Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 625/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej F., s. r.

o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 27. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo

veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“) a základného práva na súdnu ochranu

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. septembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyne v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. , pričom jej žaloba smeruje proti Slovenskej

republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky. V označenom konaní sa sťažovateľka domáha náhrady majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.

Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažovateľke uložená povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania v sume 19 830,91 €, a to do 15 dní od právoplatnosti

napadnutého uznesenia. Proti napadnutému uzneseniu nie je odvolanie prípustné.

Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie okresného súdu z ústavného

hľadiska neobstojí, pretože je v rozpore s a

(ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež

s ustanovením

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a napokon aj so zásadou rovnosti účastníkov

konania. Výrok v napadnutom uznesení je podľa sťažovateľky založený na nesprávnom

právnom posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu

právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.

Podľa sťažovateľky interpretácia založená na premise, že súd je

vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to

navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom

u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom

rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania

nie je totižto právne bezvýznamné, kto je odporcom. Ak je odporcom subjekt, ktorého

majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o

konkurznom konaní..., je vylúčené, aby bola navrhovateľovi uložená povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ust. .

Podľa ust. veta štvrtá cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy

konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil,

súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania

zastaví.“ Platí teda, že súd môže pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie

zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;

Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie

zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil;

a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.

Právna úprava reflektuje vôľu zákonodarcu zachovávať zásady spravodlivého

súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ust. . Bolo

by totižto porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na návrh

vecne oslobodenej žalovanej strany, ktorá má evidentný záujem na tom, aby konanie pred

súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez existencie

racionálneho dôvodu vysokú finančnú sumu a previazať splnenie tejto povinnosti s

udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého

majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o

konkurznom konaní (v okolnosti daného prípadu Slovenská republika) mohol svojim

úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať

bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu

rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva

žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou

súčasťou.

Súd môže uložiť žalobcovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania podľa ust.

len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý

má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal

žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu nebude mať

povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca, pretože jeho

majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu

o konkurznom konaní, musí súd takýto návrh zamietnuť a to s poukazom na ústavne súladnú

interpretáciu ust. .

Uloženie povinnosti žalobcovi zložiť preddavok na trovy konania tam, kde je

žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj

keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.»

Sťažovateľka upozorňuje na to, že okresný súd si túto jej argumentáciu osvojil

v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa

rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na

trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovanej zamietnutý (napr. uznesenia

okresného súdu č. k. -161 z 21. marca 2012 a č. k. -161

z 21. marca 2012).

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že je v konaní vedenom okresným súdom vecne

oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych

poplatkoch. Vecné oslobodenie od súdnych poplatkov sa vzťahuje na celé konanie, a preto

nie je dôvod, aby bola posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od

súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od

platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti

s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť

preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj odporca.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a

ods. 1 , podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len

vtedy, ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok

životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a

ods. 2 , podľa ktorého výška preddavku je 5 % z peňažnej sumy uplatňovanej

navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. V posudzovaných prípadoch je

zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima

pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku prevyšuje 5 %

uplatňovanej istiny.

Napokon sťažovateľka zdôrazňuje, že návrh žalovanej neobsahoval žiadne

odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Okresný súd sa

účelnosťou a dôvodmi vôbec nezaoberal. Pritom je zrejmé, že zloženie tak enormne vysokej

sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu

vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je

preto podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do

bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv

a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V súvislosti s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu sťažovateľka poukazuje na

vec vedenú pod sp. zn. , v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru tým, že

Okresný súd Poprad mu svojím uznesením uložil povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania v sume 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 7. marca 2012

prijal sťažnosť na ďalšie konanie a zároveň odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia

Okresného súdu Poprad a neskôr „nálezom -30 rozhodol, že základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v a právo

na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom

a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním

uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania. ...

Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ

L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie

konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v

ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú. ...

Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných

veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva

k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým

vysloví porušenie ňou označených článkov , dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutým uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie

konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Po preskúmaní sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená,

a to aj napriek zohľadneniu závažnosti námietok sťažovateľky a akceptácii skutočnosti, že

meritórna argumentácia sťažovateľky obsiahnutá v sťažnostiach má ústavnoprávnu

relevanciu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej

napadnutým uznesením okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného

práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle

poslednej vety ak navrhovateľ preddavok v určenej lehote nezloží

a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od

uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade zrejmé, že napadnutým

uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označeného základného práva dôjsť

nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia, ale ani nadobudnutie právoplatnosti

tohto uznesenia nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre

sťažovateľku. K dôsledkom, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, by totiž mohlo

dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o zastavení konania v zmysle už citovaného

ustanovenia (obdobne pozri napr. ,

).

Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok v zmysle § 141a ods. 1

poslednej vety proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu

proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza

do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený .

Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať

všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Všeobecné súdy preto budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre

nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými základnými

právami, porušenie ktorých sťažovateľka namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje

podanie sťažnosti podľa za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať

v ďalšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. k dispozícii účinné právne

prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom

prerokovaní podľa v spojení s odmietol ako

neprípustnú.

Ústavný súd ďalej skúmal, či sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti. Ústavný

súd poukazuje na to, že sťažovateľka  zastúpená v konaní kvalifikovaným právnym

zástupcom, síce namieta porušenie svojich práv označeným uznesením okresného súdu, to

však k sťažnosti nepriložila, hoci na prvej strane sťažnosti uvádza, že k sťažnosti sú

priložené „dokumenty podľa textu“ (z obsahu sťažnosti vyplýva, že vrátane uznesenia).

Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25

ods. 1 ) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh

obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania

a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podaní sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, a iné).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky

konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že

nemožno preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným

súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že sú splnené

predpoklady na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky aj z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

Nad rámec ústavnej sťažnosti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa

k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej činnosti v obdobných či rovnakých

prípadoch, pričom podľa sťažovateľky s prihliadnutím na nález sp. zn.

zo 6. júna 2012 sa ústavný súd „v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ

L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie, a „dokonca

konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje

ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“. V súvislosti s

uvedeným ústavný súd síce dáva za pravdu sťažovateľke, že v obdobnej právnej veci

nálezom sp. zn. zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa a

dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. -938

z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na

trovy konania, avšak zároveň dodáva, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť

ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu,

ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej

veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. z 3. októbra 2012

(teda po vydaní nálezu sp. zn. ) sťažnosť meritórne neposudzoval, ale ju

odmietol podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012