Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 54/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2019

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou Mgr. Tatianou Frištikovou, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 25. septembra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára

2019 doručená a 28. januára 2019 doplnená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 25. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým

krajský súd zmenil rozhodnutie Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-751 z 24. apríla 2018 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) a žalobkyni

priznal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnom

postavení žalovaného v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. ,

predmetom ktorého bolo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len

„BSM“). Vo veci samej bolo rozhodnuté rozsudkom č. k. -614 z 2. apríla

2014, ktorým došlo k vyporiadaniu BSM prikázaním jednotlivých veci do výlučného

vlastníctva účastníkov konania a uložením povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému na

vyrovnanie podielov určenú sumu s tým, že o trovách účastníkov konania súd rozhodne

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Následne bolo

uznesením okresného súdu o trovách konania rozhodnuté tak, že stranám sporu náhrada trov

konania podľa (ďalej len „“) priznaná nebola. Na

základe odvolania žalobkyne bolo uznesenie okresného súdu napadnutým uznesením

krajského súdu zmenené tak, že krajský súd priznal žalobkyni náhradu trov prvoinštančného

a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

3. Sťažovateľ je toho názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu bolo

porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa . ods. 1 , ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom uviedol, že krajský súd

svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne a ústavne neakceptovateľným spôsobom, keďže

jeho odôvodnenie je nezrozumiteľné, nelogické a vnútorne rozporné.

4. Sťažovateľ taktiež zhodnotil, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na ústavne

neakceptovateľnej aplikácii , keď na skutkový stav vo veci aplikoval

ustanovenie, ktoré sa na dané skutkové okolnosti vôbec nevzťahuje, pričom zároveň odňal

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď vo veci aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1

, ktoré dosiaľ vo veci aplikované nebolo bez toho, aby umožnil sťažovateľovi vyjadriť

sa k aplikácii tohto zákonného ustanovenia v súlade s .

5. Podľa názoru sťažovateľa odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

nespĺňa minimálne požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia plynúce z čl. 46

ods. 1 a dohovoru. Sťažovateľ taktiež vyslovil nespokojnosť s právnymi

a skutkovými závermi krajského súdu vo vzťahu k aplikácii , ktoré sú

podľa sťažovateľa svojvoľné, nekoherentné a navzájom si odporujúce, v dôsledku čoho celé

napadnuté uznesenie krajského súdu je extrémne nezrozumiteľné a nelogické.

6. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že aj keď krajský súd na jednej strane dospel

k právnemu záveru o nevyhnutnosti aplikácie , teda o nevyhnutnosti

rozhodnúť podľa zásady úspechu vo veci (keď navyše v tejto súvislosti definoval aj kritériá,

podľa ktorých je potrebné úspech v konaní o vyporiadanie BSM posudzovať), ďalej podľa

týchto vlastných právnych úvah pri rozhodovaní nepostupoval, keďže z jeho odôvodnenia

vyplýva, že otázku úspechu strán sporu vo veci samej ďalej vôbec neskúmal, avšak napriek

tomu dospel k záveru, že žalobkyňa mala mať v spore úspech v pomere 100 %. Takéto

rozhodnutie podľa sťažovateľa tak stráca akýkoľvek skutkový podklad, je nepreskúmateľné

a arbitrárne.

7. Krajský súd svoje rozhodnutie, naopak, nepochopiteľne založil na iných

okolnostiach, a to na postoji oboch strán v priebehu súdneho konania, ktorý je však pri

rozhodovaní o trovách konania podľa pomeru úspechu vo veci v zmysle

úplne irelevantný a môže byť nanajvýš len dôvodom hodným osobitného zreteľa,

prelamujúcim zásadu úspechu vo veci podľa , ako to vyplýva aj z judikatúry, na

ktorú krajský súd sám vo svojom rozhodnutí poukázal. Krajský súd tak síce na jednej strane

dospel k záveru, že na aplikáciu nie je dôvod, keďže neexistujú žiadne dôvody,

ktoré by boli hodné osobitného zreteľa, avšak na druhej strane sám ako jediný dôvod svojho

rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania žalobkyni uviedol práve tú okolnosť, ktorá

môže mať len charakter dôvodu hodného osobitného zreteľa, a to postoj strán sporu

v priebehu súdneho sporu, ktorá nemá nič spoločné s posudzovaním pomeru úspechu

a neúspechu strán sporu v konaní.

8. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd síce vo veci považoval za potrebné aplikovať

ustanovenie , teda rozhodnúť podľa zásady úspechu vo veci, avšak otázku

úspechu vo veci vôbec neskúmal a neriešil, ale za jediný dôvod svojho rozhodnutia

o priznaní náhrady trov konania žalobkyni považoval jedine postoj oboch strán sporu

v priebehu konania, čo však môže odôvodniť jedine aplikáciu a nepriznanie

náhrady trov konania žiadnej zo strán sporu, avšak nie aplikáciu vo veci

a priznanie náhrady trov konania jednej zo strán sporu podľa miery jej úspechu vo veci.

9. Sťažovateľ zhodnotil, že skutkové okolnosti, ktoré považoval krajský súd v tejto

súvislosti za rozhodujúce, neboli v konaní vo veci samej preukázané. V ďalšej časti

sťažnosti sťažovateľ dané skutkové okolnosti týkajúce sa vyporiadania BSM zrekapituloval.

10. Sťažovateľ si je vedomý, že ústavný súd podrobnejšie preskúmava rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania len vo výnimočných prípadoch, avšak podľa jeho

názoru je napadnuté uznesenie krajského súdu príkladom extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich rozhodovanie o trovách konania, v dôsledku nezrozumiteľnej a navzájom si

odporujúcej aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá v sebe zahŕňa črty svojvôle

a arbitrárnosti a zároveň zapríčiňuje nepreskúmateľnosť celého rozhodnutia. Napadnuté

uznesenie krajského súdu má pritom pre sťažovateľa závažný dopad aj v jeho majetkovej

sfére, keďže trovy konania s ohľadom na predmet konania a hodnotu veci patriacich do

BSM i dĺžku konania budú značne vysoké, nejde teda o bagateľnú vec. Sťažovateľ v danej

súvislosti taktiež uviedol, že mu nebola zo strany žalobkyne zaplatená ani suma na

vyrovnanie podielov a je otázne, či vôbec bude vymožená. Z uvedených dôvodov je podľa

sťažovateľa neakceptovateľné, aby znášal trovy žalobkyne.

11. Sťažovateľ doručil 28. januára 2019 ústavnému súdu návrh na vydanie dočasného

opatrenia, kde v súlade s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) žiadal

o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľ zároveň dal ústavnému súdu

do pozornosti, že mu bolo 9. januára 2019 doručené uznesenie okresného súdu č. k.

-807 z 9. januára 2019, v ktorom mu okresný súd vyčíslil trovy

prvostupňového a odvolacieho konania a zaviazal sťažovateľa na ich úhradu. Trovy

prvostupňového konania pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66 € a z trov

právneho zastúpenia v sume 10 189,62 € a trovy odvolacieho konania pozostávali

zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 5 € a z trov právneho zastúpenia vo výške

548,70 €. Sťažovateľ je povinný zaplatiť vyčíslené trovy do troch dní od právoplatnosti

tohto uznesenia. Podľa názoru sťažovateľa je vyčíslená suma trov konania s ohľadom na

jeho osobné a majetkové pomery preňho likvidačná, túto nemá k dispozícii, v dôsledku

čoho mu hrozí aj vymáhanie tejto čiastky v exekučnom konaní. Priznanie náhrady trov

konania napadnutým uznesením bude mať bez odloženia jeho vykonateľnosti záväzný

dopad v majetkovej sfére sťažovateľa, čím bude sťažovateľovi v dôsledku tohto uznesenia

spôsobená ďalšia závažná ujma. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal o odklad

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

12. V merite veci sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý

proces podľa a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach...

porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania… do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu k rukám jeho právnej zástupkyne.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

15. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

).

17. Ústavný súd považuje rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania za

integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu. V rámci tohto

rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže ústavný súd

rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne, a to

v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom z požiadaviek

kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie z princípu

spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda i do práv

účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu sťažnosť. Inak povedané, problematika

náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho

vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe

takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho predpisu,

ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

18. Vo veci sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad

nejde. Sťažovateľom namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru

ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú

regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní námietok

sťažovateľa vychádzal aj z princípu minimalizácie zásahov do právoplatných rozhodnutí

iných orgánov verejnej moci (napr. ), ktorým sa vo svojej rozhodovacej

činnosti dôsledne riadi.

19. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že aj pri rozhodovaní

o trovách konania musia byť rešpektované minimálne požiadavky, ktoré tvoria podstatu

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie. Rozhodnutie

o trovách konania musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad,

musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť

primeraným spôsobom odôvodnené.

20. Krajský súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia uviedol:

«… Pokiaľ ide o náhradu trov konania pri vyporiadaní BSM (predtým

) žiadne výslovné pravidlo, ktoré by konanie vynímalo

z pôsobnosti (predtým ) neobsahuje. Všeobecne sa pritom uznáva, že

výnimky z pravidla je nutné vykladať skôr reštriktívne než extenzívne. Pri vyporiadaní BSM

je teda namieste vychádzať z … a uplatniť základné pravidlo a to je zásada

úspechu vo veci. Pre úvahu súdu o náhrade trov konania má význam okolnosť, že súd

v týchto sporoch nie je viazaný návrhom na vyporiadanie a že teda môže veci, ktoré

procesné strany navrhli zahrnúť do masy BSM, ktoré je potrebné v spore vyporiadať i inak,

má samozrejme pre úvahu súdu o náhrade trov konania význam. Ten sa však neprejavuje

vo vylúčení možnosti aplikácie …, ale v spôsobe akým sa stanoví úspech vo veci.

Podľa stanoviska NS Rc 42/1972, ktoré je stále aplikovateľné a vyslovuje názor, že pokiaľ

súdy vidia procesný úspech alebo neúspech oboch manželov v tom, ako veľkého podielu sa

im zo spoločného majetku dostane, ide o postup, ktorý zodpovedá tomu, že súdy nie sú

návrhom na vyporiadanie viazané pri zisťovaní rozsahu BSM a jeho vyporiadaní. Tento

postup vyhovuje zrejme i potrebám praxe svojou jednoduchosťou, pričom nemožno

prehliadnuť ani to, že zhodne postupujú súdy i pri vyrubovaní súdneho poplatku. Nemožno

však vylúčiť ani ten postup, kedy súdy pri posudzovaní pomeru procesného úspechu oboch

manželov prihliadnu podľa okolností konkrétneho prípadu i k tomu, ako bola vyriešená

otázka rozsahu a hodnoty BSM. Je preto potrebné vychádzať pri rozhodovaní o náhrade

trov konania v tomto spore z princípu procesného úspechu v konaní a teda posúdenie

skutočného procesného úspechu či neúspechu každého zo strán sporu...

Rovnosť podielov pri vyporiadaní BSM je iba jedným z hľadísk pri posudzovaní

úspechu strany v konaní. Tiež je potrebné prihliadať i k požadovanej a skutočne priznanej

výške vyporiadacieho podielu a zohľadniť výsledok sporu medzi účastníkmi o to, ktoré veci

patria do BSM a ktoré nie. Takto však nemožno prihliadať ku každej položke navrhnutej

k vyporiadaniu, keďže nemožno pripustiť, aby rozhodovanie o náhrade trov konania sa

svojou náročnosťou priblížilo sporu vo veci samej... Podľa Nálezu Ústavného súdu ČR

sp. zn. „základné pravidlo rozhodovania o trovách konania v zmysle § 142

možno v konkrétnom prípade korigovať buď nepriznaním náhrady trov konania

žiadnemu z účastníkov, ak sú pre taký záver dané dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 150

), alebo priznaním náhrady trov konania neúspešnému žalovanému, ak svojím

chovaním nezadal príčinu k podaniu žaloby o vyporiadanie BSM ( ). Použitie

nemožno považovať za pravidlo odôvodnené typom veci, ale za výnimku

zo zásady úspechu danú dôvodmi osobitného zreteľa v individuálnej veci. Z rozhodnutia NS

SR sp. zn. vyplýva, že posúdenie nakoľko vzhľadom k jednotlivým

návrhom na vyporiadanie konkrétnych položiek mal účastník úspech v spore o vyporiadaní

BSM, záleží na úvahe súdu a nemožno pritom postupovať s matematickou presnosťou“...

Pri rozhodovaní o náhrade trov v tomto spore je potrebné prihliadať na postoje

oboch strán v priebehu súdneho sporu. Z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaný počas celého

konania nereagoval adekvátne na výzvy súdu a svojou nečinnosťou spôsobil, že bolo

obtiažne zistiť hodnotu označeného majetku, zásielky súdu nepreberal na ním označenej

adrese, označoval majetok, ktorý do BSM nepatril (unimobunka, chata, záhrada, veci

patriace rodičom žalobkyne). Žalovaný počas celého konania bránil riadnemu

a hospodárnemu postupu súdu, maril pojednávania a robil také obštrukcie, v dôsledku

ktorých konanie trvá 12 rokov. Vzhľadom na to, že tieto okolnosti svedčia v prospech

žalobkyne, ktorá po celú túto dobu nemohla užívať veci, ktoré boli predmetom vyporiadania

a neprospech žalovaného, ktorý naopak tieto veci užíval, na byte spravil dlh, o náhrade trov

konania odvolací súd rozhodol podľa . Dospel k záveru, že žalobkyňa mala

v spore úspech v pomere 100% a priznal jej náhradu trov voči neúspešnému žalovanému,

o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným

uznesením ( ). Na aplikáciu nie je dôvod, lebo prejednávaný

spor svojim predmetom nie je ničím výnimočný a neexistujú dôvody, ktoré by boli hodné

osobitného zreteľa.

... Námietka žalovaného, že za jeho konanie mu bola uložená pokuta nemá vplyv na

rozhodnutie o trovách konania, a táto skutočnosť nevylučuje ich priznanie…

... Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná náhrada trov

tohto konania v plnom rozsahu, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie, samostatným

uznesením spolu s trovami prvoinštančného konania, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2

)...»

21. Ústavný súd dôkladne posúdil relevantné časti napadnutého uznesenia krajského

súdu v kontexte všetkých v sťažnosti uplatnených námietok; napadnuté uznesenie krajského

súdu posudzoval z pohľadu sťažovateľom uplatnenej námietky týkajúcej sa nesprávnej

aplikácie (aplikácie zásady zodpovednosti za úspech v spore, ktorá mala

byť podľa názoru sťažovateľa na daný prípad neaplikovateľná).

22. Ústavný súd po dôkladnej analýze relevantných častí napadnutého uznesenia

krajského súdu konštatuje, že nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého

uznesenia krajského súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo jeho arbitrárnosti

alebo ústavnej neakceptovateľnosti. V rámci rozhodovania o otázke priznania náhrady trov

konania krajský súd uplatnil zákonom poskytovaný priestor na uváženie o možnosti

aplikácie , do ktorého ústavný súd nie je zásadne oprávnený vstupovať

a nahradzovať prijaté právne závery.

23. V súvislosti s nosnou námietkou sťažovateľa, ktorý sa nestotožnil s tým, že

krajský súd v napadnutom uznesení nezohľadnil existenciu dôvodov hodných osobitného

zreteľa, a tým neaplikoval a namiesto aplikácie daného ustanovenia aplikoval

, ústavný súd pripomína, že aplikácia je možná výlučne v tom

prípade, ak všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci dôvody

osobitného zreteľa skutočne a bezvýhradne existujú. Vymedzenie obsahu tohto právneho

pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne

posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu

dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide

o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí

ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne

a presvedčivo odôvodnený.

24. Skutočnosť, že krajský súd existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa

v danej veci spochybnil a v dôsledku toho nebolo možné aplikovať, je podľa

názoru ústavného súdu v napadnutom uznesení odôvodnená ústavne konformným

spôsobom (dostatočne a relevantne). Skutkové a právne závery uvedené v citovanom

odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore

s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať

za odporujúce citovaným článkom a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto

skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca

uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie

prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými.

25. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

neexistujú skutočnosti, ktoré by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených práv podľa a dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi

sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a v jej doplnení nezaoberal, keďže ich posudzovanie je

viazané na konštatovanie porušenia označených práv.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2019