Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 562/2015
PDF · 205.79 KB
No categories available
III. ÚS 562/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T 19/2014 a jeho rozsudkom z 19. mája 2014 a postupom Krajského súdu
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 56/2014 a jeho uznesením z 23. júla 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2014 doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 19/2014 a jeho rozsudkom z 19. mája 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 56/2014 a jeho uznesením z 23. júla
2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 2. februára 2010 okresným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 7/2010 „odsúdený... na základe schválenej dohody o vine a treste
na 7 rokov... 8 mesiacov... za použitia § 41 ods. 2 TZ (asperačnej zásady)“.
Vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2011,
ktorým ústavný súd vyslovil, že § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží
páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú
v súlade s čl. 1 ústavy, sťažovateľ podal návrh na obnovu konania v jeho trestnej veci,
ktorému bolo vyhovené.
Obnovené konanie bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 2 T 19/2014, v ktorom
okresný súd rozsudkom z 19. mája 2014 opätovne odsúdil sťažovateľa na trest odňatia
slobody v trvaní 7 rokov a 8 mesiacov. Prvostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol
odvolaním, o ktorom krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 56/2014 z 23. júla 2014 rozhodol
tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ je toho názoru, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 19/2014
z 19. mája 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 56/2014 z 23. júla 2014
boli porušené jeho označené základné práva, čo odôvodnil takto:
„V mojom písomnom podaní zo dňa 28. 05. 2014 a zo dňa 13. 06. 2014 som namietal
postup okresného súdu, nakoľko trest v pôvodnom konaní bol zrušený v môj prospech.
Dohoda mi v pôvodnom konaní bola ponúknutá dva krát, opravujem, päť krát, ale
v obnovenom konaní mi bola odmietnutá. Citoval som ustanovenia § 394 ods. 1 TP a § 404
ods. 2 TP, ktoré boli v konaní porušené.
2
Namietal som postup prokurátora, ktorý podal obžalobu práve na základe môjho
pôvodného úplného priznania v rámci konania o dohode o vine a treste, takúto dohodu mi
znovu neponúkol, čím konal v môj neprospech, pretože oproti pôvodnému konaniu nevyužil
zmierňujúci § 39 TZ, na ktorého použitie bol zákonný dôvod v prvom konaní, a teda sa mal
použiť i v konaní obnovenom.
Okresný súd sa nezaoberal ani ďalšou poľahčujúcou okolnosťou, a to § 36 písm. d)
TZ, že som trestný čin spáchal vo veku blízkom mladistvému.
V ďalšom písomnom podaní z 19. 06. 2014 som... uviedol, že uložený trest je
neprimeraný, nespĺňa požiadavky spravodlivosti a napadnutý výrok o treste nezodpovedá
doterajšiemu priebehu konania. V pôvodnom konaní súd uložil trest odňatia slobody pod
zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. V novom konaní ide ale de facto o trest
prísnejší vo vzťahu k mojej osobe, a to v tom zmysle, že za účinnosti nového znenia § 41
ods. 2 TZ, nebol uložený trest ani na spodnej hranici trestnej sadzby, ale dokonca nad túto
zákonom stanovenú dolnú hranicu.
Ďalej som v podaní uviedol, že súd by mal pri novom rozhodovaní o treste aplikovať
rovnaký postup a rovnaké zásady, aké si osvojil pri pôvodnom konaní, keď oproti
pôvodnému rozhodnutiu nedošlo k žiadnej zmene skutkových okolností, teda súd rozhodoval
za úplne totožného skutkového stavu. Pokiaľ tomu tak nie je, potom dovolaním napadnutý
výrok o treste neobstojí pre svoju arbitrárnosť.“
Sťažovateľ je presvedčený, že „Obe napadnuté rozhodnutia, ako rozsudok
Okresného súdu tak i uznesenie Krajského súdu postrádajú náležitosti uvedené v ust. § 168
ods. 1 TP. V rozsudku Okresného súdu nie je zrejmé, ako sa vysporiadal s obhajobou, akými
právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa zákona
v otázke trestu, obmedzil sa len na mechanické konštatovanie známych skutočností
o priebehu spáchanej trestnej činnosti, zopakovanie jej právnej kvalifikácie a výšky trestu
odňatia slobody uloženého v pôvodnom konaní a vymenoval poľahčujúce a priťažujúce
okolnosti, následne konštatoval uloženie rovnakého trestu odňatia slobody, ako v pôvodnom
konaní.
Krajský súd vo svojom uznesení rovnako v odôvodnení len zopakoval, respektíve
odkázal na odôvodnenie a závery prvostupňového súdu, ktoré de facto neexistujú
a s dôvodmi dovolania sa nevysporiadal, len citoval ustanovenia TZ o ukladaní trestu
a výklady o jeho účele. Charakter rozhodnutia o povolení obnovy konania nazval dokonca
formálnym.
S námietkami obhajoby sa vôbec nevysporiadal, opätovne len mechanicky zopakoval
závery prvostupňového súdu, pritom je zjavné z oboch rozhodnutí, že bol konaním oboch
súdov porušený i čl. 50 ods. 6 ústavy, ktorý prikazuje retroaktivitu priaznivú pre páchateľa,
čo v spojení s § 405 písm. b) znamená, že vzhľadom na povolenie obnovy konania pre
nesúladnosť vety za bodkočiarkou v § 41 ods. 2 TZ, by táto v novom konaní použitá byť
nemala, ale všetky ostatné postupy a právne normy, napr. § 39 TZ, by mali ostať zachované
tým skôr, že tieto boli aj retrospektívne v prospech páchateľa. Odvolací súd síce poučil
odvolateľa o práve prokurátora uzavrieť dohodu o vine a treste, do ktorého ho ani
obžalovaný, ani súd nemôžu nútiť, opomenul však podstatný fakt, že sťažovateľ sa
v pôvodnom konaní v plnom rozsahu priznal a svoj čin oľutoval práve v konaní o dohode
o vine a treste, čím sa nepriaznivo dotkol jeho práva na spravodlivý súdny proces.
Rovnako chýba odôvodnenie i v časti uznesenia Krajského súdu, kde konštatuje,
že sťažovateľovi nemohla byť priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. a) TZ iba
konštatuje, že táto môže byť priznaná iba páchateľovi, u ktorého mal vek zrejmý vplyv
na jeho rozumovú alebo vôľovú vyspelosť a spôsobilosť, ako však dospel k presvedčeniu,
že v tomto prípade tomu tak nebolo, to z uznesenia nie je zrejmé, rovnako ako nie je zrejmé,
ako odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie argumenty týkajúce sa zistení
o poľahčujúcich a priťažujúcich okolnostiach sú bezvýznamné a nezodpovedajúce zákonu.“.
Sťažovateľ ďalej dôvodí, že „Za súčasť spravodlivého procesu je nutné považovať
aj to, že súd sa pri ukladaní trestu primárne riadi trestnou sadzbou v zmysle ustanovení
zákona a sekundárne svojou aplikačnou úvahou, ktorá je však prelomená práve
ustanovením § 39 TZ, ak sú na to splnené zákonné podmienky. Ak teda boli splnené zákonné
podmienky na použite § 39 TZ v pôvodnom konaní, potom nutne musia byť splnené
i v konaní obnovenom, a to tým skôr, že v obnovenom konaní súd hľadel na páchateľa
akoby nebol trestaný, resp. odsúdený. ak by teda súd bol vychádzal z trestnej sadzby, ktorej
spodná hranica je 7 rokov za najprísnejšie trestný čin, potom by nutne za daných okolností,
4
pri zachovaní postupu z pôvodného konania nemohol uložiť páchateľovi trest dokonca
nad spodnú hranicu trestnej sadzby.
Ak odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje vysporiadanie sa s obranou obžalovaného
a v tomto prípade ani postup akým dospel súd k svojim konštatovaniam, sú potom právne
závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní, preto je
potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, čl. 46
ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa, zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1
Dohovoru, ako i v čl. 36 ods. 1 Listiny v nadväznosti na nesúlad s § 405 písm. b) a s § 404
ods. 2 TP (s poukazom na R 38/1998) boli postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš
v spojení s postupom Krajského súdu Žilina porušené.
Ruší sa rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 19. 05. 2014, sp. zn.:
2 T 19/2014 a uznesenie Krajského súdu Žilina z 23. 07. 2014 sp. zn.: 2 To 56/2014 a vec
sa vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na nové konanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
návrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutiami okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 19/2014 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 56/2014, ku ktorému malo dôjsť svojvôľou všeobecných súdov pri rozhodovaní
o výške sťažovateľovi uloženého trestu odňatia slobody.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
6
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu práv okresným súdom
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04,
IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).
Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 19. mája
2014 mohol sťažovateľ podať odvolanie, ktorým mal možnosť namietať tie isté skutočnosti
ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu, čo v konečnom dôsledku aj urobil, a o ktorom bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd (urobil tak uznesením sp. zn. 2 To 56/2014
z 23. júla 2014) a v prípade zistenia zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, príp. práva na spravodlivé súdne konanie prvostupňovým rozhodnutím týmto
právam poskytnúť primeranú ochranu. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu práv krajským súdom
Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietal porušenie zásad
spravodlivého procesu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru)
aj postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 56/2014 z 23. júla 2014. Vo svojej
sťažnosti argumentoval tým, že jemu uložený trest odňatia slobody je neprimeraný, nespĺňa
požiadavky spravodlivosti a nezodpovedá výsledkom konania. Trest uložený v obnovenom
konaní sťažovateľ považuje za prísnejší než ten, ktorý mu bol uložený v pôvodnom konaní,
keďže nebol uložený ani na dolnej hranici trestnej sadzby, pritom v pôvodnom konaní mu
bol trest znížený pod dolnú hranicu. Podľa sťažovateľa bol nesprávny postup všeobecných
súdov, pokiaľ v obnovenom konaní neaplikovali rovnané postupy a zásady ako v pôvodnom
konaní, najmä pokiaľ ide o zníženie trestu v zmysle ustanovení § 39 Trestného zákona.
Rozhodnutia vydané v obnovenom konaní sťažovateľ považuje za neodôvodnené
a arbitrárne.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ako už bolo uvedené, princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy
znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa
zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani
v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných
právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
8
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podaním z 8. januára 2015 doručeným okresnému
súdu 11. februára 2015 podal prostredníctvom svojho obhajcu proti „rozsudku Okresného
súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 19. 05. 2014, č. k.: 2 T/19/2014 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Žiline zo dňa 23. 07. 2014, č. k.: 2 To/56/2014“ dovolanie, z obsahu
ktorého vyplýva, že sťažovateľ v ňom okrem iného namietal rovnaké skutočnosti, ktoré
predostrel aj v sťažnosti doručenej ústavnému súdu smerujúcej proti rozhodnutiam
okresného súdu a krajského súdu. Svedčia o tom napr. aj tvrdenia uvedené v dovolaní:
„V pôvodnom konaní... súd uložil... najpriaznivejší trest, aký... dovoľoval uložiť v tom čase
platný a účinný Tr. zákon... V obnovenom konaní... súdy rozhodli... neprimerane prísne,
keď... uložili trest nad dolnú hranicu trestnej sadzby... Rovnaký skutok....súdy v pôvodnom
a obnovenom konaní hodnotili z hľadiska ukladanie trestu rôzne, avšak bez priliehavého
právneho zdôvodnenia odlišného prístupu k ukladaniu trestu za totožného skutkového stavu
a všetkých okolností týkajúcich sa osoby páchateľa ako aj okolností spáchania skutku.
Za najzávažnejšie pochybenie... dovolateľ považuje to, že prvostupňový ako aj odvolací súd
v rámci... obnoveného konania nesprávne aplikovali ust. § 37 písm. h) Tr. zákona
za súčasného použitia ust. § 41 ods. 2 Tr. zákona.“
Dovolacie konanie je najvyšším súdom vedené pod sp. zn. 1 Tdo 17/2015
a do predbežného prerokovania aktuálnej sťažnosti ústavným súdom o dovolaní sťažovateľa
ešte nebolo rozhodnuté.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že o ochrane označených práv,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude vo vzťahu k uneseniu krajského súdu
rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti
na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje
právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto
situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť
neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09, III. ÚS 227/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná
za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľa situácia, keď najvyšší súd dovolanie odmietne. Pre tento prípad
ústavný súd majúc na zreteli účel práv, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, konštatuje,
že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania bude
sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti na ústavnom
súde týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
10
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd upustil aj od pristúpenia
k odstraňovaniu nedostatku zákonnej náležitosti sťažnosti spočívajúcej v povinnom
právnom zastúpení sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015