Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 622/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. zo 16. mája 2011, uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. septembra 2011 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. septembra 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2014

elektronickou poštu a 10. marca 2014 osobne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. zo 16. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného

súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením

zo 16. mája 2011 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením z 28. septembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. septembra 2013 tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo

25. novembra 2013 doručené advokátovi , ktorý „následne toto

uznesenie vrátil prvostupňovému súdu, nakoľko tento advokát bol sťažovateľovi určený

rozhodnutím Centra právnej pomoci zo dňa 2. 3. 2012, sp. zn. , na zastupovanie

sťažovateľa v základnom konaní, t. j. v konaní o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom

súde Bratislava 1 pod sp. zn. . Predmetné rozhodnutie Centra právnej pomoci

2

sa nevzťahovalo na konanie o dovolaní, vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn.

.

Sťažovateľ má za to, že doručenie uvedeného uznesenia nepríslušnému advokátovi

nemohlo vyvolať žiadne právne účinky, nakoľko sťažovateľ nebol v dovolacom konaní ním

zastúpený, a teda uvedené uznesenie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť jeho doručením

domnelému právnemu zástupcovi, ktorého si sťažovateľ ani nezvolil a ani mu nebol určený

Centrom právnej pomoci pre jeho zastupovanie v dovolacom konaní.

Pre úplnosť sťažovateľ uvádza, že požiadal Centrum právnej pomoci aj o určenie

advokáta pre uvedené dovolacie konanie, avšak rozhodnutím zo dňa 8. 2. 2012, sp. zn.

, nebol sťažovateľovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci v tomto

dovolacom konaní. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ riadne a včas odvolanie

a Krajský súd v Bratislave dňa 22. 1. 2014 rozhodnutie Centra právnej pomoci zrušil

a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Centrum právnej pomoci teda do dnešného dňa

právoplatne nerozhodlo o žiadosti sťažovateľa zo dňa 9. 1. 2012 o priznanie nároku

na poskytnutie právnej pomoci v dovolacom konaní.

Prvostupňový súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľa bez toho, aby rozhodol o návrhu sťažovateľa

na oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní.

Čo sa týka zastúpenia advokátom v dovolacom konaní, prvostupňový súd taktiež

doposiaľ nerozhodol o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. 9. 2013, sp. zn.

, dovolanie sťažovateľa odmietol, pričom v záhlaví uznesenia v rozpore

so skutočným stavom uviedol, že sťažovateľ bol zastúpený advokátom.“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že žiadosťou z 27. januára 2014 požiadal

Centrum právnej pomoci o určenie advokáta na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

a na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pričom o tejto sťažnosti nebolo

rozhodnuté.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

„Dovolací súd napriek tomu, že súd prvého stupňa doposiaľ nerozhodol o návrhu

sťažovateľa a o jeho žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov pre dovolacie

konanie, o sťažovateľom podanom dovolaní konal a rozhodol bez toho, aby bol sťažovateľ

ako dovolateľ v tomto dovolacom konaní zastúpený advokátom, hoci podmienka zastúpenia

advokátom je neobíditeľnou podmienkou dovolacieho konania bez možnosti výnimky

a je zriadená zákonom na zaistenie ochrany práva a právom chránených záujmov

dovolateľa.

Dovolací súd pri jeho rozhodovaní mylne vychádzal z toho, že splnomocnenie, ktoré

udelil sťažovateľ advokátovi na jeho zastupovanie v základnom konaní vo veci je platné

aj v dovolacom konaní.

Sťažovateľ má za to, že povinné zastúpenie advokátom v dovolacom konanie

nie je v zákone stanovené samoúčelne. Sťažovateľ má za to, že súd prvého stupňa i dovolací

súd sa neodôvodnene uspokojili s tým, že v základnom spise je priložené splnomocnenie

na zastupovanie sťažovateľa v základnom konaní. Nech by bolo predmetné splnomocnenie

akokoľvek nepresne sformulované, zo spisu samotného je zrejmé, že dovolanie podal

sťažovateľ sám, bez akejkoľvek právnej pomoci, a to časovo pred tým, ako splnomocnil

na jeho zastupovanie v základnom konaní.

Sťažovateľ má teda za to, že súd prvého stupňa a predovšetkým dovolací súd

nesprávne právne posúdili materiálnu stránku kogentnej právnej úpravy povinného

zastúpenia advokátom v dovolacom konaní podľa ust. . Takýmto postupom

oboch všeobecných súdov došlo k takému výkladu cit. zák. ust., ktorý je v rozpore s čl. 152

ods. 4 SR. Podanie dovolania účastníkom konania bez toho, aby bolo vypracované,

alebo aspoň následne doplnené právnym zástupcom z radov advokátov, nezodpovedá

zmyslu a účelu, ktorý vložil zákonodarca do obsahu ustanovenia ,

a neumožňuje účastníkovi konania úplné naplnenie jeho práva na súdnu ochranu podľa

a nasl. SR.

Sťažovateľ má za to, že dovolací súd tým, že o dovolaní sťažovateľa konal a rozhodol

bez toho, aby bol sťažovateľ v tomto konaní riadne a účinne zastúpený, dopustil

sa porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný

prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru..., práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a , a to nielen samotným konaním a rozhodnutím

4

bez riadneho zastúpenia advokátom, ale aj tým, že takýmto postupom dovolací súd zmaril

zákonné právo sťažovateľa na kvalifikované sformulovanie a odôvodnenie jeho dovolania,

včítane dovolacích dôvodov.

Sťažovateľ má taktiež za to, že aj súd prvého stupňa jeho vyššie popísaným postupom

znemožnil sťažovateľovi, aby bol v dovolacom konané riadne a predovšetkým účinne

zastúpený, a to najmä tým, že nevyzval ním nesprávne predpokladaného právneho zástupcu

sťažovateľa v postavení dovolateľa, aby dovolanie predložené účastníkom konania doplnil

tak, aby aj po materiálnej stránke bola naplnená kogentná právna úprava ust. § 241 ods. 1

a predovšetkým právo účastníka konania na účinný prostriedok nápravy podľa

Dohovoru, ako aj iné súvisiace práva uvedené predchádzajúcom odseku.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil práva (sťažovateľa)... podľa čl. 46

ods. 1, a podľa a Dohovoru...

... Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 15. 5. 2012, sp. zn. (zjavne malo ísť o sp. zn.

z 30. septembra 2013, pozn.).

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 4.000,- EUR, ako aj trovy konania a právneho zastúpenia,

a to do troch dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.

... Okresný súd Bratislava 1 porušil práva (sťažovateľa)... podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 2 a podľa a Dohovoru...

... Okresný súd Bratislava 1 je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ osobitne

neodôvodňuje.

Výzvou z 22. augusta 2014 ústavný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie sťažnosti,

poučil ho, aké náležitosti má v sťažnosti doplniť, ako aj o následkoch nedoplnenia sťažnosti.

Sťažovateľ sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 12. septembra

2014 elektronickou poštou. V tomto podaní s poukazom na § 42 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (platného a účinného v čase rozhodovania

všeobecných súdov) uvádza, že „nebude toto elektronické podanie doplnené písomne,

nakoľko nejde o návrh vo veci samej“.

V súvislosti so žiadosťou o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci

a určenie advokáta na zastupovanie vo veci sťažnosti podľa sťažovateľ

uvádza:

«Centrum právnej pomoci priloženým rozhodnutím zo dňa 24. 2. 2014, sp. zn.

, mi nepriznalo nárok na poskytovanie právnej pomoci z dôvodu,

že „vo veci nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu“, nakoľko Centrum právnej pomoci

prišlo k záveru, že „postupom dovolacieho súdu nebolo porušené žiadne ústavné právo

žiadateľa“. Proti uvedenému rozhodnutiu som podal odvolanie − návrh na preskúmanie

jeho zákonnosti, o ktorom Krajský súd v Bratislave priloženým rozsudkom zo dňa 6. 6.

2014, č. k. -25, rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie CPP potvrdil. Proti

uvedenému rozsudku som podal odvolanie dňa 1. 8. 2014 (v prílohe), o ktorom nebolo

zatiaľ rozhodnuté.»

K žiadosti týkajúcej sa dovolacieho konania a rozhodnutiu Centra právnej pomoci

sp. zn. z 8. februára 2012, ktorým mu nebol priznaný nárok na poskytovanie

právnej pomoci v dovolacom konaní, sťažovateľ uvádza, že „proti priloženému rozsudku

Krajského súd v Bratislave zo dňa 22. 1. 2014, sp. zn. , ktorým bolo napadnuté

rozhodnutiu CPP zrušené (ako som uviedol v mojej ústavnej sťažnosti), som podal

odvolanie dňa 17. 3. 2014, t. j. po podaní ústavnej sťažnosti z dôvodov uvedených

v priloženom odvolaní, predovšetkým z dôvodu, že podľa môjho názoru konajúci súd mal

o zákonnosti rozhodnutia CPP rozhodnúť meritórne, vzhľadom na to, že zo stavu

dokazovania takéto rozhodnutie bolo možné.“.

6

K ďalším náležitostiam, ktoré mal v sťažnosti doplniť, sťažovateľ uvádza:

„Vzhľadom na to, že doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté o mojej vyššie

uvedenej žiadosti o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci a určenie advokáta

na zastupovanie v predmetnom konaní pred ústavným súdom, k predmetnej Vašej výzve

ďalej uvádzam, že ďalšie chýbajúce náležitosti mojej ústavnej sťažnosti budú doplnené

po právoplatnom rozhodnutí o uvedenej žiadosti, a to buď určeným alebo zvoleným

advokátom v závislosti od výsledku rozhodnutia.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vyzval sťažovateľa na doplnenie sťažnosti tak, aby jednoznačne uviedol,

proti ktorému orgánu jeho sťažnosť smeruje a proti akému zásahu smeruje. Sťažovateľ

v podaní, ktorým reagoval na výzvu ústavného súdu, uvádza, že ďalšie náležitosti doplní

„po právoplatnom rozhodnutí o uvedenej žiadosti (o priznanie nároku na poskytovanie

právnej pomoci, pozn.), a to buď určeným alebo zvoleným advokátom v závislosti

od výsledku rozhodnutia“.

Napriek uvedenému vyjadreniu sťažovateľa ústavný súd predbežne prerokoval

sťažnosť sťažovateľa aj bez jednoznačného ustálenia predmetu konania. Vychádzal pri tom

z toho, že sťažovateľ v petite sťažnosti žiada vysloviť porušenie základných práv podľa

a a práv podľa a dohovoru najvyšším

súdom. V nadväznosti na to v petite žiada zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. mája 2012. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uznesenie najvyššieho

súdu z 15. mája 2012 výslovne neuvádza. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ

namieta právne závery všeobecných súdov v konaní o jeho žiadosti o oslobodenie

od súdnych poplatkov. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ označuje napadnuté uznesenie

sp. zn. z 30. septembra 2013, ktoré najvyšší súd vydal v tomto konaní

(o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, pozn.) a toto uznesenie priložil

ako prílohu k svojej sťažnosti. Napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 28. septembra 2011. Týmto uznesením

krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu zo 16. mája 2011, ktorým tento nepriznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Ústavný súd preto posudzoval toto

uznesenie a označenie uvedeného uznesenia najvyššieho súdu v petite sťažnosti považuje za

zrejmú nesprávnosť.

Je zrejmé, že predmetné uznesenia všeobecných súdov sa bezprostredne týkali

konania o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov v rámci konania

o ochrane osobnosti. Okresný súd a krajský súd preskúmavali opodstatnenosť žiadosti

sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom okresný súd rozhodol tak,

že sťažovateľa neoslobodil od platenia súdnych poplatkov, keďže jeho pomery takéto

oslobodenie neodôvodňovali ( ). Krajský súd sa s týmto právnym záverom

okresného súdu stotožnil a uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti uzneseniu krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že postupom okresného súdu

a krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

„nakoľko mu napriek jeho osobným, majetkovým a zárobkovým pomerom nepriznali

oslobodenie od súdnych poplatkov“.

Pokiaľ ide o konanie o žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov

a o rozhodnutia všeobecných súdov o tejto žiadosti, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity právomoci ústavného súdu, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo

8

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý

je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne

, , , ).

Ústavný súd sa pridržiava ustálenej rozhodovacej činnosti (,

, , , m. m. , ,

, ), podľa ktorej napadnutými uzneseniami, ktorými súd

nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov, ako aj uzneseniami, ktoré v inštančnom

postupe takéto rozhodnutie potvrdili, nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do označeného

základného práva. Samotné vydanie napadnutých uznesení, ale ani nadobudnutie

právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu

pre sťažovateľa. K takému dôsledku by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia

o zastavení konania podľa

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) v spojitosti s [od 1. júla 2016

v spojitosti s (ďalej len

„CSP“), pozn.] z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom.

Ústavný súd nie je bežnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom vo vzťahu k ich akýmkoľvek rozhodnutiam vrátane rozhodnutí procesného

charakteru ().

Ústavný súd poukazuje na to, že proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné

odvolanie [podľa , resp. od. 1. júla 2016 podľa

písm. a) ] a vo vzťahu proti eventuálnemu nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu

odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod

uvedený v , resp. od 1. júla 2016 na dovolací dôvod podľa

. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti uzneseniu

okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľ možnosť uplatňovať všetky

tie námietky, ktoré má voči právnemu záveru o nesplnení podmienok na oslobodenie

od súdnych poplatkov, ktorý je základom uznesenia okresného súdu zo 16. mája 2011

v spojení s uznesením krajského súdu z 28. septembra 2011. Všeobecné súdy preto budú

mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania z dôvodu nezaplatenia súdneho

poplatku v konaní, v ktorom sťažovateľovi nebolo na základe jeho žiadosti priznané

oslobodenie od súdnych poplatkov, je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje tiež na to, že okresný súd uznesením

č. k. -86 zo 16. januára 2014 zastavil konanie, pričom sťažovateľ, zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom, podal proti tomuto uzneseniu odvolanie a žiadosť

o odpustenie zmeškania lehoty. Okresný súd uznesením č. k. -107

z 15. septembra 2014 návrh na odpustenie zmeškania lehoty zamietol. Sťažovateľ,

zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, podal proti uzneseniu z 15. septembra 2014

odvolanie. Krajský súd ako odvolací súd vybavil vec prípisom č. k. -131

z 28. mája 2015 bez rozhodnutia o odvolaní. V predmetnom prípise uviedol:

„... Rozhodnutím centra právnej pomoci zo dňa 02. 03. 2012 bol navrhovateľovi

priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci... Bude preto povinnosťou Vášho súdu

obrátiť sa na Centrum právnej pomoci o informáciu, či uvedené rozhodnutie bolo vydané

a či je platné a účinné. V takom prípade potom uznesenie o zastavení konania zo dňa

16. 01. 2014, č. k. -86, nebolo navrhovateľovi ako účastníkovi konania

s priznaným nárokom na poskytovanie právnej pomoci účinne doručené a z uvedeného

dôvodu mu preto ani nezačala účinne plynúť lehota na podanie odvolania proti nemu.

Za takejto situácie potom nie je možné prihliadať ani na odvolanie proti nemu zo dňa

10. 06. 2014 podané spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškania lehoty a o tejto žiadosti nie

je potrebné rozhodovať. Pre prípad platnosti rozhodnutia Centra právnej pomoci o priznaní

nároku na právnu pomoc navrhovateľovi bude potrebné uznesenie o zastavení konania

zo dňa 16. 01. 2014, č. k. -86, opätovne doručiť právnemu zástupcovi

navrhovateľa za účelom nového začatia plynutia odvolacej lehoty proti nemu. Pre prípade

negatívnej odpovede z CPP predložte spis odvolaciemu súdu opätovne za účelom

rozhodnutia o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu zo dňa 15. 09. 2014...“

10

Z prípisu Centra právnej pomoci z 9. septembra 2015 doručeného okresnému súdu

14. septembra 2015 vyplýva, že „24. 02. 2014 bolo vydané rozhodnutie o zmene

zastupovania oprávnenej osoby a na zastupovanie oprávnenej osoby bol určený

... Rozhodnutie o zmene nadobudlo právoplatnosť

dňa 18. 03. 2014.

V súčasnosti sa spis centra... nachádza v príručnom archíve, nakoľko samotné

konanie bolo zastavené uznesením Okresného súdu Bratislava I,

č. k. -86 zo dňa 16. 01. 2014.“

Z uvedených skutočností takto v závislosti od posúdenia uvedených skutkových

okolností okresným súdom a krajským súdom vyplýva, že možnosť sťažovateľa podať

odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania nie je vylúčená.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol

ako neprípustnú.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa posúdenia splnenia podmienky

povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní najvyšším súdom, ústavný súd

poukazuje na to, že sťažovateľ podal dovolanie 12. decembra 2011. Z prípisu Centra

právnej pomoci z 9. septembra 2015 vyplýva, že Centrum právnej pomoci priznalo

sťažovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. rozhodnutím z 2. marca 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť

27. marca 2012. Splnomocnenie na zastupovanie v konaní sťažovateľ udelil a určený

advokát ho prijal 15. marca 2012, t. j. ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu v dovolacom

konaní. Z predmetného splnomocnenia vyplýva, že sťažovateľ splnomocnil advokáta

„najmä... na zastupovanie v konaní vedenom

na Okresnom súde Bratislava I pod spisovou značkou ...“, a tiež na to,

aby „podával opravné prostriedky... to všetko i vtedy, keď je podľa právnych predpisov

potrebné osobitné splnomocnenie“.

Ak na tomto základe najvyšší súd v napadnutom uznesení z 30. septembra 2013

dospel k záveru (ktorý vyjadril v záhlaví napadnutého uznesenia, pozn.), že sťažovateľ

bol v dovolacom konaní zastúpený advokátom ,

, nemožno podľa ústavného súdu tento právny záver považovať za arbitrárny

(svojvoľný). Z tohto dôvodu nebolo možné akceptovať námietku sťažovateľa týkajúcu

sa splnenia podmienky povinného zastúpenia advokátom v dovolacom konaní. V tejto časti

preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o konanie o žiadosti sťažovateľa

o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu zo 6. júna 2014 rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 21. júla 2016 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Predmetným rozsudkom krajský

súd zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Centra právnej

pomoci, ktorým sťažovateľovi nebol priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci.

Vzhľadom na predmet konania, ktorého sa sťažnosť sťažovateľa týkala (konanie

o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov), ani prípadné doplnenie sťažnosti

kvalifikovaným právnym zástupcom by nebolo spôsobilé privodiť úspech v konaní o tejto

sťažnosti, preto ústavný súd nepovažoval za potrebné čakať na doplnenie tejto sťažnosti

právnym zástupcom sťažovateľa (porovnaj tiež ).

12

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2016