Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 346/2012
PDF · 264.09 KB
No categories available
I. ÚS 346/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. R. K., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Cdo 23/2012 z 29. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2012
faxom doručená a 12. júna 2012 písomne doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,
B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 23/2012 z 29. februára
2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca
v konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.
44 C 120/2010, ktoré začalo na návrh L. I. (ďalej len „navrhovateľka“) vo veci zaplatenia
sumy 368,82 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou nezaplatenú
splátku dôchodku za apríl 2010.
Okresný súd rozsudkom č. k. 44 C 120/2010-108 zo 16. februára 2011 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľke 368,82 €
s príslušenstvom a trovy konania. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku
uviedol:
«Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci dňa 09. 02.
1994 uzavreli v zmysle § 842 O. z. Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného
dôchodkového fondu S., a. s., ktorej predmetom bolo doživotné plnenie odporcom ako
povinným v prospech navrhovateľky vo výške 11.111,- Sk mesačne na základe žiadosti
navrhovateľky zo dňa 09. 02. 1994. Na základe zmluvy odo dňa jej účinnosti odporca
v prospech navrhovateľky i plnil. Dňa 26. 10. 2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 O. z.
uplatnil voči navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, a to z dôvodu, že zmluva bola
uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede.
Podľa citovaných zákonných ustanovení zmluva o dôchodku musí obsahovať
vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty
dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne.
Z listinných dokladov mal teda súd jednoznačne preukázané, že predmetná zmluva
bola vyhotovená v písomnej forme v súlade s § 842 ods. 2, § 40 ods. 1 O. z..
Ďalšiu námietku odporcu, ktorou zdôvodňoval neplatnosť predmetnej zmluvy a to
nedostatočnú identifikáciu oprávnenej osoby, ktorá je v zmluve označená len menom
a priezviskom, ktoré svedčí viacerým osobám súd vyhodnotil taktiež ako nedôvodnú,
nakoľko v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zmluvy (bod 2 zmluvy) je
navrhovateľka v predmetnej žiadosti identifikovaná menom, priezviskom, dátumom
a miestom narodenia, rodným číslom a adresou pobytu, teda údajmi, ktoré jednoznačne
identifikujú oprávnenú osobu. Navyše v zmluve je uvedené aj číslo účtu navrhovateľky,
ktoré je tiež identifikačným údajom.
Odporca zdôvodňoval vypovedanie zmluvy tvrdením, že zmluva o dôchodku je
zmluvou na dobu neurčitú a preto ju bolo možné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582
O. z.. V tomto smere súd má za to, že právo výplaty dôchodku je charakteristické
neurčitosťou doby trvania, t. j. vyjadruje sa v zmluve pojmami ako „doživotne“,, teda až
do smrti oprávnenej osoby, prípadne „počas invalidity“,, „počas štúdia“, to znamená, že
musí ísť o také vymedzenie doby výplaty dôchodku, ktoré sa vyznačuje neurčitosťou.
Neznamená to však, že by išlo o zmluvu na dobu neurčitú (ako ju chápe odporca), nakoľko
jej trvanie je jednoznačne určené právnou skutočnosťou, o ktorej je isté, že nastane, s tým,
že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane (napr. úmrtie oprávneného).
Predmetnou Zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S.,
a. s. sa v prospech navrhovateľky založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na
dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a
okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej
vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu –
zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 O. z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je
možné dohodnúť na čas určitý, ale buď doživotne, teda do okamihu smrti oprávneného,
alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania špecifikovaného určitým časovým úsekom –
lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec, t. j. počas štúdií, vdovstva a pod. Je nepochybné,
že pri predmetnej zmluve zo dňa 09. 02. 1994 je špecifikovaný začiatok vzniknutého
právneho vzťahu medzi účastníkmi, t. j. 09. 02. 1994 a tiež jeho trvanie, t. j. doživotne, teda
okamihom smrti navrhovateľky dôjde k zániku tohto právneho vzťahu. Ide teda o presne
určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité,
presne ako to predpokladá ustanovenie § 842 O. z.. Trvanie právneho vzťahu bolo
účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateľky, teda do doby nastania
skutočnosti nezávislej od ich vôle. Ustanovenie § 582 ods. 1 O. z. upravuje možnosť
ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na
neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným
právnym úkonom – výpoveďou. Odporca výpoveďou zo dňa 26. 10. 2009, doručenou
navrhovateľke vypovedal predmetnú Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného
dôchodkového fondu S., a. s. podľa § 582 O. z.. Súd má za to, že v tomto prípade nebolo
možné zo strany odporcu použiť toto ustanovenie na ukončenie právneho vzťahu medzi
účastníkmi založenom zmluvou o dôchodku, nakoľko podľa tohto ustanovenia možno
vypovedať len zmluvu uzavretú na dobu neurčitú, akou predmetná zmluva o dôchodku
bezpochyby nie je. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná zmluva zo dňa 09. 02. 1994
nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca preto nemohol zmluvu vypovedať podľa § 582
O. z. a preto súd považuje výpoveď zo zmluvy danú odporcom za neplatnú podľa ust. § 39
O. z. (odporuje zákonu) a preto je povinný odporca naďalej plniť navrhovateľke podľa
zmluvy, ktorá je platná a účinná.
Odporca v tejto súvislosti namietal rozpor medzi ust. čl. 2 a čl. 3, keď v čl. 2 zmluvy
sa odporca zaväzuje predmetnú sumu vyplácať doživotne a v čl. 3 sa vyplácanie plnenia
končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, čo sú dva rôzne časové úseky, spôsobujúce
absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu jej neurčitosti. Súd dospel k záveru, že nemožno ani
túto námietku odporcu vyhodnotiť ako dôvodnú, keď čl. 3 svojou bližšou špecifikáciou len
dopĺňa ust. čl. 2 a ďalej ho precizuje, a preto rozhodne nespôsobuje absolútnu neplatnosť
zmluvy odporcom namietanou neurčitosťou.
Súd sa ďalej zaoberal námietkou odporcu, že záväzok odporcu voči navrhovateľke
zanikol z dôvodu nemožnosti plnenia (§ 575 a nasl. O. z.), a i túto vyhodnotil ako
nedôvodnú, keď odporcom citovane ust. § 27 ods. 8 Zákona o bankách podľa názoru súdu
sa vôbec netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t. j. interných vecí banky ako
zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje vzťahy banky
navonok, t. j. uzatváranie zmlúv s klientmi, či inými bankami vzhľadom k predmetu jej
činnosti. Tento záver priamo vyplýva z existencie interných predpisov banky – konkrétne
zo Štatútu PDF, ktorý v čl. 1 uvádza, že Podporný dôchodkový fond slúži na podporu
zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci S. dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity,
na ocenenie ich vernosti k S., kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov. Súd
má za to, že na právny vzťah založený medzi účastníkmi zmluvou o dôchodku nemožno v
žiadnom prípade aplikovať citovaný zákon o bankách.
Z týchto dôvodov súd považoval nárok navrhovateľky za dôvodný, riadne
preukázaný...»
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní rozhodol
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15 Co 52/2011-162
z 21. septembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného
súdu potvrdil. V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd uvádza:
„Voči uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal odporca, ktorý
v odvolaní poukazuje na neplatnosť zmluvy o dôchodku pre jej rozpor so zákonom. Uvádza,
že Občiansky zákonník pri úprave doby, na ktorú môžu účastníci zmluvy zmluvou
o dôchodku založiť oprávnenému právo na vyplácanie určitého dôchodku, upravuje
alternatívne, t. j. dva spôsoby úpravy tejto doby. Prvou je neurčitá doba na doživotne,
druhou alternatívou je inak určená doba neurčitého trvania. Z dôvodu, že tu zákon používa
medzi týmito dvoma alternatívami spojku alebo, môžu zmluvné strany dohodnúť a v
písomne uzatvorenej zmluve uviesť len jeden zo zákonom alternatívne predpokladaných
spôsobov. Zmluva o dôchodku, o ktorú navrhovateľka svoj nárok opiera, v tomto ohľade
odporuje zneniu ustanovenia § 842 OZ, pretože obsahuje dojednané dve odlišné doby
trvania vyplácania sumy dohodnutého plnenia. Z textu zmluvy o dôchodku, podľa názoru
odporcu nemožno jednoznačne ustáliť dobu trvania práva na dôchodok. Poukazuje na
rozdielne a vzájomne si odporujúce znenie bodov 2 a 3 zmluvy o dôchodku, čo má za
následok, že ak oprávnená osoba zomrie v období od 15. dňa kalendárneho mesiaca do
posledného dňa kalendárneho mesiaca, podľa bodu 2 zmluvy o dôchodku by právo na
mesačnú platbu za tento mesiac vzniklo. Podľa bodu 3 zmluvy o dôchodku by toto právo,
ale nevzniklo, pretože oprávnená osoba by sa nedožila konca kalendárneho mesiaca.
Zmluva o dôchodku je neplatná i pre neurčitosť vo vymedzení oprávnenej osoby z tejto
zmluvy. Túto námietku vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodnú.
S právnym názorom súdu prvého stupňa sa odporca nestotožňuje. Uvádza, že
zo zmluvy o dôchodku je zrejmé, že táto nemá žiadnu prílohu, ktorá by tvorila jej
neoddeliteľnú súčasť. Pokiaľ ide o číslo bankového účtu uvedeného v zmluve,
navrhovateľka nepreukázala, že takýto bankový účet vôbec existuje, a že ide o bankový účet
navrhovateľky. Ďalej poukazuje na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov a na ust. § 116 zákona o bankách. Uviedol, že ak by
súd prvého stupňa tieto zákonné ustanovenia na vec aplikoval, zistil by, že záväzok na
plnenie zo zmluvy o dôchodku voči žalobcovi zanikol, ak by predtým existoval, pretože
plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo nemožné v zmysle ust. § 575 ods. 1 OZ, s poukazom
na ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, a to z dôvodu, že banka nesmie poskytovať plnenie
bez poskytnutia protihodnoty ani hospodársky neodôvodnené plnenie. Následne poukazuje
opätovne na ust. § 842 OZ, z ktorého podľa názoru odporcu jednoznačne vyplýva, že
zmluva o dôchodku je uzatvorená zo zákona na dobu neurčitú a túto možno teda vypovedať.
Odporca zastáva jednoznačný právny záver, že zmluvu síce možno dohodnúť na dobu určitú
i tak, že jej trvanie je viazané na konkrétne dátumom neurčiteľnú, objektívne zistiteľnú
skutočnosť, o ktorej je isté, že nastane. Nesmie však ísť o takú právnu skutočnosť, s ktorou
priamo zákon spája zánik tohto zmluvného vzťahu. Takáto právna skutočnosť totiž
spôsobuje zánik zmluvného vzťahu, bez ohľadu na dohodu zmluvných strán o dobe trvania
zmluvy, tzn. že zmluvný vzťah skončí v dôsledku takejto zákonom stanovenej právnej
skutočnosti, bez ohľadu na to, či zmluva bola dohodnutá na dobu určitú alebo neurčitú...
Odvolací súd poukazuje na ust. § 219 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom od 15. 10.
2008, podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 cit. ust., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého
stupňa, ktoré považuje za vecne správne a to i v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
rozhodnutia súdu prvého stupňa, v ďalšom sa obmedzil len na skonštatovanie vecnej
správnosti napadnutého rozhodnutia.
Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd
uvádza, že rovnako ako súd prvého stupňa, odvolací súd vychádza z toho, že predmetná
zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú. Stotožňuje sa s právnym názorom
súdu prvého stupňa, že sa jedná o zmluvu, ktorá je uzatvorená na presne určenú dobu
s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, tak ako
predpokladá ust. § 842 OZ. Trvanie zmluvy je jednoznačne určené právnou skutočnosťou,
o ktorej je isté, že nastane s tým, že pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane. Odvolací
súd má tiež za to, že uzatvorená zmluva o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového
fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, uzatvorená medzi Slovenskou štátnou sporiteľňou
Bratislava a navrhovateľkou Lýdiou Imbergerovou dňa 9. 2. 1994 je dostatočne určitá pre
oboch zmluvných partnerov i napriek tej skutočnosti, že odporca túto skutočnosť v podanom
odvolaní namieta. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že dňa 26. 10. 2009 dal odporca
navrhovateľke výpoveď z predmetnej zmluvy, kde navrhovateľku presne identifikoval, teda
nemal pochybnosť o tom, s kým bola Zmluva uzatvorená. Keďže odporca dal navrhovateľke
predmetnú výpoveď, považoval predmetnú Zmluvu za dostatočne určitú, nakoľko vypovedať
možno len zmluvu platne uzatvorenú, tzn. že pokiaľ odporca túto vypovedal, mal v čase
výpovede za to, že vypovedá platne uzatvorenú zmluvu. Odvolací súd súčasne poukazuje
na čl. 1 predmetnej zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu
Slovenskej štátnej sporiteľne, ktorá v úvodnom čl. 1 odkazuje na Štatút PDF S. Vychádzajúc
z čl. 1 štatútu podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, kde je
upravený účel fondu je uvedené, že podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne
slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci S. dosiahli v čase svojej
pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k S., kvality ich práce a na podporu stabilizácie
pracovníkov S.. Vymedzením povinnosti plniť doživotne, zmluvné strany prejavili vôľu byť
takouto zmluvou viazané až do smrti oprávnenej osoby na prijatie dôchodku, v danom
prípade navrhovateľky. Uvedená povinnosť je upravená v čl. 2 predmetnej Zmluvy, pričom
bližšie špecifikovaná je v čl. 3 predmetnej Zmluvy.
Keďže ust. § 582 ods. 1 OZ upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob
zrušenia záväzku založeného zmluvou, uzavretou na neurčitú dobu, a to jednostranným
právnym úkonom – výpoveďou, v danom prípade aplikácia uvedeného ustanovenia nebola
možná, nakoľko odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa, tak ako už bolo vyššie
uvedené, považuje predmetnú zmluvu o dôchodku uzavretú na dobu určitú a to doživotne.
Vzhľadom k tomu, že odporca dal výpoveď zo zmluvy o poskytovaní plnenia
z podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne podľa uvedeného ust. § 582 OZ,
odvolací súd súhlasne ako i súd prvého stupňa, považuje uvedenú výpoveď danú odporcom
navrhovateľke dňa 26. 10. 2009, vzhľadom na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny
Čo sa týka ďalších námietok odporcu v podanom odvolaní, že predmetná zmluva
bola uzatvorená v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách, v tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorý sa touto
námietkou odporcu dostatočne zaoberal a i odvolací súd je toho názoru, že ust. § 27 ods. 8
Zákona o bankách sa netýka vzťahov upravených predmetnou zmluvou, t. j. interných vecí
banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, nakoľko tento zmluvný vzťah posúdil
i odvolací súd ako vnútrozamestnanecký.
Z týchto dôvodov preto Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozsudok súdu
prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd
odmietol uznesením sp. zn. 2 Cdo 23/2012 z 29. februára 2012.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka po rekapitulácii priebehu
konania v jej veci tvrdí, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu i jej práva
na spravodlivé súdne konanie došlo tým, že „Najvyšší súd... odmietol naše dovolanie
napriek tomu, že bola daná prípustnosť dovolania, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f/
Občianskeho súdneho poriadku“, ako aj tým, že „Najvyšší súd... neodôvodnil svoje
rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza: „Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho
súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky v ňom podrobne teoreticky rozoberá, kedy
prichádza k odňatiu práva konať pred súdom. V odôvodnení sa výslovne zaoberá aj
posudzovaným prípadom, avšak len všeobecne. Nevenuje sa podstatným, konkrétnym
dôvodom uvedeným v dovolaní.
Dovolanie bolo podané jednoznačne z toho dôvodu, že odvolací súd sa v rozpore
so zákonom nevysporiadal s právnou argumentáciou... S týmto základným dôvodom
dovolania sa dovolací súd vysporiadal len konštatovaním, že nie je dôvodná námietka
žalovanej týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu. Dovolací súd už ale neuviedol, prečo sa odvolací súd
s našou argumentáciou uvedenom v odvolaní nemusel zaoberať. V odôvodnení svojho
rozhodnutia pritom uvádza, že odvolací súd musí odpovedať na námietky a argumenty,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní.
Ak dovolací súd prišiel k právnemu záveru o dostatočnom odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu, mal v súlade s právom na spravodlivý proces odôvodniť, s ktorými
konkrétnymi dôvodmi uvedenými v odvolaní sa nemusel odvolací súd zaoberať, pretože
neboli pre rozhodnutie významné a ako sa vysporiadal s argumentmi pre vec významnými.
Dovolací súd však takto nekonal a napriek pomerne rozsiahlemu odôvodneniu svojho
rozhodnutia sa nezaoberal podstatnými právnymi argumentmi uvedenými v dovolaní, ktoré
obchádza všeobecnými konštatovaniami.
Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal
s podstatnými dôvodmi dovolania, porušil naše právo na spravodlivý proces podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 4 6 ods. 1
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa S., a. s. v skratke S., a. s. podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 02. 2012,
sp. zn. 2Cdo/23/2012, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 29. 02. 2012, sp. zn. 2Cdo/23/2012, a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu.
V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd musí zdôrazniť, že za predmet
prieskumu mu sťažovateľka záväzne určila (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. To je významné hodnotiace kritérium na kontrolu
ústavnosti napadnutého rozhodnutia. Dovolanie v občianskom súdnom konaní je totiž
mimoriadnym opravným prostriedkom, v dôsledku ktorého dovolací súd môže zasiahnuť
do už odvolacím súdom právoplatne nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania
o predmete konania. Dovolanie preto neslúži na nápravu akýchkoľvek vád prvostupňovej
alebo druhostupňovej fázy základného konania, ale len vád, ktorých závažnosť zákonodarca
povýšil nad už spomenutú právnu istotu účastníkov konania.
Dovolanie proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že podľa
§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom, pričom uviedla, že „odňatie možnosti konať pred súdom spočíva v tom,
že odvolací súd svoje rozhodnutie... neodôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku, keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou našich
námietok uvedenou v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania“.
Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom
nevysporiadal s právnou argumentáciou“, a uviedla jednotlivé odvolacie body, s ktorými sa
odvolací súd podľa jej názoru nevysporiadal.
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uvádza:
„Podľa názoru dovolateľky jej v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že odvolací súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok, pretože
sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou jej námietok uvedených v odvolaní aj počas
prvostupňového konania.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/
možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že
súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi
a žalobkyni neznemožnili uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom
na zabezpečenie jej práv a oprávnených záujmov.
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto
práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. US 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS
251/03).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná námietka
žalovanej týkajúca sa nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia
prvostupňového a odvolacieho súdu.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské pravá. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Hggins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľným spôsobom uvedené dôvody, pre
ktoré prvostupňový súd žalobe vyhovel a dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil. Toto rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii zákonných
predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako
vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa správnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmatočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd
ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala
za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil
správny právny predpis a či ho (ne)správne právne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa
§ 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva
na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred
súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu
úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť
vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,
význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za
ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými
najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.
zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237,
pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny
poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje
za relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba
v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však
prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva,
že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr.
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).
So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch
(II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010) treba dodať, že je vždy vecou
individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania
(II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty
záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu
dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako
ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý
do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba
rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch
týchto ustanovení.
Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1
ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského
súdu.
Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil
ústavný princíp právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia
rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.
S takýmto záverom najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje,
pričom konštatuje, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu, resp. ich
odôvodnenia, spĺňajú všetky požiadavky, ktoré vyplývajú z konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, a to s poukazom na už citované časti
odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.
Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému
záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky
z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne
názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012