Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 28 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)0b0/380623.7efd1c.pdf
PDF · 207.86 KB
No categories available
7Cdo/129/2011
1
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky A. , bývajúcej v N.,
zastúpenej JUDr. V, advokátom v N., proti odporcovi I., bývajúcemu v A., zastúpenému S.
so sídlom v N. v mene a na účet ktorej koná advokátka JUDr. T., o určenie výživného na
plnoleté dieťa, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 9 C 165/2009 ,
o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 6. apríla 2011 sp. zn. 5 Co
67/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 6. apríla 2011
sp. zn. 5 Co 67/2011 vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia
vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Nové Zámky rozsudkom z 15. novembra 2010 č. k. 9 C 165/2009 – 201
návrh na určenie vyživovacej povinnosti odporcu voči navrhovateľke v sume 250 € mesačne
zamietol a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania 1 050, 52 €
k rukám jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Po zohľadnení
majetkových a osobných pomerov navrhovateľky dospel k záveru, že nie je odkázaná na
výživu svojho otca (odporcu) a dokonca ani svojej matky. O trovách konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O. s. p. t. j. podľa zásady úspechu v konaní ( zamietnutím návrhu mal odporca
v konaní plný úspech ).
2
Krajský súd v Nitre na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo 6. apríla 2011 sp. zn.
5 Co 67/2011 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O. s. p.). Vo výroku o trovách konania ho zmenil tak, že odporcovi náhradu trov
konania nepriznal a odporcovi nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania. V plnom
rozsahu sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu o nedôvodnosti návrhu na určenie
výživného a jeho odôvodnením, na ktoré v podrobnostiach poukázal. Podľa názoru
odvolacieho súdu o trovách konania bolo treba rozhodnúť podľa 150 ods. 1 O. s. p.
vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tieto spočívajú na strane
navrhovateľky v tom, že je dcérou odporcu, teda medzi účastníkmi ide o blízky rodinný
vzťah. Navrhovateľka je v súčasnej dobe študentkou vysokoškolského štúdia (denná forma),
pričom vzhľadom na jeho časovú náročnosť (2 x týždenne návšteva školy v Bratislave) má
obmedzenú možnosť podieľať sa na chode firmy, ktorej je spoločníčkou a súčasne
konateľkou. V súlade s ustanovením § 62 ods. 2 veta druhá Zákona o rodine (dieťa má právo
podieľať sa na životnej úrovni rodičov) má právo získať vysokoškolské vzdelanie (ako
obidvaja rodičia ), ktoré je spojené s určitými finančnými nákladmi. O trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a § 150 ods. 1
O. s. p. , keď dôvody hodné osobitného zreteľa sú zhodné s tými, pre ktoré nepriznal
odporcovi náhradu trov prvostupňového konania.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu vo výroku o trovách konania podal dovolanie
odporca. Navrhol ho v tejto časti zmeniť a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť, prípadne ho
zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal odňatie mu možnosti konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) postupom odvolacieho súdu tým, že rozhodol bez
nariadenia pojednávania a prekvapivo z iného dôvodu ako súd prvého stupňa, ku ktorému
nemal možnosť sa vyjadriť. Za účelom zistenia dôvodov hodných osobitného zreteľa
nevykonal ani žiadne dokazovanie. Rozhodnutie vo veci samej (navrhovateľka nie je
odkázaná na výživu svojho otca) nekorešponduje s právnym záverom týkajúcim sa náhrady
trov konania, ktorý preto považoval za nesprávny.
Navrhovateľka navrhla dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
3
a nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania dospel k záveru, že dovolanie je
prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie navrhovateľa smeruje proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorou
bolo rozhodnuté o trovách konania. Vzhľadom na povahu tohto rozhodnutia odvolacieho súdu
(aj keď je súčasťou rozsudku ) treba prípustnosť dovolania smerujúceho proti nemu
posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú prípustnosť dovolania proti uzneseniu.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté
zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu ( § 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ) alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska ( § 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p. ). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné
tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,
ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,
pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o ( ne ) uznaní cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za ( ne ) vykonateľné
na území Slovenskej republiky.
Podľa výslovného znenia § 239 ods. 3 O. s. p. však ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,
znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach
týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo
veciach upravených Zákonom o rodine , v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.
Nakoľko v predmetnej veci je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
o trovách konania, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí , ktoré sú taxatívne
vymenované v ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p. ako rozhodnutia, kde dovolanie nie je
prípustné, je nepochybné, že prípustnosť dovolania navrhovateľa z ustanovenia § 239 O. s. p.
nemožno vyvodiť.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či už
4
to účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na
skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníkovi konať pred súdom, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom
nesprávne obsadeným ). Existencia vád uvedených v § 237 písm. a/ až e/ a g/ nebola
navrhovateľom namietaná a nezistil ich ani dovolací súd.
Dovolateľ namietal odňatie mu možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. )
postupom odvolacieho súdu tým, že rozhodol o trovách konaniach bez nariadenia
pojednávania a vykonania dokazovania z iného právneho dôvodu ako súd prvého stupňa,
s ktorým nemal možnosť sa oboznámiť.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký procesný postup súdu,
ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu právnou
úpravou za účelom ochrany jeho práv a oprávnených záujmov.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podľa § 142
ods. 1 O. s. p. , teda vychádzajúc zo zásady úspechu v konaní priznal odporcovi, ktorý mal
zamietnutím návrhu navrhovateľky (na určenie výživného) v konaní plný úspech na
uplatňovanú náhradu trov konania. V porovnaní s ním odvolací súd rozhodol o trovách
konania podľa § 150 ods. 1 O. s. p. a z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktorými sa
prvostupňový súd vôbec nezaoberal, (v plnom rozsahu úspešnému odporcovi) náhradu trov
konania nepriznal. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa odporca dozvedel, že odvolací súd
vyvodil iný právny záver (o nepriznaní mu náhrady trov konania) zo skutočností
prvostupňovým súdom neposudzovaných a nehodnotených. V tomto štádiu už ale nemal
možnosť sa k nim vyjadrovať, prípadne navrhovať dôkazy na spochybnenie existencie
dôvodov hodných osobitného zreteľa.
5
Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky
dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho
konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania odopiera možnosť prieskumu správnosti
nových, poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa bezvýznamných, z hľadiska posúdenia
odvolacím súdom však rozhodujúcich skutočností.
Z uvedeného potom vyplýva, že ak odvolací súd dospel k záveru, že sú dané dôvody
(hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O. s .p. ) pre nepriznanie náhrady trov konania
v konaní úspešnému odporcovi, ktorými sa súd prvého stupňa vôbec nezaoberal (a účastníci
ich ani netvrdili), mal rozhodnutie prvostupňového súdu v tejto časti zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Pretože odvolací súd tak nepostupoval odňal tým odporcovi možnosť konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade
podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je nielen dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania, ale
súčasne je tiež okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť,
pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže
byť považované za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho
súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 2 O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania ( § 243d ods. 1 O. s. p.).
Dovolací súd ale považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p.
vyjadruje povinnosť súdu priznať účastníkovi konania , ktorý mal vo veci plný úspech, plnú
náhradu účelne vynaložených trov konania voči účastníkovi, ktorý nemal vo veci úspech.
Úspech v konaní treba chápať v závislosti od výsledku súdneho sporu, pričom pod úspechom
treba rozumieť úspech v zmysle procesného výsledku. Plný úspech na strane odporcu je stav,
pri ktorom súd návrh v celom rozsahu zamietne. Povinnosť priznať náhradu ( účelne )
vynaložených trov konania v plnom rozsahu úspešnému účastníkovi platí za predpokladu, že
súd nevyužije možnosť rozhodnúť v súlade s ustanovením § 150 ods. 1 O. s. p., podľa
ktorého, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov
konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému
sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu
patril, to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
6
Ako vyplýva zo samotného znenia citovaného ustanovenia, ide o inštitút, ktorý je
výnimočným opatrením , iba v prípade, že skutočne existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti súd neprizná. Výnimočnosť môže
spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Pri skúmaní, či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa by mal súd prihliadnuť na
majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania t. j. zhodnotiť
pomery nielen toho, kto by mal náhradu trov konania hradiť, ale i toho, komu by mali byť
nahradené. Ďalej tiež prihliadnuť na okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nárokov, na postoj
účastníkov v priebehu konania a pod. Nepriznanie náhrady trov konania musí teda
zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je
aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania
a aby neodporovalo dobrým mravom.
Ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by
zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie ( v zmysle svojvôle ) , ale ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať , či v prejednávanej veci neexistujú okolnosti osobitného
zreteľa, na ktoré treba pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne
prihliadnuť. Ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p. preto nie je možné vykladať tak, že je naň
možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách
konania.
V rozpore s uvedeným je odôvodnenie nepriznania náhrady trov konania v plnom
rozsahu úspešnému odporcovi odvolacím súdom , vychádzajúce výlučne z okolností daných
na strane navrhovateľky a zmätočných vo vzťahu k odôvodneniu zamietnutia rozhodnutia
vo veci samej.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. októbra 2011
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
7
Za správnosť :
Hrčková Marta