Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 31/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2012 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca

2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (v procesnom postavení odporkyne) bola

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k.

115 z 1. júna 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazaná zaplatiť navrhovateľke

(fyzickej osobe) sumu 123,85 € s prísl. na základe zmluvy o poskytovaní dôchodku.

Okresný súd rozhodnutie odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorých

vyvodil záver, že „Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného fondu odporkyne je platným

právnym úkonom a jej platnosť nebola ukončená výpoveďou zo strany odporkyne.“.

Okresný súd považoval zmluvu o poskytovaní dôchodku uzavretú medzi účastníkmi

konania za platnú aj vo vzťahu k o bankách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“). Napokon okresný súd prihliadol aj na samotný interný predpis sťažovateľky (štatút

Podporného dôchodkového fondu, ktorého účelom je slúžiť na podporu zabezpečenia

životnej úrovne, ktorú pracovníci sťažovateľky dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity,

na ocenenie ich vernosti k sťažovateľke, kvality ich práce a na podporu stabilizácie

zamestnancov). Navrhovateľka pritom pre odporkyňu pracovala 28 rokov.

Proti označenému prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 25. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že napadnutý

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Krajský súd dospel k záveru, že

prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil vykonané dôkazy

a tiež, že vec správne posúdil. V celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého

rozsudku okresného súdu.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré

odôvodnila tým, že „v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho

poriadku ( ), a to k vade podľa

ustanovenia “.

Sťažovateľka v dovolaní vyslovila názor, že v danom prípade „odňatie možnosti

konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie (rozsudok Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 25. 10. 2011, č. k. ) neodôvodnil v súlade

s ustanovením , keď sa nevysporiadal s prevažnou

väčšinou našich námietok uvedených v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania“.

Sťažovateľka ďalej taxatívne uvádza právnu argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd

nevysporiadal, hoci má podľa nej pre vec podstatný význam, a zo svojho pohľadu

zdôvodňuje, prečo to tak je. V spojitosti s tým sťažovateľka najmä tvrdí, že:

- priamo vety za bodkočiarkou „zakazuje

banke od účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore s týmto zákonom,

keďže je zjavné, že navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nemá poskytovať, neposkytla ani

neposkytne v budúcnosti odporcovi žiadne proti plnenie na základe zmluvy o dôchodku, a je

tak v rozpore s citovaným zákonom ďalšie plnenie zmluvy o dôchodku zo strany banky“,

- na vec sa vzťahujú a musia byť aplikované ustanovenia

(§ 119 ods. 3 vety za bodkočiarkou v spojení s § 27 ods. 8 a § 116) a § 575 ods. 1

,

- podľa označených ustanovení nesmie banka poskytovať

plnenie bez poskytnutia protihodnoty,

- rozhodnutie súdu vychádza podľa nej z nesprávneho právneho posúdenia veci

spočívajúceho v nesprávnom výklade , pretože platne

nemožno uzatvoriť takú zmluvu o dôchodku, ktorá by založila právo na jeho výplatu

na dobu určitú (do určitého trvania),

- pokiaľ by zákonodarca chcel dosiahnuť uzatvorením zmluvy o dôchodku nemenný

právny stav, t. j. aby takáto zmluva nemohla byť vypovedaná, výslovne by to upravil,

- výklad krajského súdu, podľa ktorého zmluva o dôchodku na doživotie je zmluvou

uzavretou „na dobu určitú a neurčitého trvania (do doživotia)“, je v rozpore so

zákonom,

- „posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom“,

- „zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo

zákon spája zánik zmluvného vzťahu“,

- zmluva o dôchodku nespĺňa znaky zmluvy uzatvorenej na dobu určitú okrem iného aj

preto, „že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, z ktorej

je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí“.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 29. marca 2012 dovolanie

sťažovateľky odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti dospejúc k záveru, že „v dovolacom

konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté niektorou

z vád uvedenou v “. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podala

sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu podľa zastávajúc názor, že ním

boli porušené jej v petite sťažnosti označené práva.

Sťažovateľka nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že dovolanie v danej veci

nebolo prípustné, a tvrdí, že bol daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), poukazujúc na podrobné odôvodnenie v ňou podanom

dovolaní z 5. januára 2011. Zároveň vyjadruje názor, že najvyšší súd „neodôvodnil svoje

rozhodnutie v súlade s ustanovením “.

Napokon sťažovateľka namieta, že «odvolací súd (zrejme mala na mysli dovolací

súd, pozn.) sa nevysporiadal s právnou argumentáciou žalovaného o tom, že odňatie

možnosti konať pre súdom spočívalo tiež v nesprávnom postupe odvolacieho súdu, ktorý bez

vykonania doplňujúceho dokazovania, bez zopakovania dokazovania, bez akýchkoľvek

dôkazov a v rozpore so zisteným skutkovým stavom konštatuje v rozhodnutí svoje zistenie, že

„... zmluvné strany sú povinné si podľa uzavretej zmluvy o poskytovaní plnenia

z Podporného dôchodkového fondu z 1. 7. 1994 aj naďalej poskytovať plnenia...“».

V závere sťažnosti sťažovateľka uvádza, že v dovolaní nijako nenamietala, „že súdy

nižších stupňov neúplne a nedostatočne zistili skutkový stav, keď nevykonávali žiadne

odporkyňou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, avšak

dovolací súd nám zdôvodňuje, že toto namietame, a že to nie je dôvod na prípustnosť

dovolania. Dovolací súd sa tak zjavne nezaoberal naším podaným dovolaním a jeho

dôvodmi, pre ktoré sme dovolanie podali. Napriek tomu záver strany 6 a 7 rozhodnutia

dovolacieho súdu zdôvodňuje neprípustnosť dovolania dôvodmi ohľadom nevykonania

dokazovania, ktoré však nikde v dovolaní nenamietame. Rozhodnutie dovolacieho súdu je

tak arbitrárne, neodôvodnené, odníma nám súdnu ochranu, dôvody sa netýkajú podaného

dovolania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľ[ky] S., a. s..., podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn.

porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že „Najvyšší súd

Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 3 dní

od právoplatnosti tohto uznesenia k rukám advokáta JUDr. R. K.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. marca 2012,

ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b

ods. 5 ]. Podstatou sťažnosti je námietka, že najvyšší súd sa nevysporiadal s právnou

argumentáciou sťažovateľky, a to jednak, že nedostatočne odôvodnil napadnuté uznesenie,

a jednak, že sa nezaoberal jej tvrdením o odňatí možnosti konať pred súdom zo strany

krajského súdu, ktorý napriek nevykonaniu dôkazov súdmi nižších stupňov dospel k záveru

o existencii plnení oboch účastníkov zmluvy o dôchodku, čím malo dôjsť k porušeniu

princípu dvojinštančnosti súdneho konania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež upriamuje pozornosť

na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje , podľa ktorého ak sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. marca 2012 a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najskôr na úvodnú

časť jeho odôvodnenia, v ktorej uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená

advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

) skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania má dovolanie

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno úspešne

napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však v každom prípade, ale

iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon.

Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch

stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie

nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôže obstáť z aspektu

opodstatnenosti v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Dovolanie je v uvedenom

vymedzení zároveň procesný prostriedok (nástroj), ktorým zákon vytvára účastníkovi

konania procesnú možnosť, aby v prípadoch (a za podmienok) v zákone uvedených

spochybnil opodstatneným uplatnením dovolacieho dôvodu správnosť konania alebo

rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého

rozhodnutia.

Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje

aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale

len z dôvodu uvedeného v zákone. upravuje tri samostatné

dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len

tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací

súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo

vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa

ich obsahu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať

revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného

dokazovania; dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať

akékoľvek rozhodnutie.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle

ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa

je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok

súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a Dovolanie

je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Dovolaním odporkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje

znaky rozsudkov uvedených v ustanovení , , , proti ktorým je

dovolanie prípustné; prípustnosť jej dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva.

Je treba (pre úplnosť) ešte poznamenať, že aj v prípade, že by išlo o zmeňujúce

rozhodnutie odvolacieho súdu alebo ak by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania

podľa , prípustnosť dovolania by bola vylúčená a to podľa

; odvolací súd totiž rozhodol o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok

minimálnej mzdy.

Podľa dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je

rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Predmetom dovolacieho konania je peňažné plnenie vo výške 123,85 €. Táto suma

neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy platnej v deň podania žaloby na súde. Dňa

18. mája 2010, kedy došlo k podaniu žaloby na súde prvého stupňa, bola totiž minimálna

mzda 307,70 € (porovnaj o minimálnej mzde

v znení neskorších predpisov), jej trojnásobok predstavuje sumu 923,10 €.

Dovolanie odporkyne by vzhľadom na uvedený záver (zistenie) bolo procesné

prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v ..

Treba zdôrazniť, že ustanovenie nemá žiadne obmedzenia vo výpočte

rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo

k procesnej vade vymenovanej v tomto ustanovení, možno dovolaním napadnúť

aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné.

So zreteľom na ustanovenie druhá veta , ktoré ukladá

dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ,

dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ,

ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ Existencia ani jednej z uvedených vád však

dovolacím súdom v konaní zistená nebola.»

Podľa názoru dovolacieho súdu prvostupňový súd, ako aj odvolací súd svoje

rozhodnutia náležite odôvodnili. Z dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu

nevyplýva podľa názoru dovolacieho súdu jednostrannosť ani taká aplikácia všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V nadväznosti na to dospel najvyšší súd k záveru, že „skutkové a právne závery

odvolacieho súdu nadväzujúce, resp. osvojujúce si dôvody rozsudku súdu prvého stupňa nie

sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Slovenskej

republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok

spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku ( )“.

Dovolací súd poukázal aj na to, že dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je

mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených

procesných vád [ a ] a hmotnoprávnych vád [

písm. c) ], preto sa dovolaním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených

súdmi prvého stupňa a druhého stupňa ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

V nadväznosti na uvedené dovolací súd zdôraznil skutočnosť, že ťažisko

dokazovanie je «v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený

dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonávať

dokazovanie ( ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by

mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť

a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže

dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá

možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa

ustanovenia , in fine (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Pokiaľ ide o námietky uvedené v dovolaní odporkyne spočívajúce v nesprávnom

právnom posúdení veci, tieto by bolo možné preskúmavať len v tom prípade, ak by bolo

dovolanie prípustné. Dovolací dôvod v zmysle , ak by bol daný,

sám osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami

nezaoberal.

Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovení

a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších

stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odporkyne ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ ). Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.».

Najvyšší súd dal podľa názoru ústavného súdu jasnú, zrozumiteľnú a postačujúcu

odpoveď, z akého dôvodu považoval dovolanie sťažovateľky za neprípustné. Odôvodnenie

jeho rozhodnutia spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia,

pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ napadnutého uznesenia.

Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení

s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, pričom tento svoj názor aj dostatočne odôvodnil. Za tejto

situácie nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že sa dovolaním sťažovateľky meritórne

nezaoberal.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie však nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky.

Argumentácia sťažovateľky k zásadnej právnej otázke, t. j. či zmluva o dôchodku

podľa zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo

na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom

odpoveď na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto

zmluvou, je problémom právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1

). Nesprávne právne posúdenie veci je jedným z dovolacích

dôvodov, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle

v spojení s , ktorý predpokladá aj možnosť

vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,

význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky,

za ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými

najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.

zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania podľa ,

pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2

písm. a) . Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje

za relevantný dovolací dôvod [ ], ktorý možno uplatniť iba

v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však

prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva,

že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, ).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu

dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane

základného práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty ako

ústavného princípu vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý

do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa , treba

rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch

týchto ustanovení ().

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1

ods. 1 , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil

ústavný princíp právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia

rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) podľa jeho názoru nevykazoval znaky

odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle .

S takýmto záverom najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje,

pričom konštatuje, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu, resp. ich

odôvodnenia, spĺňajú všetky požiadavky, ktoré vyplývajú z konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, a to s poukazom na už citované časti

odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému

záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

podľa nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivé súdne

konanie nie je ani to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj

účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov

a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony

primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom

účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia

civilného procesu (, , , ).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj samotné odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, sú z ústavného hľadiska (aj napriek tomu, že odôvodnenie obsahuje

niektoré nepresnosti) akceptovateľné, a preto v okolnostiach danej veci nie je dôvodné

prijatie záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo byť zasiahnuté

do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa či práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd pripomína, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej

perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. , ).

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami

na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah ().

Ústavný súd napokon dodáva, že v obdobných veciach sťažovateľky postupoval pri

posudzovaní jej námietok zhodne (, , ).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

neprípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o dovolaní sťažovateľky. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú

neopodstatnenosť.

Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že aj po oboznámení sa

s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného

súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového právneho

problému spočívajúceho v hľadaní ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva

o dôchodku podľa zakladajúca právo na dôchodok do konca

života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo

neurčitú, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov (v tomto prípade ), ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu.

Podľa zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu

na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého

dôchodku.

Podľa ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,

ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať

sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva

spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu

kalendárneho štvrťroka.

Ústavný súd k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor v náleze sp. zn.

z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom

právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej

osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto

zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť

výpoveďou podľa .

K námietke sťažovateľky poukazujúcej na to, že «odvolací súd (zrejme mala

na mysli dovolací súd, pozn.) sa nevysporiadal s právnou argumentáciou žalovaného,

o tom, že odňatie možnosti konať pre súdom spočívalo tiež v nesprávnom postupe

odvolacieho súdu, ktorý bez vykonania doplňujúceho dokazovania, bez zopakovania

dokazovania, bez akýchkoľvek dôkazov a v rozpore so zisteným skutkovým stavom

konštatuje v rozhodnutí svoje zistenie, že „... zmluvné strany sú povinné si podľa uzavretej

zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu z 1. 7. 1994 aj naďalej

poskytovať plnenia...“», ústavný súd uvádza, že konštatovanie povinnosti vzájomného

plnenia zmluvných strán podľa zmluvy o dôchodku je zjavným nedopatrením, ktoré nemôže

mať žiaden zásadný vplyv na záver, že výpoveď zo zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2009

daná navrhovateľke sťažovateľkou je v rozpore so zákonom a ako právny úkon neplatná,

a preto to nemá žiaden vplyv ani na existenciu záväzku sťažovateľky voči navrhovateľke.

Odvolací súd teda považoval navrhovateľkou uplatnený nárok za opodstatnený z dôvodu

uvedeného v žalobe, t. j. z dôvodu platnej zmluvy. Sťažovateľka sa k tomuto právnemu

dôvodu mala možnosť vyjadriť sa a aj sa vyjadrila, a preto v dôsledku uvedeného

pochybenia nemohlo dôjsť v predmetnej veci k zásahu do dvojinštančnosti konania. Nejde

teda o takú vadu, ktorá by spôsobovala tzv. zmätočnosť konania, a tým aj prípustnosť

dovolania podľa . Vzhľadom na to je ústavný súd toho názoru, že aj keby

sa bol dovolací súd uvedenou námietkou osobitne zaoberal, nemohlo by to v konečnom

dôsledku viesť k inému záveru, než aký bol prijatý napadnutým uznesením.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013