Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (38)I. ÚS 440/2012
PDF · 127.6 KB
No categories available
I. ÚS 440/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., Nicosia – Cyprus, zastúpenej advokátom
JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k.
8 C 31/2009-406 z 22. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti S. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách
aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 31/2009-406 z 22. júna 2012.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka sa
návrhom na začatie konania podaným okresnému súdu 19. januára 2009 domáhala „proti
odporcovi: S. náhrady škody vo výške 17.478.199,14 EUR s príslušenstvom spôsobenej pri
výkone verejnej moci nezákonnými rozhodnutiami“. Okresný súd napadnutým uznesením
sp. zn. 8 C 31/2009 z 22. júna 2012 uložil sťažovateľke „povinnosť zložiť preddavok na
trovy konania vo výške 873.909,96 EUR...“ (po vykonanom dokazovaní aplikujúc
ustanovenia „§ 141a ods. 1..., ods. 2... a ods. 3... O. s. p.“, pozn.).
3. Sťažovateľka namietala, že okresný súd predmetným rozhodnutím porušil jej
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keď jej „povinnosť uložil...
postupom podľa § 141a OSP“, pričom „... vôbec nevyhodnocoval otázku či u navrhovateľa
sú alebo nie sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov... nijako sa
nezaoberal majetkovými pomermi navrhovateľa... neposudzoval otázku existencie
podmienok na oslobodenie od súdnych poplatkov pre účely aplikácie § 141a OSP...
nezaoberal sa otázkou, či právne pomery navrhovateľa možno, alebo nemožno usporiadať
v konkurznom konaní...“.
4. Sťažovateľka navrhla („žiadala“), aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu
sp. zn. 8 C 31/2009 z 22. júna 2012, toto uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Súčasne žiadala o odloženie vykonateľnosti predmetného uznesenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podstatou námietok sťažovateľky sú právne závery okresného súdu pri
posudzovaní spĺňania predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov (pre účely
„§ 141a ods. 1 O. s. p.“), s ktorým sťažovateľka nesúhlasí (pozri bod 3).
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú
povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)]. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
8. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním
vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom
sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok,
mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný právny
prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.
9. V danom prípade je potrebné sťažnosť považovať za predčasnú, a teda
neprípustnú, pretože smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu procesnej povahy, ktoré
nemá charakter rozhodnutia „konečného“. V okolnostiach danej veci by k eventuálnemu
porušeniu sťažovateľom označených práv v materiálnom slova zmysle na základe jeho
nosných dôvodov mohlo dôjsť napr. až v prípade, ak by označený porušovateľ (všeobecný
súd) na základe nezloženia stanoveného preddavku na trovy konania zastavil konanie
(§ 141a ods. 1 in fine zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
zmien) a následne by prebehlo pre sťažovateľa neúspešné opravné konanie pred
všeobecnými súdmi, v rámci ktorého by sťažovateľ namietal nosnými dôvodmi tejto
sťažnosti. Konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom súde. Až po jeho ukončení
a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. krajským súdom vo veci samej (ako aj po
prípadnom využití možnosti podať mimoriadne opravné prostriedky) bude mať
sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.
10. Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdneho prejednania veci nie je
daná jeho právomoc na prerokovanie veci (o ktorej bude ďalej konať okresný súd).
11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal
ďalšími návrhmi sťažovateľky.
12. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012