Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 357/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

Lawyer Partners, a. s., Prievozská 37, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok podľa a základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 4. júna 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. decembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners, a. s. (ďalej

len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok

podľa (ďalej len „“) a základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra 2013

(ďalej len „napadnuté znesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. , pričom jej žaloba smeruje proti

Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky. V označenom konaní sa sťažovateľka domáha určenia, že žalovaná je

zodpovedná za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Kežmarok, ako aj zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu

nesprávneho úradného postupu vo výške 20 507 632,37 €.

Okresný súd uložil sťažovateľke uznesením č. k. -182

z 5. decembra 2012 povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v zmysle § 141a ods. 2

(ďalej aj „OSP“) vo výške 1 025 381,62 € do 60 dní

od nadobudnutia právoplatnosti uvedeného uznesenia.

Napadnutým uznesením okresného súdu bolo konanie o žalobe sťažovateľky

zastavené z dôvodu nesplnenia povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Proti tomuto

uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré odôvodnila tým,

že napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

a takéto rozhodnutie navyše obmedzuje jej základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie.

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo uznesenie okresného súdu potvrdené

ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté

uznesenie krajského súdu z ústavného hľadiska neobstoja, pretože sú v rozpore s § 141a

ods. 1 a 2 , ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s uvedeným ustanovením,

taktiež s o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov konania.

Výroky v napadnutom uznesení okresného súdu a v napadnutom uznesení krajského súdu

sú podľa sťažovateľky založené na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd

aj krajský súd na zistený skutkový stav aplikovali síce správnu právnu normu,

ale ju nesprávne interpretovali.

Podľa sťažovateľky interpretácia založená na premise, že súd

je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania,

ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy,

pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov

v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného argumentuje tým, že «Pri rozhodovaní súdu

o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie je totižto právne

bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého majetkové pomery ako

dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní...,

je vylúčené, aby a) bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania; b) súd pre nesplnenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania konanie

zastavil. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. .

Podľa ust. veta štvrtá cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy

konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil,

súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania

zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie

zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.

Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie

zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;

a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.

Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého

súdneho konania aj v prípade rozhodovania súdu o návrhu odporcu podaného podľa ust.

. Bolo by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd

legálne mohol na návrh vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem

na tom, aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu

povinnosťou uhradiť bez existencie racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať

splnenie tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum,

ak by žalovaný, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa

osobitného predpisu o konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská

republika) mohol svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila

zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy

konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo

by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup

k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa

ust. len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného,

ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok

na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku

podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu

nebude mať povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca,

pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu

o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú

interpretáciu ust. a nie sankcionovať žalobcu zastavením konania.

Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam,

kde je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel,

pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno

zastaviť...».

Sťažovateľka ďalej upozorňuje na to, že okresný súd v bližšie nekonkretizovaných

konaniach, ako aj Okresný súd Dolný Kubín (v konaní vedenom pod sp. zn. )

si túto jej argumentáciu osvojili v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých

vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie

povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch ale podľa sťažovateľky

bol návrh žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania zamietnutý.

Sťažovateľka taktiež zdôrazňuje, že je v konaní vecne oslobodená od súdnych

poplatkov v zmysle . Vecné oslobodenie

od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby bola

posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam,

kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od súdneho poplatku v konaní,

v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom,

je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania

bez toho, aby takúto povinnosť mala aj žalovaná.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd aj krajský súd ignorovali formálnu

podmienku , podľa ktorej možno rozhodovať o uložení povinnosti zložiť

preddavok len vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej

400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo

obsiahnuté v , podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy

uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovaných

prípadoch je zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok

životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku

prevyšuje 5 % uplatňovanej istiny.

Napokon sťažovateľka zdôrazňuje, že návrh žalovanej neobsahoval žiadne

odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Okresný súd ani

krajský súd sa účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak

enormne vysokej sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne

nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak vysokou sumou preddavku. Účel

návrhu je preto podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená

do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv

a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka poukazuje

na vec vedenú pod sp. zn. , v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru tým,

že Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 7. marca 2012

prijal sťažnosť na ďalšie konanie, zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom zo dňa 6. júna 2012 sp. zn.: -30

rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru... bolo porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad

č. k. -938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť

preddavok na trovy súdneho konania“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vráti okresnému

súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €,

ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutým uznesením

okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu došlo ústavne nekonformnou

aplikáciou k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu

ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu. V zmysle uvedeného ustanovenia

navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené predpoklady

na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo

na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu

plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil

preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne

s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka

nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť

preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

na trovy konania zastaví.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky uznesením

okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade námietky sťažovateľky v podobe odvolania smerujúceho proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu boli v rámci riadneho inštančného postupu

predmetom rozhodovania krajského súdu v konaní o podanom odvolaní. Preskúmanie

napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom by bolo v rozpore s princípom

subsidiarity zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na základe

podaného odvolania patrí do právomoci krajského súdu. Na základe uvedeného ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru a práva podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Z listín tvoriacich prílohu sťažnosti, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé,

že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil ako vecne správne uznesenie okresného

súdu, ktorým bolo konanie zastavené z dôvodu, že sťažovateľka nezložila preddavok

na trovy konania. V celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia

okresného súdu a poukazujúc na znenie , uviedol, že toto ustanovenie upravuje

zákonné podmienky, za ktorých je súd povinný uložiť povinnosť (a nie možnosť) zložiť

preddavok na trovy konania.

V konečnom dôsledku to podľa názoru sťažovateľky znamená, že všeobecné súdy

odmietli poskytnúť ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu. Aj samotná

sťažovateľka v sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a napadnutému

uzneseniu krajského súdu uvádza, že postup uvedených súdov mal za účel dosiahnuť,

aby sťažovateľka rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv, a aj tým

jej všeobecné súdy odňali možnosť konať pred súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd opätovne (napr. ) poukazuje na záver,

že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.).

K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu

predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie

o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je

správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.

Ústavný súd taktiež poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť (napr.

, , ), podľa ktorej na rozdiel od uznesenia

o povinnosti zložiť preddavok v zmysle poslednej vety proti uzneseniu

o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod

uvedený . V rámci dovolacieho konania by sťažovateľka mala možnosť

uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému

súdu.

daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona,

t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa . Ústavný súd

môže uplatniť svoju právomoc v konaní o sťažnosti podľa až vtedy,

ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako

účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv

a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých

sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry

ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa

sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými,

dovolenými a ustanovenými procesnými úkonmi

(, ).

Sťažovateľka však v danej veci v sťažnosti neuvádza, či dovolanie v tejto veci

podala, pričom nič neindikuje, že by uvedený právny prostriedok nápravy sťažovateľka

využila. Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka nevyčerpala

mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytoval

a na ktorého použitie bola oprávnená v zmysle , čo zakladá

neprípustnosť jej sťažnosti. Sťažovateľka ani len netvrdí (a tým menej preukazuje),

že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zo strany ústavného súdu

preto neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa .

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol

ako neprípustnú.

Nad rámec uvedeného považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke

nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch, pričom

podľa sťažovateľky s prihliadnutím na nález sp. zn. zo 6. júna 2012 sa

ústavný súd v podobnej veci iného sťažovateľa sťažnosťou meritórne zaoberal, sťažnosť

prijal na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia, a dokonca

konštatoval porušenie základných práv sťažovateľa. V súvislosti s uvedeným ústavný súd

síce dáva za pravdu sťažovateľke, že v obdobnej právnej veci nálezom

sp. zn. zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa a dohovoru,

ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938

z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok

na trovy konania, avšak zároveň dodáva, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť

ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu,

ktorého ojedinelosť preukazujú aj ďalšie uznesenia toho istého senátu (I. ÚS), ktorý

v obdobných veciach (nie vo veci sťažovateľky, pozn.), napr. uzneseniami sp. zn.

z 3. októbra 2012, sp. zn. z 27. marca 2013 a sp. zn.

z 5. marca 2014 (teda po vydaní nálezu sp. zn. ) sťažnosť

meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa

(rovnako napr. , , , ,

).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014