Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 188/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. H., L., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. R., L.,

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 9. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2012

doručená sťažnosť Ing. D. H., L. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 9. novembra 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) unesením sp. zn.

zo dňa 09. 11. 2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odmietol moje

opakované dovolanie sťažovateľa proti rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo dňa 23. 10. 2008. Opakované dovolanie odmietol s poukazom na

v spojení s , pričom oba označené zákonné

ustanovenia nadobudli účinnosť 01. 09. 2011, kým sťažovateľ opakované dovolanie podal

dňa 04. 08. 2011.

Podľa sťažovateľa Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím zasiahol do základného

práva sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava“) a je v rozpore so základnými princípmi právneho štátu,

konkrétne zákazom retroaktivity...

Výklad podaný Najvyšším súdom vykazuje všetky znaky nepravej retroaktivity, keď

síce uznáva, že dovolanie bolo podané v čase, keď zákon jeho prípustnosť nevylučoval,

avšak mení právny následok tohto dovolania, t. j. povinnosť súdu sa ním vecne zaoberať...

Retroaktivita v spojení s je z vyššie

uvedených dôvodov neprípustná a preto aj výklad dotknutých zákonných ustanovení podaný

Najvyšším súdom je neústavný. V zmysle mal Najvyšší súd dotknuté

ustanovenia vyložiť ústavne konformným spôsobom, t. j. tak, aby

nepôsobili retroaktívne. V danom prípade to znamená vyložiť ich tak, že na opakované

dovolanie podané pred 01. 09. 2011 nie je možné aplikovať ustanovenie §372 ods. 2

, pretože toto v čase podania dovolania neexistovalo. Dovolanie potom

spĺňa všetky podmienky prípustnosti podľa , nie je možné ho

podľa odmietnuť a je potrebné sa ním zaoberať vecne. Ak

by žiaden ústavne konformný výklad podľa Najvyššieho súdu možný nebol, najmä s

poukazom na prechodné ustanovenie podľa , mal konanie

prerušiť a podať návrh podľa ...

Druhý okruh porušenia práv sťažovateľa spočíva v porušení práva vyplývajúceho

z článku 49 SR, ktoré bolo porušené rozsudkom Vojenského obvodového súde

v Banskej Bystrici pod spisovou značkou zo dňa 19. 6. 2008 v spojitosti

s rozsudkom Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23. 10. 2008 spisová značka

a s nimi súvisiace uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené

v predchádzajúcej časti.

V zmysle článku 49 SR „len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie“.

K porušeniu tohto článku došlo výrokmi o vine v uvedených rozsudkoch, a to

priamo výrokom: „... v nezistenú dobu a na nezistenom mieste si bez povolenia zaobstaral

výbušninu z kategórie traskavín typu hexametyléntriperoxiddiamín...“.

Teda za vinu je sťažovateľovi kladené aj to, že si zaobstaral výbušninu z kategórie

traskavín typu hexametyléntriperoxiddiamín, ktorá je v spise na niektorých miestach

označovaná aj ako HMTD. Takéto konštatovanie musí mať ale oporu najmä v tom, že

k držbe uvedenej látky je potrebné povolenie...

Z rozsudkov vyplýva, že povolenie na nadobúdanie výbušnín vychádza zo zákona

číslo , o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe. Teda tento

zákon je hmotnoprávnym predpisom, z ktorého vychádza i .

Priamo v § 25 ods. 1 uvedeného zákona je uvedené:

„Výbušniny možno nadobúdať len na základe povolenia na odber výbušnín vydaného

obvodným banským úradom...“

Taktiež v tomto zákona je definovaná výbušnina, a to v ustanovení § 21 ods. 1 tak, že:

„Výbušninami podľa tohto zákona sú látky a predmety, ktoré sa považujú za výbušné

v I. triede podľa osobitného predpisu. 13b)

13b) o chemických látkach a chemických prípravkoch v znení

neskorších predpisov. Výnos Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č.

na vykonanie o chemických látkach a chemických prípravkoch

(oznámenie č. ). Vyhláška ministerstva zahraničných vecí č.

o Európskej dohode o medzinárodnej cestnej preprave nebezpečných vecí (ADR).“...

K porušeniu tohto článku došlo i ďalšími výrokmi o vine v uvedených

rozsudkoch, a to: „... v nezistenú dobu a na nezistenom mieste si bez povolenia zaobstaral...

výbušninu kategórie strelivín typu nitrocelulózový doštičkový prach o množstve 71

gramov...“.

V prvom rade je uvedený zákon číslo , o banskej činnosti, výbušninách

a o štátnej banskej správe, konkrétne ustanovenie § 25 ods. 1, ktoré uvádza :

„Výbušniny možno nadobúdať len na základe povolenia na odber výbušnín vydaného

obvodným banským úradom. Toto povolenie sa vyžaduje aj na odber bezdymového prachu

alebo čierneho poľovníckeho prachu, ak sa použijú na trhacie alebo ohňostrojné práce.“...

Do pozornosti dávame práve uvedený zákon číslo , o strelných

zbraniach a strelive, platný v čase spáchania skutku. V § 2 zákona je vymedzenie niektorých

pojmov. Konkrétne v písmene b) je vymedzenie streliva, a to:

„Na účely tohto zákona sa rozumie

b) strelivom súhrnné označenie nábojov, nábojok a striel do zbraní,“...

(Na vysvetlenie uvádzame, že strelný prach akéhokoľvek druhu sa do režimu

nadobúdania na základe povolenia dostal až zákonom číslo , ktorým bol

novelizovaný zákon o strelných zbraniach a strelive, a to s účinnosťou od 28. 7. 2010.)

Opakovane došlo k nesprávnemu použitiu iných hmotnoprávnych ustanovení

a vytýkané pochybenia konania na súde prvého stupňa neboli napravené v konaní

o riadnom opravnom prostriedku...»

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 9. novembra 2011 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a tým, že odmietol jeho dovolanie proti rozsudku Vyššieho vojenského

súdu v Trenčíne (ďalej len „vyšší vojenský súd“) sp. zn. z 23. októbra 2008

bez toho, aby sa meritórne zaoberal jeho dovolaním. Najvyšší súd sa pritom odvolal

na ustanovenie v spojení s aj napriek tomu,

že tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. septembra 2011, zatiaľ čo opakované dovolanie

bolo sťažovateľom podané 4. augusta 2011. Sťažovateľ považuje rozhodnutie najvyššieho

súdu za arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

09. 11. 2011 bol porušené právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

09. 11. 2011 bol porušené právo sťažovateľa podľa .

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 09. 11. 2011 a vracia vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za

porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu)

v konaní pred všeobecným súdom (napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

).

Ťažiskovým dôvodom, pre ktorý považuje sťažovateľ namietané uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra 2011 za ústavne nekonformné, je to,

že podľa názoru sťažovateľa uznesenie najvyššieho súdu má arbitrárny charakter z dôvodu,

že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku vyššieho vojenského súdu

sp. zn. z 23. októbra 2008 bez toho, aby sa meritórne zaoberal jeho

dovolaním. Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa s poukazom na ustanovenie § 372

ods. 1 v spojení s aj napriek tomu, že tieto ustanovenia

nadobudli účinnosť 1. septembra 2011, zatiaľ čo opakované dovolanie bolo sťažovateľom

podané 4. augusta 2011.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.

z 9. novembra 2011 okrem iného uviedol:

«... Obvinený opätovne podal dovolanie svojim písomným podaním zo 4. augusta

2011.

Podľa v znení účinnom od 1. septembra 2011 ten, koho

dovolanie bolo zamietnuté, nemôže vlej istej veci podať ďalšie dovolanie; obvinený a osoby

uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnuté dovolanie

podané v prospech obvineného.

Toto nové ustanovenie nebolo prechodným ustanovením

príslušnej novelizácie, teda ( ) nijako dotknuté,

počnúc prvým septembrom 2011 sa teda použije aj v prebiehajúcich konaniach o dovolaní

v zmysle princípu aplikácie procesných predpisov „lex fori“.

Aj keď vyššie citovaná, novokoncipovaná formulácia textu zákona používa pojem

„zamietnuté“, bráni aj „odmietnutie“ dovolania z dôvodu podľa ,

aby dovolateľ mohol dovolanie v tej istej veci opätovne podať (resp. aby mohlo byť podané

dovolanie v prospech obvineného v zmysle § 372 ods. 2 časť vety za bodkočiarkou).

Pri riešení uvedenej otázky platí nasledovné:

Dôvod odmietnutia dovolania podľa obsahovo zodpovedá

dôvodu zamietnutia dovolania podľa Dovolanie sa podľa písm.

c/ odmietne, ak je už v štádiu predbežného preskúmania dovolania, vykonávanému

v zmysle zrejmé, že nie sú splnené, resp. preukázané dôvody dovolania podľa

Ustanovenie v znení účinnom od 1. septembra 2011 sa per

analogiam použije aj vtedy, ak predchádzajúce dovolanie v tej istej veci bolo odmietnuté

podľa V takom prípade do volací súd ďalšie dovolanie odmietne

podľa

Podľa ustanovenia totiž dovolací súd odmietne dovolanie, ak

nie sú splnené podmienky dovolania podľa alebo ani po

postupe podľa

Prekážka predchádzajúceho zamietnutia dovolania podľa

a rovnako odmietnutia dovolania podľa je prekážkou

neodstrániteľnou.

Preto v prejednávanej veci neostávalo iné, ako bez vecného preskúmania dovolania

obvineného Ing. D. H., toto dovolanie odmietnuť podľa , čo najvyšší

súd ako dovolací súd (v zmysle ) učinil výrokom tohto uznesenia, konajúc

takto na neverejnom zasadnutí, nariadenom podľa ..»

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. novembra 2011 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné

a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo

odmietol dovolanie sťažovateľa, pričom jeho závery možno považovať z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva

zaručeného , k tomuto malo dôjsť najmä nesprávnym hodnotením výbušniny

najvyšším súdom. Toto tvrdenie sťažovateľa nemá opodstatnenie v preskúmavanom

rozhodnutí. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu má povahu procesného rozhodnutia,

bez prejednania veci v jej merite.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho

sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu s konštatovaním, že by došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného .

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov

a právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak

by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa nie je

právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo

na úspech v konaní (, , , ,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku na porušenie , v tejto časti ústavný súd

konštatuje, že tento článok obsahuje princíp, ktorým sa riadi trestné konanie

() a má povahu ústavnej normy, z ktorej možno vyvodiť podmienky a rozsah

ochrany v trestnom konaní. Keďže samotný článok neobsahuje základné právo alebo

slobodu, nemohlo dôjsť ani k jeho porušeniu. Ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. mája 2012