Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 463/2011
PDF · 247.08 KB
No categories available
II. ÚS 463/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. U., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného
práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného v čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 So 94/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. U. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011
telefaxom (15. júla 2011 doplnená predložením originálu) doručená sťažnosť M. U., D.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ústavy, základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného
v čl. 39 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 94/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným Krajskému
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v rámci konania o opravnom prostriedku proti
rozhodnutiu Sociálnej poisťovne – ústredie, Ulica 29. augusta 8, Bratislava (ďalej len
„odporkyňa“), č. 4405267560 z 8. augusta 2007 v spojení s rozhodnutím č. 4405267560
z 10. apríla 2008 a rozhodnutiu č. 4405267560 zo 14. decembra 2009 domáhal ich zmeny.
Krajský súd o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 14 Sd 43/2008-97
z 20. mája 2010, ktorým napadnuté rozhodnutia odporkyne potvrdil. Na základe odvolania
sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 So 94/2010 z 28. apríla 2011 rozhodnutie
krajského súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Sé 94/2010 a jeho rozhodnutím z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy,
ako aj k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 20, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, čo odôvodnil takto:
„Sociálna poisťovňa... rozhodnutiami upravovala môj dôchodok v zmysle zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Zvyšovanie dôchodku realizovala na základe
opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré
ustanovovali percento zvyšovania dôchodkovej dávky – starobného dôchodku...
Súhlasím s právnym názorom, že dôchodok vypočítaný podľa právnych predpisov
k 31. 12. 2003 by bol u mňa nižší ako dôchodok vypočítaný podľa predpisov platných od
01. 01. 2004. Krajských súd prišiel k záveru, že postup Sociálnej poisťovne pri určení
priemerného osobného mzdového bodu podľa § 273 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení
pokladá za správny, nakoľko mi vznikol nárok na starobný dôchodok v období od
01. 01. 2005 do 30. 06. 2005.
Ja som vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu poukázal na
nespravodlivé určenie priemerného osobného mzdového bodu, ktorý mi bol určený
v hodnote podľa poslednej vety citovaného § 273 ods. 4. Poukázal som na to, že podľa § 63
odst. 3 citovaného zákona, keď priemerný osobný mzdový bod... v hodnote nižšej ako 1,25
sa hodnotí v plnej miere. Tiež som poukázal na to, že podľa rozhodnutie z 02. 05. 2005
v rozhodujúcom období ani nie 10 rokov predstavuje POMB 1,0508. Všetky následné
rozhodnutia sú v týmto totožné. Poukázal som však na to, že pre tento výpočet sa mi
nezapočítali rozhodujúce obdobia kalendárneho roku 1984 – 2004 tak, ako je to uvedené
z rozhodnutia z 08. 08. 2007 a 10. 04. 2008.
Najvyšší súd vec preskúmal a zistil, že priemerná hodnota POMB je u mňa vo výške
1,1537 a táto bola zistený v zmysle § 65 odst. 7 citovaného zákona z rozhodného obdobia
2004 – 1994, t. j. za obdobie 10 kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom navrhovateľ
splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok. Avšak v mojom prípade je potrebné
postupovať podľa § 273 odst. 4 tretia veta citovaného zákona a hodnotu POMB bolo
potrebné upraviť na hodnotu 1, nakoľko je to v tomto ustanovení takto vyslovene uvedené.
Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie... poukazuje na to, že § 273 odst. 4 tretia
veta zákona o sociálnom poistení upravuje v prechodnom období hodnotu POMB odlišne
od ustanovenia § 63 odst. 1 citovaného zákona, na ktoré poukazujem. Táto redukcia POMB
sa vťahuje na všetkých poistencov, ktorým vznikol nárok na dôchodkovú dávku v období od
01. 01. 2005 do 30. 06. 2005. Preto vraj môj názor o diskriminácii mojej osoby nemožno
akceptovať...
Krajský súd v Trenčíne ako i Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní použili
správny predpis a správne ustanovenia právneho predpisu, ktoré sa na môj prípad podľa
platnej právnej úpravy majú uplatňovať.
Napriek uvedenému s ich názorom nesúhlasím, lebo ustanovenie § 273 odst. 4, tretia
veta citovaného zákona je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (základnými právami
alebo slobodami v nej uvedenými) a diskriminuje ma. Mám za to, že uvedená úprava
diskriminuje všetkých poistencov, ktorým vznikol nárok na dôchodkovú dávku v období od
01. 01. 2005 do 30. 06. 2005. Nebol žiaden legitímny dôvod, prečo by práve u týchto
poistencov mala byť uvedená prechodná úprava. Zákon o sociálnom poistení č. 461/2003
Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2004, čiže keď aj riešil otázku prechodu na novú
právnu úpravu osobitnými ustanoveniami, tak obdobie keď poistencom vznikol nárok na
starobný dôchodok v roku 2004 neriešil týmto spôsobom. Následne tak isto neriešil týmto
spôsobom poistencov, ktorým vznikol nárok od 03. 07. 2005. Nevidím žiaden ústavný dôvod
k tomu, aby poistenci práve v období prvého pol roka 2005 boli týmto spôsobom
diskriminovaní, to znamená, že ak ich POMB je vyšší ako 1,0, tento sa znižuje na 1,0.
Takéto ustanovenie zákona je v rozpore s ústavou o rovnosti a zaobchádzaní s občanmi
Slovenskej republiky bez ohľadu na to, že nepostihuje nielen mňa, ale postihuje celú
skupinu poistencov. Nebol žiaden dôvod, prečo by práve táto skupina poistencov mala byť
nejakým osobným spôsobom vybratá a prečo by sa jej mala týkať takáto osobitná úprava...
... Takýto stav nepokladám za zlučiteľný s Ústavou Slovenskej republiky a to
konkrétne s ustanovením čl. 39 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého občania
majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe pri nespôsobilosti na prácu ako aj
pri strate živiteľa. Ja pokladám za primerané a spravodlivé také zabezpečenie, ktoré by
zohľadňovalo prínos poistenca do fondov sociálnej poisťovne a tejto spoločnosti
(zásluhovosť). ... ja som riadne celé obdobie pracoval, vykazoval som príjmy, dokonca
slušný príjem a tomuto nezodpovedá primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ktorého
som sa dočkal.
Uvedené je i v rozpore s čl. 12 odst. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa ktorej
sú si občania slobodní a rovní v dôstojnosti a v ich právach. Mám za to, že citované
ustanovenia zákona o sociálnom poistení sa dotýkajú jednak mojich práv (zníženie
dôchodku), ale i dôstojnosti. S výškou dôchodku nesúvisí len finančná stránka veci, ale aj
otázka prežitia a dôstojnosti. Akú ja mám dôstojnú starobu, keď porovnávam moju prácu s
prácou iných, ktorí toľko neodpracovali a s dôchodkom, ktorý ja mám iný, nižší. Nevidím v
tom žiaden regulárny dôvod. Jediný právny dôvod na zníženie môjho dôchodku a teda i
mojich práv a dôstojnosti a dokonca de facto zníženie svojho majetku, lebo pri výplate sa
stáva dôchodok mojím majetkom, spočíva práve v uvedenom diskriminačnom opatrení.
V zmysle ústavy čl. 12 odst. 2 Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu... na iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. V tomto ja vidím moje protiústavné
znevýhodňovanie, že práve a jedine poistenci, ktorým vznikol nárok na dôchodok v prvom
polroku 2005, na tých sa aplikovalo ustanovenie citovaného zákona. Určite je to
diskriminácia na základe veku, lebo z celej skupiny nie je možno vyňať jednu špecifickú
skupinu práve tohto pol roka, kde by sa citovaný predpis použil a ich nároky znížili.
Zákonodarca zasiahol do mojich legitímnych očakávaní, že na starobu budem mať
primeraný a spravodlivý dôchodok...
Ja mám za to, že Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR mali v zmysle § 109 odst.
1 písm. b) OSP sa obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o tom, či
spomenuté ustanovenie § 273 odst. 4 tretia veta Zákona 461/2003 Z. z. nie je v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky a po rozhodnutí ústavného súdu ďalej vo veci konať a v
zmysle nálezu ústavného súdu vo veci rozhodnúť.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 odst. 1 a odst.
2, právo na rovnosť podľa článku 12 ods. 1, právo na primerané hmotné zabezpečenie v
starobe podľa čl. 39 ods. 1, právo na majetok podľa čl.. 20 - všetko podľa Ústavy
Slovenskej republiky, konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. 7 So 94/2010 zo dňa 28. 04. 2011 porušené bolo
2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. So 94/2010 zo
dňa 28. 04. 2011 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znova
konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
a právneho zastúpenia na účet advokáta vo výške podľa vyčíslenia v lehote 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Predmetom konania pred ústavným súdom, ako ho vymedzil sťažovateľ, je teda
posúdenie, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 94/2010
a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy a základných práv
sťažovateľa zaručených v čl. 20, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie
v starobe...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
1.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So 94/2010 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011,
ústavný súd podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade
so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje
preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo
nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd
nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony
nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné
pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.
Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Najvyšší súd v odôvodnení napádaného rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Podľa § 273 ods. 4 zákona o sociálnom poistení ak priemerný osobný mzdový bod
poistenca zistený z rozhodujúceho obdobia uvedeného v § 63 ods. 7 až 12, ktorému vznikne
nárok na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok v období od 1. januára 2004 do
31. decembra 2004, je nižší ako 0,6 a v období od 1. januára 2005 do 30. júna 2005 je nižší
ako 1, priemerný osobný mzdový bod sa určí podľa § 63 ods. 1 až 6 z rozhodujúceho
obdobia, ktorým sú kalendárne roky pred rokom, v ktorom boli splnené podmienky nároku
na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok okrem kalendárnych rokov pred 1.
januárom 1984. Ak takto určený priemerný osobný mzdový bod je nižší ako priemerný
osobný mzdový bod zistený z rozhodujúceho obdobia uvedeného v § 63 ods. 7 až 12, suma
starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku sa určí z vyššieho priemerného osobného
mzdového bodu. Ak tatko určený priemerný osobný mzdový bod je vyšší ako 1, suma
starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok v období od
1. januára 2005 do 30. júna 2005 sa určí z priemerného osobného mzdového bodu
v hodnote 1...
Navrhovateľ dovŕšil dôchodkový vek potrebný na nárok na starobný dôchodok
26. februára 2005 podľa § 65 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení platnom
v čase vzniku nároku na starobný dôchodok, do 30. júna 2005. Hodnota priemerného
osobného mzdového bodu na určenie sumy dôchodkovej dávky vo výške 1,1537 bola zistená
v zmysle § 63 ods. 7 cit. zákona z rozhodného obdobia 2004 – 1994, teda z obdobia
10 kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom navrhovateľ splnil podmienky vzniku nároku
na starobný dôchodok. Za daného stavu bolo potrebné postupovať podľa § 273 ods. 4, tretia
veta cit. zákona a hodnotu priemerného osobného mzdového bodu bolo potrebné upraviť na
hodnotu 1.
Ustanovenie § 273 ods. 4, tretia veta zákona o sociálnom poistení upravuje
v prechodnom období hodnotu priemerného osobného mzdového bodu odlišne od
ustanovenia § 63 ods. 1 citovaného zákona, na ktoré navrhovateľ poukazuje. Táto redukcia
priemerného osobného mzdového bodu sa vzťahuje na všetkých poistencov, ktorým vznikol
nárok na dôchodkovú dávku v období od 1. januára 2005 do 30. júna 2005, preto názor
navrhovateľa o diskriminácii jeho osoby nemožno akceptovať.
Navrhovateľ ako povinne dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba
dlžné poistné na dôchodkové poistenie za obdobie od 1. mája 1992 do 8. februára 1995
zaplatil dodatočne 16. mája 2007.
Podľa § 78 ods. 1 prvá veta zákona o sociálnom poistení sa toto obdobie započíta na
nárok na invalidný dôchodok a na určenie sumy ako obdobie dôchodkového poistenia odo
dňa, v ktorom bola zaplatená celá suma dlžného poistného na dôchodkové poistenie.
Odporkyňa v súlade s § 78 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zhodnotila pre výšku
starobného dôchodku dodatočne zaplatené doby poistenia v rozhodnutí z 8. augusta 2007
číslo 440 526 7560 až s účinnosťou od 16. mája 2007. Pre výpočet starobného dôchodku
navrhovateľa boli zhodnotené doby poistenia, za ktoré dodatočne zaplatil poistné, ku dňu
vzniku nároku na túto dávku a jej výška bola určená aj so zvýšeniami, ktoré k znova
vypočítanej dávke patrili. Dávka mu však mohla byť priznaná v novej výške až odo dňa
doplatenia poistného tak, ako to zodpovedá § 78 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.
Námietka navrhovateľa, že mu nárok na novým spôsobom vypočítanú dávku a jej výplatu
patrí odo dňa vzniku nároku na dávku preto súd nemohol zohľadniť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako súd prvého stupňa nezistil
nezákonnosť preskúmaných rozhodnutí, a preto odvolaním napadnutý rozsudok Krajského
súdu v Trenčíne podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.“
V citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd jasne uviedol zákonné
dôvody, pre ktoré rozsudok krajského súdu z 20. mája 2010 potvrdil. Svoje právne závery
pritom oprel o relevantné zákonné ustanovenia, ktoré v rozhodnutí citoval, a ktoré vyložil
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, bez akéhokoľvek rozporu s ich samotným
znením.
Napokon túto skutočnosť aj sám sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu
potvrdil, keď uviedol, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd „v konaní použili správny
predpis a správne ustanovenia právneho predpisu, ktoré sa... podľa platnej právnej úpravy
majú uplatňovať“.
K tomu ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju judikatúru, podľa ktorej
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný
súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na
konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny
predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného
práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia najvyššieho súdu
nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho záverov. Najvyšší súd rozhodol plne
v intenciách príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) spôsobom, ktorý neodporuje
zmyslu ani účelu označených ustanovení.
V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa
nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný
súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu
do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho
nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný
súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,
v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu
iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
1.2 Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ sa z dôvodu
svojho presvedčenia, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím správneho orgánu,
obrátil na všeobecný súd, aby tento preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Všeobecné
súdy (tak krajský, ako aj najvyšší) sa jeho podaním (opravným prostriedkom) zaoberali
a rozhodnutie odporkyne preskúmali, pritom dospeli k záveru, že toto je zákonné a vecne
správne, čo viedlo k jeho potvrdeniu.
Uvedené teda jednoznačne svedčí o tom, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nemohol
byť ukrátený na svojom základnom práve zaručenom v čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože
všeobecné súdy sa neodmietli zaoberať jeho opravným prostriedkom a tento bol predmetom
riadneho opravného konania. Iný záver všeobecných súdov, ako očakával sťažovateľ,
rozhodne nie je sám osebe spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva
ústavným súdom. Preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
1.3 Keďže sťažovateľ v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ktorého porušenie ústavný súd nezistil,
namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy)
a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe (čl. 39 ods. 1 ústavy),
ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu
podľa čl. 127 ústavy (ako to sám uviedol) vyslovil svoje presvedčenie o nesúlade právnej
úpravy, podľa ktorej bola určená výška jeho starobného dôchodku, s ústavou. K tomu je
potrebné uviesť, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné
konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť
iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred
ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť
uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom
(vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie,
o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred
ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00, II. ÚS 336/09).
V rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemôže
posudzovať otázku súladu zákona s ústavou či medzinárodnou zmluvou podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) ústavy, lebo konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je osobitným konaním. Navyše,
subjekty oprávnené (aktívne legitimované) podať návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú uvedené v ustanovení čl. 130 ods. 1
ústavy, pričom sťažovateľ medzi tieto subjekty nepatrí.
Ústavný súd nemohol akceptovať ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd
alebo najvyšší súd mali konanie o jeho opravnom prostriedku prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. b) Občianskeho súdneho poriadku a obrátiť sa na ústavný súd s otázkou, či je, alebo
nie je ustanovenie § 273 ods. 4 tretej vety zákona o sociálnom poistení v rozpore s ústavou.
Všeobecný súd tak postupuje iba v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, k čomu
však v prípade sťažovateľa nedošlo. Najvyšší súd ustanovenie § 273 ods. 4 tretej vety
zákona o sociálnom poistení nepovažoval za diskriminačné, a teda za rozporné s ústavou
a svoj názor dostatočne presvedčivo odôvodnil. Nemal preto ani dôvod podávať návrh
ústavnému súdu v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. Za týchto okolností je teda sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne
neopodstatnená, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto
dôvodu odmietol.
K námietke sťažovateľa o porušení čl. 12 ods. 1 ústavy v súvislosti s rovnosťou ľudí
v dôstojnosti i v právach ústavný súd poznamenáva, že jeho stabilizovaná judikatúra
kvalifikuje ustanovenia čl. 12 ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako
ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti
všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení
v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia
dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej
alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, IV. ÚS 153/09).
Porušenia citovaného ustanovenia čl. 12 ods. 1 ústavy či už v samostatnom chápaní,
ale ani v spojení s namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46 ústavy sa
sťažovateľ nemôže úspešne domáhať jednak pre jeho všeobecný charakter, ale najmä
vzhľadom na skutočnosť, že toto v konaní pred všeobecným súdom (najvyšším súdom)
porušené nebolo.
Ústavný súd teda nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom,
resp. rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným článkom ústavy, preto považoval aj túto
časť jeho sťažnosti za zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napádaného rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa
sťažovateľ tohto nároku domáhal, už nerozhodoval. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti
sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval ani o náhrade trov jeho právneho zastúpenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011