Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 83/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , a , ,

, zastúpených advokátom JUDr. Alojzom Naništom, Sládkovičova 8, Prešov,

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove č. k. -861 z 5. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. júna 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, a , , (ďalej len

„sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. Alojzom Naništom, Sládkovičova 8,

Prešov, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -861 z 5. marca 2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

„Sťažovateľky v procesnom postavení žalobkýň v 4. a 5. rade boli stranami konania

vedeného Okresným súdom Svidník pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo

určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti...

Súd žalobcom nepriznal náhradu trov konania a žalovaná nemá právo na ich

náhradu. Súd zároveň nepriznal štátu náhradu trov konania.

Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania súd svoje rozhodnutie odôvodnil

ustanovením veta prvá ..

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 08. júna 2016 č. k. -704

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o trovách konania účastníkov a štátu a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie...

Po zrušení veci v rozsahu výroku o trovách konania účastníkov a štátu Okresný súd

Svidník uznesením zo dňa 12.09.2016 č. k. -723 uložil povinnosť žalovanej

zaplatiť okrem iného žalobcom náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých

bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia, a to

s poukazom na ustanovenie ..

Žalovaná proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 8. júna 2016

č. k. -704 podala dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

súd dovolací rozhodol uznesením zo dňa 27.09.2018 č. k. -830 tak, že

dovolanie odmieta. Zároveň žalobcom nepriznal náhradu trov dovolacieho konania...

Z odôvodnenia uznesenia NS SR zo dňa 27.09.2018 č. k. -830 vyplýva,

že žalovaná namietala skutkové zistenia odvolacieho súdu, pretože tento sa nevyporiadal

s jej tvrdeniami a predloženými dôkazmi.“

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „Uznesením Krajského súdu v Prešove

zo dňa 05.03.2019 č. k. -861 bolo zmenené uznesenie súdu 1. inštancie tak, že

stranám sporu a štátu náhradu trov konania nepriznal. Zároveň stranám sporu nepriznal

ani náhradu trov odvolacieho konania.

V prejednávanej veci z povahy a okolnosti sporu odvolací súd má za to, že tu existujú

dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným

žalobcom, a to jednak zo samotnej povahy sporu. resp. z procesnej situácie žalovanej ako

pasívne legitimovanej v konaní a zároveň aj z dôvodu, že žalovaná nezadala príčinu na

podanie žaloby. To, že sa žalovaná v konaní aktívne bránila a verila záverom ROEP,

nemôže byť pripočítané v jej neprospech.“.

4. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti zdôrazňujú, že «namietajú porušenie svojho

práva na spravodlivé konanie spočívajúce v tom, že odvolací súd v konaní pod sp. zn.

, ak dospel k záveru, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania je

potrebné aplikovať ustanovenie , sťažovateľkám neoznámil, že toto ustanovenie

hodlá aplikovať a tieto sa o tom dozvedeli až zo samotného súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd v tomto konaní nevytvoril „procesný priestor“ umožňujúci

sťažovateľkám ako stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto

zákonného ustanovenia...

Sťažovateľky poukazujú na skutočnosť, že z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu

zo dňa 05.03.2019 vyplýva, že tento v podstate prevzal skutkové dôvody, ktoré uviedol súd

prvej inštancie v rozsudku zo dňa 10.06.2015, keď pri rozhodovaní o náhrade trov konania

aplikoval vtedy platné ustanovenie Naviac s tým, že uviedol, že žalovaná

s manželom sú dôchodcovia s nízkym dôchodkom a že žalovaná v dôsledku toho bola

oslobodená od platenia súdneho poplatku.

Sťažovateľky namietajú, že procesný postup odvolacieho súdu v konaní sp. zn.

bol prekvapivý a arbitrárny, pretože tento sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

nevysporiadal s dôvodmi, ktoré uviedol odvolací súd, keď v rozsudku zo dňa 08.06.2016

č. k. -704 vo vzťahu k výroku, ktorým zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie

uviedol: „...nie je dôvod na použitie ustanovenia , že z dôvodov hodných

osobitného zreteľa sa úspešným žalobcom nepriznáva náhrada trov konania...

Z odôvodnenia uznesenia zo dňa 05.03.2019 nevyplýva či vôbec a ako sa odvolací

súd vysporiadal s vyššie uvedenou argumentáciou iného senátu toho istého súdu v tej istej

veci. Podľa sťažovateliek vznikla absurdná a ústavne neakceptovateľná situácia, keď jeden

senát odvolacieho súdu tie isté dôvody považuje za dôvody, pre ktoré nie je možné aplikovať

vtedy platné ustanovenie a druhý senát toho istého súdu v tej istej veci na

základe takmer tých istých dôvodov považuje tieto dôvody za hodné osobitného zreteľa,

ktoré odôvodňujú aplikáciu ustanovenia

Sťažovateľky namietajú, že odvolací súd v uznesení zo dňa 05.03.2019

č. k. -861 zrozumiteľne nevysvetlil prečo tie isté skutkové okolnosti

posudzovanej veci právne posúdil inak, ako ich posúdil odvolací senát v odôvodnení

rozsudku zo dňa 08.06.2016 č. k. 12Co/l 72/2015-704.».

5. Napadnuté rozhodnutie je podľa sťažovateliek arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v ňom krajský súd nevysporiadal s ich námietkami, ktoré sa týkali nepriznania

náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podľa sťažovateliek

napadnuté rozhodnutie krajského súdu je prekvapivé a odkláňa sa od právneho názoru iného

senátu krajského súdu.

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -861 z 5. marca 2019, napadnuté rozhodnutie zruší a vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie a sťažovateľkám prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

14. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti namietajú, že napadnuté rozhodnutie krajského

súdu je arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateliek krajský súd nereagoval na všetky ich podstatné

námietky týkajúce sa otázky nepriznania náhrady trov konania z dôvodov hodných

osobitného zreteľa.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

17. Uznesením č. k. -861 z 5. marca 2019 krajský súd zmenil uznesenie

súdu prvej inštancie tak, že stranám sporu a štátu nepriznal náhradu trov konania. Zároveň

rozhodol, že stranám sporu nepriznáva ani náhradu trov odvolacieho konania.

18. Ústavný súd konštatuje, že jeho úlohou v tomto konaní bolo posúdiť, či v konaní

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti krajský súd uznesením č. k. -861

z 5. marca 2019 ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol o nepriznaní

náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

19. V relevantných častiach uznesenia č. k. -861 z 5. marca 2019

krajský súd predovšetkým uviedol:

„12. Ust. predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok

a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú

stranu sporu na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné

okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Možno ich však zhrnúť ako neprimeranú tvrdosť,

podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ

neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobné

pomery strán sporu, prípadne nízky príjem. Podľa názoru odvolacieho súdu môže ísť aj

o problém, tak ako bol popísaný i v rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 10.06.2015, teda

že znalec na pojednávaní dňa 18.03.2015 uviedol, že problémom tohto

sporu je podľa neho úplná hrubá chyba, ktorá sa stala pri spracovaní registra. Bol toho

názoru, že prvú chybu urobila Geodézia Prešov, ktorá robila register, lebo vlastníkom dala

výpisy, kde výpisy boli uvedené podľa pozemkovej knihy. Teda tí vlastníci, keď sa dostali

k námietke, respektíve v čase, keď mohli podať námietku k registru, reklamovať ho, tak mali

správne výmery podľa pozemkovej knihy, čiže tí nemali dôvod niečo namietať. Vlastník

nemá potuchy, čo sa robí v katastri, kto, akým spôsobom zobrazuje parcely vo vektorových

mapách a už nie vôbec v súbore EKN. Vlastník ani netuší, že takéto súbory existujú. Podľa

názoru odvolacieho súdu takéto okolnosti je možné kvalifikovať ako dôvody hodné

osobitného zreteľa, pre ktoré súd neprizná náhradu trov konania vzniknutých strane

úspešných žalobcov. Zároveň ide aj o ďalšie okolnosti, ktoré vznikli až po rozhodnutí súdu

prvej inštancie a pred rozhodnutím odvolacieho súdu ešte v konaní sp. zn. .

Z obsahu spisu vyplýva, že uznesením č. k -691 zo dňa 18.05.2016 odvolací

súd priznal žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov. Odvolací súd konštatoval, že

podľa doložených listinných dôkazov u žalovanej, táto je dôchodkyňa s mesačným

dôchodkom 321,- Eur, pričom jej manžel má dôchodok 345,- Eur. Pri priemernom príjme

do domácnosti 666,- Eur majú výdavky na prevádzku rodinného domu v rozsahu

330,51 Eur. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.07.2016.

13. V prejednávanej veci z povahy a okolnosti sporu odvolací súd má za to, že tu

existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešným

žalobcom a to jednak zo samotnej povahy sporu, resp. z procesnej situácie žalovanej ako

pasívne legitimovanej v konaní a zároveň aj z dôvodu, že žalovaná nezadala príčinu na

podanie žaloby. To, že sa žalovaná v konaní aktívne bránila a verila záverom ROEP,

nemôže byť pripočítané v jej neprospech.

14. Tak ako konštatoval odvolací súd vyššie, žalovaná bola oslobodená od platenia

súdnych poplatkov odvolacím súdom, kde súd zistil príjem žalovanej a jej manžela, jej

výdavky a posúdil, že sú tu dôvody pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych

poplatkov. Na strane žalovanej teda existujú výnimočné okolnosti spočívajúce pre

nepriznanie trov štátu i z dôvodu nepriaznivej sociálnej situácie, ale táto výnimočnosť, tak

ako bolo uvedené vyššie, spočíva aj v okolnostiach prejednávanej veci. V tejto súvislosti

znova poukazuje odvolací súd na zistenie znalca , podľa ktorého

problémom sporu je hrubá chyba pri spracovaní registra, keď vlastníkom dala dva výpisy.

Pre túto chybu sa skutočne žalovaná, tak ako tvrdí mohla domnievať, že je vlastníčkou

nehnuteľnosti a svoje vlastnícke právo vo vzťahu k žalobcom bránila v konaní z dôvodu

hrubej chyby pri spracovaní registra, potom muselo byť vykonávané v spore znalecké

dokazovanie na preukázanie skutočnosti tvrdených žalobcami.

15. Ak súd prvej inštancie vychádzal z iného právneho názoru, vec nesprávne právne

posúdil, preto odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak, že stranám sporu

a štátu náhradu trov konania nepriznal podľa ust.

16. Uvedené dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania sa vzťahujú aj na trovy

odvolacieho konania podľa ust. v spojení s ust. Preto

odvolací súd vyslovil, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.“

20. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

21. Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie

o danom opravnom prostriedku, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov

rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom prostriedku preskúmavalo

(napr. , , , ). Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí dať podrobnú

odpoveď na každý argument účastníka konania (). Uvedená judikatúra

ústavného súdu je plne aplikovateľná aj na rozhodovanie o sťažnosti proti rozhodnutiu

vydanému vyšším súdnym úradníkom.

22. Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu

ústavnej sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

23. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,

že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, )

24. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

25. Vzhľadom na to, že sťažovateľky namietajú porušenie základného práva podľa

, ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje,

že na základné právo na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to

znamená, že posudzuje, či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva

zodpovedá súdny proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude

spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov

(m. m. , , , ).

26. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k týmto

označeným právam v zásade identické ().

27. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

28. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný sud pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade

trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojene kráľovstvo z 23. 9. 1997).

29. Vo všeobecnosti platí, že pochybenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania

spravidla nedosahuje samo osebe takú intenzitu, na základe ktorej možno vysloviť

porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí,

že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo

zasiahnuté aj iné základné právo (, , , ,

, , ).

30. Podľa (ďalej len „“) súd výnimočne

neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované

zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255

) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie ( ). Súd podľa neho «nemusí

zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí

zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila

protistrane... Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza

ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však

neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už

ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo

17/2009, sp. zn. či sp. zn. ) ustanovenie § 257 nie je možné

považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle),

ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci

neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení

povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je

možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné

zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno

nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru

hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo,

ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného

súdu ČR sp. zn. či sp. zn. ), ale ide o prvok individualizácie, nie

ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. )...

Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej

nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného

princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu

zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných

prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa

neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania.

Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov

alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli

trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.

Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí

súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné,

aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257

a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až

z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný

priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto

ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť

č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. a sp. zn.

]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii

§ 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal

znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“, resp. „súd stranám nárok

na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu

trov konania“ už nemá v oporu. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí

súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by

mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle. Nie je prípustné odôvodnenie

obsahujúce iba odkaz na výpoveď účastníka konania bez toho, aby z neho bolo možné

zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia pre následný záver

o odôvodnenosti aplikovať § 257. Aj podľa ustálenej súdnej praxe (pozri bližšie napr. nález

Ústavného súdu SR sp. zn. či uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

) výnimočnosť použitia ustanovenia § 257, ako aj to, v čom súd videl, že išlo

o prípad hodný osobitného zreteľa, musí byť náležite odôvodnené.» (ŠTEVČEK, M.;

FICOVÁ, S.; BARICOVÁ, J.; MESIARKINOVÁ, S.; BAJÁNKOVÁ, J.; TOMAŠOVIČ,

M. a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 940 – 943.).

IV.

Záver

31. Vychádzajúc predovšetkým z už uvedeného posúdenia veci (bod III tohto

odôvodnenia), ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v uznesení č. k. -861

z 5. marca 2019 zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

s námietkami sťažovateliek týkajúcimi sa nepriznania náhrady trov konania z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Právny názor vyslovený krajským súdom v uznesení

č. k. -861 z 5. marca 2019, podľa ktorého dôvodom hodným osobitného

zreteľa je skutočnosť, že pri spracovaní registra došlo k hrubej chybe nezavinenej stranami

sporu, má aj podľa ústavného súdu racionálny základ a je preto legitímny a z ústavného

hľadiska akceptovateľný. Taktiež za dôvod hodný osobitného zreteľa možno považovať

nepriaznivú sociálnu situáciu žalovaných (nízky príjem žalovaných). Skutočnosť, že sa

žalované v konaní o určenie vlastníckeho práva aktívne bránili, nemôže byť pri rozhodovaní

o náhrade trov konania pripočítaná v ich neprospech. Podstatné v tomto prípade bolo,

že žalované nezadali príčinu na podanie žaloby. K námietke sťažovateliek, že nemali

možnosť vyjadriť sa k nepriznaniu náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného

zreteľa, ústavný súd uvádza, že sťažovateľky sa k tejto skutočnosti vyjadrili podaním,

ktorým zaujali stanovisko k odvolaniu žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Svidník

č. k. -723 z 12. septembra 2016. Pokiaľ ide o námietku sťažovateliek,

že krajský súd sa v uznesení č. k. -861 z 5. marca 2019 v otázke náhrady trov

konania odklonil od právneho názoru iného senátu krajského súdu uvedeného v skoršom

uznesení č. k. -704 z 8. júna 2016, ústavný súd uvádza, že v danom prípade

išlo o to isté súdne konanie, ktoré nebolo ešte právoplatne skončené, a krajský súd jasne

a zrozumiteľne vysvetlil, v čom spočívajú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

náhradu trov konania stranám sporu a štátu nepriznal.

32. Krajský súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho viedli

k posúdeniu základnej právnej otázky, ktorou bolo nepriznanie náhrady trov konania

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto jeho závery vyslovené v danej veci nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré

(v posudzovanom prípade, pozn.) sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

33. Krajský súd sa s argumentáciou sťažovateliek nestotožnil, a preto uznesením

č. k. -861 z 5. marca 2019 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie tak,

že stranám sporu a štátu náhradu trov konania nepriznal a stranám sporu náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie krajského súdu

č. k. -861 z 5. marca 2019 nemožno považovať za zjavne neodôvodnené

či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím

rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia krajského súdu zasahoval, pretože jeho

odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť s namietaným porušením základného

práva sťažovateliek podľa a práva podľa dohovoru, ktorá by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne zakladala dôvod

na vyslovenie ich porušenia.

34. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť, ktorou

sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu č. k. -861 z 5. marca 2019 odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

35. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov

konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu