Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 116/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom

JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 2, Trnava, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. júla 2012 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených listín vyplýva, že sťažovateľka si ako žalobkyňa

v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnila nárok na zaplatenie sumy 27 882,89 € voči

bývalému manželovi, ktorého právny základ odvodzovala od listiny označenej ako „Zmluva

o právnej pomoci“ podpísanej účastníkmi konania 8. augusta 2006, ktorá podľa

sťažovateľky predstavovala dohodu bývalých manželov o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“).

Podstatou sporu pred všeobecnými súdmi bola otázka, či listina označená ako

„Zmluva o právnej pomoci“ podpísaná sťažovateľkou a jej bývalým manželom predstavuje

právne perfektnú zmluvu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a či

z takejto zmluvy vznikli nároky, ktoré si sťažovateľka uplatňovala proti bývalému

manželovi.

Okresný súd Galanta (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

z 23. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol.

Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný (bývalý manžel sťažovateľky) nemal vôľu pri

rokovaní, ktoré sa uskutočnilo 8. augusta 2006, podpísať dohodu o vyporiadaní BSM,

keďže odmietol podpísať následne vypracovanú dohodu o vyporiadaní BSM. Podľa názoru

okresného súdu na rokovaní účastníkov konania 8. augusta 2006, ktorého obsah je

zachytený v listine označenej ako „Zmluva o právnej pomoci“, nedošlo k uzavretiu dohody

o vyporiadaní BSM, pretože by bolo nelogické, aby sa následne vypracovávalo ešte

aj ďalšie písomné znenie tejto dohody, ktoré by mali podpísať obaja účastníci. Podľa názoru

okresného súdu išlo v prípade predmetnej zmluvy iba o dokument, ktorý zaznamenával

«priebeh rokovania ohľadne jednotlivých náležitostí dohody o vyporiadaní BSM účastníkov

a mal byť podkladom pre písomné spracovanie dohodnutých okolností. K čomu skutočne

dňa 16. 8. 2006 došlo. Z uvedeného je preto zrejmé, že ani jeden z účastníkov, minimálne

však odporca, neopatroval listinu označenú ako „Zmluva o právnej pomoci“ svojím

podpisom s vedomím a vôľou uzavrieť dohodu o vyporiadaní BSM.». Proti rozsudku

okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 24. januára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil

ako vecne správny a v plnom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu,

pretože prvostupňový súd podľa neho náležite posúdil, čo bolo obsahom úkonu z 8. augusta

2006, vyhodnotil správne jeho obsah aj záver o tom, že právny úkon označený ako „Zmluva

o právnej pomoci“ nemôže byť dohodou o vyporiadaní BSM. Právny záver prvostupňového

súdu je podľa názoru odvolacieho súdu správny aj preto, lebo zmluva o právnej pomoci

nemôže byť dohodou o vyporiadaní BSM, a to z toho dôvodu, že neobsahuje také

náležitosti, aké má takáto dohoda obsahovať v zmysle .

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré odôvodnila

nedostatočne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením veci, čo malo

viesť k tomu, že spomínaná dohoda z 8. augusta 2006 bola krajským súdom (a predtým

okresným súdom) nesprávne vyhodnotená, keďže táto dohoda podľa sťažovateľky spĺňa

podmienky na to, aby bola posudzovaná ako dohoda o vyporiadaní BSM.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky, ktoré podala

proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, odmietnuté ako neprípustné. Najvyšší súd

nepovažoval sťažovateľkou namietaný nesprávne zistený skutkový stav, nedostatočné

vykonanie dokazovania a ani nesprávne vyhodnotenie výsledkov dokazovania súdmi prvého

a druhého stupňa za takú vadu konania, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania v zmysle

(ďalej len „OSP“). Najvyšší súd zároveň

potvrdil, že ani prípadná iná vada konania podľa nezakladá

prípustnosť dovolania, iba môže odôvodniť dovolanie, ktoré je procesne prípustné. Najvyšší

súd preto neskúmal rozsudok krajského súdu z vecnej stránky ani neposudzoval, či listina

z 8. augusta 2006 označená ako „Zmluva o právnej pomoci“ je dohodou o vyporiadaní

BSM.

S týmto záverom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí, tvrdiac, že daný výklad

„umožňuje súdom prvého a druhého stupňa produkovať rozsudky, ktoré by boli nesprávne

a nezákonné, a ktoré by sa nedali zmeniť, opraviť pre neprípustnosť (dovolania, pozn.)“.

Názor sťažovateľky má podporovať judikatúra ústavného súdu (nález sp. zn.

z 12. mája 2005) a najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. z 27. apríla 2006),

podľa ktorej nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia,

existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými

zisteniami, ako aj vnútorná protirečivosť jednotlivých častí odôvodnenia má za následok

porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka na podporu svojej argumentácie uviedla skutkové tvrdenia týkajúce sa

rokovania uskutočneného 8. augusta 2006, na ktorom bola spísaná listina označená ako

„Zmluva o právnej pomoci“, pričom poukázala aj na správanie účastníkov konania

po tomto rokovaní, ktoré podľa jej názoru potvrdzuje, že predmetná listina je dohodou

o vyporiadaní BSM.

Z uvedených dôvodov podala sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby ústavný súd

prijal nález, ktorým vysloví, že ním bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. Zároveň sa domáha, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky

uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu JUDr. Štefan Harabin podal 22. februára 2013 proti

sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň

v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013

formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz

v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom

z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň

ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa ,

t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho

vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky, na rozhodnutie senátu

ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce

ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného

súdu uznesením č. k. -8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného

súdu Ladislava Orosza z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Označené uznesenie bolo sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi

doručené 21. júna 2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období

od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom

z 27. augusta 2013 v zmysle predsedníčke ústavného

súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľky, sú členmi senátu

IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť

v uvedených veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu, keďže obsah vyjadrení

JUDr. Štefana Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať

v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie

JUDr. Štefana Harabina (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj

(ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013

prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval

na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované

vyhlásenia JUDr. Štefana Harabina o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní

celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn.

predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2

.

O oznámení sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej rozhodol ústavný súd uznesením

č. k. -10 z 2. októbra 2013 tak, že sudkyňu IV. senátu ústavného súdu

Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O oznámení sudcu Jána Lubyho rozhodol ústavný súd uznesením č. k.

-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána

Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci

konať do času, kým o týchto oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného

súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že ústavný súd

nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne posúdenie veci

všeobecným súdom môže byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia

v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu založeným

na právnom závere, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním

napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne

posúdenie veci namietané sťažovateľkou nezakladá vadu konania podľa ,

ale v okolnostiach daného prípadu ide len o tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2

písm. b) , mohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv, čo

by odôvodňovalo prijatie jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa v prvom rade stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že nedostatok

riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu môže predstavovať porušenie základného práva

poľa a práva podľa dohovoru. Ústavný súd už vo svojej

rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa znamená

porušenie , ako aj dohovoru (). však

neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia základného práva na súdnu ochranu

a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi, ani

neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní (

).

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému výkladu podmienok

prípustnosti dovolania podľa zotrváva na svojej stabilizovanej

judikatúre, v zmysle ktorej právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého nesprávne právne

posúdenie veci, nedostatočne zistený skutkový stav a ani nedostatočné odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu nezakladá prípustnosť dovolania podľa ,

nie je v rozpore so zmyslom a účelom predmetnej právnej normy, ak samotné rozhodnutie

najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania spĺňa ústavne nároky na presvedčivosť jeho

odôvodnenia (, , , ). Právny

názor vyslovený v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. , na ktorý poukazuje

sťažovateľka, nie je súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu, a pokiaľ ide

podmienky prípustnosti dovolania podľa , ústavný súd sa pridržiava už

uvedeného ustáleného názoru, ktorý považuje aj za ústavne akceptovateľný.

Najvyššiemu súdu sa tak umožňuje uprednostniť ústavný princíp právnej istoty

viažucej sa na právoplatné rozhodnutie pred opätovným preskúmaním skutkových zistení

a právnych záverov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Ani okolnosti danej veci, v ktorej

sťažovateľka svoje dovolanie odôvodňovala nedostatkami pri zisťovaní skutkového stavu

[rovnako aj nesprávnym právnym posúdením veci (právne posúdenie listiny z 8. augusta

2006), pričom najvyšší súd sa týmto námietkam v odôvodnení svojho uznesenia venoval

a vysporiadal sa s nimi], neodôvodňujú potrebu odchýliť sa od tejto ustálenej rozhodovacej

činnosti.

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľky

z dôvodu jeho neprípustnosti, je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v danom prípade nič

neindikuje, že by napadnutým uznesením mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa ani práva podľa dohovoru. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa

o odmietnutí sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že vzhľadom na viazanosť petitom

sťažnosti mohol preskúmať iba to, v akom rozsahu mal najvyšší súd napadnutým uznesením

porušiť tie práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, a preto sa nemohol vecne

zaoberať námietkami sťažovateľky, ktoré smerovali proti nedostatočne zistenému

skutkovému stavu alebo nesprávnym právnym názorom krajského súdu (napríklad to, či

krajský súd ústavne konformným spôsobom odôvodnil právne posúdenie otázky existencie

zmluvy o vyporiadaní BSM).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

obsiahnutými v petite jej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014