Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 346/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2012

faxom doručená a 12. júna 2012 písomne doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,

B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 29. februára

2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca

v konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.

, ktoré začalo na návrh L. I. (ďalej len „navrhovateľka“) vo veci zaplatenia

sumy 368,82 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou nezaplatenú

splátku dôchodku za apríl 2010.

Okresný súd rozsudkom č. k. -108 zo 16. februára 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľke 368,82 €

s príslušenstvom a trovy konania. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku

uviedol:

«Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci dňa 09. 02.

1994 uzavreli v zmysle § 842 O. z. Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného

dôchodkového fondu S., a. s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako

povinným v prospech navrhovateľky vo výške 11.111,- Sk mesačne na základe žiadosti

navrhovateľky zo dňa 09. 02. 1994. Na základe zmluvy odo dňa jej účinnosti odporca

v prospech navrhovateľky i plnil. Dňa 26. 10. 2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 O. z.

uplatnil voči navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola

uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede.

Podľa citovaných zákonných ustanovení zmluva o dôchodku musí obsahovať

vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty

dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne.

Z listinných dokladov mal teda súd jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva

bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 O. z..

Ďalšiu námietku odporcu, ktorou zdôvodňoval neplatnosť predmetnej zmluvy a to

nedostatočnú identifikáciu oprávnenej osoby, ktorá je v zmluve označená len menom

a priezviskom, ktoré svedčí viacerým osobám súd vyhodnotil taktiež ako nedôvodnú,

nakoľko v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (bod 2 zmluvy) je

navrhovateľka v predmetnej žiadosti identifikovaná menom, priezviskom, dátumom

a miestom narodenia, rodným číslom a adresou pobytu, teda údajmi, ktoré jednoznačne

identifikujú oprávnenú osobu. Navyše v zmluve je uvedené aj číslo účtu navrhovateľky,

ktoré je tiež identifikačným údajom.

Odporca zdôvodňoval vypovedanie zmluvy tvrdením, že zmluva o dôchodku je

zmluvou na dobu neurčitú a preto ju bolo možné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582

O. z.. V tomto smere súd má za to, že právo výplaty dôchodku je charakteristické

neurčitosťou doby trvania, t. j. vyjadruje sa v zmluve pojmami ako „doživotne“,, teda až

do smrti oprávnenej osoby, prípadne „počas invalidity“,, „počas štúdia“, to znamená, že

musí ísť o také vymedzenie doby výplaty dôchodku, ktoré sa vyznačuje neurčitosťou.

Neznamená to však, že by išlo o zmluvu na dobu neurčitú (ako ju chápe odporca), nakoľko

jej trvanie je jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane, s tým,

že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane (napr. úmrtie oprávneného).

Predmetnou Zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S.,

a. s. sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na

dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a

okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej

vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu –

zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 O. z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je

možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného,

alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom –

lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné,

že pri predmetnej zmluve zo dňa 09. 02. 1994 je špecifikovaný začiatok vzniknutého

právneho vzťahu medzi účastníkmi, t. j. 09. 02. 1994 a tiež jeho trvanie, t. j. doživotne, teda

okamihom smrti navrhovateľky dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne

určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité,

presne ako to predpokladá ustanovenie § 842 O. z.. Trvanie právneho vzťahu bolo

účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby nastania

skutočnosti nezávislej od ich vôle. Ustanovenie § 582 ods. 1 O. z. upravuje možnosť

ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na

neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným

právnym úkonom – výpoveďou. Odporca výpoveďou zo dňa 26. 10. 2009, doručenou

navrhovateľke vypovedal predmetnú Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného

dôchodkového fondu S., a. s. podľa § 582 O. z.. Súd má za to, že v tomto prípade nebolo

možné zo strany odporcu použiť toto ustanovenie na ukončenie právneho vzťahu medzi

účastníkmi založenom zmluvou o dôchodku, nakoľko podľa tohto ustanovenia možno

vypovedať len zmluvu uzavretú na dobu neurčitú, akou predmetná zmluva o dôchodku

bezpochyby nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva zo dňa 09. 02. 1994

nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto nemohol zmluvu vypovedať podľa § 582

O. z. a preto súd považuje výpoveď zo zmluvy danú odporcom za neplatnú podľa ust. § 39

O. z. (odporuje zákonu) a preto je povinný odporca naďalej plniť navrhovateľke podľa

zmluvy, ktorá je platná a účinná.

Odporca v tejto súvislosti namietal rozpor medzi ust. čl. 2 a čl. 3, keď v čl. 2 zmluvy

sa odporca zaväzuje predmetnú sumu vyplácať doživotne a v čl. 3 sa vyplácanie plnenia

končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, čo sú dva rôzne časové úseky, spôsobujúce

absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu jej neurčitosti. Súd dospel k záveru, že nemožno ani

túto námietku odporcu vyhodnotiť ako dôvodnú, keď čl. 3 svojou bližšou špecifikáciou len

dopĺňa ust. čl. 2 a ďalej ho precizuje, a preto rozhodne nespôsobuje absolútnu neplatnosť

zmluvy odporcom namietanou neurčitosťou.

Súd sa ďalej zaoberal námietkou odporcu, že záväzok odporcu voči navrhovateľke

zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. O. z.), a i túto vyhodnotil ako

nedôvodnú, keď odporcom citovane ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách podľa názoru súdu

sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t. j. interných vecí banky ako

zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky

navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu jej

činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných predpisov banky – konkrétne

zo Štatútu PDF, ktorý v čl. 1 uvádza, že Podporný dôchodkový fond slúži na podporu

zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci S. dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity,

na ocenenie ich vernosti k S., kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov. Súd

má za to, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o dôchodku nemožno v

žiadnom prípade aplikovať citovaný zákon o bankách.

Z týchto dôvodov súd považoval nárok navrhovateľky za dôvodný, riadne

preukázaný...»

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. -162

z 21. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd uvádza:

„Voči uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal odporca, ktorý

v odvolaní poukazuje na neplatnosť zmluvy o dôchodku pre jej rozpor so zákonom. Uvádza,

že pri úprave doby, na ktorú môžu účastníci zmluvy zmluvou

o dôchodku založiť oprávnenému právo na vyplácanie určitého dôchodku, upravuje

alternatívne, t. j. dva spôsoby úpravy tejto doby. Prvou je neurčitá doba na doživotne,

druhou alternatívou je inak určená doba neurčitého trvania. Z dôvodu, že tu zákon používa

medzi týmito dvoma alternatívami spojku alebo, môžu zmluvné strany dohodnúť a v

písomne uzatvorenej zmluve uviesť len jeden zo zákonom alternatívne predpokladaných

spôsobov. Zmluva o dôchodku, o ktorú navrhovateľka svoj nárok opiera, v tomto ohľade

odporuje zneniu ustanovenia , pretože obsahuje dojednané dve odlišné doby

trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia. Z textu zmluvy o dôchodku, podľa názoru

odporcu nemožno jednoznačne ustáliť dobu trvania práva na dôchodok. Poukazuje na

rozdielne a vzájomne si odporujúce znenie bodov 2 a 3 zmluvy o dôchodku, čo má za

následok, že ak oprávnená osoba zomrie v období od 15. dňa kalendárneho mesiaca do

posledného dňa kalendárneho mesiaca, podľa bodu 2 zmluvy o dôchodku by právo na

mesačnú platbu za tento mesiac vzniklo. Podľa bodu 3 zmluvy o dôchodku by toto právo,

ale nevzniklo, pretože oprávnená osoba by sa nedožila konca kalendárneho mesiaca.

Zmluva o dôchodku je neplatná i pre neurčitosť vo vymedzení oprávnenej osoby z tejto

zmluvy. Túto námietku vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodnú.

S právnym názorom súdu prvého stupňa sa odporca nestotožňuje. Uvádza, že

zo zmluvy o dôchodku je zrejmé, že táto nemá žiadnu prílohu, ktorá by tvorila jej

neoddeliteľnú súčasť. Pokiaľ ide o číslo bankového účtu uvedeného v zmluve,

navrhovateľka nepreukázala, že takýto bankový účet vôbec existuje, a že ide o bankový účet

navrhovateľky. Ďalej poukazuje na ust. o bankách a o

zmene a doplnení niektorých zákonov a na ust. § 116 zákona o bankách. Uviedol, že ak by

súd prvého stupňa tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval, zistil by, že záväzok na

plnenie zo zmluvy o dôchodku voči žalobcovi zanikol, ak by predtým existoval, pretože

plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle ust. , s poukazom

na ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie

bez poskytnutia protihodnoty ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Následne poukazuje

opätovne na ust. , z ktorého podľa názoru odporcu jednoznačne vyplýva, že

zmluva o dôchodku je uzatvorená zo zákona na dobu neurčitú a túto možno teda vypovedať.

Odporca zastáva jednoznačný právny záver, že zmluvu síce možno dohodnúť na dobu určitú

i tak, že jej trvanie je viazané na konkrétne dátumom neurčiteľnú, objektívne zistiteľnú

skutočnosť, o ktorej je isté, že nastane. Nesmie však ísť o takú právnu skutočnosť, s ktorou

priamo zákon spája zánik tohto zmluvného vzťahu. Takáto právna skutočnosť totiž

spôsobuje zánik zmluvného vzťahu, bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania

zmluvy, tzn. že zmluvný vzťah skončí v dôsledku takejto zákonom stanovenej právnej

skutočnosti, bez ohľadu na to, či zmluva bola dohodnutá na dobu určitú alebo neurčitú...

Odvolací súd poukazuje na ust. v znení účinnom od 15. 10.

2008, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 cit. ust., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktoré považuje za vecne správne a to i v súlade s ust.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ďalšom sa obmedzil len na skonštatovanie vecnej

správnosti napadnutého rozhodnutia.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd

uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa, odvolací súd vychádza z toho, že predmetná

zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Stotožňuje sa s právnym názorom

súdu prvého stupňa, že sa jedná o zmluvu, ktorá je uzatvorená na presne určenú dobu

s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, tak ako

predpokladá ust. . Trvanie zmluvy je jednoznačne určené právnou skutočnosťou,

o ktorej je isté, že nastane s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane. Odvolací

súd má tiež za to, že uzatvorená zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového

fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, uzatvorená medzi Slovenskou štátnou sporiteľňou

Bratislava a navrhovateľkou Lýdiou Imbergerovou dňa 9. 2. 1994 je dostatočne určitá pre

oboch zmluvných partnerov i napriek tej skutočnosti, že odporca túto skutočnosť v podanom

odvolaní namieta. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že dňa 26. 10. 2009 dal odporca

navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, kde navrhovateľku presne identifikoval, teda

nemal pochybnosť o tom, s kým bola Zmluva uzatvorená. Keďže odporca dal navrhovateľke

predmetnú výpoveď, považoval predmetnú Zmluvu za dostatočne určitú, nakoľko vypovedať

možno len zmluvu platne uzatvorenú, tzn. že pokiaľ odporca túto vypovedal, mal v čase

výpovede za to, že vypovedá platne uzatvorenú zmluvu. Odvolací súd súčasne poukazuje

na čl. 1 predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu

Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorá v úvodnom čl. 1 odkazuje na Štatút PDF S. Vychádzajúc

z čl. 1 štatútu podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, kde je

upravený účel fondu je uvedené, že podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne

slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci S. dosiahli v čase svojej

pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k S., kvality ich práce a na podporu stabilizácie

pracovníkov S.. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť

takouto zmluvou viazané až do smrti oprávnenej osoby na prijatie dôchodku, v danom

prípade navrhovateľky. Uvedená povinnosť je upravená v čl. 2 predmetnej Zmluvy, pričom

bližšie špecifikovaná je v čl. 3 predmetnej Zmluvy.

Keďže ust. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob

zrušenia záväzku založeného zmluvou, uzavretou na neurčitú dobu, a to jednostranným

právnym úkonom – výpoveďou, v danom prípade aplikácia uvedeného ustanovenia nebola

možná, nakoľko odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa, tak ako už bolo vyššie

uvedené, považuje predmetnú zmluvu o dôchodku uzavretú na dobu určitú a to doživotne.

Vzhľadom k tomu, že odporca dal výpoveď zo zmluvy o poskytovaní plnenia

z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne podľa uvedeného ust. ,

odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa, považuje uvedenú výpoveď danú odporcom

navrhovateľke dňa 26. 10. 2009, vzhľadom na jej rozpor s ust. za neplatný právny

úkon ( ).

Čo sa týka ďalších námietok odporcu v podanom odvolaní, že predmetná zmluva

bola uzatvorená v rozpore so o bankách, v tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto

námietkou odporcu dostatočne zaoberal a i odvolací súd je toho názoru, že ust. § 27 ods. 8

Zákona o bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t. j. interných vecí

banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, nakoľko tento zmluvný vzťah posúdil

i odvolací súd ako vnútrozamestnanecký.

Z týchto dôvodov preto Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudok súdu

prvého stupňa podľa ust. ako vecne správny potvrdil.“

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd

odmietol uznesením sp. zn. z 29. februára 2012.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka po rekapitulácii priebehu

konania v jej veci tvrdí, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu i jej práva

na spravodlivé súdne konanie došlo tým, že „Najvyšší súd... odmietol naše dovolanie

napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f/

“, ako aj tým, že „Najvyšší súd... neodôvodnil svoje

rozhodnutie v súlade s ustanovením .“.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho

súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky v ňom podrobne teoreticky rozoberá, kedy

prichádza k odňatiu práva konať pred súdom. V odôvodnení sa výslovne zaoberá aj

posudzovaným prípadom, avšak len všeobecne. Nevenuje sa podstatným, konkrétnym

dôvodom uvedeným v dovolaní.

Dovolanie bolo podané jednoznačne z toho dôvodu, že odvolací súd sa v rozpore

so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou... S týmto základným dôvodom

dovolania sa dovolací súd vysporiadal len konštatovaním, že nie je dôvodná námietka

žalovanej týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu. Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd

s našou argumentáciou uvedenom v odvolaní nemusel zaoberať. V odôvodnení svojho

rozhodnutia pritom uvádza, že odvolací súd musí odpovedať na námietky a argumenty,

ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.

Ak dovolací súd prišiel k právnemu záveru o dostatočnom odôvodnení rozhodnutia

odvolacieho súdu, mal v súlade s právom na spravodlivý proces odôvodniť, s ktorými

konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa nemusel odvolací súd zaoberať, pretože

neboli pre rozhodnutie významné a ako sa vysporiadal s argumentmi pre vec významnými.

Dovolací súd však takto nekonal a napriek pomerne rozsiahlemu odôvodneniu svojho

rozhodnutia sa nezaoberal podstatnými právnymi argumentmi uvedenými v dovolaní, ktoré

obchádza všeobecnými konštatovaniami.

Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal

s podstatnými dôvodmi dovolania, porušil naše právo na spravodlivý proces podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 4 6 ods. 1

.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. v skratke S., a. s. podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 02. 2012,

sp. zn. , porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn. , a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia.

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd musí zdôrazniť, že za predmet

prieskumu mu sťažovateľka záväzne určila ( ) uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. To je významné hodnotiace kritérium na kontrolu

ústavnosti napadnutého rozhodnutia. Dovolanie v občianskom súdnom konaní je totiž

mimoriadnym opravným prostriedkom, v dôsledku ktorého dovolací súd môže zasiahnuť

do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania

o predmete konania. Dovolanie preto neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej

alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca

povýšil nad už spomenutú právnu istotu účastníkov konania.

Dovolanie proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že podľa

(ďalej aj „OSP“) jej bola odňatá možnosť

konať pred súdom, pričom uviedla, že „odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom,

že odvolací súd svoje rozhodnutie... neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2

, keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou našich

námietok uvedenou v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania“.

Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom

nevysporiadal s právnou argumentáciou“, a uviedla jednotlivé odvolacie body, s ktorými sa

odvolací súd podľa jej názoru nevysporiadal.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uvádza:

„Podľa názoru dovolateľky jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať

( ) tým, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, pretože

sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou jej námietok uvedených v odvolaní aj počas

prvostupňového konania.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/

možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a žalobkyni neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom

na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.

Podľa každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto

práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva

na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, II. ÚS

251/03).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka

žalovanej týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia

prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské pravá. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý

argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra

1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Hggins c. Francúzsko

z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľným spôsobom uvedené dôvody, pre

ktoré prvostupňový súd žalobe vyhovel a dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie súdu

prvého stupňa potvrdil. Toto rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných

predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako

vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa správnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom

posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle

v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmatočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala

za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne právne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle

v spojení s , ktorý predpokladá aj možnosť

vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,

význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za

ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými

najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.

zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania podľa ,

pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2

písm. a) . Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje

za relevantný dovolací dôvod [ ], ktorý možno uplatniť iba

v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však

prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva,

že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.

, ).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu

dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane

základného práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty ako

ústavného princípu vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý

do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa , treba

rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch

týchto ustanovení.

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1

ods. 1 , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil

ústavný princíp právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia

rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti

konať pred súdom v zmysle .

S takýmto záverom najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje,

pričom konštatuje, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu, resp. ich

odôvodnenia, spĺňajú všetky požiadavky, ktoré vyplývajú z konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, a to s poukazom na už citované časti

odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému

záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

podľa nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa ani práva podľa

ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012