Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 151/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Mojmíra Mamojku a zo sudcov Petra Straku (sudca

spravodajca) a Martina Vernarského v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpeného advokátskou kanceláriou

, v mene ktorej koná konateľ a advokát

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 25. apríla 2018 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2018 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) v spojení s a a jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len krajský súd)

sp. zn. z 25. apríla 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Vec bola podľa Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi

Oroszovi, toho času členovi štvrtého senátu ústavného súdu v zložení Ľudmila Gajdošíková

(predsedníčka senátu), sudca Miroslav Duriš a sudca Ladislav Orosz. Dvom z uvedených

sudcov (sudkyňa Ľudmila Gajdošíková a sudca Ladislav Orosz) uplynulo 16. februára 2019

funkčné obdobie.

V období od 17. februára 2019 spadala vec sťažovateľa podľa čl. II

bodov 7 a 8 Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a podľa čl. X bodu 2 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

do kategórie vecí, ktoré mali byť prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného

súdu. Po vymenovaní ostatných šiestich sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) bola vec

sťažovateľa podľa čl. X bodu 5 písm. b) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku

č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) pridelená sudcovi

spravodajcovi Petrovi Strakovi. Podľa čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce je na konanie vo veci

príslušný tretí senát ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka (predseda senátu)

a sudcovia Peter Straka (sudca spravodajca) a Martin Vernarský.

Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol pred všeobecnými

súdmi účastníkom trestného konania vedeného pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1 a 3 písm. c) , a to v procesnom postavení poškodeného.

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn.

zo 6. júla 2017 (ďalej len „odsudzujúce rozhodnutie okresného súdu“) uznal obžalovaného

vinným zo spáchania skutku v celom rozsahu, za čo mu uložil peňažný trest vo výške 300 €

a pre prípad úmyselného zmarenia výkonu peňažného trestu mu stanovil náhradný trest

odňatia slobody v trvaní 3 rokov. Poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody

na civilné konanie.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že odsudzujúce rozhodnutie okresného súdu je preňho

významné v tom smere, že prezumuje zodpovednosť obžalovaného za vznik škody

(zlomenina sánky, ktorá mala vzniknúť následkom fyzického útoku), ktorú by v civilnom

konaní nemusel dokazovať. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na § 193 Civilného

sporového poriadku, podľa ktorého súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov

o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.

Odsudzujúce rozhodnutie okresného súdu bolo na základe odvolania obžalovaného

napadnutým rozhodnutím krajského súdu zrušené, obžalovaný bol spod obžaloby

oslobodený (pretože krajský súd skutok nepovažoval za trestný) a sťažovateľ bol s nárokom

na náhradu škody odkázaný na civilné konanie.

Sťažovateľ na rôznych miestach ústavnej sťažnosti poukazuje na výňatky

z odôvodnenia odsudzujúceho rozhodnutia okresného súdu a napadnutého rozhodnutia

krajského súdu. Napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vytýka zlyhanie v ustálení

aj hodnotení skutkového stavu, pretože podľa jeho názoru krajský súd nesprávne posúdil

konanie obžalovaného ako konanie v nutnej obrane. Slovami sťažovateľa, krajský súd

oslobodil obžalovaného spod obžaloby „bez akýchkoľvek relevantných dôkazov, vecných

argumentov a bez vykonania nového dokazovania, rozsudok riadne neodôvodnil,

a to aj napriek tomu, že jeho skutkové a právne závery sú diametrálne odlišné od

skutkových a právnych záverov, ktoré ustálil okresný súd v svojom rozsudku...“.

Podľa názoru sťažovateľa «[z] vykonaného dokazovania v trestnom konaní na HP

je viac ako zrejmé, že obžalovaný bol vo vzťahu k sťažovateľovi ako poškodenému

„...negatívne aktívny“ počas celej oslavy pred, a aj v čase spáchania skutku,

a to aj vo verbálnych konfliktoch voči sťažovateľovi ako poškodenému, ktorý bol značne

opitý. Je zrejmé, čo odmietol krajský súd zákonne hodnotiť, že obžalovaný vykonal prípravu

na fyzickú potýčku so sťažovateľom ako poškodeným a šiel po verbálnych provokáciách

nielen na oslave, za ním z balkóna v smere ku kuchyni vyzliekajúc si pritom bundu (účelová

obrana, že ho škrtila nie je namieste), kedy nasledovalo jeho bezprostredné konanie,

kedy sťažovateľa ako poškodeného bezdôvodne fyzicky surovo napadol (uštedril mu silný

úder do tváre), a teda mu ublížil zdraví (zlomil mu sánku a spôsobil zranenia s dobou

liečenia nad 42 dní doby liečby a obmedzení v obvyklom spôsobe života sťažovateľa).

To, že sťažovateľ ako poškodený (značne pod vplyvom alkoholu, teda indisponovaný)

mal naznačiť úder päsťou vo vzťahu k obžalovaného, bezprostredne pred úderom zo strany

obžalovaného, nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako útok, ako to ustálil nezákonne,

svojvoľne, zmätočne a arbitrárne v napadnutom rozsudku krajský súd, pretože ak takéto

naznačenie sťažovateľom ako poškodeným aj bolo vykonané, bolo vyprovokované konaním

obžalovaného a nebolo útokom v zmysle inštitútu nutnej obrany.

Krajský súd v napadnutom rozsudku odmietol riadne skutkovo a právne hodnotiť,

že konanie obžalovaného opísané v skutkovej vete obžaloby bolo protiprávne, pretože bolo

celkom zjavne neprimerané konaniu značne podnapitého, a tým aj fyzicky oslabeného

sťažovateľa, ako poškodeného, ktorého obžalovaný sám svojim výrokmi

k tomu vyprovokoval, a preto sa nemohol uchádzať o beztrestnosť svojho konania,

pretože nebolo reakciou na neočakávaný útok zo strany sťažovateľa, ako poškodeného.

Krajský súd odmietol zákonne hodnotiť, a aj v tomto smere sú jeho závery

nezákonné, svojvoľné, arbitrárne a v rozpore s namietanými právami sťažovateľa, a síce že

škoda, ktorá bola sťažovateľovi ako poškodenému spôsobená obžalovaným, (ak už teda

ustálil, že obžalovaný mal konať v nutnej obrane a zlomiť sánku sťažovateľovi a spôsobiť

zranenia s dobou liečenia 42 dní), je v úplne zjavnom nepomere k škode, ktorú mal spôsobiť

sťažovateľ ako poškodený obžalovanému. Totiž obžalovanému žiadna škoda „... naznačením

nejakého úderu vo vzťahu k obžalovanému...“ nikdy ani nevznikla.

Je podstatné, že fyzický konflikt vyprovokoval práve obžalovaný a nie sťažovateľ

ako poškodený, čo opäť krajský súd v napadnutom rozsudku zákonne nehodnotil.

Z dôkazov vykonaných v trestnom konaní nebolo, a nie je ani možné jednoznačne

bez akýchkoľvek pochybností vysloviť rozhodnutie o oslobodení obžalovaného,

a ak už vyslovené bolo, malo byť riadne v intenciách všetkého vyššie uvedeného

odôvodnené.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že svoje rozhodnutie oslobodení

obžalovaného, založil na závere o existencii podmienok nutnej obrany na strane

obžalovaného počas spáchania žalovaného trestného činu „... nikto nie je povinný

ustupovať pred neoprávneným útokom na zdujem chránený .“. Nutná

obrana obžalovaného mala podľa napadnutého rozsudku krajského súdu spočívať v tom,

že „... Poškodený päsťou sa zahnal k hlave obžalovaného a naznačoval úder.

Obžalovaný ako obranca odvracal útok človeka, ktorého bol podľa práva povinný

sa zdržať.“.». V zmysle už uvedeného sťažovateľ má na vec opačný názor ako krajský súd.

Podstata námietky a v súvislosti s tkvie

v tom, že keďže sa sťažovateľ cítil byť jednak neprávom ku konfliktu vyprovokovaný

a napokon neprávom aj fyzicky napadnutý, v súlade s princípom právnej istoty očakáva

riadne odsúdenie a potrestanie obžalovaného. Pretože vec mala zostať zo strany prokuratúry

nepovšimnutá a sťažovateľ nemá na vec viac dosah, resp. len čo sa týka výroku o náhrade

škody, tvrdí zásah do označených základných práv touto ústavnou sťažnosťou.

Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa v spojení s a

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté

rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi

priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len ,,“), ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov úkonov,

ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté

do 28. februára 2019 (§ 246 ods. 1 a 2).

Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú ústavnú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa v spojení s a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu,

ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd nesprávne vyhodnotil konanie obžalovaného

ako konanie v nutnej obrane, na základe čoho obžalovaného spod obžaloby oslobodil

a sťažovateľa odkázal s nárokom na náhradu škody na civilné konanie. Sťažovateľovi

na konaní vedenom pred všeobecnými súdmi prekáža jednak to, že obžalovaný bol zbavený

viny, a tiež to, že podľa jeho názoru má tým sťažené postavenie v civilnom konaní

pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, ktorý si riadne uplatnil v trestnom konaní.

Formálne sťažovateľ tvrdí, keďže sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, z rôznych

dôvodov arbitrárnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, za ktorou sa skrýva materiálna

podstata – správnosť ustálenia skutku a posúdenia otázky nutnej obrany.

Skôr než ústavný súd pristúpi k odôvodneniu toho, že zmyslom jeho postavenia

v systéme súdnictva nie je plniť úlohy skutkového súdu, pokúsi sa na sťažovateľov problém

pozrieť optikou, ktorá by vec nevyhrotila do krajnosti, priniesla by však vysvetlenia,

ktoré sú schopné chápať a stotožniť sa s nimi všetky osoby zúčastnené na trestnom konaní.

Ústavný súd súhlasí s názorom sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia krajského súdu je do istej miery autoritatívne, nie je ale presvedčený

o jeho arbitrárnosti, napriek nešetrne zvolenej komunikácii jeho odôvodnenia poškodenému.

Trestné konanie bolo vedené pre skutok – šarvátku v priestoroch kuchynky,

resp. jej blízkom okolí (balkón, chodba) na študentskom internáte. Celý incident sa udial

po vzájomných slovných provokáciách a jeho výsledkom (ústavný súd na tomto mieste

nekonštatuje príčinnú súvislosť) bolo vzájomné fyzické napadnutie sa medzi obžalovaným

a poškodeným s naozaj nešťastným koncom pre poškodeného (zlomenina sánky).

Prípadné vyhovenie podanej ústavnej sťažnosti v praktických dôsledkoch znamená

zasiahnuť do právoplatného rozhodnutia krajského súdu v trestnom konaní,

ktoré podľa tvrdenia sťažovateľa prokuratúra viac záujem zvrátiť nemá. Dôvod ostáva

nepomenovaný. Sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného, čo sám aj v ústavnej

sťažnosti namieta, môže opravnými prostriedkami žiadať iba preskúmanie otázky výroku

o náhrade škody. De lege lata teda nemá v rukách opravný prostriedok, pokiaľ ide o výrok

o ustálení viny obžalovaného, s ktorým nie je spokojný v prvom rade.

Z pohľadu teoretického ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval,

že poškodení v trestnom konaní sa ochrany základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v nemôžu pred ústavným súdom domáhať tvrdením o nesprávnom

verdikte všeobecného súdu o uplatnenom nároku na náhradu škody v trestnom konaní,

odôvodňujúc to nesprávnym rozhodnutím o vine obžalovaného (uznesenie ústavného súdu

sp. zn. zo 4. októbra 2016, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. 49/2016).

Ostáva preskúmať, či okolnosti prípadu v zmysle materiálneho prístupu k ochrane

ústavnosti predsa len neodôvodňujú ingerenciu ústavného súdu do veci.

Ústavný súd je názoru, že pre vysvetlenie veci nie je potrebné ju doviesť až k otázke,

či zákonná úprava procesného postavenia poškodeného v trestnom konaní nie je príliš

„slabou“ garanciou základných práv poškodeného, ktorých porušenie namieta (otázka

súladu zákonnej úpravy s ). Ústavný súd vec nechápe len z individuálneho pohľadu

účastníkov šarvátky, ale pozornosť venuje aj intenzite spoločenskej nebezpečnosti skutku,

ku ktorému došlo, a jeho dopadov. Pri zohľadnení kontextu, že šlo o konflikt, v ktorom

sa neovládli obe strany a útočili na seba navzájom, nie je úvaha o nutnej obrane

obžalovaného apriórne vylúčená. Pre tento záver svedčí aj ustálenie skutkového stavu

v tom, že čo sa týka samotného fyzického útoku, mal v ňom vystupovať aktívne

aj poškodený do tej miery, že napr. mal naznačiť úder päsťou bezprostredne pred úderom zo

strany obžalovaného. Odôvodnenie krajského súdu ‒nepriaznivé pre poškodeného –

a, inými slovami, na prvý pohľad vyzerajúce ako „tak mu treba“, nie je podľa názoru

ústavného súdu k poškodenému príliš šetrným ani úplne vhodne vypovedajúcim o situácii

s ohľadom na jej následok. Ústavný súd rozumie, že posúdenie veci má profylaktický vplyv

na ďalší život účastníkov šarvátky a verejný život spoločnosti, medzi ktorými

je treba nachádzať rozumnú rovnováhu, pričom vzhľadom na okolnosti prípadu

(podrobnejšie popísané aj v odsudzujúcom rozhodnutí okresného súdu a napadnutom

rozhodnutí krajského súdu) skutok nebolo nevyhnutné kriminalizovať.

Ústavný súd vo formovaní kriteriálneho nastavenia svojho prieskumu rozhodnutí

všeobecných súdov (hlavne v konaní podľa ) dospel až do takej miery

konkrétnosti, že vyjadril názor, podľa ktorého aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , , ).

Teda, ako ústavný súd už uviedol, napadnuté rozhodnutie krajského súdu vníma

ako autoritatívne, nie však ako svojvoľné či arbitrárne natoľko, aby zasahoval

do „sporného“ odôvodnenia krajského súdu, čo sa týka použitia inštitútu nutnej obrany

smerom k dekriminalizácii skutku. Prejednávaný prípad je síce emočne podfarbený

použitím hrubého fyzického násilia, ktoré je v spoločnosti nežiaduce a na ktoré napokon

doplatil poškodený, je preto možné považovať ho za náročný na rozhodnutie,

resp. za hraničný. Napokon aj okresný súd a krajský súd sa v názoroch nezhodli.

Ani okresný súd však po odsudzujúcom výroku obžalovaného netrestal bezpodmienečným

odňatím slobody, ale symbolickým peňažným trestom (s náhradným trestom odňatia

slobody v prípade, že by bol peňažný trest úmyselne zmarený), čo naznačuje príklon

smerom k miernejšiemu posúdeniu. Následok prejednávanej šarvátky je podľa názoru

ústavného súdu v trestnom konaní možné chápať ako nešťastnú zhodu okolností, na základe

ktorej nie je treba skutok nevyhnutne kriminalizovať. Inak povedané, iba zo spôsobeného

následku v prejednávanom prípade automaticky implikačne nevyplýva trestnosť činu.

Na tomto mieste je úsudok zrejme ovplyvňovaný ešte stále čerstvými emóciami. Z pohľadu

vplyvu na verejný život spoločnosti šlo o mladícky konflikt vyplynuvší z oslavy

na študentskom internáte, ktorá sa vymkla spod kontroly všetkých jej účastníkov. Civilný

život účastníkov šarvátky sa do budúcna bude spravovať vyriešením otázky o náhrade

škody (v prípade, že poškodený o to prejaví záujem). Samotný prípadný nárok poškodeného

na náhradu škody v civilnom konaní nebol podľa názoru ústavného súdu napadnutým

rozhodnutím krajského súdu v trestnom konaní negatívne dotknutý a podmienky odkázania

poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilné konanie sú upravované Trestným

poriadkom ‒ zdôvodu jeho adhézneho charakteru, teda práve preto, že toto konanie

obsahuje súkromnoprávny nárok.

K súvisiacej námietke, podľa ktorej sťažovateľ očakáva v zmysle princípu právnej

istoty spravodlivosť (namietané porušenie a ) prostredníctvom

uznania obžalovaného vinným zo spáchania skutku, tak ako je popísaný v obžalobe, ústavný

súd dodáva, že podľa práve prezentovaného názoru prejednávaná vec obsahuje materiálne

dôvody na to, aby v rámci posúdenia trestnosti skutku, čo je primárny účel trestného

konania, bola chápaná spravodlivo.

Napokon, pokiaľ ide o dokončenie argumentácie týkajúcej sa medzí zasahovania

ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových

záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným

súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého

súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ). Z týchto hľadísk

potom ústavný súd posudzoval napadnuté rozhodnutie krajského súdu a postup,

ktorý rozhodnutiu predchádzal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Pretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie.

Rozhodovanie o týchto návrhoch sťažovateľa je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody ( ), ku ktorému v tomto prípade

nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2019

Mojmír Mamojka predseda senátu