Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 175/2022

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a sudcov Petra Molnára a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľa LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, Banská Bystrica, IČO 36 038 351, zastúpeného JUDr. Pavlom Halajom, advokátom, Námestie slobody 2, Revúca, proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k. -640 z 23. júla 2021 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci

1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. októbra 2021 domáha vyslovenia porušenia základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu podľa a , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Sťažovateľ navrhuje napadnuté uznesenie v jeho druhom výroku zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.

2. Z ústavnej sťažnosti a napadnutého uznesenia vyplýva nasledovný stav veci: Sťažovateľ bol úspešnou stranou v spore, v ktorom sa proti nemu ako žalovanému v 2. rade žalobca , domáhal odstránenia krívd minulého režimu v zmysle o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“), keď žiadal o navrátenie vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam a o vydanie týchto nehnuteľností.

3. O nároku sťažovateľa na náhradu trov konania proti žalobcovi bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. -578 zo 14. decembra 2017, ktoré v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -589 z 21. augusta 2019 nadobudlo právoplatnosť 2. októbra 2019. O výške náhrady trov konania rozhodol okresný súd uznesením č. k. -613 z 28. januára 2021 vydaným vyšším súdnym úradníkom, v ktorom pri vyčíslení trov konania vychádzal z hodnoty veci, aplikujúc Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4. Na základe žalobcom podanej sťažnosti proti uzneseniu z 28. januára 2021 rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie vyššieho súdneho úradníka zmenil tak, že druhým výrokom uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 1 860,78 eur. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd s odvolaním sa na nález ústavného súdu č. k. -44 z 9. februára 2021 uviedol, že pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny je potrebné aplikovať , keďže v zmysle záverov uvedeného nálezu ústavného súdu podstatou reštitučného konania bolo posúdenie splnenia podmienok podľa , to znamená, že pre účely náhrady trov konania ide o taký predmet sporu, ktorý nie je peniazmi oceniteľný.

II.

Argumentácia sťažovateľa

5. Ťažiskovým predmetom ústavnej sťažnosti je spor o aplikáciu príslušného ustanovenia pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby. Nepriznanie plnej náhrady trov konania považuje sťažovateľ za porušenie jeho práv. Zastáva názor, že v spore o určenie vlastníckeho práva mal byť aplikovaný , ktorého doslovný (gramatický) výklad nepripúšťa inú možnosť. Vo svojej argumentácii polemizuje s názorom vyjadreným v náleze ústavného súdu č. k. -44 z 9. februára 2021 a poukazuje na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ktorá sa ustálila v tom, že v spore o určenie vlastníckeho práva sa základná sadzba tarifnej odmeny určuje z hodnoty veci, ktorá je jeho predmetom. Výklad okresného súdu s použitím sťažovateľ nie je ochotný akceptovať aj s ohľadom na to, že vo väčšine obdobných prípadov reštitučných sporov priznávali súdy úspešným žalobcom – útvarom cirkvi, plnú náhradu trov konania a pri určení jej výšky vychádzali z . Pre sťažovateľa to de facto znamená, že napriek úspechu v spore a napriek tomu, že mu bola priznaná plná náhrada trov konania, príde o časť svojho majetku predstavujúcu rozdiel medzi priznanou náhradou trov konania podľa a odmenou, ktorú svoju právnemu zástupcovi uhradil alebo musí uhradiť podľa . Napadnuté uznesenie podľa jeho názoru nedostatočným a nepreskúmateľným spôsobom odôvodňuje výpočet odmeny advokáta, a preto nespĺňa požiadavky vyplývajúce z a dohovoru. Porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu došlo k zníženiu jeho majetku, a tým i k porušeniu jeho majetkových práv.

6. Nález ústavného súdu č. k. -44 z 9. februára 2021, o ktorý okresný súd oprel svoje rozhodnutie, sťažovateľ označuje za prelomový, pretože v ňom ústavný súd konštatuje, že

doslovný výklad učinený všeobecným súdom je protiústavný a porušuje práva útvaru cirkvi, čo žiaden senát ústavného súdu dosiaľ nekonštatoval. Práve naopak, ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pripustil možnosť výkladu v prospech . Napriek zneniu IV. senát ústavného súdu nepredložil vtedajšiu ústavnú sťažnosť útvaru cirkvi na rozhodnutie plénu ústavného súdu. Následne sťažovateľ podrobuje kritike samotný nález ústavného súdu.

7. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby senát ústavného súdu po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie túto predložil plénu ústavného súdu na zjednotenie právnych názorov senátov a, pokiaľ sa tak nestane, navrhuje, aby na tento účel bola táto ústavná sťažnosť predložená plénu ústavného súdu predsedom ústavného súdu.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8 . Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie označených práv sťažovateľa napadnutým uznesením okresného súdu o výške trov konania z dôvodu nesprávnej aplikácie , hoci išlo v prerokovávanej veci o spor, ktorého predmet bol oceniteľný peniazmi, a teda opodstatňoval použitie .

III.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru:

9. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe intenzitu zakladajúcu porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z judikatúry ústavného súdu (, , ) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorej sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napádaného výroku o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v , , , , z novšej judikatúry , , , ).

10. Taktiež je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie okresného súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle ), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej

veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , , ).

11. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti v minulosti viackrát posudzoval postup všeobecných súdov, ktoré pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania v rámci konania o cirkevných reštitúciách aplikovali pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby (neoceniteľný predmet konania) s poukazom na osobitný charakter konania podľa . Odôvodnenie aplikácie všeobecnými súdmi ústavný súd vyhodnotil ako ústavne akceptovateľné, a z tohto dôvodu ústavné sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol (, , , , ). Pre objektívnosť a reagujúc tak aj na argumenty sťažovateľa je však potrebné uviesť, že vo veci sp. zn. ústavný súd pripustil, že oba výklady týkajúce sa určenia základnej sadzby tarifnej odmeny pri reštitučných sporoch vrátane doslovného výkladu možno považovať za ústavne konformné.

12. V náleze č. k. z 9. februára 2021 ústavný súd pristúpil k meritórnemu preskúmaniu postupu všeobecného súdu, ktorý pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny v reštitučnom konaní vychádzal z a v rámci neho sa ústavný súd zaoberal konkurenciou dvoch do úvahy prichádzajúcich ustanovení pri určovaní základnej sadzby tarifnej odmeny [ versus ], ktorú vyhodnotil v prospech záveru o neoceniteľnosti predmetu sporu. Zdôraznil, že v danom prípade nejde o bežnú určovaciu žalobu o určenie vlastníka nehnuteľnosti, ktorá by odôvodňovala použitie , ale o žalobu špecifickú tým, že v nej ide o posúdenie splnenia podmienok na umožnenie nápravy krívd minulosti. Do popredia sa tak dostal zmysel a špeciálna povaha .

13. Na citovaný nález následne nadviazal ústavný súd uznesením č. k. z 26. januára 2022, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť totožného sťažovateľa, v ktorej uplatnil takmer identickú argumentáciu ako v tejto ústavnej sťažnosti. Ústavný súd v predmetnom uznesení sťažovateľovi ozrejmil, že hoci gramatický výklad, na ktorý sťažovateľ poukazoval, je legitímnym spôsobom aplikácie práva, pri jeho použití je nevyhnutné dbať na to, aby sa nestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých spornou normou (), tak ako to bolo v posudzovanom prípade. Ústavný súd už viackrát zdôraznil, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (, , m. m. ).

14. Z uvedenej judikatúry ústavný súd vychádzal aj v jednom zo svojich posledných rozhodnutí (nález č. k. -58 zo 16. februára 2022), ktorým vyhovel ústavnej sťažnosti útvaru

cirkvi a zrušil uznesenia konajúceho súdu o výške náhrady trov konania, pričom okresnému súdu vytkol, že pri aplikácii vychádzal výhradne z gramatického výkladu dotknutého ustanovenia a vôbec nezohľadnil špecifické okolnosti prerokovávanej veci, a to osobitný predmet konania, zmysel a účel ani judikatúru ústavného súdu k tejto problematike. Ústavný súd tak nadviazal na právne závery prijaté vo veci sp. zn. a zopakoval, že vzhľadom na špecifickú povahu nemožno nároky na základe neho uplatňované v súdnom konaní stotožňovať s klasickými žalobami o vydanie nehnuteľností, v ktorých by sa tarifná odmena advokáta určovala z tarifnej hodnoty veci podľa , keďže predmetom takéhoto konania je posúdenie splnenia podmienok podľa , čo pre účely náhrady trov konania predstavuje peniazmi neoceniteľný predmet konania.

15. V uvedenom sumári rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa otázky posudzovania náhrady trov konania v rámci konania o cirkevných reštitúciách tak možno nájsť odpoveď na argument sťažovateľa o prelomovosti nálezu IV. senátu ústavného súdu. Ako vyplýva z uvedeného, otázku (ne)oceniteľnosti predmetu sporu v takomto type konaní možno považovať za ustálenú, a preto námietka sťažovateľa neobstojí a rovnako z totožného dôvodu nie sú opodstatnené ani návrhy sťažovateľa na uplatnenie postupu podľa .

16. Z týchto záverov prijatých ústavným súdom v citovaných rozhodnutiach vychádzal aj okresný súd vo svojom napadnutom uznesení, preto bez potreby detailnejšieho vysporiadavania sa s polemikou sťažovateľa s nálezom ústavného súdu vo veci sp. zn. vyhodnotil ústavný súd námietku sťažovateľa o nesprávnosti aplikácie právnej normy na prejednávaný prípad ako celkom neopodstatnenú. Na tomto mieste sa žiadať dodať, že je zavádzajúce tvrdenie sťažovateľa o tom, že mu nebola priznaná plná náhrada trov konania, pretože táto mu bola priznaná v plnej výške uznesením okresného súdu č. k. -578 zo 14. decembra 2017 v spojení s potvrdzujúcim uznesením krajského súdu č. k. -589 z 21. augusta 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. októbra 2019, v rozsahu 100 %. Samotná skutočnosť, že sťažovateľ má na prejednávanú vec v otázke vyčíslenia trov konania a aplikácie ustanovení odlišný názor, však bez ďalšieho neznamená porušenie ním označených práv.

17. V okolnostiach tejto veci preto nemožno závery okresného súdu vyhodnotiť ako svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný tak dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľa aj vzhľadom na už citovanú judikatúru ústavného súdu nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom uznesení.

18. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva podľa dohovoru a napadnutým uznesením okresného súdu nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala porušenie označených práv a možnosť vyslovenia ich porušenia po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako zjavne neopodstatnenú.

III.2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu:

19. Dôsledkom napadnutého uznesenia okresného súdu (zo subjektívneho hľadiska) je stav, keď sťažovateľovi je priznané právo na náhradu trov konania v nižšej výške, než mu podľa vlastného názoru patrilo, a to v súvislosti so (podľa sťažovateľa) spornou aplikáciou vzájomne konkurujúcich si ustanovení . Keďže je evidentné, že vyslovenie porušenia vlastníckych práv sťažovateľa bolo v okolnostiach danej veci podmienené zistením porušenia práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, k čomu nedošlo, nemožno z objektívneho hľadiska uvedený právny stav považovať za porušenie jeho základného práva podľa , resp. podľa dodatkového protokolu.

20. S ohľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol aj v tejto časti podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.3. K namietanému porušeniu základného práva podľa :

21. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nekonkretizoval, porušenie ktorého z čiastkových práv, ktoré tvoria obsah , namieta. Navyše, v ústavnej sťažnosti absentuje akékoľvek relevantné odôvodnenie tvrdeného porušenia , ktoré by malo ústavnoprávny rozmer.

22. Odôvodnenie návrhu je pritom podľa zákonom danou podmienkou konania pred ústavným súdom. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane konštatoval, že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami ( a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

23. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania i jeho ostatnými požadovanými zákonnými náležitosťami osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

24. Vzhľadom na to, že nedostatok odôvodnenia, ktoré predstavuje podstatnú náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa (vyplývajú z neho totiž dôvody návrhu, ktorými je ústavný súd podľa viazaný), nie je možné považovať za odstrániteľný nedostatok, ktorý je možné odstrániť po uplynutí lehoty stanovenej v , o to viac v prípade, ak je sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd v okolnostiach daného prípadu sťažovateľa na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti spočívajúcich v nedostatočnom odôvodnení ústavnej sťažnosti nevyzýval (m. m. ).

25. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva podľa odmietol podľa pre nedostatok náležitostí ustanovených zákonom.

26. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti, keďže

rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2022

Jana Laššáková

predsedníčka senátu