Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 45/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť E. M., zastúpeného advokátom JUDr.

Ladislavom Pirovitsom, Advokátska kancelária, Ľ. Štúra 29, Kráľovský Chlmec, ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -297 z 30. apríla 2013 a rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č. k. -261 z 11. apríla 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra

2013 doručená sťažnosť E. M., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -297

z 30. apríla 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4

Cob 75/2010-261 z 11. apríla 2011 a žiada vydať tento nález:

„1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

-297 a jeho rozhodnutím z 30. apríla 2013 v časti (výroku I.), v ktorej

dovolanie odmietol v spojení s postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. -261 a jeho rozhodnutím z 11. apríla 2011 bolo porušené

základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods.

Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. -297

z 30. apríla 2013 vo výroku I., ktorým dovolanie sťažovateľa v časti smerujúcej proti

potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu odmietol ústavný súd zrušuje a vec mu v tejto

časti vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania titulom právneho

zastúpenia sťažovateľa v zmysle ust. . Súd je povinný zaplatiť

trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu.

Ide o odmenu... 331,13 €.“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalobca

účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Košice-okolie (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. , v ktorom sa proti spoločnosti GUBEK, Moldavský

automatický mlyn – spoločnosť s ručením obmedzeným, Moldava nad Bodvou, Rožňavská

cesta 2 (ďalej len „žalovaný“), domáhal určenia neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia žalovaného prijatého 20. júla 2009 formou notárskej zápisnice JUDr. Petra

Varhalíka č. N 42/2009, Nz 24523/2009, NCRIs 24925/2009. Napadnutým uznesením valné

zhromaždenie 1. vyslovilo nesúhlas s prevodom obchodných podielov zosnulých

spoločníkov J. G., zomr...., M. G., zomr...., a Š. G., zomr...., na ich dedičov s tým, že

obchodný podiel zomrelého spoločníka, ktorý neprešiel na dediča, sa stáva voľný a dedičovi

vzniká nárok na vyporiadavací podiel v zmysle čl. 37 spoločenskej zmluvy; 2. menovalo do

funkcie konateľov Ing. Mariána Hudáka a Ing. Petra Hudáka; 3. schválilo odvolanie

predstavenstva, doterajších členov revíznej komisie a menovalo novú revíznu komisiu v

zložení A. P. (predsedníčka), P. H. a J. B. (členovia). Sťažovateľ v žalobe uviedol, že neb. J.

G. mal na základnom imaní žalovaného podiel 49,36 %, neb. M. G. 2,9 % a neb. Š. G. 1,01

%. Valné zhromaždenie žalovaného (zvolané iným spoločníkom – Poľnohospodárskym

družstvom Klatov) sa uskutočnilo v čase, keď dedičské konania po zomrelých spoločníkoch

neboli ešte právoplatne skončené, a rozhodovalo aj o otázkach, na ktoré sa vyžadoval súhlas

všetkých spoločníkov, resp. 2/3 všetkých hlasov spoločníkov. Vzhľadom na smrť

spoločníkov J. G., M. G. a Š. G. a neukončené dedičské konania po nich valné

zhromaždenie nebolo uznášaniaschopné a na ňom prijaté uznesenie je už len z tohto dôvodu

neplatné. Navyše, pokiaľ valné zhromaždenie odmietlo prevod obchodných podielov

zomrelých spoločníkov na ich dedičov, takéto rozhodnutie je neplatné aj pre jeho rozpor so

zákonom ( v znení platnom v čase konania valného

zhromaždenia). Spôsob zvolania valného zhromaždenia sťažovateľ nenamietal, namietal

však to, že zápisnica nebola podpísaná zapisovateľom, tento nebol ani len zvolený a nie je

ním ani notár JUDr. Peter Varhalík. Ďalej sťažovateľ namietal, že počas valného

zhromaždenia došlo k zmene programu oproti pozvánke, hoci zmenu programu neschválilo

100 % hlasov prítomných spoločníkov. Nebolo medzi účastníkmi sporné, že od uzatvorenia

spoločenskej zmluvy do dňa konania valného zhromaždenia bolo súčasťou spoločenskej

zmluvy ustanovenie čl. 35 ods. 1, podľa ktorého „Úmrtím spoločníka zaniká jeho účasť

v spoločnosti a jeho obchodný podiel prejde na dediča, len pokiaľ s tým vysloví súhlas

Valné zhromaždenie a dedič sa do jedného mesiaca písomne prihlási u konateľa spoločnosti

o svoju účasť v spoločnosti. Obchodný podiel zomretého spoločníka, ktorý neprešiel

na dediča, sa stáva voľný a dedičovi vzniká nárok na vyporiadaci podiel“, ako

aj ustanovenie čl. 35 ods. 2, podľa ktoréhvarhalo „rozdeliť obchodný podiel zomretého

spoločníka medzi dedičov možno len s predchádzajúcim súhlasom Valného zhromaždenia“,

a ustanovenie čl. 15 spoločenskej zmluvy, podľa ktorého je valné zhromaždenie

uznášaniaschopné, ak sú prítomní všetci spoločníci, minimálne však majitelia 60 % podielu

na základnom imaní. Medzi účastníkmi nebolo sporné ani to, že sťažovateľ je zákonným

dedičom J. G. a M. G. Žalovaný sa bránil tým, že postupoval v súlade s čl. 35 spoločenskej

zmluvy, pričom ani novela , ktorou došlo k zmene znenia

(ktorá nadobudla účinnosť po uzatvorení spoločenskej zmluvy),

nemala za cieľ poprieť možnosť spoločníkov obchodnej spoločnosti upraviť si prechod

obchodného podielu zomrelého spoločníka odlišne (podľa § 116 ods. 2 Obchodného

zákonníka v znení od 1. januára 2002 sa obchodný podiel dedí; spoločenská zmluva môže

dedenie obchodného podielu vylúčiť, ak nejde o spoločnosť s jediným spoločníkom; dedič,

ak nie je jediným spoločníkom, sa môže domáhať zrušenia svojej účasti súdom, ak nemožno

od neho spravodlivo požadovať, aby bol spoločníkom; ustanovenia § 113 ods. 5 a 6 platia

primerane a podľa ak obchodný podiel neprechádza na

dediča, použijú sa obdobne ustanovenia § 113 ods. 5 a 6).

Okresný súd rozsudkom č. k. -175 z 26. februára 2010 rozhodol tak,

že vyslovil neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia v časti, ktorou valné zhromaždenie

vyslovilo nesúhlas s prechodom obchodných podielov zosnulých spoločníkov J. G., zomr....,

M. G., zomr...., a Š. G., zomr...., na ich dedičov, v prevyšujúcej časti žalobu okresný súd

zamietol a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania. Okresný súd za podstatné považoval

vyriešenie otázky, či valné zhromaždenie bolo uznášaniaschopné a ak áno, či neplatnosť

ním prijatého uznesenia mohla nastať z iného dôvodu. Okresný súd považoval valné

zhromaždenie žalovaného za uznášaniaschopné s odôvodnením, že v prípade smrti

spoločníka predstavuje 100 % všetkých hlasov súčet hlasov všetkých zostávajúcich

spoločníkov, pretože ak by tak nebolo, valné zhromaždenie by sa v prípade smrti

spoločníkov, ktorých súčet podielov na obchodnom imaní prevyšuje 50 %, nemohlo vôbec

konať a spoločnosť by nemohla plniť účel, pre aký bola zriadená, pretože by nemohla

prijímať rozhodnutia vyhradené valnému zhromaždeniu. Na valnom zhromaždení

žalovaného sa zúčastnilo 97,52 % všetkých hlasov a pri prijímaní jednotlivých rozhodnutí

bola dosiahnutá potrebná väčšina. Pokiaľ okresný súd určil neplatnosť uznesenia valného

zhromaždenia v časti, ktorou valné zhromaždenie vyslovilo nesúhlas s prechodom

obchodných podielov zosnulých spoločníkov J. G., M. G. a Š. G. na ich dedičov, svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že vec je potrebné posúdiť podľa

v znení účinnom po 1. januári 2002, čoho dôsledkom je, že obchodný podiel zomrelého

spoločníka sa dedí zo zákona, jeho dedenie totiž výslovne spoločenská zmluva žalovaného

nevylúčila a valnému zhromaždeniu nepatrí právo určovať dodatočné podmienky, ktoré by

dedič musel splniť z titulu svojho záujmu o účasť v spoločnosti (ak nedôjde k odmietnutiu

dedičstva ako celku, spoločenská zmluva výslovne nevylučuje dedenie obchodného podielu

a dedič nadobúda obchodný podiel smrťou poručiteľa bez ohľadu na prípadné odlišné

rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti či odlišnú úpravu v spoločenskej zmluve).

Spoločenská zmluva žalovaného vopred pred úmrtím spoločníka výslovne dedenie

obchodného podielu nevylúčila a navyše, znenie jej čl. 35 napriek jeho rozporu s § 116

účinného od 1. januára 2002 nebolo dané do súladu so zákonom ani

v lehote jedného roka od nadobudnutia účinnosti tejto novely . Vo

vzťahu k zostávajúcim častiam napadnutého uznesenia valného zhromaždenia okresný súd

žalobu zamietol, pretože valné zhromaždenie bolo uznášaniaschopné, pri prijímaní

rozhodnutí bola dosiahnutá potrebná väčšina a sťažovateľ ako spoločník žalovaného

nepreukázal, že zostávajúcimi napadnutými rozhodnutiami valného zhromaždenia boli

obmedzené jeho práva spoločníka ( ).

O odvolaniach sťažovateľa a žalovaného rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-261 z 11. apríla 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil vo výroku,

ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, a vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol

o neplatnosti časti uznesenia valného zhromaždenia, rozsudok okresného súdu zmenil

a žalobu sťažovateľa zamietol aj v tejto časti. Vo výroku o náhrade trov konania rozsudok

okresného súdu zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal

a účastníkom nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd svoje

rozhodnutie, pokiaľ ide o zmeňujúci výrok, odôvodnil tým, že neobstojí tvrdenie

sťažovateľa, podľa ktorého valné zhromaždenie rozhodovalo o otázke, ktorá je vylúčená

z jeho rozhodovania. Krajský súd k tomuto záveru dospel s poukazom na to, že valné

zhromaždenie je najvyšším orgánom spoločnosti, do jeho pôsobnosti patria všetky otázky,

ktoré mu zverí zákon, osobitný zákon, spoločenská zmluva a stanovy spoločnosti a v tomto

prípade spoločenská zmluva výslovne stanovuje, že valné zhromaždenie rozhoduje

o udelení súhlasu na prevod obchodného podielu a spôsobe nakladania s obchodným

podielom.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. -261 z 11. apríla

2011 dovolanie. Najvyšší súd uznesením č. k. -297 z 30. apríla 2013

dovolanie sťažovateľa v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu

odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný [ (ďalej aj „OSP“)

v spojení s ], a v zmeňujúcom výroku (a nadväzujúcich výrokoch

o náhrade trov konania) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Odmietnutie

dovolania, pokiaľ toto smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu,

odôvodnil najvyšší súd tým, že nejde o žiaden prípad prípustnosti dovolania podľa § 237

; pokiaľ sťažovateľ poukazoval na nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho

súdu, toto nezakladá procesnú vadu konania podľa , a tým aj prípustnosť

dovolania, ale je iba procesnou vadou v zmysle , na ktorú by

dovolací súd mohol prihliadnuť len vtedy, ak by dovolanie bolo prípustné z iného dôvodu.

Zrušujúcu časť svojho rozhodnutia najvyšší súd odôvodnil tým, že znenie čl. 35

spoločenskej zmluvy viažuce prechod podielu na dedičov len so súhlasom valného

zhromaždenia odporuje v znení po novele, a preto je

podľa neplatné. Pretože rozhodnutia odvolacieho

súdu v tejto časti vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, dovolanie

sťažovateľa bolo dôvodné a rozhodnutie odvolacieho súdu v tejto časti bolo potrebné zrušiť.

Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu vymedzil (ako to vyplýva z jej petitu)

tak, že táto smeruje proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku krajského súdu č. k.

-261 z 11. apríla 2011 a výroku uznesenia najvyššieho súdu č. k.

-297 z 30. apríla 2013, ktorým bolo odmietnuté dovolanie smerujúce proti

potvrdzujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, pričom sťažovateľ tvrdí, že týmito

rozhodnutiami došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru. Ako vyplynulo

zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ po tom, čo zopakoval svoje tvrdenia

a názory vyslovené v priebehu konania pred všeobecnými súdmi, odôvodnil tvrdenie

o porušení označených základných práv tým, že sa tak stalo nedostatočným odôvodnením

oboch rozhodnutí, ktoré nereagovali na všetky odvolacie (dovolacie) tvrdenia sťažovateľa.

Krajský súd sa v odôvodnení potvrdzujúcej časti svojho rozhodnutia obmedzil v podstate

na to, že sa stotožnil so zisteniami a závermi okresného súdu, jeho rozhodnutie považuje

sťažovateľ za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Najvyšší súd sa podaným

dovolaním meritórne nezaoberal, hoci pre takýto postup boli splnené podmienky,

a dovolanie odmietol. Sťažovateľ nesúhlasil ani s právnym posúdením veci odvolacím

a dovolacím súdom. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu považuje

za odňatie možnosti konať pred súdom, a tým aj za jeden z prípadov prípustnosti dovolania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť jednak odmietnutím dovolania sťažovateľa prvým výrokom uznesenia najvyššieho

súdu č. k. -297 z 30. apríla 2013 a jednak potvrdzujúcim výrokom rozsudku

krajského súdu č. k. -261 z 11. apríla 2011, pričom v oboch prípadoch sa tak

malo stať nedostatočným odôvodnením rozhodnutí a nesprávnym právnym posúdením veci.

Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa smerujúce proti potvrdzujúcemu

výroku rozsudku odvolacieho súdu v uznesení najvyššieho súdu č. k. -297

z 30. apríla 2013 odôvodnil takto:

«Potvrdzujúcu časť dovolaním napadnutého rozsudku nemožno podradiť pod žiaden

z prípadov uvedených v , ktorý by zakladal prípustnosť dovolania. Proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je však prípustné dovolanie z dôvodov uvedených

v Medzi inými je podľa dovolanie prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred sudom. Podľa dovolateľa

bol uvedený dôvod prípustnosti naplnený tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie riadne

neodôvodnil.

Dovolateľ v dovolaní uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a Listiny základných práv a slobôd je

aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

rozhodnutiu. Vychádzajúc zo znenia , odôvodnenie má obsahovať

dostatok dôvodov a ich uvedenie musí byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať

odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného

vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Účelom

odôvodnenia súdneho rozhodnutia je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia súdu,

pričom odôvodnenie je zároveň prostriedkom kontroly správnosti postupu sudu pri

vydávaní rozhodnutia a nástrojom ochrany pred svojvôľou súdnej moci. Odôvodnenie

rozsudku by malo účastníkom konania dovoľovať posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a

aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní

vo veci samej.

Uvedené požiadavky platia aj pre odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 211

). Za odňatie možnosti konať pred súdom sa považuje taký závadný procesný postup,

ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Podľa ustálenej judikatúry o postup odnímajúci účastníkovi možnosť

konať pred súdom ide tiež ak odôvodnenie rozhodnutia, nespĺňa zákonné náležitosti.

Dovolateľ poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých ak súd

dostatočne svoje rozhodnutie neodôvodnil, treba rozhodnutie považovať za arbitrárne,

svojvoľné a tým priamo zasahujúce do základného práva účastníka súdneho konania

na súdnu ochranu podľa a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa dovolateľa odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa uvedené

požiadavky. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu

prvého stupňa konštatujúc správnosť dôvodov v časti, ktorou súd prvého stupňa žalobu

v prevyšujúcej časti zamietol. Odvolací súd sa s odvolacími dôvodmi vyporiadal tak,

že sa sústredil na tie otázky, na ktoré súd prvého stupňa určitým spôsobom odpovedal,

nereagoval na tie skutkové a právne relevantné otázky, ktoré v konaní pred súdom prvého

stupňa a následne aj v odvolaní žalobca uviedol, zostali však mimo pozornosti najmä

odvolacieho súdu. Odvolací súd tak v odôvodnení svojho rozsudku nedal presvedčivú

odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a nereagoval ani

na podstatné odvolacie námietky. Dovolateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom

a bol tak naplnený dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa

Vzhľadom na uvedenú námietku navrhovateľa musel dovolací súd zaujať právny

záver o tom, či nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu

konania v zmysle , alebo či má za následok (len) procesnú vadu

konania v zmysle

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (napr. ). To však neznamená, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, že každé porušenie práva a spravodlivý súdny proces dosahuje až intenzitu vady

konania v zmysle

neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného

práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo svojich

ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu

v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky

týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky,

za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch

nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované

v , pripisuje osobitný význam – vady tejto povahy

považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania ( ) a zároveň tiež

za prípustný dovolací dôvod ( ). Aj niektorým ďalším procesným

vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle

pripisuje význam. Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, na rozdiel od procesných vád vymenovaných v , považuje

síce za relevantný dovolací dôvod ( ), nie však za dôvod

zakladajúci prípustnosť dovolania.

Uvedený záver je obsiahnutý už v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. augusta 1997 sp. zn. , ktoré bolo uverejnené v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 111/1998 (časť právnej

vety „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne

neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“). Z tohto judikátu vychádza

ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho sudu za vadu konania, ktorá môže

zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa

O aktuálnosti uvedeného judikátu svedčí okrem iných aj uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 10. novembra 2011, sp. zn. , podľa ktorého uvedený

právny názor k výkladu považuje z ústavného hľadiska

za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa.

Dovolací súd vychádzajúc z uvedeného judikátu preto dospel k záveru,

že na vytýkanú vadu rozhodnutia odvolacieho súdu – nedostatočné odôvodnenie, by mohol

prihliadnuť len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné

z iného dôvodu.

Z uvedeného vyplýva, že potvrdzujúcou časťou rozsudku odvolacieho súdu nebol

naplnený dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa

Keďže dovolací súd nezistil iný dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania

( ), dovolanie v tejto časti podľa v spojení

s ustanovením odmietol, ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Riadiac sa pritom právnou úpravou

dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.»

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu

pri výklade , ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu prípustnosť dovolania podľa , ale mohlo by predstavovať

len tzv. inú vadu konania podľa , ktorá však nezakladá

prípustnosť dovolania. Sťažovateľ s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí.

Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa

ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa , mohlo dôjsť

v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijať sťažnosť na ďalšie

konanie.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 237

písm. f) znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). To však, ako už ústavný súd spresnil (), neznamená, že by

vždy zároveň platil aj opak. Najvyšší súd v prípade sťažovateľa, dôsledne vychádzajúc

i z rozhodovacej praxe ústavného súdu, na ktorú poukázal a ktorej závery aj citoval

(), zohľadnil právnu úpravu dovolania v

odvíjajúcu sa od podstaty, významu a procesných dôsledkov pochybení, ku ktorým môže

v činnosti súdov dochádzať, a možnosti ich nápravy v dovolacom konaní s tým, že iba

s niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré

zakladajú tzv. zmätočnosť, spája priamo prípustnosť dovolania

podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa

. Hoci aj niektorým ďalším vadám majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam, na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád nepovažuje ich za dôvod

prípustnosti dovolania, ale iba za dôvod, ktorým možno odôvodniť dovolanie procesne

prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá). Ústavný súd

v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania

je zásadne príslušný dovolací súd (napr. ).

Je vecou individuálneho posúdenia v jednotlivom prípade (,

a ), aké dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlo

v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania (). Keďže dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom

ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza

v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných

princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu podľa . Vzhľadom na princíp právnej istoty,

ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa ,

treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu

oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch

dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené základné práva

(m. m. ). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ len sťažovateľom

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to,

aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným

princípom právnej istoty podľa , ktorý bol vyjadrený právoplatnými

rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti

podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo sťažovateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu

nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle .

Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav

vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská oboch

procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah dovolania

a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Za porušenie základného práva podľa v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európsky súd pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom

je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne

názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

Ústavný súd sa ďalej zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti rozsudku

krajského súdu č. k. -261 z 11. apríla 2011.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom

ochrany základných práv a slobôd (, , ). Jednou

zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť ( zákona o súde).

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). Vzhľadom na uvedené

sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť

bola podaná včas.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. , , ). To však

platí, len pokiaľ je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote

nielen proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiu súdu odvolacieho,

ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv ().

Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, ako to je aj v prerokúvanej

veci, že ústavný súd pochybenie v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí

a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, môže aj napriek tomu preskúmať súčasne

rozhodnutie súdu odvolacieho, avšak len za predpokladu, že by proti nemu sťažnosť

smerovala a bola uplatnená na ústavnom súde v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Vychádzajúc z týchto princípov, posúdil ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

smerujúcu proti potvrdzujúcemu výroku rozsudku č. k. -261 z 11. apríla 2011

ako podanú včas, t. j. v lehote ustanovenej v .

Sťažovateľ tvrdené porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru potvrdzujúcim výrokom rozsudku krajského súdu č. k. -261

z 11. apríla 2011 videl v tom, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil

a vec nesprávne právne posúdil.

Krajský súd potvrdzujúci výrok rozsudku č. k. -261 z 11. apríla 2011

odôvodnil takto:

„Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého výroku rozhodnutia súdu prvého

stupňa, ktorým súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu zamietol.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku odvolací súd však považuje

za potrebné uviesť:

Podľa , súd môže na návrh spoločníka určiť

neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy

alebo stanov mohlo obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.

Pokiaľ návrh na určenie neplatnosti valného zhromaždenia podáva spoločník..., súd

môže návrhu vyhovieť pri splnení ostatných požadovaných podmienok len vtedy,

ak porušenie zákona, relevantných právnych aktov, mohlo obmedziť práva tohto spoločníka,

ktorých určenia sa domáha.

Ustanovenie vylučuje možnosť podať žalobu

vo všeobecnom záujme zo strany spoločníka. Spoločník teda nemôže úspešne žalovať

o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, pokiaľ ním neboli porušené, dikcia

obmedzené práva, to v praxi znamená, že súd na návrh spoločníka nemôže určiť neplatnosť

uznesenia valného zhromaždenia, i keď by boli evidentne splnené ostatné hmotnoprávne

podmienky podľa , nakoľko podmienka uvedená v ods.

2 § 131 Obch. zákonníka, má povahu špeciálnej hmotnoprávnej podmienky voči podmienke

v ods. 1 a súd na ňu prihliada ex offo.

Z horeuvedených dôvodov odvolací súd žalobcom v 1/ rade napadnutý výrok

rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol podľa , ako vecne

správny potvrdil.“

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Okresný súd v rozsudku č. k. -175 z 26. februára 2010 okrem iného

uviedol (13): „Žalobca v 1. rade podrobne vylicitoval dôvody, pre ktoré považuje uznesenie

z 20. 7. 2009 vo všetkých jeho výrokoch za neplatné ako celok. Napriek rozsiahlemu

elaborátu obsiahnutého v žalobe i v podaní zo dňa 20. 8. 2009 o tom, prečo považuje

aj výroky č. 2 a 3 v uznesení z 20. 7. 2009 za neplatné a rovnako tak aj ohľadom tvrdených

pochybení procesného charakteru však ani raz neuviedol ba ani nenaznačil základný

hmotnoprávny predpoklad, ktorým je preukázať, v čom a ako boli zasiahnuté či obmedzené

jeho práva t. j., aký negatívny dopad tieto pochybenia na neho mali.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom,

že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia

v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na zásadnú právnu otázku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany, t. j. z akého dôvodu

žalobe sťažovateľa v príslušnej časti nebolo možné vyhovieť, a dostatočne vysvetlil,

z akého dôvodu k tomuto záveru dospel. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky

požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu výklad ustanovenia

okresným súdom i krajským súdom nejaví znaky ústavnej nekonformnosti. Príslušné

ustanovenie neostáva než aplikovať spôsobom, ktorý zrozumiteľne

a vyčerpávajúco objasnil i krajský súd. Za danej situácie ostatné argumenty sťažovateľa

a ním uplatňované dôvody neplatnosti zvyšnej časti uznesení valného zhromaždenia

nemohli obstáť.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby potvrdzujúcim výrokom

rozsudku krajského súdu č. k. -261 z 11. apríla 2011 mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol

aj v tejto časti podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014