Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 84/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu prerokoval ústavnú sťažnosť , ,

, , a

, , ,

zastúpených advokátom JUDr. Martinom Babjakom, Kováčska 40, Košice, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 18. apríla 2019

a takto

rozhodol:

1. Základné právo , , a na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 18. apríla 2019

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 18. apríla 2019

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý nahradiť ,

, a trovy konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť

eur a dvadsaťšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Martina Babjaka,

Kováčska 40, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a procesný postup ústavného súdu

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2019

doručená ústavná sťažnosť , , ,

, a ,

, (ďalej len „sťažovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. Martinom Babjakom, ktorou namietali porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní

pred Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) domáhali vydania

bezdôvodného obohatenia, ktorým sa mal žalovaný (Prima banka Slovensko a. s., pozn.)

obohatiť prijatím plnenia z neplatnej dohody o zmene úrokových sadzieb v zmluve o úvere

uzavretej stranami sporu 24. októbra 2008. Výška bezdôvodného obohatenia bola vyčíslená

ako rozdiel sumy splátok splatných v čase od 14. júna 2014 do 15. mája 2017, ktorú by boli

žalobcovia povinní uhradiť pri sadzbe dohodnutej podľa zmluvy, a sumy, ktorú v splátkach

v skutočnosti uhradili podľa úrokovej sadzby požadovanej žalovaným. Sťažovatelia si

uplatňovali aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovatelia podali žalobu

na okresnom súde 14. júna 2017. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 14. februára 2018 (v časti relevantnej pre podanie ústavnej sťažnosti, pozn.) tak,

že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľom z titulu bezdôvodného obohatenia

sumu 1 126,45 € s prísl. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal žalovaný

odvolanie v celom rozsahu (sťažovatelia podali odvolanie proti výroku o trovách konania,

pozn.), o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom vo výroku, ktorý bol pre podanie

ústavnej sťažnosti podstatný, rozhodol tak, že potvrdil výrok rozsudku okresného súdu

v časti o zaplatenie sumy 387,64 € s prísl. a v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 738,81 €

s prísl. rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdia, že napadnutý rozsudok krajského súdu je

v príkrom rozpore so zákazom pravej retroaktivity, ako aj s účelom ustanovení sledujúcich

ochranu spotrebiteľa a tieto jeho vady v konečnom dôsledku napĺňajú atribúty porušenia

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces.

4. K zákazu retroaktivity sťažovatelia poukazujú na znenie § 52 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) pred 31. marcom 2015 a po 1. apríli 2015 a tvrdia, že čiastkové nároky,

v rozsahu ktorých krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol ich žalobu, vznikli (okrem

dvoch posledných splátok za apríl a máj 2015) pred 1. aprílom 2015, keď nadobudlo

účinnosť nové znenie . Sťažovatelia nespochybňujú,

že by sa mal tretej vety s účinnosťou od 1. apríla 2015

vzťahovať aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. To platí aj vo vzťahu k úverovej

zmluve uzatvorenej medzi sťažovateľmi a žalovaným, neplatnosťou ustanovení ktorej došlo

k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor sťažovateľov. Avšak nároky vzniknuté

pred účinnosťou už uvedeného zákonného ustanovenia sa musia posudzovať podľa

predpisov účinných v čase ich vzniku, a to v súlade s princípom právnej istoty. Sťažovatelia

zastávajú názor, že im „vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalobcu

osobitne dňom uhradenia tej ktorej neoprávnene navýšenej splátky, pričom v prípade

úhrady splátok v období do 1. apríla 2015 neexistovalo žiadne ustanovenie Občianskeho

zákonníka, ktoré by stanovovalo bezvýnimočný režim na celý

zmluvný vzťah, spravovali sa takto vzniknuté nároky z pohľadu premlčania na základe

dohody zmluvných strán celkom nesporne režimom . Na tom

nemohla nič zmeniť ani neskoršia právna úprava. Tým, že Krajský súd napadnutým

rozhodnutím v otázke premlčania už vzniknutých nárokov na vydanie bezdôvodného

obohatenia zmenil ich právny režim, a to na základe ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť

až po vzniku týchto nárokov, zasiahol zásadným spôsobom do princípu právnej istoty

a nedovolene aplikoval tzv. pravú retroaktivitu. Takéto konanie je pritom v právnom štátne

neúnosným a hrubo zasahuje do práva sťažovateľov na poskytnutie právnej ochrany.“.

5. Vo vzťahu k neprípustnému obmedzeniu vo voľbe právneho režimu v prospech

spotrebiteľa sú sťažovatelia toho názoru, že v predmetnej úverovej zmluve ako zmluve

spotrebiteľskej si zmluvné strany mohli dojednať prednostnú aplikáciu zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“) v prospech spotrebiteľov. Podľa sťažovateľov takéto dojednanie neplatí, ak by

bolo v ich neprospech, ale platí, ak by sa malo použiť v ich prospech. Inými slovami,

sťažovatelia tvrdia, že ak by si dodávateľ proti nim ako spotrebiteľom uplatňoval akýkoľvek

nárok z úverovej zmluvy, po vznesení námietky premlčania by mal súd posudzovať

premlčaciu lehotu podľa , pretože táto je kratšia a je to

pre spotrebiteľov výhodnejšie. Ak si ale uplatňujú peňažný nárok z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia spotrebitelia proti dodávateľovi, po vznesení námietky

premlčania by mal súd posudzovať premlčaciu lehotu podľa ,

pretože táto je dlhšia a v tomto prípade to je v prospech spotrebiteľov.

6. Sťažovatelia tiež uviedli, že proti napadnutému rozsudku nemohli podať dovolanie

z dôvodu „majetkového cenzu“ podľa

v znení neskorších predpisov. Hoci ide v tomto prípade o spor

s nízkou hodnotou, podľa sťažovateľov by ústavný súd mal v danej veci rozhodnúť, pretože

v ňom ide o vec zásadného právneho významu. Konkrétne má ísť o zásadné porušenie

zákazu „pravej“ retroaktivity a taktiež o vyriešenie otázky, či možno vzhľadom

na formuláciu v znení účinnom od 1. apríla 2015

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom dojednať

prednostnú aplikáciu v prípadoch, ak tento upravuje práva

spotrebiteľa priaznivejšie ako .

7. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhovali, aby ústavný súd po prijatí

ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva , , , bytom

, občana SR a ,

, bytom , občana SR

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , a právo

sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 18. apríla 2019, porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 18. apríla 2019 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. , a priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia advokátom vo výške 346,26 Eur, ktorú je Krajský súd v Košiciach

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -12 z 24. októbra 2019 ju podľa § 56 ods. 1 a 5 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) prijal na

ďalšie konanie.

9. Podaním z 18. novembra 2019 upovedomil ústavný súd o prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie zúčastnenú osobu podľa , ktorou bola

v tomto prípade obchodná spoločnosť Prima banka Slovensko a. s., Hodžova 219/11, Žilina,

IČO 31 575 951. Zároveň túto zúčastnenú osobu vyzval, aby sa k ústavnej sťažnosti

vyjadrila, ak by to považovala za potrebné. Vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému

súdu 29. novembra 2019 zúčastnená osoba uviedla, že napadnutý rozsudok krajského súdu

nemožno hodnotiť ako arbitrárny alebo svojvoľný. Zúčastnená osoba ďalej uviedla,

že v rámci aplikácie tretej vety mohlo ísť nanajvýš

o nepravú retroaktivitu, pričom táto nemôže byť považovaná za protiústavnú. Navyše

poukázala aj na skutočnosť, že k tretej vete neprijal

zákonodarca žiadne prechodné ustanovenia a záver, že predmetné zákonné ustanovenie sa

vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred dňom jeho právnej účinnosti, je tiež bežne

prijímaný viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len

„najvyšší súd“ (napr. a )]. K sťažovateľmi tvrdenému

nesúladu medzi prvou a treťou vetou zúčastnená osoba podotkla, že tieto nekolidujú, iba

prikazujú prednostné použitie noriem , ktoré zákonodarca považoval

za vhodnejšie pre úpravu spotrebiteľských vzťahov. Napokon zúčastnená osoba dodala, že

hoci ona ako žalovaná v predmetnom súdnom spore v konaní pred okresným súdom, ako aj

v oboch svojich podaniach adresovaných odvolaciemu súdu zdôrazňovala potrebu použitia

poslednej vety , sťažovatelia súd na jej možný nesúlad

s prvou vetou ani neupozornili. Zúčastnená osoba teda navrhovala, aby ústavný súd ústavnej

sťažnosti nevyhovel.

10. Ústavný súd 18. novembra 2019 zároveň vyzval krajský súd, aby sa vyjadril

k ústavnej sťažnosti a k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. V podaní

doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2019 predseda krajského súdu uviedol,

že aplikáciou tretej vety na právne vzťahy založené

pred jej účinnosťou nedochádza k neprípustnému zásahu do nadobudnutých práv v zmysle

pravej retroaktivity, iba sa tento stav rieši v časti ochrany práv spotrebiteľa bez toho, aby sa

menil obsah zmluvného vzťahu. Taktiež uviedol, že nenachádza rozpor medzi prvou

a treťou vetou . V ďalšom poukázal na odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu a súdny spis okresného súdu. Zároveň uviedol,

že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

11. Ústavný súd 10. decembra 2019 zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľov

predmetné vyjadrenie predsedu krajského súdu a vyzval ho, aby k nemu zaujal stanovisko,

ak to bude považovať za potrebné. Zároveň mu na vedomie zaslal vyjadrenie zúčastnenej

osoby. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným

ústavnému súdu 30. decembra 2019 súhlasili s upustením od ústneho pojednávania

v predmetnom konaní. V reakcii na vyjadrenie predsedu krajského súdu a zúčastnenej osoby

sťažovatelia uviedli, že hľadanie právnej úpravy výhodnejšej pre spotrebiteľa je potrebné

posudzovať s prihliadnutím na každý konkrétny prípad, pretože nie vždy musí byť právna

úprava podľa pre spotrebiteľa priaznivejšia. Sťažovatelia sa

zároveň ohradili proti tomu, že by sa domáhali dvojakého posudzovania rovnakého inštitútu

– premlčania výlučne podľa toho, v akom procesnom postavení je spotrebiteľ v súdnom

konaní, a že by sa tým neprimerane favorizovalo postavenie spotrebiteľa. Sťažovatelia sa

domáhajú výlučne toho, aby do ich zmluvnej voľnosti prejavenej v zmluve o úvere nebolo

prostredníctvom osobitných ustanovení na ochranu spotrebiteľa zasahované viac, ako je

nevyhnutné pre dosiahnutie účelu tohto inštitútu, teda aby princíp zmluvnej voľnosti nebol

„pokrivený“ nad rámec toho, čo je potrebné. K svojej námietke týkajúcej sa retroaktivity

sťažovatelia dodali, že v predmetnom prípade im vzniklo nielen právo, ale aj nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu ku každej uhradenej splátke nad rámec

toho, čo bolo dojednané, osobitne. Tieto jednotlivé právne vzťahy vzniknuté

z bezdôvodného obohatenia pritom boli uzatvorené už samotným poskytnutím finančných

prostriedkov sťažovateľmi zúčastnenej osobe bez právneho dôvodu. Do takto uzatvorených

minulých právnych vzťahov pritom nebolo možné zasahovať prostredníctvom neskoršej

právnej úpravy a meniť tak ich charakter, hoci aj „len“ z pohľadu úpravy premlčacej doby.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

15. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18.1 Podľa v znení účinnom do 31. marca 2015

ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej

strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom

alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

18.2 Podľa v znení účinnom od 1. apríla 2015

ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej

strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom

alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

III.

Všeobecné teoretické východiská

19. Napadnutému rozsudku krajského súdu vyčítali sťažovatelia porušenie zákazu

pravej retroaktivity pri aplikácii a taktiež neprípustné

obmedzenie vo voľbe právneho režimu v prospech spotrebiteľa. Tieto pochybenia krajského

súdu podľa sťažovateľov predstavujú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. ich práva podľa dohovoru.

20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné

uviesť, že obsah základného práva podľa a práva podľa

dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (, ).

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej

platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať

ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného

práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné

základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.

22. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46

ods. 1 inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje

zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu

poskytuje každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky

upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo

inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva

len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho

uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných

orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je

porušením zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu ().

23. Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý

sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania

poskytuje v odvolacom konaní. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené

zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí

poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany

v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať

za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také rozhodnutie

odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu

upravenom zákonom ( ).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. Sťažovatelia už vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného (zúčastnenej osoby)

z 24. apríla 2018 nesúhlasili s názorom žalovaného, že aplikáciou § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 malo byť v danom prípade vylúčené použitie

premlčacej lehoty podľa (4 roky), pretože tretia veta predmetného

ustanovenia stanovovala prednostné použitie (t. j. premlčacej lehoty

v trvaní 3 rokov) na spotrebiteľské veci. Sťažovatelia argumentovali, že účelom

predmetného ustanovenia je ochrana spotrebiteľa a formalistické zdôrazňovanie potreby

bezvýnimočnej aplikácie vyznieva v tomto prípade, naopak,

v neprospech spotrebiteľa. Tvrdenie zúčastnenej osoby, že sťažovatelia v rámci odvolacieho

konania nepoukázali na rozpor medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, teda nebolo pravdivé. Navyše v ďalšom svojom vyjadrení v odvolacom konaní

z 18. júna 2018 sťažovatelia doplnili, že ak by sa krajský súd priklonil k argumentácii

žalovaného týkajúcej sa bezvýnimočnej aplikácie , zdôraznili,

že tretia veta nadobudla účinnosť až 1. mája 2015,

a preto sa na jednotlivé sumy bezdôvodného obohatenia, na ktorých vydanie vznikol

sťažovateľom nárok ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia (t. j. sumy za obdobie

od 16. júna 2014 do 14. apríla 2015), predmetné ustanovenie nemohlo vzťahovať. Pri týchto

nárokoch bola podľa sťažovateľov namieste aplikácia , a teda

použitie 4-ročnej premlčacej doby.

25. Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k aplikácii § 52 ods. 2

v danom prípade uviedol:

„V časti rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa však súd prvej

inštancie dopustil pochybenia pri aplikácii a interpretácii právnych noriem rozhodných pre

posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Za rozhodujúce

považoval fakt, že zmluva o úvere má podľa § 261 Obch. zák. povahu tzv. absolútneho

obchodného vzťahu, na ktorý sa aplikujú ustanovenia Obch. zák. bez ohľadu na postavenie

zmluvných strán, nereflektujúc zákonnú úpravu vyplývajúcu z veta tretia

v znení účinnom od 1. 4. 2015 (Čl. XIV ), v zmysle ktorej na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší

súd SR v rozhodnutí sp. zn. prihliadajúc na hmotnoprávne

a procesnoprávne účinky právnych noriem prijal záver, že uvedené ustanovenie upravujúce

prednosť aplikácie občianskoprávnej úpravy pred ustanoveniami na

vzťahy, v ktorých vystupuje spotrebiteľ, sa aplikuje na všetky takéto právne vzťahy, a to aj

na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákonného

ustanovenia. V rozhodnutí sp. zn. Najvyšší súd SR uviedol, že aj keď niet

dôvodu spochybňovať, že úver je tzv. absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť

, je potrebné tiež mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky

spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah

medzi podnikateľom a nepodnikateľom, a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za

typické občianskoprávne, spotrebiteľské vzťahy. Keďže účastníkmi týchto vzťahov sú

obchodník a spotrebiteľ, ide o typické občianskoprávne vzťahy, preto je v súlade s princípmi

ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov

súkromného práva bola tak z hľadiska premlčania ako aj dĺžky premlčacej doby a jej

plynutia aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom, nie v .

Na podporu správnosti aplikácie občianskoprávnej úpravy inštitútu premlčania v tzv.

absolútnych obchodoch poukazuje tiež rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.

, . Záver, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom

je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia , bol

prezentovaný aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. v rozsudkoch sp. zn.

, , . Od uvedenej ustálenej súdnej praxe

nemá dôvod sa odvolací súd odchýliť ani v predmetnom spore, z ktorých dôvodov právne

posudzoval žalovaným tvrdené uplynutie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku žalobcov

podľa ustanovení .“

26. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní

účastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. , preskúmal

námietky sťažovateľov a zistil, že ich ústavná sťažnosť je dôvodná. Z už citovaného výseku

napadnutého rozsudku je očividné, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s námietkou

sťažovateľov týkajúcou sa retroaktivity tretej vety .

Taktiež nereagoval adekvátne na sťažovateľmi tvrdený rozpor medzi prvou vetou a treťou

vetou predmetného ustanovenia. Bez bližšieho odôvodnenia krajský súd iba formálne

poukázal na tretiu vetu a s ním súvisiacu judikatúru.

Ako aj sťažovatelia výstižne poukázali, judikatúra najvyššieho súdu (ale aj ústavného súdu,

pozn.), na ktorú krajský súd vo svojom odôvodnení poukázal, sa týkala výlučne situácií,

v ktorých si dodávateľ vymáhal peňažné plnenie od spotrebiteľov, a teda riešili premlčanie

nárokov dodávateľa proti spotrebiteľovi. V predmetnom konaní bola ale situácia opačná,

peňažného plnenia sa domáhali spotrebitelia proti dodávateľovi, preto bol iba poukaz

na túto judikatúru (bez akéhokoľvek komentára, prečo je relevantná aj v predmetnej situácii,

pozn.) zo strany krajského súdu nedostatočný.

27. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku v rámci

odvolacieho konania adekvátne vysporiadal s viacerými právnymi otázkami (odvolanie

proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia aj žalovaný, pozn.), ktoré sťažovatelia

v konečnom dôsledku nenapadli svojou ústavnou sťažnosťou. Avšak vo vzťahu k línii

námietok sťažovateľov, ktoré vzniesli už v odvolacom konaní a ktorá bola následne

základom ich ústavnej sťažnosti, sa obmedzil iba na formalistickú aplikáciu § 52 ods. 2

, ktorú podoprel judikatúrou, ktorá sa nevzťahuje na predmetnú

procesnú situáciu.

28. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Retroaktivita tretej vety

29. K námietke sťažovateľov, ktorou poukazovali na neprípustnú retroaktivitu

aplikácie tretej vety , ústavný súd podotýka, že nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol sťažovateľom, je vo svojej podstate –

ako každý iný nárok – „oprávnenie použiť prostriedky dané príslušnými predpismi

na vynútenie subjektívneho práva súdom, arbitrážou, administratívnym orgánom, resp.

vlastným úkonom“ (LUBY, Š. Občianskoprávny nárok. In: Právnické štúdie. 1958, roč. VI,

s. 15.). Inými slovami, vznikom nároku vzniká u veriteľa časovo limitované oprávnenie

na vynútenie subjektívneho práva. Zmena premlčacej doby po vzniku nároku do tohto

oprávnenia nepochybne zasahuje. A keďže toto oprávnenie (nárok) je súčasťou príslušného

subjektívneho práva, zmena premlčacej doby po vzniku nároku zasahuje do už existujúceho

subjektívneho práva. Ak by sme pripustili, že tretia veta

sa má vzťahovať v otázke premlčania aj na už existujúce nároky, potom je namieste hovoriť

o retroaktivite, pretože sa mení obsah právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou tejto

novej úpravy.

30. Sťažovatelia majú technicky pravdu, ak namietajú, že spôsob, akým aplikoval

krajský súd tretiu vetu , retroaktívne zasiahol do ich

subjektívnych práv. Krajský súd v napadnutom rozsudku iba poukázal na rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. , ku ktorému uviedol: „... uvedené ustanovenie

upravujúce prednosť aplikácie občianskoprávnej úpravy pred ustanoveniami Obchodného

zákonníka na vzťahy, v ktorých vystupuje spotrebiteľ, sa aplikuje na všetky takéto právne

vzťahy, a to aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného

zákonného ustanovenia.“

31. Ústavný súd upriamil svoju pozornosť na predmetné rozhodnutie najvyššieho

súdu a zistil, že najvyšší súd v predmetnom rozsudku poukázal okrem iného aj na § 52

ods. 2 tretiu vetu (najvyšší súd poukazoval aj na neskôr zrušené

ustanovenie o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona

Slovenskej národnej rady č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

pozn.) s tým, že tento nadobudol účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých bol

súčasťou, nemali prechodné ustanovenia. To podľa najvyššieho súdu znamenalo, že od jeho

účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Najvyšší súd už

uvedené uviedol v kontexte neopodstatnenosti vydania kasačného rozhodnutia v prípade,

ak je už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny

v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho

rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom

rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení

veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia).

Ďalší kontext, v ktorom je potrebné vnímať predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu, je ten,

že posudzoval retroaktivitu zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, ktoré pôsobili

v prospech spotrebiteľa (v prípade, ktorý v konečnom dôsledku riešil najvyšší súd

predmetným rozsudkom, vystupoval spotrebiteľ v pozícii dlžníka, pozn.). Postup krajského

súdu, ktorý legitímnu námietku vznesenú v odvolacom konaní vybavil všeobecným

poukazom na judikát, pričom jeho čiastkový záver vytrhol z kontextu a použil ho na odlišnú

situáciu, ústavný súd nemohol považovať za adekvátny vo vzťahu k základnému právu

sťažovateľov na súdnu ochranu.

Princíp ochrany spotrebiteľa

32. Druhá námietka sťažovateľov v ich ústavnej sťažnosti sa týka obmedzenia

vo voľbe právneho režimu v prospech spotrebiteľa. Krajský súd podľa sťažovateľov

de facto aplikoval právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa spôsobom, ktorý by bol

pre spotrebiteľa výhodný, pokiaľ by bol spotrebiteľ v procesnej pozícii žalovaného, aj

na situáciu, v ktorej bol (naopak) spotrebiteľ žalobcom. Samotná skutočnosť,

že v predmetnej procesnej situácii nebola táto právna úprava pre sťažovateľov výhodnejšia,

pre krajský súd ale nebola rozhodujúca.

33. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení z 29. novembra 2019 s poukazom

na judikatúru ústavného súdu (napr. ) a odlišné stanoviská viacerých sudcov

ústavného súdu ( a ) dôvodila, že ochranu spotrebiteľov je

nutné interpretovať triezvo a neutrálne ako akýkoľvek iný právny inštitút. Proti takému

hodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady. Ústavný súd si je vedomý, že ochrana

spotrebiteľa aj takpovediac „proti jeho vlastnej vôli“ nadobúda značne negatívne konotácie

a v mnohých prípadoch vyznieva ako morálny hazard (prípady spotrebiteľov, ktorí sa najprv

nezodpovedne zadlžia, potom porušia svoje zmluvné povinnosti a následne sú aj pasívni

pri obrane svojich práv, očakávajúc záchranu od štátu). Predmetný prípad je ale diametrálne

odlišný od už načrtnutého. Sťažovatelia neporušili žiadnu svoju zmluvnú povinnosť, práve

naopak, proti banke (dodávateľovi) im vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,

hoci svoje povinnosti si plnili podľa pokynov dodávateľa, t. j. silnejšej strany právneho

vzťahu, a pri uplatňovaní svojich práv boli aktívni.

34. Ústavný súd konštatuje, že medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka existuje určité napätie. Buď sa použijú ustanovenia , ak

to je v prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom (prvá veta). Alebo na právne

vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia

(tretia veta). Pokiaľ v odvolacom konaní sporová strana poukáže

na tento rozpor, úlohou odvolacieho súdu bude vysvetliť, ako sa s týmto rozporom

vysporiadal. Stav, keď odvolací súd uprednostnil tretiu vetu a ignoroval prvú vetu napriek

tomu, že ňou argumentovali sťažovatelia, nemôže obstáť vo vzťahu k povinnosti riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie (a teda v konečnom dôsledku ani vo vzťahu k základnému

právu na súdnu ochranu).

V.

Závery ústavného súdu

35. Krajský súd v napadnutom rozsudku správne poukázal na nesprávnu aplikáciu práva

okresným súdom, ktorý vychádzal iba z premisy, že zmluva o úvere má povahu absolútneho

obchodu, a tiež na skutočnosť, že s ohľadom na vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom

a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy úverovú zmluvu v tomto prípade bolo

potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Následný postup krajského súdu, v ktorom

napriek námietkam sťažovateľov nevysvetlil, prečo aplikoval § 52 ods. 2 tretiu vetu

aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, resp. ako

sa vysporiadal s rozporom medzi prvou a treťou vetou ,

už ale bol v rozpore s povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,

čo v konečnom dôsledku znamenalo porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu.

36. Hoci sa krajský súd napadnutým rozsudkom adekvátne vysporiadal s viacerými

odvolacími námietkami strán konania, nevysporiadal sa relevantným spôsobom

so všetkými argumentmi, ktoré vzniesli sťažovatelia v odvolacom konaní. Toto

„opomenutie“ krajského súdu malo v konečnom dôsledku rozhodujúci vplyv na podobu

výroku jeho rozhodnutia, a preto ústavný súd konštatoval, že ním bolo porušené základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a ich právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

37. V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

38. V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré

ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým

právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva

a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné

práva a slobody sťažovateľa.

39. Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

40. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

41. V zmysle ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto

rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

42. Pretože ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľov podľa a ich právo podľa

ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a

rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv

sťažovateľov aj vrátení veci v zmysle

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci

krajskému súdu bude jeho povinnosťou znovu rozhodnúť o odvolaniach strán proti

rozsudku okresného súdu. Jeho úlohou pritom bude vysporiadať sa adekvátne s otázkou

retroaktivity tretej vety , s rozporom medzi prvou

a treťou vetou predmetného zákonného ustanovenia, prípadne vysvetliť, prečo považoval

súdne rozhodnutia týkajúce sa odlišnej procesnej situácie spotrebiteľov za relevantné aj

v tomto prípade.

VI.

Trovy konania

43. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

44. Sťažovatelia požadovali náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku

vyčíslili iba ku dňu podania ústavnej sťažnosti (vo výške 346,26 €).

45. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby

uskutočnený v roku 2019 je vo výške 163,33 € a hodnota režijného paušálu je

vo výške 9,80 €.

46. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby v roku

2019 (prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti).

Spolu ide o sumu 346,26 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľov (bod 3 výroku nálezu).

47. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu