Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 580/2012
PDF · 241.52 KB
No categories available
II. ÚS 580/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P.,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra
2012 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012
a žiada vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa S., a. s. podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 07. 2012, sp. zn.
5Cdo/95/2012, porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 30. 07. 2012, sp. zn. 5Cdo/95/2012, a vec vracia Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 9. februára 1999 s E. V.
(ďalej len „žalobkyňa“) zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo právo na doživotné
vyplácanie peňažného plnenia z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky v sume
10 290 Sk (341,57 €) vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.
Sťažovateľka 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako dôvod
výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa § 582 Občianskeho zákonníka.
Žalobkyňa sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný
súd“) vedenom pod sp. zn. 17 C 103/2010 domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej
zaplatenia sumy 341,57 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou
nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010. V konaní pred všeobecnými súdmi bola
medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa § 842
Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak
určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď
na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto
zmluvou.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C 103/2010-79 zo 16. decembra 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 341,57 €
s príslušenstvom, keďže podľa právneho názoru okresného súdu je zmluva o dôchodku
zmluvou na dobu určitú a výpoveď zmluvy o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti
rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Podstatou podaného odvolania bol jej
nesúhlas s posúdením platnosti zmluvy o dôchodku a neplatnosti výpovede tejto zmluvy
z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne právneho názoru okresného
súdu, podľa ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia
oprávnenej osoby).
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11 Co 95/2011-
140 z 23. augusta 2011 rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012 tak, že dovolanie
sťažovateľky odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP, pretože
smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nebol prípustný,
a napadnutým rozsudkom sa preto nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka odôvodnila tvrdené porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012 tým, že
najvyšší súd meritórne jej dovolanie neprerokoval, hoci na takýto postup boli splnené
podmienky, pretože sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že krajský
súd sa pri rozhodovaní o podanom odvolaní nevysporiadal s odvolacími dôvodmi
uplatnenými sťažovateľkou v odvolaní, a svoje rozhodnutie preto neodôvodnil v súlade
s požiadavkami § 157 ods. 2 OSP: „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal
s právnou argumentáciou:
a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre
rozpor so zákonom (článok III. odvolania),
b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre
neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),
c/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre
neurčitosť vo vymedzení osoby oprávnenej z tejto zmluvy (článok V. odvolania),
d/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo
na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok VI. odvolania),
e/ odôvodňujúcou, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu
skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok VII. odvolania).“
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukázala na to, že je nezlučiteľné so zásadou
spravodlivosti konania, ak sa rozhodnutie odvolacieho súdu nezaoberá odvolaním brojacim
práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Vo vzťahu k uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012 uviedla, že týmto uznesením bolo
porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd „odmietol naše dovolanie napriek tomu, že bola
daná prípustnosť dovolania a to podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ a navyše najvyšší súd
„neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.“. Dovolanie
bolo [§ 237 písm. f) OSP] podľa názoru sťažovateľky prípustné preto, že odvolací súd jej
odňal možnosť konať pred súdom tým, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil
a prevažnou väčšinou jej argumentov sa vôbec nezaoberal. Viaceré právne argumenty
uplatnila sťažovateľka až v odvolacom konaní (napádajúce platnosť zmluvy a odôvodňujúce
zánik žalobkyňou uplatneného práva), preto sa okresný súd nimi nemohol zaoberať a ani
odvolací súd sa s nimi nemohol vysporiadať iba odkazom na jeho rozhodnutie. Najvyšší súd
svoje rozhodnutie síce odôvodnil pomerne rozsiahlo, avšak iba všeobecne, nevenoval sa
podstatným a konkrétnym dôvodom uvedeným v dovolaní sťažovateľkou. Najvyšší súd sa
nevysporiadal s dôvodom dovolania, ktorým bola právna argumentácia sťažovateľky
uvedená už v podanom odvolaní (tak ako je už uvedená). Ak dovolací súd dospel k záveru,
že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo dostatočne odôvodnené, bol povinný uviesť,
s ktorými konkrétnymi dôvodmi uvedenými sťažovateľkou v jej odvolaní sa nemusel
odvolací súd zaoberať, pretože boli pre vec nevýznamné, a ako sa vysporiadal s argumentmi
pre vec podstatnými.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla 2012, ktorým
bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5
OSP]. Podstatou sťažnosti je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia
a tvrdenie sťažovateľky, že dovolací súd meritórne neprerokoval podané dovolanie, hoci
bolo prípustné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju
stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 95/2012 z 30. júla
2012 a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho
odôvodnenia:
„So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že
v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu
súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej
skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať
pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné
vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania
realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym
súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že
súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi
a odporcovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na
zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. ...
K odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý
proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným odôvodením rozhodnutia odvolacieho
súdu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka odporcu nie je
dôvodná. ...
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2
O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so
všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení
dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené
rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre
uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje
náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len
čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného
odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto
doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať
v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého
stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody
odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie
dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené
nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie
citovaných zákonných ustanovení.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, že medzi
účastníkmi došlo k uzavretiu Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového
fondu, ktorú posúdil ako zmluvu o dôchodku uzavretú v zmysle § 824 a nasl.
Občianskeho zákonníka na dobu určitú, t. j. do dožitia príjemcu, na základe čoho ustálil, že
výpoveď z predmetnej zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2009, daná navrhovateľke
odporcom, je neplatná.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v dostatočnej
miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo
a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel
a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa (a s odkazom
na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p.) aj odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
... O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkových stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia odporcu boli opodstatnené, ním uvádzané
skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, nezakladali by
ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či súdy použili
na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikovali, prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci
nejde. ...
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť
dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., § 239 O.s.p., a iné vady konania
v zmysle § 237 O.s.p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie odporcu v súlade s § 219 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5
O.s.p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska vecnej
správnosti.“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho
súdu dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Najvyšší súd dal
jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď, z akého dôvodu považoval dovolanie
sťažovateľky za neprípustné. Odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa všetky požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny
základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.
Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 219 ods. 1 písm. c) v spojení
s § 243b ods. 5 OSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, pričom tento svoj názor aj dostatočne odôvodnil. Za tejto
situácie nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že sa dovolaním sťažovateľky meritórne
nezaoberal.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby
využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá
dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom
nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Argumentácia sťažovateľky k zásadnej právnej otázke, t. j. či zmluva o dôchodku
podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo
na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom
odpoveď na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto
zmluvou, je problémom právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Nesprávne právne posúdenie veci je jedným z dovolacích
dôvodov, prípustnosť dovolania však samo nezakladá.
Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa
§ 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na
súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred
súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu
úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť
vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,
význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za
ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými
najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.
zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237,
pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2
písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny
poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje za
relevantný dovolací dôvod [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom
dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť
dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na
posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. IV. ÚS 238/07,
So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch
(II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010) treba dodať, že je vždy vecou
individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné
nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania
(II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno
výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty
záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu
dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istoty ako
ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý
do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba
rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch
týchto ustanovení (I. ÚS 346/2012).
Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo na
riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne
relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1
ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského
súdu.
Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil
ústavný princíp právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia
rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti
konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.
S takýmto záverom najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje,
pričom konštatuje, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu, resp. ich
odôvodnenia, spĺňajú všetky požiadavky, ktoré vyplývajú z konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, a to s poukazom na už citované časti
odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.
Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému
záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne
neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 OSP). Za porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je
založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky
z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne
názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v obdobných veciach sťažovateľky postupoval
pri posudzovaní jej námietok zhodne (I. ÚS 346/2012, I. ÚS 356/2012, III. ÚS 148/2012).
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
neprípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie
za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej dovolaní.
Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že aj po oboznámení sa
s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného
súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového právneho
problému spočívajúceho v hľadaní ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva
o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca
života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo
neurčitú, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov (v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola
popretím ich podstaty či zmyslu.
Podľa § 842 Občianskeho zákonníka zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na
doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého
dôchodku.
Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,
ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať
sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva
spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu
kalendárneho štvrťroka.
Ústavný súd k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor v náleze sp. zn.
II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom
právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej
osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto
zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť
výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012