Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 598/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej

cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Jána Hollého 10, Trnava, zastúpenej Advokátskou

kanceláriou, MAPLE & FISH, s. r. o., Rajská 15/A, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia , Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno č. k.

-915 z 3. apríla 2013, uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 145/2013-

973 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. apríla

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014

doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Jána Hollého 10, Trnava

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -915 z 3. apríla 2013,

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -973

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. apríla 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. júla

2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní vedenom sťažovateľkou ako žalobkyňou

proti Slovenskému pozemkovému fondu ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) o vydanie

nehnuteľností v rámci cirkevných reštitúcií, teda podľa o navrátení

vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode

vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon o cirkevných reštitúciách“), a to

potom, ako vo veci samej bolo žalobe sťažovateľky právoplatne vyhovené, osobitným

uznesením okresného súdu č. k. -915 z 3. apríla 2013 bol žalovaný zaviazaný

sťažovateľke nahradiť trovy konania vo výške 2 069,06 €. Na základe odvolania

sťažovateľky a žalovaného uznesením krajského súdu č. k. -973

z 30. septembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že žalovaný bol

zaviazaný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 1 878,55 €, pričom

žalovanému náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. Napokon uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2014 bolo odmietnuté ako neprípustné

dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu.

Sťažovateľka vyčíslila trovy jej právneho zastúpenia advokátom za 17 úkonov

právnych služieb na 171 492,61 €, pričom trovy odvolacieho konania vyčíslila ešte navyše

v sume 5 882,74 €. Celkom teda požadovala 177 375,35 €. Pri vyčíslení trov konania

vychádzala z ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“). Za tarifnú hodnotu

považovala hodnotu nehnuteľností, vydania ktorých sa domáhala. Podľa znaleckého

posudku mali tieto nehnuteľnosti celkom hodnotu 4 682 050,05 €.

Podľa názoru okresného súdu v danom prípade bolo potrebné pri určení základnej

sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1

písm. a) advokátskej tarify, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon

právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo

práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Okresný súd

zdôraznil, že predmetom konania bola žaloba o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam

podľa zákona o cirkevných reštitúciách. Zmyslom tohto zákona bolo aspoň čiastočne

zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkví

a náboženských spoločností. Tým bola daná i špeciálna povaha tohto zákona, a preto nároky

na základe neho uplatňované v súdnom konaní nemožno stotožňovať s typickými žalobami

týkajúcimi sa nehnuteľností, kde by sa tarifná odmena advokáta určovala z tarifnej hodnoty

veci podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify.

Uvedené závery potvrdil aj krajský súd, keď skonštatoval, že okresný súd správne

postupoval pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny. Predmetom konania v danom

prípade bolo posúdenie, či je dané právo na strane sťažovateľky a či sú splnené podmienky

podľa zákona o cirkevných reštitúciách, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú

peniazmi.

Podľa názoru najvyššieho súdu nebola zistená existencia žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania podľa ustanovenia , pričom

správnosťou právneho posúdenia veci sa nebolo možno v dovolacom konaní zaoberať,

keďže prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách je výslovne vylúčená.

Sťažovateľka považuje závery všeobecných súdov za arbitrárne a nepodložené.

Hoci je pravdou, že uplatnenie nároku podľa zákona o cirkevných reštitúciách je

žalobou sui generis, avšak vo svojej podstate ide o žalobu o plnenie. Zákon o cirkevných

reštitúciách bol prijatý na účely aspoň čiastočného zmiernenia utrpených majetkových krívd

a príkoria v období predchádzajúceho režimu. Je zákonom špeciálnym vo vzťahu

k všeobecným predpisom občianskeho práva, čo znamená, že úprava v ňom obsiahnutá má

síce prednosť pred všeobecnou úpravou, ale túto nevylučuje. Nie je možné súhlasiť

s názorom, že reštitučné predpisy majú osobitný predmet úpravy, ktorý je v peniazoch

neoceniteľný. Takýto výklad je nielenže protiústavný, ale podľa sťažovateľky predstavuje aj

nedovolenú tvorbu práva. Predmetom konania vo veci samej bolo vydanie a navrátenie

vlastníckeho práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam, ktorých hodnota je určiteľná bez

väčších ťažkostí. Sťažovateľka v tejto súvislosti predložila znalecký posudok. Bolo

nesprávne rozlišovať medzi žalobou podľa zákona o cirkevných reštitúciách ako

„netypickou“ žalobou a inými „typickými“ žalobami, predmetom ktorých by boli

nehnuteľnosti. Takýto záver nemá oporu v právnej úprave a je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 . Následkom tohto svojvoľného a protiprávneho výkladu došlo k diskriminácii

sťažovateľky a k prekročeniu právomocí zo strany všeobecných súdov. Nemožno súhlasiť

s názorom krajského súdu, podľa ktorého predmetom konania bolo posúdenie, či tu je dané

právo, pretože v skutočnosti predmetom konania bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho

práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam. Nešlo teda o určovaciu žalobu, ale o žalobu

o plnenie. Nemožno súhlasiť ani so záverom o osobitosti predmetu konania a jeho

neoceniteľnosti v peniazoch. Závery krajského súdu v tomto smere neboli dostatočne

odôvodnené, čo zakladá ich nepreskúmateľnosť. Nesprávnosť záverov najvyššieho súdu

spočíva v konštatovaní, že neboli zistené žiadne pochybenia, ktoré by zakladali prípustnosť

dovolania. Pritom je nepochybné, že závery nižších súdov o neoceniteľnosti predmetu

konania s odvolávaním sa na predmet konania sú neudržateľné, arbitrárne, príliš reštriktívne

a formalistické. Navyše pre nedostatočné odôvodnenie sú aj zmätočné a nepreskúmateľné.

Keďže pri uplatňovaní reštitučných nárokov ide o napĺňanie základných práv, ktoré boli

konaním štátu v minulosti porušované, má mať oprávnená osoba možnosť uplatňovania

reštitučných nárokov bez akýchkoľvek dodatočne vynaložených nákladov, čo vyplýva aj

z toho, že konanie podľa zákona o cirkevných reštitúciách je oslobodené od poplatkovej

povinnosti. Sťažovateľka bola nútená pre nespoluprácu žalovaného vynaložiť ďalšie

náklady, ktoré by pri mimosúdnom vybavení veci nevznikli.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že v rozhodovacej praxi všeobecných súdov

existuje nesúlad v otázke výpočtu náhrady trov konania v prípadoch, keď predmetom

konania je reštitučný nárok podľa zákona o cirkevných reštitúciách. Za viac ako zarážajúce

považuje, že v prípadoch priznania náhrady trov v prospech povinnej osoby (žalovaný, resp.

Lesy Slovenskej republiky) všeobecné súdy priznávajú náhradu trov konania podľa § 10

ods. 2 advokátskej tarify, ak však ide o nárok oprávnenej osoby, tejto priznávajú náhradu

trov podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje

na viaceré rozhodnutia, a to Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Pezinok,

Okresného súdu Trnava, resp. Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Bratislave.

Zdôrazňuje pritom, že odlišné rozhodovanie o obsahovo totožných nárokoch je v rozpore

s princípom právnej istoty a nemalo by byť na ujmu sťažovateľky.

Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu Komárno

zo dňa 03. 04. 2013, sp. zn. -915, uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa

30. 09. 2013 sp. zn. -973 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

10. 04. 2014 sp. zn. , boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa

(...), podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru(...) a článku 6

Dohovoru(...)

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa

03. 04.2013, sp. zn. -915, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa

30. 09. 2013 sp. zn. -973 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

10. 04. 2014 sp. zn. zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Komárno na nové

konanie.

Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -973 z 30. septembra 2013 vyplýva,

že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. -915 z 3. apríla 2013

tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške

1 878,55 €. Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, keď zaviazal

žalovaného v zmysle na náhradu trov konania

a postupoval pritom podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. V zmysle ustálenej

súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa základ pre výpočet trov

právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho

poplatku. Tento postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých

výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno tiež opomínať skutočnosť, že predmetom

konania o vydanie nehnuteľných vecí v tomto prípade je posúdenie, či je dané právo na

strane sťažovateľky a či sú splnené podmienky podľa zákona o cirkevných reštitúciách, čo

podľa názoru krajského súdu predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi

(tak, ako napr. pri určení neplatnosti právneho úkonu, odporovateľnosti právneho úkonu

atď.). Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v uvedenom prípade vychádzať zo

základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. Hoci okresný súd vec

správne právne posúdil, napriek tomu priznal sťažovateľke nesprávne náhradu trov

právneho zastúpenia za 17 úkonov právnej služby, hoci správne mal priznať odmenu iba za

14 takýchto úkonov.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2014 vyplýva, že

ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu uznesenie krajského

súdu spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 v spojení

s . Krajský súd stručne a jasne vysvetlil svoje

právne úvahy, ktorými sa riadil pri priznaní a vyčíslení trov konania, zrozumiteľne uviedol,

ktoré trovy považoval za opodstatnené a priznané trovy aj podrobne špecifikoval. Osobitne

objasnil svoj právny záver v otázke určenia základu trov právneho zastúpenia, čím dal

zároveň odpoveď na rozhodujúcu odvolaciu námietku sťažovateľky týkajúcu sa toho, či

predmet konania je peniazmi oceniteľný. Z odôvodnenia uznesenia nevyplýva

jednostrannosť ani taká aplikácia relevantných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Závery krajského súdu nie sú zjavne neodôvodnené

a nezlučiteľné s . Za porušenie základného práva zaručeného týmto

článkom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne

odôvodnenie uznesenia správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia

a ktoré sťažovateľka predovšetkým namietala, nebola pre najvyšší súd právne relevantná.

Správnosťou právneho posúdenia veci sa totiž najvyšší súd vzhľadom na zákonom výslovne

vylúčenú prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania zaoberať nemohol, a teda

ani nezaoberal.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. , nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania.

Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba ešte dodať,

že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.

Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam

vedeným krajským súdom pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

.

Jadrom argumentácie sťažovateľky sú dve námietky. Predovšetkým nesúhlasí s tým,

že by v reštitučných sporoch nebolo možné oceniť hodnotu sporu v peniazoch, a trvá

na tom, že náhrada trov právneho zastúpenia mala vychádzať z hodnoty nehnuteľností

tvoriacich predmet konania. Navyše odôvodnenie rozhodnutí v tomto smere je

nedostatočné. Okrem toho poukazuje na viaceré rozhodnutia niektorých okresných súdov

a krajských súdov, ktoré dávajú za pravdu jej argumentácii o oceniteľnosti predmetu

konania v peniazoch v prípadoch reštitučných žalôb, pričom v týchto analogických

prípadoch bola sťažovateľka neúspešná a náhradu trov právneho zastúpenia musela

žalovanému zaplatiť podľa hodnoty sporných nehnuteľností. Sťažovateľka je preto tej

mienky, že v prípadoch rôznych jej žalôb dochádza k zásahu do právnej istoty.

Námietky nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutí všeobecných súdov treba považovať za zjavne neopodstatnené.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom

prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu tak uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania, ako aj uznesenie krajského súdu o potvrdení uznesenia okresného súdu treba

považovať za dostatočne a presvedčivo zdôvodnené. Ani jedno z týchto uznesení nejaví

známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Na tomto závere nič nemení skutočnosť,

podľa ktorej má sťažovateľka na veci odlišný právny názor.

V súvislosti s dovolacím uznesením najvyššieho súdu sa javí ako podstatné, že

dovolanie proti uzneseniu krajského súdu týkajúcemu sa trov konania mohlo byť prípustné

len na základe niektorej z alternatív podľa .

Sťažovateľka konkrétne namietala, že jej postupom všeobecných súdov bolo odňaté právo

konať pred súdom [ ] nedostatočným

odôvodnením uznesenia krajského súdu. Najvyšší súd správne poukázal na to, že krajský

súd dostatočne vysvetlil svoje stanovisko, a preto odôvodnenie disponuje potrebnými

náležitosťami. Správnosť právneho posúdenia veci (teda otázky, či bol predmet sporu

oceniteľný v peniazoch, alebo nie) nebolo možné v dovolacom konaní skúmať, keďže

prípustnosť dovolania z takéhoto dôvodu nebola daná.

V súvislosti s právnym posúdením veci krajským súdom treba z pohľadu ústavného

súdu konštatovať, že doslovná interpretácia ustanovenia § 10 a § 11 advokátskej tarify dáva

v zásade za pravdu sťažovateľke. Zároveň však treba uviesť, že za ústavne konformnú

možno považovať aj interpretáciu krajského súdu, ktorá s poukazom na špecifický predmet

reštitučného konania dochádza k záveru, že podstatou konania je skúmanie dôvodnosti

zoštátnenia cirkevného majetku v minulosti, teda taký predmet sporu, ktorý nie je

v peniazoch oceniteľný. Keďže oba výklady považuje ústavný súd za ústavne konformné,

nemal dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť.

Námietku nejednotnej rozhodovacej praxe okresných súdov a krajských súdov

v danej otázke, ktorú sťažovateľka taktiež uplatnila v konaní vedenom ústavným súdom,

treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Uvedenú námietku sťažovateľka v odvolaní podanom proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -915 z 3. apríla 2013 vôbec neuplatnila. V podanom odvolaní sa

teda nebránila s poukazom na odlišné judikáty iných okresných súdov a iných krajských

súdov v obdobných právnych veciach tých istých účastníkov konania. Znamená to, že

sťažovateľka síce formálne využila možnosť brániť sa podaním odvolania proti uzneseniu

okresného súdu, avšak z materiálneho hľadiska je podstatné, že uvedenú námietku

v odvolaní neuplatnila. Nevyužila teda dôsledne účinný prostriedok nápravy, ktorý jej

dával. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti.

Navyše treba ešte dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),

že námietku neuplatnila v odvolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani

neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53

ods. 2 .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2014