Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
771/391383.fc16c0.pdf
PDF · 182.67 KB
No categories available
3Cdo/148/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 148/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu K. P., bývajúceho vo V.,
zastúpeného advokátskou kanceláriou H. s.r.o., so sídlom v P., IČO: X., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Úrad geodézie a kartografie Slovenskej republiky so
sídlom v Bratislave, Chlumeckého č. 2, P. O. Box 57, o náhradu škody, vedenej na
Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 3 C 65/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 24. októbra 2012 sp. zn. 15 Co 128/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť nahradiť mu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) škodu vo výške 400 000 €
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Správy katastra Kežmarok (ďalej len „správa
katastra“). Vychádzal z toho, že 11. januára 2010 uzatvoril s obchodnou spoločnosťou K.,
s.r.o., so sídlom v C., IČO: X. (ďalej len „K., s.r.o.“), zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej sa
dohodli, že uzatvoria kúpnu zmluvu o prevode nehnuteľnosti v katastrálnom území Kežmarok
zapísanej na liste vlastníctva č. X., pričom kúpna cena bude predstavovať 800 000 € (ak
v časti „C“ listu vlastníctva nebudú uvedené žiadne ťarchy alebo obmedzenia) alebo 400 000
€ (v opačnom prípade). Po výzve K., s.r.o. na uzatvorenie kúpnej zmluvy bol žalobcovi
vydaný list vlastníctva č. X., v časti „C“ ktorého bola zapísaná informatívna poznámka o proti
nemu vedenom a stále ešte prebiehajúcom rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti R., a.s. (ďalej len „rozhodcovské
konanie“); táto poznámka bola zapísaná na návrh účastníka rozhodcovského konania –
obchodnej spoločnosti G. S., s.r.o., so sídlom v P. (ďalej len „G. S., s.r.o.“). So zreteľom na
túto skutočnosť sa 21. júna 2010 pri uzavretí kúpnej zmluvy medzi žalobcom a K., s.r.o.
uplatnilo to ustanovenie zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, v zmysle ktorého kúpna cena bude
400 000 €. Z iniciatívy žalobcu bola však rozhodnutím správy katastra z 5. augusta 2010
č. X 80/10 vykonaná oprava zápisu poznámky na liste vlastníctva č. X. tak, že táto poznámka
bola z časti „C“ vymazaná s odôvodnením, že zápis o vedenom rozhodcovskom konaní nemal
byť vôbec vykonaný vzhľadom na to, že G. S., s.r.o. nebola oprávnená navrhnúť vykonanie
tohto zápisu a (navyše) zápis sa týkal osoby odlišnej od žalobcu. Podľa názoru žalobcu mu
týmto nesprávnym postupom správy katastra vznikla škoda vo výške 400 000 € (rozdiel
kúpnej ceny, ktorá mala byť uvedená v kúpnej zmluve z 21. júna 2010, a kúpnej ceny, ktorá
v tejto kúpnej zmluve bola uvedená vzhľadom na nesprávne údaje správy katastra).
Žalovaná žiadala návrh zamietnuť ako neopodstatnený. Podľa jej názoru nie je v tomto
prípade daný vzťah príčinnej súvislosti medzi postupom správy katastra a majetkovou ujmou
žalobcu.
Okresný súd Kežmarok rozsudkom z 18. augusta 2011 č.k. 3 C 65/2011-76 žalobu
zamietol a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. V odôvodnení
uviedol skutkový stav zistený na podklade výsledkov vykonaného dokazovania a právne
ho posúdil v zmysle § 3 ods. 1 písm. d/ a § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z.z. Dospel
k názoru, že medzi nesprávnym úradným postupom správy katastra a zníženou kúpnou cenou
žalobcu v zmysle kúpnej zmluvy z 21. júna 2010 neexistuje príčinná súvislosť. Poznamenal,
že pri včasnej a dostatočnej obozretnosti by žalobca už vopred a bez veľkých ťažkostí
(napríklad z údajov www.katasterpostal.sk.) sám zistil všetky zapísané údaje o nehnuteľnosti,
ktorú chcel previesť do vlastníctva K., s.r.o. Dodal, že postup žalobcu sa mu javí ako účelový
a „škoda“, ktorú uplatňuje voči žalovanej, nie je žiadnym spôsobom verifikovaná, fyzicky
nevznikla, a aj preto žalobu zamietol.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove rozsudkom z 24. októbra 2012
sp. zn. 15 Co 128/2012 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.);
žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že súd prvého
stupňa rozhodol na podklade úplných skutkových zistení a dospel k správnym právnym
záverom. Aj odvolací súd vysvetlil predpoklady zodpovednosti štátu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. (nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou) a konštatoval, že i keď sa v danom
prípade v postupe správy katastra vyskytla nesprávnosť, neexistuje medzi ňou a ujmou
žalobcu žiadna príčinná súvislosť. Odvolací súd poukázal na to, že v zmysle § 5 ods. 3 zákona
č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) je poznámka takým úkonom správy katastra, ktorý
nemá vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práv k nehnuteľnostiam a určený je len
na vyznačenie skutočností alebo pomeru vzťahujúceho sa na nehnuteľnosti alebo osobu.
Podľa § 38 poznámka vyjadruje skutočnosti obmedzujúce oprávnenie vlastníka nakladať
s nehnuteľnosťou alebo informujúce o nehnuteľnosti alebo o práve k nehnuteľnosti.
Zdôraznil, že žalobca v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy z 21. júna 2010 vedel, že poznámka
na liste vlastníctva č. X. je nesprávna a prieči sa skutočnosti. Táto informatívna poznámka
nebola pre žalobcu záväzná a na liste vlastníctva figurovala len formálne. Pokiaľ žalobca
napriek tomu pristúpil k prevodu nehnuteľnosti za 400 000 €, sám zapríčinil vznik svojej
škody. Bezprostrednou príčinou prevodu nehnuteľnosti nie za 800 000 €, ale za 400 000 €
teda nie je nesprávny postup správy katastra. Konštatoval tiež, že zámerom dohody žalobcu
a K., s.r.o. vyjadrenej v zmluve o budúcej kúpnej zmluve bolo ochrániť kupujúceho pred
nepredvídateľnými zmenami právnych vzťahov k predmetu kúpy, a nie pred nepravdivými
a nezáväznými skutočnosťami.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Podľa jeho
názoru mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
v dôsledku toho, že odvolací súd neodôvodnil svoje závery o tom, že „vykonanie
informatívnej poznámky možno považovať za úradný postup katastra, ako dospel k záveru, že
informatívna poznámka nebola pre žalobcu záväzná, ako dospel k záveru, že žalobca 21. júna
2010 preukázateľne vedel, že uvedená poznámka nezodpovedá skutočnosti a poznámka
figurovala len formálne“. Nepreskúmateľné je tiež konštatovanie odvolacieho súdu, že
zámerom dohody žalobcu a K., s.r.o. vyjadrenej v zmluve o budúcej kúpnej zmluve bolo
ochrániť kupujúceho pred nepredvídateľnými zmenami právnych vzťahov k predmetu kúpy, a
nie pred nepravdivými a nezáväznými skutočnosťami. Argumentáciu o nepreskúmateľnosti
dovolaním napadnutého rozsudku doplnil žalobca citáciou rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 170/2005, 2 Cdo 238/2008 a
tiež 8 Sžo 122/2010. Podľa jeho názoru došlo v konaní tiež k inej vade majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). V súvislosti s tým žalobca poukázal na to, že v čase uzatvorenia kúpnej
zmluvy bola predmetná poznámka vyznačená na liste vlastníctva, údaje katastra sa považujú
za hodnoverné a K., s.r.o. nemala možnosť overiť si (ne)správnosť tejto poznámky. Žalobcov
postup nebol v danom prípade ani formalistický, ani účelový, ale zodpovedal tomu, čo bolo
dohodnuté v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, ustanoveniami ktorej bol viazaný. Skutkové
a právne závery súdov, na ktorých spočíva napadnuté rozhodnutie, sú neúplné, nesprávne
a nepodložené dôkazmi. Konštatoval, že „ak chce súd, a to na ktoromkoľvek štádiu konania,
či na prvom stupni, resp. na druhom stupni za základ svojho rozhodnutia položiť právnu
skutočnosť, ku ktorej môže prihliadnuť ex offo (napr. ničotnosť individuálneho správneho
aktu) a ktorá nebola uvedená v žalobnom tvrdení, resp. obrane žalovaného, mal by s tým
oboznámiť účastníkov konania, aby mali možnosť k uvedenej veci vyjadriť sa. Nie je preto
prípustné, aby účastníka konania zaväzovalo meritórne rozhodnutie, ktoré je vo svojej
podstate založené na takej právnej skutočnosti, ku ktorej sa nemal možnosť vyjadriť.
V opačnom prípade konanie nie je v súlade so zásadou predvídateľnosti súdnych rozhodnutí
a konanie je tak zaťažené zmätočnosťou“. Podľa názoru žalobcu je preto jeho dovolanie
nielen prípustné, ale aj dôvodné. Z týchto dôvodov žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že tento opravný prostriedok žalobcu nie
je procesne prípustný. Žalobcovi nebola v prejednávanej veci odňatá možnosť pred súdom
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Keďže je dovolanie neprípustné, žalovaná nepovažovala
za potrebné vyjadriť sa k argumentácii dovolateľa, ktorá sa týka inej vady konania (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Procesne neprípustné dovolanie žiadala odmietnuť a priznať jej
náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas
účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
1. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Keďže podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku, ale takému
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné ani takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa,
v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani
z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238
ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie
je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
2. Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom bol
vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242
ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti
dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej
vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo
k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti
ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež
rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998
a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu,
že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nemožno vyvodiť.
3. Žalobca tvrdí, že v preskúmavanej veci mu bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) v dôsledku toho, že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný,
spočíva na neúplných skutkových zisteniach, nie je z neho úplne zrejmé, na podklade ktorých
dôkazov a ako vyhodnotených odvolací súd dospel k svojim právnym záverom a nereaguje
na všetky odvolacie námietky žalobcu.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva.
Dovolací súd zdôrazňuje, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie
je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012). V súlade s povahou
dovolacieho konania a účelom dovolania tento mimoriadny opravný prostriedok nielenže nie
je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako „ďalšie odvolanie“, ale ani
nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný a využívaný ako „skryté odvolanie“.
Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej prieskum
právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty a podliehať
určitým pravidlám.
Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. – je zásadne príslušný len dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07, I. ÚS 35/2013,
II. ÚS 45/2014, III. ÚS 478/2013, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd v rozhodnutí
publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nemožno extenzívne vykladať v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako v uznesení z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011
konštatoval, že „za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať rozhodnutie, ako
výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu“. V súlade s tým pod postupom súdu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. možno rozumieť len faktickú procesnú (ne)činnosť súdu, teda procedúru
prejednania veci, ktorá predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktorá má za následok
znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti
jeho aktívnej účasti na konaní (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 10. októbra 2012
sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 91/2012).
Dovolací súd nespochybňuje, že jedným z aspektov práva na spravodlivý proces
je tiež právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva
na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Na druhej strane ale treba mať na zreteli aj to, že vada nedostatku
dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať
potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv
(III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(porovnaj IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil tiež opak, teda to, že každé
porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady konania v zmysle
§ 237 O.s.p. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) neupravuje, aké dôsledky majú
jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani
nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne
garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo svojich
ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu
v občianskom súdnom konaní, v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto
pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní
napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(tzv. „iné vady“) považuje ale – na rozdiel od procesných vád výslovne vymenovaných
v ustanovení § 237 O.s.p. – (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností musí mať dovolací súd
vždy na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti
už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch
základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces
(tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157
ods. 1 a 2 O.s.p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a aktuálne tiež IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len dovolateľom
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov nižších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo žalobcom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí
nevykazoval znaky odňatia možnosti dovolateľa konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane
od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08),
lebo prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok,
uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci,
obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory.
Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu.
Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998
uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého
vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne
neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej
veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje
v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním prejednávanej veci)
nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával
názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,
3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013,
3 Cdo 18/2013). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa
ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí
ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania vec preskúmavajúceho senátu najvyššieho súdu
na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach
proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010,
III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011 I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, (II. ÚS 148/09),
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013. Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol,
že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Na doloženie aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd
uvádza, že ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal
stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého
uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pričom zotrval
„na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011,
IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“.
4. Žalobca tvrdí, že odvolací súd za základ svojho rozhodnutia položil právnu
skutočnosť, „ktorá nebola uvedená v žalobnom tvrdení, resp. obrane žalovaného“ a že jeho
konanie „nie je v súlade so zásadou predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a konanie je tak
zaťažené zmätočnosťou“. Uvedené formulácie podľa všetkého uvádza ako svoju reakciu
na to, že odvolací súd pri vysvetľovaní, z akých dôvodov považuje za vecne správny
prvostupňový rozsudok (spočívajúci na závere, že medzi nesprávnym konaním správy
katastra a majetkovou ujmou žalobcu neexistuje vzťah príčiny a následku), navyše, teda
nad rámec okolností zohľadnených už súdom prvého stupňa a tiež nad rámec dôvodov
uvedených už v odôvodnení prvostupňového rozsudku, uviedol ešte aj ďalšie okolnosti,
vo vzťahu ku ktorým zaujal svoje právne závery.
Pre prípad, že žalobca uvedený postup odvolacieho súdu (resp. jeho rozhodnutie)
považuje za nepredvídateľný, prekvapujúci a zmätočný, najvyšší súd poukazuje na judikát
R 56/2012 a v ňom vyslovený záver, že ak sa odvolací súd v odôvodnení svojho
potvrdzujúceho rozsudku v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia
a nad ich rámec uviedol ešte aj ďalšie, z pohľadu prvostupňového konania nové dôvody, jeho
rozhodnutie nie je rozhodnutím prekvapivým. Takýto postup súdu nie je odňatím možnosti
konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
5. Dovolateľ v súvislosti s ním tvrdenou procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. spochybňuje tiež úplnosť a správnosť skutkových zistení súdov. Najvyšší súd
k tomu uvádza, že v súlade s jeho rozhodovacou praxou môže neúplnosť skutkových zistení
súdu nižšieho stupňa viesť k vecne nesprávnemu rozhodnutiu súdu, nemôže ale založiť
prípustnosť dovolania, lebo nie je vadou vymenovanou v § 237 O.s.p.
V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Okolnosti, z ktorých žalobca vyvodzuje prípustnosť ním podaného dovolania, súvisia
aj s hodnotením dôkazov. Najvyšší súd preto uvádza, že nesprávne hodnotenie dôkazov
nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. (porovnaj R 42/1993
a napríklad aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011
a 5 Cdo 24/2012).
6. Pokiaľ žalobca tvrdí, že v konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie veci (takou vadou je aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu – viď R 111/1998), dovolací súd konštatuje, že takáto procesná nesprávnosť
je relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorý ale úspešne môže
byť uplatnený iba v procesne prípustnom dovolaní. Sama uvedená procesná nesprávnosť,
i keby k nej v konaní prípadne došlo, nezakladá prípustnosť dovolania.
7. K námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci, dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod v tom zmysle,
že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a rozhodnutia najvyššieho súdu napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž
o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol
uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobca uvedený
dovolací dôvod uplatnil v dovolaní, ktoré nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd
podrobiť napadnuté rozhodnutie posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych
záverov.
8. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalobcu, prípustnosť ktorého
nevyplýva z § 238 O.s.p. ani § 237 O.s.p., odmietol ako procesne neprípustné (§ 243b
ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalovanej náhradu trov
dovolacieho konania, lebo trovy tohto konania v stanovenej lehote nevyčíslila (§ 151
ods. 2 a 4 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková