Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 100/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Hopferova s. r. o., Bajzova 2, Košice, v mene ktorej koná JUDr. Martina

Hopferová, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 24. septembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich

základných práv podľa a 4 a (ďalej

len „ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie práva vlastniť a užívať majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. septembra 2019 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka spochybňuje v rámci napadnutého

rozsudku iba výrok č. I, ktorým odvolací súd rozhodol o trovách prvoinštančného konania.

Z ústavnej sťažnosti zároveň vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom sp. zn. z 3. decembra 2018 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)

rozhodol v konaní, v ktorom sa sťažovateľka ako žalobkyňa domáhala od žalovaného

zaplatenia sumy 16 900 € s príslušenstvom z titulu pôžičky. Okresný súd rozsudkom žalobu

zamietol (výrok č. I) a priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % žalovanému

(výrok č. II).

3. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie. V ústavnej

sťažnosti sťažovateľka uviedla: „Vo vzťahu k trovám konania sa odvolala na ustanovenie

, pričom podrobne opísala

v čom vidí existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa.“

Sťažovateľka v odvolaní poukázala na skutočnosť, že v konaní pred okresným súdom

jej bol rozhodnutím Centra právnej pomoci priznaný nárok na právnu pomoc a ustanovený

advokát, a tiež, že bola oslobodená od súdnych poplatkov. Sťažovateľka dôvody hodné

osobitného zreteľa ďalej odôvodnila aj tým, že sa sama stará o maloleté dieťa, nemá

majetok, a tiež poukázala na dôvody vzniku sporu.

O odvolaní sťažovateľky krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak,

že rozsudok okresného súdu potvrdil a trovy odvolacieho konania nepriznal žiadnej strane.

V súvislosti s trovami odvolacieho konania sťažovateľka poukázala na odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, podľa ktorého „... trovy odvolacieho konania

úspešnej strane nepriznal, pretože obidve strany sporu zavinili vznik tohto sporu, pričinili

sa o to, že vzniklo bezdôvodné obohatenie a súd prvej inštancie aj aplikoval viacero

právnych predpisov, čo je výrazným dôvodom pre to, aby odvolací súd nepriznal úspešnému

žalovanému trovy konania.“.

Podľa názoru sťažovateľky „... rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ktorým

na jednej strane odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že súd prvej

inštancie priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale na

druhej strane o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že stranám spotu nárok na

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Sťažovateľka predmetné rozhodnutie považuje

za zjavne nespravodlivé a rozporuplné.“.

4. Sťažovateľka považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu „za vzájomne si

odporujúce, nespravodlivé a porušujúce princíp právnej istoty.“. V súvislosti s týmto

tvrdením sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že „... považuje predmetné rozhodnutie

za výrazne nespravodlivé, keď odvolací súd mal za to, že existujú dôvody, ktoré odôvodňujú

nepriznanie náhrady trov konania stranám sporu, a nejednalo sa o také dôvody, ktoré by

boli vznikli až po rozhodnutí súdu prvej inštancie, nemohol predsa vyhodnotiť rozhodnutie

súdu prvej inštancie v časti trov konania ako správne a v tejto časti ho tiež potvrdiť.“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej ústavnej sťažnosti nálezom:

„1. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo vlastniť majetok podľa a ods. 4

Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, výrokom č. I rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.09.2019

pod sp. zn. v časti, v ktorej potvrdil výrok č. II rozsudku súdu prvej inštancie

Okresného súdu Košice I zo dňa 03.12.2018, sp. zn. , porušené boli.

2. Výrok č. I rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.09.2019 pod sp. zn.

v časti, v ktorej potvrdil výrok č. II rozsudku súdu prvej inštancie Okresného

súdu Košice I zo dňa 03.12.2018, sp. zn. sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému

súdu v Košiciach na ďalšie konania a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia...“

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

8. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a posúdenie veci

ústavným súdom

14. Podstatou ústavnej sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky v tom smere, že musí

znášať trovy prvoinštančného konania. V tejto súvislosti sťažovateľka odvodzuje porušenie

svojich práv od vnútornej rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

a tú časť napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd nepriznal žiadnej strane trovy konania,

ústavnou sťažnosťou nenapáda.

15. Ústavnú sťažnosť je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten,

pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , ).

16. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania (§ 45 zákona o ústavnom

súde) sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej

sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha, čím zároveň vymedzí rozsah

a predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany.

17. Sťažovateľka v petite svojej ústavnej sťažnosti rozsah vymedzila pomerne úzko,

keď napadla rozsudok krajského súdu „... v časti, v ktorej potvrdil výrok č. II rozsudku súdu

prvej inštancie“.

18. Ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (m. m. , , ), pretože prvoinštančné

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor

zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov,

ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

19. Okresný súd v rozsudku vo vzťahu k trovám konania uviedol: „O náhrade trov

konania bolo rozhodnuté podľa § 262 (podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania

rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí) v spojení s § 255 ods. 1

(podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci) tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko bol

v konaní v celom rozsahu úspešný. V konaní súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného

zreteľa. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania nepostupoval podľa ,

nakoľko v prejednávanej veci súd takéto dôvody hodné osobitného zreteľa nevzhliadol, ani

žalobkyňa na ne v konaní nepoukázala.“

20. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že okolnosti hodné osobitného zreteľa

od začiatku spočívali v tom, že bola oslobodená od súdneho poplatku a že jej bola

ustanovená právna zástupkyňa Centrom právnej pomoci, ústavný súd dáva do pozornosti

prax všeobecných súdov, podľa ktorej oslobodenie od súdnych poplatkov nezakladá

automaticky povinnosť súdu aplikovať [ďalej len

„CSP“ (k tomu pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 31. marca 2017, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. júla 2017)]. Naviac, pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že v rámci konania o oslobodení

od súdnych poplatkov okresný súd skúmal jej majetkové pomery, ústavný súd

poznamenáva, že uznesenie okresného súdu č. k. -23 bolo vydané 23. apríla

2015 a meritórne bolo okresným súdom rozhodnuté 3. decembra 2018.

21. Ani zo skutočnosti, že sťažovateľke bol Centrom právnej pomoci priznaný nárok

na bezplatnú právnu pomoc, nie je možné vyvodiť, že jej osobné a majetkové pomery

odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi. Takýmto výkladom

by bolo možné dospieť k záveru, že vždy, keď je účastníkovi konania priznaný nárok

na bezplatnú právnu pomoc, je táto skutočnosť dôvodom na aplikáciu .

Avšak z ústavnoprávneho hľadiska je takýto výklad neakceptovateľný ().

22. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom

konania alebo určitej procesnej situácii. Do úvahy treba brať tiež také okolnosti, ktoré viedli

k súdnemu uplatneniu nároku a prihliadnuť i na postoj strán sporu v konaní.

Ďalšou zo skupín prípadov, v ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza

do úvahy, sú prípady charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia

vtedy, keď povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré

sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami. V takýchto prípadoch

súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán, prihliada na postoj

strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o úplnom nepriznaní trov

konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom na intenzitu

preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (m. m. ). Je teda

potrebné skúmať pomery nielen toho, koho by postihovala povinnosť nahradiť trovy,

ale aj toho, ktorého majetková sféra by bola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.

23. Ustanovenie neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi

účastníkmi konania, ale práve k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten,

kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy,

získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Rozhodnutie súdu, podľa

ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znáša svoje trovy konania sám, sa preto javí

spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom

pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia

nároku a pod.

24. Použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo

že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej

protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými

slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho

výsledok.

25. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

za integrálnu súčasť civilného procesu a za zásadnú výsadu všeobecného súdu. Ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (rovnaké závery porov. napr. aj v ,

, , , , z novšej judikatúry pozri

, , , ).

26. Ústavný súd konštatuje, že aplikácia je možná výlučne v tom prípade,

ak všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci dôvody osobitného zreteľa

skutočne a bezvýhradne existujú. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou

všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci.

Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných

osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné

oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí ísť o výnimočný

prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnený

().

27. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , ).

28. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu odôvodnený

hranične ústavne akceptovateľným spôsobom. Napadnutému rozsudku krajského súdu

možno vytknúť určitú úspornosť vo vyjadrovaní vo vzťahu k odvolacej námietke

o neaplikácii (bod 14 napadnutého rozsudku). Ústavný súd však zdôrazňuje,

že táto námietka bola len jednou z viacerých.

Ústavný súd teda uzatvára aj na základe jemu známych skutočností z príloh ústavnej

sťažnosti, že napadnutá časť rozsudku krajského súdu vyhovuje požiadavkám čl. 46 ods. 1

a dohovoru.

29. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

30. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov.

31. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil pochybenia takej ústavnoprávnej

intenzity, aby mohol po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať

porušenie základných práv podľa a 4 a a práv podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a preto ústavnú sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu