Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)I. ÚS 182/2013
PDF · 156.46 KB
No categories available
I. ÚS 182/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť D. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 554/2011 z 31. januára 2012
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 190/2012 z 11. októbra
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013
doručená a 9. januára 2013 doplnená sťažnosť D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 554/2011 z 31. januára
2012 (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2012“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 190/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej len
„uznesenie z 11. októbra 2012“ alebo ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou vedenou na Okresnom súde Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 327/2009 sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy
v sume 45 816 € „za väzbu v trvaní v skoro dvoch rokov v trestnej veci, v ktorej bol spod
obžaloby oslobodený“.
Okresný súd uznesením sťažovateľa zaviazal zaplatiť súdny poplatok v sume
4 580 €, proti ktorému následne podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ
rozhodnuté. Sťažovateľ súčasne v predmetnom konaní požiadal o oslobodenie od súdnych
poplatkov podľa ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré
odôvodnil svojou nepriaznivou majetkovou aj príjmovou situáciou, svojimi povinnosťami
súvisiacimi so starostlivosťou o dve maloleté deti a nízkym príjmom, ktorý dosahuje
v podnikaní v porovnaní so sumou poplatku, ktorý bol zaviazaný zaplatiť. Sťažovateľ
zároveň argumentoval, že v dôsledku straty jedného oka, ktorú utrpel ako obeť trestného
činu, má obmedzené možnosti vykonávať zárobkovú činnosť a jeho podnikanie, aj keď
nie veľmi výnosné, je preňho jediným dostupným spôsobom živobytia, pretože iné reálne
možnosti zamestnať sa vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie a vzdelanie nemá.
Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 327/2009 z 12. októbra 2011 sťažovateľovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a krajský súd následne uvedené uznesenie
na základe sťažovateľom podaného odvolania potvrdil uznesením z 31. januára 2012
s odôvodnením, že pokiaľ mu jeho príjem nedovoľuje zaplatiť súdny poplatok, má svoje
doterajšie podnikanie ukončiť a nájsť si lepšie platenú prácu.
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri svojom
rozhodovaní aplikovali judikatúru týkajúcu sa výživného na maloleté deti. Pri posudzovaní
podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je však podľa neho rozhodujúca
výlučne aktuálna majetková a príjmová situácia účastníka konania s ohľadom na výšku
poplatku, a nie miera úsilia, ktoré účastník konania vyvinul, aby mal dostatok prostriedkov
na platenie súdnych poplatkov.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uviedol, že súdny poplatok
nesmie predstavovať bariéru prístupu k spravodlivosti, čo znamená, že nikomu nemôže
byť uprené domáhať sa svojho práva na súde len v dôsledku majetkovej neschopnosti
zaplatiť súdny poplatok.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že jeho príjem postačuje iba na zabezpečenie
živobytia jeho a jeho detí, nie však na tvorbu úspor, ktorými by dokázal pokryť zaplatenie
súdneho poplatku vo výške jeho ročného príjmu.
Ako podnikateľ dosahuje sťažovateľ len priemerné príjmy a s ohľadom na jeho
zdravotný stav a povinnosť starostlivosti o deti je pre neho najvhodnejšie a najdostupnejšie
zabezpečovať si prostriedky na živobytie prostredníctvom súkromného podnikania, aj keď
málo ziskového. Sťažovateľ je vyučeným opravárom poľnohospodárskej techniky
a výkonom svojej profesie v pracovnom pomere sotva dosiahne výrazne vyššie príjmy, než
dosahuje v súčasnosti.
Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 31. januára 2012 okrem iného poukázal
na skutočnosť, že sťažovateľovi bola v trestnom konaní proti páchateľovi trestného činu,
ktorý svojím konaním pripravil sťažovateľa o oko, priznaná náhrada škody. K uspokojeniu
priznanej náhrady škody páchateľ trestného činu dobrovoľne nepristúpil, a pre jeho
nemajetnosť je táto pohľadávka podľa sťažovateľa „v súčasnosti nevymožiteľná (osoba
z kriminálneho prostredia bez stáleho príjmu a majetku evidovaného na svoju osobu).
Vzhľadom na obžalobu z vraždy podanú voči páchateľovi na tunajšom súde a hroziaci
dlhoročný trest je aj v budúcnosti náhrada škody prakticky vylúčená.“.
Proti uzneseniu krajského súdu z 31. januára 2012 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
odôvodnil tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP.
Najvyšší súd jeho dovolanie svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 190/2012 z 11. októbra 2012
odmietol ako neprípustné.
Z uvedeného vyplýva, že súdny poplatok, na zaplatenie ktorého bol sťažovateľ
zaviazaný, presahuje jeho majetkové možnosti, ktoré si sťažovateľ s ohľadom na svoje
zdravotné postihnutie nemá možnosť zlepšiť nájdením si iného zamestnania.
Priamym dôsledkom uvedeného postupu súdov zúčastnených na rozhodovaní
v predmetnej veci je odňatie práva na pristúp k súdu sťažovateľovi garantovaného čl. 46
ods. 1 ústavy.
Uznesenie krajského súdu z 31. januára 2012 úplne ignoruje argumenty a dôkazy
sťažovateľa o jeho zdravotných obmedzeniach (preukázané v uvedenom konaní
predloženým zdravotným posudkom), ktoré ho výrazne obmedzujú na pracovnom trhu.
Tento argument bol popritom relevantný vo vzťahu k prijatiu záveru krajského súdu, podľa
ktorého sťažovateľ môže ukončiť svoje podnikanie, zamestnať sa, a tak si zabezpečiť vyšší
príjem, a preto sa najvyšší súd s ním mal v odôvodnení svojho uznesenia z 11. októbra 2012
vysporiadať. Nereagovanie na podstatný argument sťažovateľa má za následok porušenie
jeho práva na súdnu ochranu.
Sťažovateľ krajskému súdu vyčíta, že „neuviedol a zrejme ani nezisťoval, akú výšku
podľa neho dosahujú mzdy opravárov poľnohospodárskych strojov alebo čašníkov a či by
sťažovateľovi takáto mzda, aj vzhľadom na jeho vyživovacie povinnosti k maloletým deťom,
umožnila získať prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. V tejto časti súd teda
vychádzal z čírej domnienky, keďže vôbec nezohľadňoval vzdelanie, prax, zdravotný stav
sťažovateľa a situáciu na trhu práce a svoje rozhodnutie založil na téze, že kto zarába málo,
mal by si nájsť lepšie zamestnanie.“.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nereagovali nijakým spôsobom
ani na sťažovateľov argument, že nárok na náhradu škody voči páchateľovi trestného činu,
ktorý mu bol priznaný v trestnom konaní, je v súčasnosti nevymožiteľný, čo v predmetnom
konaní bolo preukázané predložením oznámenia exekútora, z ktorého vyplýva, že sa mu
nepodarilo zistiť žiaden majetok páchateľa. V tejto súvislosti je potrebné poukázať
na skutočnosť, že podľa § 138 OSP je pre posúdenie nároku na oslobodenie od súdnych
poplatkov rozhodujúcou aktuálna majetková situácia a schopnosť zaplatiť súdny poplatok,
nie prisľúb budúcich príjmov. Existencia takéhoto právneho nároku sťažovateľa preto
nie je na účely oslobodenia od súdnych poplatkov podstatná.
Krajský súd uznesenie z 31. januára 2012 založil na právnom názore, podľa ktorého
účastník konania je povinný aktívne sa snažiť získať prostriedky na zaplatenie súdneho
poplatku, pritom takýto výklad § 138 OSP je v príkrom rozpore s účelom a zmyslom
právnej normy.
S ohľadom na uvedené sťažovateľ konštatoval, že uznesenie krajského súdu
z 31. januára 2012 vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti a má za následok porušenie jeho
práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ uviedol, že uvedené
zásadné vady uznesenia krajského súdu z 31. januára 2012 mali podľa judikatúry
za následok odňatie možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, a teda zakladali
prípustnosť dovolania.
Pokiaľ napriek uvedeným vadám najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol
a vecou sa nezaoberal, odoprel mu právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom
vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo uznesením krajského súdu
z 31. januára 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 11. októbra 2012 porušené, zruší
uvedené uznesenia a zaviaže uvedené súdy zaplatiť mu náhradu trov konania.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu z 31. januára 2012 a uznesením
najvyššieho súdu z 11. októbra 2012. K namietanému porušeniu označeného práva
uznesením krajského súdu malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd v tomto uznesení
aplikoval nesprávne judikatúru týkajúcu sa rozhodovania o oslobodení od súdnych
poplatkov v konaní o výživnom na maloleté dieťa a vôbec sa nezaoberal skúmaním
aktuálnej majetkovej a príjmovej situácie sťažovateľa. Najvyšší súd mal sťažovateľom
označené právo porušiť svojím uznesením z 11. októbra 2012, pretože v konaní
pred krajským súdom došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu podmienok odpustenia
poplatkovej povinnosti, t. j. došlo k takým zásadným vadám, ktoré mali v súlade
s judikatúrou najvyššieho súdu za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať
pred súdom. S ohľadom na to mal najvyšší súd na základe sťažovateľom podaného
dovolania preskúmať závery krajského súdu uvedené v uznesení z 31. januára 2012,
a nie ho odmietnuť ako neprípustné.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,
ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, podľa ktorej
napadnutými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného práva
na súdnu ochranu, a to konkrétne do jeho práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 138
ods. 1 prvej vety OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti
oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde
o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, a v prípade
nezaplatenia súdneho poplatku, t. j. neodstránenia vady konania, je súd povinný konanie
zastaviť podľa § 104 ods. 2 OSP.
Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovaných prípadoch už na prvý pohľad
zrejmé, že napadnutými uzneseniami k neprípustnému zásahu do označeného základného
práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutých uznesení, ale ani nadobudnutie
právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu
pre sťažovateľa. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo
dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania podľa § 104 ods. 2 OSP
z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.
Proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti
prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza
do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP.
Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať
všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.
Všeobecné súdy preto budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania z dôvodu
nezaplatenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sťažovateľovi nebolo na základe jeho
žiadosti priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, je v danom prípade zlučiteľné
s tým základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namieta.
Na základe uvedeného ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2013