Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 616/2014
PDF · 155.25 KB
No categories available
I. ÚS 616/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť K. P., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Hudzíkom,
Advokátska kancelária Hudzík & Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 148/2013 z 9. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014
doručená sťažnosť K. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 148/2013 z 9. júna 2014
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ a obchodná spoločnosť
K., s. r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), uzavreli 11. januára 2010 zmluvu o budúcej
kúpnej zmluve na nehnuteľnosti, v zmysle ktorej bol sťažovateľ povinný najneskôr do
momentu uzatvorenia riadnej kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti predložiť
kupujúcemu výpis z listu vlastníctva č... vydaného Správou katastra Kežmarok (ďalej len
„správa katastra“). Po doručení výzvy budúceho kupujúceho na uzatvorenie kúpnej zmluvy
sťažovateľ zistil, že na liste vlastníctva, ktorý jeho právny zástupca prevzal na Správne
katastra Kežmarok 21. júna 2010, je zapísaná informatívna poznámka, ktorá bola vyznačená
na základe konania vedeného na rozhodcovskom súde. Po predložení overeného listu
vlastníctva č... budúcemu kupujúcemu sťažovateľ v zmysle príslušných ustanovení zmluvy
o budúcej kúpnej zmluve stanovil výšku kúpnej ceny na sumu 400 000 €.
Sťažovateľ podaním z 24. júna 2010 žiadal, aby správa katastra preskúmala svoj
postup pri zápise informatívnej poznámky na liste vlastníctva č... Správa katastra
rozhodnutím č. X 80/10 z 5. augusta 2010 rozhodla, že zápis informatívnej poznámky bol
nesprávny a nemal byť vykonaný, keďže neboli splnené podmienky na takýto zápis
v zmysle § 38 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) a jeho vykonávacej vyhlášky,
a predmetnú informatívnu poznámku z listu vlastníctva č... vymazala.
Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) jeho žalobu
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom správy katastra rozsudkom
sp. zn. 3 C 35/2011 z 18. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol,
keď dospel k záveru, že medzi nesprávnym úradným postupom správy katastra a zníženou
kúpnou cenou neexistuje príčinná súvislosť, pričom uviedol, že „pri včasnej a dostatočnej
obozretnosti by sťažovateľ už vopred bez veľkých ťažkostí sám zistil všetky zapísané údaje o
nehnuteľnosti, ktorú chcel previesť do vlastníctva K. s. r. o. Dodal, že postup sťažovateľa sa
mu javí ako účelový a škoda, ktorú si uplatňuje voči Správe katastra nie je žiadnym
spôsobom verifikovaná...“. Žaloba smerovala proti Slovenskej republike, za ktorú koná
Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).
Rozsudok okresného súdu sťažovateľ napadol odvolaním, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Co 128/2012 z 24.
októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že prvostupňové rozhodnutie
potvrdil ako vecne správne. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na to, že
sťažovateľ si škodu zapríčinil sám svojím formalistickým prístupom. Podľa názoru
sťažovateľa okresný súd ani krajský súd nezohľadnili uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve,
v ktorej si zmluvné strany stanovili vzájomné práva a povinnosti. Sťažovateľ až pri
uzatváraní kúpnej zmluvy zistil, že na liste vlastníctva č... je uvedená informatívna
poznámka, ktorá mala negatívny vplyv na stanovenie kúpnej ceny. Keďže budúci kupujúci
nemal možnosť skúmať pravdivosť zapísanej poznámky poukazujúc na hodnovernosť
údajov evidovaných v katastri, nie je podstatné, či sťažovateľ vedel alebo nevedel, že tento
zápis je nesprávny a že ho nezaväzuje.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyššom súde, ktorý
ho napadnutým uznesením odmietol. V podanom dovolaní sťažovateľ namietal, že mu
postupom okresného súdu, ako i krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom
v dôsledku toho, že ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné. Rozsudok krajského súdu podľa
názoru sťažovateľa vykazuje známky svojvôle, je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 148/2013 dňa
9.6.2014.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo zo dňa 9.6.2014
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v celkovej sume 284,04 eur a to na účet právneho... do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ vystupoval v procesnom
postavení žalobcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 65/2011 o náhradu
škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom proti žalovanému. V žalobe sa sťažovateľ
domáhal, aby okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 400 000 € spôsobenú
nesprávnym úradným postupom správy katastra. Sťažovateľ v žalobe uviedol, že
s obchodnou spoločnosťou uzatvoril 11. januára 2010 zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej sa
zmluvné strany dohodli, že uzatvoria kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľnosti zapísanej
na liste vlastníctva č... vedenom správou katastra, pričom kúpna cena bude 800 000 €, ak
v časti „C“ listu vlastníctva nebudú uvedené žiadne ťarchy, alebo 400 000 € v opačnom
prípade. Po výzve budúceho kupujúceho sťažovateľ z listu vlastníctva č... vedeného správou
katastra zistil, že v časti „C“ je zapísaná informatívna poznámka o proti nemu vedenom
rozhodcovskom konaní. Z tohto dôvodu sa pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi
sťažovateľom a obchodnou spoločnosťou uplatnilo to ustanovenie zmluvy o budúcej
zmluve, v zmysle ktorého bude kúpna cena 400 000 €. Z iniciatívy sťažovateľa správa
katastra vydala rozhodnutie č. X 80/10 z 5. augusta 2010, ktorým bola vykonaná oprava
v zápise informatívnej poznámky tak, že táto bola vymazaná z dôvodu, že nemala byť vôbec
zapísaná. Sťažovateľom uplatnená náhrada škody vo výške 400 000 € tak predstavuje
rozdiel medzi kúpnou cenou, ktorá mala byť uvedená v kúpnej zmluve, a kúpnou cenou,
ktorá bola uvedená v dôsledku nesprávneho zápisu informatívnej poznámky.
Okresný súd rozsudkom žalobu sťažovateľa zamietol. Krajský súd na základe
odvolania sťažovateľa rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Oba všeobecné
súdy konštatovali neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
správy katastra a ujmou, ktorá sťažovateľovi vznikla pri uzatváraní kúpnej zmluvy
o prevode nehnuteľnosti.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietol ako
procesne neprípustné.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti
(čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou
či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani
oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci
všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by
mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 363/09, II. ÚS 463/2011,
Úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti bolo posúdiť, či
námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sú opodstatnené a či
došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa. Sťažovateľ namietal, že mu postupom
okresného súdu a krajského súdu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
pochybenia okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľa zakladali procesnú vadu
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. odňatie
možnosti účastníka konať pred súdom, a najvyšší súd mal jeho dovolaniu vyhovieť, resp.
mal dať jasnú odpoveď na všetky dovolacie námietky.
Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením najvyššieho súdu, v ktorom
tento najskôr zhrnul dôvody rozsudku okresného súdu (a tiež krajského súdu), odvolaciu
a dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, stanovisko žalovaného, a ako z neho vyplýva,
najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho posudzovania dovolacích námietok,
pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť
dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom
sťažovateľovi na stranách 6 až 12 svojho rozhodnutia vysvetlil, že ním formulované
dovolacie dôvody nezakladajú prípustnosť dovolania.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý bol kvalifikovane zastúpený v konaní
pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe
ktorej by bolo možné usudzovať, že uznesenie najvyššieho súdu je postihnuté takými
nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa, tak ako to
tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľa
ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé
súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť
sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014