Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 194/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5,

Bratislava, zastúpenej spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., advokátska kancelária,

Pajštúnska 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokátka a prokuristka JUDr. Lenka

Heršková, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

, základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní pred súdom zaručeného , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. apríla 2015 v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. júla 2015

a 3. júla 2015 doručené tri sťažnosti spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., Pajštúnska 5,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok zaručeného (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného , základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní pred súdom zaručeného , práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) z 21. apríla 2015 v konaniach vedených pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. .

Z predložených sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v pozícii

žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. ,

ako aj v konaniach vedených na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn.

a pod sp. zn. . Predmetom všetkých konaní bolo zaplatenie

žalovanej sumy s príslušenstvom. Sťažovateľ sa na základe postúpenia pohľadávok stal

veriteľom v zmluvných vzťahoch založených zmluvami o úvere, pričom žalovanými boli

dlžníci, ktorí poskytnuté úvery nesplácali.

Okresný súd Prešov rozsudkom č. k. -125 z 25. apríla 2013,

ako aj Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkami č. k. -66 z 30. októbra 2012

a č. k. -71 z 10. apríla 2013 žaloby sťažovateľa zamietli. Na základe

žalovanými a vedľajším účastníkom vznesených námietok okresné súdy dospeli k záveru,

že žalované dlhy sú premlčané. Súčasne sťažovateľom predložené dohody o uzavretí

splátkového kalendára a o uznaní dlhu (takto podľa sťažovateľa malo dôjsť k začiatku

plynutia novej desaťročnej premlčacej doby) kvalifikovali ako zakladajúce právne vzťahy

spotrebiteľského charakteru a po obsahovej stránke vyhodnotili ich ako neplatné pre rozpor

so spotrebiteľským právom a v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn.

aj pre rozpor s dobrými mravmi.

Na základe odvolaní sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkami č. k. -174 z 30. septembra 2013, č. k. -123

z 22. októbra 2013 a č. k. -96 z 19. júna 2013 napadnuté prvostupňové

rozsudky okresných súdov potvrdil. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi

okresných súdov, poukázal na formálnu podobu dohôd o uzavretí splátkového kalendára

a o uznaní dlhu (formulárová podoba, mätúce začlenenie textu jednotlivých dojednaní

v systéme dohody ako celku) a skonštatoval ich rozpor s § 54 ods. 1 a s § 558 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“). Zdôraznil pritom aj absenciu vedomosti o premlčaní dlhu na strane žalovaných

(vo veci sp. zn. a sp. zn. ), resp. rozpor spornej dohody

o uznaní dlhu s dobrými mravmi.

Všetky predmetné rozsudky okresných súdov i krajského súdu napadol generálny

prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadnymi

dovolaniami podľa štvrtej časti štvrtej hlavy Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), pretože nimi bol podľa jeho názoru

porušený zákon.

Generálny prokurátor argumentoval nesprávnym právnym posúdením veci. Právne

vzťahy založené zmluvami o úvere, ako aj s nimi súvisiace zabezpečovacie právne vzťahy

sú podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) absolútnymi obchodnými

záväzkovými vzťahmi, a teda sa za každých okolností majú spravovať ustanoveniami

. To platí aj v otázke premlčania dlhu podľa

.

Generálny prokurátor poukázal aj na rozdielnosť medzi inštitútom uznania práva

podľa a inštitútom uznania dlhu podľa

s tým, že „zatiaľ čo uznanie premlčaného práva z hľadiska účinkov

spojených s nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že uznal premlčané

právo, úprava obsiahnutá v pre vznik domnienky trvania dlhu vyžaduje, aby ten,

kto uznal premlčaný dlh, o premlčaní vedel. Ak dlžník o premlčaní nevedel, uznanie dlhu

v podobe tejto domnienky nenastane. I tak však príde k založeniu behu novej premlčacej

doby podľa .“. Podľa generálneho prokurátora „keďže súdy konajúce

vo veci neskúmali dôvodnosť vznesenej námietky premlčania v súvislostiach uvedeného

rozboru inštitútov premlčania a uznania dlhu, ich rozhodnutia sú v rozpore s platným

právom“.

Napokon generálny prokurátor zdôraznil, že „účelom ochrany spotrebiteľa nemôže

byť (zákon to neumožňuje) zbavenie spotrebiteľa akejkoľvek zodpovednosti za záväzkové

vzťahy, do ktorých vstúpil, ale zabezpečenie rovnováhy v právach a povinnostiach

zmluvných strán“.

Najvyšší súd rozsudkami z 21. apríla 2015 v konaniach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. mimoriadne

dovolania generálneho prokurátora zamietol. V odôvodneniach rozsudkov v relácii

k sporným dohodám o uznaní dlhu poukázal na „viazanosť najvyššieho súdu dôvodmi

mimoriadneho dovolania“ a zdôraznil, že „podané mimoriadne dovolanie konštatuje (len),

že Dohoda mala všetky predpísané náležitosti, nespochybňuje však správnosť právneho

záveru, podľa ktorého je Dohoda neplatná vzhľadom na jej rozpor s dobrými mravmi...

Vo všeobecnosti pritom ale platí, že aj taký právny úkon, ktorý má všetky zákonom

vyžadované náležitosti, môže byť neplatný vtedy, keď sa prieči dobrým mravom.

Keďže správnosť právneho záveru o tomto dôvode neplatnosti Dohody (t. j. o jej rozpore

s dobrými mravmi) nebola v mimoriadnom dovolaní spochybnená, najvyšší súd sa touto

otázkou nezaoberal.“.

Následne najvyšší súd uviedol, že zrušením mimoriadnymi dovolaniami napadnutých

rozhodnutí „by sa nedosiahol účel mimoriadneho dovolania“. Podľa jeho názoru totiž

„zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie

byť... nikdy samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné

odstrániť nesprávnosť procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom

pre kasačné rozhodnutie najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné)

rozhodnutie novým, zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní

napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku zmeny v právnom poriadku,

ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho rozhodnutia má

vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo iné

rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t. j. ak súd po vrátení veci nebude môcť

postupovať alebo rozhodnúť inak, ako pre zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné

rozhodnutie najvyššieho súdu opodstatnenie.“.

Všeobecne formulovaný citovaný právny záver transformoval najvyšší súd

do konkrétnej roviny prejednávaných mimoriadnych dovolaní poukazom na § 5b zákona

č. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení

Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy

uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (orgán rozhodujúci

o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia

práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania

alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať

plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ

týchto skutočností dovolával) a na tretiu vetu v znení

účinnom od 1. apríla 2015 (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa

vždy prednostne použijú ustanovenia , aj keď by sa inak mali použiť

normy obchodného práva).

Z uvedených ustanovení najvyšší súd vyvodil, že «v preskúmavanom prípade je –

aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom,

že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie

Občianskeho) zákonníka – zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním

napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by

prvostupňový súd vziať na zreteľ .., pričom by ako „orgán

rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný

dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2

vetu tretiu , ... Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája

2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená,

že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov

napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie

premlčacej doby podľa ustanovení , v dôsledku čoho by rozhodol

tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť.».

V sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľ po skutkovej stránke

akcentuje, že návrhy na začatie konania podal „2.7.2012, teda v čase, kedy ešte nebolo

účinné ustanovenie § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa ani novelizované znenie § 52 ods. 2

tretia veta . S ohľadom na dĺžku konania na súde prvého stupňa,

na odvolacom súde i na dovolacom súde a väčšie či menšie časové prestoje NS SR rozhodol

o mimoriadnom dovolaní dňa 21.4.2015, teda v čase, kedy už nadobudol účinnosť ako § 5b

Zákona o ochrane spotrebiteľa, tak aj novelizované znenie § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka...

Ak by však NS SR rozhodoval o Mimoriadnom dovolaní o pár dní skôr

(pred 1.4.2015), jeho rozhodnutie by bolo odlišné. Tak tomu bolo v obdobnej veci,

kde sťažovateľ vystupoval ako navrhovateľ, sp. zn. , kedy NS SR rozhodol

o obdobnom mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora 24.3.2015 (teda v čase,

keď ešte nebolo účinné novelizované ustanovenie ).

V tomto prípade NS SR rozsudok prvostupňového súdu a odvolacieho súdu na základe

obdobne zdôvodneného mimoriadneho dovolania... zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.“.

Podľa sťažovateľa «ak by sme pripustili názor, že § 5b Zákona o ochrane

spotrebiteľa a novelizované znenie ustanovenie

je možné a potrebné aplikovať na všetky konania bez ohľadu na to, kedy sa súdne konania

začali, mohli by obdobné, či identické žalobné návrhy, či mimoriadne dovolania,

podané v tom istom čase, „dopadnúť“ úplne odlišne, a to len v závislosti od toho, kedy

ten-ktorý sudca, či ten-ktorý senát dovolacieho súdu o príslušnom žalobnom návrhu,

či mimoriadnom dovolaní rozhodne. Uvedené je podľa nášho názoru v právnom štáte

neprípustné a nad prípustnú mieru zasahuje do legitímnych očakávaní účastníkov.».

Sťažovateľ na podporu svojho názoru cituje rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky,

rozhodnutie ústavného súdu () a stanovisko Útvaru dohľadu nad finančným

trhom Národnej banky Slovenska č. 1/2015 z 21. apríla 2015.

Sťažovateľ je toho názoru, že najvyšší súd „mal... iniciovať konanie o súlade

právnych predpisov s SR podľa jej článku 125 a konanie o mimoriadnom dovolaní

prerušiť, resp. mal aplikovať právne normy tak, aby bola ich aplikácia v súlade s

SR...“. Zároveň podľa sťažovateľa „ak už však aj NS SR rozhodol bez toho, aby inicioval

konanie o súlade predmetných ustanovení s SR, resp. bez toho, aby uplatnil

ústavne konformný výklad, mal sťažovateľa... vyzvať, aby sa k prípadnej aplikácii nových

ustanovení... vyjadril. Princípom právnej istoty je totiž aj požiadavka predvídateľnosti

konania orgánov verejnej moci. Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza

predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali

byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo

umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť

na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu,

ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade

s procesným právom a jeho pravidlami. Postup NS SR a jeho rozhodnutie obsiahnuté

v Rozhodnutí však sťažovateľ nemal možnosť predvídať. A to aj s ohľadom na to,

že Mimoriadne dovolanie bolo podané v čase, keď novelizované ustanovenie § 52 ods. 2

nenadobudlo účinnosť. NS SR však sťažovateľa na vyjadrenie sa

nevyzval, čím mu odňal možnosť konať pred súdom a zapríčinil stav, kedy bolo pre neho

napadnuté Rozhodnutie nezákonne prekvapivé a navyše, toto svoje konanie náležite

neodôvodnil.“.

V ďalšej časti odôvodnenia svojich sťažností sťažovateľ argumentuje tvrdením,

že sporné dohody o uznaní dlhu nemajú spotrebiteľský charakter a že „by aj pri aplikácii

§ 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa a novelizovaného ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka nemal byť návrh zamietnutý z dôvodu premlčania“. Podľa názoru sťažovateľa

najvyšší súd napadnutými rozsudkami „prekročil rozsah svojej právomoci a konal

nezákonne, keď zamietol Mimoriadne dovolanie len z dôvodu jeho domnienky, že by aj tak

nebol naplnený účinok Mimoriadneho dovolania... NS SR... zamietol Mimoriadne dovolanie

bez toho, aby sa vôbec zaoberal dovolacími dôvodmi prezentovanými generálnym

prokurátorom... a naopak, sa zaoberal dôvodmi, ktoré predmetom Mimoriadneho dovolania

vôbec neboli“.

Napokon sťažovateľ v sťažnostiach zdôvodňuje aj tvrdené porušenie základného

práva vlastniť majetok, a to s ohľadom na predmet jeho podnikateľskej činnosti („odkup

pohľadávok a ich následné vymáhanie“), a konštatuje, že „prijatím § 5b Zákona o ochrane

spotrebiteľa došlo... k diskriminácii veriteľov vymáhajúcich pohľadávky zo spotrebiteľských

zmlúv oproti iným veriteľom...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosti prijal na ďalšie konanie

a vo veci samej nálezmi takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 21.4.2015 (resp. „sp. zn. zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn.

zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21.4.2015 (resp. „sp. zn. zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn.

zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

porušené bolo.

3. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21.4.2015 (resp. „sp. zn. zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn.

zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na rovnosť v konaní pred súdom

podľa porušené bolo.

4. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21.4.2015 (resp. „sp. zn. zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn.

zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na majetok podľa

Slovenskej republiky porušené bolo.

5. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21.4.2015 (resp. „sp. zn. zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn.

zo dňa 21.4.2015“) základné právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 1 Protokolu č. 1

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

6. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21.4.2015 (resp. „sp. zn. zo dňa 21.4.2015“, resp. „sp. zn.

zo dňa 21.4.2015“) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia .

Podľa môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Zo všetkých troch sťažností vyplýva, že sťažovateľ namieta

na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 20

ods. 1, a , práva podľa dohovoru, ako aj práva

zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje,

že najvyšší súd neinterpretoval relevantné ustanovenia právnych predpisov ústavne

konformným spôsobom v rovine ich časového pôsobenia, rozhodol nepredvídateľne

a nezaoberal sa dôvodmi podaných mimoriadnych dovolaní generálneho prokurátora.

Súčasne napokon sťažovateľ vo všetkých troch sťažnostiach navrhuje, aby ústavný

súd vyslovil porušenie jeho označených práv zaručených , dohovorom

a dodatkovým protokolom, a žiada zrušenie namietaných rozsudkov najvyššieho súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých troch sťažností,

rozhodol o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok...

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr. ,

, , ). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

1. Zásadná námietka predložená sťažovateľom v jeho sťažnosti sa odvíja od tvrdenej

ústavne nekonformnej interpretácie a následného uplatnenia § 5b zákona o ochrane

spotrebiteľa a . Vada napadnutých rozsudkov spočíva

v tom, že pri zamietnutí mimoriadnych dovolaní generálneho prokurátora vychádzal

najvyšší súd z potreby aplikácie zákonných právnych noriem, ktoré nadobudli účinnosť

až po začatí konaní o súdne uplatnených hmotnoprávnych nárokoch sťažovateľa.

Ústavný súd nie je orgánom ochrany zákonnosti, ale je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Netvorí ani súčasť sústavy všeobecných súdov,

a preto do ich rozhodovacej činnosti je oprávnený mocensky zasiahnuť len v prípade

priameho negatívneho dopadu ich postupov a rozhodnutí do sféry jednotlivca chránenej

základnými právami a slobodami. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

Ústavný súd vo formovaní kriteriálneho nastavenia svojho prieskumu rozhodnutí

všeobecných súdov (hlavne v konaní podľa ) dospel až do takej miery

konkrétnosti, že vyjadril názor, podľa ktorého aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (napr. , , ). Nemožno teda

prijať záver, že ak ústavný súd pri prieskume v konaní o tzv. ústavnej sťažnosti dospeje

k právnemu názoru odlišnému v porovnaní s právnym názorom všeobecného súdu,

ktorý v sťažovateľovej veci rozhodol, potom automaticky musí uplatniť svoju kasačnú

právomoc podľa . K takémuto kroku môže pristúpiť len vtedy,

ak rozhodnutie, ktoré je podľa presvedčenia ústavného súdu vo formálnom rozpore

so zákonom, súčasne negatívne dopadá na základné právo, porušenie ktorého sťažovateľ

v petite svojej sťažnosti navrhuje vysloviť.

Z uvedených hľadísk ústavný súd konštatuje, že formálne hodnotenie

sťažovateľových námietok spočívajúcich v tvrdenej nesprávnej aplikácii § 5b zákona

o ochrane spotrebiteľa a nemôže viesť ústavný súd

ku konštatovaniu porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 , ba ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

dohovoru.

Ústavný súd však neopomenul, že sťažovateľ do kritiky aplikácie menovaných

zákonných ustanovení „primiešal“ neprehliadnuteľný ústavno-právny aspekt. Ten je daný

prepojením tvrdenej nezákonnosti na konštatovanie ústavnej nekonformnosti výkladu

a uplatnenia právnych noriem sily zákona, a tým v zmysle stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu () aj na základné právo na súdnu ochranu.

Na tomto mieste odôvodnenia svojho uznesenia je však ústavný súd povolaný

pripomenúť ďalší principiálny aspekt súdnej ochrany ním poskytovanej v konaní

podľa . Ide o jej individuálno-právny rozmer. Ústavno-súdna ochrana

podľa má charakter ochrany poskytovanej subjektívnym právam

sťažovateľa, pretože základné práva a slobody majú charakter subjektívnych práv. Len

prostredníctvom nedovoleného ataku do individuálnej sféry chránenej základným právom,

formálne zakotveným v ústave (alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), sa

sťažnosťou namietaný mocenský zásah všeobecného súdu dostáva aj do rozporu

s objektívnym ústavným právom obsiahnutým v príslušnom ústavnom článku.

Práve popísaná črta súdnej ochrany poskytovanej ústavným súdom v konaní

podľa je významná aj pri hodnotení sťažovateľových spojených

sťažností.

Ťažisko sťažnostnej argumentácie sa venuje problému požiadavky retroaktívneho

uplatnenia zákonných právnych noriem, ktorú podľa sťažovateľa najvyšší súd artikuloval

vo svojich rozsudkoch zamietajúcich mimoriadne dovolania generálneho prokurátora.

Sťažovateľ opomína nezanedbateľnú právnu charakteristiku všetkých troch konaní.

Je ňou fakt zistený ústavným súdom z príloh spojených sťažností spočívajúci v tom,

že v základnom (nachádzacom) konaní všeobecné súdy konštatovali okrem iného aj rozpor

uzavretých dohôd o uzavretí splátkového kalendára a o uznaní dlhu s § 39 Občianskeho

zákonníka a v ňom zakotvenou požiadavkou súladu právneho úkonu s dobrými mravmi.

Aj právne úkony spravujúce sa režimom obchodného práva musia byť v súlade

s dobrými mravmi, hoci ústavný súd nespochybňuje, že obsah tejto právnej kategórie môže

mať v obchodnoprávnych vzťahoch obsah odlišný od jeho chápania vo vzťahoch

občianskoprávnych.

Je teda zreteľné, že aj v prípade, ak by najvyšší súd akceptoval dovolaciu

argumentáciu generálneho prokurátora a došlo by k vráteniu veci do štádia základného

konania, nijako by sa to nedotklo právnych záverov okresných súdov i krajského súdu

konajúcich vo veciach sťažovateľa o rozpore posudzovaných právnych úkonov s dobrými

mravmi, a tým aj o ich absolútnej neplatnosti. Napokon, aj najvyšší súd v napadnutých

rozsudkoch zdôraznil, že „správnosť právnych záverov súdov o tomto dôvode neplatnosti

Dohody (t. j. o jej rozpore s dobrými mravmi) nebola v mimoriadnom dovolaní

spochybnená...“.

Opätovné prejednanie hmotnoprávnych nárokov sťažovateľa uplatnených

v podaných žalobách na plnenie by nebolo spôsobilé viesť k odlišnému rozhodnutiu

v merite. Ak by ústavný súd zasiahol do právnych záverov všeobecných súdov týkajúcich sa

uplatnenia zákona o ochrane spotrebiteľa a

a sformuloval v tomto smere pre najvyšší súd záväzný právny názor, mohol by tým azda

docieliť formálny súlad rozhodnutí najvyššieho súdu so zákonom, pre sťažovateľa by však

tento finálny výsledok konania o jeho spojených sťažnostiach nepriniesol v konečnom

dôsledku odlišné rozhodnutia o jeho žalobách, s ktorými sa na všeobecné súdy obrátil.

Práve týmto faktom je v okolnostiach sťažovateľových káuz determinovaný aj spomenutý

individuálno-právny charakter jeho základného práva na súdnu ochranu i jeho práva

na spravodlivé súdne konanie. Uplatnenie oboch týchto práv v zhode so sťažovateľovými

požiadavkami a predstavami by nemalo formálno-právne vyústenie (meritórne výroky

rozsudkov) odlišné od toho, ktoré sťažovateľ sťažnosťami kritizuje.

Na podklade prezentovaných záverov je potrebné, aby ústavný súd rešpektoval svoju

oddelenosť od sústavy všeobecných súdov a nezasahoval do ich právneho posúdenia

sťažovateľových žalôb. Preto ústavný súd ani nebude zaujímať stanovisko k otázkam

nastoleným najprv generálnym prokurátorom v jeho mimoriadnych dovolaniach a neskôr

sťažovateľom v jeho sťažnostiach (povaha dohôd o uzavretí splátkového kalendára

a o uznaní dlhu z hľadiska ich zaradenia do právnych odvetví, eventuálny spotrebiteľský

charakter týchto dohôd a z toho vyplývajúce súvislosti premlčania hmotnoprávnych nárokov

sťažovateľa, aplikačný vzťah uznania práva podľa a

a uznania dlhu podľa ), keďže v okolnostiach

sťažovateľových prípadov ide o problémy zákonnosti, nie ústavnosti.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že problém, na ktorom sťažovateľ v spojených

sťažnostiach zakladá svoj návrh na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu

ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie, teda problém požiadavky prípadnej

retroaktívnej aplikácie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa a § 52 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, nedosahuje v perspektívne súdnej ochrany poskytovanej ústavným súdom

sťažovateľovi ústavný rozmer. Mocenské presadenie právneho názoru forsírovaného

sťažovateľom by totiž samo osebe neviedlo k odlišnému hmotnoprávnemu posúdeniu

nárokov na plnenie uplatnených sťažovateľom v jeho žalobách.

2. Ani poukaz na rozhodnutie najvyššieho súdu v inej, skutkovo identickej veci

sťažovateľa (uznesenie z 24. marca 2015 v konaní sp. zn. ) nie je spôsobilý

viesť k odlišnému záveru pri predbežnom prerokovaní predložených sťažností.

Sťažovateľ sa v poslednom období na ústavný súd obrátil s viacerými sťažnosťami

majúcimi rovnaké skutkové pozadie (nadobudnutie pozície veriteľa pohľadávky

z poskytnutého spotrebiteľského úveru s následným súdnym uplatnením nároku

na zaplatenie dlžnej sumy). Z nich (napr. ), ale aj z ďalších rozsudkov

zverejnených na webovom portáli www.supcourt.gov.sk (napr. rozsudok z 28. mája 2015

vo veci sp. zn. , rozsudok z 26. novembra 2015 v konaní sp. zn.

) rezultuje, že mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

vyhovujúce uznesenie, ktorým sťažovateľ argumentuje, je ojedinelým vybočením z inak

stabilného sa vyvíjajúceho postoja najvyššieho súdu k argumentácii generálneho

prokurátora. Nemožno preto uvažovať o nastolení legitímnych očakávaní sťažovateľa

vo vzťahu k meritórnemu posúdeniu jeho hmotnoprávnych nárokov, ktorých narušenie by

atakovalo právnu istotu sťažovateľa v miere dotýkajúcej sa neželaným spôsobom jeho

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Za týchto okolností sa potom odkaz sťažovateľa na odlišné rozhodnutie najvyššieho

súdu v skutkovo rovnakej veci dostáva skôr do polohy potreby zjednocovania výkladu

a používania zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Ústavnému súdu

však neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis , ).

3. Napokon, nedôvodnou je aj námietka založená na kritike najvyššieho súdu,

ktorý podľa sťažovateľa vec prekvapivo právne posúdil a nedal mu možnosť vyjadriť sa

k svojim právnym úvahám.

Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že sťažovateľom atakované rozsudky najvyššieho

súdu boli výsledkom konaní o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora.

Prebiehali teda už v stave nastolenej právnej istoty o výsledku súdnej ochrany poskytnutej

všeobecnými súdmi prvého stupňa a druhého stupňa hmotnoprávnym nárokom,

ktoré sťažovateľ uplatnil. Stabilne judikované názory o nedovolenosti prekvapivých

rozhodnutí, na ktoré poukazuje aj sťažovateľ, preto nie je možné na konanie

o mimoriadnom opravnom prostriedku aplikovať tak, ako keby išlo o stále prebiehajúce

základné konanie.

Formálnym dôkazom popísaného konceptu je skutočnosť, že

(garantujúci účastníkovi konania právo nebyť obeťou prekvapivého rozhodnutia

odvolacieho súdu) sa v konaní o mimoriadnom dovolaní nepoužije. Materiálne zdôvodnenie

akceptovateľnosti postupu najvyššieho súdu zasa vychádza zo stabilne judikovaných

postojov () o komplexne poňatej reštrikcii pri výklade a aplikácii ustanovení

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

podporených aj rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva (Ryabykh proti

Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť

č. 20887/03).

V popísaných okolnostiach nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom

skutočnosť, že sťažovateľa, na podnet ktorého bolo mimoriadne dovolanie generálneho

prokurátora podané, najvyšší súd v konaní o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku

neoboznámil s vlastnými právnymi názormi na prejednávanú vec a neumožnil sa mu k nim

vyjadriť.

4. V tejto časti sú preto sťažnosti sťažovateľa na prvý pohľad zjavne neopodstatnené.

K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeného

Rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup

zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení

a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách

(v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým v práve

na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie

(mutatis mutandis , ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda aj právo na určitú kvalitu

súdneho konania, ktorá okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie

kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“ (podobne napr. ). Podstatou

kontradiktórnosti a s ňou súvisiacej „rovnosti zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali

reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať

na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja

proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

(napr. , ).

Ústavný súd formuloval požiadavku rovnosti zbraní tiež v tom zmysle, že žiadne

ustanovenie nemožno vykladať a uplatňovať v konaní

pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka

pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní

veci (, ).

Porušenie základného práva zaručeného sťažovateľ nezakladá

na argumentácii odlišnej v porovnaní s namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ teda sťažovateľ dôvodí tým,

že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou hmotného práva,

takáto situácia v danom prípade nenastala ().

Ústavný súd dodáva, že zabezpečuje rovnosť účastníkov konania

v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsť

napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,

v rozpore s ustanoveniami zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veciach sťažovateľa nezistil.

Preto aj v tejto časti sú predbežne prerokúvané spojené sťažnosti zjavne neopodstatnené.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného dodatkového

protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ako aj z dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení práv podľa

a čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať v zásade len vtedy,

ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných

práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až ,

resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkami najvyššieho súdu

o mimoriadnych dovolaniach generálneho prokurátora nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ba ani základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa , odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní spojených sťažností nezistil

žiadne ústavne relevantné signály, ktoré by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie

boli spôsobilé viesť k meritórnemu záveru o porušení niektorého z označených základných

práv sťažovateľa alebo jeho práv zaručených kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Naplnili sa preto dôvody, ktoré vedú ústavný súd k odmietnutiu sťažností pre ich zjavnú

neopodstatnenosť podľa (bod 2 výroku tohto

uznesenia). Následne už bolo bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch

sťažovateľa formulovaných v sťažnostných petitoch (návrhy na zrušenie napadnutých

rozsudkov najvyššieho súdu, návrh na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2016