Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 17 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (22)I. ÚS 54/2019
PDF · 221.38 KB
No categories available
I. ÚS 54/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátkou Mgr. Tatianou Frištikovou, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 262/2018
z 25. septembra 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2019 doručená a 28. januára 2019 doplnená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 5 Co 262/2018 z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým
krajský súd zmenil rozhodnutie Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k.
15 C 15/2006-751 z 24. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a žalobkyni
priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom
postavení žalovaného v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 15/2006,
predmetom ktorého bolo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len
„BSM“). Vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. 15 C 15/2006-614 z 2. apríla
2014, ktorým došlo k vyporiadaniu BSM prikázaním jednotlivých veci do výlučného
vlastníctva účastníkov konania a uložením povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému na
vyrovnanie podielov určenú sumu s tým, že o trovách účastníkov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Následne bolo
uznesením okresného súdu o trovách konania rozhodnuté tak, že stranám sporu náhrada trov
konania podľa § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) priznaná nebola. Na
základe odvolania žalobkyne bolo uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením
krajského súdu zmenené tak, že krajský súd priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo
porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46. ods. 1 ústavy, ako aj právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom uviedol, že krajský súd
svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne a ústavne neakceptovateľným spôsobom, keďže
jeho odôvodnenie je nezrozumiteľné, nelogické a vnútorne rozporné.
4. Sťažovateľ taktiež zhodnotil, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na ústavne
neakceptovateľnej aplikácii § 255 ods. 1 CSP, keď na skutkový stav vo veci aplikoval
ustanovenie, ktoré sa na dané skutkové okolnosti vôbec nevzťahuje, pričom zároveň odňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď vo veci aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1
CSP, ktoré dosiaľ vo veci aplikované nebolo bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť
sa k aplikácii tohto zákonného ustanovenia v súlade s § 382 CSP.
5. Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
nespĺňa minimálne požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia plynúce z čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ taktiež vyslovil nespokojnosť s právnymi
a skutkovými závermi krajského súdu vo vzťahu k aplikácii § 255 ods. 1 CSP, ktoré sú
podľa sťažovateľa svojvoľné, nekoherentné a navzájom si odporujúce, v dôsledku čoho celé
napadnuté uznesenie krajského súdu je extrémne nezrozumiteľné a nelogické.
6. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že aj keď krajský súd na jednej strane dospel
k právnemu záveru o nevyhnutnosti aplikácie § 255 ods. 1 CSP, teda o nevyhnutnosti
rozhodnúť podľa zásady úspechu vo veci (keď navyše v tejto súvislosti definoval aj kritériá,
podľa ktorých je potrebné úspech v konaní o vyporiadanie BSM posudzovať), ďalej podľa
týchto vlastných právnych úvah pri rozhodovaní nepostupoval, keďže z jeho odôvodnenia
vyplýva, že otázku úspechu strán sporu vo veci samej ďalej vôbec neskúmal, avšak napriek
tomu dospel k záveru, že žalobkyňa mala mať v spore úspech v pomere 100 %. Takéto
rozhodnutie podľa sťažovateľa tak stráca akýkoľvek skutkový podklad, je nepreskúmateľné
a arbitrárne.
7. Krajský súd svoje rozhodnutie, naopak, nepochopiteľne založil na iných
okolnostiach, a to na postoji oboch strán v priebehu súdneho konania, ktorý je však pri
rozhodovaní o trovách konania podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle § 255 ods. 1 CSP
úplne irelevantný a môže byť nanajvýš len dôvodom hodným osobitného zreteľa,
prelamujúcim zásadu úspechu vo veci podľa § 257 CSP, ako to vyplýva aj z judikatúry, na
ktorú krajský súd sám vo svojom rozhodnutí poukázal. Krajský súd tak síce na jednej strane
dospel k záveru, že na aplikáciu § 257 CSP nie je dôvod, keďže neexistujú žiadne dôvody,
ktoré by boli hodné osobitného zreteľa, avšak na druhej strane sám ako jediný dôvod svojho
rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania žalobkyni uviedol práve tú okolnosť, ktorá
môže mať len charakter dôvodu hodného osobitného zreteľa, a to postoj strán sporu
v priebehu súdneho sporu, ktorá nemá nič spoločné s posudzovaním pomeru úspechu
a neúspechu strán sporu v konaní.
8. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd síce vo veci považoval za potrebné aplikovať
ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, teda rozhodnúť podľa zásady úspechu vo veci, avšak otázku
úspechu vo veci vôbec neskúmal a neriešil, ale za jediný dôvod svojho rozhodnutia
o priznaní náhrady trov konania žalobkyni považoval jedine postoj oboch strán sporu
v priebehu konania, čo však môže odôvodniť jedine aplikáciu § 257 CSP a nepriznanie
náhrady trov konania žiadnej zo strán sporu, avšak nie aplikáciu § 255 ods. 1 CSP vo veci
a priznanie náhrady trov konania jednej zo strán sporu podľa miery jej úspechu vo veci.
9. Sťažovateľ zhodnotil, že skutkové okolnosti, ktoré považoval krajský súd v tejto
súvislosti za rozhodujúce, neboli v konaní vo veci samej preukázané. V ďalšej časti
sťažnosti sťažovateľ dané skutkové okolnosti týkajúce sa vyporiadania BSM zrekapituloval.
10. Sťažovateľ si je vedomý, že ústavný súd podrobnejšie preskúmava rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania len vo výnimočných prípadoch, avšak podľa jeho
názoru je napadnuté uznesenie krajského súdu príkladom extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, v dôsledku nezrozumiteľnej a navzájom si
odporujúcej aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá v sebe zahŕňa črty svojvôle
a arbitrárnosti a zároveň zapríčiňuje nepreskúmateľnosť celého rozhodnutia. Napadnuté
uznesenie krajského súdu má pritom pre sťažovateľa závažný dopad aj v jeho majetkovej
sfére, keďže trovy konania s ohľadom na predmet konania a hodnotu veci patriacich do
BSM i dĺžku konania budú značne vysoké, nejde teda o bagateľnú vec. Sťažovateľ v danej
súvislosti taktiež uviedol, že mu nebola zo strany žalobkyne zaplatená ani suma na
vyrovnanie podielov a je otázne, či vôbec bude vymožená. Z uvedených dôvodov je podľa
sťažovateľa neakceptovateľné, aby znášal trovy žalobkyne.
11. Sťažovateľ doručil 28. januára 2019 ústavnému súdu návrh na vydanie dočasného
opatrenia, kde v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) žiadal
o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľ zároveň dal ústavnému súdu
do pozornosti, že mu bolo 9. januára 2019 doručené uznesenie okresného súdu č. k.
15 C 15/2006-807 z 9. januára 2019, v ktorom mu okresný súd vyčíslil trovy
prvostupňového a odvolacieho konania a zaviazal sťažovateľa na ich úhradu. Trovy
prvostupňového konania pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66 € a z trov
právneho zastúpenia v sume 10 189,62 € a trovy odvolacieho konania pozostávali
zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 5 € a z trov právneho zastúpenia vo výške
548,70 €. Sťažovateľ je povinný zaplatiť vyčíslené trovy do troch dní od právoplatnosti
tohto uznesenia. Podľa názoru sťažovateľa je vyčíslená suma trov konania s ohľadom na
jeho osobné a majetkové pomery preňho likvidačná, túto nemá k dispozícii, v dôsledku
čoho mu hrozí aj vymáhanie tejto čiastky v exekučnom konaní. Priznanie náhrady trov
konania napadnutým uznesením bude mať bez odloženia jeho vykonateľnosti záväzný
dopad v majetkovej sfére sťažovateľa, čím bude sťažovateľovi v dôsledku tohto uznesenia
spôsobená ďalšia závažná ujma. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal o odklad
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
12. V merite veci sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach...
porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania… do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám jeho právnej zástupkyne.“
II.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
17. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za
integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto
rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd
rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to
v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek
kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu
spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv
účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika
náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho
vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe
takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,
ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
18. Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad
nejde. Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru
ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú
regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok
sťažovateľa vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí
iných orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej
činnosti dôsledne riadi.
19. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní
o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie
o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,
musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť
primeraným spôsobom odôvodnené.
20. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia uviedol:
«… Pokiaľ ide o náhradu trov konania pri vyporiadaní BSM CSP (predtým
Občiansky súdny poriadok) žiadne výslovné pravidlo, ktoré by konanie vynímalo
z pôsobnosti § 255 CSP (predtým § 142 O.s.p.) neobsahuje. Všeobecne sa pritom uznáva, že
výnimky z pravidla je nutné vykladať skôr reštriktívne než extenzívne. Pri vyporiadaní BSM
je teda namieste vychádzať z § 255 CSP… a uplatniť základné pravidlo a to je zásada
úspechu vo veci. Pre úvahu súdu o náhrade trov konania má význam okolnosť, že súd
v týchto sporoch nie je viazaný návrhom na vyporiadanie a že teda môže veci, ktoré
procesné strany navrhli zahrnúť do masy BSM, ktoré je potrebné v spore vyporiadať i inak,
má samozrejme pre úvahu súdu o náhrade trov konania význam. Ten sa však neprejavuje
vo vylúčení možnosti aplikácie § 255 CSP…, ale v spôsobe akým sa stanoví úspech vo veci.
Podľa stanoviska NS Rc 42/1972, ktoré je stále aplikovateľné a vyslovuje názor, že pokiaľ
súdy vidia procesný úspech alebo neúspech oboch manželov v tom, ako veľkého podielu sa
im zo spoločného majetku dostane, ide o postup, ktorý zodpovedá tomu, že súdy nie sú
návrhom na vyporiadanie viazané pri zisťovaní rozsahu BSM a jeho vyporiadaní. Tento
postup vyhovuje zrejme i potrebám praxe svojou jednoduchosťou, pričom nemožno
prehliadnuť ani to, že zhodne postupujú súdy i pri vyrubovaní súdneho poplatku. Nemožno
však vylúčiť ani ten postup, kedy súdy pri posudzovaní pomeru procesného úspechu oboch
manželov prihliadnu podľa okolností konkrétneho prípadu i k tomu, ako bola vyriešená
otázka rozsahu a hodnoty BSM. Je preto potrebné vychádzať pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v tomto spore z princípu procesného úspechu v konaní a teda posúdenie
skutočného procesného úspechu či neúspechu každého zo strán sporu...
Rovnosť podielov pri vyporiadaní BSM je iba jedným z hľadísk pri posudzovaní
úspechu strany v konaní. Tiež je potrebné prihliadať i k požadovanej a skutočne priznanej
výške vyporiadacieho podielu a zohľadniť výsledok sporu medzi účastníkmi o to, ktoré veci
patria do BSM a ktoré nie. Takto však nemožno prihliadať ku každej položke navrhnutej
k vyporiadaniu, keďže nemožno pripustiť, aby rozhodovanie o náhrade trov konania sa
svojou náročnosťou priblížilo sporu vo veci samej... Podľa Nálezu Ústavného súdu ČR
sp. zn. I ÚS 1441/11 „základné pravidlo rozhodovania o trovách konania v zmysle § 142
OSP možno v konkrétnom prípade korigovať buď nepriznaním náhrady trov konania
žiadnemu z účastníkov, ak sú pre taký záver dané dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 150
OSP), alebo priznaním náhrady trov konania neúspešnému žalovanému, ak svojím
chovaním nezadal príčinu k podaniu žaloby o vyporiadanie BSM (§ 143 OSP). Použitie
§ 150 OSP nemožno považovať za pravidlo odôvodnené typom veci, ale za výnimku
zo zásady úspechu danú dôvodmi osobitného zreteľa v individuálnej veci. Z rozhodnutia NS
SR sp. zn. 22Cdo 1895/2014 vyplýva, že posúdenie nakoľko vzhľadom k jednotlivým
návrhom na vyporiadanie konkrétnych položiek mal účastník úspech v spore o vyporiadaní
BSM, záleží na úvahe súdu a nemožno pritom postupovať s matematickou presnosťou“...
Pri rozhodovaní o náhrade trov v tomto spore je potrebné prihliadať na postoje
oboch strán v priebehu súdneho sporu. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaný počas celého
konania nereagoval adekvátne na výzvy súdu a svojou nečinnosťou spôsobil, že bolo
obtiažne zistiť hodnotu označeného majetku, zásielky súdu nepreberal na ním označenej
adrese, označoval majetok, ktorý do BSM nepatril (unimobunka, chata, záhrada, veci
patriace rodičom žalobkyne). Žalovaný počas celého konania bránil riadnemu
a hospodárnemu postupu súdu, maril pojednávania a robil také obštrukcie, v dôsledku
ktorých konanie trvá 12 rokov. Vzhľadom na to, že tieto okolnosti svedčia v prospech
žalobkyne, ktorá po celú túto dobu nemohla užívať veci, ktoré boli predmetom vyporiadania
a neprospech žalovaného, ktorý naopak tieto veci užíval, na byte spravil dlh, o náhrade trov
konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že žalobkyňa mala
v spore úspech v pomere 100% a priznal jej náhradu trov voči neúspešnému žalovanému,
o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným
uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). Na aplikáciu § 257 CSP nie je dôvod, lebo prejednávaný
spor svojim predmetom nie je ničím výnimočný a neexistujú dôvody, ktoré by boli hodné
osobitného zreteľa.
... Námietka žalovaného, že za jeho konanie mu bola uložená pokuta nemá vplyv na
rozhodnutie o trovách konania, a táto skutočnosť nevylučuje ich priznanie…
... Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov
tohto konania v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie, samostatným
uznesením spolu s trovami prvoinštančného konania, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2
CSP)...»
21. Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti napadnutého uznesenia krajského
súdu v kontexte všetkých v sťažnosti uplatnených námietok; napadnuté uznesenie krajského
súdu posudzoval z pohľadu sťažovateľom uplatnenej námietky týkajúcej sa nesprávnej
aplikácie § 255 ods. 1 CSP (aplikácie zásady zodpovednosti za úspech v spore, ktorá mala
byť podľa názoru sťažovateľa na daný prípad neaplikovateľná).
22. Ústavný súd po dôkladnej analýze relevantných častí napadnutého uznesenia
krajského súdu konštatuje, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého
uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti
alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov
konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti
aplikácie § 255 CSP, do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať
a nahradzovať prijaté právne závery.
23. V súvislosti s nosnou námietkou sťažovateľa, ktorý sa nestotožnil s tým, že
krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa, a tým neaplikoval § 257 CSP a namiesto aplikácie daného ustanovenia aplikoval
§ 255 ods. 1 CSP, ústavný súd pripomína, že aplikácia § 257 CSP je možná výlučne v tom
prípade, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci dôvody
osobitného zreteľa skutočne a bezvýhradne existujú. Vymedzenie obsahu tohto právneho
pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne
posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu
dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide
o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí
ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne
a presvedčivo odôvodnený.
24. Skutočnosť, že krajský súd existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa
v danej veci spochybnil a v dôsledku toho § 257 CSP nebolo možné aplikovať, je podľa
názoru ústavného súdu v napadnutom uznesení odôvodnená ústavne konformným
spôsobom (dostatočne a relevantne). Skutkové a právne závery uvedené v citovanom
odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore
s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať
za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto
skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca
uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie
prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.
25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa ústavy a dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a v jej doplnení nezaoberal, keďže ich posudzovanie je
viazané na konštatovanie porušenia označených práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2019