom

konaní.

Krajský súd vo svojom uznesení rovnako v odôvodnení len zopakoval, respektíve

odkázal na odôvodnenie a závery prvostupňového súdu, ktoré de facto neexistujú

a s dôvodmi dovolania sa nevysporiadal, len citoval ustanovenia o ukladaní trestu

a výklady o jeho účele. Charakter rozhodnutia o povolení obnovy konania nazval dokonca

formálnym.

S námietkami obhajoby sa vôbec nevysporiadal, opätovne len mechanicky zopakoval

závery prvostupňového súdu, pritom je zjavné z oboch rozhodnutí, že bol konaním oboch

súdov porušený i , ktorý prikazuje retroaktivitu priaznivú pre páchateľa,

čo v spojení s § 405 písm. b) znamená, že vzhľadom na povolenie obnovy konania pre

nesúladnosť vety za bodkočiarkou v , by táto v novom konaní použitá byť

nemala, ale všetky ostatné postupy a právne normy, napr. , by mali ostať zachované

tým skôr, že tieto boli aj retrospektívne v prospech páchateľa. Odvolací súd síce poučil

odvolateľa o práve prokurátora uzavrieť dohodu o vine a treste, do ktorého ho ani

obžalovaný, ani súd nemôžu nútiť, opomenul však podstatný fakt, že sťažovateľ sa

v pôvodnom konaní v plnom rozsahu priznal a svoj čin oľutoval práve v konaní o dohode

o vine a treste, čím sa nepriaznivo dotkol jeho práva na spravodlivý súdny proces.

Rovnako chýba odôvodnenie i v časti uznesenia Krajského súdu, kde konštatuje,

že sťažovateľovi nemohla byť priznaná poľahčujúca okolnosť podľa iba

konštatuje, že táto môže byť priznaná iba páchateľovi, u ktorého mal vek zrejmý vplyv

na jeho rozumovú alebo vôľovú vyspelosť a spôsobilosť, ako však dospel k presvedčeniu,

že v tomto prípade tomu tak nebolo, to z uznesenia nie je zrejmé, rovnako ako nie je zrejmé,

ako odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie argumenty týkajúce sa zistení

o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach sú bezvýznamné a nezodpovedajúce zákonu.“.

Sťažovateľ ďalej dôvodí, že „Za súčasť spravodlivého procesu je nutné považovať

aj to, že súd sa pri ukladaní trestu primárne riadi trestnou sadzbou v zmysle ustanovení

zákona a sekundárne svojou aplikačnou úvahou, ktorá je však prelomená práve

ustanovením , ak sú na to splnené zákonné podmienky. Ak teda boli splnené zákonné

podmienky na použite v pôvodnom konaní, potom nutne musia byť splnené

i v konaní obnovenom, a to tým skôr, že v obnovenom konaní súd hľadel na páchateľa

akoby nebol trestaný, resp. odsúdený. ak by teda súd bol vychádzal z trestnej sadzby, ktorej

spodná hranica je 7 rokov za najprísnejšie trestný čin, potom by nutne za daných okolností,

4

pri zachovaní postupu z pôvodného konania nemohol uložiť páchateľovi trest dokonca

nad spodnú hranicu trestnej sadzby.

Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obžalovaného

a v tomto prípade ani postup akým dospel súd k svojim konštatovaniam, sú potom právne

závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je

potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, čl. 46

ods. 1 a Dohovoru.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa, zakotvené v SR a v

Dohovoru, ako i v čl. 36 ods. 1 Listiny v nadväznosti na nesúlad s § 405 písm. b) a s § 404

ods. 2 (s poukazom na R 38/1998) boli postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš

v spojení s postupom Krajského súdu Žilina porušené.

Ruší sa rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 19. 05. 2014, sp. zn.:

a uznesenie Krajského súdu Žilina z 23. 07. 2014 sp. zn.: a vec

sa vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

návrhu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutiami okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ku ktorému malo dôjsť svojvôľou všeobecných súdov pri rozhodovaní

o výške sťažovateľovi uloženého trestu odňatia slobody.

Podľa a obdobne listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

6

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu práv okresným súdom

Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 19. mája

2014 mohol sťažovateľ podať odvolanie, ktorým mal možnosť namietať tie isté skutočnosti

ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, čo v konečnom dôsledku aj urobil, a o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (urobil tak uznesením sp. zn.

z 23. júla 2014) a v prípade zistenia zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, príp. práva na spravodlivé súdne konanie prvostupňovým rozhodnutím týmto

právam poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv krajským súdom

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal porušenie zásad

spravodlivého procesu ( , listiny a dohovoru)

aj postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 23. júla 2014. Vo svojej

sťažnosti argumentoval tým, že jemu uložený trest odňatia slobody je neprimeraný, nespĺňa

požiadavky spravodlivosti a nezodpovedá výsledkom konania. Trest uložený v obnovenom

konaní sťažovateľ považuje za prísnejší než ten, ktorý mu bol uložený v pôvodnom konaní,

keďže nebol uložený ani na dolnej hranici trestnej sadzby, pritom v pôvodnom konaní mu

bol trest znížený pod dolnú hranicu. Podľa sťažovateľa bol nesprávny postup všeobecných

súdov, pokiaľ v obnovenom konaní neaplikovali rovnané postupy a zásady ako v pôvodnom

konaní, najmä pokiaľ ide o zníženie trestu v zmysle ustanovení .

Rozhodnutia vydané v obnovenom konaní sťažovateľ považuje za neodôvodnené

a arbitrárne.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity zakotvený v

znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa

zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani

v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných

právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

8

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaním z 8. januára 2015 doručeným okresnému

súdu 11. februára 2015 podal prostredníctvom svojho obhajcu proti „rozsudku Okresného

súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 19. 05. 2014, č. k.: v spojení s uznesením

Krajského súdu v Žiline zo dňa 23. 07. 2014, č. k.: “ dovolanie, z obsahu

ktorého vyplýva, že sťažovateľ v ňom okrem iného namietal rovnaké skutočnosti, ktoré

predostrel aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu smerujúcej proti rozhodnutiam

okresného súdu a krajského súdu. Svedčia o tom napr. aj tvrdenia uvedené v dovolaní:

„V pôvodnom konaní... súd uložil... najpriaznivejší trest, aký... dovoľoval uložiť v tom čase

platný a účinný Tr. zákon... V obnovenom konaní... súdy rozhodli... neprimerane prísne,

keď... uložili trest nad dolnú hranicu trestnej sadzby... Rovnaký skutok....súdy v pôvodnom

a obnovenom konaní hodnotili z hľadiska ukladanie trestu rôzne, avšak bez priliehavého

právneho zdôvodnenia odlišného prístupu k ukladaniu trestu za totožného skutkového stavu

a všetkých okolností týkajúcich sa osoby páchateľa ako aj okolností spáchania skutku.

Za najzávažnejšie pochybenie... dovolateľ považuje to, že prvostupňový ako aj odvolací súd

v rámci... obnoveného konania nesprávne aplikovali ust. § 37 písm. h) Tr. zákona

za súčasného použitia ust. § 41 ods. 2 Tr. zákona.“

Dovolacie konanie je najvyšším súdom vedené pod sp. zn.

a do predbežného prerokovania aktuálnej sťažnosti ústavným súdom o dovolaní sťažovateľa

ešte nebolo rozhodnuté.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že o ochrane označených práv,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k uneseniu krajského súdu

rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti

na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje

právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto

situácii zodpovedá aplikácia , podľa ktorého je sťažnosť

neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa situácia, keď najvyšší súd dovolanie odmietne. Pre tento prípad

ústavný súd majúc na zreteli účel práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, konštatuje,

že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania bude

sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom

súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

10

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd upustil aj od pristúpenia

k odstraňovaniu nedostatku zákonnej náležitosti sťažnosti spočívajúcej v povinnom

právnom zastúpení sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015