Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 188/2012
PDF · 192.21 KB
No categories available
III. ÚS 188/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. H., L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. R., L.,
pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012
doručená sťažnosť Ing. D. H., L. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 49 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) unesením sp. zn.
1 Tdo/45/2011 zo dňa 09. 11. 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odmietol moje
opakované dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne
sp. zn. 2 To/26/2008 zo dňa 23. 10. 2008. Opakované dovolanie odmietol s poukazom na
§372 ods. 1 v spojení s §382 písm. f/ Trestného poriadku, pričom oba označené zákonné
ustanovenia nadobudli účinnosť 01. 09. 2011, kým sťažovateľ opakované dovolanie podal
dňa 04. 08. 2011.
Podľa sťažovateľa Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zasiahol do základného
práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „Ústava“) a je v rozpore so základnými princípmi právneho štátu,
konkrétne zákazom retroaktivity...
Výklad podaný Najvyšším súdom vykazuje všetky znaky nepravej retroaktivity, keď
síce uznáva, že dovolanie bolo podané v čase, keď zákon jeho prípustnosť nevylučoval,
avšak mení právny následok tohto dovolania, t. j. povinnosť súdu sa ním vecne zaoberať...
Retroaktivita § 372 ods. 2 v spojení s § 382 písm. f/ Trestného poriadku je z vyššie
uvedených dôvodov neprípustná a preto aj výklad dotknutých zákonných ustanovení podaný
Najvyšším súdom je neústavný. V zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy mal Najvyšší súd dotknuté
ustanovenia Trestného poriadku vyložiť ústavne konformným spôsobom, t. j. tak, aby
nepôsobili retroaktívne. V danom prípade to znamená vyložiť ich tak, že na opakované
dovolanie podané pred 01. 09. 2011 nie je možné aplikovať ustanovenie §372 ods. 2
Trestného poriadku, pretože toto v čase podania dovolania neexistovalo. Dovolanie potom
spĺňa všetky podmienky prípustnosti podľa § 372 Trestného poriadku, nie je možné ho
podľa § 382 písm. f/ Trestného poriadku odmietnuť a je potrebné sa ním zaoberať vecne. Ak
by žiaden ústavne konformný výklad podľa Najvyššieho súdu možný nebol, najmä s
poukazom na prechodné ustanovenie podľa § 567j ods. 2 Trestného poriadku, mal konanie
prerušiť a podať návrh podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku...
Druhý okruh porušenia práv sťažovateľa spočíva v porušení práva vyplývajúceho
z článku 49 Ústavy SR, ktoré bolo porušené rozsudkom Vojenského obvodového súde
v Banskej Bystrici pod spisovou značkou 3 T/51/2007 zo dňa 19. 6. 2008 v spojitosti
s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 10. 2008 spisová značka
2 To/26/2008 a s nimi súvisiace uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené
v predchádzajúcej časti.
V zmysle článku 49 Ústavy SR „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“.
K porušeniu tohto článku ústavy došlo výrokmi o vine v uvedených rozsudkoch, a to
priamo výrokom: „... v nezistenú dobu a na nezistenom mieste si bez povolenia zaobstaral
výbušninu z kategórie traskavín typu hexametyléntriperoxiddiamín...“.
Teda za vinu je sťažovateľovi kladené aj to, že si zaobstaral výbušninu z kategórie
traskavín typu hexametyléntriperoxiddiamín, ktorá je v spise na niektorých miestach
označovaná aj ako HMTD. Takéto konštatovanie musí mať ale oporu najmä v tom, že
k držbe uvedenej látky je potrebné povolenie...
Z rozsudkov vyplýva, že povolenie na nadobúdanie výbušnín vychádza zo zákona
číslo 51/1988 Zb., o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe. Teda tento
zákon je hmotnoprávnym predpisom, z ktorého vychádza i Trestný zákon.
Priamo v § 25 ods. 1 uvedeného zákona je uvedené:
„Výbušniny možno nadobúdať len na základe povolenia na odber výbušnín vydaného
obvodným banským úradom...“
Taktiež v tomto zákona je definovaná výbušnina, a to v ustanovení § 21 ods. 1 tak, že:
„Výbušninami podľa tohto zákona sú látky a predmety, ktoré sa považujú za výbušné
v I. triede podľa osobitného predpisu. 13b)
13b) Zákon č. 163/2001 Z. z. o chemických látkach a chemických prípravkoch v znení
neskorších predpisov. Výnos Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. 2/2002 Z. z.
na vykonanie zákona č. 163/2001 Z. z. o chemických látkach a chemických prípravkoch
(oznámenie č. 384/2002 Z. z.). Vyhláška ministerstva zahraničných vecí č. 64/1987 Zb.
o Európskej dohode o medzinárodnej cestnej preprave nebezpečných vecí (ADR).“...
K porušeniu tohto článku ústavy došlo i ďalšími výrokmi o vine v uvedených
rozsudkoch, a to: „... v nezistenú dobu a na nezistenom mieste si bez povolenia zaobstaral...
výbušninu kategórie strelivín typu nitrocelulózový doštičkový prach o množstve 71
gramov...“.
V prvom rade je uvedený zákon číslo 51/1988 Zb., o banskej činnosti, výbušninách
a o štátnej banskej správe, konkrétne ustanovenie § 25 ods. 1, ktoré uvádza :
„Výbušniny možno nadobúdať len na základe povolenia na odber výbušnín vydaného
obvodným banským úradom. Toto povolenie sa vyžaduje aj na odber bezdymového prachu
alebo čierneho poľovníckeho prachu, ak sa použijú na trhacie alebo ohňostrojné práce.“...
Do pozornosti dávame práve uvedený zákon číslo 190/2003 Z. z., o strelných
zbraniach a strelive, platný v čase spáchania skutku. V § 2 zákona je vymedzenie niektorých
pojmov. Konkrétne v písmene b) je vymedzenie streliva, a to:
„Na účely tohto zákona sa rozumie
b) strelivom súhrnné označenie nábojov, nábojok a striel do zbraní,“...
(Na vysvetlenie uvádzame, že strelný prach akéhokoľvek druhu sa do režimu
nadobúdania na základe povolenia dostal až zákonom číslo 92/2010 Z. z., ktorým bol
novelizovaný zákon o strelných zbraniach a strelive, a to s účinnosťou od 28. 7. 2010.)
Opakovane došlo k nesprávnemu použitiu iných hmotnoprávnych ustanovení
a vytýkané pochybenia konania na súde prvého stupňa neboli napravené v konaní
o riadnom opravnom prostriedku...»
Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tdo 45/2011
z 9. novembra 2011 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 49 ústavy tým, že odmietol jeho dovolanie proti rozsudku Vyššieho vojenského
súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) sp. zn. 2 To 26/2008 z 23. októbra 2008
bez toho, aby sa meritórne zaoberal jeho dovolaním. Najvyšší súd sa pritom odvolal
na ustanovenie § 372 ods. 1 v spojení s § 382 písm. f) Trestného poriadku aj napriek tomu,
že tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. septembra 2011, zatiaľ čo opakované dovolanie
bolo sťažovateľom podané 4. augusta 2011. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho
súdu za arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo/45/2011 zo dňa
09. 11. 2011 bol porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo/45/2011 zo dňa
09. 11. 2011 bol porušené právo sťažovateľa podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Tdo/45/2011 zo dňa 09. 11. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však
neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za
porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)
v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietané uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011 z 9. novembra 2011 za ústavne nekonformné, je to,
že podľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu má arbitrárny charakter z dôvodu,
že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku vyššieho vojenského súdu
sp. zn. 2 To 26/2008 z 23. októbra 2008 bez toho, aby sa meritórne zaoberal jeho
dovolaním. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa s poukazom na ustanovenie § 372
ods. 1 v spojení s § 382 písm. f) Trestného poriadku aj napriek tomu, že tieto ustanovenia
nadobudli účinnosť 1. septembra 2011, zatiaľ čo opakované dovolanie bolo sťažovateľom
podané 4. augusta 2011.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 1 Tdo 45/2011
z 9. novembra 2011 okrem iného uviedol:
«... Obvinený opätovne podal dovolanie svojim písomným podaním zo 4. augusta
2011.
Podľa § 372 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom od 1. septembra 2011 ten, koho
dovolanie bolo zamietnuté, nemôže vlej istej veci podať ďalšie dovolanie; obvinený a osoby
uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie
podané v prospech obvineného.
Toto nové ustanovenie Trestného poriadku nebolo prechodným ustanovením
príslušnej novelizácie, teda zákona č. 262/2011 Z. z. (§ 567j Tr. por.) nijako dotknuté,
počnúc prvým septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach o dovolaní
v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.
Aj keď vyššie citovaná, novokoncipovaná formulácia textu zákona používa pojem
„zamietnuté“, bráni aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa § 382 písm. c/ Tr. por.,
aby dovolateľ mohol dovolanie v tej istej veci opätovne podať (resp. aby mohlo byť podané
dovolanie v prospech obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou).
Pri riešení uvedenej otázky platí nasledovné:
Dôvod odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c/ Tr. por. obsahovo zodpovedá
dôvodu zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por. Dovolanie sa podľa § 382 písm.
c/ Tr. por. odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávanému
v zmysle § 378 Tr. por. zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa
Ustanovenie § 372 ods. 2 Tr. por. v znení účinnom od 1. septembra 2011 sa per
analogiam použije aj vtedy, ak predchádzajúce dovolanie v tej istej veci bolo odmietnuté
podľa § 382 písm. c/ Tr. por. V takom prípade do volací súd ďalšie dovolanie odmietne
podľa § 382 písm. d/ Tr. por.
Podľa ustanovenia § 382 písm. d/ Tr. por. totiž dovolací súd odmietne dovolanie, ak
nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 Tr. por. alebo § 373 Tr. por. ani po
postupe podľa § 379 ods. 1 Tr. por.
Prekážka predchádzajúceho zamietnutia dovolania podľa § 392 ods. 1 Tr. por.
a rovnako odmietnutia dovolania podľa § 382 písm. c/ Tr. por. je prekážkou
neodstrániteľnou.
Preto v prejednávanej veci neostávalo iné, ako bez vecného preskúmania dovolania
obvineného Ing. D. H., toto dovolanie odmietnuť podľa § 382 písm. d/ Tr. por., čo najvyšší
súd ako dovolací súd (v zmysle § 377 Tr. por.) učinil výrokom tohto uznesenia, konajúc
takto na neverejnom zasadnutí, nariadenom podľa § 381 Tr. por...»
Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 45/2011
z 9. novembra 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné
a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo
odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva
zaručeného čl. 49 ústavy, k tomuto malo dôjsť najmä nesprávnym hodnotením výbušniny
najvyšším súdom. Toto tvrdenie sťažovateľa nemá opodstatnenie v preskúmavanom
rozhodnutí. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu má povahu procesného rozhodnutia,
bez prejednania veci v jej merite.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho
sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu s konštatovaním, že by došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 49 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov
a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak
by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu
by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného
súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo
na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku na porušenie čl. 46 ústavy, v tejto časti ústavný súd
konštatuje, že tento článok obsahuje princíp, ktorým sa riadi trestné konanie
(III. ÚS 61/2001) a má povahu ústavnej normy, z ktorej možno vyvodiť podmienky a rozsah
ochrany v trestnom konaní. Keďže samotný článok ústavy neobsahuje základné právo alebo
slobodu, nemohlo dôjsť ani k jeho porušeniu. Ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. mája 2012