Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 84/2019
PDF · 634.15 KB
No categories available
IV. ÚS 84/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, , a
, , ,
zastúpených advokátom JUDr. Martinom Babjakom, Kováčska 40, Košice, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019
a takto
rozhodol:
1. Základné právo , , a na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019
p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý nahradiť ,
, a trovy konania v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť
eur a dvadsaťšesť centov) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Martina Babjaka,
Kováčska 40, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a procesný postup ústavného súdu
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2019
doručená ústavná sťažnosť , , ,
, a ,
, (ďalej len „sťažovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. Martinom Babjakom, ktorou namietali porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní
pred Okresným súdom Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) domáhali vydania
bezdôvodného obohatenia, ktorým sa mal žalovaný (Prima banka Slovensko a. s., pozn.)
obohatiť prijatím plnenia z neplatnej dohody o zmene úrokových sadzieb v zmluve o úvere
uzavretej stranami sporu 24. októbra 2008. Výška bezdôvodného obohatenia bola vyčíslená
ako rozdiel sumy splátok splatných v čase od 14. júna 2014 do 15. mája 2017, ktorú by boli
žalobcovia povinní uhradiť pri sadzbe dohodnutej podľa zmluvy, a sumy, ktorú v splátkach
v skutočnosti uhradili podľa úrokovej sadzby požadovanej žalovaným. Sťažovatelia si
uplatňovali aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovatelia podali žalobu
na okresnom súde 14. júna 2017. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 Csp 220/2017
zo 14. februára 2018 (v časti relevantnej pre podanie ústavnej sťažnosti, pozn.) tak,
že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľom z titulu bezdôvodného obohatenia
sumu 1 126,45 € s prísl. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal žalovaný
odvolanie v celom rozsahu (sťažovatelia podali odvolanie proti výroku o trovách konania,
pozn.), o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom vo výroku, ktorý bol pre podanie
ústavnej sťažnosti podstatný, rozhodol tak, že potvrdil výrok rozsudku okresného súdu
v časti o zaplatenie sumy 387,64 € s prísl. a v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 738,81 €
s prísl. rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.
3. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti tvrdia, že napadnutý rozsudok krajského súdu je
v príkrom rozpore so zákazom pravej retroaktivity, ako aj s účelom ustanovení sledujúcich
ochranu spotrebiteľa a tieto jeho vady v konečnom dôsledku napĺňajú atribúty porušenia
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces.
4. K zákazu retroaktivity sťažovatelia poukazujú na znenie § 52 ods. 2 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) pred 31. marcom 2015 a po 1. apríli 2015 a tvrdia, že čiastkové nároky,
v rozsahu ktorých krajský súd napadnutým rozsudkom zamietol ich žalobu, vznikli (okrem
dvoch posledných splátok za apríl a máj 2015) pred 1. aprílom 2015, keď nadobudlo
účinnosť nové znenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Sťažovatelia nespochybňujú,
že by sa mal § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1. apríla 2015
vzťahovať aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. To platí aj vo vzťahu k úverovej
zmluve uzatvorenej medzi sťažovateľmi a žalovaným, neplatnosťou ustanovení ktorej došlo
k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na úkor sťažovateľov. Avšak nároky vzniknuté
pred účinnosťou už uvedeného zákonného ustanovenia sa musia posudzovať podľa
predpisov účinných v čase ich vzniku, a to v súlade s princípom právnej istoty. Sťažovatelia
zastávajú názor, že im „vzniklo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalobcu
osobitne dňom uhradenia tej ktorej neoprávnene navýšenej splátky, pričom v prípade
úhrady splátok v období do 1. apríla 2015 neexistovalo žiadne ustanovenie Občianskeho
zákonníka, ktoré by stanovovalo bezvýnimočný režim Občianskeho zákonníka na celý
zmluvný vzťah, spravovali sa takto vzniknuté nároky z pohľadu premlčania na základe
dohody zmluvných strán celkom nesporne režimom Obchodného zákonníka. Na tom
nemohla nič zmeniť ani neskoršia právna úprava. Tým, že Krajský súd napadnutým
rozhodnutím v otázke premlčania už vzniknutých nárokov na vydanie bezdôvodného
obohatenia zmenil ich právny režim, a to na základe ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť
až po vzniku týchto nárokov, zasiahol zásadným spôsobom do princípu právnej istoty
a nedovolene aplikoval tzv. pravú retroaktivitu. Takéto konanie je pritom v právnom štátne
neúnosným a hrubo zasahuje do práva sťažovateľov na poskytnutie právnej ochrany.“.
5. Vo vzťahu k neprípustnému obmedzeniu vo voľbe právneho režimu v prospech
spotrebiteľa sú sťažovatelia toho názoru, že v predmetnej úverovej zmluve ako zmluve
spotrebiteľskej si zmluvné strany mohli dojednať prednostnú aplikáciu zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“) v prospech spotrebiteľov. Podľa sťažovateľov takéto dojednanie neplatí, ak by
bolo v ich neprospech, ale platí, ak by sa malo použiť v ich prospech. Inými slovami,
sťažovatelia tvrdia, že ak by si dodávateľ proti nim ako spotrebiteľom uplatňoval akýkoľvek
nárok z úverovej zmluvy, po vznesení námietky premlčania by mal súd posudzovať
premlčaciu lehotu podľa Občianskeho zákonníka, pretože táto je kratšia a je to
pre spotrebiteľov výhodnejšie. Ak si ale uplatňujú peňažný nárok z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia spotrebitelia proti dodávateľovi, po vznesení námietky
premlčania by mal súd posudzovať premlčaciu lehotu podľa Obchodného zákonníka,
pretože táto je dlhšia a v tomto prípade to je v prospech spotrebiteľov.
6. Sťažovatelia tiež uviedli, že proti napadnutému rozsudku nemohli podať dovolanie
z dôvodu „majetkového cenzu“ podľa § 422 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. Hoci ide v tomto prípade o spor
s nízkou hodnotou, podľa sťažovateľov by ústavný súd mal v danej veci rozhodnúť, pretože
v ňom ide o vec zásadného právneho významu. Konkrétne má ísť o zásadné porušenie
zákazu „pravej“ retroaktivity a taktiež o vyriešenie otázky, či možno vzhľadom
na formuláciu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi dodávateľom a spotrebiteľom dojednať
prednostnú aplikáciu Obchodného zákonníka v prípadoch, ak tento upravuje práva
spotrebiteľa priaznivejšie ako Občiansky zákonník.
7. Na základe už uvedeného sťažovatelia navrhovali, aby ústavný súd po prijatí
ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva , , , bytom
, občana SR a ,
, bytom , občana SR
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo
sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019, porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 166/2018 z 18. apríla 2019 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. , a priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia advokátom vo výške 346,26 Eur, ktorú je Krajský súd v Košiciach
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
8. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 84/2019-12 z 24. októbra 2019 ju podľa § 56 ods. 1 a 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na
ďalšie konanie.
9. Podaním z 18. novembra 2019 upovedomil ústavný súd o prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie zúčastnenú osobu podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorou bola
v tomto prípade obchodná spoločnosť Prima banka Slovensko a. s., Hodžova 219/11, Žilina,
IČO 31 575 951. Zároveň túto zúčastnenú osobu vyzval, aby sa k ústavnej sťažnosti
vyjadrila, ak by to považovala za potrebné. Vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému
súdu 29. novembra 2019 zúčastnená osoba uviedla, že napadnutý rozsudok krajského súdu
nemožno hodnotiť ako arbitrárny alebo svojvoľný. Zúčastnená osoba ďalej uviedla,
že v rámci aplikácie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka mohlo ísť nanajvýš
o nepravú retroaktivitu, pričom táto nemôže byť považovaná za protiústavnú. Navyše
poukázala aj na skutočnosť, že k § 52 ods. 2 tretej vete Občianskeho zákonníka neprijal
zákonodarca žiadne prechodné ustanovenia a záver, že predmetné zákonné ustanovenie sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred dňom jeho právnej účinnosti, je tiež bežne
prijímaný viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky [ďalej len
„najvyšší súd“ (napr. 4 MCdo 17/2014 a 8 MCdo 3/2015)]. K sťažovateľmi tvrdenému
nesúladu medzi prvou a treťou vetou zúčastnená osoba podotkla, že tieto nekolidujú, iba
prikazujú prednostné použitie noriem Občianskeho zákonníka, ktoré zákonodarca považoval
za vhodnejšie pre úpravu spotrebiteľských vzťahov. Napokon zúčastnená osoba dodala, že
hoci ona ako žalovaná v predmetnom súdnom spore v konaní pred okresným súdom, ako aj
v oboch svojich podaniach adresovaných odvolaciemu súdu zdôrazňovala potrebu použitia
poslednej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sťažovatelia súd na jej možný nesúlad
s prvou vetou ani neupozornili. Zúčastnená osoba teda navrhovala, aby ústavný súd ústavnej
sťažnosti nevyhovel.
10. Ústavný súd 18. novembra 2019 zároveň vyzval krajský súd, aby sa vyjadril
k ústavnej sťažnosti a k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci. V podaní
doručenom ústavnému súdu 6. decembra 2019 predseda krajského súdu uviedol,
že aplikáciou tretej vety § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka na právne vzťahy založené
pred jej účinnosťou nedochádza k neprípustnému zásahu do nadobudnutých práv v zmysle
pravej retroaktivity, iba sa tento stav rieši v časti ochrany práv spotrebiteľa bez toho, aby sa
menil obsah zmluvného vzťahu. Taktiež uviedol, že nenachádza rozpor medzi prvou
a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V ďalšom poukázal na odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu a súdny spis okresného súdu. Zároveň uviedol,
že netrvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.
11. Ústavný súd 10. decembra 2019 zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľov
predmetné vyjadrenie predsedu krajského súdu a vyzval ho, aby k nemu zaujal stanovisko,
ak to bude považovať za potrebné. Zároveň mu na vedomie zaslal vyjadrenie zúčastnenej
osoby. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným
ústavnému súdu 30. decembra 2019 súhlasili s upustením od ústneho pojednávania
v predmetnom konaní. V reakcii na vyjadrenie predsedu krajského súdu a zúčastnenej osoby
sťažovatelia uviedli, že hľadanie právnej úpravy výhodnejšej pre spotrebiteľa je potrebné
posudzovať s prihliadnutím na každý konkrétny prípad, pretože nie vždy musí byť právna
úprava podľa Občianskeho zákonníka pre spotrebiteľa priaznivejšia. Sťažovatelia sa
zároveň ohradili proti tomu, že by sa domáhali dvojakého posudzovania rovnakého inštitútu
– premlčania výlučne podľa toho, v akom procesnom postavení je spotrebiteľ v súdnom
konaní, a že by sa tým neprimerane favorizovalo postavenie spotrebiteľa. Sťažovatelia sa
domáhajú výlučne toho, aby do ich zmluvnej voľnosti prejavenej v zmluve o úvere nebolo
prostredníctvom osobitných ustanovení na ochranu spotrebiteľa zasahované viac, ako je
nevyhnutné pre dosiahnutie účelu tohto inštitútu, teda aby princíp zmluvnej voľnosti nebol
„pokrivený“ nad rámec toho, čo je potrebné. K svojej námietke týkajúcej sa retroaktivity
sťažovatelia dodali, že v predmetnom prípade im vzniklo nielen právo, ale aj nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu ku každej uhradenej splátke nad rámec
toho, čo bolo dojednané, osobitne. Tieto jednotlivé právne vzťahy vzniknuté
z bezdôvodného obohatenia pritom boli uzatvorené už samotným poskytnutím finančných
prostriedkov sťažovateľmi zúčastnenej osobe bez právneho dôvodu. Do takto uzatvorených
minulých právnych vzťahov pritom nebolo možné zasahovať prostredníctvom neskoršej
právnej úpravy a meniť tak ich charakter, hoci aj „len“ z pohľadu úpravy premlčacej doby.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety
ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
14. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
15. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18.1 Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. marca 2015
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
18.2 Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej
strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
III.
Všeobecné teoretické východiská
19. Napadnutému rozsudku krajského súdu vyčítali sťažovatelia porušenie zákazu
pravej retroaktivity pri aplikácii § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a taktiež neprípustné
obmedzenie vo voľbe právneho režimu v prospech spotrebiteľa. Tieto pochybenia krajského
súdu podľa sťažovateľov predstavujú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou považuje za potrebné
uviesť, že obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tvoria obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto
právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, IV. ÚS 284/2018).
21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Do obsahu základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02).
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej
platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Všeobecný súd musí vykladať a používať
ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné
základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
22. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46
ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou
zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Právo na súdnu a inú právnu ochranu
poskytuje ústava každému právu, ktoré je v právnom poriadku Slovenskej republiky
upravené a ktorého sa zákonom ustanoveným postupom možno domáhať na súdnom alebo
inom orgáne Slovenskej republiky. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných
orgánov. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je
porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/94).
23. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany
v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať
za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie
odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu
upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. Sťažovatelia už vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného (zúčastnenej osoby)
z 24. apríla 2018 nesúhlasili s názorom žalovaného, že aplikáciou § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom od 1. apríla 2015 malo byť v danom prípade vylúčené použitie
premlčacej lehoty podľa Obchodného zákonníka (4 roky), pretože tretia veta predmetného
ustanovenia stanovovala prednostné použitie Občianskeho zákonníka (t. j. premlčacej lehoty
v trvaní 3 rokov) na spotrebiteľské veci. Sťažovatelia argumentovali, že účelom
predmetného ustanovenia je ochrana spotrebiteľa a formalistické zdôrazňovanie potreby
bezvýnimočnej aplikácie Občianskeho zákonníka vyznieva v tomto prípade, naopak,
v neprospech spotrebiteľa. Tvrdenie zúčastnenej osoby, že sťažovatelia v rámci odvolacieho
konania nepoukázali na rozpor medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, teda nebolo pravdivé. Navyše v ďalšom svojom vyjadrení v odvolacom konaní
z 18. júna 2018 sťažovatelia doplnili, že ak by sa krajský súd priklonil k argumentácii
žalovaného týkajúcej sa bezvýnimočnej aplikácie Občianskeho zákonníka, zdôraznili,
že tretia veta § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobudla účinnosť až 1. mája 2015,
a preto sa na jednotlivé sumy bezdôvodného obohatenia, na ktorých vydanie vznikol
sťažovateľom nárok ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia (t. j. sumy za obdobie
od 16. júna 2014 do 14. apríla 2015), predmetné ustanovenie nemohlo vzťahovať. Pri týchto
nárokoch bola podľa sťažovateľov namieste aplikácia Obchodného zákonníka, a teda
použitie 4-ročnej premlčacej doby.
25. Krajský súd v napadnutom rozsudku vo vzťahu k aplikácii § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka v danom prípade uviedol:
„V časti rozsahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia sa však súd prvej
inštancie dopustil pochybenia pri aplikácii a interpretácii právnych noriem rozhodných pre
posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Za rozhodujúce
považoval fakt, že zmluva o úvere má podľa § 261 Obch. zák. povahu tzv. absolútneho
obchodného vzťahu, na ktorý sa aplikujú ustanovenia Obch. zák. bez ohľadu na postavenie
zmluvných strán, nereflektujúc zákonnú úpravu vyplývajúcu z § 52 ods. 2 veta tretia OZ
v znení účinnom od 1. 4. 2015 (Čl. XIV zák. č. 102/2004 Z. z.), v zmysle ktorej na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší
súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/14/2014 prihliadajúc na hmotnoprávne
a procesnoprávne účinky právnych noriem prijal záver, že uvedené ustanovenie upravujúce
prednosť aplikácie občianskoprávnej úpravy pred ustanoveniami Obchodného zákonníka na
vzťahy, v ktorých vystupuje spotrebiteľ, sa aplikuje na všetky takéto právne vzťahy, a to aj
na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákonného
ustanovenia. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/87/2017 Najvyšší súd SR uviedol, že aj keď niet
dôvodu spochybňovať, že úver je tzv. absolútnym obchodom a dopadá naň tretia časť
Obchodného zákonníka, je potrebné tiež mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky
spotrebiteľskej zmluvy. Súdna prax považuje obdobné právne vzťahy vzhľadom na vzťah
medzi podnikateľom a nepodnikateľom, a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy, za
typické občianskoprávne, spotrebiteľské vzťahy. Keďže účastníkmi týchto vzťahov sú
obchodník a spotrebiteľ, ide o typické občianskoprávne vzťahy, preto je v súlade s princípmi
ochrany spotrebiteľa, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva bola tak z hľadiska premlčania ako aj dĺžky premlčacej doby a jej
plynutia aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom, nie v Obchodnom zákonníku.
Na podporu správnosti aplikácie občianskoprávnej úpravy inštitútu premlčania v tzv.
absolútnych obchodoch poukazuje tiež rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 402/2013, III. ÚS 194/2016. Záver, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom
je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, bol
prezentovaný aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. v rozsudkoch sp. zn.
8MCdo/13/2014, 4MCdo/17/2014, 8Cdo/102/2017. Od uvedenej ustálenej súdnej praxe
nemá dôvod sa odvolací súd odchýliť ani v predmetnom spore, z ktorých dôvodov právne
posudzoval žalovaným tvrdené uplynutie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku žalobcov
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.“
26. Ústavný súd pri svojom rozhodovaní, vychádzajúc z písomných podaní
účastníkov a predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 11 Csp 220/2017, preskúmal
námietky sťažovateľov a zistil, že ich ústavná sťažnosť je dôvodná. Z už citovaného výseku
napadnutého rozsudku je očividné, že krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s námietkou
sťažovateľov týkajúcou sa retroaktivity § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka.
Taktiež nereagoval adekvátne na sťažovateľmi tvrdený rozpor medzi prvou vetou a treťou
vetou predmetného ustanovenia. Bez bližšieho odôvodnenia krajský súd iba formálne
poukázal na § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka a s ním súvisiacu judikatúru.
Ako aj sťažovatelia výstižne poukázali, judikatúra najvyššieho súdu (ale aj ústavného súdu,
pozn.), na ktorú krajský súd vo svojom odôvodnení poukázal, sa týkala výlučne situácií,
v ktorých si dodávateľ vymáhal peňažné plnenie od spotrebiteľov, a teda riešili premlčanie
nárokov dodávateľa proti spotrebiteľovi. V predmetnom konaní bola ale situácia opačná,
peňažného plnenia sa domáhali spotrebitelia proti dodávateľovi, preto bol iba poukaz
na túto judikatúru (bez akéhokoľvek komentára, prečo je relevantná aj v predmetnej situácii,
pozn.) zo strany krajského súdu nedostatočný.
27. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku v rámci
odvolacieho konania adekvátne vysporiadal s viacerými právnymi otázkami (odvolanie
proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia aj žalovaný, pozn.), ktoré sťažovatelia
v konečnom dôsledku nenapadli svojou ústavnou sťažnosťou. Avšak vo vzťahu k línii
námietok sťažovateľov, ktoré vzniesli už v odvolacom konaní a ktorá bola následne
základom ich ústavnej sťažnosti, sa obmedzil iba na formalistickú aplikáciu § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, ktorú podoprel judikatúrou, ktorá sa nevzťahuje na predmetnú
procesnú situáciu.
28. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Retroaktivita § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka
29. K námietke sťažovateľov, ktorou poukazovali na neprípustnú retroaktivitu
aplikácie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, ústavný súd podotýka, že nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol sťažovateľom, je vo svojej podstate –
ako každý iný nárok – „oprávnenie použiť prostriedky dané príslušnými predpismi
na vynútenie subjektívneho práva súdom, arbitrážou, administratívnym orgánom, resp.
vlastným úkonom“ (LUBY, Š. Občianskoprávny nárok. In: Právnické štúdie. 1958, roč. VI,
s. 15.). Inými slovami, vznikom nároku vzniká u veriteľa časovo limitované oprávnenie
na vynútenie subjektívneho práva. Zmena premlčacej doby po vzniku nároku do tohto
oprávnenia nepochybne zasahuje. A keďže toto oprávnenie (nárok) je súčasťou príslušného
subjektívneho práva, zmena premlčacej doby po vzniku nároku zasahuje do už existujúceho
subjektívneho práva. Ak by sme pripustili, že § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka
sa má vzťahovať v otázke premlčania aj na už existujúce nároky, potom je namieste hovoriť
o retroaktivite, pretože sa mení obsah právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou tejto
novej úpravy.
30. Sťažovatelia majú technicky pravdu, ak namietajú, že spôsob, akým aplikoval
krajský súd § 52 ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka, retroaktívne zasiahol do ich
subjektívnych práv. Krajský súd v napadnutom rozsudku iba poukázal na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 14/2014, ku ktorému uviedol: „... uvedené ustanovenie
upravujúce prednosť aplikácie občianskoprávnej úpravy pred ustanoveniami Obchodného
zákonníka na vzťahy, v ktorých vystupuje spotrebiteľ, sa aplikuje na všetky takéto právne
vzťahy, a to aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred nadobudnutím účinnosti uvedeného
zákonného ustanovenia.“
31. Ústavný súd upriamil svoju pozornosť na predmetné rozhodnutie najvyššieho
súdu a zistil, že najvyšší súd v predmetnom rozsudku poukázal okrem iného aj na § 52
ods. 2 tretiu vetu Občianskeho zákonníka (najvyšší súd poukazoval aj na neskôr zrušené
ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona
Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
pozn.) s tým, že tento nadobudol účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých bol
súčasťou, nemali prechodné ustanovenia. To podľa najvyššieho súdu znamenalo, že od jeho
účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Najvyšší súd už
uvedené uviedol v kontexte neopodstatnenosti vydania kasačného rozhodnutia v prípade,
ak je už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny
v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho
rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom
rozhodnutí, lebo iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení
veci nebude môcť postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia).
Ďalší kontext, v ktorom je potrebné vnímať predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu, je ten,
že posudzoval retroaktivitu zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, ktoré pôsobili
v prospech spotrebiteľa (v prípade, ktorý v konečnom dôsledku riešil najvyšší súd
predmetným rozsudkom, vystupoval spotrebiteľ v pozícii dlžníka, pozn.). Postup krajského
súdu, ktorý legitímnu námietku vznesenú v odvolacom konaní vybavil všeobecným
poukazom na judikát, pričom jeho čiastkový záver vytrhol z kontextu a použil ho na odlišnú
situáciu, ústavný súd nemohol považovať za adekvátny vo vzťahu k základnému právu
sťažovateľov na súdnu ochranu.
Princíp ochrany spotrebiteľa
32. Druhá námietka sťažovateľov v ich ústavnej sťažnosti sa týka obmedzenia
vo voľbe právneho režimu v prospech spotrebiteľa. Krajský súd podľa sťažovateľov
de facto aplikoval právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa spôsobom, ktorý by bol
pre spotrebiteľa výhodný, pokiaľ by bol spotrebiteľ v procesnej pozícii žalovaného, aj
na situáciu, v ktorej bol (naopak) spotrebiteľ žalobcom. Samotná skutočnosť,
že v predmetnej procesnej situácii nebola táto právna úprava pre sťažovateľov výhodnejšia,
pre krajský súd ale nebola rozhodujúca.
33. Zúčastnená osoba vo svojom vyjadrení z 29. novembra 2019 s poukazom
na judikatúru ústavného súdu (napr. PL. ÚS 11/2016) a odlišné stanoviská viacerých sudcov
ústavného súdu (I. ÚS 547/2012 a III. ÚS 527/2017) dôvodila, že ochranu spotrebiteľov je
nutné interpretovať triezvo a neutrálne ako akýkoľvek iný právny inštitút. Proti takému
hodnoteniu nemožno mať žiadne výhrady. Ústavný súd si je vedomý, že ochrana
spotrebiteľa aj takpovediac „proti jeho vlastnej vôli“ nadobúda značne negatívne konotácie
a v mnohých prípadoch vyznieva ako morálny hazard (prípady spotrebiteľov, ktorí sa najprv
nezodpovedne zadlžia, potom porušia svoje zmluvné povinnosti a následne sú aj pasívni
pri obrane svojich práv, očakávajúc záchranu od štátu). Predmetný prípad je ale diametrálne
odlišný od už načrtnutého. Sťažovatelia neporušili žiadnu svoju zmluvnú povinnosť, práve
naopak, proti banke (dodávateľovi) im vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,
hoci svoje povinnosti si plnili podľa pokynov dodávateľa, t. j. silnejšej strany právneho
vzťahu, a pri uplatňovaní svojich práv boli aktívni.
34. Ústavný súd konštatuje, že medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho
zákonníka existuje určité napätie. Buď sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak
to je v prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom (prvá veta). Alebo na právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka (tretia veta). Pokiaľ v odvolacom konaní sporová strana poukáže
na tento rozpor, úlohou odvolacieho súdu bude vysvetliť, ako sa s týmto rozporom
vysporiadal. Stav, keď odvolací súd uprednostnil tretiu vetu a ignoroval prvú vetu napriek
tomu, že ňou argumentovali sťažovatelia, nemôže obstáť vo vzťahu k povinnosti riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie (a teda v konečnom dôsledku ani vo vzťahu k základnému
právu na súdnu ochranu).
V.
Závery ústavného súdu
35. Krajský súd v napadnutom rozsudku správne poukázal na nesprávnu aplikáciu práva
okresným súdom, ktorý vychádzal iba z premisy, že zmluva o úvere má povahu absolútneho
obchodu, a tiež na skutočnosť, že s ohľadom na vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom
a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy úverovú zmluvu v tomto prípade bolo
potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Následný postup krajského súdu, v ktorom
napriek námietkam sťažovateľov nevysvetlil, prečo aplikoval § 52 ods. 2 tretiu vetu
Občianskeho zákonníka aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred jeho účinnosťou, resp. ako
sa vysporiadal s rozporom medzi prvou a treťou vetou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
už ale bol v rozpore s povinnosťou súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie,
čo v konečnom dôsledku znamenalo porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu
ochranu.
36. Hoci sa krajský súd napadnutým rozsudkom adekvátne vysporiadal s viacerými
odvolacími námietkami strán konania, nevysporiadal sa relevantným spôsobom
so všetkými argumentmi, ktoré vzniesli sťažovatelia v odvolacom konaní. Toto
„opomenutie“ krajského súdu malo v konečnom dôsledku rozhodujúci vplyv na podobu
výroku jeho rozhodnutia, a preto ústavný súd konštatoval, že ním bolo porušené základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
37. V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
38. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré
ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým
právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva
a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné
práva a slobody sťažovateľa.
39. Podľa § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
40. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
41. V zmysle § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa § 133 ods. 3 písm. b); toto
rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.
42. Pretože ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo
porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 2
zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv
sťažovateľov aj vrátení veci v zmysle § 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde
krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu). Po vrátení veci
krajskému súdu bude jeho povinnosťou znovu rozhodnúť o odvolaniach strán proti
rozsudku okresného súdu. Jeho úlohou pritom bude vysporiadať sa adekvátne s otázkou
retroaktivity § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, s rozporom medzi prvou
a treťou vetou predmetného zákonného ustanovenia, prípadne vysvetliť, prečo považoval
súdne rozhodnutia týkajúce sa odlišnej procesnej situácie spotrebiteľov za relevantné aj
v tomto prípade.
VI.
Trovy konania
43. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
44. Sťažovatelia požadovali náhradu trov právneho zastúpenia, ktorých výšku
vyčíslili iba ku dňu podania ústavnej sťažnosti (vo výške 346,26 €).
45. Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2019 je vo výške 163,33 € a hodnota režijného paušálu je
vo výške 9,80 €.
46. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov právnej služby v roku
2019 (prevzatie zastupovania vrátane prvej porady s klientom, podanie ústavnej sťažnosti).
Spolu ide o sumu 346,26 €, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľov (bod 3 výroku nálezu).
47. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu