Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 2/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2018

predbežne prerokoval spojené sťažnosti

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Lukáčom, advokátska kancelária,

Námestie sv. Egídia 11/6, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť

majetok zaručeného , základného práva na súdnu

ochranu zaručeného a Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie

majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline z 13. apríla 2016

o nepripustení do konania vo veci sp. zn. a rozsudkom Krajského súdu

v Žiline č. k. -503 z 13. apríla 2016 vo výroku o zamietnutí odvolania a takto

rozhodol:

Sťažnosti o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. júna 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „poškodený“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

z 13. apríla 2016 o nepripustení sťažovateľa do konania vo veci sp. zn.

(ďalej len „sťažnosť I“).

2. Následne 24. októbra 2016 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa,

ktorou sa domáha vyslovenia porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného a listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -503

z 13. apríla 2016 vo výroku o zamietnutí odvolania sťažovateľa podaného

proti výroku rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -481 zo 14. decembra 2015, ktorým bol sťažovateľ s nárokom na náhradu

škody odkázaný na občianske súdne konanie (ďalej len „sťažnosť II“).

3. Z obsahu oboch sťažností vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v procesnej pozícii

poškodeného v trestnom konaní vedenom proti ,

(ďalej len „páchateľ“), ktorý bol rozsudkom okresného súdu č. k. -481

zo 14. decembra 2015 uznaným za vinného zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213

ods. 1 a 2 písm. a) v znení neskorších predpisov,

a to na tom skutkovom základe, že po tom, ako 1. apríla 2009 v zastúpení firmy

(ďalej len „

“), uzatvoril so sťažovateľom rámcovú kúpnu zmluvu, predmetom

ktorej bol odplatný prevod vlastníckeho práva k drevnej guľatine a vláknine, odobral

predmet zmluvy od sťažovateľa, pričom však vystavené faktúry neuhradil v lehote

splatnosti a odobratý tovar ako konateľ a jediný spoločník spoločnosti

, predal rakúskej spoločnosti napriek vedomosti,

že podľa čl. IV rámcovej kúpnej zmluvy vlastnícke právo na tovar prechádza na kupujúceho

až po úplnom zaplatení kúpnej ceny sťažovateľovi. Podľa názoru okresného súdu týmto

úmyselným konaním spôsobil sťažovateľovi škodu v sume 10 984,52 €. Okresný súd

súčasne (okrem iných) pojal do výrokovej časti svojho rozsudku aj výrok, ktorým

sťažovateľa s jeho uplatneným nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne

konanie. Tento výrok odôvodnil poukazom na právoplatný (7. septembra 2011) rozsudok

Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -121 z 27. mája 2011, ktorým bola

firme uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľovi

sumu 11 218,75 € s príslušenstvom, a to práve na podklade neuhradených faktúr za dodávku

dreva sťažovateľom. Z toho okresný súd vyvodil, že už „poškodenému ako navrhovateľovi

bolo v občianskoprávnom súdnom konaní priznané peňažné plnenie z predmetných faktúr

za dodávku dreva, pričom na strane odporcu vystupoval subjekt

“.

4. Prvostupňový rozsudok napadli odvolaniami páchateľ (proti všetkým výrokom)

i sťažovateľ (proti výroku o náhrade škody). Sťažovateľ dôvodil, že síce v súvisiacom

civilnom spore s firmou bol úspešný, jeho

judikovaná pohľadávka je ale nevymožiteľná, keďže firma

nemá žiaden majetok. Preto „nevymožiteľnosť pohľadávky... od dlžníka

vznikla v priamej príčinnej súvislosti s konaním

obžalovaného, ktorý takýmto spôsobom spáchal trestný čin sprenevery, a zakladá jeho

priamu zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla“.

5. Krajský súd prejednal podané odvolania na verejnom zasadnutí 13. apríla 2016.

V priebehu zasadnutia uznesením rozhodol, že „podľa § 256 ods. 3, 4 per analogiam

z dôvodov súd poškodenú stranu

, so sídlom nepripúšťa do konania

v predmetnej veci a ďalej nemôže uplatňovať nárok na náhradu škody, lebo o nároku

už bolo rozhodnuté“. Následne krajský súd rozsudkom č. k. -503 zrušil

prvostupňový rozsudok vo výroku o náhrade škody a odvolanie sťažovateľa zamietol.

K odvolaniu sťažovateľ poukázal na

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa ktorého návrh

na náhradu škody spôsobenej trestným činom nemožno podať, ak bolo o nároku

už rozhodnuté v občianskom súdnom konaní alebo inom príslušnom konaní. Vzhľadom

na to, „ako náhle poškodený uplatní svoj nárok na náhrad škody v trestnom konaní, je to

prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní.

Použitím argumentu a contrario možno potom dospieť k záveru, že ak si poškodený uplatní

nárok na náhradu škody v občianskom konaní, je to prekážkou, aby si paralelne uplatnil

náhradu škody aj v trestnom konaní. Ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu Žiar

nad Hronom, sp. zn. z 27. 5. 2011 o nároku poškodeného bolo

rozhodnuté v občianskom súdnom konaní, pričom z predmetného rozsudku vyplýva

že predmetom tohto konania bola rámcová zmluva č. 2/2009 a nezaplatené faktúry

č. 10100483, 10100550, 10100570, 10100611, 10100644, z čoho je zrejmé, že ide o nárok

totožný s nárokom, ktorý si poškodený uplatnil aj v trestnom konaní... O náhrade škody

potom okresný súd rozhodol napriek tomu, že o tomto nároku už bolo rozhodnuté

v občianskom súdnom konaní.“.

6. Nadväzne krajský súd uviedol, že účelom rozhodovania o nároku na náhradu

škody v trestnom konaní je, „aby sa o nároku na náhradu škody urýchlene rozhodlo. Ak sa

tak už stalo, hoci aj neprávoplatným rozhodnutím, tento účel sa splnil, a preto poškodený

nemôže urobiť návrh, aby sa o jeho nároku na náhradu škody znovu rozhodlo v trestnom

konaní. Je nesporné, že vyššie citovaným rozhodnutím súdu bolo poškodenému

priznané právo na náhradu škody, ktorá jej vznikla v dôsledku nezaplatených faktúr, pričom

je irelevantné, či k uspokojeniu poškodeného skutočne došlo, či už dobrovoľným plnením

alebo na základe výkonu súdneho rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného potom krajský súd

na verejnom zasadnutí postupom podľa , per analogiam

z dôvodov poškodenú stranu nepripustil do konania

v predmetnej veci a následne rozhodol o zrušení výroku o škode napadnutého rozsudku

okresného súdu. To však nebráni vo výkone procesných práv poškodeného podľa § 46 ods.

1 “.

7. V sťažnosti I sťažovateľ namieta, že uznesením na verejnom zasadnutí

13. apríla 2016 krajský súd „bez možnosti akéhokoľvek riadneho opravného prostriedku

vylúčil poškodeného z konania s odôvodnením, že ide o osobu, ktorej právo poškodeného

v uvedenom konaní zrejme nepatrí“. Právny názor krajského súdu odkazujúci na skutočnosť

rozhodnutia o sťažovateľovom nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní

považuje sťažovateľ za „formalistický prístup k veci... nárokom na náhradu škody

v trestnom konaní bola totiž suma, ktorú v dôsledku sprenevery obžalovaného prevedením

kúpnej ceny na účet svojej vlastnej firmy nemohol poškodený voči spoločnosti

vymôcť. Jej výšku však poškodený v tomto konaní nemal ako

inak preukázať, než predložením rovnakých dôkazov – faktúr, ako v konaní proti uvedenej

spoločnosti v občianskom súdnom konaní a zároveň predložením konečného rozvrhu

všeobecnej podstaty uvedenej spoločnosti z konkurzného konania. Sťažovateľ

preto poukazuje na nesprávne zistený skutkový stav Krajským súdom..., ktorý z uvedených

dôkazov vyvodil nesprávny právny záver, čím porušil právo sťažovateľa na spravodlivý

proces – SR, a Dohovoru...“.

8. Podľa sťažovateľa „akceptáciou formalistického výkladu, kedy sa totožnosť

uplatneného nároku považuje za zachovanú by nastal z hľadiska materiálnej spravodlivosti

stav, kedy Krajský súd... postupoval v rozpore s princípmi a zásadami trestného konania,

pretože napriek preukázateľnej vedomosti o škode ktorá poškodenému vznikla

a z uvedeného občianskeho súdneho konania na ktoré odkazuje nikdy nebude uspokojená

nezaviazal osobu za tento stav zodpovednú túto škodu uhradiť“.

9. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti I vo veci samej nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Žilina

zo dňa 13. 4. 2016 sp. zn. , ktorým ho súd nepripustil do konania v predmetnej

veci porušené boli;

2. Základné právo Sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť

majetok podľa SR uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 13. 4. 2016

sp. zn. , ktorým ho súd nepripustil do konania v predmetnej veci porušené boli;

3. Uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 13. 4. 2016 sp. zn. ,

ktorým sťažovateľa súd nepripustil do konania v predmetnej veci zrušuje a vec mu vracia

na ďalšie konanie;

4. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 7 115,26 Eur.

5. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16,- eur

(pozostávajúce z tarifnej odmeny za dva úkony právnej pomoci a to: prevzatie a príprava

vypracovania ústavnej sťažnosti, pričom za jeden úkon právnej pomoci činí 143 eur (§11

ods. 3 vyhl. ) + 2 x 8,58 eur za náhradu hotových výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa vyhl. platné

od 1. 1. 2016, na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Juraja Lukáča, advokáta,

bankové spojenie , pobočka Poprad, číslo účtu...“

10. V sťažnosti II sťažovateľ zdôrazňuje, že mu „ako poškodenému vznikla trestným

činom škoda, pretože mu faktúry za dodané drevo neboli v dôsledku trestného činu

spáchaného odsúdeným uhradené a zároveň sa ich v dôsledku jeho konania nepodarilo

vymôcť“. Obdobne ako v sťažnosti I i v sťažnosti II sťažovateľ hodnotí ako formalistický

postoj krajského súdu determinovaný skutočnosťou úspechu sťažovateľa v súvisiacom

občianskom súdnom konaní.

11. Sťažovateľ poukazuje na obsah výpovedí páchateľa pri výsluchoch v prípravnom

konaní, v rámci ktorých potvrdil, že firma dlhovala

sťažovateľovi sumu 11 218,75 €, na obsah výpovede predsedu sťažovateľa, ktorý uviedol,

že napriek úspechu v občianskom súdnom konaní je judikovaná pohľadávka

nevymožiteľná, ako aj na preukázanú skutočnosť, že cenu za dodávky dreva rakúsky

odberateľ uhrádzal na účet spoločnosti, v ktorej bol páchateľ jediným konateľom

a spoločníkom. Preto „vzhľadom na absolútne nesprávne právne posúdenie zisteného

skutkového stavu“ je napadnuté rozhodnutie krajského súdu „ústavne nekonformné, a preto

v celosti nezákonné a v konečnom dôsledku i... protiústavné...“.

12. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti II vo veci samej nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a základné právo na súdnu (a inú právnu) ochranu podľa Listiny

základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu

Žilina zo dňa 13. 4. 2016 sp. zn. , ktorým zamietol odvolanie Sťažovateľa

v predmetnej veci porušené boli;

2. Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 13. 4. 2016 sp. zn. , ktorým...

súd zamietol odvolanie Sťažovateľa v predmetnej veci zrušuje a vec mu vracia na ďalšie

konanie;

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3667.15 €.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,16,- eur

(pozostávajúce z tarifnej odmeny za dva úkony právnej pomoci a to: prevzatie a príprava

a vypracovanie ústavnej sťažnosti, pričom za jeden úkon právnej pomoci činí 143 eur (§11

ods. 3 vyhl. ) + 2 x 8,58 eur za náhradu hotových výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa vyhl. platné

od 1. 1. 2016, na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Juraja Lukáča, advokáta,

bankové spojenie , pobočka Poprad, číslo účtu...“

13. Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 24. januára 2017 sťažnosť

I a sťažnosť II spojil na spoločné konanie.

II.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

16. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. K obom zásahom do označených práv sťažovateľa malo dôjsť 13. apríla 2016,

keď na verejnom zasadnutí krajský súd uznesením nepripustil sťažovateľa do predmetného

trestného konania a súčasne rozsudkom jeho odvolanie zamietol. Sťažnosti však boli

ústavnému súdu doručené v rôznych termínoch (13. júna 2016 a 24. októbra 2016),

čo na prvý pohľad môže vyvolávať pochybnosti o včasnosti podania sťažnosti II.

18. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

19. Sťažnosť II smeruje proti zamietavému výroku rozsudku krajského súdu,

ktorý síce bol vyhlásený na verejnom zasadnutí 13. apríla 2016, na ktorom bol sťažovateľ

(prostredníctvom splnomocneného zástupcu) prítomný, a teda sa o existencii tohto

rozhodnutia mohol dozvedieť už 13. apríla 2016, podľa zistení ústavného súdu mu však

písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu bolo doručené 22. augusta 2016. Preto je

na posúdenie včasnosti sťažnosti II potrebné vychádzať z aplikácie prvej vety § 53 ods. 3

a lehotu na podanie sťažnosti II počítať až od právoplatnosti

napadnutého výroku odvolacieho rozsudku krajského súdu, teda od 22. augusta 2016.

Z odtlačku poštovej pečiatky na obálke, v ktorej bola ústavnému súdu 24. októbra 2016

doručená sťažnosť II, nie je možné zistiť, v ktorý deň bola zásielka s týmto obsahom

odovzdaná na poštovú prepravu. S ohľadom na uvedené časové súvislosti je preto ústavný

súd toho názoru, že lehotu je potrebné považovať za zachovanú.

20. Obe sťažnosti sú podané včas.

21. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie

(napr. , , , ). Teda úloha ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

22. Podľa názoru ústavného súdu skutková a právna súvislosť spojených sťažností

umožňuje spoločné skúmanie ich opodstatnenosti. Právny základ, z ktorého krajský súd

pri nepripustení sťažovateľa do konania a pri zamietnutí jeho odvolania vychádzal, je totiž

identický. Pramení v potrebe aplikácie .

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

24. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

26. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

27. Podľa názoru krajského súdu sa na kauzu sťažovateľa musel uplatniť § 46 ods. 4

, pretože sťažovateľ v občianskom súdnom konaní na Okresnom súde

Žiar nad Hronom právoplatne uspel s nárokom na zaplatenie sumy plynúcej z faktúr

vystavených za dodanie drevnej hmoty, ktorých neuhradenie bolo zároveň základom

pre uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní proti páchateľovi. Sťažovateľ

zas namieta, že mu „ako poškodenému vznikla trestným činom škoda, pretože mu faktúry

za dodané drevo neboli v dôsledku trestného činu spáchaného odsúdeným uhradené

a zároveň sa ich v dôsledku jeho konania nepodarilo vymôcť“.

28. Podľa v znení účinnom 13. apríla 2016

poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková,

morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva

alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť,

či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy

na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov

a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom

o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným

dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu

vymedzenom týmto zákonom. Poškodený má právo sa kedykoľvek v priebehu trestného

konania informovať o stave trestného konania...

29. Podľa v znení účinnom 13. apríla 2016

poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu

bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom

rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený

uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu

musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

30. Podľa v znení účinnom 13. apríla 2016 návrh

podľa odseku 3 nemožno podať, ak bolo o nároku už rozhodnuté v občianskom súdnom

konaní alebo inom príslušnom konaní.

31. Ústavný súd však nie je orgánom ochrany zákonnosti, ale nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Netvorí ani súčasť sústavy všeobecných

súdov, a preto do ich rozhodovacej činnosti je oprávnený mocensky zasiahnuť len v prípade

priameho negatívneho dopadu ich postupov a rozhodnutí do sféry jednotlivca chránenej

základnými právami a slobodami. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

().

32. Ústavný súd vo formovaní kriteriálneho nastavenia svojho prieskumu rozhodnutí

všeobecných súdov (hlavne v konaní podľa ) dospel až do takej miery

konkrétnosti, že vyjadril názor, podľa ktorého aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (napr. , , ).

33. Procesné postavenie poškodeného v trestnom konaní nie je samoúčelné, ale stojí

za ním materiálny obsah. Jeho podstata tkvie v požiadavke, aby bolo možné o majetkových

nárokoch osoby, na ktorej základných právach sa trestný čin negatívne prejavil, rozhodnúť

ihneď v procese primárne zameranom na uplatnenie trestno-právnej zodpovednosti.

Formulované účelové ukotvenie má byť interpretačným východiskom, od ktorého sa odvíja

aj ústavno-právna kvalita realizácie podústavného práva upravujúceho práva a povinnosti

poškodeného v trestnom konaní. Pre ústavný súd je preto rozhodujúce, či prípadná

nezákonnosť postupu alebo rozhodnutia súdu v trestnom konaní zabránila naplneniu

identifikovaného materiálneho účelu procesno-právnej regulácie.

34. Podstatou základného práva poškodeného na súdnu ochranu i jeho práva

na spravodlivé súdne konanie v trestnom procese je v prvom rade poskytnutie procesných

garancií (v normatívnej i v aplikačnej rovine), ktoré majú dostatočný potenciál na to,

aby poškodenému vytvorili podmienky na spravodlivé meritórne rozhodnutie o jeho

uplatnenom hmotno-právnom nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Len sekundárne je cieľom základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru v trestnom konaní aj ponuka záruk reálnej schopnosti poškodeného vymôcť

náhradu škody (inštitút zaistenia nároku poškodeného na náhradu škody podľa § 50 – § 52

). Maximalizácia možnosti reálneho vymoženia judikovaného nároku

na náhradu škody je však dominantným cieľom iných konaní, ktoré sa prioritne zameriavajú

na výkon mocenských aktov štátneho mechanizmu autorizujúcich existenciu majetkovej

pohľadávky (typicky exekučné konanie).

35. V posudzovanej veci nebolo skutkovo sporné, že sa sťažovateľovi v občianskom

súdnom konaní vedenom pod sp. zn. na Okresnom súde Žiar nad Hronom

podarilo právoplatne (k 7. septembru 2011) dosiahnuť exekučný titul oprávňujúci nútené

vymoženie majetkovej ujmy, ktorá mu vznikla z dôvodu nezaplatenia faktúr vystavených

odberateľovi drevnej hmoty. Podľa názoru ústavného súdu takto boli účel a podstata

základného práva sťažovateľa ako poškodeného na súdnu ochranu i jeho práva

na spravodlivé súdne konanie v trestnom konaní už naplnené v inom (civilnom sporovom)

konaní. Pre rozhodnutie ústavného súdu preto stráca význam skúmať, či krajský súd

pri rozhodovaní o nepripustení sťažovateľa ako poškodeného v predmetnom trestnom

konaní a následne pri zamietnutí jeho odvolania správne právne posúdil ustálené skutkové

okolnosti, inými slovami, či konal formálne v súlade so zákonom. Všeobecné súdnictvo

totiž hmotno-právnemu nároku sťažovateľa poskytlo právnu ochranu, a z pohľadu kvality

rozhodovania všeobecných súdov vyžadovanej , č. 36 ods. 1 listiny

i čl. 6 ods. 1 dohovoru je v okolnostiach prejednávanej veci irelevantné, či sa tak stalo

v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní.

36. Pokračujúci myšlienkový rozvoj vlastnej kauzy sťažovateľ naznačuje

argumentáciou, podľa ktorej sa v trestnom konaní oprávnene domáhal nároku na náhradu

škody, keďže jeho judikovaná pohľadávka v občianskom súdnom konaní je nevymožiteľná

„v dôsledku... konania“ páchateľa. Takto skonštruované dôvody však už podľa názoru

ústavného súdu prekračujú rámce aplikovateľnosti základného práva na súdnu ochranu,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie na úrovni trestného konania. Právoplatné

meritórne rozhodnutie súdu o hmotno-právnom nároku účastníka konania nemôže samo

osebe garantovať reálnu vymožiteľnosť judikovanej pohľadávky. Prisvedčiť sťažovateľovej

argumentácii by znamenalo, že v každom prípade, keď účastník objektívne nedokáže reálne

uspokojiť svoju judikovanú pohľadávku, by bola spochybnená ústavná konformita

exekučného titulu, čo je záver absurdný. Povinnosťou všeobecného súdu pri rozhodovaní

v základnom (nachádzacom) konaní plynúcou zo základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a z práva podľa dohovoru nie je garantovať skutočnú vymožiteľnosť

úspechu účastníka konania, ale spravodlivo rozhodnúť o tom, či navrhovateľom uplatnený

nárok má oporu v hmotnom práve. V sťažovateľovej veci sa tak udialo v súvisiacom

občianskom súdnom konaní.

37. Preto skutočnosť, že sa sťažovateľ nedokáže domôcť pohľadávky judikovanej

v súvisiacom občianskom súdnom konaní, nezakladá oprávnenosť uplatňovania nároku

na náhradu škody v trestnom konaní. Na základe tohto záveru krajský súd ani uznesením

o nepripustení sťažovateľa ako poškodeného v predmetnom trestnom konaní,

ani zamietnutím jeho odvolania proti škodovému výroku prvostupňového rozsudku

nemohol porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho právo

na spravodlivé súdne konanie. Keďže k tomuto nepochybnému záveru dospel ústavný súd

už pri predbežnom prerokovaní spojených sťažností, bolo potrebné ich v častiach

namietajúcich porušenie , listiny a dohovoru

odmietnuť ako zjavne neopodstatnené.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného dodatkového

protokolu

38. Podľa každý má právo vlastniť majetok...

39. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok...

40. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v sťažnosti I ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva

vyplývajúce z , ako aj z dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení práv

podľa a dodatkového protokolu by bolo teda možné uvažovať

v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46

až , resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

41. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že uznesením krajského súdu o nepripustení

sťažovateľa do predmetného trestného konania nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti I

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

42. Vzhľadom na odmietnutie spojených sťažností už bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostných petitoch

(návrhy na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu, návrhy na priznanie

finančného zadosťučinenia, návrhy na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2018