Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 357/2014
PDF · 252.62 KB
No categories available
IV. ÚS 357/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 15/2010 a jeho uznesením
zo 4. júna 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Co 449/2013 a jeho uznesením z 25. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s. (ďalej
len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 C 15/2010 a jeho uznesením zo 4. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 449/2013 a jeho uznesením z 25. septembra 2013
(ďalej len „napadnuté znesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 15/2010, pričom jej žaloba smeruje proti
Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky. V označenom konaní sa sťažovateľka domáha určenia, že žalovaná je
zodpovedná za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Kežmarok, ako aj zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu
nesprávneho úradného postupu vo výške 20 507 632,37 €.
Okresný súd uložil sťažovateľke uznesením č. k. 3 C 15/2010-182
z 5. decembra 2012 povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vo výške 1 025 381,62 € do 60 dní
od nadobudnutia právoplatnosti uvedeného uznesenia.
Napadnutým uznesením okresného súdu bolo konanie o žalobe sťažovateľky
zastavené z dôvodu nesplnenia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým,
že napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
a takéto rozhodnutie navyše obmedzuje jej základné právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie.
Napadnutým uznesením krajského súdu bolo uznesenie okresného súdu potvrdené
ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté
uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska neobstoja, pretože sú v rozpore s § 141a
ods. 1 a 2 OSP, ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s uvedeným ustanovením,
taktiež s § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov konania.
Výroky v napadnutom uznesení okresného súdu a v napadnutom uznesení krajského súdu
sú podľa sťažovateľky založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd
aj krajský súd na zistený skutkový stav aplikovali síce správnu právnu normu,
ale ju nesprávne interpretovali.
Podľa sťažovateľky interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súd
je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania,
ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy,
pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov
v celom rozsahu, je nesprávna.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného argumentuje tým, že «Pri rozhodovaní súdu
o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie je totižto právne
bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého majetkové pomery ako
dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní...,
je vylúčené, aby a) bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania; b) súd pre nesplnenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania konanie
zastavil. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. § 141a OSP.
Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy
konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil,
súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania
zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.
Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie
zastavil vtedy, ak:
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;
a ani v prípade, že
- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;
- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.
Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého
súdneho konania aj v prípade rozhodovania súdu o návrhu odporcu podaného podľa ust.
§ 141a OSP. Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd
legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem
na tom, aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu
povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať
splnenie tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum,
ak by žalovaný, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa
osobitného predpisu o konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská
republika) mohol svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila
zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy
konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo
by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup
k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.
Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa
ust. § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného,
ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku
podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu
nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca,
pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu
o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú
interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP a nie sankcionovať žalobcu zastavením konania.
Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam,
kde je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel,
pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno
zastaviť...».
Sťažovateľka ďalej upozorňuje na to, že okresný súd v bližšie nekonkretizovaných
konaniach, ako aj Okresný súd Dolný Kubín (v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 53/2012)
si túto jej argumentáciu osvojili v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých
vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie
povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch ale podľa sťažovateľky
bol návrh žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania zamietnutý.
Sťažovateľka taktiež zdôrazňuje, že je v konaní vecne oslobodená od súdnych
poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie
od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby bola
posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam,
kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od súdneho poplatku v konaní,
v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom,
je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania
bez toho, aby takúto povinnosť mala aj žalovaná.
Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd aj krajský súd ignorovali formálnu
podmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej možno rozhodovať o uložení povinnosti zložiť
preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej
400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo
obsiahnuté v § 141a ods. 2 OSP, podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy
uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovaných
prípadoch je zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok
životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku
prevyšuje 5 % uplatňovanej istiny.
Napokon sťažovateľka zdôrazňuje, že návrh žalovanej neobsahoval žiadne
odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Okresný súd ani
krajský súd sa účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak
enormne vysokej sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne
nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak vysokou sumou preddavku. Účel
návrhu je preto podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená
do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv
a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka poukazuje
na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,
že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy
konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 7. marca 2012
prijal sťažnosť na ďalšie konanie, zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia
Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom zo dňa 6. júna 2012 sp. zn.: I. ÚS 112/2012-30
rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru... bolo porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad
č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť
preddavok na trovy súdneho konania“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vráti okresnému
súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým uznesením
okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu došlo ústavne nekonformnou
aplikáciou § 141a ods. 1 OSP k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu
ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu. V zmysle uvedeného ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady
na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo
na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu
plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil
preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne
s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť
preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka
nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ
preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť
preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku
na trovy konania zastaví.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky uznesením
okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže
v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným
súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V danom prípade námietky sťažovateľky v podobe odvolania smerujúceho proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu boli v rámci riadneho inštančného postupu
predmetom rozhodovania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Preskúmanie
napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom
subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe
podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé,
že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil ako vecne správne uznesenie okresného
súdu, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že sťažovateľka nezložila preddavok
na trovy konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia
okresného súdu a poukazujúc na znenie § 141a OSP, uviedol, že toto ustanovenie upravuje
zákonné podmienky, za ktorých je súd povinný uložiť povinnosť (a nie možnosť) zložiť
preddavok na trovy konania.
V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateľky znamená, že všeobecné súdy
odmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu. Aj samotná
sťažovateľka v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a napadnutému
uzneseniu krajského súdu uvádza, že postup uvedených súdov mal za účel dosiahnuť,
aby sťažovateľka rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv, a aj tým
jej všeobecné súdy odňali možnosť konať pred súdom.
V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. III. ÚS 342/2013) poukazuje na záver,
že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).
K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie
o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je
správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.
Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť (napr.
II. ÚS 433/2013, IV. ÚS 112/2013, IV. ÚS 167/2014), podľa ktorej na rozdiel od uznesenia
o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniu
o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod
uvedený § 237 písm. f) OSP. V rámci dovolacieho konania by sťažovateľka mala možnosť
uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému
súdu.
Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,
t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd
môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy až vtedy,
ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako
účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv
a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých
sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry
ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa
sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,
dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi
Sťažovateľka však v danej veci v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto veci
podala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľka
využila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpala
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval
a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá
neprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdí (a tým menej preukazuje),
že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdu
preto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol
ako neprípustnú.
Nad rámec uvedeného považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke
nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch, pričom
podľa sťažovateľky s prihliadnutím na nález sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 sa
ústavný súd v podobnej veci iného sťažovateľa sťažnosťou meritórne zaoberal, sťažnosť
prijal na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia, a dokonca
konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa. V súvislosti s uvedeným ústavný súd
síce dáva za pravdu sťažovateľke, že v obdobnej právnej veci nálezom
sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru,
ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938
z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok
na trovy konania, avšak zároveň dodáva, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť
ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu,
ktorého ojedinelosť preukazujú aj ďalšie uznesenia toho istého senátu (I. ÚS), ktorý
v obdobných veciach (nie vo veci sťažovateľky, pozn.), napr. uzneseniami sp. zn.
I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012, sp. zn. I. ÚS 182/2013 z 27. marca 2013 a sp. zn.
I. ÚS 78/2014 z 5. marca 2014 (teda po vydaní nálezu sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť
meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(rovnako napr. II. ÚS 396/2013, II. ÚS 141/2013, III. ÚS 42/2013, III. ÚS 478/2013,
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014