Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 527/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2017 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SLAMKA & Partners s. r. o.,

Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert

Slamka, vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť diskriminovaný podľa

a 2 , základného práva na nerušený rodinný život

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 29. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2017

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť

diskriminovaný podľa a 2 (ďalej len „“),

základného práva na nerušený rodinný život podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal žiadosť o udelenie trvalého pobytu

na území Slovenskej republiky na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Káhire z dôvodu,

že uzavrel manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky. Po podaní žiadosti

bol s ním vykonaný osobný pohovor na účel predbežného posúdenia jeho žiadosti. Následne

bola jeho žiadosť odstúpená miestne a vecne príslušnému správnemu orgánu – Oddeleniu

cudzineckej polície Policajného zboru Žilina (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“).

Z dôvodu podozrenia, že môže ísť o účelové manželstvo, správny orgán prvého stupňa

vypočul aj manželku sťažovateľa a po zvážení všetkých relevantných okolností vydal

rozhodnutie sp. zn. PPZ-HCP-BB7-523-017/2015-PP z 26. júna 2015 (ďalej len

„rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“), ktorým jeho žiadosť zamietol. Sťažovateľ

proti označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom

rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica (ďalej len „správny

orgán druhého stupňa“) rozhodnutím sp. zn. PPZ-HCP-BB2-39-001/2016-SK zo 14. marca

2016 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa“) tak, že rozhodnutie

prvostupňového správneho orgánu potvrdilo a odvolanie sťažovateľa v plnom rozsahu

zamietlo. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania o jeho žiadosti sa žalobou podanou

na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

druhého stupňa. Krajský súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 24. augusta 2016

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ proti

označenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší

súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti zopakoval svoju

argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi a tvrdí, že napadnutým rozsudkom boli

porušené jeho označené práva.

Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu prvého

stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu porušuje jeho označené práva. Argumentuje tým, že najvyšší súd „len

uviedol len domnienky, na základe akých dospel k tomu, že sa jedná o účelové manželstvo.

Odôvodnil to len tvrdením, že manželia mali rozporné tvrdenia resp. o sebe nevedia

podstatné skutočnosti, a tie tvorili hlavný pilier preukázania účelového manželstva.“.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku sťažovateľ považuje za nedostačujúce, nesprávne

a nelogické, ktoré bližšie rozvíja v sťažnosti. Vychádzajúc zo svojej argumentácie

sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok aj za arbitrárny, porušujúci jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho základné právo na nerušený

rodinný život podľa a právo na rešpektovanie jeho súkromného

a rodinného života podľa dohovoru. Namietané porušenie

vidí v tom, že „správne orgány a následne aj súd, sa stotožnil s odôvodnením správnych

orgánov, diskriminačne posudzujú jeho manželstvo, keďže ako dôvod účelového manželstva

vidia v tom, že manželia majú medzi sebou veľký vekový rozdiel a rovnako, keďže manželia

pochádzajú z iných kultúr nedáva predpoklad naplnenia hlavného účelu manželstva a to je

založenie rodiny a riadna výchova detí, čo sťažovateľ takéto odôvodnenie, z ktorým

sa stotožňuje aj NS SR považuje za hrubo diskriminačné“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, označený

rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,

ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,

či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného

súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína,

že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,

ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana

sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka

konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane

uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom

garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,

ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ). Uvedené rovnako platí

aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Formuláciou uvedenou v totiž ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho

rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky

účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať

dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva

aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. 4. 1993, ).

Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti

podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«29. Z obsahu administratívneho spisu je kasačnému súdu zrejmé, že sťažovateľ dňa

14.01.2015 podal žiadosť o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky za účelom

zlúčenia rodiny, nakoľko dňa 06.04.2014 uzavrel manželstvo so štátnou príslušníčkou

Slovenskej republiky v Sousse, Tuniská republika. Dňa 15.01.2015 bol so sťažovateľom

vykonaný osobný pohovor (záznam z osobného pohovoru zo dňa 15.01.2015)

za Zastupiteľskom úrade v Káhire, ktorého výsledkom bolo odporúčanie na vykonanie

pohovoru s manželkou sťažovateľa s cieľom vylúčiť riziko účelové manželstva. Po výsluchu

manželky sťažovateľa (Zápisnica o výsluchu svedka č. PPz-HCP-BB7-523- 007/2015-PP

zo dňa 14.04.2015) dospel správny orgán k záveru o účelovom charaktere manželstva

sťažovateľa so štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky, preto v zmysle ustanovenia § 33

o správnom konaní (ďalej len „“) umožnil

sťažovateľovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu jeho zistenia prípadne

navrhnúť jeho doplnenie, ako aj dôkazy. Správny orgán po oboznámení sa s vyjadrením

sťažovateľa (ktoré nebolo možné považovať za prejav vôle sťažovateľa) rozhodol

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky

na 5 rokov rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-523-017/2015-PP zo dňu 26.06.2015. O

odvolaní sťažovateľa rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Č. PPZ-HCP-BB2-39-

001/2016-SK zo dňa 14.03.2016 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie

sťažovateľa zamietol s tým, že primárnym dôvodom jeho rozhodnutia bolo, že samotný

sťažovateľ nevyvrátil, ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k zmene či

zrušeniu prvostupňového správneho rozhodnutia.

30. V prejednávanej veci sťažovateľa nemohol kasačný súd ustáliť, že sťažovateľ

svojou výpoveďou a vyjadreniami preukázal reálnu existenciu manželského vzťahu, naopak

zo spisového materiálu pre súd vyplynulo že sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti,

ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že uzavreté manželstvo je funkčné, že jeho

vzťah k manželke nie je iba fingovaným súžitím. Kasačný súd dáva do pozornosti, že bolo

úlohou práve sťažovateľa, ktorý má v konaní o žiadosti o povolenie prechodného pobytu

povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, aby predniesol také tvrdenia a označil také

dôkazy, z ktorých by mali správne orgány pri rozhodovaní za preukázané, že nedošlo

k uzavretiu účelového manželstva. V predmetnej veci kasačný súd dospel k záveru, že

zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že sťažovateľ uzavrel účelové manželstvo, či už s alebo

bez vedomia občana Slovenskej republiky.

31. Najvyšším súdom formulovaný záver je podporený aj tým, že sťažovateľ

s manželkou nikdy neviedli spoločnú domácnosť, nemali spoločné financie, taktiež nie dlhou

dobou známosti pred uzavretím manželstva, vekovým rozdielom medzi manželmi,

nezrovnalosťami vo výpovediach manželov ohľadne vecí bežného života, neznalosti

majetkových pomerov, povrchnej znalosti rodinných vzťahov manželky a vôbec neuvedením

žiadnych konkrétnych okolností, ktoré by nasvedčovali funkčnému vzťahu manželov,

čo nezodpovedá manželskému súžitiu.

32. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.12.2009

(87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného

života v zmysle Slovenskeji republiky a Dohovoru zahŕňa nielen

negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny

záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Garancie

vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.

j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj

zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na

platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život

(kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním. Orgány

Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v

prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych

aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu

štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok do 1. Decembra 2009 vyplýval z

ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl.

52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o

Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy. V prípade záveru, že manželstvo cudzinca so

štátnym občanom Slovenskej republiky spadá do sféry ochrany poskytovanej

prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 dohovoru

náležité právne posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt možno v danom prípade

považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného života. Je však

potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru

nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich

usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho

povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8

dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na

skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa

16.12.2009; rozhodnutie N S SR sp. zn. zo dňa 13.09.2011).

33. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené poukazuje na napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa, v ktorom sa tento náležíte vysporiadal s právom sťažovateľa

na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru. K tomu

kasačný súd dodáva, že v prejednávanom prípade došlo k stretu práva na ochranu

rodinného života sťažovateľa a verejného záujmu na ochrane spoločnosti s tým,

že po vykonaní testu proporcionality záujem sťažovateľa na ochrane rodinného života nemá

prednosť za situácie, kedy jeho manželstvo s manželkou je len účelovým

zväzkom, nakoľko manželia spolu nevedú žiaden osobný a rodinný život. Rozhodnutia

správnych orgánov (prvého aj druhého stupňa) tak do ich rodinného a súkromného života

nijakým spôsobom zasiahnuť nemôžu. Navyše záujem na tom, aby sa na území Slovenskej

republiky nezdržovali cudzinci, ktorý svojím úmyselným konaním obchádzajú zákon,

má prednosť pred právom cudzinca na ochranu jeho rodinného života. Kasačný súd

vo svetle uvedeného nevidel dôvod, pre ktorý by rozhodnutie žalovaného malo neprimerane

zasiahnuť do súkromného a rodinného života sťažovateľa. Kasačný súd poukazuje,

že obdobný právny záver formuloval aj Najvyšší správny súd Českej republiky v rozhodnutí

sp. zn. zo dňa 22.04.2015.

34. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého

stupňa dôvodiac nesprávnosť právneho posúdenia veci. Kasačný súd dáva do pozornosti,

že v zmysle teórie práva nesprávne právne posúdenie veci spočíva buď v tom, že na správne

zistený skutkový stav sa aplikoval nesprávny právny predpis alebo sa síce aplikoval správny

právny predpis, ale sa nesprávne vyložil.

35. Konanie o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky je upravené

v zákone o pobyte cudzincov, kde je jeho udelenie podmienené neexistenciou dôvodov

na jeho zamietnutie podľa ustanovenia § 48 ods. 2, medzi ktoré patrí o. i. uzavretie

účelového manželstva. Žalovaný rovnako ako prvostupňový správny orgán boli

pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu povinný postupovať

v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov ako aj ostatnými príslušnými právnymi

normami, z čoho vyplýva nutnosť správnych orgánov postupovať aj v zmysle ustanovenia

§ 48 ods. 2 a jeho následná aplikácia pri splnení zákonných predpokladov. Keďže správne

orgány mali za preukázané, že v prípade sťažovateľa a jeho manželky ide o účelové

manželstvo, došlo k zamietnutiu sťažovateľovej žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území

Slovenskej republiky.

36. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že na prejednávanú vec bol použitý správny

právny predpis, ktorý bol súčasne aj správne interpretovaný, preto dospel kasačný súd

k záveru o nedôvodnosti sťažovateľovej námietky o nesprávnom právnom posúdení veci.

37. V zmysle článku 35 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dňa

29.04.2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať

a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov „ členské štáty môžu prijať potrebné

opatrenia na odmietnutie, ukončenie alebo zrušenie akéhokoľvek práva priznaného podľa

tejto smernice v prípade zneužívania práv alebo podvodu, ako napríklad manželstvá

z rozumu. Všetky takéto opatrenia musia byť primerané a podliehať procedurálnym

ochranám stanoveným v článkoch 30a SLIZ. Podľa článku 28 odôvodnenia smernice

by Členské štáty mali mať možnosť prijať potrebné opatrenia na ochranu pred zneužívaním

práv alebo podvodmi, predovšetkým pred účelovými manželstvami alebo akoukoľvek inou

formou vzťahov uzatváraných výlučne s cieľom získať právo na voľný pohyb a pobyt.

39. Súdny dvor potvrdil uvedené právo členských štátov prijímať opatrenia

v súvislosti s uzatváraním účelovým manželstiev v rozsudku veľkého senátu (rozsudok

vo veci C-127/08 Metock zo dňa 25.07.2008) stým, že ešte pred prijatím predmetnej

smernice konštatoval, že fingované manželstvá uzatvorené s cieľom obísť ustanovenia

vzťahujúce sa na vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích Štátov je potrebné považovať

za zneužitie práva (rozsudok vo veci C-109/01 Akrich, Recueil zo dňa 23.09.2003).

40. V zmysle uvedeného má kasačný súd za jednoznačné, že proces zisťovania

existencie účelového manželstva a následné odopretie pobytového oprávnenia majú v plnej

réžii členské štáty. Európske právo neuvádza konkrétne postupy pre vykonanie posúdenia

účelovosti manželstva, členským štátom tak na inšpiráciu môže slúžiť rezolúcia Rady

o opatreniach, ktoré je potrebné prijať v boji proti účelovým manželstvám zo dňa

04.12.1997.

41. Uvedená rezolúcia vychádza jednak z rešpektu k právu uzavrieť manželstvo

a k právu na rešpektovanie rodinného života, ale tiež z vedomosti, že účelové manželstvá sú

nástrojom obchádzania pravidiel vstupu; a pobytu príslušníkov tretích krajín na území

členských Štátov EÚ.

42. Účelové manželstvo („a marriage of convenience“) definuje v čl. 1 ako

manželstvo uzatvorené medzi občanom členského štátu alebo občanom tretieho štátu

legálne usadeným v členskom štáte a občanom tretieho štátu len za účelom obídenia

pravidiel vstupu a pobytu občanov tretích štátov a získanie povolenia alebo oprávnenia

na pobyt pre občana tretieho štátu.

43. Rezolúcia ďalej obsahuje niekoľko faktorov, na ktorých základe je možné

vyvodiť, že sa v tom-ktorom prípade jedná o účelové manželstvo. Ide napríklad o

skutočnosť, že nie je udržiavané manželské spolužitie, absencia primeraného príspevku na

záväzky vyplývajúce z manželstva, manželia sa nikdy pred sobášom nevideli, nezhody

manželov pri uvádzaní svojich osobných údajov či údajov ohľadom ich prvej schôdzky,

rozdielnosť jazykov, ktorými manželia hovoria, skutočnosť, že samotnému sobášu

predchádzalo odovzdanie určitej peňažnej čiastky, niektorý z manželov už v minulosti

uzavrel účelové manželstvo prípadne porušil ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a pod.

Ak je účelové manželstvo preukázané resp. odhalené, rezolúcia ustanovuje povinnosť odňať

alebo neobnoviť povolenie či oprávnenie na pobyt vydané na základe účelového manželstva.

44. Z uvedeného je možné vyvodiť, že účelové manželstvo predstavuje také

manželstvo, k uzatvoreniu ktorého došlo s cieľom získať pobyt, pričom preukázať takýto

účel manželstva je povinnosťou správnych orgánov.

45. „Pokud cizinec získá právni status manžela unijního občana a správnímu orgánu

doloží vznik manželství, je na něj nutné pohlížet jako na rodinného príslušníka unijního

občana, aniž by musel prokazovat pravost uzavřeného manželství. Teprve v případě, pokud

se správnímu orgánu podaří na základě řádných skutkových zjištění jednoznačně prokázat,

že výlučným účelem sňatku bylo získání v nemají a neměli v plánu vést společně

výhodnějšího pobytového oprávnění a že manželé manželský život, je možné uvažovat

o účelovém manželství. Jinými slovy, důkazní břemeno ohledně doložení nabytého právního

statusu leží na cizinci, za skutkové prokazování účelovosti manželství je plné odpovědný

správní orgán. Rovněž zde má být přiměřeným ůsobem respektována prastará právní

zásada (jakkoli se Nejvyšší správní soud je vědom toho, že původ a vlastní smysl této zásady

je mimo oblast veřejného práva), že rozhodováno má být in favorem matrimonii, tj.

Ve prospěch manželství.“ (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky,

sp. zn. -40 zo dňa 09.12.2015)

46. Zároveň platí, že i manželstvá uzatvárané výlučne účelovo v snahe získať

povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky bude z hľadiska súkromného práva

platné a existentné. Z hľadiska verejného práva (cudzineckého práva), ak správny orgán

zistí, že manželstvo bolo uzatvorené účelovo s cieľom získať pobyt, je daný dôvod

k zamietnutiu žiadosti občana tretieho štátu o udelenie pobytu.

47. Otázkou účelových manželstiev a problematikou s tým súvisiacou sa vo väčšej

miere zaoberal Najvyšší správny súd Českej republike vo svojej judikatúre. V rozhodnutí

sp. zn. -40 zo dňa 09.12.2015 k účelovým manželstvám uviedol: „Posouzení

účelovosti uzavřeného manželství je skutkovou otázkou. Přitom věrejné právo nahlíží

na manželství autonomně a není vázáno vymezením či nevymezením jeho účelu normami

práva soukromého. Vyhovuje-li manželství účelu vymezenému normami soukromého práva,

neznamená to automaticky, že jej nelze označit za účelové (rozsudek Nejvyššího správniho

soudu ze dne 2. 10. 2013, č. j. - 43). Účelovost uzavření manželství je nutné

posuzovat po celou dobu správního řízení, a to až do rozhodnutí odvolacího orgánu. Pokud

je v řízení před správními orgány prokázáno, že manželství plní svou funkci, není možné

takové manželství považoval za účelové uzavřené, ačkoli tomu tak od jeho úplného počátku

nebylo (rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 31. 8. 2012, - 102,

č. 2781/2013 Sb. NSS). Nejvyšší správní sond považuje za přiléhavě vysvětlení ůsobu,

jakým je třeba pristupoval k vyšetřování účelových manželství, v článku Fingovaná

manželství a jejich potírání, podle něhož „fingované manželství je takový svazek, pri jehož

uzavření byly dány dva úmysly snoubenců: jednak úmysl negatívni, totiž nevést společný

rodinný život jako manželé, a pak úmysl pozitívni, totiž obejít předpisy přistěhovaleckého

práva. Chybí-li negatívni úmysl, jde pouze o výhodný sňatek, který jednomu ze snoubenců

zajistí i právo pobytu v daném štátu. Chybí-li naopak pozitívni úmysl, jedná se zřejmě

rovněž o fingované manželství, které ovšem nespadá do oblasti přistěhovaleckého práva

a které mohlo sledoval i jiné důvody“ [...] (Čižinský, P. Fingoyaná manželství a možnosti

jejich potírání. In: Čižinský, P. Jelínková, M. Připomínky k cizineckému zákonu. Praha:

Poradňa pro občanství/Občanská a lidská práva, 2007. s. 46. Dostupné na: http://www.

mkc. cz/cz/nasc- Dublikace.html) [...J Nejvyšší správní soud tedy uzavírá,

že při prokazování účelovosti manželství je nutné se zaměřit (i) jak na úmysl obcházet

cizinecký zákon k získáni pobytového oprávněni, (ii) tak na úmysl nevést společný

manželský život. Uzavřeni sňatku, byť bylo stěžovatelce uloženo správni vyhoštění, s

úmyslem vést společný manželský život s unijním občanem je totiž pro cizince třetího štátu

legálním ůsobem, jak si zajistit pobytové oprávnění.“

48. V ďalšom sťažovateľ namietal, že neuzavrel účelové manželstvo. Naproti tomu

správne orgány spoločne s krajským súdom zaujali stanovisko, že sťažovateľ uzavrel

účelové manželstvo. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ich argumentáciou obsiahnutou

v napadnutých rozhodnutiach vo svetle vyššie uvedeného stotožnil a dodáva, že ostáva

nespornou skutočnosť, že sťažovateľ uzavrel manželstvo so štátnou príslušníčkou Slovenskej

republiky, pričom kasačný súd má z administratívneho spisu za preukázané, že sa jedná

o účelové manželstvo, nakoľko zo strany sťažovateľa nebadať žiaden záujem o budovanie

vzájomného vzťahu s manželkou, manželia nikdy nezdieľali spoločnú domácnosť, disponujú

len povrchnými informáciami o tom druhom a sťažovateľ má záujem pracovať na výletných

lodiach v rámci EU.

49. Kasačný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa dospel k záveru, že tieto nie sú

spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť rozhodnutia

žalovaného, preto rozhodnutie Č. PPZ-HCP-BB2-39-001/2016-SK zo dňa 14.03.2016,

ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu Č. PPZ-I1CP-BB7-523-017/2015-PP zo dňa 26.06.2015, ktorým v

zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov bola sťažovateľovi

zamietnutá žiadosťna udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky

bolo potrebné aj podľa názoru kasačného súdu považovať za zákonné.»

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského

súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, avšak ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo

aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd

sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,

že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa . S prihliadnutím na odôvodnenosť

napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

2 Pokiaľ ide o namietané porušenie a 2 napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že namietaný

má charakter všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani

slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný súd v prípade

stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku

tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda

priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych

prípadoch (, ). Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci

konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127 ods. 1

. Z uvedeného dôvodu túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že už správny orgán druhého stupňa

konštatoval v súvislosti s argumentom vekového rozdielu a dĺžkou spoznávania sa pred

uzatvorením manželstva v odôvodnení svojho rozhodnutia, že „súhlasí s oboma

námietkami účastníka konania a prikláňa sa k jeho názoru, že takéto argumenty zo strany

prvostupňového orgánu v demokratickej spoločnosti, akou je Slovenská republiky neobstoja

a možno ich považovať za diskriminačné“. Vychádzajúc z uvedeného potom nemôže obstáť

argument sťažovateľa, že „súd, sa stotožnil s odôvodnením správnych orgánov,

diskriminačne posudzujú jeho manželstvo, keďže ako dôvod účelového manželstva vidia

v tom, že manželia majú medzi sebou veľký vekový rozdiel...“, pretože nosné dôvody

rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov spočívali aj v iných skutočnostiach, pričom

všetky skutočnosti, ktoré vyšli v rámci správneho konania najavo, boli posudzované

vo vzájomných súvislostiach a nenasvedčovali funkčnému vzťahu manželov. Potvrdenie

tohto záveru konštatoval aj najvyšší súd, keď uviedol, že „zo strany sťažovateľa nebadať

žiaden záujem o budovanie vzájomného vzťahu s manželkou... a sťažovateľ má záujem

pracovať na výletných lodiach v rámci EÚ“.

Sťažovateľ zároveň namietal, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo

tiež k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na nerušený rodinný život podľa

a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa

čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd sa stotožňuje s už citovaným skorším nálezom ústavného súdu sp. zn.

zo 16. decembra 2009 a konštatuje, že pre posúdenie namietaného porušenia

označených práv podľa a bolo kľúčové zistiť,

či správne orgány a následne vo veci konajúce súdy riadne a ústavne konformným

spôsobom odôvodnili zásadný skutkový záver zistený v rámci správnej úvahy, že ide

o účelové manželstvo, a zároveň preskúmali zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych

orgánov. Pokiaľ správne orgány riadne odôvodnili tento zásadný záver zákonným a ústavne

konformným spôsobom, pričom vnútroštátne právo pripúšťa možnosť neudeliť dlhodobý

pobyt práve na podklade zistenia, že ide o účelové manželstvo, uvedené vylučuje možnosť,

že napadnutým rozsudkom, ktorým bola žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

správneho organu právoplatne zamietnutá, došlo k neprípustnému zásahu do označených

práv sťažovateľa. S poukazom na znenie čl. 8 ods. 2 dohovoru ústavný súd dodáva, že tieto

práva nemožno vnímať absolútne, pretože v odôvodnených prípadoch za tam uvedených

podmienok je možné zasiahnuť do označených práv, a zároveň konštatuje, že v okolnostiach

posudzovanej veci boli tieto podmienky splnené.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,

náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2017