Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 302/2025

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a sudcov Libora Duľu a Rastislava Kaššáka v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľov

, zastúpených Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., Štefana

Moyzesa 9877/43, Zvolen, proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 19. februára 2025 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 19. mája 2025 domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa , , a 3, a (ďalej len „“), a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výrokom III rozsudku krajského súdu č. k. -1212 z 19. februára 2025. Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok vo výroku III zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadajú o náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako žalobcovia domáhali na Okresnom súde Žiar nad Hronom určenia, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti patria do dedičstva, ako aj určenia vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam. Okresný súd v poradí

prvým rozsudkom č. k. -351 z 30. októbra 2019 žalobe vyhovel (výroky I až III) a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom trovy konania v rozsahu 100 % (výrok IV). Rozsudok bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. -543 z 29. septembra 2021.

3. Následne okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. -974 z 10. novembra 2023 opätovne žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalobcom priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Na odvolanie žalovaného krajský súd napadnutým rozsudkom z 19. februára 2025 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil. V časti týkajúcej sa trov konania napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 50 % (výrok III). Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok IV). Zníženie náhrady trov konania (výrok III., pozn.) krajský súd odôvodnil existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré identifikoval v tom, že pôvodnou príčinou sporu bolo pochybenie štátnych orgánov pri vyhotovení registra obnovenej evidencie pozemkov (ďalej aj „ROEP“). Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu, odvolací súd uzavrel, že by nebolo spravodlivé, aby všetky svoje trovy konania znášali úspešní žalobcovia, keď vzhľadom na zmeny vykonané žalovaným v konfigurácii nehnuteľností v priebehu súdneho sporu boli žalobcovia nútení si dať vypracovať dva geometrické plány a vyvíjať značnú aktivitu na presvedčenie žalovaného o svojej pravde aj po tom, čo štátny orgán, ktorý mal podiel na vzniku chyby pri ROEP, doložil listinami, že k chybe skutočne došlo, a judikatúra k otázke možnosti prelomenia zásady „nemo plus iuris“ už bola ustálená.

II.

Sťažnostná argumentácia

5. Sťažovatelia ústavnou sťažnosťou napadli výrok III rozsudku krajského súdu z 19. februára 2025, teda v časti, v ktorej krajský súd aplikáciou (ďalej len „“) zmenil prvostupňový rozsudok a z pôvodnej povinnosti žalovaného zaplatiť trovy konania v plnom rozsahu zaviazal žalobcu povinnosťou náhrady trov konania v rozsahu 50 %. Sťažovatelia s uvedeným rozhodnutím nesúhlasia a sú toho názoru, že v danej veci neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa a ani iné výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali prelomenie zásady úspechu v spore a podmieňovali tým aplikáciu . Sťažovatelia boli v spore v plnom rozsahu úspešní a žalovaný navyše v celom priebehu sporu nemal záujem na tom, aby súd moderoval, resp. nepriznával náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaný aplikáciu uvedeného ustanovenia navrhoval výhradne len alternatívne pre prípad jeho neúspechu spore. V prípade, ak by však bol v konaní úspešný, od sťažovateľov požadoval náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Sťažovatelia nepopierajú, že súdne konanie nezapríčinil svojím konaním žalovaný, ale zapríčinila ho chyba správneho orgánu pri vyhotovovaní ROEP, na základe ktorej vznikla nezákonná evidencia vlastníkov v katastrálnom operáte. Taktiež je nesporné, že žalovanému v prípade, ak sťažovateľom uhradí trovy konania, vznikne majetková ujma na jeho vlastníckych právach. Príčinu vzniku majetkovej ujmy žalovaného možno na základe priznaného pochybenia správneho orgánu pričítať práve správnemu orgánu. Nárok na náhradu škody od správneho orgánu má však výlučne len žalovaný, pretože len jemu na tomto pochybení vznikne skutočná škoda. Žalovaný sa teda bude

môcť proti štátu domáhať náhrady škody bez ohľadu na to, či sťažovateľom uhradí 50 % alebo 100 % trov konania. Sťažovatelia mali však v konaní plný úspech a považujú za nespravodlivé, že ten, kto bol dotknutý nesprávnym postupom správneho orgánu, nebude mať zabezpečenú celú náhradu trov konania a škodca, teda správny orgán, bude môcť škodu uhradiť uhradením zníženej sumy náhrady škody.

7. Krajský súd oprel svoj právny názor o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , ktoré však podľa sťažovateľov nie je možné na danú vec analogicky aplikovať. Podľa názoru ústavného súdu prezentovaného v uvedenom rozhodnutí na aplikáciu je potrebné splnenie viacerých dôvodov hodných osobitného zreteľa, a to okrem chyby správneho orgánu aj nízky príjem žalovaných a posúdenie príčiny na podanie žaloby. Krajský súd však pri vydávaní napadnutého rozsudku neskúmal solventnosť žalovaného, no napriek tomu mu znížil povinnosť nahradiť trovy konania. Vzhľadom na postavenie žalovaného (povolaním advokát, pozn.) je možné predpokladať, že je solventný, napokon v konaní netvrdil opak, a teda na aplikáciu nebol naplnený dôvod hodný osobitného zreteľa spočívajúci v jeho nízkych príjmoch. Sťažovatelia rovnako spochybňujú aj analogickú aplikáciu rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. krajským súdom, ktoré podľa názoru sťažovateľov taktiež nemožno v konkrétnostiach obsahovo prepojiť na rozhodovanie v ich veci.

8. Napriek úspechu v celom rozsahu proti solventnému žalovanému, ako aj snahe sťažovateľov predchádzať sporom a vzniku trov v konaní im odvolací súd nepriznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Nepriznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu je voči sťažovateľom nespravodlivé a zároveň sa tým zasahuje do ich práva na súdnu ochranu, ako aj ich práva vlastniť majetok.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

9. Podstatou ústavnej sťažnosti je porušenie označených práv podľa , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu výrokom III napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu v časti trov konania, keď z pôvodnej povinnosti žalovaného zaplatiť sťažovateľom trovy konania v plnom rozsahu zaviazal žalobcu povinnosťou náhrady trov konania v rozsahu 50 %. Sťažovatelia sú toho názoru, že v predmetnej veci neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by mali za následok prelomenie zásady úspechu v spore a podmieňovali by aplikáciu .

III.1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ( listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru:

10. Ústavný súd pri posudzovaní ústavných sťažností smerujúcich proti rozhodnutiam o trovách zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto súdom. Ústavný súd ich preto preskúmava iba celkom výnimočne. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (, ). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

11. Na druhej strane je aj rozhodovanie o náhrade trov konania integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

12. Ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo nej. Z tohto postavenia mu preto neprislúcha, aby v rozsahu a spôsobom prislúchajúcim opravnému súdu posudzoval vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému dospel všeobecný súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Pri posudzovaní ústavnej udržateľnosti rozhodnutia všeobecného súdu je úlohou ústavného súdu zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté rozhodnutie vo vymedzenej časti spĺňa požiadavku ústavnosti (či interpretácia a aplikácia použiteľných procesnoprávnych noriem nepopiera ich účel a význam a či odôvodnenie rešpektuje požiadavky a dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , ).

13. Podľa súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Toto zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok ( ) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a ich výklad ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. či sp. zn. ) nie je možné považovať za normu zakladajúcu voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri určení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby z neho bolo možné zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný záver o odôvodnenosti aplikovať .

14. Ústavný súd preskúmal relevantnú časť napadnutého rozsudku v kontexte uplatnenej sťažnostnej námietky spochybňujúcej zákonnosť aplikácie krajským súdom. V tomto kontexte posudzoval, či krajský súd v odôvodnení poskytol ústavne akceptovateľnú odpoveď na otázku, v čom spočívajú dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých je možné uplatniť moderačné právo súdu. Zároveň ústavný súd posudzoval, či napadnutý rozsudok nevykazuje prvky svojvôle. Z relevantných častí napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že nosným argumentom pre aplikáciu bola skutočnosť, že v priebehu konania sa jednoznačne preukázalo, že k chybnému zápisu vlastníka do katastra nehnuteľností došlo v dôsledku pochybenia štátneho orgánu pri vyhotovení registra obnovenej evidencie pozemkov. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu v obdobných právnych veciach (sp. zn. ), krajský súd uvedenú skutočnosť vyhodnotil tak, že uvedené predmetné pochybenie je pôvodnou príčinou sporu, ktorého začatie nemožno v plnom rozsahu pričítať žalovanému, čo je podľa krajského súdu dostatočný dôvod na prelomenie zásady úspechu v spore ( ) a čím sa rešpektuje aj zásada zodpovednosti za zavinenie ( ).

15. Ústavný súd po dôkladnej analýze predmetného rozhodnutia konštatuje, že krajský súd ústavne akceptovateľným a dostatočným spôsobom zdôvodnil, prečo sa v prípade sťažovateľov rozhodol využiť zákonom umožňovanú moderáciu a aplikovať výnimku zo zásady úspechu v konaní. Právny názor vyslovený krajským súdom, podľa ktorého dôvodom hodným osobitného zreteľa je skutočnosť, že pri spracovaní registra došlo k hrubej chybe nezavinenej stranami sporu, má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

16. Ústavný súd pripomína, že skutkovo obdobnou vecou sa už vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal, z čoho napokon vychádzal aj krajský súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľov (pozri uznesenie sp. zn. , pozn.). Na margo sťažovateľmi vznesených námietok, ktorí spochybnili aplikovateľnosť odkazovaného rozhodnutia vo svojej veci, ústavný súd osobitne uvádza, že z odkazovaného rozhodnutia nevyplýva, že pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa musí byť kumulatívne splnených viacero takýchto dôvodov. Rovnako nemožno prisvedčiť ani argumentu spochybňujúcemu aplikáciu rozhodnutia sp. zn. . Napriek skutočnosti, že predmet sporu v uvedenej veci v konkrétnostiach skutkovo celkom nekorešpondoval s prípadom sťažovateľov, ústavný súd v uvedenom rozhodnutí definoval podmienky možnej aplikácie , rovnako poukázal aj na normu kvality odôvodnenia súdnych rozhodnutí, ktoré po obsahovej stránke korešpondujú s obsahom označených práv. Nemožno preto súhlasiť s názorom, že obsah uvedených rozhodnutí nemožno aplikovať na prípad sťažovateľov.

17. Za námietku, ktorá by bola spôsobilá zvrátiť právne následky relevantnej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd nevyhodnotil ani eventuálnu možnosť žalovaného uplatniť si nárok na náhradu škody proti štátu na základe o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Krajský súd vychádzal aj pri rozhodovaní o trovách konania z uzavretého skutkového stavu a nemohol brať do úvahy hypotetickú okolnosť, ktorá v budúcnosti ani nemusí nastať.

18. Ústavnému súdu po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku nezostalo iné, než len konštatovať, že krajský súd napadnutú časť svojho rozsudku riadne zdôvodnil, rešpektoval obsah a zmysel aplikovateľnej právnej normy, preto sa nemohol dopustiť zakázanej svojvôle, a tým aj porušenia zaručených práv, ktoré sťažovatelia označili v ústavnej sťažnosti.

Odôvodnenie rozsudku krajského súdu v napadnutej časti v kontexte námietok uplatnených v ústavnej sťažnosti považuje za dostatočné a ústavne akceptovateľné a, riadiac sa zásadou minimalizácie zásahov do štátnej moci, konštatuje, že nevidí dôvod na revíziu právnych záverov krajského súdu uvedených v relevantnej časti napadnutého rozsudku. Skutočnosť, že sa sťažovatelia s názorom krajského súdu nestotožňujú, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov v uvedenej časti podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ako zjavne neopodstatnenú.

III.2. K namietanému porušeniu práv podľa , a 3, a , listiny a dodatkového protokolu:

19. Sťažovatelia porušenie práv podľa , a 3, a , listiny a dodatkového protokolu odvíjajú od porušenia základného práva podľa , listiny a práva podľa dohovoru. Práve s ohľadom na argumentačné prepojenie oboch uvedených obsahových častí ústavnej sťažnosti nemohlo v dôsledku absencie porušenia základného práva zaručeného podľa ( listiny) a práva podľa dohovoru dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označených práv, a preto aj v daných častiach bolo potrebné ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov obsiahnutých v petite ich ústavnej sťažnosti, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2025

Ladislav Duditš predseda senátu