Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 402/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., a. s., B., zastúpenej advokátom

Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. -279 zo 14. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. H., a. s., o d m i e t a pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. H., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpenej advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -279 zo 14. februára 2013 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -204 z 23. januára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného

súdu“) zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou si uplatnil voči odporcom nárok na zaplatenie

sumy 6 402,24 € s príslušenstvom z titulu ručiteľského záväzku odporcov na uhradenie dlhu

z úverovej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom sťažovateľa a veriteľmi.

Na odvolanie sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku stotožnil so závermi okresného súdu, ktoré

zhrnul takto:

„Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 1. 1. 2004 bola uzavretá

zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2272244 4 03. a stavebnom úvere

č. 2272244 7 02 (ďalej len úverová zmluva) medzi právnym predchodcom žalobcu – Prvá

stavebná sporiteľňa, a. s. (ďalej len PSS, a. s.) ako veriteľom, M. D. ako dlžníkom a M. D.

ako spoludlžníkom a odporcami ako ručiteľmi. Na základe úverovej zmluvy poskytla PSS, a.

s. dlžníkovi medziúver vo výške 130.000,- Sk a dlžník sa zaviazal do nasporenia 35 %

cieľovej sumy vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné mesačné vklady

minimálne do výšky 520,- Sk, platiť poplatky a zároveň splácať do pridelenia cieľovej sumy

zmluvy o stavebnom sporení úroky z mimoriadneho medziúveru 7,79 % p. a. pravidelnými

mesačnými splátkami vo výške 844,- Sk, so splatnosťou splátok prvého každý mesiac a

povinnosťou ich uhradenia veriteľovi do 15. dňa v mesiaci. Žalovaní realizovali dňa 1. 12.

2004 písomné ručiteľské vyhlásenie, v zmysle ktorého vzali na seba povinnosť uspokojiť

pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník.

Ďalej mal tiež za preukázané, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 5. 6. 2006

odstúpil od úverovej zmluvy a zároveň požiadal o vrátenie poskytnutých úverových

prostriedkov v 7- dňovej lehote od doručenia odstúpenia od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy

bolo dlžníkovi doručené dňa 9. 6. 2006. Oznámenie o odstúpení od zmluvy bolo žalovaným

doručené dňa 9. 6. 2006. Od roku 2007 je pohľadávka voči dlžníkovi a spoludlžníkovi

neúspešne vymáhaná v exekučnom konaní... Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

zo dňa 1. 11. 2009 uzatvorenej medzi postupcom PSS, a. s. a postupníkom M., a. s. postúpil

postupca predmetnú pohľadávku na žalobcu...

Následne zo skutkových zistení dospel k právnemu záveru, že posudzovaný právny

vzťah účastníkov konania je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou

zmluvou. Právny predchodca žalobca bol od uzavretia zmluvy dňa 1. 12. 2004 v postavení

dodávateľa a dlžník v postavení spotrebiteľa, preto uvedený právny vzťah nie je vyňatý

z režimu spotrebiteľského práva, aj keď nejde o spotrebiteľský úver.

Kogentné ustanovenie nedovoľuje účastníkom

spotrebiteľskej zmluvy platne dojednať zmluvné podmienky, ktoré by sa odchyľovali

od uvedeného zákona v neprospech spotrebiteľa, preto neobstojí argumentácia žalobcu, že

dlžníci platne vyhlásili, že predlžujú zákonnú premlčaciu dobu na 10 rokov od doby, keď

začne prvý raz plynúť a ručiteľ berie na vedomie, že sa voči nemu právo veriteľa nepremlčí

pred premlčaním práva voči dlžníkovi /čl. VIII. bod 4 Úverovej zmluvy/. Táto dohoda

účastníkov spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa je pre rozpor s ustanovením

absolútne neplatná.

Dospel tak k záveru, že Žalobca účinne odstúpil od predmetnej úverovej zmluvy dňa

9. 6. 2006, čím bola zmluva od začiatku zrušená a každý z účastníkov bol povinný vrátiť

druhému všetko, čo podľa nej dostal. Podľa odstúpením bola

zmluva zrušená od začiatku /ex tunc/ a momentom odstúpenia zanikajú práva a povinnosti

zo zmluvy a vznikajú práva a povinnosti z porušenia práva. Odstúpením od zmluvy nastúpil

medzi účastníkmi právny režim, bezdôvodného obohatenia. Prihliadol na námietku

premlčania uplatnenej pohľadávky, ktorú vzniesol vedľajší účastník na strane žalovaných

ako ručiteľov a túto posúdil podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho

spotrebiteľské právo, a to . Uplatnená pohľadávka bola splatná dňa

9. 6. 2006... Žalobca podal žalobu dňa 28. 10. 2010, teda po uplynutí dvojročnej premlčacej

doby. Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi

dlžník. Vznesenú námietku premlčania považoval súd za odôvodnenú, a žalobu veriteľa,

zamietol...“

Podstatná časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľa spočíva v namietaní ústavne

rozpornej aplikácie a posúdení právneho vzťahu, od ktorého si

sťažovateľ odvíjal svoje nároky uplatnené v súdnom konaní ako spotrebiteľský vzťah.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«V predmetnej veci poukazujeme najmä na tú skutočnosť, že právny vzťah medzi

účastníkmi sporu pred všeobecnými súdmi vyplýva zo zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl.

, ktorá patrí medzi tzv. absolútne obchody. Podľa ust.

platného a účinného v čase vzniku tohto právneho vzťahu (01. 12.

2004) „Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné

zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú

na jednej strane dodávateľa na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne

ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.“ V zmysle

citovaného ustanovenia úverové zmluvy ako zmluvy

obchodnoprávne medzi zmluvy spotrebiteľské nepatrili. Až novelou

č. účinnou od 01. 01. 2008 sa do v súlade

so smernicami Európskej únie zakomponovalo znenie súčasné, a to že „spotrebiteľskou

zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom“. Avšak v zmysle prechodného ustanovenia k úpravám účinným

od 01. 01. 2008 „Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred

1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred

1. januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.“

Ako sme uviedli už v II. časti tejto sťažnosti, predmetný úverový vzťah, ako aj nároky

Sťažovateľa uplatnené v konaní pred všeobecnými súdmi, vznikli pred účinnosťou novely

, účinnej od 01. 01. 2008. Napriek uvedenému a v priamom rozpore

s intertemporálnym ustanovením však všeobecné súdy (tak Okresný súd

vo Svidníku ako aj Krajský súd v Prešove) uvedený vzťah ako aj všetky nároky Sťažovateľa

posudzovali výlučne podľa ustanovení , dôvodiac, že podľa právnej

úpravy účinnej ku dňu vyhlásenia rozhodnutia úverová zmluva je zmluvou spotrebiteľskou

podľa a nasl. . Máme za to, že uvedený výklad právnych

noriem aplikovaný všeobecnými súdmi je v právnom štáte neakceptovateľný, nakoľko

hrubým spôsobom narúša princíp právnej istoty, predvídateľnosti práva ako aj princíp

legitímneho očakávania!!!...

V priebehu celého súdneho konania Sťažovateľ vo svojich vyjadreniach poukazoval

na to, že v súdnej praxi, ako aj v teórii je zastavaný právny názor, že v prípade odstúpenia

od obchodnej zmluvy je potrebné premlčanie (tak dĺžku ako aj začiatok plynutia premlčacej

doby) posudzovať podľa ustanovení . Tento názor Sťažovateľ

podporil uznávanou právnou teóriou... judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...

ako aj nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. 12. 2005...

Krajský súd v Prešove sa svojím výkladom ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, osobitne ustanovenia ., natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení zákona, že tým zásadne poprel ich účel a význam...

Podľa v znení neskorších predpisov „Zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.“

Odhliadnuc od skutočnosti, že predmetné ustanovenie v čase dojednania a vzniku

úverového vzťahu sa na zmluvy o úvere nevzťahovalo a v zmysle intertemporálneho

ustanovenia ho nie je možné na prejednávanú vec aplikovať, výklad citovaného

ustanovenia Krajským súdom v Prešove sa odchyľuje od jeho znenia tak, že zásadne

popiera účel a význam, s ktorým bolo predmetné ustanovenie do právneho poriadku

zákonodarcom zakomponované.

Na tomto mieste si dovoľujeme upozorniť, že výklad použitý Krajským súdom

v Prešove absolútne, ignoruje skutočnosť, že obsah zmluvy, ako dvojstranného právneho

úkonu, je tvorený jednak právami a povinnosťami stanovenými priamo zákonom, ktorý daný

zmluvný typ upravuje (v prejednávanej veci nepochybne Obchodný

zákonník) a jednak právami a povinnosťami, ktoré si zmluvné strany dojednali nad rámec

zákonom stanovených práv a povinností resp. spôsobom odlišným od zákona, ak to zákon

v danom prípade dovoľuje.

Pri gramatickom, logickom i systematickom výklade ustanovenia je

zrejmé, že úmyslom zákonodarcu nebolo podriadiť celý obsah spotrebiteľskej zmluvy

pod režim tak, ako to interpretuje Krajský súd v Prešove, ale

účelom bolo aby sa len tá časť zmluvy, ktorú si strany dojednali (viď text zákona.. „zmluvné

podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou“), neodchyľovala od tých ustanovení

, ktoré zabezpečujú ochranu spotrebiteľa, obsiahnutých v piatej

hlave !

Nesprávnosť výkladu dotknutého ustanovenia zo strany Krajského súdu v Prešove

preukazuje aj dôvodová správa k predmetnému ustanoveniu, v ktorej sa v spojitosti

s dotknutým ustanovením uvádza, že „Ustanovenie v ods. 1 v súlade so Smernicou vyjadruje

kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že spotrebiteľských zmluvách nie je

možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli

v neprospech spotrebiteľa.“ Z obsahu dôvodovej správy teda bez akýchkoľvek pochybností

vyplýva, že zákonodarca chcel novou právnou úpravou limitovať výlučne obsah zmluvy

dojednaný zmluvnými stranami a nie obsah zmluvy daný zákonom!

Ak dôvodí Krajský súd v Prešove, že právna úprava premlčania v Občianskom

zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia, pretože stanovuje kratšiu premlčaciu lehotu

oproti právnej úprave obsiahnutej v , mohlo by ísť o výhodu iba

v prípade, že spotrebiteľ je v postavení dlžníka. Ak by bol v postavení veriteľa (napr. ak by

žaloval o vydanie bezdôvodného obohatenia), potom by podľa logiky Krajského súdu

v Prešove už kratšia premlčacia lehota výhodou nebola. Výklad ustanovenia ,

použitý Krajským súdom v Prešove, ktorý by rozlišoval, či spotrebiteľ je v pozícii nositeľa

práva či v pozícii osoby majúcej povinnosť, a podľa toho umožňoval použitie príslušného

ustanovenia o premlčaní v občianskom alebo obchodnom kódexe podľa konkrétnej situácie,

je z právneho hľadiska, osobitne s ohľadom na zásadu zachovania právnej istoty, absolútne

neprijateľný a ústavne nekonformný. Nesprávnosť výkladu Krajského súdu v Prešove sa

zreteľne prejavuje aj v prípade dĺžky premlčacej doby v prípade uznania záväzku podľa

občianskeho a obchodného zákonníku. Podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom

zákonníku, ktorá je podľa názoru Krajského súdu v Prešove „výhodnejšia“, je v zmysle

ust. § 110 ods. 1 premlčacia doba desaťročná, pričom podľa právnej úpravy obsiahnutej

v ust. 407 ods. 1 je premlčacia doba štvorročná. V prípade uznania

záväzku dlžníkom je teda úprava premlčania, pokiaľ ide o dĺžku premlčacej doby, z

hľadiska „výhodnosti“ pre spotrebiteľa úplne opačná.

S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že odlišne stanovená dĺžka premlčacej doby

v občianskom a je výsledkom rôznych legislatívnych procesov,

z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí

voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov

nemožno považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa a tieto aplikovať

svojvoľne podľa úvahy súdu. Takémuto záveru nemožno prisvedčiť už len preto, že by

vnášal do právnych vzťahov zásadnú neistotu a znamenal by práve závažný zásah do jednej

zo základných zásad súkromnoprávnych vzťah, a to zásady rovnosti účastníkov týchto

vzťahov upravenej v ust. . Na podporu nášho názoru

poukazujeme aj na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky ako súdu dovolacieho

zo dna 24. 07. 2012 pod sp. zn. , ktorého závery sú použiteľné aj v našich

právnych podmienkach...

Ústavne nekonformným výkladom ustanovenia Krajský súd v Prešove

prekračuje rámec účelu a významu predmetného zákonného ustanovenia, ktoré bolo

zakotvené do právneho poriadku za účelom ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými

podmienkami. Výklad a aplikácia ustanovenia , použitý Krajského súdom

v Prešov, naviac v jednoznačnom rozpore s intertemporálnym ustanovením , tak

v prejednávanej veci nesmerujú k ochrane spotrebiteľa ako „slabšieho“ účastníka zmluvy,

ale sú neskrývaným prostriedkom jednostranného zvýhodnenia spotrebiteľa na úkor

veriteľa, ktoré neprijateľným spôsobom prelamuje základnú zásadu rovnosti účastníkov

súkromnoprávnych vzťahov upravenej v ust. a narušuje

jeden zo základných princípov právneho štátu, a to princíp právnej istoty.

Osobitne si záverom dovoľujeme dať do pozornosti Ústavného súdu SR, že právny

predchodca sťažovateľa v právach veriteľa – Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. určite nepatrí

do skupiny tzv. nebankových spoločností, ktoré často poskytujú úvery spotrebiteľom

pokútnym spôsobom a ktoré pri svojej činnosti v zmluvných vzťahoch so spotrebiteľmi

používajú zákonom zakázané neprijateľné podmienky. Prvá stavebná sporiteľňa, a. s. pri

svojej podnikateľskej činnosti vždy postupovala v súlade s platným právnym poriadkom

Slovenskej republiky a pri uzatváraní zmlúv s klientmi vždy dodržiavala svoje povinnosti

vyplývajúce z platnej právnej úpravy ochrany spotrebiteľa, pri čom pri riešení zmluvných

vzťahov napr. v prípade omeškania klienta pristupovala k veci vždy individuálne s ohľadom

na konkrétne okolnosti a situáciu klienta. Produkty stavebného sporenia a s tým spojené

poskytovanie stavebných úverov, boli svojimi podmienkami (najmä splatnosti, úrokovými

podmienkami alebo podmienkami vyžadovaného zabezpečenia a pod.) nastavené výrazne

výhodnejšie ako obdobné produkty komerčných bánk a aj z tohto pohľadu možno označiť

prístup právneho predchodcu sťažovateľa v právach veriteľa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti za výrazne prospotrebiteľský.

Avšak aj spotrebitelia si musia plniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvných

vzťahov, do ktorých dobrovoľne vstúpili. Podľa nášho názoru neprípustne retroaktívna

aplikácia ustanovenia a tiež jeho nesprávny, ústavne nekonformný výklad

zo strany Krajského súdu v Prešove, v prejednávanej veci porušuje základné právo

Sťažovateľa na súdnu ochranu a nemá nič spoločné s ochranou spotrebiteľa proti

neprijateľným podmienkam tak, ako je táto vo svojej podstate chápaná. Naopak

jednostranným a ničím nepodloženým zvýhodnením dlžníkov spotrebiteľov, umelo

prezentovaným ako „ochrana spotrebiteľa“, vytvára absolútne nebezpečný precedens, ktorý

svojim judikatórnym dosahom v podmienkach slovenského súdnictva závažným spôsobom

zasahuje do právnej istoty všetkých serióznych bankových veriteľov, ktorí svoju

podnikateľskú činnosť realizujú v súlade splatným právnym poriadkom...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti M., a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a , a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných

slobodách rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 02. 2013, pod sp. zn.

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 02. 2013, pod sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť spoločnosti M., a. s. náhradu trov konania

vo výške 548,59 Eur.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený rozsudok

okresného súdu, ktoré sú podľa neho arbitrárne, založené na nesprávnych skutkových

a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnené.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní rozsudku krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu

bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne

vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti

rozsudku okresného súdu a svoj rozsudok náležite odôvodnil, keď po zhrnutí dôvodov

rozhodnutia okresného súdu a dôvodov odvolania sťažovateľa uviedol:

«Prvostupňový súd rozhodol vo výroku správne. Odvolací súd sa stotožňuje

s odôvodnením a v súvislosti s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Žalobca v odvolaní poukázal na to, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodno-

právnym, preto sa naň budú primerane vzťahovať ustanovenia .

Odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol

1. 1. 2004 a definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval

Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 2 ods.1 tohto zákona v znení ku dňu vzniku zmluvy

„(1) Na účely tohto zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba , ktorá nakupuje

výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, § 23a ods. 1 (1)

Typovou zmluvou sa podľa tohto zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých

prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje“.

Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou

a že žalovaný nepoužil predmet plnenia na podnikanie. Rovnako by nemali existovať

pochybnosti, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho

podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako

spotrebiteľskej nezmenila.

S účinnosťou novely

od 1. 4. 2004 sa posilnila právna ochrana aj na vzťahy spred účinnosti a teda aj

na predmetnú právnu vec.

Podľa zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa /, / , spotrebiteľské zmluvy podľa uzavreté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54

tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových

úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57

tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia

spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto

zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia

účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o právo

užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3 daná

do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch

mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku 3.

Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala

dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. . Odvolací súd považuje spotrebiteľské

zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom (B2C, biznismen to

consumer) a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskorávne vzťahy.

Žalobca v odvolaní poukazuje na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného

zákonníka, z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho

práva ale podľa obchodného práva.

Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že

na úver dopadá tretia časť bez ohľadu na povahu účastníkov

úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná

osobitnou právnou úpravou ( a ustanoveniami Občianskeho

zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na

spotrebu. Teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi

najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy.

Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa , že v prípade duplicitnej

právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu

úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci

, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci ). S účinnosťou zákona

č. (1. 1. 2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva.

Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu sa dostali do rozporu

s novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho

postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na

spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania predstavuje takého zhoršenie postavenia

spotrebiteľa.

O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd nepochyboval a v konečnom

dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá

zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ sa spotrebiteľom (predtým

porov. , ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil

explicitne aj zmluvu podľa (... „za spotrebiteľskú zmluvu sa

považuje zmluva podľa , a...“).

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi

právnymi poriadkami (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dvojaká úprava

odstúpenia od zmluvy, dvojaká právna úprava zmluvných pokút a pod). Aplikačná prax síce

ukazuje, že aj takýto stav môže dlhodobo fungovať (od 1. 1. 1992), avšak niet rozumného

dôvodu na skonštatovanie, že na plynutie času a jeho dôsledky vrátane premlčania

v typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade

medzi biznismenmi, ak ako kódex občianskeho súkromného práva

takúto úpravu má a je pre spotrebiteľov výhodnejšia. (porov. tiež , rozsudok

KS v Prešove vo veci ). V bežných medziľudských vzťahoch použitie

podnikateľského práva na spotrebiteľský vzťah môže s nepochopením a v rozpore

s princípom právnej istoty a dôvery v objektívne právo narážať na predstavy spotrebiteľov,

že na nich dopadá občianske právo a nie .

Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú

spotrebiteľskú vec nedopadá právna úprava občianskeho práva ale obchodného práva.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca uplatnil právo premlčané, odvolací súd v zmysle

zásady hospodárnosti občianskeho súdneho konania nepristúpil k súdnej kontrole

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

Odvolací súd sa teda nestotožňuje s odvolateľom, že ochrana spotrebiteľov vo svetle

prichádza do úvahy až od 1. 1. 2008 v súvislosti s novelou Občianskeho

Aj na predchodcu žalobcu dopadalo

ustanovenie , a všetci dodávatelia mali rovnakú trojmesačnú dobu na

zosúladenie zmluvných podmienok s . To platí aj na neprijateľnú klauzulu

o predĺžení premlčania na desať rokov, ktorá podľa odvolacieho súdu úplne jasne

spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (porov.

rozsudok OS Nové mesto nad Váhom vo veci ). Takáto klauzula je absolútne

neplatná (s. 1 v spojení s / ods. 3, 4 , porov. ).

Odvolací súd pripomína judikatúru súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri

uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení tak z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície

ako ako aj z dôvodu informovanosti (C-240/98 až C-244/98 Océano grupo editoriale,

C. Mostaza Claro, C-76/10 POHOTOVOSŤ a iné). Odvolaciemu súdu je známa judikatúra,

na ktorú poukazuje odvolateľ a rovnako literatúra prof. Oľgy Ovečkovej pôsobiacej

predovšetkým v oblasti obchodného práva, no zároveň prichodí poznamenať, že sa v tejto

literatúre takmer žiadnym spôsobom autor nevyrovnáva s pomerne novým zákonným

ustanovením . Vo vzťahu k českej judikatúre odvolací súd pre zmenu

pripomína odlišnú českú právnu úpravu. Niet dôvod nechrániť dobromyseľnosť

spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a prehnane chrániť

dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky a odsúval

uplatnenie práva na súde.

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách; ďalej „smernica“). Ustanovenie

je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať,

že ak sa neberie do úvahy výber programu a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym

spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná

ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení .

Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je

zjavná a viaceré rozhodnutia súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05

Mostaza Claro, bod 25, 26, 27),

Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 ÚZ s právom

Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj

prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13 /EHS (čl. 8 smernice).

Žalobca v odvolaní odkazuje na literatúru, podľa ktorej vzťahy, ktoré vznikajú pri

zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy, sa spravujú ustanoveniami Obchodného

zákonníka. Odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje a ako už uviedol, postavenie

spotrebiteľa nie je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v

a vrátane zabezpečenia úveru, ktorý odvolací súd nespochybňuje, že je absolútnym

obchodom. V rámci kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa však použije

občianskoprávna úprava. Iná vec by bola, ak by išlo o úver medzi dvomi nepodnikateľmi

(C2C), alebo dvoma podnikateľmi (B2B), resp. ak by nešlo o spotrebiteľskú zmluvu. Treba

pripomenúť, že ide o formulárovú zmluvu, ktorej predformulované zmluvné podmienky

spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť.

Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore

s ustanovením resp. ich nedá do súladu s v zmysle

ods. 3, 4 , tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (

). O takýto rozpor ide aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej

zmluvy použitím inštitútu práva podľa s odkazom na

zhoršilo napriek tomu, že upravuje pre

spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie.»

Ústavný súd konštatuje, že aj podľa neho sa okresný súd veľmi podrobne a dôsledne

vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre posúdenie sťažovateľom

uplatnených nárokov vrátane skutočností, ktoré tvorili podstatnú časť odvolacích dôvodov

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu aj podstatnú časť dôvodov jeho sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2013