Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 598/2014
PDF · 206.28 KB
No categories available
II. ÚS 598/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej
cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Jána Hollého 10, Trnava, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou, MAPLE & FISH, s. r. o., Rajská 15/A, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno č. k.
12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013, uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 145/2013-
973 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 93/2014 z 10. apríla
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2014
doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Trnavskej arcidiecézy, Jána Hollého 10, Trnava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013,
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 145/2013-973
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
6 Cdo 93/2014 z 10. apríla 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. júla
2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že v súdnom konaní vedenom sťažovateľkou ako žalobkyňou
proti Slovenskému pozemkovému fondu ako žalovanému (ďalej len „žalovaný“) o vydanie
nehnuteľností v rámci cirkevných reštitúcií, teda podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon o cirkevných reštitúciách“), a to
potom, ako vo veci samej bolo žalobe sťažovateľky právoplatne vyhovené, osobitným
uznesením okresného súdu č. k. 12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013 bol žalovaný zaviazaný
sťažovateľke nahradiť trovy konania vo výške 2 069,06 €. Na základe odvolania
sťažovateľky a žalovaného uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 145/2013-973
z 30. septembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu zmenené tak, že žalovaný bol
zaviazaný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 1 878,55 €, pričom
žalovanému náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná. Napokon uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93/2014 z 10. apríla 2014 bolo odmietnuté ako neprípustné
dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu.
Sťažovateľka vyčíslila trovy jej právneho zastúpenia advokátom za 17 úkonov
právnych služieb na 171 492,61 €, pričom trovy odvolacieho konania vyčíslila ešte navyše
v sume 5 882,74 €. Celkom teda požadovala 177 375,35 €. Pri vyčíslení trov konania
vychádzala z ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“). Za tarifnú hodnotu
považovala hodnotu nehnuteľností, vydania ktorých sa domáhala. Podľa znaleckého
posudku mali tieto nehnuteľnosti celkom hodnotu 4 682 050,05 €.
Podľa názoru okresného súdu v danom prípade bolo potrebné pri určení základnej
sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1
písm. a) advokátskej tarify, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon
právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo
práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Okresný súd
zdôraznil, že predmetom konania bola žaloba o navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam
podľa zákona o cirkevných reštitúciách. Zmyslom tohto zákona bolo aspoň čiastočne
zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd spáchaných na majetku cirkví
a náboženských spoločností. Tým bola daná i špeciálna povaha tohto zákona, a preto nároky
na základe neho uplatňované v súdnom konaní nemožno stotožňovať s typickými žalobami
týkajúcimi sa nehnuteľností, kde by sa tarifná odmena advokáta určovala z tarifnej hodnoty
veci podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify.
Uvedené závery potvrdil aj krajský súd, keď skonštatoval, že okresný súd správne
postupoval pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny. Predmetom konania v danom
prípade bolo posúdenie, či je dané právo na strane sťažovateľky a či sú splnené podmienky
podľa zákona o cirkevných reštitúciách, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú
peniazmi.
Podľa názoru najvyššieho súdu nebola zistená existencia žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku, pričom
správnosťou právneho posúdenia veci sa nebolo možno v dovolacom konaní zaoberať,
keďže prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách je výslovne vylúčená.
Sťažovateľka považuje závery všeobecných súdov za arbitrárne a nepodložené.
Hoci je pravdou, že uplatnenie nároku podľa zákona o cirkevných reštitúciách je
žalobou sui generis, avšak vo svojej podstate ide o žalobu o plnenie. Zákon o cirkevných
reštitúciách bol prijatý na účely aspoň čiastočného zmiernenia utrpených majetkových krívd
a príkoria v období predchádzajúceho režimu. Je zákonom špeciálnym vo vzťahu
k všeobecným predpisom občianskeho práva, čo znamená, že úprava v ňom obsiahnutá má
síce prednosť pred všeobecnou úpravou, ale túto nevylučuje. Nie je možné súhlasiť
s názorom, že reštitučné predpisy majú osobitný predmet úpravy, ktorý je v peniazoch
neoceniteľný. Takýto výklad je nielenže protiústavný, ale podľa sťažovateľky predstavuje aj
nedovolenú tvorbu práva. Predmetom konania vo veci samej bolo vydanie a navrátenie
vlastníckeho práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam, ktorých hodnota je určiteľná bez
väčších ťažkostí. Sťažovateľka v tejto súvislosti predložila znalecký posudok. Bolo
nesprávne rozlišovať medzi žalobou podľa zákona o cirkevných reštitúciách ako
„netypickou“ žalobou a inými „typickými“ žalobami, predmetom ktorých by boli
nehnuteľnosti. Takýto záver nemá oporu v právnej úprave a je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 ústavy. Následkom tohto svojvoľného a protiprávneho výkladu došlo k diskriminácii
sťažovateľky a k prekročeniu právomocí zo strany všeobecných súdov. Nemožno súhlasiť
s názorom krajského súdu, podľa ktorého predmetom konania bolo posúdenie, či tu je dané
právo, pretože v skutočnosti predmetom konania bolo vydanie a navrátenie vlastníckeho
práva ku konkrétnym nehnuteľnostiam. Nešlo teda o určovaciu žalobu, ale o žalobu
o plnenie. Nemožno súhlasiť ani so záverom o osobitosti predmetu konania a jeho
neoceniteľnosti v peniazoch. Závery krajského súdu v tomto smere neboli dostatočne
odôvodnené, čo zakladá ich nepreskúmateľnosť. Nesprávnosť záverov najvyššieho súdu
spočíva v konštatovaní, že neboli zistené žiadne pochybenia, ktoré by zakladali prípustnosť
dovolania. Pritom je nepochybné, že závery nižších súdov o neoceniteľnosti predmetu
konania s odvolávaním sa na predmet konania sú neudržateľné, arbitrárne, príliš reštriktívne
a formalistické. Navyše pre nedostatočné odôvodnenie sú aj zmätočné a nepreskúmateľné.
Keďže pri uplatňovaní reštitučných nárokov ide o napĺňanie základných práv, ktoré boli
konaním štátu v minulosti porušované, má mať oprávnená osoba možnosť uplatňovania
reštitučných nárokov bez akýchkoľvek dodatočne vynaložených nákladov, čo vyplýva aj
z toho, že konanie podľa zákona o cirkevných reštitúciách je oslobodené od poplatkovej
povinnosti. Sťažovateľka bola nútená pre nespoluprácu žalovaného vynaložiť ďalšie
náklady, ktoré by pri mimosúdnom vybavení veci nevznikli.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že v rozhodovacej praxi všeobecných súdov
existuje nesúlad v otázke výpočtu náhrady trov konania v prípadoch, keď predmetom
konania je reštitučný nárok podľa zákona o cirkevných reštitúciách. Za viac ako zarážajúce
považuje, že v prípadoch priznania náhrady trov v prospech povinnej osoby (žalovaný, resp.
Lesy Slovenskej republiky) všeobecné súdy priznávajú náhradu trov konania podľa § 10
ods. 2 advokátskej tarify, ak však ide o nárok oprávnenej osoby, tejto priznávajú náhradu
trov podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje
na viaceré rozhodnutia, a to Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Pezinok,
Okresného súdu Trnava, resp. Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Bratislave.
Zdôrazňuje pritom, že odlišné rozhodovanie o obsahovo totožných nárokoch je v rozpore
s princípom právnej istoty a nemalo by byť na ujmu sťažovateľky.
Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že uznesením Okresného súdu Komárno
zo dňa 03. 04. 2013, sp. zn. 12C/178/2006-915, uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa
30. 09. 2013 sp. zn. 6Co/245/2013-973 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
10. 04. 2014 sp. zn. 6Cdo/93/2014, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy(...), podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru(...) a článku 6
Dohovoru(...)
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa
03. 04.2013, sp. zn. 12C/178/2006-915, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa
30. 09. 2013 sp. zn. 6Co/245/2013-973 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
10. 04. 2014 sp. zn. 6 Cdo/93/2014 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Komárno na nové
konanie.
Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 145/2013-973 z 30. septembra 2013 vyplýva,
že ním bolo zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013
tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške
1 878,55 €. Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, keď zaviazal
žalovaného v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku na náhradu trov konania
a postupoval pritom podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. V zmysle ustálenej
súdnej praxe, ako aj rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa základ pre výpočet trov
právneho zastúpenia určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho
poplatku. Tento postup reflektuje jednotu základu pre všetky druhy trov konania, ktorých
výška sa odvíja od hodnoty sporu. Nemožno tiež opomínať skutočnosť, že predmetom
konania o vydanie nehnuteľných vecí v tomto prípade je posúdenie, či je dané právo na
strane sťažovateľky a či sú splnené podmienky podľa zákona o cirkevných reštitúciách, čo
podľa názoru krajského súdu predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi
(tak, ako napr. pri určení neplatnosti právneho úkonu, odporovateľnosti právneho úkonu
atď.). Pri výpočte trov právneho zastúpenia treba preto v uvedenom prípade vychádzať zo
základu tarifnej odmeny podľa § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify. Hoci okresný súd vec
správne právne posúdil, napriek tomu priznal sťažovateľke nesprávne náhradu trov
právneho zastúpenia za 17 úkonov právnej služby, hoci správne mal priznať odmenu iba za
14 takýchto úkonov.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 93/2014 z 10. apríla 2014 vyplýva, že
ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.
6 Co 145/2013 z 30. septembra 2013. Podľa názoru najvyššieho súdu uznesenie krajského
súdu spĺňa požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 v spojení
s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd stručne a jasne vysvetlil svoje
právne úvahy, ktorými sa riadil pri priznaní a vyčíslení trov konania, zrozumiteľne uviedol,
ktoré trovy považoval za opodstatnené a priznané trovy aj podrobne špecifikoval. Osobitne
objasnil svoj právny záver v otázke určenia základu trov právneho zastúpenia, čím dal
zároveň odpoveď na rozhodujúcu odvolaciu námietku sťažovateľky týkajúcu sa toho, či
predmet konania je peniazmi oceniteľný. Z odôvodnenia uznesenia nevyplýva
jednostrannosť ani taká aplikácia relevantných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich účelu, podstaty a zmyslu. Závery krajského súdu nie sú zjavne neodôvodnené
a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy. Za porušenie základného práva zaručeného týmto
článkom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky. Pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie uznesenia správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia
a ktoré sťažovateľka predovšetkým namietala, nebola pre najvyšší súd právne relevantná.
Správnosťou právneho posúdenia veci sa totiž najvyšší súd vzhľadom na zákonom výslovne
vylúčenú prípustnosť dovolania proti uzneseniu o trovách konania zaoberať nemohol, a teda
ani nezaoberal.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 12 C 178/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľky mal krajský súd v rámci odvolacieho konania.
Tým je zároveň v uvedenom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba ešte dodať,
že sťažovateľka právo podať odvolanie aj využila.
Odlišná je situácia týkajúca sa tých častí sťažnosti, ktoré smerujú proti konaniam
vedeným krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 145/2013 a najvyšším súdom pod sp. zn.
Jadrom argumentácie sťažovateľky sú dve námietky. Predovšetkým nesúhlasí s tým,
že by v reštitučných sporoch nebolo možné oceniť hodnotu sporu v peniazoch, a trvá
na tom, že náhrada trov právneho zastúpenia mala vychádzať z hodnoty nehnuteľností
tvoriacich predmet konania. Navyše odôvodnenie rozhodnutí v tomto smere je
nedostatočné. Okrem toho poukazuje na viaceré rozhodnutia niektorých okresných súdov
a krajských súdov, ktoré dávajú za pravdu jej argumentácii o oceniteľnosti predmetu
konania v peniazoch v prípadoch reštitučných žalôb, pričom v týchto analogických
prípadoch bola sťažovateľka neúspešná a náhradu trov právneho zastúpenia musela
žalovanému zaplatiť podľa hodnoty sporných nehnuteľností. Sťažovateľka je preto tej
mienky, že v prípadoch rôznych jej žalôb dochádza k zásahu do právnej istoty.
Námietky nesprávneho právneho posúdenia a nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutí všeobecných súdov treba považovať za zjavne neopodstatnené.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu tak uznesenie najvyššieho súdu o odmietnutí
dovolania, ako aj uznesenie krajského súdu o potvrdení uznesenia okresného súdu treba
považovať za dostatočne a presvedčivo zdôvodnené. Ani jedno z týchto uznesení nejaví
známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. Na tomto závere nič nemení skutočnosť,
podľa ktorej má sťažovateľka na veci odlišný právny názor.
V súvislosti s dovolacím uznesením najvyššieho súdu sa javí ako podstatné, že
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu týkajúcemu sa trov konania mohlo byť prípustné
len na základe niektorej z alternatív podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.
Sťažovateľka konkrétne namietala, že jej postupom všeobecných súdov bolo odňaté právo
konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku] nedostatočným
odôvodnením uznesenia krajského súdu. Najvyšší súd správne poukázal na to, že krajský
súd dostatočne vysvetlil svoje stanovisko, a preto odôvodnenie disponuje potrebnými
náležitosťami. Správnosť právneho posúdenia veci (teda otázky, či bol predmet sporu
oceniteľný v peniazoch, alebo nie) nebolo možné v dovolacom konaní skúmať, keďže
prípustnosť dovolania z takéhoto dôvodu nebola daná.
V súvislosti s právnym posúdením veci krajským súdom treba z pohľadu ústavného
súdu konštatovať, že doslovná interpretácia ustanovenia § 10 a § 11 advokátskej tarify dáva
v zásade za pravdu sťažovateľke. Zároveň však treba uviesť, že za ústavne konformnú
možno považovať aj interpretáciu krajského súdu, ktorá s poukazom na špecifický predmet
reštitučného konania dochádza k záveru, že podstatou konania je skúmanie dôvodnosti
zoštátnenia cirkevného majetku v minulosti, teda taký predmet sporu, ktorý nie je
v peniazoch oceniteľný. Keďže oba výklady považuje ústavný súd za ústavne konformné,
nemal dôvod do záverov krajského súdu zasiahnuť.
Námietku nejednotnej rozhodovacej praxe okresných súdov a krajských súdov
v danej otázke, ktorú sťažovateľka taktiež uplatnila v konaní vedenom ústavným súdom,
treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Uvedenú námietku sťažovateľka v odvolaní podanom proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 12 C 178/2006-915 z 3. apríla 2013 vôbec neuplatnila. V podanom odvolaní sa
teda nebránila s poukazom na odlišné judikáty iných okresných súdov a iných krajských
súdov v obdobných právnych veciach tých istých účastníkov konania. Znamená to, že
sťažovateľka síce formálne využila možnosť brániť sa podaním odvolania proti uzneseniu
okresného súdu, avšak z materiálneho hľadiska je podstatné, že uvedenú námietku
v odvolaní neuplatnila. Nevyužila teda dôsledne účinný prostriedok nápravy, ktorý jej
Občiansky súdny poriadok dával. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti.
Navyše treba ešte dodať, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),
že námietku neuplatnila v odvolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani
neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. septembra 2014