Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 580/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P.,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2012 doručená sťažnosť S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2012

a žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 07. 2012, sp. zn.

, porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30. 07. 2012, sp. zn. , a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. R. K.“

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka uzavrela 9. februára 1999 s E. V.

(ďalej len „žalobkyňa“) zmluvu o dôchodku, predmetom ktorej bolo právo na doživotné

vyplácanie peňažného plnenia z podporného dôchodkového fondu sťažovateľky v sume

10 290 Sk (341,57 €) vždy k pätnástemu dňu kalendárneho mesiaca až do dožitia žalobkyne.

Sťažovateľka 26. októbra 2009 uvedenú zmluvu o dôchodku vypovedala a ako dôvod

výpovede uviedla využitie zákonného práva podľa .

Žalobkyňa sa v konaní pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný

súd“) vedenom pod sp. zn. domáhala proti sťažovateľke ako žalovanej

zaplatenia sumy 341,57 € s príslušenstvom. Žalovaná suma predstavovala sťažovateľkou

nezaplatenú splátku dôchodku za mesiac apríl 2010. V konaní pred všeobecnými súdmi bola

medzi jeho účastníkmi sporná najmä právna otázka, či zmluva o dôchodku podľa § 842

zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak

určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď

na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto

zmluvou.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -79 zo 16. decembra 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 341,57 €

s príslušenstvom, keďže podľa právneho názoru okresného súdu je zmluva o dôchodku

zmluvou na dobu určitú a výpoveď zmluvy o dôchodku sťažovateľkou je neplatná. Proti

rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Podstatou podaného odvolania bol jej

nesúhlas s posúdením platnosti zmluvy o dôchodku a neplatnosti výpovede tejto zmluvy

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, konkrétne právneho názoru okresného

súdu, podľa ktorého je zmluva o dôchodku zmluvou uzavretou na dobu určitú (do dožitia

oprávnenej osoby).

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11 Co 95/2011-

140 z 23. augusta 2011 rozsudok okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. júla 2012 tak, že dovolanie

sťažovateľky odmietol podľa v spojení s , pretože

smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému tento opravný prostriedok nebol prípustný,

a napadnutým rozsudkom sa preto nezaoberal z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka odôvodnila tvrdené porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa a dohovoru

smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2012 tým, že

najvyšší súd meritórne jej dovolanie neprerokoval, hoci na takýto postup boli splnené

podmienky, pretože sťažovateľke bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že krajský

súd sa pri rozhodovaní o podanom odvolaní nevysporiadal s odvolacími dôvodmi

uplatnenými sťažovateľkou v odvolaní, a svoje rozhodnutie preto neodôvodnil v súlade

s požiadavkami : „Odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal

s právnou argumentáciou:

a/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

rozpor so zákonom (článok III. odvolania),

b/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

neurčitosť vo vymedzení dĺžky trvania práva na dôchodok (článok IV. odvolania),

c/ odôvodňujúcou to, že posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre

neurčitosť vo vymedzení osoby oprávnenej z tejto zmluvy (článok V. odvolania),

d/ odôvodňujúcou to, že ak by posudzovaná zmluva o dôchodku bola platnou, právo

na plnenie by zaniklo pre dodatočnú právnu nemožnosť plnenia (článok VI. odvolania),

e/ odôvodňujúcou, že zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu

skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu (článok VII. odvolania).“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej poukázala na to, že je nezlučiteľné so zásadou

spravodlivosti konania, ak sa rozhodnutie odvolacieho súdu nezaoberá odvolaním brojacim

práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa. Vo vzťahu k uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2012 uviedla, že týmto uznesením bolo

porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a právo podľa

ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd „odmietol naše dovolanie napriek tomu, že bola

daná prípustnosť dovolania a to podľa “ a navyše najvyšší súd

„neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením “. Dovolanie

bolo [ ] podľa názoru sťažovateľky prípustné preto, že odvolací súd jej

odňal možnosť konať pred súdom tým, že svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil

a prevažnou väčšinou jej argumentov sa vôbec nezaoberal. Viaceré právne argumenty

uplatnila sťažovateľka až v odvolacom konaní (napádajúce platnosť zmluvy a odôvodňujúce

zánik žalobkyňou uplatneného práva), preto sa okresný súd nimi nemohol zaoberať a ani

odvolací súd sa s nimi nemohol vysporiadať iba odkazom na jeho rozhodnutie. Najvyšší súd

svoje rozhodnutie síce odôvodnil pomerne rozsiahlo, avšak iba všeobecne, nevenoval sa

podstatným a konkrétnym dôvodom uvedeným v dovolaní sťažovateľkou. Najvyšší súd sa

nevysporiadal s dôvodom dovolania, ktorým bola právna argumentácia sťažovateľky

uvedená už v podanom odvolaní (tak ako je už uvedená). Ak dovolací súd dospel k záveru,

že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo dostatočne odôvodnené, bol povinný uviesť,

s ktorými konkrétnymi dôvodmi uvedenými sťažovateľkou v jej odvolaní sa nemusel

odvolací súd zaoberať, pretože boli pre vec nevýznamné, a ako sa vysporiadal s argumentmi

pre vec podstatnými.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

, , , , ,

).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2012, ktorým

bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5

]. Podstatou sťažnosti je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia

a tvrdenie sťažovateľky, že dovolací súd meritórne neprerokoval podané dovolanie, hoci

bolo prípustné.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla

2012 a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť jeho

odôvodnenia:

„So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že

v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu

súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej

skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať

pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné

vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že

súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi

a odporcovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na

zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. ...

K odňatiu možnosti odporcu pred súdom konať a k porušeniu práva na spravodlivý

proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným odôvodením rozhodnutia odvolacieho

súdu.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že táto námietka odporcu nie je

dôvodná. ...

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2

( ). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so

všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre

uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje

náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len

čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto

doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať

v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené

nielen , ale aj Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie

citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil právne závery. Prijaté právne závery

primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, že medzi

účastníkmi došlo k uzavretiu Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového

fondu, ktorú posúdil ako zmluvu o dôchodku uzavretú v zmysle § 824 a nasl.

na dobu určitú, t. j. do dožitia príjemcu, na základe čoho ustálil, že

výpoveď z predmetnej zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2009, daná navrhovateľke

odporcom, je neplatná.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením

skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a v dostatočnej

miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok odporcu a dostatočne sa s nimi skutkovo

a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne

neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel

a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenie spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v žiadnom prípade nemožno považovať to, že

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odporcu.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa (a s odkazom

na ustanovenie ) aj odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ).

... O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený

skutkových stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia odporcu boli opodstatnené, ním uvádzané

skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutých rozhodnutí, nezakladali by

ale prípustnosť dovolania podľa V dôsledku toho by posúdenie, či súdy použili

na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikovali, prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci

nejde. ...

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia , , a iné vady konania

v zmysle neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie odporcu v súlade s § 219 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5

, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho

konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska vecnej

správnosti.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k jej námietke

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Najvyšší súd dal

jasnú, zrozumiteľnú a vyčerpávajúcu odpoveď, z akého dôvodu považoval dovolanie

sťažovateľky za neprípustné. Odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny

základ rozhodnutia vo veci sťažovateľky.

Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 219 ods. 1 písm. c) v spojení

s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, pričom tento svoj názor aj dostatočne odôvodnil. Za tejto

situácie nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že sa dovolaním sťažovateľky meritórne

nezaoberal.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Argumentácia sťažovateľky k zásadnej právnej otázke, t. j. či zmluva o dôchodku

podľa zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo

na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom

odpoveď na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto

zmluvou, je problémom právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1

). Nesprávne právne posúdenie veci je jedným z dovolacích

dôvodov, prípustnosť dovolania však samo nezakladá.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). však neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na

súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle

v spojení s , ktorý predpokladá aj možnosť

vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu,

význam a procesné dôsledky pochybení upravuje tento procesný kódex aj podmienky, za

ktorých možno procesné nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými

najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv.

zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania podľa ,

pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2

písm. a) . Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam, avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád ich považuje za

relevantný dovolací dôvod [ ], ktorý možno uplatniť iba v takom

dovolaní, ktoré je procesne prípustné; vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť

dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na

posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd (napr. ,

).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu

dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmu na ochrane

základného práva podľa a záujmu na ochrane právnej istoty ako

ústavného princípu vyplývajúceho z . Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý

do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa , treba

rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch

týchto ustanovení ().

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo na

riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1

ods. 1 , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského

súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil

ústavný princíp právnej istoty, lebo sťažovateľkou namietaný nedostatok odôvodnenia

rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti

konať pred súdom v zmysle .

S takýmto záverom najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje,

pričom konštatuje, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu, resp. ich

odôvodnenia, spĺňajú všetky požiadavky, ktoré vyplývajú z konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, a to s poukazom na už citované časti

odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému

záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne

neodôvodnené a nezlučiteľné s a že odôvodnenie ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

podľa nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené namietané uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky

z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa ani práva podľa

ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v obdobných veciach sťažovateľky postupoval

pri posudzovaní jej námietok zhodne (, , ).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

neprípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o jej dovolaní.

Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že aj po oboznámení sa

s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného

súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového právneho

problému spočívajúceho v hľadaní ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva

o dôchodku podľa zakladajúca právo na dôchodok do konca

života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo

neurčitú, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov (v tomto prípade ), ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu.

Podľa zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na

doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého

dôchodku.

Podľa ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú,

ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať

sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva

spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku koncu

kalendárneho štvrťroka.

Ústavný súd k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor v náleze sp. zn.

z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom

právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej

osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto

zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť

výpoveďou podľa .

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012