Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 334/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Floriánska 16, Košice, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu č. k. -4173 z 12. apríla 2016 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 5. novembra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a argumentácia v ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Martinou

Gombosovou, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) č. k. -4173

z 12. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok špecializovaného súdu“) a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 5. novembra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom

špecializovaného súdu bola sťažovateľka uznaná za vinnú ako spolupáchateľka podľa § 20

v znení neskorších predpisov účinného

do 31. decembra 2015 (ďalej len „“) z pokračovacieho zločinu subvenčného

podvodu podľa , v jednočinnom súbehu

s pokračovacím zločinom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev

podľa a sčasti dokonaného, sčasti nedokonaného v štádiu

pokusu podľa . Špecializovaný súd jej preto napadnutým

rozsudkom uložil podľa § 225 ods. 4 za použitia § 41 ods. 1 s prihliadnutím na § 36 písm. j),

, úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch)

rokov. Podľa za podmienok jej bol výkon

trestu odňatia slobody podmienečne odložený a zároveň jej bol v skúšobnej dobe uložený

probačný dohľad nad jej správaním. Proti rozsudku špecializovaného súdu podala

sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, v ktorom

okrem iného znížil skúšobnú dobu sťažovateľke zo štyroch na tri roky.

3. Sťažovateľke sa kladie za vinu, že spoločným konaním spolu s

a jednak vylákali príspevok zo štátneho rozpočtu,

ktorého poskytnutie a použitie je podľa všeobecne záväzného právneho predpisu viazané

na podmienky, ktoré nesplnili, a to tým, že uviedli iného do omylu v otázke ich plnenia

a spôsobili týmto činom väčšiu škodu, jednak predložili falšovaný a nesprávny doklad

a použili prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev na iný účel,

ako boli pôvodne určené, a tým umožnili spôsobenie sprenevery a spôsobili týmto činom

značnú škodu, pričom v časti skutku sa dopustili konania, ktoré bezprostredne smerovalo

k dokonaniu takého konania v úmysle spáchať trestné činy, pričom nedošlo

k dokonaniu týchto trestných činov. Konkrétne sťažovateľka v presne nezistenej dobe

od 3. novembra 2008 do októbra 2009 opakovane vyhotovovala žiadosti o zálohové platby

a žiadosti o zúčtovanie zálohových platieb, ktoré ako splnomocnený zástupca prijímateľa

podpisovala a s fingovanými dokladmi predkladala Sociálnej implementačnej agentúre ako

sprostredkovateľskému orgánu pod riadiacim orgánom pre Európsky sociálny fond

(Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, pozn.); pritom

na základe žiadosti o zálohovú platbu č. 27140130029101 z 3. novembra 2008 bol

prijímateľovi 21. novembra 2008 vyplatený nenávratný finančný príspevok v sume

2 043 900 Sk (v prepočte suma 67 845,05 €), na základe žiadosti o zálohovú platbu

č. 27140130029107 z 13. júla 2009 bol prijímateľovi 24. júla 2009 vyplatený nenávratný

finančný príspevok v sume 41 661,00 €, z toho na základe upozornenia o prijatí zálohy

nad povolený rámec prijímateľ vrátil poskytovateľovi sumu 2 087,06 €. Spoločne teda

spôsobili Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky škodu vo výške

107 418,99 €, z čoho tvoria prostriedky Európskeho sociálneho fondu sumu 91 304,44 €

a prostriedky štátneho rozpočtu sumu 16 114,54 €, pričom ich konanie smerovalo

k vyplateniu nenávratného finančného príspevku pre projekt najmenej v celkovej

dohodnutej sume 178 990,85 €, z toho 80,74 % z Európskeho sociálneho fondu a 14,25 %

z prostriedkov štátneho rozpočtu.

4.1 Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že podľa napadnutého rozsudku

špecializovaného súdu tento nenašiel oporu v dôkazoch svedčiacich o jej zavinení vo forme

priameho úmyslu. Podľa názoru sťažovateľky nemožno z vykonaného dokazovania dospieť

ani k záveru o jej zavinení vo forme nepriameho úmyslu, ba ani vo forme nevedomej

nedbanlivosti. Sťažovateľka síce uznala, že v čase skutku bola manželkou odsúdeného

a nevestou už zosnulého , no v konaní

preukázala, že so svojím vtedajším manželom nikdy neviedla spoločnú domácnosť.

Sťažovateľka nesúhlasí so záverom špecializovaného súdu, že obžalovaní sledovali

majetkový prospech, ale aj snahu upevniť rodinné väzby. Sťažovateľka uviedla, že ona

nikdy nedisponovala majetkom občianskeho združenia a jej vzťah s manželom sa

v priebehu roka 2009 zhoršoval až v júni 2009 podala návrh na rozvod.

4.2 Sťažovateľka tvrdila, že v predmetnej veci iba komunikovala ako splnomocnená

osoba so štátnymi orgánmi sídliacimi v Bratislave. Konkrétne podávala žiadosti o zálohovú,

resp. zúčtovaciu platbu a participovala na odstraňovaní chýb v nich uvedených (a tieto ako

splnomocnená osoba aj podpísala). Následne sťažovateľka aktívne participovala na procese

verejného obstarávania. Sťažovateľka tiež podpísala dve monitorovacie správy k projektu

ako osoba zodpovedná za prípravu monitorovacej správy. Sťažovateľka poukazovala na to,

že nebola štatutárnym orgánom združenia (tým bol ), ale iba

splnomocnenou osobou, ktorá nezodpovedala za kontrolu vecného plnenia podľa ňou

predložených dokladov. Sťažovateľka trvala na tom, že vystavením splnomocnenia štatutár

združenia prejavil vôľu, aby bol pri podpisovaní listín zastúpený zvolenou zástupkyňou.

Poukázala na to, že zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému

subjektu, a preto sú právne následky rovnaké, ako keby konal zastúpený subjekt

sám. Zároveň poukázala aj na skutočnosť, že združenie , ako aj napríklad dodávateľ

e-learningového školenia až do ukončenia projektu navonok deklarovali realizovanie

všetkých aktivít. Sťažovateľka preto zastáva názor, že nemohla ani len poňať podozrenie,

že v konečnom dôsledku žiadala poskytovateľa príspevku aj o preplatenie fiktívnych plnení

vo vzťahu k neuskutočnenému školeniu v aj s ubytovaním a prepravou

účastníkov.

4.3 Sťažovateľka sa napokon zúčastnila aj kontroly projektu zamestnancami

Sociálnej implementačnej agentúry 27. novembra 2009. Sťažovateľka tvrdí, že jej nepriamy

úmysel nepreukazuje ani účasť na následnej kontrole a komunikácia so zástupcami

poskytovateľa príspevku. To, že na projekte participovala aj v tejto fáze, sťažovateľka

odôvodnila tým, že v tom čase bola zhodou okolností v pre úmrtie v rodine,

a zároveň tým, že so zástupcami poskytovateľa komunikovala iba z dôvodu lepšej znalosti

slovenčiny, a nie z dôvodu lepšej informovanosti o aktivitách projektu.

5. Sťažovateľka sa domnieva, že vo svojom odvolaní proti rozsudku

špecializovaného súdu uviedla skutočnosti, ktoré jej vinu vyvracajú, ale najvyšší súd sa

vôbec nevysporiadal s jej odvolacími námietkami, a preto jeho rozsudok považovala

za svojvoľný a nepreskúmateľný. Týmto malo byť porušené jej základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé konanie podľa

dohovoru.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhovala, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa SR

a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.11.2019

sp. zn. bolo porušené. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

SR a právo na spravodlivé konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Špecializovaného trestného súdu

v Pezinku zo dňa 12.04.2016 sp. zn. -4173, IČS: 9515100041 bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.11.2019

sp. zn. a rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

zo dňa 12.04.2016 sp.zn. -4173, IČS: a vec sa vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd v Pezinku sú

povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet jej advokáta.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15.1 Podľa kto vyláka od iného dotáciu, subvenciu,

príspevok alebo iné plnenie zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie,

rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho územného celku alebo rozpočtu obce, ktorých

poskytnutie alebo použitie je podľa všeobecne záväzného právneho predpisu viazané

na podmienky, ktoré nespĺňa, a to tým, že ho uvedie do omylu v otázke ich splnenia,

potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

15.2 Podľa odňatím slobody na tri roky

až desať rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1, 2 alebo 3 a spôsobí

ním väčšiu škodu.

16.1 Podľa kto použije alebo predloží falšovaný,

nesprávny alebo neúplný výkaz alebo doklad, alebo neposkytne povinné údaje, alebo

použije prostriedky zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev, z rozpočtu

spravovaného Európskymi spoločenstvami alebo v zastúpení Európskych spoločenstiev

na iný účel, ako boli pôvodne určené, a tým umožní spôsobenie sprenevery alebo

protiprávne zadržanie prostriedkov z uvedeného rozpočtu, potrestá sa odňatím slobody

na šesť mesiacov až tri roky.

16.2 Podľa odňatím slobody na tri roky až osem rokov

sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a spôsobí ním značnú škodu.

17.1 Podľa dovolanie možno podať,

ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

17.2 Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

18. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

19. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v prvom rade považuje

za potrebné uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

III.A K namietanému porušeniu označených práv špecializovaným súdom

20. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

21. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

22. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (m. m. ,

).

23. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

špecializovaného súdu bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom

na základe sťažovateľkou podaného odvolania. Konanie o tomto odvolaní bolo skončené

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým rozsudkom špecializovaného súdu je

teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného porušenia

označených práv zaručených a dohovorom napadnutým rozsudkom

špecializovaného súdu. Na prerokovanie tejto časti ústavnej sťažnosti nemá ústavný súd

danú právomoc, preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu [ ].

III.B K namietanému porušeniu označených práv najvyšším súdom

24. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti vytýkala najvyššiemu súdu najmä to,

že sa nevysporiadal s jej odvolacími argumentmi, ale aj právne posúdenie otázky jej

zavinenia.

25. Ústavný súd pripomína, že sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti neuviedla,

či podala dovolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu a v prípade, že ho nepodala,

z akého dôvodu k tomu nedošlo. Ústavný súd telefonickým dožiadaním súdnej tajomníčky

senátu 2T špecializovaného súdu zistil, že k 1. júlu 2020 dovolanie v predmetnej veci

podané nebolo. Keďže v ústavnej sťažnosti argumentácia týkajúca sa predmetnej

skutočnosti absentuje, ústavný súd nedokázal vyhodnotiť, či sťažovateľka nepodala

dovolanie z nevedomosti (napriek jej zastúpeniu kvalifikovaným právnym zástupcom) alebo

z dôvodu, že zastávala právny názor, že na jej prípad nemožno aplikovať žiaden

z dovolacích dôvodov vymedzených v . V každom prípade

dovolanie stále môže podať, pretože lehota na podanie dovolania v prospech obvineného je

tri roky od doručenia rozhodnutia obvinenému ( ).

26. Poukazujúc na námietky a argumenty obsiahnuté v ústavnej sťažnosti, ústavný

súd konštatuje, že podľa jeho názoru o ich obsahu mal pred podaním ústavnej sťažnosti

rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací na základe dovolania podaného podľa § 371

ods. 1 písm. c), resp. písm. i) .

27. Ústavný súd pripomína, že ak bola sťažovateľka toho názoru, že sa na jej právnu

vec nevzťahuje žiaden z dovolacích dôvodov uvedených v tomto ustanovení (vzhľadom

na absenciu akejkoľvek argumentácie sa ústavný súd o uvedenom mohol len domnievať),

nie je kompetenciou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti predikovať

rozhodnutie najvyššieho súdu týkajúce sa jej dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti, resp.

neprípustnosti (o tom v konečnom dôsledku môže rozhodnúť iba najvyšší súd v dovolacom

konaní, pozn.). Využitie všetkých prípustných opravných prostriedkov je však v súlade

s jednou zo základných podmienok, ktorých splnenie

je nevyhnutné pre prípadný zásah zo strany ústavného súdu.

28. V prípade, že sťažovateľka zastávala názor, že dovolanie v jej prípade nie je

prípustné, a nepodala ho z dôvodu opatrnosti, ústavný súd, majúc na zreteli účel základného

práva na súdnu ochranu, konštatuje, že aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho

súdu o odmietnutí dovolania by lehota na podanie ústavnej sťažnosti ústavnému súdu bola

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, ktorým

rozhodoval v odvolacom konaní (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54). Sťažovateľka tiež netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie

nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu

neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa .

29. Ústavný súd zároveň uznáva, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky bola

široká a zrejme presahovala rozsah už naznačených dovolacích dôvodov. Ale samotná

skutočnosť, že sťažovateľka môže podať dovolanie, v tomto momente vylučuje, aby sa nimi

ústavným súd meritórne zaoberal. Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateľky

ústavným súdom v situácii, keď nevyužila právny prostriedok ochrany svojich základných

práv, ktorý jej zákon účinne poskytuje, t. j. nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla, by

bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným

súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach

podľa . Skutočnosť, že sťažovateľka nevyužila účinný zákonný opravný

prostriedok, ktorý mala k dispozícii, tak zakladá neprípustnosť jej ústavnej sťažnosti.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. d)

z dôvodu jej neprípustnosti.

31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

návrhmi formulovanými sťažovateľkou v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu