Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 201/2013
PDF · 159.9 KB
No categories available
III. ÚS 201/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej advokátskou kanceláriou M. s. r. o., B., v
mene ktorej koná advokát JUDr. V. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Komárno sp. zn. 8
C/159/2006 z 31. mája 2012 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co/217/2012 z 31. októbra
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2013 ústavnému súdu doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Komárno
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C/159/2006 z 31. mája 2012 a Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co/217/2012 z 31. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia okresného súdu a krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala od žalovaného L.
(ďalej len „žalovaný“) vydania nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“).
Okresný súd uznesením z 31. mája 2012 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
sťažovateľke trovy konania v sume 1 609,51 €. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka
odvolanie a následne krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu o trovách
konania, domnieva sa, že sú arbitrárne, pričom vyslovuje svoj právny názor, že „pri výpočte
odmeny za úkon právnej služby“ nemali všeobecné súdy vychádzať z neurčitej hodnoty
predmetu konania, ale zo sumy 1 185 589,80 €, t. j. vyčíslenej ceny nehnuteľností, ktorá
bola stanovená „investičnou a realitnou spoločnosťou M., s. r. o... prípadne všeobecne
závažného nariadenia obce P. č. 5/2010 o dani z nehnuteľnosti za kalendárny rok 2011“.
Sťažovateľka poukazuje na to, že „pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o
trovách konania, predmetom ktorého bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam, presnejšie k lesným pozemkom, rozhodol v súlade s ust § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, pričom by vychádzal z hodnoty veci v zmysle ust. § 10
ods. 1 v spojeni s ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorú by určil prostredníctvom
znaleckého posudku, učinil by spôsobom predvídaným zákonom.“.
Podstata jej námietok „spočíva v rovine podústavného a podzákonného práva“
a sťažovateľka „nesúhlasí s výškou priznaných trov konania a domnieva sa, že odvolací súd
mal správne aplikovať iné ustanovenie vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a to ust. § 10 ods. 1
v spojení s ust. § 10 ods. 2...“, a hoci ako úspešnej účastníčke súdneho konania jej trovy
konania boli priznané v súlade s § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), pri ich určení však okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho, že predmet
konania nemožno oceniť peniazmi. Sťažovateľka naopak tvrdí, že „na základe rozsudku
súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu... nadobudla vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam, ktoré sú oceniteľné. Vzhľadom na vyššie uvedené sa hodnota
nehnuteľností mala zobrať ako základ pre výpočet trov súdneho konania.“.
Podľa sťažovateľky okresný súd aj krajský súd „nesprávne došli k záveru priznať
žalobcovi náhradu trov konania iba v rozsahu jednej trinástiny výpočtového základu
v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov“.
Po podrobnej právnej argumentácii sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Ústavný súd... určuje, že uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 31. 05. 2012,
č. k.: 8 C/159/2006-935 a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 10. 2012, č. k.:
25 Co/217/2012-971, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru... a
článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ústavný súd... uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 31. 05. 2012, č. k.:
8 C/159/2006-935 zrušuje v rozsahu nepriznanej náhrady trov konania a uznesenie
Krajského súdu v Nitre, zo dňa 31. 10. 2012, č. k.: 25 Co/217/2012-971, zrušuje v rozsahu
nepriznanej náhrady trov konania a vec vracia Okresnému súdu Komárno na nové
konanie.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený
v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd na základe toho konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté
uznesenie okresného súdu, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľky podľa
§ 201 a nasl. OSP krajský súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu je z ústavného
hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie napadnutého uznesenia
krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný
súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej, pokiaľ ide o požiadavky na
odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“). Podľa tejto judikatúry (k čl. 6 ods. 1 dohovoru) súd síce zaväzuje, aby odôvodnil
svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,
ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku
z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je
relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského
súdu ako odvolacieho súdu (a tiež okresného súdu ako súdu prvého stupňa), ktorý jej
nepriznal trovy konania podľa jej predstáv a v požadovanej sume.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení v spojení s uznesením
okresného súdu primeraným spôsobom odôvodnil, prečo námietku sťažovateľky
spochybňujúcu správnosť určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za .jeden úkon právnej
služby považoval za nedôvodnú, keď uviedol: „Predmetom tohto konania bola totiž žaloba,
ktorou sa žalobca podľa zák. č. 161/2005 Z. z. domáhal navrátenie vlastníctva k sporom
dotknutým nehnuteľnostiam. Zmyslom tohto zákona bolo aspoň čiastočne zmierniť následky
minulých majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských
spoločností a poskytnúť im rovnakú ochranu vlastníctva ako tak učinili ostatné reštitučné
zákony fyzickým osobám a aspoň čiastočne iní kompenzovať spôsobenú ujmu. Tým bola
daná i špeciálna povaha tohto zákona, a preto nároky na základe neho uplatňované
v súdnom konaní nemožno stotožňovať s typickými žalobami, týkajúcich sa nehnuteľností,
kde by sa tarifná odmena advokáta za zastupovanie určovala z tarifnej hodnoty veci podľa
§ 10 ods. 1 citovanej vyhlášky. V tomto smere preto úvahy žalobcu, že pri určení základnej
sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je potrebné vychádzať zo znaleckého
posudku, resp. zák. č. 528/2004 Z. z., prípadne všeobecne záväzného nariadenia obce P. č.
5/2010 o dani z nehnuteľností na kalendárny rok 2011 sú nenáležité.“
Aj keď sťažovateľka má na vec iný právny názor, rozhodnutie krajského súdu je
logické, zrozumiteľné a nemá znaky svojvôle, t. j. arbitrárnosti, preto je aj ústavne
udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu ako
odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor tohto súdu svojím vlastným.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013