Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 201/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej advokátskou kanceláriou M. s. r. o., B., v

mene ktorej koná advokát JUDr. V. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Komárno sp. zn. 8

C/159/2006 z 31. mája 2012 a Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31. októbra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára

2013 ústavnému súdu doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Komárno

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 31. mája 2012 a Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenia okresného súdu a krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa domáhala od žalovaného L.

(ďalej len „žalovaný“) vydania nehnuteľností podľa o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „“).

Okresný súd uznesením z 31. mája 2012 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť

sťažovateľke trovy konania v sume 1 609,51 €. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

odvolanie a následne krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu o trovách

konania, domnieva sa, že sú arbitrárne, pričom vyslovuje svoj právny názor, že „pri výpočte

odmeny za úkon právnej služby“ nemali všeobecné súdy vychádzať z neurčitej hodnoty

predmetu konania, ale zo sumy 1 185 589,80 €, t. j. vyčíslenej ceny nehnuteľností, ktorá

bola stanovená „investičnou a realitnou spoločnosťou M., s. r. o... prípadne všeobecne

závažného nariadenia obce P. č. 5/2010 o dani z nehnuteľnosti za kalendárny rok 2011“.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „pokiaľ by odvolací súd v rámci rozhodovania o

trovách konania, predmetom ktorého bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam, presnejšie k lesným pozemkom, rozhodol v súlade s ust § 142 ods. 1

, pričom by vychádzal z hodnoty veci v zmysle ust.

ods. 1 v spojeni s ust. vyhlášky č. , ktorú by určil prostredníctvom

znaleckého posudku, učinil by spôsobom predvídaným zákonom.“.

Podstata jej námietok „spočíva v rovine podústavného a podzákonného práva“

a sťažovateľka „nesúhlasí s výškou priznaných trov konania a domnieva sa, že odvolací súd

mal správne aplikovať iné ustanovenie vyhlášky č. , a to ust.

v spojení s ust. § 10 ods. 2...“, a hoci ako úspešnej účastníčke súdneho konania jej trovy

konania boli priznané v súlade s (ďalej len

„OSP“), pri ich určení však okresný súd, ako aj krajský súd vychádzali z toho, že predmet

konania nemožno oceniť peniazmi. Sťažovateľka naopak tvrdí, že „na základe rozsudku

súdu prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu... nadobudla vlastnícke právo k

nehnuteľnostiam, ktoré sú oceniteľné. Vzhľadom na vyššie uvedené sa hodnota

nehnuteľností mala zobrať ako základ pre výpočet trov súdneho konania.“.

Podľa sťažovateľky okresný súd aj krajský súd „nesprávne došli k záveru priznať

žalobcovi náhradu trov konania iba v rozsahu jednej trinástiny výpočtového základu

v zmysle ust. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov“.

Po podrobnej právnej argumentácii sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

týmto nálezom:

„Ústavný súd... určuje, že uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 31. 05. 2012,

č. k.: -935 a uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 31. 10. 2012, č. k.:

-971, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru... a

článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd... uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 31. 05. 2012, č. k.:

-935 zrušuje v rozsahu nepriznanej náhrady trov konania a uznesenie

Krajského súdu v Nitre, zo dňa 31. 10. 2012, č. k.: -971, zrušuje v rozsahu

nepriznanej náhrady trov konania a vec vracia Okresnému súdu Komárno na nové

konanie.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa , práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený

v , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd na základe toho konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté

uznesenie okresného súdu, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľky podľa

a nasl. krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie podľa .

2. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu je z ústavného

hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie napadnutého uznesenia

krajského súdu (obdobne napr. m. m. , , ).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej, pokiaľ ide o požiadavky na

odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch dohovoru a ,

ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“). Podľa tejto judikatúry (k čl. 6 ods. 1 dohovoru) súd síce zaväzuje, aby odôvodnil

svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola

daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,

ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku

z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať

odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je

relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského

súdu ako odvolacieho súdu (a tiež okresného súdu ako súdu prvého stupňa), ktorý jej

nepriznal trovy konania podľa jej predstáv a v požadovanej sume.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení v spojení s uznesením

okresného súdu primeraným spôsobom odôvodnil, prečo námietku sťažovateľky

spochybňujúcu správnosť určenia základnej sadzby tarifnej odmeny za .jeden úkon právnej

služby považoval za nedôvodnú, keď uviedol: „Predmetom tohto konania bola totiž žaloba,

ktorou sa žalobca podľa domáhal navrátenie vlastníctva k sporom

dotknutým nehnuteľnostiam. Zmyslom tohto zákona bolo aspoň čiastočne zmierniť následky

minulých majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkvi a náboženských

spoločností a poskytnúť im rovnakú ochranu vlastníctva ako tak učinili ostatné reštitučné

zákony fyzickým osobám a aspoň čiastočne iní kompenzovať spôsobenú ujmu. Tým bola

daná i špeciálna povaha tohto zákona, a preto nároky na základe neho uplatňované

v súdnom konaní nemožno stotožňovať s typickými žalobami, týkajúcich sa nehnuteľností,

kde by sa tarifná odmena advokáta za zastupovanie určovala z tarifnej hodnoty veci podľa

§ 10 ods. 1 citovanej vyhlášky. V tomto smere preto úvahy žalobcu, že pri určení základnej

sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je potrebné vychádzať zo znaleckého

posudku, resp. , prípadne všeobecne záväzného nariadenia obce P. č.

5/2010 o dani z nehnuteľností na kalendárny rok 2011 sú nenáležité.“

Aj keď sťažovateľka má na vec iný právny názor, rozhodnutie krajského súdu je

logické, zrozumiteľné a nemá znaky svojvôle, t. j. arbitrárnosti, preto je aj ústavne

udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu ako

odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor tohto súdu svojím vlastným.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa

, práva podľa dohovoru ani práva podľa dodatkového

protokolu, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013