Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-146-2019.pdf
PDF · 218.63 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/146/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Ing. C. P., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. XXXX/XA, XXX XX W., zastúpeného zástupcom: KUBINEC & PARTNERS advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Skuteckého 6, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 851 574, proti žalovanému: TECPAN s.r.o., so sídlom Námestie SNP 16, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 243 490, zastúpenému zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s.r.o., so sídlom Vojtecha Tvrdého 17, 010 01 Žilina, IČO: 36 436 640, o určenie neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/150/2013-287 zo dňa 23. apríla 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/150/2013-287 zo dňa 23. apríla 2019 p o t v r d z u j e .
Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania p r á v o.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd") žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na Okresnom súde Žilina dňa 23.07.2013 domáhal voči žalovanému určenia „neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka - uznesenia č. 1/2013 - zmena sídla spoločnosti, uznesenia č. 2/2013 - zvýšenie základného imania a uznesenia č. 3/2013 - zmena spoločenskej zmluvy, o ktorých rozhodol jediný spoločník Ing. E. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. R. XX/XX, XXX XX W., pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o. dňa 15.04.2013."
3. Na základe odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie Krajský súd v Žiline ako odvolací súd uznesením sp.zn. 14Cob/115/2016 zo dňa 28.03.2017 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie po tom, ako sa oboznámil s priebehom postupu konania pred okresným súdom, ktorý predchádzal vyhlásenému rozsudku napadnutého odvolaním. V rámci podaného odvolania žalobca poukazoval na konanie Okresného súdu Žilina, sp. zn. 10Cb/8/2013, ktorého predmetom bolo určenie účasti žalobcu ako spoločníka žalovaného, pričom otázku trvania účasti žalobcu ako spoločníka považoval žalobca za prejudiciálnu otázku, s ktorou sa mal okresný súd v napadnutom rozsudku riadne vysporiadať, pretože od posúdenia otázky trvania účasti žalobcu ako spoločníka žalovaného závisí rozhodnutie, či rozhodnutím jediného spoločníka mohlo dôjsť k obmedzeniu porušenia práva žalobcu ako menšinového spoločníka. Odvolací súd ďalej konštatoval, že z rozhodnutia v konaní Okresného súdu Žilina, sp.zn. 10Cb/8/2013, v ktorom súd posudzoval účasť žalobcu ako spoločníka v obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o. a ktoré
bolo i dôvodom prerušenia predmetného konania, je potrebné na základe právoplatného rozhodnutia súdu a z neho vyplývajúcich skutočností vec opätovne prejednať vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku v tomto konaní. Napriek tomu, že súd čiastočne a hypoteticky vyhodnocoval i prípadnú situáciu rozhodnutia, ktorým súd určí, že žalobca je spoločníkom obchodnej spoločnosti žalovaného, o čom bolo napokon právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Žilina v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline dňa 06.07.2016, je potrebné, „aby okresný súd tieto skutočnosti dôsledne a v celom rozsahu posúdil s dôrazom na to, že v čase rozhodovania súdu ešte neboli právoplatné rozhodnutia v tejto veci, a teda je potrebné, aby súd prvej inštancie všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z konania, ktoré je právoplatne skončené pod sp. zn. 10Cb/8/2013 vyhodnotil vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku a vo väzbe na obranu žalovaného."
4. V intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu súd prvej inštancie doplnil dokazovanie prednesmi právnych zástupcov procesných strán, právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Žilina, č.k. 10Cb 8/2013-197 zo dňa 30.01.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 13Cob/209/2015 zo dňa 18.05.2016, oboznámením žaloby o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podanej na Okresnom súde Bratislava V zo dňa 25.10.2017 spolu s prípisom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16.01.2019.
5. Z pripojeného aktuálneho výpisu z Obchodného registra žalovaného okresný súd zistil, že pôvodne označený žalovaný - Slovenská autobusová doprava, s.r.o., so sídlom Žitná 5, Žilina 010 01, IČO: 36 007 323 bol zrušený od 15.06.2017 rozhodnutím spoločníka o zrušení obchodnej spoločnosti podľa § 68 ods. 3 psím. b) Obchodného zákonníka dobrovoľným výmazom na základe zlúčenia s obchodnou spoločnosťou OMEGA - ENERGO SK, s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, Bratislava - mestská časť Nové Mesto, 851 01, IČO: 47 067 969, ktorá sa stala právnym nástupcom obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o.
6. Spoločnosť OMEGA - ENERGO SK, s.r.o. ako právny nástupca obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o. na základe rozhodnutia spoločníkov o zrušení obchodnej spoločnosti podľa § 68 ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka zanikla dobrovoľným výmazom, pričom na základe zmluvy o zlúčení sa právnym nástupcom zaniknutej spoločnosti stala spoločnosť TECPAN s.r.o., so sídlom Námestie SNP 16, Banská Bystrica 974 01, IČO: 47 243 490 (aktuálne označený žalovaný), a to ku dňu výmazu spoločnosti OMEGA - ENERGO SK, s.r.o. dňa 16.11.2017.
7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 1Obdo/27/2017 zo dňa 13.06.2018 rozhodol o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom spoločnosťou TECPAN s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP č. 16, IČO: 47 243 490 ako právnym nástupcom žalovaného, a to v súvislosti s dovolacím konaním, v rámci ktorého najvyšší súd rozhodoval o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/115/2016-148 zo dňa 28.03.2017, ktorým odvolací súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie odvolacieho konania a rozhodol o zrušení rozsudku Okresného súdu Žilina, č. k. 10Cb/150/2013-43 zo dňa 14.10.2014 a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom dovolanie odmietol.
8. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a právnu úpravu najmä v § 131 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodného zákonníka"), § 132 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka okresný súd žalobu zamietol. Predmetom žaloby bol návrh žalobcu o určenie neplatnosti v žalobe označených rozhodnutí jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia, a preto okresný súd primárne posudzoval otázku vecnej legitimácie strán, včasnosť podanej žaloby a splnenie zákonom stanovených podmienok neplatnosti rozhodnutia spoločníka s pôsobnosťou valného zhromaždenia. „K okamihu rozhodovania súdu o podanej žalobe žalobca má postavenie spoločníka obchodnej spoločnosti žalovaného, ktoré súd určil právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žilina, č. k. 10Cb 8/2013-197 zo dňa 30.01.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. 13Cob/209/2015-280 zo dňa 18.05.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť v časti výroku, že žalobca je spoločníkom obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o. dňa 06.07.2016. Žalobca je tak aktívne legitimovaný na podanie žaloby na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia v zmysle ustanovenia § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka."
9. Rovnako okresný súd konštatoval splnenie podmienky pasívnej vecnej legitimácie, ktorou je obchodná spoločnosť, a teda žaloba musí smerovať vždy proti tejto spoločnosti a nie proti orgánu, príp. osobe, ktorá
napádané rozhodnutie prijala. Vzhľadom na to, že v priebehu trvania súdneho sporu došlo na strane žalovaného k právnemu nástupníctvu, keď pôvodne označený žalovaný Slovenská autobusová doprava, s.r.o. zanikol bez likvidácie a jeho právnym nástupcom sa stala spoločnosť OMEGA-ENERGO SK, s.r.o. a následne spoločnosť TECPAN s.r.o., tak okresný súd konal na strane žalovaného s jej právnym nástupcom spoločnosťou TECPAN s.r.o. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo/27/2017 zo dňa 13.06.2018 o pokračovaní v konaní s právnym nástupcom žalovaného).
10. V zmysle § 131 Obchodného zákonníka sa existencia právneho záujmu žalobcu zákonom predpokladá, a preto tento netreba osobitne v konaní preukazovať. Žaloba o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia je osobitným druhom určovacej žaloby, ktorá sa uplatní vždy, ak predmetom určovacej žaloby je určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia a preto úprava, ktorá je obsahom Civilného sporového poriadku zák. č. 160/2015 Z.z. (ďalej aj len „CSP") sa použije len v rozsahu, v ktorom nie je v rozpore s úpravou obsiahnutou v Obchodnom zákonníku. Žalobca sa môže dovolávať neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia v prípade, keď napadnuté uznesenie je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami, pričom ide o taxatívny výpočet dôvodov neplatnosti. Žalobu okrem vecno-právnych dôvodov je možné napadnúť aj pre formálno-právne vady uznesenia.
11. V prípade výkonu pôsobnosti valného zhromaždenia v jednoosobovej spoločnosti jediným spoločníkom zákonná úprava nevylučuje aplikáciu § 131 Obchodného zákonníka, čo nepriamo vyplýva aj z okruhu aktívne legitimovaných osôb na podanie takejto žaloby, a preto vylúčenie možnosti preskúmavať platnosť rozhodnutia jediného spoločníka, čo v posudzovanej právnej veci namietal žalovaný, by viedlo k neopodstatnenej a neodôvodnenej odlišnosti prístupov k spôsobu rozhodovania valného zhromaždenia a možnosti jeho prieskumu. Rozhodnutia valného zhromaždenia alebo rozhodnutia spoločníka s pôsobnosťou valného zhromaždenia sa týkajú základných podmienok existencie a fungovania spoločnosti, a preto majú dopad nielen na vnútorné pomery spoločnosti, ale tiež navonok. Teda aj v rámci delegovanej právomoci, podľa okresného súdu, v prípade jednoosobovej spoločnosti platia pre možnosť posúdenia platnosti prijatých rozhodnutí rovnaké pravidlá ako v prípade posúdenia platnosti rozhodnutia valného zhromaždenia.
12. K namietanému nedodržaniu zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby okresný súd poukázal na obsah zákonnej úpravy vyplývajúcej z § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá viaže začiatok lehoty na objektívnu skutočnosť, ktorou je prijatie uznesenia valného zhromaždenia, príp. uskutočnenie rozhodnutia jediného spoločníka a v prípade, keď valné zhromaždenie nebolo riadne zvolané, začiatok lehoty sa posudzuje takisto objektívne, t.j. odo dňa, keď sa oprávnená osoba mohla o uznesení dozvedieť. Teda v prípade namietanej neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka je možné začiatok plynutia zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty viazať na objektívnu skutočnosť, ktorou je deň, kedy sa oprávnená osoba mohla o rozhodnutí dozvedieť, t.j. na deň, kedy došlo k zápisu žalovaným navrhovaných údajov na základe rozhodnutia jediného spoločníka do Obchodného registra, v posudzovanom prípade na deň 30.04.2013. Objektívne žalobca mohol vykonať svoje právo napadnúť žalovaným prijaté rozhodnutia až momentom zverejnenia zapisovaných údajov v Obchodnom registri, t.j. od 30.04.2013. Posúdenie včasnosti podanej žaloby vychádza z akceptovania všeobecnej zásady, že začiatok lehoty určuje objektívna možnosť vykonania práva po prvý raz, nezávisle od subjektívnych okolností. Koniec zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty na podanie žaloby v posudzovanej právnej veci pripadol na dátum 30.07.2013 a pokiaľ žalobca podal žalobu na Okresnom súde Žilina dňa 23.07.2013, tak okresný súd konštatoval včasnosť podanej žaloby.
13. Dôvody namietanej neplatnosti prijatých rozhodnutí jediným spoločníkom žalobca spája s nedostatkom účasti žalobcu na valnom zhromaždení, do ktorého pôsobnosti patrí rozhodovanie o zmene spoločenskej zmluvy podľa § 125 ods. 1 písm. d), rozhodovanie o zvýšení alebo znížení základného imania podľa § 125 ods. 1 písm. e) Obchodného zákonníka a ďalšie otázky, ktoré do pôsobnosti valného zhromaždenia zveruje zákon, spoločenská zmluva alebo stanovy spoločnosti. Pri posudzovaní naplnenia žalobcom označených dôvodov neplatnosti napadnutých rozhodnutí okresný „súd vychádzal na jednej strane z povahy obchodného podielu spoločníka obchodnej spoločnosti, ktorý vyjadruje práva a povinnosti, ktoré určujú právne postavenie spoločníka vo vnútri spoločnosti a rozsah účasti spoločníka na majetku spoločnosti a na druhej strane z účinkov a možnosti konvalidácie vadného prevodu obchodného podielu na doteraz prijaté rozhodnutia obchodnej spoločnosti." Žalobca dôvodnosť svojej žaloby založil na primárnej argumentácii, podľa ktorej tým, že Okresný súd Žilina právoplatne rozhodol,
že žalobca je spoločníkom v spoločnosti žalovaného, nemohol iný spoločník ako jediný spoločník vykonávať riadne a platne pôsobnosť valného zhromaždenia a pristúpiť k zmenám spoločenskej zmluvy, keďže žalobca vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu nikdy neprestal byť spoločníkom. Z toho žalobca dovodzuje, že valné zhromaždenie nemohlo byť riadne zvolané, keďže žalobcovi nebolo doručené oznámenie o jeho konaní a teda ani prijaté uznesenia jediným spoločníkom nemôžu byť platné. Žalobca ďalej argumentoval tým, že nikdy nestratil účasť v obchodnej spoločnosti žalovaného a nebol o konaní sporného valného zhromaždenia upovedomený, a preto aj priebeh valného zhromaždenia sa uskutočnil v rozpore s Obchodným zákonníkom. Rozhodovaním spoločníka s pôsobnosťou valného zhromaždenia došlo podľa tvrdení žalobcu k zásahu do práv žalobcu ako menšinového spoločníka a bolo žalobcovi odňaté právo na ovplyvnenie priebehu valného zhromaždenia a právo podieľať sa na významných zmenách v spoločnosti, ktoré napadnutým rozhodnutím jediného spoločníka boli spôsobené.
14. Základnou nosnou otázkou predmetnej právnej veci bolo posúdenie účinkov neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu na prijaté rozhodnutia spoločníka s pôsobnosťou valného zhromaždenia uskutočnené za časové obdobie od okamihu uzatvorenej hoc aj neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu do okamihu právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým súd určil postavenie žalobcu ako spoločníka obchodnej spoločnosti.
15. Na danom mieste bolo potrebné rozlíšiť konanie právnickej osoby od jej rozhodovania. Konaním podnikateľa, či už fyzickej alebo právnickej osoby sa rozumie prejavenie vôle tejto osoby voči tretím osobám s cieľom spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú. Musí ísť pritom o konanie, ktoré je právnym úkonom. K tomu, aby úkon bol spôsobilý vyvolať právne následky, je potrebné splnenie náležitostí právneho úkonu tak, ako tieto bližšie špecifikuje § 34 až 42a Občianskeho zákonníka a pre obchodné vzťahy tiež úprava v § 266 a nasl. Obchodného zákonníka. Rozdielne od právnych úkonov je však potrebné odlišovať rozhodovanie podnikateľov, ktoré predstavuje vytváranie vôle v určitej veci a ktoré sa deje vo vnútri podnikateľského subjektu. Jedná sa o proces, ktorý predchádza prejavu vôle bez právnych účinkov a takúto povahu má aj uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti alebo predstavenstva akciovej spoločnosti alebo družstva, prípadne rozhodovanie jediného spoločníka obchodnej spoločnosti. Napriek názorovej rozdielnosti na povahu uznesení valného zhromaždenia sa aktuálne rozhodovacia prax priklonila ku konštatovaniu, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom, pretože nespĺňa pojmové znaky tohto právneho inštitútu. Hlavným argumentom má byť skutočnosť, že valné zhromaždenie nie je oprávnené robiť v mene obchodnej spoločnosti právne úkony, a teda prejaviť vôľu spoločnosti navonok. Právne úkony obchodnej spoločnosti ako právnickej osoby môžu robiť len štatutárne orgány alebo osoby uvedené v ustanovení § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 15, 16 Obchodného zákonníka. Keďže na valné zhromaždenie nie je možné ani jedno z týchto ustanovení vztiahnuť, nemožno ho považovať za orgán spôsobilý robiť v mene spoločnosti právne úkony.
16. Pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo ako zásadné vyhodnotenie otázky, či v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu ako simulovaného právneho úkonu nastávajú v obchodnej spoločnosti účinky jeho absolútnej neplatnosti ex tunc na konanie a rozhodovanie spoločnosti, čoho dôsledkom by bola neplatnosť všetkých rozhodnutí prijatých bez dodržania zákonom stanovených podmienok a za súčasného splnenia predpokladu riadne a včas podanej žaloby na to aktívne legitimovanou osobou postupom podľa § 131 Obchodného zákonníka, čo predpokladá priznanie civilistických účinkov neplatnosti právnych úkonov aj na konanie a rozhodovanie obchodnej spoločnosti alebo obmedzenie civilistických účinkov absolútnej neplatnosti právneho úkonu na rozhodovanie spoločnosti len do budúcna, čo nevylučuje možnosť vysporiadania vzájomných nárokov medzi spoločníkmi vo vnútorných vzťahoch spoločnosti.
17. V posudzovanej právnej veci okresný súd zohľadňoval tiež skutočnosť, či spoločník obchodnej spoločnosti, ktorý vykonával pôsobnosť valného zhromaždenia, bol v momente prijímania napádaných rozhodnutí dobromyseľný v tom, že takéto právo spoločníkovi patrí. Z vykonaných dôkazov v konaní však nepochybne vyplynulo, že k prijatiu žalobcom napadnutých rozhodnutí jediného spoločníka obchodnej spoločnosti žalovaného došlo dňa 15.04.2013, teda po tom, ako bola žalovanému a ostávajúcemu spoločníkovi v mesiaci marec 2013 doručená žaloba o určenie, že žalobca je spoločníkom obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o., ktorá bola podaná na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/8/2013 dňa 18.01.2013. Ako už okresný súd uviedol v pôvodnom rozhodnutí, pre možnosť
vyslovenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, resp. neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka pre rozpor tohto rozhodnutia so zákonom, treba v každom jednotlivom prípade skúmať, či došlo k porušeniu právnych predpisov a súčasne závažnosť právnych následkov tohto porušenia, pričom ich miera je daná spôsobom, akým došlo k porušeniu právneho predpisu, spoločenskej zmluvy, zakladateľskej listiny alebo stanov, s prihliadnutím na osobu, ktorej sa porušenie dotýka a postavenie tejto osoby pri zohľadnení možnosti uplatnenia jej práv a taktiež z pohľadu právneho následku tohto rozhodnutia voči tretím osobám. Z kompetencií valného zhromaždenia ako najvýznamnejšieho orgánu spoločnosti, prostredníctvom ktorého spoločníci sa podieľajú na riadení spoločnosti a prijímaní rozhodnutí je zrejmé, že do výkonu tejto právomoci je súd oprávnený zasiahnuť len na základe zákona, v medziach zákonom stanovených dôvodov. Zásah súdu je vylúčený v prípade, ak by vyslovením neplatnosti došlo k podstatnému zásahu do práv nadobudnutých v dobrej viere tretími osobami. Pokiaľ v pôvodnom rozhodnutí okresný súd zohľadňoval okolnosti navýšenia základného imania obchodnej spoločnosti žalovaného, ktoré žalovaný odôvodňoval potrebou naplnenia podmienok pre výkon špecifickej podnikateľskej činnosti v rámci poskytovania dopravných služieb a súčasne okresný súd zohľadnil mieru účasti žalobcu na uskutočnení dissimulovaného právneho úkonu s dôsledkom neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu, „k okamihu rozhodovania súdu po zrušení veci odvolacím súdom nastala skutkovo odlišná situácia od pôvodného rozhodovania, keď žalovaný napriek právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd určil, že žalobca je spoločníkom obchodnej spoločnosti, nielenže nevykonal návrh na zápis zmeny v osobe spoločníkov do Obchodného registra, ale prijal ďalšie rozhodnutie, ktorým rozhodol o zrušení obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o. jej zlúčením so spoločnosťou OMEGA-ENERGO SK, s. r. o. dňa 15.06.2017. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím sa žalobca preukázateľne domáha určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia prijaté žalovaným dňa 15.06.2017, ktorými bolo rozhodnuté o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie jej zlúčením a schválení zmluvy o zlúčení ako aj na ne nadväzujúcich a s nimi súvisiacich uznesení, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 29Cb/186/2017."
18. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že Ing. E. R. vtedajší spoločník obchodnej spoločnosti žalovaného s vedomosťou o vedení konania, ktorého predmetom je určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu a určenie, že žalobca je spoločníkom obchodnej spoločnosti, prijímal rozhodnutia patriace do kompetencie valného zhromaždenia, pričom dôvody neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu museli byť tak žalobcovi ako aj spoločníkovi Ing. R. známe. Následne žalovaný prijal rozhodnutie o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie jej zlúčením s inou spoločnosťou, ktorej predmetom podnikania nie je vykonávanie dopravných služieb ako špecifickej podnikateľskej činnosti, na ktorej podmienky žalovaný viazal prijatie napádaného rozhodnutia o navýšení základného imania obchodnej spoločnosti.
19. Na druhej strane okresný súd považoval za významné zdôrazniť hľadisko právnej teórie, ktorá sa prikláňa k názoru, že právne úkony právnických osôb vyvolávajú účinky v rámci vnútorných vzťahov obchodnej spoločnosti, a to vždy do budúcna, nie spätne. V kontexte práva obchodných spoločností ako osobitnej právnej úpravy je silne akcentovaný záujem na zachovaní verejného poriadku v rámci materiálnej publicity verejných registrov právnických osôb. Uvedený princíp sa premieta aj do posúdenia neplatnosti uznesení prijatých valným zhromaždením, prípadne jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti, keď dôvody, s ktorým Občiansky zákonník spája účinky absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nespôsobujú automaticky absolútnu neplatnosť uznesení valného zhromaždenia, ale platí tzv. princíp relatívnej neplatnosti, to znamená, že do právoplatného rozhodnutia súdu o určení neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia sa na rozhodnutie hľadí, akoby rozhodnutie bolo platné. Obdobný prístup okresný súd zvolil na posúdenie podmienky porušenia práv žalobcu zúčastniť sa rozhodovania valného zhromaždenia po tom, čo žalobca previedol (hoc aj neplatne) svoj obchodný podiel na iného spoločníka, a to v čase pred tým, ako súd právoplatne určil účasť žalobcu v obchodnej spoločnosti. V situácii, že žalobca previedol svoj obchodný podiel na ostávajúceho spoločníka, na základe čoho došlo k zmene zápisu spoločníkov obchodnej spoločnosti v obchodnom registri, podľa okresného súdu žalobcovi neprislúcha právo sa spätne dovolávať porušenia spoločenskej zmluvy a Obchodného zákonníka pri zvolávaní spoločníkov na rokovanie valného zhromaždenia a na základe tejto skutočnosti opierať v žalobe namietané dôvody neplatnosti právnych úkonov. „V čase prijatia žalobcom napádaných rozhodnutí žalovaný mal v Obchodnom registri zapísaného jediného spoločníka, ktorý vykonával pôsobnosť valného zhromaždenia, pričom podmienky jeho rozhodovania upravuje ustanovenie § 132 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd sa preto prikláňa k názoru, že dôsledky neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu vzhľadom na osobitnú úpravu konania a rozhodovania obchodných spoločností
vyvolávajú právne účinky len do budúcnosti a tieto môžu byť vysporiadané len v rámci vnútorných vzťahov, to v záujme ochrany práv tretích osôb konajúcich v dôvere v zápisy v Obchodnom registri. Len podporne súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2014, sp. zn. I. ÚS 792/2014, v zmysle ktorého rozhodnutia domáhanie sa neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti podľa § 131 Obchodného zákonníka predstavuje osobitnú právnu úpravu vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku upravujúcim neplatnosť právnych úkonov. Vady rozhodovania nezakladajú absolútnu alebo relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka, keďže uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom a preto platnosť takéhoto rozhodnutia je možné posudzovať len z hľadiska osobitnej právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovení Obchodného zákonníka. Uvedeným rozhodnutím súd len zvýrazňuje potrebu odlišného nazerania na účinky vadných právnych úkonov obchodných spoločností, a to vzhľadom na dôsledky, ktoré sú s rozhodovaním obchodných spoločností spojené, a to nie len vo vzťahu do vnútra spoločnosti, ale aj navonok, voči tretím osobám."
20. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že akcentujúc v prejednávanej veci potrebu zachovania verejného poriadku v rámci materiálnej publicity verejných registrov obchodných spoločností vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, citované zákonné ustanovenia a statusové zmeny žalovaného, ku ktorým došlo od momentu začatia konania do rozhodovania okresného súdu, dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a žalobu v celom rozsahu zamietol.
21. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 257 Civilného sporového poriadku. Pri stanovení povinnosti na náhradu trov konania, okresný súd posudzoval dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré súd vníma v rovine okolností, ktoré viedli k vzniku sporu, a to postup žalovaného, ktorý napriek vedomosti o prebiehajúcom súdnom konaní, ktorého predmetom je určenie postavenia žalobcu ako spoločníka obchodnej spoločnosti žalovaného a s vedomosťou dôvodov neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu pristúpil k prijatiu rozhodnutí, ktoré mali dopad na postavenie žalobcu v obchodnej spoločnosti žalovaného. Po právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu žalovaný pristúpil k prijatiu ďalších rozhodnutí, medzi inými o zrušení pôvodnej obchodnej spoločnosti bez likvidácie zlúčením s inou obchodnou spoločnosťou. Výnimočnosť okolností pre aplikáciu § 257 CSP je daná aj samotným predmetom sporu a s ním súvisiacou nosnou právnou otázkou prípadnej konvalidácie účinkov vadných právnych úkonov na konanie a rozhodovanie obchodných spoločností, ktorá nebola v doterajšej súdnej praxi podľa dostupných rozhodnutí riešená. Teda s prihliadnutím na povahu a okolnosti súdneho sporu, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu a zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky okresný súd žalovanému ako úspešnej strane sporu výnimočne náhradu trov konania nepriznal.
22. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, výhradne proti časti výroku, v ktorom okresný súd rozhodol o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalovanému. Napadnutý rozsudok v časti o náhrade trov konania považoval za nesprávny a odvolanie podal v zmysle § 357 písm. m) v spojení s § 365 ods. 1 písm. h) zák. č. 160/2015 CSP. K časti rozsudku okresného súdu, v ktorej žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú, žalovaný nemal žiadne námietky. V druhej časti uvedeného rozsudku okresný súd nárok na náhradu trov konania žalovanému nepriznal.
23. V odvolaní žalovaný uviedol, že v konaní a aj v napadnutom rozsudku v bode 7. bolo preukázané, že sám žalobca svojim konaním a s vedomím, že prevod obchodného podielu bol uskutočnený za odplatu, no v zmluve o prevode obchodného podielu bol tento prevod dojednaný ako bezodplatný, sa neskôr podanou žalobou dovolával neplatnosti takéhoto právneho úkonu, ktorú sám spôsobil. Na jednej strane žalobca svojou žalobou sa odvolával na porušenie zásady dobrých mravov a poctivého obchodného styku a sám sa v predošlom konaní nesprával dostatočne prevenčne, čo spôsobilo aj vznik sporového konania a následné právne následky súvisiace s jeho konaním. Na základe takéhoto konania žalobcu a aj samotného konštatovania okresného súdu, nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou, že žalovaný spôsobil vznik tohto konania.
24. Žalovaný v odvolaní uviedol, že preukazoval v jednotlivých podaniach tvrdenia, že pokiaľ by aj žalobca bol býval spoločníkom, rovnaké rozhodnutie by prijalo valné zhromaždenie, pretože žalobca by nedisponoval dostatočným počtom hlasov, ktoré by mohli takéto rozhodnutie zvrátiť. Tak isto jediný spoločník žalovaného - Ing. E. R. bol oprávnený v súlade s § 132 Obchodného zákonníka prijať rozhodnutie s pôsobnosťou valného zhromaždenia a zvýšiť základne imanie. Okrem iného k zvýšeniu
základného imania došlo v tom čase v súvislosti s úmyslom rozvoja podnikateľských aktivít žalovaného s cieľom udržať sa v podnikateľskom prostredí. „Teda nie je možne súhlasiť s tým, že spoločnosť na základe prebiehajúceho súdneho sporu mala ostať nečinná a zastaviť svoje podnikateľské aktivity."
25. V odvolaní žalovaný uviedol, že v sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje takzvaná zásada úspechu, čo znamená, že súd prizná náhradu trov konania strane, ktorá mala v spore plný úspech. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. O plný úspech strany konania ide vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom. „Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Plný úspech na strane odporcu je stav, pri ktorom súd návrh v celom rozsahu zamietne" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo/129/2011, zo dňa 17.10.2011). Právna literatúra ako aj CSP vyžaduje pre uplatnenie § 257 CSP, aby išlo o výnimočne okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Prvou skupinou, v ktorých prichádza do úvahy aplikácia tohto ustanovenia je sociálny aspekt, spočívajúci v prípadoch, keď strana nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s pomernými ťažkosťami. „V takomto prípade zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery, prihliada na postoj strán v konaní a iné okolnosti (napr. uznesenie Ústavného súdu SR z 8.12.2011 sp. zn. II ÚS 563/2011-14)". V spore bola žalovaná strana úspešná v celom rozsahu, preto okresný súd mal o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 255 CSP. Nie je možné sa stotožniť s okresným súdom, že okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré sa odvolával, by mali byť dané v okolnostiach vzniku sporu, pretože ich nie je možné považovať v zmysle zákona a súvisiacej judikatúry za okolnosti hodné osobitného zreteľa. Za okolnosti hodné osobitného zreteľa nemožno podľa žalovaného považovať predmet sporu a doposiaľ neriešenú právnu problematiku. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o nároku na náhradu trov zmenil tak, že žalovanému, ako úspešnej strane v sporovom konaní, prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
26. K doručenému odvolaniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril.
27. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Namietal, že okresný súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a zotrváva na argumentácii uvedenej pred okresným súdom. Poukázal na § 56 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 265 Obchodného zákonníka. Žalobca uviedol, že nikdy neprestal byť spoločníkom, preto je zjavné, že nemohlo byť riadne zvolané valné zhromaždenie, keďže do „dnešného dňa" mu nebolo doručené oznámenie o jeho konaní, a tak nemôže byť uznesenie valného zhromaždenia platné. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k zmenám spoločnosti rozhodnutím jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia. Zdôraznil, že na neplatnosti tohto prevodu sa podieľal aj Ing. R., preto nemôže byť posudzovaná táto situácia len na ťarchu žalobcu. Ak je právoplatným rozhodnutím súdu určená účasť žalobcu v spoločnosti žalovaného, a teda jeho účasť v spoločnosti žalovaného nikdy nezanikla, v nadväznosti na to, žalobca mal právo podieľať sa na všetkom riadení spoločnosti žalovaného a vykonávať všetky svoje práva v súvislosti so svojou účasťou. Napriek tomu, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, tak sa nestotožnil žalobca s jeho tvrdením, že vzal do úvahy aj konanie samotného žalovaného, resp. jediného spoločníka (Ing. R.). V čase prijatia rozhodnutia, ktoré je napadnuté podanou žalobou žalovaný a tiež Ing. R., ktorý v tom čase vystupoval ako jediný spoločník žalovaného, mali vedomosť o tom, že žalobca sa podanou žalobou domáha určenia svojej účasti v spoločnosti žalovaného, konanie vedené pod sp.zn. 10Cb/8/2013. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že žalovaný (v tom čase ako Slovenská autobusová doprava, s.r.o.) a tiež Ing. R., sa vyjadrili k podanej žalobe o určenie účasti žalobcu v spoločnosti podaním zo dňa 21.3.2013, v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/8/2013. Ing. R., konajúci ako jediný spoločník, prijal zmeny napádané touto žalobou až dňa 15.4.2013, teda v krátkom časovom okamihu po tom, čo sa preukázateľne dozvedel o podanej žalobe o určenie účasti žalobcu spoločnosti. Podľa žalobcu takéto konanie nemôže požívať žiadnu ochranu a zároveň vzbudzuje pochybnosti o jeho dobromyseľnosti. Mal za to, že konanie Ing. R., ktorý konal ako jediný spoločník, bolo v rozpore s dobrými mravmi a smerovalo
k porušeniu práv žalobcu ako menšinového vlastníka. Konanie, ktorým vylúčil žalobcu z rozhodovania spoločnosti je s poukazom na § 56a a § 265 Obchodného zákonníka výslovne zakázané a spôsobuje neplatnosť všetkých ním prijatých rozhodnutí. Podľa žalobcu sa nemožno stotožniť s okresným súdom, že tieto vzťahy mohli byť vysporiadané len v rámci vnútorných vzťahov spoločnosti, ak došlo k zániku spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o., zlúčením, nemôže byť daný záujem konajúceho spoločníka na jej trvaní, ale je skôr dôkazom toho, že je opodstatnené podozrenie žalobcu, že týmto spôsobom mala byť predovšetkým žalobcovi spôsobená ujma. Podľa žalobcu uvedené podozrenie potvrdzuje aj tá skutočnosť, že došlo až k dvom zlúčeniam, a to do spoločností, ktoré zlúčili mnohé iné spoločnosti, pričom pri zlúčení s inou obchodnou spoločnosti predmet tejto spoločnosti nebolo vykonávanie dopravných služieb. Zdôraznil žalobca, že konanie jediného spoločníka v nadväznosti na uvedené bolo konaním zakázaným v rozpore s dobrými mravmi, poctivým obchodným stykom, ktoré dôvodne vzbudzovalo obavy, podľa žalobcu, že smeruje jedine k porušeniu práv žalobcu a nikdy nešlo o prípadné zlepšenie pozície konkurencieschopnosti. Žalobca ako legitímny spoločník, bol proti svojej vôli zbavený práv garantovaných spoločenskou zmluvou a Obchodným zákonníkom. Zdôraznil nepriaznivé následky na ťarchu žalobcu, a to jediný spoločník pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia rozhodol o zvýšení základného imania, v dôsledku čoho žalobca nemohol využiť svoje právo na prevzatie záväzku k novému vkladu spolu s druhým spoločníkom, ako to výslovne vyplývalo z dovtedajšieho znenia spoločenskej zmluvy, čo malo negatívny dopad na jeho podiel na zisku, vylúčením účasti žalobcu nemohol vyvinúť úsilie zabrániť zániku spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o. a jej zlúčeniu a v dôsledku zániku spoločnosti zlúčením nebol žalobcovi priznaný a vyplatený vyrovnávací podiel. Žalobca nemohol ovplyvniť chod spoločnosti a v dôsledku nezákonného vylúčenia žalobcu sa nekonali valné zhromaždenia, ale rozhodoval jediný spoločník. Žalobcovi nebol doručované pozvánky na valné zhromažďovania, nemohol sa ich zúčastňovať, žalobca nemohol predkladať návrhy na program, rokovania valného zhromaždenia a nemal možnosť hlasovať na valnom zhromaždení. Jeho práva boli preukázateľne porušené.
28. V odvolaní žalobca uviedol, že v danom prípade nedošlo k prehlasovaniu menšinového spoločníka väčšinovým, ale k zneužitiu postavenia väčšinového spoločníka, ktorý expresným konaním celkom vylúčil z činnosti v spoločnosti žalobcu ako ďalšieho spoločníka, ignorujúc postavenie žalobcu, konal bez jeho účasti, rozhodol o zásadných zmenách spoločnosti smerujúc až k jej zániku zlúčením.
29. Namietal žalobca, že mu nie je zrejmý dôvod, prečo nevzal okresný súd do úvahy porušenie práv žalobcu, čím porušil právo na spravodlivé konanie, keď rozsudok zostal v tomto smere bez odôvodnenia.
30. Namietal, že okresný súd mu porušil právo na spravodlivé konanie, keď rozsudok v tomto smere zostal bez odôvodnenia. Vyčítal okresnému súdu, že v rozsudku absentuje aplikácia príslušnej právnej normy, ktorá by vylučovala poskytnutie ochrany k právam žalobcu ako dotknutého spoločníka žalovaného, a preto rozsudok okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Postavenie žalobcu ako spoločníka, i keď menšinového má pre neho značný význam, a to nielen vo vzťahu k jeho právam vyplývajúcim z postavenia spoločníka, ale tiež vo vzťahu k povinnostiam spoločníka. Ani postavenie žalobcu ako menšinového spoločníka, nedáva väčšinovému spoločníkovi právo, aby toto svoje výhodnejšie postavenie zneužíval na úkor práv žalobcu.
31. Okresný súd, podľa tvrdení žalobcu v odvolaní, odňal žalobcovi ako menšinovému spoločníkovi právo na ochranu, napriek tomu, že v konaní vedenom pod sp.zn. 10Cb/8/2013 bolo právoplatne konštatované, že účasť žalobcu v spoločnosti žalovaného nezanikla. Podľa žalobcu z odôvodnenia napadnutého rozsudku mal okresný súd preukázané, že konanie jediného spoločníka je rozporuplné a nebolo dobromyseľné a napriek tomu nebolo premietnuté do rozhodnutia vo veci samej. Zneužitie výkonu práva je zakázané, preto je sankcionované neplatnosťou. V odvolaní žalobca poukázal aj na právny názor krajského súdu, vyslovený v uznesení dňa 28.3.2017 sp.zn. 14Cob/115/2016, ktorý považoval posúdenie otázky trvania účasti žalobcu ako spoločníka žalovaného za nevyhnutné pre rozhodnutie či rozhodnutím spoločníka mohlo dôjsť k porušeniu obmedzeniu práva žalobcu ako menšinového spoločníka bod 24. Prvostupňový súd rozhodol prekvapivo v rozpore s existujúcim právoplatným rozhodnutím súdu (sp.zn. 10Cb/8/2013), a preto rozsudok trpí inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V nadväznosti na uvedené jediný spoločník nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu patria práva ako jedinému spoločníkovi, rozhodnutie okresného súdu preto vychádza podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní žalobca ďalej citoval z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011 sp.zn. IV. ÚS 434/2010, kde zvýraznil
niektoré časti, a to najmä „v danom prípade nebolo sporné, že mimoriadne valné zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou a na ňom prijaté uznesenia boli v rozpore so zákonom, pričom zo samotného obsahu programu tohto valného zhromaždenia vyplývalo, že sa dotýka práv akcionárov príslušnej spoločnosti" (č.l. 317 rub spisu). „Ústavný súd sa naopak vo vzťahu k splneniu „kumulatívnej podmienky" ustanovenej v § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka v právnom spore podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého v takomto právnom spore", „...postačí preukázať, že v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti valným zhromaždením bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k obsahu programu valného zhromaždenia sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené boli" (č.l. 317 rub spisu). Zároveň v odvolaní žalobca citoval z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 357/2016, z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28.6.2000 sp.zn. 21Cdo 992/99, z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Obdo 3/2006.
32. Odvolateľ citoval § 131 ods. 4, 5 Obchodného zákonníka, § 387 ods. 3 CSP, zvýraznil teda právnu úpravu v § 387 ods. 3 CSP a uviedol, že sa nestotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že pri rozhodnutí prihliadal na dobrú vieru tretích osôb v zápis zverejnených údajov, nakoľko táto dobrá viera súvisí s plnením spoločnosti, ale nemá za následok konvalidovanie neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia. Konštatuje žalobca, že v odôvodnení rozsudku nenachádza označenie práv tretích osôb, ktoré boli prípadne porušené ani označenie tretích osôb, ktorých práva majú byť chránené. Mal za to, že ide v tomto smere o rozhodnutie, ktoré je nepreskúmateľné. Ochrana tretích osôb pre toto konanie nie je smerodajná, predpokladom konania o ochrane práv tretích osôb v zmysle § 131 ods. 4 Obchodného zákonníka je, aby rozhodnutie valného zhromaždenia bolo právoplatne vyslovené ako neplatné. Vyčítal okresnému súdu žalobca, že „Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď sám svojvoľne bez akýchkoľvek relevantných dôkazov, či dokonca tvrdení účastníkov konania, v rozpore s pravidlami formálnej logiky považoval za nevyhnutné poskytnúť ochranu právam tretích osôb, ktoré ich nadobudli v dobrej viere v správnosť zápisov v obchodnom registri. Na takto nesprávne zistenom skutkovom stave potom založil svoje rozhodnutie. Nakoľko súd poskytol ochranu právam tretích osôb, rozsudok má vadu, nakoľko v ňom absentuje zdôvodnenie, o aké tretie osoby a aké ich práva sa má jednať, a teda je porušené právo žalobcu na riadne a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia. Rozhodnutie je v tomto smere neudržateľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov" (č.l. 318 rub spisu). Tým, že okresný súd opomenul uviesť právnu normu, v zmysle ktorej je potrebné poskytnúť ochranu právam tretích osôb, ide o nesprávnu aplikáciu tejto právnej normy. „Rozhodnutie súdu prvej inštancie je neudržateľné, nakoľko má skutkové aj právne vady. V nadväznosti na vyššie prezentované argumenty je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s predloženými dôkazmi, na základe čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd sa nedostatočne zaoberal taktiež otázkou právneho posúdenia niektorých zákonných ustanovení, pričom aplikácia konkrétnej právnej normy na ochranu práv tretích osôb celkom absentuje, čo má za následok, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci" (č.l. 319 spisu). Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie.
33. K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.
34. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania majú základné náležitosti (§ 363 CSP), boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 CSP), smerujú proti rozhodnutiam, proti ktorým sú odvolania prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), tieto odvolania prejednal v rozsahu podľa § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP s verejným vyhlásením rozsudku napadnutý rozsudok okresného súdu (vo všetkých výrokoch) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
35. Podľa § 379 CSP v spojení s § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
36. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
37. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
38. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
39. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
40. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré sporové strany vymedzili v odvolaniach a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom ani žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
41. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalobcu a žalovaného v odvolaní, majúcu pre vec podstatný význam, a teda je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2015, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní".
42. Podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
43. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
44. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
45. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
46. Na tomto mieste pripomína odvolací súd, že vždy je to tá strana sporu, ktorá podáva odvolanie, ktorá odvolacími dôvodmi vymedzuje, čo v záveroch prijatého napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie rozporuje a len to sa môže stať predmetom zhodnocovania zo strany odvolacieho súdu. Ak sú súdom prvej inštancie prijaté závery, ktoré v podanom odvolaní odvolateľ nerozporuje, tak zákonite tieto bez
ďalšieho sa nemôžu stať ani predmetom vyhodnocovania odvolacím súdom, pretože k tomu, už nie je zákonný priestor, ak v zmysle § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi viazaný a súčasne sa nejedná o žiadnu z právnych situácií vyjadrených pod písm. a), b), c) § 379 CSP.
47. V rámci podaného odvolania žalobca zdôraznil, že nikdy neprestal byť spoločníkom, preto je zjavné, že nemohlo byť riadne zvolané predmetné valné zhromaždenie, keďže mu nebolo doručené oznámenie o jeho konaní, napriek tomu, že mal právo podieľať sa na celom riadení spoločnosti a vykonávať všetky svoje práva v súvislosti s účasťou v spoločnosti. Odvolateľ zdôraznil, že ak došlo k zániku spoločnosti Slovenská autobusová doprava s.r.o. zlúčením, nemôže byť daný záujem konajúceho spoločníka na jej trvaní, ale má byť dôkazom toho, že je opodstatnené podozrenie žalobcu, že týmto spôsobom mala byť žalobcovi spôsobená škoda. Konanie jediného spoločníka, by podľa odvolateľa, malo byť konaním zakázaným, v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, ktorého následkom má byť, že žalobca ako legitímny spoločník žalovaného bol proti svojej vôli zbavený práv garantovaných Spoločenskou zmluvou a Obchodným zákonníkom. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalobcu sa odvolací súd oboznámil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
48. Je zrejmé, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti rozhodnutia jediného spoločníka - uznesenia č. 1/2013 - zmena sídla spoločnosti, uznesenia č. 2/2013 - zvýšenie základného imania a uznesenia č. 3/2013 - zmena spoločenskej zmluvy, o ktorých rozhodol jediný spoločník Ing. E. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. R. XX/XX, XXX XX. W., pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti Slovenská autobusová doprava, s.r.o. dňa 15.04.2013. Za dôvody neplatnosti napadnutých uznesení žalobca označil dôvody vecno-právnej povahy a súčasne formálno-právne vady jedného z napadnutých uznesení s poukazom na ustanovenie § 132 Obchodného zákonníka a právnu úpravu platnú a účinnú od 01.02.2013. I podľa odvolacieho súdu, tak ako správne uviedol okresný súd, základnou nosnou otázkou predmetnej právnej veci bolo posúdenie účinkov neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu na prijaté rozhodnutia spoločníka s pôsobnosťou valného zhromaždenia uskutočnené za časové obdobie od okamihu uzatvorenej (hoc aj neplatnej) zmluvy o prevode obchodného podielu do okamihu právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým súd určil postavenie žalobcu ako spoločníka obchodnej spoločnosti.
49. Odvolací súd sa stotožnil i so základným postulátom okresného súdu, že bolo potrebné rozlíšiť konanie právnickej osoby od jej rozhodovania. Konaním podnikateľa, či už fyzickej alebo právnickej osoby sa rozumie prejavenie vôle tejto osoby voči tretím osobám s cieľom spôsobiť vznik, zmenu alebo zánik tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú. Musí ísť pritom o konanie, ktoré je právnym úkonom. Nemožno odhliadnuť od toho, že na to, aby bol úkon spôsobilý vyvolať právne následky, je potrebné splnenie náležitostí právneho úkonu tak, ako vyplýva z § 34 až 42a Občianskeho zákonníka, pre obchodné vzťahy v § 266 a nasl. Obchodného zákonníka. Odvolací súd sa stotožňuje i so záverom okresného súdu, v zmysle ktorého, rozdielne od právnych úkonov je však potrebné odlišovať rozhodovanie podnikateľov, ktoré predstavuje vytváranie vôle v určitej veci, a ktoré sa deje vo vnútri podnikateľského subjektu. Ide o proces, ktorý predchádza prejavu vôle bez právnych účinkov a takúto povahu má aj uznesenie valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti alebo predstavenstva akciovej spoločnosti alebo družstva, prípadne rozhodovanie jediného spoločníka obchodnej spoločnosti. Uvedené skutočnosti konštatované v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, však nenašli premietnutie v odvolaní žalobcu. Je zrejmé, že názory na povahu uznesení valného zhromaždenia nie sú jednotné, avšak i podľa odvolacieho súdu, tak ako správne ustálil okresný súd, sa aktuálne rozhodovacia prax priklonila ku konštatovaniu, že uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom, pretože nespĺňa pojmové znaky tohto právneho inštitútu, keďže valné zhromaždenie nie je oprávnené robiť v mene obchodnej spoločnosti právne úkony, a teda prejaviť vôľu spoločnosti navonok. Právne úkony obchodnej spoločnosti ako právnickej osoby môžu robiť len štatutárne orgány alebo osoby uvedené v ustanovení § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 15, 16 Obchodného zákonníka. Keďže na valné zhromaždenie nie je možné ani jedno z týchto ustanovení vztiahnuť, nemožno ho považovať za orgán spôsobilý robiť v mene spoločnosti právne úkony. K týmto základným konštatovaniam okresného súdu sa však žalobca v odvolaní nevyjadril a ani ich nenamietal, z ktorých dôvodov odvolací súd potom nemal vytvorený priestor na odklon od nich.
50. Vo vzťahu k vyhodnoteniu relevancie odvolacích dôvodov žalobcu, považuje odvolací súd za nevyhnutné poukázať i na závery okresného súdu, ktoré sa stali ťažiskové pre rozhodnutie okresného
súdu, ktoré však neboli žalobcom v odvolaní namietané, napriek tomu, že boli nosné a z ktorých vplývalo, že „...Pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo ako zásadné vyhodnotenie otázky, či v dôsledku absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu ako simulovaného právneho úkonu nastávajú v obchodnej spoločnosti účinky jeho absolútnej neplatnosti ex tunc na konanie a rozhodovanie spoločnosti, čoho dôsledkom by bola neplatnosť všetkých rozhodnutí prijatých bez dodržania zákonom stanovených podmienok a za súčasného splnenia predpokladu riadne a včas podanej žaloby na to aktívne legitimovanou osobou postupom podľa § 131 Obchodného zákonníka, čo predpokladá priznanie civilistických účinkov neplatnosti právnych úkonov aj na konanie a rozhodovanie obchodnej spoločnosti alebo obmedzenie civilistických účinkov absolútnej neplatnosti právneho úkonu na rozhodovanie spoločnosti len do budúcna, čo nevylučuje možnosť vysporiadania vzájomných nárokov medzi spoločníkmi vo vnútorných vzťahoch spoločnosti" (bod 27. napadnutého rozsudku), „Na druhej strane súd považuje za významné zdôrazniť hľadisko právnej teórie, ktorá sa prikláňa k názoru, že právne úkony právnických osôb vyvolávajú účinky v rámci vnútorných vzťahov obchodnej spoločnosti a to vždy do budúcna, nie spätne" (bod 30. napadnutého rozsudku) a tiež okresný súd v bode 30. napadnutého rozsudku uviedol aj, že „...sa preto prikláňa k názoru, že dôsledky neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu vzhľadom na osobitnú úpravu konania a rozhodovania obchodných spoločností vyvolávajú právne účinky len do budúcnosti a tieto môžu byť vysporiadané len v rámci vnútorných vzťahov". Ak teda žalobca citované závery v bode 30. napadnutého rozsudku nespochybnil a ani nenamietal v odvolaní, tak potom boli nielen základom rozhodnutia okresného súdu, ale museli sa stať i základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže nešlo výsostne len o právne posúdenie, ale i posúdenie v skutkovej rovine. Odvolací súd k týmto svojim záverom pre úplnosť uvádza, že neprehliadol, že v odvolaní žalobca uviedol vo vzťahu k svojej argumentácii o konaní žalovaného v rozpore s dobrými mravmi a ku konštatovaniu o porušení práv menšinového spoločníka, že „...Nemožno sa preto stotožniť s názorom súdu, že tieto vzťahy môžu byť vysporiadané len v rámci vnútorných vzťahov spoločnosti" (rub č.l. 316 rub spisu), nič bližšie však vo vzťahu k tomuto strohému konštatovaniu neuviedol a už vôbec nespochybnil záver okresného súdu, v zmysle ktorého „..Na druhej strane súd považuje za významné zdôrazniť hľadisko právnej teórie, ktorá sa prikláňa k názoru, že právne úkony právnických osôb vyvolávajú účinky v rámci vnútorných vzťahov obchodnej spoločnosti a to vždy do budúcna, nie spätne" (bod 30. napadnutého rozsudku).
51. K ďalším odvolacím dôvodom žalobcu o namietanom konaní jediného spoločníka, ktoré žalobca vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré vyvolalo porušenie práv žalobcu ako menšinového spoločníka a ktoré by malo spôsobovať neplatnosť všetkých ním prijatých rozhodnutí poukazuje odvolací súd na závery okresného súdu, ktoré nenašli premietnutie v odvolaní žalobcu, v zmysle ktorých okresný súd konštatoval, že „V kontexte práva obchodných spoločností ako osobitnej právnej úpravy je silne akcentovaný záujem na zachovaní verejného poriadku v rámci materiálnej publicity verejných registrov právnických osôb. Uvedený princíp sa premieta aj do posúdenia neplatnosti uznesení prijatých valným zhromaždením, prípadne jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti, keď dôvody, s ktorým Občiansky zákonník spája účinky absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nespôsobujú automaticky absolútnu neplatnosť uznesení valného zhromaždenia, ale platí tzv. princíp relatívnej neplatnosti, to znamená, že do právoplatného rozhodnutia súdu o určení neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia sa na rozhodnutie hľadí akoby rozhodnutie bolo platné. Obdobný prístup súd zvolil na posúdenie podmienky porušenia práv žalobcu zúčastniť sa rozhodovania valného zhromaždenia po tom, čo žalobca previedol (hoc aj neplatne) svoj obchodný podiel na iného spoločníka, a to v čase pred tým, ako súd právoplatne určil účasť žalobcu v obchodnej spoločnosti. V situácii, že žalobca previedol svoj obchodný podiel na ostávajúceho spoločníka, na základe čoho došlo k zmene zápisu spoločníkov obchodnej spoločnosti v obchodnom registri, podľa názoru konajúceho súdu žalobcovi neprislúcha právo sa spätne dovolávať porušenia spoločenskej zmluvy a Obchodného zákonníka pri zvolávaní spoločníkov na rokovanie valného zhromaždenia a na základe tejto skutočnosti opierať v žalobe namietané dôvody neplatnosti právnych úkonov. V čase prijatia žalobcom napádaných rozhodnutí žalovaný mal v Obchodnom registri zapísaného jediného spoločníka, ktorý vykonával pôsobnosť valného zhromaždenia, pričom podmienky jeho rozhodovania upravuje ustanovenie § 132 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd sa preto prikláňa k názoru, že dôsledky neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu vzhľadom na osobitnú úpravu konania a rozhodovania obchodných spoločností vyvolávajú právne účinky len do budúcnosti a tieto môžu byť vysporiadané len v rámci vnútorných vzťahov, to v záujme ochrany práv tretích osôb konajúcich v dôvere v zápisy v Obchodnom registri." Ak teda žalobca tieto závery v odvolaní nenamietal, tak potom nebol priestor pre odvolací súd, aby sa od týchto záverov okresného súdu odklonil. Bez bližšieho zdôvodnenia vo vzťahu k dôvodom
rozhodnutia okresného súdu zostalo potom i konštatovanie v odvolaní „..Ak došlo k zániku spoločnosti Slovenská autobusová doprava s.r.o. zlúčením, nemôže byť daný záujem konajúceho spoločníka na jej trvaní, a skôr je odrazom toho, že je opodstatnené podozrenie žalobcu, že týmto spôsobom mala byť predovšetkým žalobcovi spôsobená ujma", ktoré závery spájal žalobca so zlúčením žalovaného s ďalšími spoločnosťami, pričom v ich predmete podnikania nebolo vykonávanie dopravných služieb, preto ani žalovaným tvrdená potreba zvýšenia základného imania nemala mať podľa žalobcu opodstatnenie, avšak žalobca nenamietal záver okresného súdu, ktorý konštatoval, že „dôsledky neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu vzhľadom na osobitnú úpravu konania a rozhodovania obchodných spoločností vyvolávajú právne účinky len do budúcnosti", preto sa odvolací súd nemohol stotožniť ani v tejto rovine so žalobcom.
52. V odvolaní žalobca uviedol, že „pre zákonné rozhodnutie súdu bolo smerodajné právoplatné rozhodnutie vo veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/8/2013, čo vyplýva aj z právneho názoru krajského súdu vysloveného v uznesení zo dňa 28.3.2017, č.k. 14Cob/115/2016, ktorý považoval posúdenie otázky trvania účasti žalobcu ako spoločníka žalovaného za nevyhnutné pre rozhodnutie, či rozhodnutím spoločníka mohlo dôjsť k obmedzeniu porušenia práva žalobcu ako menšinového spoločníka (bod 24.). Obdobne sa krajský súd vyslovil aj pri odôvodnení uznesenia zo dňa 12.11.2015, č.k. 14Cob/341/2014 vo vzťahu k prerušeniu odvolacieho konania. Ak následne súd právoplatným rozhodnutím rozhodol tak, že žalobca je účastníkom spoločnosti, jeho rozhodnutie, ktoré je napadnuté týmto odvolacím, považujeme za prekvapivé. Prvostupňový súd rozhodol prekvapivo, v rozpore s existujúcim právoplatným rozhodnutím súdu (sp.zn. 10Cb/8/2013), a preto rozsudok trpí inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci" (č.l. 317 rub spisu). Z rozhodnutia odvolacieho súdu sp.zn. 14Cob/341/2014 vyplýva, že „nakoľko sa v predmetnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina sp.zn. 10Cb/8/2013, ktorá vec je vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp.zn. 13Cob/209/2015 rieši otázka trvania účasti žalobcu ako spoločníka žalovaného, ktorá je posudzovaná v prejednávanej veci ako prejudiciálna otázka, ktorej význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v prejednávanej veci nemožno vylúčiť, krajský súd postupom podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP prerušil konanie do právoplatného skončenia konania, vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 10Cb/8/2013" (č.l. 84 spisu). Vzhľadom na uvedené nie je možné konštatovať, že v predmetnom rozhodnutí došlo k vysloveniu záväzného právneho názoru odvolacím súdom, ktorý názor by bol limitujúci pre rozhodnutie okresného súdu a ani odvolacieho súdu, preto nie je možné konštatovať prekvapivosť rozhodnutia napadnutého rozsudku okresného súdu, tak ako uvádzal žalobca v odvolaní.
53. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je v zásade možné súhlasiť s odvolateľom, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „o tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami" (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010).
54. Z vyššie uvedeného postupu, po jeho preskúmaní, odvolací súd nezistil dôvodnosť námietky žalobcu o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu konania mal žalobca, a to od momentu doručenia žaloby okresnému súdu, až do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie prostriedkov procesného útoku voči obrane žalovaného.
55. V odvolaní žalobca poukázal i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. 434/2010, z ktorého rozhodné časti i citoval. Odvolací súd sa dôsledne oboznámil s dôvodmi predmetného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vzhľadom na závery vplývajúce z tohto rozhodnutia sa však žiada na tomto mieste poukázať i na novšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. US 45/2014 zo dňa 23. januára 2014 „Okresný súd v rozsudku č. k. 17 Cb 193/2009-175 z 26. februára 2010 okrem iného uviedol (13): „Žalobca v 1. rade podrobne vylicitoval dôvody, pre ktoré považuje uznesenie z 20. 7. 2009 vo všetkých jeho výrokoch za neplatné ako celok. Napriek rozsiahlemu elaborátu obsiahnutého v žalobe i v podaní zo dňa 20. 8. 2009 o tom, prečo považuje aj výroky č. 2 a 3 v uznesení z 20. 7. 2009 za neplatné a rovnako tak aj ohľadom tvrdených pochybení procesného charakteru však ani raz neuviedol ba ani nenaznačil základný hmotnoprávny predpoklad, ktorým je preukázať, v čom a ako boli zasiahnuté či obmedzené jeho práva t. j., aký negatívny dopad tieto pochybenia na neho mali." „Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na zásadnú právnu otázku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany, t. j. z akého dôvodu žalobe sťažovateľa v príslušnej časti nebolo možné vyhovieť, a dostatočne vysvetlil, z akého dôvodu k tomuto záveru dospel. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia", ku ktorej sa však žalobca v odvolaní nevyjadril. Vzhľadom na uvedené nebolo možné vyhodnotiť túto argumentáciu žalobcu ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu.
56. Odvolateľ v odvolaní konštatoval nepreukázanú potrebu ochrany práv tretích osôb a tiež mu vyčítal, že pri svojom rozhodnutí prihliadal na dobrú vieru tretích osôb v zápis zverejnených údajov a tiež „ak sa teda súd priklonil k ochrane záujmov a práv tretích osôb, tak jednak bol povinný objasniť a uviesť na ochranu ktorých tretích osôb prihliadol a tiež o aké ich práva sa jedná, najmä, ak v konaní žiadne tvrdené neboli" (č.l. 318 rub spisu) a zároveň vyčítal okresnému súdu, že neuviedol, ktorých tretích osôb práva mali byť porušené, pričom ochrana práv tretích osôb v tomto konaní nie je smerodajná. Vzhľadom na túto odvolaciu argumentáciu žalobcu považuje odvolací súd za podstatné na tomto mieste citovať z rozhodnutia okresného súdu, ktorý dal už vo svojom rozhodnutí odpoveď na tieto otázky žalobcu, keď uviedol, že „z vykonaných dôkazov vyplynulo, že Ing. E. R. vtedajší spoločník obchodnej spoločnosti žalovaného s vedomosťou o vedení konania, ktorého predmetom je určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu a určenie, že žalobca je spoločníkom obchodnej spoločnosti, prijímal rozhodnutia patriace do kompetencie valného zhromaždenia, pričom dôvody neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu museli byť tak žalobcovi ako aj spoločníkovi Ing. R. známe. Následne žalovaný prijal rozhodnutie o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie jej zlúčením s inou spoločnosťou, ktorej predmetom podnikania nie je vykonávanie dopravných služieb ako špecifickej podnikateľskej činnosti, na ktorej podmienky žalovaný viazal prijatie napádaného rozhodnutia o navýšení základného imania obchodnej spoločnosti. Na druhej strane súd považuje za významné zdôrazniť hľadisko právnej teórie, ktorá sa prikláňa k názoru, že právne úkony právnických osôb vyvolávajú účinky v rámci vnútorných vzťahov obchodnej spoločnosti a to vždy do budúcna, nie spätne. V kontexte práva obchodných spoločností ako osobitnej právnej úpravy je silne akcentovaný záujem na zachovaní verejného poriadku v rámci materiálnej publicity verejných registrov právnických osôb. Uvedený princíp sa premieta aj do posúdenia neplatnosti uznesení prijatých valným zhromaždením, prípadne jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti, keď dôvody, s ktorým Občiansky zákonník spája účinky absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nespôsobujú automaticky absolútnu neplatnosť uznesení valného zhromaždenia, ale platí tzv. princíp relatívnej neplatnosti, to znamená, že do právoplatného rozhodnutia súdu o určení neplatnosti rozhodnutia valného zhromaždenia sa na rozhodnutie hľadí akoby rozhodnutie bolo platné. Obdobný prístup súd zvolil na posúdenie podmienky porušenia práv žalobcu zúčastniť sa rozhodovania valného zhromaždenia po tom, čo žalobca previedol (hoc aj neplatne) svoj obchodný podiel na iného spoločníka, a to v čase pred tým, ako súd právoplatne určil účasť žalobcu v obchodnej spoločnosti. V situácii, že žalobca previedol svoj obchodný podiel na ostávajúceho spoločníka, na základe čoho došlo k zmene zápisu spoločníkov obchodnej spoločnosti v obchodnom registri, podľa názoru konajúceho súdu žalobcovi neprislúcha právo sa spätne dovolávať porušenia spoločenskej zmluvy a Obchodného zákonníka pri zvolávaní spoločníkov na rokovanie valného zhromaždenia a na základe tejto skutočnosti opierať v žalobe namietané dôvody neplatnosti právnych úkonov. V čase prijatia žalobcom napádaných rozhodnutí žalovaný mal v Obchodnom registri zapísaného jediného spoločníka, ktorý vykonával pôsobnosť valného zhromaždenia, pričom
podmienky jeho rozhodovania upravuje ustanovenie § 132 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd sa preto prikláňa k názoru, že dôsledky neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu vzhľadom na osobitnú úpravu konania a rozhodovania obchodných spoločností vyvolávajú právne účinky len do budúcnosti a tieto môžu byť vysporiadané len v rámci vnútorných vzťahov, to v záujme ochrany práv tretích osôb konajúcich v dôvere v zápisy v Obchodnom registri. Len podporne súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2014, sp. zn. I. ÚS 792/2014, v zmysle ktorého rozhodnutia domáhanie sa neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti podľa § 131 Obchodného zákonníka predstavuje osobitnú právnu úpravu vo vzťahu k všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku upravujúcim neplatnosť právnych úkonov. Vady rozhodovania nezakladajú absolútnu alebo relatívnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka, keďže uznesenie valného zhromaždenia nie je právnym úkonom a preto platnosť takéhoto rozhodnutia je možné posudzovať len z hľadiska osobitnej právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovení Obchodného zákonníka. Uvedeným rozhodnutím súd len zvýrazňuje potrebu odlišného nazerania na účinky vadných právnych úkonov obchodných spoločností, a to vzhľadom na dôsledky, ktoré sú s rozhodovaním obchodných spoločností spojené, a to nie len vo vzťahu do vnútra spoločnosti, ale aj navonok, voči tretím osobám. Akcentujúc v prejednávanej veci potrebu zachovania verejného poriadku v rámci materiálnej publicity verejných registrov obchodných spoločností súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, citované zákonné ustanovenia a statusové zmeny žalovaného, ku ktorým došlo od momentu začatia konania do rozhodovania súdu, dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a žalobu v celom rozsahu zamietol." Z uvedeného odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplývajú odpovede na žalobcom položené otázky v odvolaní, s ktorými odpoveďami sa odvolací súd stotožnil cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správnymi.
57. Len pre úplnosť a nad rámec odvolacích dôvodov odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní nespochybnil a ani nenamietal záver okresného súdu v napadnutom rozsudku: „V situácii, že žalobca previedol svoj obchodný podiel na ostávajúceho spoločníka, na základe čoho došlo k zmene zápisu spoločníkov obchodnej spoločnosti v obchodnom registri, podľa názoru konajúceho súdu žalobcovi neprislúcha právo sa spätne dovolávať porušenia spoločenskej zmluvy a Obchodného zákonníka pri zvolávaní spoločníkov na rokovanie valného zhromaždenia a na základe tejto skutočnosti opierať v žalobe namietané dôvody neplatnosti právnych úkonov" a tiež nenamietal záver „V čase prijatia žalobcom napádaných rozhodnutí žalovaný mal v Obchodnom registri zapísaného jediného spoločníka, ktorý vykonával pôsobnosť valného zhromaždenia, pričom podmienky jeho rozhodovania upravuje ustanovenie § 132 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd sa preto prikláňa k názoru, že dôsledky neplatnej zmluvy o prevode obchodného podielu vzhľadom na osobitnú úpravu konania a rozhodovania obchodných spoločností vyvolávajú právne účinky len do budúcnosti a tieto môžu byť vysporiadané len v rámci vnútorných vzťahov, to v záujme ochrany práv tretích osôb konajúcich v dôvere v zápisy v Obchodnom registri", ktoré pokiaľ neboli namietané, tak ich nebolo možné vyhodnotiť ako sporné a odvolací súd pri vyhodnotení (ne)relevancie odvolania žalobcu mal z nich vychádzať ako z nesporných.
58. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery. S tým súvisí aj odvolateľom namietané zhodnotenie dôkazného bremena v spore. Za podstatné a nosné k otázke dôkazného bremena v danom prípade je potrebné poukázať na výsledky vykonaného dokazovania. Preto nemohol byť zhodnotený ako prekvapivý záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k ním uplatnenému nároku žalobou, a to aj vo väzbe na odlišné, než žalobcom predkladané právne posúdenie sporu, založené na vykonanom dokazovaní.
59. V rovine vyššie uvedeného je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať
k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).
60. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia.
61. Za relevantné považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.
62. K námietke odvolateľov, ktorá vyplývala z obsahu podaných odvolaní, teda o nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil, a to ani vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej a ani k výroku o náhrade trov konania a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
63. Proti výrokovej časti rozsudku okresného súdu o nároku na náhradu trov konania podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že preukazoval v jednotlivých podaniach tvrdenia, že pokiaľ by aj žalobca bol býval spoločníkom, rovnaké rozhodnutie by prijalo valné zhromaždenie, pretože žalobca by nedisponoval dostatočným počtom hlasov, ktoré by mohli takéto rozhodnutie zvrátiť. Tak isto jediný spoločník žalovaného - Ing. E. R. bol oprávnený v súlade s § 132 Obchodného zákonníka prijať rozhodnutie s pôsobnosťou valného zhromaždenia a zvýšiť základne imanie. Okrem iného k zvýšeniu základného imania došlo v tom čase v súvislosti s úmyslom rozvoja podnikateľských aktivít žalovaného s cieľom udržať sa v podnikateľskom prostredí. Teda nie je možne, podľa odvolateľa, súhlasiť s tým, že spoločnosť na základe prebiehajúceho súdneho sporu mala ostať nečinná a zastaviť svoje podnikateľské aktivity. Žalovaný zdôraznil v odvolaní zásadu plného úspechu, preto mal okresný súd, podľa žalovaného, o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 255 CSP a namietal, že nie je možné sa stotožniť s okresným súdom, že okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré sa okresný súd odvoláva, by mali byť dané v okolnostiach vzniku sporu, pretože ich nie je možné považovať v zmysle zákona a súvisiacej judikatúry za okolnosti hodné osobitného zreteľa.
64. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. 65. Krajský súd považuje za podstatné uviesť, že § 257 CSP umožňuje súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť výnimočne na zvláštnosti prejednávanej veci a prispieť tým k
odstráneniu prípadnej tvrdosti, ktorú by inak vyvolalo uplatnenie jednotlivých zásad, na ktorých spočíva rozhodovanie o náhrade trov konania. Úvaha súdu, či sú splnené procesné predpoklady pre aplikáciu tohto ustanovenia, musí vždy vychádzať z posúdenia všetkých relevantných okolností konkrétnej veci. Predmetné ustanovenie, teda § 257 CSP, preto nemožno interpretovať tak, že súdu umožňuje kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania, nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Výnimočnosť aplikácie tohto ustanovenia musí byť daná osobitnými okolnosťami, ktorých charakteristika musí byť v odôvodnení rozhodnutia vždy náležite vysvetlená a konkretizovaná. Významným z hľadiska aplikácie tohto ustanovenia môže byť v určitej veci tiež to, za akých okolností bol nárok uplatnený na súde, aký bol postoj účastníkov k veci, ako pristupovali v priebehu konania k plneniu procesných povinností účastníka občianskeho súdneho konania a pod. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. novembra 2011, sp.zn. 3M Cdo 19/2010). 66. Krajský súd uvádza, že teda ani poukaz žalovaného v odvolaní, na to, že pokiaľ by aj žalobca bol býval spoločníkom, rovnaké rozhodnutie by prijalo valné zhromaždenie, pretože žalobca by nedisponoval dostatočným počtom hlasov, ktoré by mohli takéto rozhodnutie zvrátiť a že tak isto jediný spoločník žalovaného - Ing. E. R. bol oprávnený v súlade s § 132 Obchodného zákonníka prijať rozhodnutie s pôsobnosťou valného zhromaždenia a zvýšiť základne imanie a že okrem iného k zvýšeniu základného imania došlo v tom čase v súvislosti s úmyslom rozvoja podnikateľských aktivít žalovaného s cieľom udržať sa v podnikateľskom prostredí, nemohli predstavovať dôvody, pre ktorý by odvolací súd mal vyhovieť žalovanému v odvolacom konaní a z uvedených dôvodov, potom ani posúdenie dôvodnosti námietok žalovaného, proti aplikácii § 257 CSP v prejednávanej veci, nemohlo byť odvolacím súdom vyhodnotené, ako relevantné. Ak okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „súd posudzoval dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré súd vníma v rovine okolností, ktoré viedli k vzniku sporu, a to postup žalovaného, ktorý napriek vedomosti o prebiehajúcom súdnom konaní, ktorého predmetom je určenie postavenia žalobcu ako spoločníka obchodnej spoločnosti žalovaného a s vedomosťou dôvodov neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu pristúpil k prijatiu rozhodnutí, ktoré mali dopad na postavenie žalobcu v obchodnej spoločnosti žalovaného. Po právoplatnosti rozhodnutia súdu o určení neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu žalovaný pristúpil k prijatiu ďalších rozhodnutí, medzi inými o zrušení pôvodnej obchodnej spoločnosti bez likvidácie zlúčením s inou obchodnou spoločnosťou. Výnimočnosť okolností pre aplikáciu ust. § 257 CSP je daná aj samotným predmetom sporu a s ním súvisiacou nosnou právnou otázkou prípadnej konvalidácie účinkov vadných právnych úkonov na konanie a rozhodovanie obchodných spoločností, ktorá nebola v doterajšej súdnej praxi podľa dostupných rozhodnutí riešená. Teda s prihliadnutím na povahu a okolnosti súdneho sporu, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu a zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky súd žalovanému ako úspešnej strane sporu výnimočne náhradu trov konania nepriznal", tak i podľa odvolacieho súdu bol priestor pre konštatovanie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, keďže prejednávaná vec vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej, vykazuje znaky dôvodov hodného osobitného zreteľa, ktoré výnimočne opodstatňovali aplikáciu § 257 CSP, tak ako dostatočne odôvodnil okresný súd vo svojom rozhodnutí, na ktoré sa i v tejto časti cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 212/09-26 z 10.11.2009: „Okolnosti hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania".
67. Odvolací súd dodáva, že každý, kto sa domáha svojho nároku na súde v civilnom sporovom konaní, si musí byť vedomý, že súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, tak ako vyplynie z vykonaného dokazovania (§ 150 CSP, § 215 CSP), pričom právo na prístup k súdu, právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s právom na úspech v konaní.
68. Napokon odvolací súd k argumentácii odvolateľov v odvolaniach podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomuto poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).
69. Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
70. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľmi tvrdenú relevanciu existencie odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu výrokmi napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
71. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu, tak v meritórnom výroku, ako i v na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
72. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
73. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, za zohľadnenia výsledku odvolacieho konania, keď v odvolacom konaní ani jeden z odvolateľov nebol so svojím odvolaním úspešný, čo viedlo odvolací súd k záveru, v zmysle ktorého rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.