Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 622/2016
PDF · 228.32 KB
No categories available
II. ÚS 622/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 C 31/2011 zo 16. mája 2011, uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 274/2011 z 28. septembra 2011 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 300/2012 z 30. septembra 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014
elektronickou poštu a 10. marca 2014 osobne doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 7 C 31/2011 zo 16. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Co 274/2011 z 28. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 300/2012 z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením
zo 16. mája 2011 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením z 28. septembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. septembra 2013 tak, že dovolanie odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo
25. novembra 2013 doručené advokátovi , ktorý „následne toto
uznesenie vrátil prvostupňovému súdu, nakoľko tento advokát bol sťažovateľovi určený
rozhodnutím Centra právnej pomoci zo dňa 2. 3. 2012, sp. zn. 6 N 35/2012, na zastupovanie
sťažovateľa v základnom konaní, t. j. v konaní o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom
súde Bratislava 1 pod sp. zn. 7 C 31/2011. Predmetné rozhodnutie Centra právnej pomoci
2
sa nevzťahovalo na konanie o dovolaní, vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn.
Sťažovateľ má za to, že doručenie uvedeného uznesenia nepríslušnému advokátovi
nemohlo vyvolať žiadne právne účinky, nakoľko sťažovateľ nebol v dovolacom konaní ním
zastúpený, a teda uvedené uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť jeho doručením
domnelému právnemu zástupcovi, ktorého si sťažovateľ ani nezvolil a ani mu nebol určený
Centrom právnej pomoci pre jeho zastupovanie v dovolacom konaní.
Pre úplnosť sťažovateľ uvádza, že požiadal Centrum právnej pomoci aj o určenie
advokáta pre uvedené dovolacie konanie, avšak rozhodnutím zo dňa 8. 2. 2012, sp. zn.
6 N 250/12, nebol sťažovateľovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci v tomto
dovolacom konaní. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ riadne a včas odvolanie
a Krajský súd v Bratislave dňa 22. 1. 2014 rozhodnutie Centra právnej pomoci zrušil
a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Centrum právnej pomoci teda do dnešného dňa
právoplatne nerozhodlo o žiadosti sťažovateľa zo dňa 9. 1. 2012 o priznanie nároku
na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní.
Prvostupňový súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa bez toho, aby rozhodol o návrhu sťažovateľa
na oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní.
Čo sa týka zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, prvostupňový súd taktiež
doposiaľ nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. 9. 2013, sp. zn.
2 Cdo 300/2012, dovolanie sťažovateľa odmietol, pričom v záhlaví uznesenia v rozpore
so skutočným stavom uviedol, že sťažovateľ bol zastúpený advokátom.“.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že žiadosťou z 27. januára 2014 požiadal
Centrum právnej pomoci o určenie advokáta na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy a na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pričom o tejto sťažnosti nebolo
rozhodnuté.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Dovolací súd napriek tomu, že súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol o návrhu
sťažovateľa a o jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie
konanie, o sťažovateľom podanom dovolaní konal a rozhodol bez toho, aby bol sťažovateľ
ako dovolateľ v tomto dovolacom konaní zastúpený advokátom, hoci podmienka zastúpenia
advokátom je neobíditeľnou podmienkou dovolacieho konania bez možnosti výnimky
a je zriadená zákonom na zaistenie ochrany práva a právom chránených záujmov
dovolateľa.
Dovolací súd pri jeho rozhodovaní mylne vychádzal z toho, že splnomocnenie, ktoré
udelil sťažovateľ advokátovi na jeho zastupovanie v základnom konaní vo veci je platné
aj v dovolacom konaní.
Sťažovateľ má za to, že povinné zastúpenie advokátom v dovolacom konanie
nie je v zákone stanovené samoúčelne. Sťažovateľ má za to, že súd prvého stupňa i dovolací
súd sa neodôvodnene uspokojili s tým, že v základnom spise je priložené splnomocnenie
na zastupovanie sťažovateľa v základnom konaní. Nech by bolo predmetné splnomocnenie
akokoľvek nepresne sformulované, zo spisu samotného je zrejmé, že dovolanie podal
sťažovateľ sám, bez akejkoľvek právnej pomoci, a to časovo pred tým, ako splnomocnil
na jeho zastupovanie v základnom konaní.
Sťažovateľ má teda za to, že súd prvého stupňa a predovšetkým dovolací súd
nesprávne právne posúdili materiálnu stránku kogentnej právnej úpravy povinného
zastúpenia advokátom v dovolacom konaní podľa ust. § 241 ods. 1 OSP. Takýmto postupom
oboch všeobecných súdov došlo k takému výkladu cit. zák. ust., ktorý je v rozpore s čl. 152
ods. 4 Ústavy SR. Podanie dovolania účastníkom konania bez toho, aby bolo vypracované,
alebo aspoň následne doplnené právnym zástupcom z radov advokátov, nezodpovedá
zmyslu a účelu, ktorý vložil zákonodarca do obsahu ustanovenia § 241 ods. 1 OSP,
a neumožňuje účastníkovi konania úplné naplnenie jeho práva na súdnu ochranu podľa
Sťažovateľ má za to, že dovolací súd tým, že o dovolaní sťažovateľa konal a rozhodol
bez toho, aby bol sťažovateľ v tomto konaní riadne a účinne zastúpený, dopustil
sa porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru..., práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to nielen samotným konaním a rozhodnutím
4
bez riadneho zastúpenia advokátom, ale aj tým, že takýmto postupom dovolací súd zmaril
zákonné právo sťažovateľa na kvalifikované sformulovanie a odôvodnenie jeho dovolania,
včítane dovolacích dôvodov.
Sťažovateľ má taktiež za to, že aj súd prvého stupňa jeho vyššie popísaným postupom
znemožnil sťažovateľovi, aby bol v dovolacom konané riadne a predovšetkým účinne
zastúpený, a to najmä tým, že nevyzval ním nesprávne predpokladaného právneho zástupcu
sťažovateľa v postavení dovolateľa, aby dovolanie predložené účastníkom konania doplnil
tak, aby aj po materiálnej stránke bola naplnená kogentná právna úprava ust. § 241 ods. 1
OSP a predovšetkým právo účastníka konania na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru, ako aj iné súvisiace práva uvedené predchádzajúcom odseku.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil práva (sťažovateľa)... podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru...
... Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 15. 5. 2012, sp. zn. 5 Cdo 76/2012 (zjavne malo ísť o sp. zn.
2 Cdo 300/2012 z 30. septembra 2013, pozn.).
... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia,
a to do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.
... Okresný súd Bratislava 1 porušil práva (sťažovateľa)... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru...
... Okresný súd Bratislava 1 je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ osobitne
neodôvodňuje.
Výzvou z 22. augusta 2014 ústavný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie sťažnosti,
poučil ho, aké náležitosti má v sťažnosti doplniť, ako aj o následkoch nedoplnenia sťažnosti.
Sťažovateľ sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 12. septembra
2014 elektronickou poštou. V tomto podaní s poukazom na § 42 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (platného a účinného v čase rozhodovania
všeobecných súdov) uvádza, že „nebude toto elektronické podanie doplnené písomne,
nakoľko nejde o návrh vo veci samej“.
V súvislosti so žiadosťou o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci
a určenie advokáta na zastupovanie vo veci sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažovateľ
uvádza:
«Centrum právnej pomoci priloženým rozhodnutím zo dňa 24. 2. 2014, sp. zn.
1915/2014-KaBa, mi nepriznalo nárok na poskytovanie právnej pomoci z dôvodu,
že „vo veci nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu“, nakoľko Centrum právnej pomoci
prišlo k záveru, že „postupom dovolacieho súdu nebolo porušené žiadne ústavné právo
žiadateľa“. Proti uvedenému rozhodnutiu som podal odvolanie − návrh na preskúmanie
jeho zákonnosti, o ktorom Krajský súd v Bratislave priloženým rozsudkom zo dňa 6. 6.
2014, č. k. 9 Sp 25/2004-25, rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie CPP potvrdil. Proti
uvedenému rozsudku som podal odvolanie dňa 1. 8. 2014 (v prílohe), o ktorom nebolo
zatiaľ rozhodnuté.»
K žiadosti týkajúcej sa dovolacieho konania a rozhodnutiu Centra právnej pomoci
sp. zn. 6 N 250/2012 z 8. februára 2012, ktorým mu nebol priznaný nárok na poskytovanie
právnej pomoci v dovolacom konaní, sťažovateľ uvádza, že „proti priloženému rozsudku
Krajského súd v Bratislave zo dňa 22. 1. 2014, sp. zn. 4 Sp 24/2012, ktorým bolo napadnuté
rozhodnutiu CPP zrušené (ako som uviedol v mojej ústavnej sťažnosti), som podal
odvolanie dňa 17. 3. 2014, t. j. po podaní ústavnej sťažnosti z dôvodov uvedených
v priloženom odvolaní, predovšetkým z dôvodu, že podľa môjho názoru konajúci súd mal
o zákonnosti rozhodnutia CPP rozhodnúť meritórne, vzhľadom na to, že zo stavu
dokazovania takéto rozhodnutie bolo možné.“.
6
K ďalším náležitostiam, ktoré mal v sťažnosti doplniť, sťažovateľ uvádza:
„Vzhľadom na to, že doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o mojej vyššie
uvedenej žiadosti o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci a určenie advokáta
na zastupovanie v predmetnom konaní pred ústavným súdom, k predmetnej Vašej výzve
ďalej uvádzam, že ďalšie chýbajúce náležitosti mojej ústavnej sťažnosti budú doplnené
po právoplatnom rozhodnutí o uvedenej žiadosti, a to buď určeným alebo zvoleným
advokátom v závislosti od výsledku rozhodnutia.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie sťažnosti tak, aby jednoznačne uviedol,
proti ktorému orgánu jeho sťažnosť smeruje a proti akému zásahu smeruje. Sťažovateľ
v podaní, ktorým reagoval na výzvu ústavného súdu, uvádza, že ďalšie náležitosti doplní
„po právoplatnom rozhodnutí o uvedenej žiadosti (o priznanie nároku na poskytovanie
právnej pomoci, pozn.), a to buď určeným alebo zvoleným advokátom v závislosti
od výsledku rozhodnutia“.
Napriek uvedenému vyjadreniu sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval
sťažnosť sťažovateľa aj bez jednoznačného ustálenia predmetu konania. Vychádzal pri tom
z toho, že sťažovateľ v petite sťažnosti žiada vysloviť porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru najvyšším
súdom. V nadväznosti na to v petite žiada zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
5 Cdo 76/2012 z 15. mája 2012. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uznesenie najvyššieho
súdu z 15. mája 2012 výslovne neuvádza. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ
namieta právne závery všeobecných súdov v konaní o jeho žiadosti o oslobodenie
od súdnych poplatkov. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ označuje napadnuté uznesenie
sp. zn. 2 Cdo 300/2012 z 30. septembra 2013, ktoré najvyšší súd vydal v tomto konaní
(o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, pozn.) a toto uznesenie priložil
ako prílohu k svojej sťažnosti. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 28. septembra 2011. Týmto uznesením
krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu zo 16. mája 2011, ktorým tento nepriznal
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Ústavný súd preto posudzoval toto
uznesenie a označenie uvedeného uznesenia najvyššieho súdu v petite sťažnosti považuje za
zrejmú nesprávnosť.
Je zrejmé, že predmetné uznesenia všeobecných súdov sa bezprostredne týkali
konania o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov v rámci konania
o ochrane osobnosti. Okresný súd a krajský súd preskúmavali opodstatnenosť žiadosti
sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom okresný súd rozhodol tak,
že sťažovateľa neoslobodil od platenia súdnych poplatkov, keďže jeho pomery takéto
oslobodenie neodôvodňovali (§ 138 ods. 1 OSP). Krajský súd sa s týmto právnym záverom
okresného súdu stotožnil a uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti uzneseniu krajského
súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že postupom okresného súdu
a krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP
„nakoľko mu napriek jeho osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom nepriznali
oslobodenie od súdnych poplatkov“.
Pokiaľ ide o konanie o žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov
a o rozhodnutia všeobecných súdov o tejto žiadosti, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity právomoci ústavného súdu, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo
8
právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý
je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne
II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Ústavný súd sa pridržiava ustálenej rozhodovacej činnosti (I. ÚS 182/2013,
III. ÚS 478/2013, I. ÚS 78/2014, IV. ÚS 259/2014, m. m. I. ÚS 420/2013, II. ÚS 129/2012,
III. ÚS 440/2013, IV. ÚS 625/2012), podľa ktorej napadnutými uzneseniami, ktorými súd
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj uzneseniami, ktoré v inštančnom
postupe takéto rozhodnutie potvrdili, nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do označeného
základného práva. Samotné vydanie napadnutých uznesení, ale ani nadobudnutie
právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu
pre sťažovateľa. K takému dôsledku by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia
o zastavení konania podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) v spojitosti s § 104 ods. 2 OSP [od 1. júla 2016
v spojitosti s § 161 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), pozn.] z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.
Ústavný súd nie je bežnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom vo vzťahu k ich akýmkoľvek rozhodnutiam vrátane rozhodnutí procesného
charakteru (IV. ÚS 259/2014).
Ústavný súd poukazuje na to, že proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné
odvolanie [podľa § 10 zákona o súdnych poplatkoch, resp. od. 1. júla 2016 podľa § 357
písm. a) CSP] a vo vzťahu proti eventuálnemu nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu
odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod
uvedený v § 237 písm. f) OSP, resp. od 1. júla 2016 na dovolací dôvod podľa § 420 písm. f)
CSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti uzneseniu
okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať všetky
tie námietky, ktoré má voči právnemu záveru o nesplnení podmienok na oslobodenie
od súdnych poplatkov, ktorý je základom uznesenia okresného súdu zo 16. mája 2011
v spojení s uznesením krajského súdu z 28. septembra 2011. Všeobecné súdy preto budú
mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania z dôvodu nezaplatenia súdneho
poplatku v konaní, v ktorom sťažovateľovi nebolo na základe jeho žiadosti priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov, je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že okresný súd uznesením
č. k. 7 C 31/2011-86 zo 16. januára 2014 zastavil konanie, pričom sťažovateľ, zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom, podal proti tomuto uzneseniu odvolanie a žiadosť
o odpustenie zmeškania lehoty. Okresný súd uznesením č. k. 7 C 31/2011-107
z 15. septembra 2014 návrh na odpustenie zmeškania lehoty zamietol. Sťažovateľ,
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, podal proti uzneseniu z 15. septembra 2014
odvolanie. Krajský súd ako odvolací súd vybavil vec prípisom č. k. 4 Co 803/2014-131
z 28. mája 2015 bez rozhodnutia o odvolaní. V predmetnom prípise uviedol:
„... Rozhodnutím centra právnej pomoci zo dňa 02. 03. 2012 bol navrhovateľovi
priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci... Bude preto povinnosťou Vášho súdu
obrátiť sa na Centrum právnej pomoci o informáciu, či uvedené rozhodnutie bolo vydané
a či je platné a účinné. V takom prípade potom uznesenie o zastavení konania zo dňa
16. 01. 2014, č. k. 7 C 31/2011-86, nebolo navrhovateľovi ako účastníkovi konania
s priznaným nárokom na poskytovanie právnej pomoci účinne doručené a z uvedeného
dôvodu mu preto ani nezačala účinne plynúť lehota na podanie odvolania proti nemu.
Za takejto situácie potom nie je možné prihliadať ani na odvolanie proti nemu zo dňa
10. 06. 2014 podané spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty a o tejto žiadosti nie
je potrebné rozhodovať. Pre prípad platnosti rozhodnutia Centra právnej pomoci o priznaní
nároku na právnu pomoc navrhovateľovi bude potrebné uznesenie o zastavení konania
zo dňa 16. 01. 2014, č. k. 7 C 31/2011-86, opätovne doručiť právnemu zástupcovi
navrhovateľa za účelom nového začatia plynutia odvolacej lehoty proti nemu. Pre prípade
negatívnej odpovede z CPP predložte spis odvolaciemu súdu opätovne za účelom
rozhodnutia o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu zo dňa 15. 09. 2014...“
10
Z prípisu Centra právnej pomoci z 9. septembra 2015 doručeného okresnému súdu
14. septembra 2015 vyplýva, že „24. 02. 2014 bolo vydané rozhodnutie o zmene
zastupovania oprávnenej osoby a na zastupovanie oprávnenej osoby bol určený
... Rozhodnutie o zmene nadobudlo právoplatnosť
dňa 18. 03. 2014.
V súčasnosti sa spis centra... nachádza v príručnom archíve, nakoľko samotné
konanie 7 C/31/2011 bolo zastavené uznesením Okresného súdu Bratislava I,
č. k. 7 C/31/2011-86 zo dňa 16. 01. 2014.“
Z uvedených skutočností takto v závislosti od posúdenia uvedených skutkových
okolností okresným súdom a krajským súdom vyplýva, že možnosť sťažovateľa podať
odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania nie je vylúčená.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol
ako neprípustnú.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa posúdenia splnenia podmienky
povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní najvyšším súdom, ústavný súd
poukazuje na to, že sťažovateľ podal dovolanie 12. decembra 2011. Z prípisu Centra
právnej pomoci z 9. septembra 2015 vyplýva, že Centrum právnej pomoci priznalo
sťažovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 7 C 31/2011 rozhodnutím z 2. marca 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť
27. marca 2012. Splnomocnenie na zastupovanie v konaní sťažovateľ udelil a určený
advokát ho prijal 15. marca 2012, t. j. ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu v dovolacom
konaní. Z predmetného splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil advokáta
„najmä... na zastupovanie v konaní vedenom
na Okresnom súde Bratislava I pod spisovou značkou 7 C/31/2011...“, a tiež na to,
aby „podával opravné prostriedky... to všetko i vtedy, keď je podľa právnych predpisov
potrebné osobitné splnomocnenie“.
Ak na tomto základe najvyšší súd v napadnutom uznesení z 30. septembra 2013
dospel k záveru (ktorý vyjadril v záhlaví napadnutého uznesenia, pozn.), že sťažovateľ
bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom ,
, nemožno podľa ústavného súdu tento právny záver považovať za arbitrárny
(svojvoľný). Z tohto dôvodu nebolo možné akceptovať námietku sťažovateľa týkajúcu
sa splnenia podmienky povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní. V tejto časti
preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o konanie o žiadosti sťažovateľa
o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu zo 6. júna 2014 rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 75/2014
z 21. júla 2016 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Predmetným rozsudkom krajský
súd zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Centra právnej
pomoci, ktorým sťažovateľovi nebol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci.
Vzhľadom na predmet konania, ktorého sa sťažnosť sťažovateľa týkala (konanie
o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov), ani prípadné doplnenie sťažnosti
kvalifikovaným právnym zástupcom by nebolo spôsobilé privodiť úspech v konaní o tejto
sťažnosti, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné čakať na doplnenie tejto sťažnosti
právnym zástupcom sťažovateľa (porovnaj tiež II. ÚS 305/2015).
12
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. augusta 2016