Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 182/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť D. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. januára 2012

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. októbra

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013

doručená a 9. januára 2013 doplnená sťažnosť D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa (ďalej len „“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. januára

2012 (ďalej len „uznesenie z 31. januára 2012“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 11. októbra 2012 (ďalej len

„uznesenie z 11. októbra 2012“ alebo ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že žalobou vedenou na Okresnom súde Bratislava I

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy

v sume 45 816 € „za väzbu v trvaní v skoro dvoch rokov v trestnej veci, v ktorej bol spod

obžaloby oslobodený“.

Okresný súd uznesením sťažovateľa zaviazal zaplatiť súdny poplatok v sume

4 580 €, proti ktorému následne podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom nebolo dosiaľ

rozhodnuté. Sťažovateľ súčasne v predmetnom konaní požiadal o oslobodenie od súdnych

poplatkov podľa ustanovenia (ďalej len „OSP“), ktoré

odôvodnil svojou nepriaznivou majetkovou aj príjmovou situáciou, svojimi povinnosťami

súvisiacimi so starostlivosťou o dve maloleté deti a nízkym príjmom, ktorý dosahuje

v podnikaní v porovnaní so sumou poplatku, ktorý bol zaviazaný zaplatiť. Sťažovateľ

zároveň argumentoval, že v dôsledku straty jedného oka, ktorú utrpel ako obeť trestného

činu, má obmedzené možnosti vykonávať zárobkovú činnosť a jeho podnikanie, aj keď

nie veľmi výnosné, je preňho jediným dostupným spôsobom živobytia, pretože iné reálne

možnosti zamestnať sa vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie a vzdelanie nemá.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 12. októbra 2011 sťažovateľovi

nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a krajský súd následne uvedené uznesenie

na základe sťažovateľom podaného odvolania potvrdil uznesením z 31. januára 2012

s odôvodnením, že pokiaľ mu jeho príjem nedovoľuje zaplatiť súdny poplatok, má svoje

doterajšie podnikanie ukončiť a nájsť si lepšie platenú prácu.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri svojom

rozhodovaní aplikovali judikatúru týkajúcu sa výživného na maloleté deti. Pri posudzovaní

podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov je však podľa neho rozhodujúca

výlučne aktuálna majetková a príjmová situácia účastníka konania s ohľadom na výšku

poplatku, a nie miera úsilia, ktoré účastník konania vyvinul, aby mal dostatok prostriedkov

na platenie súdnych poplatkov.

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uviedol, že súdny poplatok

nesmie predstavovať bariéru prístupu k spravodlivosti, čo znamená, že nikomu nemôže

byť uprené domáhať sa svojho práva na súde len v dôsledku majetkovej neschopnosti

zaplatiť súdny poplatok.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že jeho príjem postačuje iba na zabezpečenie

živobytia jeho a jeho detí, nie však na tvorbu úspor, ktorými by dokázal pokryť zaplatenie

súdneho poplatku vo výške jeho ročného príjmu.

Ako podnikateľ dosahuje sťažovateľ len priemerné príjmy a s ohľadom na jeho

zdravotný stav a povinnosť starostlivosti o deti je pre neho najvhodnejšie a najdostupnejšie

zabezpečovať si prostriedky na živobytie prostredníctvom súkromného podnikania, aj keď

málo ziskového. Sťažovateľ je vyučeným opravárom poľnohospodárskej techniky

a výkonom svojej profesie v pracovnom pomere sotva dosiahne výrazne vyššie príjmy, než

dosahuje v súčasnosti.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 31. januára 2012 okrem iného poukázal

na skutočnosť, že sťažovateľovi bola v trestnom konaní proti páchateľovi trestného činu,

ktorý svojím konaním pripravil sťažovateľa o oko, priznaná náhrada škody. K uspokojeniu

priznanej náhrady škody páchateľ trestného činu dobrovoľne nepristúpil, a pre jeho

nemajetnosť je táto pohľadávka podľa sťažovateľa „v súčasnosti nevymožiteľná (osoba

z kriminálneho prostredia bez stáleho príjmu a majetku evidovaného na svoju osobu).

Vzhľadom na obžalobu z vraždy podanú voči páchateľovi na tunajšom súde a hroziaci

dlhoročný trest je aj v budúcnosti náhrada škody prakticky vylúčená.“.

Proti uzneseniu krajského súdu z 31. januára 2012 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

odôvodnil tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa .

Najvyšší súd jeho dovolanie svojím uznesením sp. zn. z 11. októbra 2012

odmietol ako neprípustné.

Z uvedeného vyplýva, že súdny poplatok, na zaplatenie ktorého bol sťažovateľ

zaviazaný, presahuje jeho majetkové možnosti, ktoré si sťažovateľ s ohľadom na svoje

zdravotné postihnutie nemá možnosť zlepšiť nájdením si iného zamestnania.

Priamym dôsledkom uvedeného postupu súdov zúčastnených na rozhodovaní

v predmetnej veci je odňatie práva na pristúp k súdu sťažovateľovi garantovaného čl. 46

ods. 1 .

Uznesenie krajského súdu z 31. januára 2012 úplne ignoruje argumenty a dôkazy

sťažovateľa o jeho zdravotných obmedzeniach (preukázané v uvedenom konaní

predloženým zdravotným posudkom), ktoré ho výrazne obmedzujú na pracovnom trhu.

Tento argument bol popritom relevantný vo vzťahu k prijatiu záveru krajského súdu, podľa

ktorého sťažovateľ môže ukončiť svoje podnikanie, zamestnať sa, a tak si zabezpečiť vyšší

príjem, a preto sa najvyšší súd s ním mal v odôvodnení svojho uznesenia z 11. októbra 2012

vysporiadať. Nereagovanie na podstatný argument sťažovateľa má za následok porušenie

jeho práva na súdnu ochranu.

Sťažovateľ krajskému súdu vyčíta, že „neuviedol a zrejme ani nezisťoval, akú výšku

podľa neho dosahujú mzdy opravárov poľnohospodárskych strojov alebo čašníkov a či by

sťažovateľovi takáto mzda, aj vzhľadom na jeho vyživovacie povinnosti k maloletým deťom,

umožnila získať prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. V tejto časti súd teda

vychádzal z čírej domnienky, keďže vôbec nezohľadňoval vzdelanie, prax, zdravotný stav

sťažovateľa a situáciu na trhu práce a svoje rozhodnutie založil na téze, že kto zarába málo,

mal by si nájsť lepšie zamestnanie.“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nereagovali nijakým spôsobom

ani na sťažovateľov argument, že nárok na náhradu škody voči páchateľovi trestného činu,

ktorý mu bol priznaný v trestnom konaní, je v súčasnosti nevymožiteľný, čo v predmetnom

konaní bolo preukázané predložením oznámenia exekútora, z ktorého vyplýva, že sa mu

nepodarilo zistiť žiaden majetok páchateľa. V tejto súvislosti je potrebné poukázať

na skutočnosť, že podľa je pre posúdenie nároku na oslobodenie od súdnych

poplatkov rozhodujúcou aktuálna majetková situácia a schopnosť zaplatiť súdny poplatok,

nie prisľúb budúcich príjmov. Existencia takéhoto právneho nároku sťažovateľa preto

nie je na účely oslobodenia od súdnych poplatkov podstatná.

Krajský súd uznesenie z 31. januára 2012 založil na právnom názore, podľa ktorého

účastník konania je povinný aktívne sa snažiť získať prostriedky na zaplatenie súdneho

poplatku, pritom takýto výklad je v príkrom rozpore s účelom a zmyslom

právnej normy.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ konštatoval, že uznesenie krajského súdu

z 31. januára 2012 vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti a má za následok porušenie jeho

práva na súdnu ochranu v zmysle . Sťažovateľ uviedol, že uvedené

zásadné vady uznesenia krajského súdu z 31. januára 2012 mali podľa judikatúry

za následok odňatie možnosti konať pred súdom podľa , a teda zakladali

prípustnosť dovolania.

Pokiaľ napriek uvedeným vadám najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol

a vecou sa nezaoberal, odoprel mu právo na súdnu ochranu garantované .

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby vydal nález, v ktorom

vysloví, že jeho základné právo podľa bolo uznesením krajského súdu

z 31. januára 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 11. októbra 2012 porušené, zruší

uvedené uznesenia a zaviaže uvedené súdy zaplatiť mu náhradu trov konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namietal porušenie svojho základného

práva podľa uznesením krajského súdu z 31. januára 2012 a uznesením

najvyššieho súdu z 11. októbra 2012. K namietanému porušeniu označeného práva

uznesením krajského súdu malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd v tomto uznesení

aplikoval nesprávne judikatúru týkajúcu sa rozhodovania o oslobodení od súdnych

poplatkov v konaní o výživnom na maloleté dieťa a vôbec sa nezaoberal skúmaním

aktuálnej majetkovej a príjmovej situácie sťažovateľa. Najvyšší súd mal sťažovateľom

označené právo porušiť svojím uznesením z 11. októbra 2012, pretože v konaní

pred krajským súdom došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu podmienok odpustenia

poplatkovej povinnosti, t. j. došlo k takým zásadným vadám, ktoré mali v súlade

s judikatúrou najvyššieho súdu za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať

pred súdom. S ohľadom na to mal najvyšší súd na základe sťažovateľom podaného

dovolania preskúmať závery krajského súdu uvedené v uznesení z 31. januára 2012,

a nie ho odmietnuť ako neprípustné.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,

ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, podľa ktorej

napadnutými uzneseniami došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného práva

na súdnu ochranu, a to konkrétne do jeho práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 138

ods. 1 prvej vety na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, a v prípade

nezaplatenia súdneho poplatku, t. j. neodstránenia vady konania, je súd povinný konanie

zastaviť podľa .

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovaných prípadoch už na prvý pohľad

zrejmé, že napadnutými uzneseniami k neprípustnému zásahu do označeného základného

práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutých uznesení, ale ani nadobudnutie

právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu

pre sťažovateľa. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľ v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo

dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania podľa

z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.

Proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti

prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza

do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený .

Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať

všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Všeobecné súdy preto budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania z dôvodu

nezaplatenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sťažovateľovi nebolo na základe jeho

žiadosti priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, je v danom prípade zlučiteľné

s tým základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namieta.

Na základe uvedeného ústavný súd o sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní podľa rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013