Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 131/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti SLOVENSKÁ MEDIÁLNA AGENTÚRA, s. r. o., Sládkovičova 7,

Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH, s. r. o., Rajská 15/A,

Bratislava, v mene ktorej konajú konatelia a advokáti JUDr. Martin Javorček

a JUDr. Viliam Karas, PhD., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÁ MEDIÁLNA AGENTÚRA, s. r. o.,

o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÁ MEDIÁLNA AGENTÚRA,

s. r. o., Sládkovičova 7, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 3 (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. februára 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému

súdu 22. februára 2012 domáha nároku na náhradu škody vo výške 1 712 739,04 €

s príslušenstvom proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaný“), ktorá mu mala byť spôsobená orgánom verejnej

moci pri výkone verejnej moci v zmysle o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Skutkovým základom sťažovateľovej žaloby bolo exekučné konanie začaté na návrh

oprávneného – , (ďalej len „oprávnený“), proti

trom povinným, pričom sťažovateľ bol povinným v 3. rade. Okresný súd Košice II ako

exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov. Následne súdny exekútor doručil sťažovateľovi upovedomenie o začatí exekúcie,

upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných

peňažných pohľadávok a predajom hnuteľných vecí. Sťažovateľ spolu s povinným v 2. rade

podali proti exekúcii námietky, ktorým Okresný súd Košice II vyhovel. Na základe

odvolania oprávneného, rozhodol Krajský súd v Košiciach tak, že uznesenie Okresného

súdu Košice II potvrdil. Následne Okresný súd Košice II exekúciu uznesením zastavil,

predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. novembra 2008. V tejto súvislosti

v sťažnosti sťažovateľ ďalej uvádza:

„Okresný súd Košice II pri vydávaní poverenia porušil svoju povinnosť vyplývajúcu

z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to tým, že nepreskúmal dostatočne žiadosť exekútora

o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie ani exekučný titul. Napriek tomu,

že neboli splnené všetky zákonné podmienky pre výkon exekúcie, udelil exekútori poverenie.

Uvedeným konaním a rozhodnutím, ktoré bolo následne zrušené ako nezákonné súd hrubo

a závažne porušil svoje zákonné povinnosti, v dôsledku čoho sťažovateľ utrpel škodu.“

2

Okresný súd vyzval sťažovateľa na vyplnenie tlačiva na dokladovanie pomerov

účastníka, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov podľa

(ďalej len „OSP“). Sťažovateľ namietal, že predmetné

konanie je vecne oslobodené od súdnych poplatkov, ako aj to, že vzhľadom na predmet

konania a postavenie žalovaného nie je dôvod na uloženie povinnosti zložiť preddavok

na trovy konania.

Následne okresný súd rozhodol napadnutým uznesením zo 6. februára 2014 tak,

že pod hrozbou zastavenia konania uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok

na trovy konania vo výške 85 635,45 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti

uznesenia.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza:

«V dôsledku exekúcie a z toho vyplývajúceho zablokovania účtov a všetkého jeho

majetku musel sťažovateľ oznámiť svojim veriteľom a spolupracujúcim spoločnostiam,

že nie je schopný splácať svoje záväzky, stratil všetkých svojich klientov, dobré meno

a reputáciu a jeho miesto na trhu nahradili iné spoločnosti. Pre sťažovateľa už objektívnej

nebolo možné, aby obnovil svoju pozíciu z obdobia pred začatím exekúcie.

V dôsledku pochybenia orgánu verejnej moci bol teda sťažovateľ nútený pozastaviť

svoje podnikateľské aktivity, čo viedlo k jeho faktickej likvidácii. Tomuto vývoju zodpovedá

aj momentálna ekonomická situácia sťažovateľa. Na výzvu súdu sťažovateľ dokladoval

svoje majetkové pomery, kde špecifikoval, že eviduje vlastné imanie vo výške 38.226 EUR,

pričom disponuje zostatkom na účte vo výške 14.234,20 EUR a eviduje jedno motorové

vozidlo značky Octavia, rok výroby 2001. K tomu eviduje nevymožiteľnú pohľadávku vo

výške 71.456,88 EUR a záväzok v sume 5.105,72 EUR.

Z uvedeného je zrejmé, že zloženie preddavku na trovy konania zo strany sťažovateľa

je prakticky nerealizovateľné. Žiadny obchodný partner, či finančná inštitúcia by za

súčasnej ekonomickej situácie nepožičala finančné prostriedky subjektu, ktorý ich nie

je schopný splatiť, a ktoré výrazne prevyšujú jeho vlastné imanie.

Okresný súd Bratislava I. neobjasnil, akými úvahami sa spravoval pri posudzovaní

pomerov sťažovateľa, keď dospel k záveru, že majetkové pomery sťažovateľa nie sú

dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov a je tu dôvod na uloženie povinnosti zložiť

preddavok. Rozhodnutie súdu je preto v samotnej podstate nepreskúmateľné a vykazuje

znaky arbitrárnosti. Súd sa obmedzil na stručné konštatovanie v znení: „Súd po preskúmaní

predloženého tlačiva... dospel k záveru, že jeho majetkové pomery neodôvodňujú jeho

oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v predmetnom konaní. Vzhľadom na vyššie

uvedené má súd za to, že v danej veci sú splnené podmienky na uloženie povinnosti

navrhovateľovi zložiť preddavok na trovy konania...“

Sťažovateľ v odpovedi na výzvu súdu na dokladovanie majetkových pomerov jasne

vyjadril, že uloženie povinnosti na zaplatenie preddavku je za súčasnej situácie pre

sťažovateľa nemožné. Zdôraznil tiež, že uloženie povinnosti by bolo vzhľadom na súvislosti

prípadu a fakt, že konanie je ako celok zo zákona oslobodené od súdnych poplatkov

aj nedôvodné a neprimerané. Sťažovateľ celkom jednoznačne poukázal aj na skutočnosť, že

štát požaduje v tomto prípade zloženie preddavku na trovy konania, ktoré mu reálne

nehrozia. Uloženie povinnosti na zaplatenie preddavku v tak neúmernej výške je preto

neadekvátne. Ministerstvo spravodlivosti, ktoré zastupuje štát v konaniach o náhradu škody

disponuje aparátom vzdelaných právnikov, ktorí v týchto konaniach spravidla ministerstvo

zastupujú a samotné ministerstvo neuviedlo, že by v tomto prípade malo postupovať inak.

Súd vo svojom uznesení nedal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na

právne a skutkovo relevantné právne otázky súvisiace s uložením povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania. K majetkovej situácii sťažovateľa vo vzťahu k výške preddavku

niekoľkonásobne prevyšujúceho vlastné imanie sťažovateľa, či jeho disponibilné

prostriedky na bankovom účte sa súd nevyjadril vôbec. Uznesenie súdu preto sťažovateľ

považuje za arbitrárne, porušujúce zásady spravodlivého súdneho konania a ignorujúce

ústavnú požiadavku presvedčivého súdneho rozhodnutia.

Za ešte závažnejší však sťažovateľ považuje samotný účinok namietaného uznesenia

súdu, ktorým mu znemožnil efektívny prístup k súdu... Uložením povinnosti zložiť preddavok

na náhradu trov konania tak štát v jednej osobe v skutočnosti znemožnil vyvodenie

zodpovednosti za nezákonné rozhodnutie jedného zo svojich orgánov.

4

Uloženie tejto povinnosti sťažovateľovi navyše v konkrétnych okolnostiach prípadu

nemá svoje opodstatnenie a odporuje samotnému zmyslu a účelu zákona.»

Sťažovateľ poukazuje na dôvodovú správu k , ktorým

sa mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým bol zavedený inštitút

preddavku na trovy konania, podľa ktorej hlavným účelom tohto inštitútu je prevencia proti

šikanóznym návrhom. Sťažovateľ s poukazom na už uvedený skutkový stav argumentuje

tým, že jeho žaloba nie je šikanózna a ani zrejme bezúspešná a že v prerokúvanom prípade

nehrozí vznik trov vo výške, ktorá by zodpovedala povinnosti uloženej napadnutým

uznesením zo 6. februára 2014.

Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že dôsledkom napadnutého uznesenia

je porušenie práva na prístup k súdu. Okresný súd podľa sťažovateľa nerešpektoval

ani princíp proporcionality, ktorý sú v zmysle judikatúry ústavného súdu (,

) povinné súdy zohľadniť pri určení výšky preddavku na trovy konania.

Vzhľadom na predmet napadnutého konania bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho

základné právo podľa . V kontexte tejto námietky sťažovateľ uvádza:

„Súd uložením preddavku za okolností, ktoré sú uvedené vyššie, znemožnil žalovať

subjekt zodpovedný za vznik škody a tak zabránil realizácii práva na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu pri vydaní poverenia na exekúciu.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46

ods. 1 a v a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené v čl. 6 ods. 1... dohovoru... postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. zo 6. februára 2012 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo 6. februára 2012

zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy právneho

zastúpenia... v sume 9.246,80 €... na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

6

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , , , ).

Sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že k porušeniu základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 3 a práva podľa dohovoru došlo „postupom a uznesením

Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo 6. februára 2012“, pričom žiada, aby

ústavný súd takto označené uznesenie zrušil.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ uvádza, že k porušeniu označených práv podľa

a dohovoru malo dôjsť uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2014. Zároveň k sťažnosti priložil uznesenie okresného súdu č. k.

-95 zo 6. februára 2014.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že uvedením dátumu vydania

napadnutého uznesenia okresného súdu „6. februára 2012“ došlo k chybe v písaní, resp.

k inej zrejmej nesprávnosti, pričom správne mal byť v petite uvedený dátum vydania

napadnutého uznesenia „6. februára 2014“.

Z uvedeného je takto zrejmé, že sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 3 a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. februára 2014, ktorým okresný súd uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania v sume 85 636,45 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti tohto

uznesenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej napadnutým uznesením

okresného súdu došlo k zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu (konkrétne

do jeho práva na prístup k súdu) podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa dohovoru, keďže v zmysle poslednej vety

ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť

preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

zastaví. Vzhľadom na predmet konania (konanie o náhradu škody podľa zákona

č. ) bolo podľa sťažovateľa porušené aj jeho základné právo podľa

ods. 3 .

Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade už na prvý pohľad zrejmé,

že uznesením okresného súdu č. k. -95 zo 6. februára 2014 k zásahu

do označeného základného práva dôjsť nemohlo. Samotné vydanie uznesenia, ale ani

nadobudnutie právoplatnosti tohto uznesenia nemá bez ďalšieho za následok stratu prístupu

k súdu pre sťažovateľa. K namietaným dôsledkom by totiž mohlo dôjsť až prípadným

vydaním uznesenia o zastavení konania. Ústavný súd zistil, že proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) tak, že konanie o dovolaní uznesením sp. zn. z 28. mája

2015 zastavil z dôvodu, že nie je daná funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na

prerokovanie dovolania podaného sťažovateľom.

8

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením z 30. novembra 2015

zastavil konanie pre nezaplatenie preddavku na trovy konania. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom bude rozhodovať Krajský súd v Bratislave ako odvolací

súd.

Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1

poslednej vety proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu

voči prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza

do úvahy aj podanie dovolania, ktorého prípustnosť by sa mohla opierať o § 237 písm. f)

. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania voči uzneseniu

okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať všetky tie

zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu. Všeobecné súdy

preto budú mať možnosť skúmať, či zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na

trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľ

namieta.

V súvislosti s odkazom sťažovateľa na odôvodnenie nálezu ústavného súdu sp. zn.

zo 6. júna 2012 ústavný súd dodáva, že v citovanom náleze ústavný súd síce

vyslovil porušenie práv podľa a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením

Okresného súdu Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi

konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje,

že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (,

, , , , ,

, , , ) išlo o ojedinelý

(menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje

aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn.

z 3. októbra 2012 (teda po vydaní nálezu sp. zn. ) sťažnosť

už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016

10