Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 478/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. S., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra

2013 doručená sťažnosť JUDr. A. S. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ domáha od Slovenskej republiky zaplatenia sumy

150 000 € z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za diskrimináciu spôsobenú priznaním

funkčného príplatku sudcom Špeciálneho súdu. Na základe žiadosti sťažovateľa okresný

súd uznesením č. k. -84 z 12. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal a Krajský

súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -89 z 31.

októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) uznesenie okresného súdu potvrdil.

V dovolacom konaní najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu odmietol.

Sťažovateľ namieta, že postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu z dôvodu, že mu „bola postupom súdov odňatá

možnosť konať pred súdom“. V žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov mal totiž

sťažovateľ poukázať na „ účinného

v rozhodnom čase“, podľa ktorého je „od poplatku je oslobodené súdne konanie

vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy“. Sťažovateľ

pritom poukazuje na dôvodovú správu zákona, ktorým bol tento dôvod vecného

oslobodenia od súdnych poplatkov do zákona zavedený, v zmysle ktorej má byť

zakotvené oslobodenie od súdneho poplatku aj „v prípade konania o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, kde je vecné oslobodenie od súdneho

poplatku rovnako odôvodnené účelom konania, v ktorom ide o poskytnutie ochrany pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Z dôvodovej

správy je zrejmé, že zákonodarca nemal vôľu upraviť taxatívne nové podmienky

oslobodenia od platenia súdnych poplatkov z dôvodu prijatej novely Občianskeho

súdneho poriadku. Doslovným výkladom tohto ustanovenia nie je možné sa stotožniť ani

so závermi odvolacieho súdu, že dané ustanovenie sa vzťahuje len na konanie podľa

piatej častí piatej hlavy ustanovenia Ak by mal zákonodarca úmysel len

tieto konania vecne oslobodiť od platenia od súdnych poplatkov, bolo by to v zákone

výslovne uvedené, resp. bol by pri danej zákonnej úprave uvedený odkaz v poznámke

dotknutého zákona. Navrhovateľ považuje výklad odvolacieho súdu za reštriktívny,

brániaci účastníkovi konania na riadny súdny proces.

Dovolací súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že nie je možné považovať za

odňatie možnosti konanie pred súdom hypotetické možnosti súdu, ktoré ešte nenastali

(konanie nebolo pre nezaplatenie súdneho poplatku ešte zastavené). S týmto názorom

dovolacieho súdu sa navrhovateľ stotožňuje a považuje ho za správny. Dôvodom podania

dovolania však nebolo len skúmanie postupu súdu, či navrhovateľ spĺňa predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov alebo nie, ale či následky tohto postupu

znemožňujú dotknutému účastníkov na súdnu ochranu a čí tento postup súdu je potrebný

vo vzťahu k nevyriešenej otázke, či konanie je alebo nie je vecne oslobodené od súdnych

poplatkov. Dovolací súd sa touto otázkou odmietol zaoberať a navrhovateľ v tomto smere

nedostal žiadnu relevantnú odpoveď, čím sa odôvodnenie rozhodnutia dovolacieho súdu

stalo nepreskúmateľným...

Podľa názoru navrhovateľa sa doručením výzvy na zaplatenie súdneho poplatku,

pod hrozbou zastavenia konania, zasiahlo do jeho základného práva na súdnu ochranu,

keď postupom súdu bol navrhovateľ zbytočne obmedzovaný vo svojich vlastníckych

právach a bol vystavený, bez zákonného podkladu a výkladu zákona, zložiť na účet súdu

pomerne vysokých súdny poplatok. Využijúc možnosti

navrhovateľ chcel nápravu dosiahnuť v rámci žiadosti o oslobodenie od súdnych

poplatkov, v ktorej od začiatku poukazoval, že konanie je vecne oslobodené od platenia

súdnych poplatkov, a teda snažil sa využiť všetky právne prostriedky nápravy v zmysle

“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví, že základné právo sťažovateľa „na súdnu ochranu podľa

SR uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.:

3 (správne , pozn.) zo dňa 25. 07. 2013 porušené bolo“,

napadnuté uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS

66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný

súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd poukazuje na , v zmysle ktorého

je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených

v . Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito

a zrozumiteľne (v súlade s a ), teda takým

spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci

(, , ).

Hoci sťažovateľ v úvode sťažnosti označil, že namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd vychádzajúc z petitu sťažnosti preskúmal len namietané porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného napadnutým

uznesením, podľa ktorého sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je

aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr.

, , ), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,

neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Dôvod na podanie sťažnosti vidí sťažovateľ v tom, že dovolací súd nepreskúmal,

resp. sa odmietol zaoberať otázkou, či následky postupu konajúcich súdov, ktoré ho

svojimi rozhodnutiami neoslobodili od súdnych poplatkov, znemožňujú realizáciu jeho

práva na súdnu ochranu.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, keďže nezistil existenciu žiadnej

podmienky prípustnosti dovolania vyplývajúcej z

(ďalej len „OSP“) ani . Najvyšší súd sa osobitne zaoberal aj sťažovateľom

tvrdeným odňatím možnosti konať pred súdom vyplývajúcim z ,

k čomu v podstatnom uviedol, že za «odňatie možnosti konať pred súdom nemožno

považovať ani samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie

prvostupňového súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi, ak zaver

súdov o tejto otázke zodpovedá skutkovým zisteniam, z ktorých pri jej posudzovaní

vychádzali. Odvolací súd svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, pričom z obsahu spisu

nevyplývajú žiadne skutočnosti spochybňujúce správnosť jeho záveru o tom, že žalobca

nespĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Z hľadiska žalobcom tvrdeného odňatia možnosti konať pred sudom nesprávnym

rozhodnutím odvolacieho súdu bola zjavne nenáležitou dovolacia námietka týkajúca sa

otázky, či konanie je alebo nie je vecne oslobodene od súdnych poplatkov podľa zákona o

súdnych poplatkoch. Na rozhodnutie o žiadosti žalobcu o priznanie oslobodenia od

súdnych poplatkov súdy správne aplikovali ustanovenie a správne ho aj

interpretovali. Voči aplikácii a interpretácii tohto ustanovenia žalobca v dovolaní žiadne

výhrady neuplatnil. Riešenie otázky, či konanie je alebo nie je vecne oslobodené

od súdnych poplatkoch podľa , bolo pre rozhodovanie

o návrhu na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov právne bezvýznamné.

v ustanovení upravuje možnosť individuálneho

oslobodenia od súdnych poplatkov (niekedy nazývaného aj oslobodením na návrh

účastníka, alebo individuálneho osobného oslobodenia). Pri rozhodovaní súdu o žiadosti

účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa ide druhovo o

úplne odlišné oslobodenie (než je vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov

podľa ), pri ktorom súd skúma osobné pomery účastníka,

resp. charakter uplatňovaného pravá, a na základe týchto (individuálnych) okolností

môže svojím rozhodnutím účastníka konania od platenia súdnych poplatkov oslobodiť.

Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa naopak

sleduje oslobodenie istého druhu konaní (nie účastníkov konania), pri ktorých z dôvodu

ich spoločenskej závažnosti a dôležitosti zákonodarca - štát zľavil z poplatkovej

povinnosti a takéto oslobodenie nastáva priamo zo zákona.

Neopodstatnenosť vyššie uvedenej dovolacej námietky bola zrejmá už zo

samotného dovolania, keď žalobca za postup súdov, ktorým mu mala byť odňatú možnosť

konať pred súdom, označil prípad, keď súd „mieni zastaviť konanie“ pre nezaplatenie

súdneho poplatku, teda postup, ktorý sa ešte nestal.».

Ústavný súd poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne

príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než prijal

v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné

uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ). Podľa

ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto

nedostatky nevykazuje. Naopak, ním vyslovené závery sú súčasťou konštantnej súdnej

praxe všeobecných súdov.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na odôvodnenie

zodpovedajúce zákonu, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v

a aplikuje sa aj na uznesenie ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní má odpovedať iba na tie námietky, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je vzhľadom

na predmet konania dostatočné a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnené; záver

najvyššieho súdu je logický a vyplýva z výkladu platnej právnej úpravy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa

odôvodňujúcu porušenie ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného

základného práva. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej

súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa aj preto,

že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných

noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne

aj , ).

Pritom aj judikatúra ústavného súdu potvrdzuje (pozri ,

), že v posudzovanom prípade už na prvý pohľad nemohlo dôjsť

napadnutým uznesením k neprípustnému zásahu do označeného základného práva.

Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie jeho právoplatnosti totiž

bez ďalšieho nemá za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľa. K dôsledkom,

na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním

uznesenia o zastavení konania podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.

S prihliadnutím na uvedené, ako aj s poukazom na to, že obsahom sťažovateľom

označeného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp.

právo na úspech účastníka v konaní (, resp. ), ústavný súd už pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o nemožnosti porušenia

sťažovateľom označeného základného práva a sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013