Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 527/2017
PDF · 316.97 KB
No categories available
III. ÚS 527/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou SLAMKA & Partners s. r. o.,
Radlinského 1735/29, Dolný Kubín, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Róbert
Slamka, vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť diskriminovaný podľa
čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na nerušený rodinný život
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Szak 17/2016
z 29. marca 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2017
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť
diskriminovaný podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na nerušený rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 10 Szak 17/2016 z 29. marca 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal žiadosť o udelenie trvalého pobytu
na území Slovenskej republiky na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Káhire z dôvodu,
že uzavrel manželstvo so štátnou občiankou Slovenskej republiky. Po podaní žiadosti
bol s ním vykonaný osobný pohovor na účel predbežného posúdenia jeho žiadosti. Následne
bola jeho žiadosť odstúpená miestne a vecne príslušnému správnemu orgánu – Oddeleniu
cudzineckej polície Policajného zboru Žilina (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“).
Z dôvodu podozrenia, že môže ísť o účelové manželstvo, správny orgán prvého stupňa
vypočul aj manželku sťažovateľa a po zvážení všetkých relevantných okolností vydal
rozhodnutie sp. zn. PPZ-HCP-BB7-523-017/2015-PP z 26. júna 2015 (ďalej len
„rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa“), ktorým jeho žiadosť zamietol. Sťažovateľ
proti označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal odvolanie, o ktorom
rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica (ďalej len „správny
orgán druhého stupňa“) rozhodnutím sp. zn. PPZ-HCP-BB2-39-001/2016-SK zo 14. marca
2016 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu druhého stupňa“) tak, že rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu potvrdilo a odvolanie sťažovateľa v plnom rozsahu
zamietlo. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania o jeho žiadosti sa žalobou podanou
na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Scud 5/2016 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
druhého stupňa. Krajský súd v označenom konaní rozhodol rozsudkom z 24. augusta 2016
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ proti
označenému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší
súd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol. Sťažovateľ v sťažnosti zopakoval svoju
argumentáciu použitú pred všeobecnými súdmi a tvrdí, že napadnutým rozsudkom boli
porušené jeho označené práva.
Sťažovateľ v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí rozsudok súdu prvého
stupňa, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu porušuje jeho označené práva. Argumentuje tým, že najvyšší súd „len
uviedol len domnienky, na základe akých dospel k tomu, že sa jedná o účelové manželstvo.
Odôvodnil to len tvrdením, že manželia mali rozporné tvrdenia resp. o sebe nevedia
podstatné skutočnosti, a tie tvorili hlavný pilier preukázania účelového manželstva.“.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku sťažovateľ považuje za nedostačujúce, nesprávne
a nelogické, ktoré bližšie rozvíja v sťažnosti. Vychádzajúc zo svojej argumentácie
sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok aj za arbitrárny, porušujúci jeho základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho základné právo na nerušený
rodinný život podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a právo na rešpektovanie jeho súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru. Namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
vidí v tom, že „správne orgány a následne aj súd, sa stotožnil s odôvodnením správnych
orgánov, diskriminačne posudzujú jeho manželstvo, keďže ako dôvod účelového manželstva
vidia v tom, že manželia majú medzi sebou veľký vekový rozdiel a rovnako, keďže manželia
pochádzajú z iných kultúr nedáva predpoklad naplnenia hlavného účelu manželstva a to je
založenie rodiny a riadna výchova detí, čo sťažovateľ takéto odôvodnenie, z ktorým
sa stotožňuje aj NS SR považuje za hrubo diskriminačné“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jeho označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, označený
rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnosti,
ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu, zaoberal bližšie otázkou,
či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného
súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína,
že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,
že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy,
ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana
sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka
konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane
uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom
garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu,
ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv
a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí
aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy totiž ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania
v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho
rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky
účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva
(ďalej len ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať
dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP
teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva
aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie
dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko
z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06).
Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia
namietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti
podstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:
«29. Z obsahu administratívneho spisu je kasačnému súdu zrejmé, že sťažovateľ dňa
14.01.2015 podal žiadosť o udelenie pobytu na území Slovenskej republiky za účelom
zlúčenia rodiny, nakoľko dňa 06.04.2014 uzavrel manželstvo so štátnou príslušníčkou
Slovenskej republiky v Sousse, Tuniská republika. Dňa 15.01.2015 bol so sťažovateľom
vykonaný osobný pohovor (záznam z osobného pohovoru zo dňa 15.01.2015)
za Zastupiteľskom úrade v Káhire, ktorého výsledkom bolo odporúčanie na vykonanie
pohovoru s manželkou sťažovateľa s cieľom vylúčiť riziko účelové manželstva. Po výsluchu
manželky sťažovateľa (Zápisnica o výsluchu svedka č. PPz-HCP-BB7-523- 007/2015-PP
zo dňa 14.04.2015) dospel správny orgán k záveru o účelovom charaktere manželstva
sťažovateľa so štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky, preto v zmysle ustanovenia § 33
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) umožnil
sťažovateľovi vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu jeho zistenia prípadne
navrhnúť jeho doplnenie, ako aj dôkazy. Správny orgán po oboznámení sa s vyjadrením
sťažovateľa (ktoré nebolo možné považovať za prejav vôle sťažovateľa) rozhodol
o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky
na 5 rokov rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-523-017/2015-PP zo dňu 26.06.2015. O
odvolaní sťažovateľa rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím Č. PPZ-HCP-BB2-39-
001/2016-SK zo dňa 14.03.2016 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie
sťažovateľa zamietol s tým, že primárnym dôvodom jeho rozhodnutia bolo, že samotný
sťažovateľ nevyvrátil, ani nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by viedli k zmene či
zrušeniu prvostupňového správneho rozhodnutia.
30. V prejednávanej veci sťažovateľa nemohol kasačný súd ustáliť, že sťažovateľ
svojou výpoveďou a vyjadreniami preukázal reálnu existenciu manželského vzťahu, naopak
zo spisového materiálu pre súd vyplynulo že sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti,
ani nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce, že uzavreté manželstvo je funkčné, že jeho
vzťah k manželke nie je iba fingovaným súžitím. Kasačný súd dáva do pozornosti, že bolo
úlohou práve sťažovateľa, ktorý má v konaní o žiadosti o povolenie prechodného pobytu
povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, aby predniesol také tvrdenia a označil také
dôkazy, z ktorých by mali správne orgány pri rozhodovaní za preukázané, že nedošlo
k uzavretiu účelového manželstva. V predmetnej veci kasačný súd dospel k záveru, že
zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že sťažovateľ uzavrel účelové manželstvo, či už s alebo
bez vedomia občana Slovenskej republiky.
31. Najvyšším súdom formulovaný záver je podporený aj tým, že sťažovateľ
s manželkou nikdy neviedli spoločnú domácnosť, nemali spoločné financie, taktiež nie dlhou
dobou známosti pred uzavretím manželstva, vekovým rozdielom medzi manželmi,
nezrovnalosťami vo výpovediach manželov ohľadne vecí bežného života, neznalosti
majetkových pomerov, povrchnej znalosti rodinných vzťahov manželky a vôbec neuvedením
žiadnych konkrétnych okolností, ktoré by nasvedčovali funkčnému vzťahu manželov,
čo nezodpovedá manželskému súžitiu.
32. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009
(87/2009) právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života v zmysle čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskeji republiky a čl. 8 Dohovoru zahŕňa nielen
negatívnu povinnosť štátu zdržať sa mocenského zásahu do nich, ale aj jeho pozitívny
záväzok prijať účinné opatrenia na zabezpečenie ich efektívnej ochrany. Garancie
vyplývajúce z práva na rešpektovanie rodinného života predpokladajú existenciu rodiny, t.
j. existenciu skutočného a reálneho (efektívneho) rodinného života. Týkajú sa aj
zamýšľaného rodinného života, ktorý sa síce ešte v plnosti neetabloval, avšak je založený na
platnom a skutočnom (pravom) manželstve zahŕňajúcom blízky vzťah a spoločný život
(kohabitáciu) manželov v čase namietaného zásahu alebo krátko pred ním. Orgány
Slovenskej republiky sú povinné aj v prípade aplikácie noriem práva Európskej únie alebo v
prípade aplikácie noriem vnútroštátneho práva predstavujúcich transpozíciu právnych
aktov orgánov Európskej únie rešpektovať právo na ochranu rodinného života v rozsahu
štandardu priznaného dohovorom, pretože tento záväzok do 1. Decembra 2009 vyplýval z
ustanovenia čl. 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii a od 1. decembra 2009 vyplýva z čl. 7, čl.
52 ods. 3 a čl. 53 Charty základných práv Európskej únie v spojení s čl. 6 Zmluvy o
Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy. V prípade záveru, že manželstvo cudzinca so
štátnym občanom Slovenskej republiky spadá do sféry ochrany poskytovanej
prostredníctvom čl. 8 ods. 1 dohovoru, vyžadujú kritériá vyplývajúce z čl. 8 ods. 2 dohovoru
náležité právne posúdenie, či odoprenie povolenia na trvalý pobyt možno v danom prípade
považovať za zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie rodinného života. Je však
potrebné podotknúť, že právo na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 dohovoru
nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich
usídlenie sa na území toho-ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho
povinný akceptovať usídlenie sa partnera, ktorý nie je jeho štátnym občanom. Článok 8
dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na
skutočný rodinný život ako taký (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa
16.12.2009; rozhodnutie N S SR sp. zn. lSža/39/2011 zo dňa 13.09.2011).
33. Najvyšší súd vzhľadom na uvedené poukazuje na napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa, v ktorom sa tento náležíte vysporiadal s právom sťažovateľa
na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru. K tomu
kasačný súd dodáva, že v prejednávanom prípade došlo k stretu práva na ochranu
rodinného života sťažovateľa a verejného záujmu na ochrane spoločnosti s tým,
že po vykonaní testu proporcionality záujem sťažovateľa na ochrane rodinného života nemá
prednosť za situácie, kedy jeho manželstvo s manželkou je len účelovým
zväzkom, nakoľko manželia spolu nevedú žiaden osobný a rodinný život. Rozhodnutia
správnych orgánov (prvého aj druhého stupňa) tak do ich rodinného a súkromného života
nijakým spôsobom zasiahnuť nemôžu. Navyše záujem na tom, aby sa na území Slovenskej
republiky nezdržovali cudzinci, ktorý svojím úmyselným konaním obchádzajú zákon,
má prednosť pred právom cudzinca na ochranu jeho rodinného života. Kasačný súd
vo svetle uvedeného nevidel dôvod, pre ktorý by rozhodnutie žalovaného malo neprimerane
zasiahnuť do súkromného a rodinného života sťažovateľa. Kasačný súd poukazuje,
že obdobný právny záver formuloval aj Najvyšší správny súd Českej republiky v rozhodnutí
sp. zn. 6 Azs 32/2015 zo dňa 22.04.2015.
34. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého
stupňa dôvodiac nesprávnosť právneho posúdenia veci. Kasačný súd dáva do pozornosti,
že v zmysle teórie práva nesprávne právne posúdenie veci spočíva buď v tom, že na správne
zistený skutkový stav sa aplikoval nesprávny právny predpis alebo sa síce aplikoval správny
právny predpis, ale sa nesprávne vyložil.
35. Konanie o udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky je upravené
v zákone o pobyte cudzincov, kde je jeho udelenie podmienené neexistenciou dôvodov
na jeho zamietnutie podľa ustanovenia § 48 ods. 2, medzi ktoré patrí o. i. uzavretie
účelového manželstva. Žalovaný rovnako ako prvostupňový správny orgán boli
pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o udelenie trvalého pobytu povinný postupovať
v zmysle ustanovení zákona o pobyte cudzincov ako aj ostatnými príslušnými právnymi
normami, z čoho vyplýva nutnosť správnych orgánov postupovať aj v zmysle ustanovenia
§ 48 ods. 2 a jeho následná aplikácia pri splnení zákonných predpokladov. Keďže správne
orgány mali za preukázané, že v prípade sťažovateľa a jeho manželky ide o účelové
manželstvo, došlo k zamietnutiu sťažovateľovej žiadosti o udelenie trvalého pobytu na území
Slovenskej republiky.
36. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že na prejednávanú vec bol použitý správny
právny predpis, ktorý bol súčasne aj správne interpretovaný, preto dospel kasačný súd
k záveru o nedôvodnosti sťažovateľovej námietky o nesprávnom právnom posúdení veci.
37. V zmysle článku 35 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dňa
29.04.2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať
a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov „ členské štáty môžu prijať potrebné
opatrenia na odmietnutie, ukončenie alebo zrušenie akéhokoľvek práva priznaného podľa
tejto smernice v prípade zneužívania práv alebo podvodu, ako napríklad manželstvá
z rozumu. Všetky takéto opatrenia musia byť primerané a podliehať procedurálnym
ochranám stanoveným v článkoch 30a SLIZ. Podľa článku 28 odôvodnenia smernice
by Členské štáty mali mať možnosť prijať potrebné opatrenia na ochranu pred zneužívaním
práv alebo podvodmi, predovšetkým pred účelovými manželstvami alebo akoukoľvek inou
formou vzťahov uzatváraných výlučne s cieľom získať právo na voľný pohyb a pobyt.
39. Súdny dvor potvrdil uvedené právo členských štátov prijímať opatrenia
v súvislosti s uzatváraním účelovým manželstiev v rozsudku veľkého senátu (rozsudok
vo veci C-127/08 Metock zo dňa 25.07.2008) stým, že ešte pred prijatím predmetnej
smernice konštatoval, že fingované manželstvá uzatvorené s cieľom obísť ustanovenia
vzťahujúce sa na vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretích Štátov je potrebné považovať
za zneužitie práva (rozsudok vo veci C-109/01 Akrich, Recueil zo dňa 23.09.2003).
40. V zmysle uvedeného má kasačný súd za jednoznačné, že proces zisťovania
existencie účelového manželstva a následné odopretie pobytového oprávnenia majú v plnej
réžii členské štáty. Európske právo neuvádza konkrétne postupy pre vykonanie posúdenia
účelovosti manželstva, členským štátom tak na inšpiráciu môže slúžiť rezolúcia Rady
o opatreniach, ktoré je potrebné prijať v boji proti účelovým manželstvám zo dňa
04.12.1997.
41. Uvedená rezolúcia vychádza jednak z rešpektu k právu uzavrieť manželstvo
a k právu na rešpektovanie rodinného života, ale tiež z vedomosti, že účelové manželstvá sú
nástrojom obchádzania pravidiel vstupu; a pobytu príslušníkov tretích krajín na území
členských Štátov EÚ.
42. Účelové manželstvo („a marriage of convenience“) definuje v čl. 1 ako
manželstvo uzatvorené medzi občanom členského štátu alebo občanom tretieho štátu
legálne usadeným v členskom štáte a občanom tretieho štátu len za účelom obídenia
pravidiel vstupu a pobytu občanov tretích štátov a získanie povolenia alebo oprávnenia
na pobyt pre občana tretieho štátu.
43. Rezolúcia ďalej obsahuje niekoľko faktorov, na ktorých základe je možné
vyvodiť, že sa v tom-ktorom prípade jedná o účelové manželstvo. Ide napríklad o
skutočnosť, že nie je udržiavané manželské spolužitie, absencia primeraného príspevku na
záväzky vyplývajúce z manželstva, manželia sa nikdy pred sobášom nevideli, nezhody
manželov pri uvádzaní svojich osobných údajov či údajov ohľadom ich prvej schôdzky,
rozdielnosť jazykov, ktorými manželia hovoria, skutočnosť, že samotnému sobášu
predchádzalo odovzdanie určitej peňažnej čiastky, niektorý z manželov už v minulosti
uzavrel účelové manželstvo prípadne porušil ustanovenia zákona o pobyte cudzincov a pod.
Ak je účelové manželstvo preukázané resp. odhalené, rezolúcia ustanovuje povinnosť odňať
alebo neobnoviť povolenie či oprávnenie na pobyt vydané na základe účelového manželstva.
44. Z uvedeného je možné vyvodiť, že účelové manželstvo predstavuje také
manželstvo, k uzatvoreniu ktorého došlo s cieľom získať pobyt, pričom preukázať takýto
účel manželstva je povinnosťou správnych orgánov.
45. „Pokud cizinec získá právni status manžela unijního občana a správnímu orgánu
doloží vznik manželství, je na něj nutné pohlížet jako na rodinného príslušníka unijního
občana, aniž by musel prokazovat pravost uzavřeného manželství. Teprve v případě, pokud
se správnímu orgánu podaří na základě řádných skutkových zjištění jednoznačně prokázat,
že výlučným účelem sňatku bylo získání v nemají a neměli v plánu vést společně
výhodnějšího pobytového oprávnění a že manželé manželský život, je možné uvažovat
o účelovém manželství. Jinými slovy, důkazní břemeno ohledně doložení nabytého právního
statusu leží na cizinci, za skutkové prokazování účelovosti manželství je plné odpovědný
správní orgán. Rovněž zde má být přiměřeným způsobem respektována prastará právní
zásada (jakkoli se Nejvyšší správní soud je vědom toho, že původ a vlastní smysl této zásady
je mimo oblast veřejného práva), že rozhodováno má být in favorem matrimonii, tj.
Ve prospěch manželství.“ (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky,
sp. zn. 4 Azs 228/2015-40 zo dňa 09.12.2015)
46. Zároveň platí, že i manželstvá uzatvárané výlučne účelovo v snahe získať
povolenie na trvalý pobyt na území Slovenskej republiky bude z hľadiska súkromného práva
platné a existentné. Z hľadiska verejného práva (cudzineckého práva), ak správny orgán
zistí, že manželstvo bolo uzatvorené účelovo s cieľom získať pobyt, je daný dôvod
k zamietnutiu žiadosti občana tretieho štátu o udelenie pobytu.
47. Otázkou účelových manželstiev a problematikou s tým súvisiacou sa vo väčšej
miere zaoberal Najvyšší správny súd Českej republike vo svojej judikatúre. V rozhodnutí
sp. zn. 4 Azs 228/2015-40 zo dňa 09.12.2015 k účelovým manželstvám uviedol: „Posouzení
účelovosti uzavřeného manželství je skutkovou otázkou. Přitom věrejné právo nahlíží
na manželství autonomně a není vázáno vymezením či nevymezením jeho účelu normami
práva soukromého. Vyhovuje-li manželství účelu vymezenému normami soukromého práva,
neznamená to automaticky, že jej nelze označit za účelové (rozsudek Nejvyššího správniho
soudu ze dne 2. 10. 2013, č. j. 1 As 58/2013 - 43). Účelovost uzavření manželství je nutné
posuzovat po celou dobu správního řízení, a to až do rozhodnutí odvolacího orgánu. Pokud
je v řízení před správními orgány prokázáno, že manželství plní svou funkci, není možné
takové manželství považoval za účelové uzavřené, ačkoli tomu tak od jeho úplného počátku
nebylo (rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 31. 8. 2012, 5 As 104/2011 - 102,
č. 2781/2013 Sb. NSS). Nejvyšší správní sond považuje za přiléhavě vysvětlení způsobu,
jakým je třeba pristupoval k vyšetřování účelových manželství, v článku Fingovaná
manželství a jejich potírání, podle něhož „fingované manželství je takový svazek, pri jehož
uzavření byly dány dva úmysly snoubenců: jednak úmysl negatívni, totiž nevést společný
rodinný život jako manželé, a pak úmysl pozitívni, totiž obejít předpisy přistěhovaleckého
práva. Chybí-li negatívni úmysl, jde pouze o výhodný sňatek, který jednomu ze snoubenců
zajistí i právo pobytu v daném štátu. Chybí-li naopak pozitívni úmysl, jedná se zřejmě
rovněž o fingované manželství, které ovšem nespadá do oblasti přistěhovaleckého práva
a které mohlo sledoval i jiné důvody“ [...] (Čižinský, P. Fingoyaná manželství a možnosti
jejich potírání. In: Čižinský, P. Jelínková, M. Připomínky k cizineckému zákonu. Praha:
Poradňa pro občanství/Občanská a lidská práva, 2007. s. 46. Dostupné na: http://www.
mkc. cz/cz/nasc- Dublikace.html) [...J Nejvyšší správní soud tedy uzavírá,
že při prokazování účelovosti manželství je nutné se zaměřit (i) jak na úmysl obcházet
cizinecký zákon k získáni pobytového oprávněni, (ii) tak na úmysl nevést společný
manželský život. Uzavřeni sňatku, byť bylo stěžovatelce uloženo správni vyhoštění, s
úmyslem vést společný manželský život s unijním občanem je totiž pro cizince třetího štátu
legálním způsobem, jak si zajistit pobytové oprávnění.“
48. V ďalšom sťažovateľ namietal, že neuzavrel účelové manželstvo. Naproti tomu
správne orgány spoločne s krajským súdom zaujali stanovisko, že sťažovateľ uzavrel
účelové manželstvo. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s ich argumentáciou obsiahnutou
v napadnutých rozhodnutiach vo svetle vyššie uvedeného stotožnil a dodáva, že ostáva
nespornou skutočnosť, že sťažovateľ uzavrel manželstvo so štátnou príslušníčkou Slovenskej
republiky, pričom kasačný súd má z administratívneho spisu za preukázané, že sa jedná
o účelové manželstvo, nakoľko zo strany sťažovateľa nebadať žiaden záujem o budovanie
vzájomného vzťahu s manželkou, manželia nikdy nezdieľali spoločnú domácnosť, disponujú
len povrchnými informáciami o tom druhom a sťažovateľ má záujem pracovať na výletných
lodiach v rámci EU.
49. Kasačný súd po preskúmaní námietok sťažovateľa dospel k záveru, že tieto nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku ani zákonnosť rozhodnutia
žalovaného, preto rozhodnutie Č. PPZ-HCP-BB2-39-001/2016-SK zo dňa 14.03.2016,
ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu Č. PPZ-I1CP-BB7-523-017/2015-PP zo dňa 26.06.2015, ktorým v
zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 písm. d) zákona o pobyte cudzincov bola sťažovateľovi
zamietnutá žiadosťna udelenie trvalého pobytu na päť rokov na území Slovenskej republiky
bolo potrebné aj podľa názoru kasačného súdu považovať za zákonné.»
Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názor krajského
súdu a vo veci konajúcich správnych orgánov) obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, avšak ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné
aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo
aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti
(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd
sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,
že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto
súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu
a relevantných právnych noriem.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. S prihliadnutím na odôvodnenosť
napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný
súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
2 Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že namietaný článok 12 ods. 1 ústavy
má charakter všeobecného ústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani
slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Ústavný súd v prípade čl. 12 ods. 2 ústavy
stabilne judikuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku
tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda
priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych
prípadoch (III. ÚS 51/08, III. ÚS 316/2011). Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci
konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. Z uvedeného dôvodu túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej
právomoci.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že už správny orgán druhého stupňa
konštatoval v súvislosti s argumentom vekového rozdielu a dĺžkou spoznávania sa pred
uzatvorením manželstva v odôvodnení svojho rozhodnutia, že „súhlasí s oboma
námietkami účastníka konania a prikláňa sa k jeho názoru, že takéto argumenty zo strany
prvostupňového orgánu v demokratickej spoločnosti, akou je Slovenská republiky neobstoja
a možno ich považovať za diskriminačné“. Vychádzajúc z uvedeného potom nemôže obstáť
argument sťažovateľa, že „súd, sa stotožnil s odôvodnením správnych orgánov,
diskriminačne posudzujú jeho manželstvo, keďže ako dôvod účelového manželstva vidia
v tom, že manželia majú medzi sebou veľký vekový rozdiel...“, pretože nosné dôvody
rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov spočívali aj v iných skutočnostiach, pričom
všetky skutočnosti, ktoré vyšli v rámci správneho konania najavo, boli posudzované
vo vzájomných súvislostiach a nenasvedčovali funkčnému vzťahu manželov. Potvrdenie
tohto záveru konštatoval aj najvyšší súd, keď uviedol, že „zo strany sťažovateľa nebadať
žiaden záujem o budovanie vzájomného vzťahu s manželkou... a sťažovateľ má záujem
pracovať na výletných lodiach v rámci EÚ“.
Sťažovateľ zároveň namietal, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo
tiež k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na nerušený rodinný život podľa
čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života podľa
čl. 8 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd sa stotožňuje s už citovaným skorším nálezom ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 331/09 zo 16. decembra 2009 a konštatuje, že pre posúdenie namietaného porušenia
označených práv podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 ústavy bolo kľúčové zistiť,
či správne orgány a následne vo veci konajúce súdy riadne a ústavne konformným
spôsobom odôvodnili zásadný skutkový záver zistený v rámci správnej úvahy, že ide
o účelové manželstvo, a zároveň preskúmali zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych
orgánov. Pokiaľ správne orgány riadne odôvodnili tento zásadný záver zákonným a ústavne
konformným spôsobom, pričom vnútroštátne právo pripúšťa možnosť neudeliť dlhodobý
pobyt práve na podklade zistenia, že ide o účelové manželstvo, uvedené vylučuje možnosť,
že napadnutým rozsudkom, ktorým bola žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
správneho organu právoplatne zamietnutá, došlo k neprípustnému zásahu do označených
práv sťažovateľa. S poukazom na znenie čl. 8 ods. 2 dohovoru ústavný súd dodáva, že tieto
práva nemožno vnímať absolútne, pretože v odôvodnených prípadoch za tam uvedených
podmienok je možné zasiahnuť do označených práv, a zároveň konštatuje, že v okolnostiach
posudzovanej veci boli tieto podmienky splnené.
Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,
náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2017