Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 463/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. U., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., vo veci

namietaného porušenia , porušenia základného

práva vlastniť majetok zaručeného v , základného práva

na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného v Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 2

Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011

telefaxom (15. júla 2011 doplnená predložením originálu) doručená sťažnosť M. U., D.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe zaručeného

v a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a 2

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným Krajskému

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v rámci konania o opravnom prostriedku proti

rozhodnutiu Sociálnej poisťovne – ústredie, Ulica 29. augusta 8, Bratislava (ďalej len

„odporkyňa“), č. 4405267560 z 8. augusta 2007 v spojení s rozhodnutím č. 4405267560

z 10. apríla 2008 a rozhodnutiu č. 4405267560 zo 14. decembra 2009 domáhal ich zmeny.

Krajský súd o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -97

z 20. mája 2010, ktorým napadnuté rozhodnutia odporkyne potvrdil. Na základe odvolania

sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2011 rozhodnutie

krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozhodnutím z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu ,

ako aj k porušeniu jeho základných práv zaručených v čl. 20, čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

, čo odôvodnil takto:

„Sociálna poisťovňa... rozhodnutiami upravovala môj dôchodok v zmysle zákona

č. o sociálnom poistení. Zvyšovanie dôchodku realizovala na základe

opatrení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ktoré

ustanovovali percento zvyšovania dôchodkovej dávky – starobného dôchodku...

Súhlasím s právnym názorom, že dôchodok vypočítaný podľa právnych predpisov

k 31. 12. 2003 by bol u mňa nižší ako dôchodok vypočítaný podľa predpisov platných od

01. 01. 2004. Krajských súd prišiel k záveru, že postup Sociálnej poisťovne pri určení

priemerného osobného mzdového bodu podľa § 273 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení

pokladá za správny, nakoľko mi vznikol nárok na starobný dôchodok v období od

01. 01. 2005 do 30. 06. 2005.

Ja som vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu poukázal na

nespravodlivé určenie priemerného osobného mzdového bodu, ktorý mi bol určený

v hodnote podľa poslednej vety citovaného § 273 ods. 4. Poukázal som na to, že podľa § 63

odst. 3 citovaného zákona, keď priemerný osobný mzdový bod... v hodnote nižšej ako 1,25

sa hodnotí v plnej miere. Tiež som poukázal na to, že podľa rozhodnutie z 02. 05. 2005

v rozhodujúcom období ani nie 10 rokov predstavuje POMB 1,0508. Všetky následné

rozhodnutia sú v týmto totožné. Poukázal som však na to, že pre tento výpočet sa mi

nezapočítali rozhodujúce obdobia kalendárneho roku 1984 – 2004 tak, ako je to uvedené

z rozhodnutia z 08. 08. 2007 a 10. 04. 2008.

Najvyšší súd vec preskúmal a zistil, že priemerná hodnota POMB je u mňa vo výške

1,1537 a táto bola zistený v zmysle § 65 odst. 7 citovaného zákona z rozhodného obdobia

2004 – 1994, t. j. za obdobie 10 kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom navrhovateľ

splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok. Avšak v mojom prípade je potrebné

postupovať podľa § 273 odst. 4 tretia veta citovaného zákona a hodnotu POMB bolo

potrebné upraviť na hodnotu 1, nakoľko je to v tomto ustanovení takto vyslovene uvedené.

Podľa názoru najvyššieho súdu rozhodnutie... poukazuje na to, že § 273 odst. 4 tretia

veta zákona o sociálnom poistení upravuje v prechodnom období hodnotu POMB odlišne

od ustanovenia § 63 odst. 1 citovaného zákona, na ktoré poukazujem. Táto redukcia POMB

sa vťahuje na všetkých poistencov, ktorým vznikol nárok na dôchodkovú dávku v období od

01. 01. 2005 do 30. 06. 2005. Preto vraj môj názor o diskriminácii mojej osoby nemožno

akceptovať...

Krajský súd v Trenčíne ako i Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní použili

správny predpis a správne ustanovenia právneho predpisu, ktoré sa na môj prípad podľa

platnej právnej úpravy majú uplatňovať.

Napriek uvedenému s ich názorom nesúhlasím, lebo ustanovenie § 273 odst. 4, tretia

veta citovaného zákona je v rozpore s (základnými právami

alebo slobodami v nej uvedenými) a diskriminuje ma. Mám za to, že uvedená úprava

diskriminuje všetkých poistencov, ktorým vznikol nárok na dôchodkovú dávku v období od

01. 01. 2005 do 30. 06. 2005. Nebol žiaden legitímny dôvod, prečo by práve u týchto

poistencov mala byť uvedená prechodná úprava.

Z. z. nadobudol účinnosť dňa 01. 01. 2004, čiže keď aj riešil otázku prechodu na novú

právnu úpravu osobitnými ustanoveniami, tak obdobie keď poistencom vznikol nárok na

starobný dôchodok v roku 2004 neriešil týmto spôsobom. Následne tak isto neriešil týmto

spôsobom poistencov, ktorým vznikol nárok od 03. 07. 2005. Nevidím žiaden ústavný dôvod

k tomu, aby poistenci práve v období prvého pol roka 2005 boli týmto spôsobom

diskriminovaní, to znamená, že ak ich POMB je vyšší ako 1,0, tento sa znižuje na 1,0.

Takéto ustanovenie zákona je v rozpore s o rovnosti a zaobchádzaní s občanmi

Slovenskej republiky bez ohľadu na to, že nepostihuje nielen mňa, ale postihuje celú

skupinu poistencov. Nebol žiaden dôvod, prečo by práve táto skupina poistencov mala byť

nejakým osobným spôsobom vybratá a prečo by sa jej mala týkať takáto osobitná úprava...

... Takýto stav nepokladám za zlučiteľný s a to

konkrétne s ustanovením podľa ktorého občania

majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe pri nespôsobilosti na prácu ako aj

pri strate živiteľa. Ja pokladám za primerané a spravodlivé také zabezpečenie, ktoré by

zohľadňovalo prínos poistenca do fondov sociálnej poisťovne a tejto spoločnosti

(zásluhovosť). ... ja som riadne celé obdobie pracoval, vykazoval som príjmy, dokonca

slušný príjem a tomuto nezodpovedá primerané hmotné zabezpečenie v starobe, ktorého

som sa dočkal.

Uvedené je i v rozpore s a 2 podľa ktorej

sú si občania slobodní a rovní v dôstojnosti a v ich právach. Mám za to, že citované

ustanovenia zákona o sociálnom poistení sa dotýkajú jednak mojich práv (zníženie

dôchodku), ale i dôstojnosti. S výškou dôchodku nesúvisí len finančná stránka veci, ale aj

otázka prežitia a dôstojnosti. Akú ja mám dôstojnú starobu, keď porovnávam moju prácu s

prácou iných, ktorí toľko neodpracovali a s dôchodkom, ktorý ja mám iný, nižší. Nevidím v

tom žiaden regulárny dôvod. Jediný právny dôvod na zníženie môjho dôchodku a teda i

mojich práv a dôstojnosti a dokonca de facto zníženie svojho majetku, lebo pri výplate sa

stáva dôchodok mojím majetkom, spočíva práve v uvedenom diskriminačnom opatrení.

V zmysle Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu... na iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. V tomto ja vidím moje protiústavné

znevýhodňovanie, že práve a jedine poistenci, ktorým vznikol nárok na dôchodok v prvom

polroku 2005, na tých sa aplikovalo ustanovenie citovaného zákona. Určite je to

diskriminácia na základe veku, lebo z celej skupiny nie je možno vyňať jednu špecifickú

skupinu práve tohto pol roka, kde by sa citovaný predpis použil a ich nároky znížili.

Zákonodarca zasiahol do mojich legitímnych očakávaní, že na starobu budem mať

primeraný a spravodlivý dôchodok...

Ja mám za to, že Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR mali v zmysle § 109 odst.

1 písm. b) sa obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky, aby rozhodol o tom, či

spomenuté ustanovenie tretia veta Zákona nie je v rozpore s

a po rozhodnutí ústavného súdu ďalej vo veci konať a v

zmysle nálezu ústavného súdu vo veci rozhodnúť.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 odst. 1 a odst.

2, právo na rovnosť podľa článku 12 ods. 1, právo na primerané hmotné zabezpečenie v

starobe podľa , právo na majetok podľa čl.. 20 - všetko podľa

Slovenskej republiky, konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.

zn. zo dňa 28. 04. 2011 porušené bolo

2. Zrušuje sa rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo

dňa 28. 04. 2011 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znova

konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

a právneho zastúpenia na účet advokáta vo výške podľa vyčíslenia v lehote 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , a ).

Predmetom konania pred ústavným súdom, ako ho vymedzil sťažovateľ, je teda

posúdenie, či postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011 došlo k porušeniu a základných práv

sťažovateľa zaručených v , a a 2 .

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie

v starobe...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

1.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu zaručeného v , ku ktorému malo dôjsť postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011,

ústavný súd podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade

so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa mu umožňuje

preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo

nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd

nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony

nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné

pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd v odôvodnení napádaného rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Podľa § 273 ods. 4 zákona o sociálnom poistení ak priemerný osobný mzdový bod

poistenca zistený z rozhodujúceho obdobia uvedeného v § 63 ods. 7 až 12, ktorému vznikne

nárok na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok v období od 1. januára 2004 do

31. decembra 2004, je nižší ako 0,6 a v období od 1. januára 2005 do 30. júna 2005 je nižší

ako 1, priemerný osobný mzdový bod sa určí podľa § 63 ods. 1 až 6 z rozhodujúceho

obdobia, ktorým sú kalendárne roky pred rokom, v ktorom boli splnené podmienky nároku

na starobný dôchodok alebo invalidný dôchodok okrem kalendárnych rokov pred 1.

januárom 1984. Ak takto určený priemerný osobný mzdový bod je nižší ako priemerný

osobný mzdový bod zistený z rozhodujúceho obdobia uvedeného v § 63 ods. 7 až 12, suma

starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku sa určí z vyššieho priemerného osobného

mzdového bodu. Ak tatko určený priemerný osobný mzdový bod je vyšší ako 1, suma

starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok v období od

1. januára 2005 do 30. júna 2005 sa určí z priemerného osobného mzdového bodu

v hodnote 1...

Navrhovateľ dovŕšil dôchodkový vek potrebný na nárok na starobný dôchodok

26. februára 2005 podľa § 65 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom poistení v znení platnom

v čase vzniku nároku na starobný dôchodok, do 30. júna 2005. Hodnota priemerného

osobného mzdového bodu na určenie sumy dôchodkovej dávky vo výške 1,1537 bola zistená

v zmysle § 63 ods. 7 cit. zákona z rozhodného obdobia 2004 – 1994, teda z obdobia

10 kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom navrhovateľ splnil podmienky vzniku nároku

na starobný dôchodok. Za daného stavu bolo potrebné postupovať podľa § 273 ods. 4, tretia

veta cit. zákona a hodnotu priemerného osobného mzdového bodu bolo potrebné upraviť na

hodnotu 1.

Ustanovenie § 273 ods. 4, tretia veta zákona o sociálnom poistení upravuje

v prechodnom období hodnotu priemerného osobného mzdového bodu odlišne od

ustanovenia § 63 ods. 1 citovaného zákona, na ktoré navrhovateľ poukazuje. Táto redukcia

priemerného osobného mzdového bodu sa vzťahuje na všetkých poistencov, ktorým vznikol

nárok na dôchodkovú dávku v období od 1. januára 2005 do 30. júna 2005, preto názor

navrhovateľa o diskriminácii jeho osoby nemožno akceptovať.

Navrhovateľ ako povinne dôchodkovo poistená samostatne zárobkovo činná osoba

dlžné poistné na dôchodkové poistenie za obdobie od 1. mája 1992 do 8. februára 1995

zaplatil dodatočne 16. mája 2007.

Podľa § 78 ods. 1 prvá veta zákona o sociálnom poistení sa toto obdobie započíta na

nárok na invalidný dôchodok a na určenie sumy ako obdobie dôchodkového poistenia odo

dňa, v ktorom bola zaplatená celá suma dlžného poistného na dôchodkové poistenie.

Odporkyňa v súlade s § 78 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zhodnotila pre výšku

starobného dôchodku dodatočne zaplatené doby poistenia v rozhodnutí z 8. augusta 2007

číslo 440 526 7560 až s účinnosťou od 16. mája 2007. Pre výpočet starobného dôchodku

navrhovateľa boli zhodnotené doby poistenia, za ktoré dodatočne zaplatil poistné, ku dňu

vzniku nároku na túto dávku a jej výška bola určená aj so zvýšeniami, ktoré k znova

vypočítanej dávke patrili. Dávka mu však mohla byť priznaná v novej výške až odo dňa

doplatenia poistného tak, ako to zodpovedá § 78 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

Námietka navrhovateľa, že mu nárok na novým spôsobom vypočítanú dávku a jej výplatu

patrí odo dňa vzniku nároku na dávku preto súd nemohol zohľadniť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako súd prvého stupňa nezistil

nezákonnosť preskúmaných rozhodnutí, a preto odvolaním napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne podľa ako vecne správny potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia najvyšší súd jasne uviedol zákonné

dôvody, pre ktoré rozsudok krajského súdu z 20. mája 2010 potvrdil. Svoje právne závery

pritom oprel o relevantné zákonné ustanovenia, ktoré v rozhodnutí citoval, a ktoré vyložil

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, bez akéhokoľvek rozporu s ich samotným

znením.

Napokon túto skutočnosť aj sám sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu

potvrdil, keď uviedol, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd „v konaní použili správny

predpis a správne ustanovenia právneho predpisu, ktoré sa... podľa platnej právnej úpravy

majú uplatňovať“.

K tomu ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju judikatúru, podľa ktorej

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v všeobecný

súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na

konkrétne konanie (napr. ). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny

predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že z rozhodnutia najvyššieho súdu

nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho záverov. Najvyšší súd rozhodol plne

v intenciách príslušných ustanovení o sociálnom poistení v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) spôsobom, ktorý neodporuje

zmyslu ani účelu označených ustanovení.

V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa

nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. V konečnom dôsledku ústavný

súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu

do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho

nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný

súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,

v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu

iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny

výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.2 Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ sa z dôvodu

svojho presvedčenia, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím správneho orgánu,

obrátil na všeobecný súd, aby tento preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Všeobecné

súdy (tak krajský, ako aj najvyšší) sa jeho podaním (opravným prostriedkom) zaoberali

a rozhodnutie odporkyne preskúmali, pritom dospeli k záveru, že toto je zákonné a vecne

správne, čo viedlo k jeho potvrdeniu.

Uvedené teda jednoznačne svedčí o tom, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nemohol

byť ukrátený na svojom základnom práve zaručenom v , pretože

všeobecné súdy sa neodmietli zaoberať jeho opravným prostriedkom a tento bol predmetom

riadneho opravného konania. Iný záver všeobecných súdov, ako očakával sťažovateľ,

rozhodne nie je sám osebe spôsobilým dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva

ústavným súdom. Preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

1.3 Keďže sťažovateľ v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu ( ), ktorého porušenie ústavný súd nezistil,

namietal aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok ( )

a základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe ( ),

ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25

ods. 2 ).

2. Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu

podľa (ako to sám uviedol) vyslovil svoje presvedčenie o nesúlade právnej

úpravy, podľa ktorej bola určená výška jeho starobného dôchodku, s . K tomu je

potrebné uviesť, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné

konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť

iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred

ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom

(vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie,

o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred

ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. , ).

V rámci konania o sťažnosti podľa ústavný súd nemôže

posudzovať otázku súladu zákona s či medzinárodnou zmluvou podľa

písm. a) , lebo konanie podľa je osobitným konaním. Navyše,

subjekty oprávnené (aktívne legitimované) podať návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov podľa sú uvedené v ustanovení

, pričom sťažovateľ medzi tieto subjekty nepatrí.

Ústavný súd nemohol akceptovať ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd

alebo najvyšší súd mali konanie o jeho opravnom prostriedku prerušiť podľa § 109 ods. 1

písm. b) a obrátiť sa na ústavný súd s otázkou, či je, alebo

nie je ustanovenie tretej vety zákona o sociálnom poistení v rozpore s .

Všeobecný súd tak postupuje iba v prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , k čomu

však v prípade sťažovateľa nedošlo. Najvyšší súd ustanovenie § 273 ods. 4 tretej vety

zákona o sociálnom poistení nepovažoval za diskriminačné, a teda za rozporné s

a svoj názor dostatočne presvedčivo odôvodnil. Nemal preto ani dôvod podávať návrh

ústavnému súdu v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku. Za týchto okolností je teda sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne

neopodstatnená, a preto ju ústavný súd podľa z tohto

dôvodu odmietol.

K námietke sťažovateľa o porušení v súvislosti s rovnosťou ľudí

v dôstojnosti i v právach ústavný súd poznamenáva, že jeho stabilizovaná judikatúra

kvalifikuje ustanovenia čl. 12 ako všeobecné ustanovenia, ktoré treba vykladať a chápať ako

ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti

všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení

v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia

dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na základné právo alebo slobodu fyzickej

alebo právnickej osoby (napr. , , , ).

Porušenia citovaného ustanovenia či už v samostatnom chápaní,

ale ani v spojení s namietaným porušením základných práv zaručených v sa

sťažovateľ nemôže úspešne domáhať jednak pre jeho všeobecný charakter, ale najmä

vzhľadom na skutočnosť, že toto v konaní pred všeobecným súdom (najvyšším súdom)

porušené nebolo.

Ústavný súd teda nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom,

resp. rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným článkom , preto považoval aj túto

časť jeho sťažnosti za zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25

ods. 2 .

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napádaného rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa

sťažovateľ tohto nároku domáhal, už nerozhodoval. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti

sťažovateľa ústavný súd nerozhodoval ani o náhrade trov jeho právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011