Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 434/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej JUDr. B., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. mája 2010, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3

Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. mája 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti S., a. s., trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na

účet JUDr. B. M., advokáta, spol. s r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra

2010 faxom a 24. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,

B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. B. M., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv zaručených v a

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 13. mája 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

„V odvolacom konaní, ktoré sa viedlo pred Krajským súdom v Žiline pod

č. , odvolací krajský súd vlastným rozsudkom zo dňa 30. 5. 2007 rozsudok

prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a to z dôvodov

uvedených odvolacím súdom v odôvodnení rozsudku na str. 7. a 8.

Z dôvodu, že boli splnené procesné podmienky na podanie mimoriadneho

opravného prostriedku – dovolania, sťažovateľ ako neúspešný účastník odvolacieho

konania toto právo využil a z dôvodov podľa a dovolanie

podal.

Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom dovolaní konal a vec

rozhodol svojim rozsudkom zo dňa 13. 5. 2010 v konaní vedenom pod č. ,

tak, že sťažovateľom podané dovolanie zamietol. Rozsudok NS SR nadobudol právoplatnosť

dňa 22. 7. 2010.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že dovolací NS SR ku rozhodnutiu dospel na

základe toho, že si v podstate osvojil skutkové a právne dôvody rozhodnutia odvolacieho

súdu. Nad rámec týchto žiadne iné dôvody k argumentácii sťažovateľa ako dovolateľa

neuviedol.“

Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom najvyššieho súd nesúhlasí, argumentuje

príslušnými, na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami právnych predpisov. V nadväznosti

na ne uvádza:

«S prihliadnutím na rozhodnutie dovolacieho Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a obsah jeho odôvodnenia máme jednoznačne zato, že jeho konaním a porušením zásad

uvedených v ust. §§ 3, 6, 80 písm. c), 132, 153 a z dôvodu nesprávneho výkladu ustanovenia

v nadväznosti na ust. došlo k porušeniu nášho základného práva:

- vo vzťahu k nášmu právu vlastniť majetok, ktorým sú akcie spoločnosti Z., a. s. N. a

v spojení s ním nám nebola poskytnutá účinná súdna ochrana (čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1);

- súd pripustil zneužitie svojvôle, keď nekonal v súlade so zásadou vyjadrenou

v SR v nadväznosti na zásady procesného konania vyjadrené v a

Keďže dokumenty súdneho konania, na ktoré sa vyššie v texte odvolávame, sú

obsahovo rozsiahle a zachytávajú skutkový a právny stav uplatnených nárokov v súdnom

konaní, pre úplnosť odôvodnenia tejto nami podanej sťažnosti uvádzame, že:

- pri ochrane vlastníctva akcií akcionára je absolútne neprípustný výklad ust. § 131

ods. 2 , kedy ak v konaniach pred súdmi v prejednávanej veci bolo jednoznačne

preukázané a súdmi na všetkých stupňoch konania konštatované (rozsudok NS SR str. 13.

ods. 2), že uznesenia valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 20. 9. 2005 sú v rozpore

so zákonom (dôvody sú zrejmé a tieto neopakujeme), by malo byť súdmi požadované od

žalobcu preukázanie toho, akým spôsobom bolo tvrdené právo akcionára v dôsledku

porušenia zákona obmedzené (zdôvodnenie rozhodnutí odvolacím a dovolacím súdom)

a tvrdíme, že:

- v konaní o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdu treba

preukázaľ iba tie skutočnosti, o ktorých tak určí špeciálne ustanovenie § 131, teda že prijaté

uznesenie, ak bolo prijaté v rozpore so zákonom alebo so stanovami (preukázaná

skutočnosť), mohlo obmedziť práva akcionára, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.

Aj keď konajúce súdy správne uvádzajú, že ku splneniu oboch týchto podmienok musí

dôjsť kumulatívne, teda musia byť splnené súčasne, nesprávny je výklad uvedenej právnej

normy dovolacím (aj odvolacím) súdom v tom, že vyžaduje pri druhej podmienke nie

preukázanie toho, že takýmto rozhodnutím mohli byť obmedzené práva akcionára ale

vyžaduje reálne preukázanie porušenia práva akcionára. Takýto výklad nie je správny a je

v rozpore s účelom, ktorý sa uvedenou normou sleduje. Podľa nášho názoru účelom tejto

normy vzhľadom na gramatický výklad podmieňujúceho slovného spojenia „mohlo

obmedziť“ je zrejmý preventívny charakter tejto normy, kedy si orgán spoločnosti - valné

zhromaždenie a osoby, ktoré ho zvolávajú a prípadne ho riadia, musia byť vedomé toho

(obava zo svojvôle), že pri splnení prvej podmienky a to, že takého valné zhromaždenie je

v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti, nesmie byť akékoľvek právo

patriace akcionárovi ani obmedzené. Preto v spore vedenom o takomto nároku akcionára

postačí preukázať, že v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti valným

zhromaždením bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k obsahu programu valného

zhromaždenia sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by

nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto

skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené

boli.

V spore mali súdy podľa obsahu programu valného zhromaždenia jednoznačne

preukázané, že v uzneseniach 2. až 10. boli prejednávané veci, ktoré sa na práva, ktoré

akcionárovi patria zo zákona, vzťahujú (súd pozná právo).

V prejednávanej veci by sme ako žalobcovia nemohli mať úspech len v prípade, keď

by obsahom programu valného zhromaždenia, a vo vzťahu k nemu prijaté rozhodnutia, sa

takýchto práv netýkali.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.

3 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 13. 5. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 17. 12. 2007

a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 13. 5. 2010 zrušuje a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M.,

advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Dňa 8. novembra 2010 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na

predloženie uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Právny zástupca

8. novembra 2010 doručil ústavnému súdu faxom a následne 10. novembra 2010 poštou

požadované rozhodnutie krajského súdu a upravil návrh petitu na rozhodnutie ústavného

súdu takto:

„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.

1 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3

Obdo 45/2008 z 13. 5. 2010 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. 12.

2007 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 13. 5. 2010 zrušuje a

vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M.,

advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a keďže zistil, že

sú splnené ústavné a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie

konanie, uznesením č. k. -16 z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie

konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 4. januára 2011 predsedu

najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho

vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti sťažovateľky. Predseda najvyššieho súdu zaslal

ústavnému súdu vyjadrenie zo 17. januára 2011 (doručené ústavnému súdu 21. januára

2011, č. KP 4/2011-3, Nobs 5/2011), v ktorom okrem iného uviedol:

«Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bola 10. januára 2011 (ďalej len „najvyšší

súd“) doručená Vaša výzva zo 4. januára 2011 o vyjadrenie k sťažnosti obchodnej

spoločnosti S. a. s., so sídlom: B., (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“),

zastúpenej spoločnosťou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o.

Po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti, uznesením Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 25. novembra 2010, sp. zn. -16, ako aj s vecou

súvisiacim spisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), sp. zn.

, Vám vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 13. mája 2010, sp. zn.

, zasielam nasledovné vyjadrenie:

Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne na najvyššom súde

bolo rozhodovanie o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. mája

2007, č. k. -475, o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného

zhromaždenia žalovanej spoločnosti Z., a. s., so sídlom: N. Predmetné dovolanie bolo

tunajšiemu súdu doručené 4. novembra 2008 s tým, že vyššie označeným rozsudkom

najvyšší súd dovolanie žalobkyne zamietol. Pokiaľ ide o dôvody dovolania namietané

sťažovateľkou, s týmito sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v

odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že nebol daný dôvod dovolania podľa § 241

ods. 2 písm. c) , ktorý by mal za následok vyslovenie, že rozhodnutie Krajského súdu

v Žiline ako súdu odvolacieho spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Rovnako

neboli zistené ani iné vady, ktoré by zakladali postup podľa

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na

ochranu majetku podľa (ďalej len „Ústava SR“

alebo „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Porušenie garantovaných práv

odôvodnila porušením zásad uvedených v ustanoveniach § 3, § 6, § 80 písm. c), § 132

a (ďalej len „“) a nesprávnym výkladom

ustanovenia (ďalej len „“) v nadväznosti na

.

Podľa , každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, k porušeniu základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej

osoby alebo právnickej osoby alebo ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím. Nejde

o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto

rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Výklad dotknutých ustanovení podaný najvyšším súdom

v sťažovateľkou namietanom rozsudku považujeme za ústavne súladný výklad na vec sa

vzťahujúcich právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný, ani arbitrárny a nepopiera zmysel

interpretovaných a použitých právnych noriem. Tvrdenia sťažovateľky podľa názoru

najvyššieho súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo

nepriaznivým výsledkom pre ňu, táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym

základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu a porušovaním

jeho princípov.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky o porušení základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , najvyšší súd poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až 48 . O prípadnom porušení uvedeného základného práva

sťažovateľky by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až 48 , resp. v spojení s ich porušením (-22).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn.

45/2008 k porušeniu sťažovateľkou namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa

SR a základného práva vlastniť majetok podľa SR,

nedošlo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujeme, že

najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»

Sťažovateľka reagovala na vyjadrenie najvyššieho súdu podaním z 1. februára 2011

(doručeným ústavnému súdu 2. februára 2011), v ktorom okrem iného uviedla:

«Uvádzame a máme zato, že zo strany Najvyššieho súdu SR nebolo celkom správne

pochopené právne zdôvodnenie nami podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k tvrdenému

porušeniu našich základných práv a slobôd garantovaných Listinou základných práv

a slobôd a SR, ku ktorému došlo práve vydaním rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorým

táto naša sťažnosť smeruje.

Slovenská republika je právny štát. Preto s prihliadnutím už na nami aj v podanej

sťažnosti uvedený ústavný princíp vyjadrený v

bol pre konanie tak pred Krajským súdom v Žiline ako aj Najvyšším súdom v Bratislave

záväzný.

Tvrdíme, že z právneho posúdenia nami uplatneného a skutkovo vymedzeného

nároku, ktorý sme v konaní pred súdom uplatnili a vo vzťahu ku ktorému sme sa na

nestranných a nezávislých súdoch domáhali poskytnutia súdnej ochrany, mu táto ochrana

poskytnutá nebola, pretože tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd SR nekonali

spôsobom tak, že by mali na zreteli primárne nám ako účastníkovi konania patriace

SR garantované práva (vlastnícke) a potom vo vzťahu k nim vo svojom rozhodnutí

nepodriadili výklad obsahu právnej normy, ktorá bola hmotnoprávnym základom

uplatneného nároku a práve tým porušili naše základné práva.

V prejednávanej veci mal mať preto tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky vždy najskôr na mysli to, akým zásahom došlo k porušeniu nášho

základného práva vlastniť majetok (konanie osôb ktoré ani neboli akcionármi spoločnosti)

a vo vzťahu k tomuto zásahu mal potom aj správne vyložiť hmotnoprávne ustanovenie

právneho predpisu na ochranu práve nám patriaceho vlastníctva, z ktorého výkonom

uplatnený nárok súvisel. Tu dokonca konajúce pochybili v tom, že od nás ako účastníka

konania nesprávnym výkladom práva (ust. ) vynucovali

preukázanie následku, keď zákon na preukázanie nároku požaduje preukázanie len hypotézy

možného porušenia práva a tak porušovali ústavný princíp SR.

S poukazom na priebeh konaní tak pred Krajským súdom v Žiline ako aj pred

Najvyšším súdom SR, kedy súdy mali jednoznačne preukázané, že protiprávnosť zvolania

valného zhromaždenia spočíva v tom, že ho vykonal niekto, kto vôbec nebol akcionárom, tak

potom pochybili pri posúdení dôležitosti poskytnutia právnej ochrany vlastníckemu právu

akcionára, pretože takémuto konaniu konkrétnych osôb mimo zákona potom nie je možné

vôbec prisúdiť relevantnosť a súdnu ochranu ako to urobili konajúce súdy.

Preto vyjadrenie Najvyššieho súdu SR, v ktorom uvádza, že: „Nejde o porušenie

základného práva účastníka na súdnu ochranu a práva spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie

v súlade s objektívnym právom“ a že „do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov“ a keď vo vzťahu k takémuto stanovisku uzavrel, že: „V súvislosti

s argumentáciou sťažovateľky o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1, najvyšší súd

poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ku ktorým

patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

48 ...“, nie je namieste, lebo zhrnutím postupov súdov je preukázané, že:

- konaním konkrétnej osoby došlo ku zásahu do vlastníctva, čo bolo v konaní

preukázané,

- sťažovateľka vo vzťahu ku zásahu návrhom uplatnila právo na súdnu ochranu,

ktorá jej v konaní pred Krajským súdom v Žiline a pred Najvyšším súdom SR zo strany

konajúcich súdov poskytnutá nebola z dôvodu primárneho porušenia zásady čl. 152 ods. 4

vo vzťahu k výkladu zákona - , ods. (vo vzťahu k

ods. 1, čl. 46 ods. 4) a v kontexte odôvodnení týchto rozhodnutí potom aj z dôvodu

porušenia základných práv podľa a , lebo na spôsobený

zásah do vlastníctva sťažovateľky súdy nebrali vôbec zreteľ.»

Sťažovateľka pri doplnení podania (doručeného ústavnému súdu 2. februára 2011)

uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom

návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od

neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. (v znení

platnom a účinnom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v .

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn.

z 13. mája 2010. Podľa sťažovateľky obsah a odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. mája 2010 porušuje zásady ustanovené v § 3,

, , a z dôvodu nesprávneho výkladu

ustanovenia ; podľa nej je pri ochrane vlastníctva akcií

akcionára „absolútne neprípustný výklad ust. “.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa (ďalej aj „OSP“) súd

v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na

ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Podstata právneho názoru dovolacieho súdu v predmetnej veci je vyjadrená

v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 13. mája 2010 takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podal účastník konania včas, toto prejednal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné. ...

Dovolateľ namieta, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie.

Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistené

skutkové zistenia. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Z ust. § 131 ods. 1 a 2 Obch. zák. v znení, ktorým sa toto konanie spravuje, je zrejmé,

že domáhať sa určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia môže aj spoločník

-akcionár, ak uznesenie valného zhromaždenia je v rozpore so zákonom, spoločenskou

zmluvou alebo stanovami, pokiaľ uvedené porušenie zákona mohlo obmedziť práva

spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.

Právo musí byť uplatnené v zákonnej trojmesačnej lehote a nepochybne povinnosť

tvrdenia práva spočíva na osobe, ktorá sa určenia neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia na súde domáha.

Súd prvého stupňa a tiež odvolací súd dospeli v danom prípade k zhodnému záveru,

že uznesenia č. 2 až 10, prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovaného, ktoré sa

konalo 20. 09. 2005, sú v rozpore so zákonom, pretože o nich rozhodla obchodná

spoločnosť, ktorá nebola zapísaná v zozname akcionárov žalovaného ku dňu konania

mimoriadneho valného zhromaždenia.

Odvolací súd však na základe zopakovaného dokazovania však dospel k záveru, že

žalobca nepreukázal a neosvedčil obmedzenie jeho práv akcionára, v dôsledku zisteného

porušenia zákona.

Nepochybne povinnosť tvrdiť a tiež osvedčiť tvrdené skutočnosti ohľadne splnenia

uvedených zákonných hmotnoprávnych podmienok práva v zákonnej lehote v predmetnom

sporovom konaní spočíva na žalobcovi, ktorý túto plní opísaním rozhodujúcich skutočností

uplatňovaného nároku v žalobe a tiež doložením dôkazov, ktoré tvrdené skutočností

osvedčujú.

Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobca v nej obmedzenie jeho práv konaním

mimoriadneho valného zhromaždenia nekonkretizoval a toto ani nedoložil.

Následne v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdil, že jeho práva boli obmedzené

rozhodnutím mimoriadneho valného zhromaždenia o zmene v orgánoch spoločnosti

žalovaného.

Je však nepochybné, že pozvánka na valné zhromaždenie mu bola doručená,

z ktorého dôvodu mohlo byť naplnené i právo akcionára, a to zúčastniť sa valného

zhromaždenia, a na ňom tiež predkladať návrhy.

Zo skutočnosti, že žalobca mal hlasovacie právo súdnym rozhodnutím obmedzené,

nemožno vyvodiť, že mu toto právo konaním valného zhromaždenia bolo upreté.

K uvedenému sa žiada tiež dodať, že akcionár má garantované právo podávať

návrhy na zmenu v orgánoch spoločnosti a byť na ich voľbe účastný. Ich samotnou zmenou

však nie sú jeho práva akcionára obmedzené. Právo akcionára podieľať sa na riadení

spoločnosti spočíva totiž najmä v jeho práve zúčastniť sa na valnom zhromaždení,

požadovať a dostať na ňom vysvetlenia, týkajúce sa spoločnosti a práve uplatňovať na ňom

návrhy a protinávrhy.

Žalobca tiež v konaní pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 09. 08. 2006

tvrdil, že na svojich právach bol obmedzený rozhodnutím o rozdelení podielu na zisku, ktoré

tvrdenie však nekonkretizoval a tiež nedoložil.

Na tomto pojednávaní namietal tiež ďalší formálny dôvod neplatnosti uznesení

valného zhromaždenia, ktorý však v uvedenej zákonnej lehote neuplatnil, a pre ktorý dôvod

už k tejto tvrdenej skutočnosti nebolo možné prihliadnuť.

Pokiaľ teda odvolací súd uzavrel, že žalobca v zákonnej lehote neosvedčil

obmedzenie jeho práv akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia

žalovaného, vychádza jeho rozhodnutie zo správneho právneho posúdenia veci.

Pre úplnosť sa žiada tiež uviesť, že súd rozhoduje v sporovom konaní na základe

preukázaných skutočností, tvrdených účastníkmi, je však oprávnený výnimočne na ich

preukázanie vykonať aj iné dôkazy, než sú účastníkmi doložené, resp. navrhované (§ 120

ods. 1 O. s, p.).

Po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, súd na neskôr predložené

dôkazy a tvrdené skutočnosti nemôže prihliadať ( )

Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ust. § 243b

ods. 1 dovolanie žalobcu zamietol.“

Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia musí najvyšší

súd venovať zvýšenú pozornosť. Pre náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje

jednoduché odvolanie sa na ustanovenia a (a ďalšie) .

Podľa účinného v čase konania mimoriadneho

valného zhromaždenia každý spoločník, konateľ, likvidátor, správca konkurznej podstaty,

vyrovnávací správca alebo člen dozornej rady môže podať návrh na súd na určenie

neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou

zmluvou alebo so stanovami. Rovnaké práva má aj bývalý spoločník alebo konateľ, ak sa ho

uznesenie valného zhromaždenia týka. Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba

neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia alebo ak valné

zhromaždenie nebolo riadne zvolané, odo dňa, keď sa mohla o uznesení dozvedieť.

Podľa súd môže na návrh spoločníka určiť

neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy

alebo stanov mohlo obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.

K splneniu „druhej podmienky“ podľa krajský

súd uviedol právny názor, že „v sporovom konaní platí dispozičná zásada, ktorej obsahom

je oprávnenie účastníka na dispozíciu s konaním a jeho predmetom. ... S predmetom žaloby,

jej tvrdeniami disponuje účastník a túto dispozíciu nemôže prevziať súd.“. Ďalej uviedol aj

to, že „k úspešnému splneniu kumulatívnej druhej podmienky preukázania obmedzenia

žalobcu ako akcionára pre určenie neplatnosti napadnutých uznesení bolo potrebné

obmedzenie tvrdiť a preukázať za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti v ust.

a , “, pričom v konaní pred prvostupňovým súdom

(rozsudok ktorého krajský súd zmenil a žalobu zamietol) také tvrdenia a dôkazy žalobcu

absentovali. V súvislosti s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu k obsahu dispozičnej

zásady tento súd uviedol aj to, že „nebolo akceptovateľné zo strany odvolacieho súdu

prihliadať na iniciatívu okresného súdu“ v tomto smere, t. j. pri skúmaní, či porušenie

zákona (konštatované všetkými všeobecnými súdmi v tomto prípade) mohlo obmedziť

práva spoločníka.

Najvyšší súd ako súd dovolací konštatoval v zhode s právnymi závermi vyslovenými

v rozhodnutí krajského súdu, že „žalobca v zákonnej lehote neosvedčil obmedzenie svojich

práv akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, vychádza jeho

rozhodnutie zo správneho právneho posúdenia veci“.

Ústavný súd sa nemôže stotožniť s citovaným formalistickým a teoreticky

vykonštruovaným názorom ani s obdobným názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v jeho

vyjadrení k sťažnosti, že „výklad dotknutých ustanovení podaný

najvyšším súdom (ako súdom dovolacím, pozn.)... považujeme za ústavne súladný výklad na

vec sa vzťahujúcich právnych predpisov“. Prijatie takého názoru by zakladalo tolerovanie

svojvôle, ktorej neprípustnosť možno vyvodiť z .

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že

- najvyšší súd nezaujal žiaden právny názor k zvolaniu mimoriadneho valného

zhromaždenia neoprávnenou osobou; riadne doručenie pozvánky sťažovateľke na toto

mimoriadne zasadnutie valného zhromaždenia považoval najvyšší súd za „naplnenie“ jej

práva ako akcionára, a to zúčastniť sa mimoriadneho valného zhromaždenia a na ňom tiež

prezentovať svoje návrhy,

- k prijatým uzneseniam mimoriadnym valným zhromaždením najvyšší súd uviedol,

že sťažovateľka nenamietala právne relevantným spôsobom v zákonnej lehote neplatnosť

uznesení tohto mimoriadneho valného zhromaždenia.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd formálne konštatoval, že sťažovateľka

nepreukázala v zákonnej lehote obmedzenie svojich práv ako akcionára konaním

mimoriadneho valného zhromaždenia; opomenul pritom skutočnosť, resp. nevysporiadal sa

s otázkou, že každé rozhodovanie o právach akcionára sa ho dotýka, najmä otázky, ktorá sa

týka podielu akcionára na zisku akciovej spoločnosti, o ktorom v danom prípade

rozhodovalo aj mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré napáda sťažovateľka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky

jeho ingerencie do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu splnené, a to v rovine

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , pretože

namietaný rozsudok najvyššieho súdu nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho

a presvedčivého odôvodnenia vrátane povinnosti vyrovnať sa s námietkami účastníka

konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci, akceptovať. Ústavný súd sa predovšetkým

nemôže stotožniť s formalistickým výkladom ustanovení § 131 ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka uplatneným v namietanom rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

v kontexte so skutočnosťou, že v danom prípade nebolo sporné, že mimoriadne valné

zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou a na ňom prijaté uznesenia boli v rozpore

so zákonom, pričom zo samotného obsahu programu tohto valného zhromaždenia

vyplývalo, že sa dotýka práv akcionárov príslušnej obchodnej spoločnosti. Ústavný súd sa

naopak vo vzťahu k splneniu „kumulatívnej podmienky“ ustanovenej v § 131 ods. 2

v právnom spore podľa

stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého v takomto právnom spore „...

postačí preukázať, že v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti valným

zhromaždením bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k obsahu programu valného

zhromaždenia sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by

nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto

skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené

boli.“

V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok

najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľný, a preto rozhodol, že najvyšší

súd svojím rozsudkom sp. zn. z 13. mája 2010 porušil základné právo

sťažovateľky podľa (bod 1 výroku tohto nálezu).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa a v nadväznosti na to

ho zrušil (pozri nižšie), nepovažoval už za nevyhnutné zaujať meritórny postoj aj

k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa .

Vychádzal pritom z princípu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov (napr. , ) založeného na skutočnosti, že

nálezom zrušujúcim namietaný rozsudok a vrátením veci najvyššiemu súdu na ďalšie

konanie sa vytvára procesný priestor na ochranu tohto základného práva hmotného

charakteru v rámci ďalšieho konania pred najvyšším súdom (m. m. ,

).

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie svojho základného práva podľa , nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( ), a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah.

Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. mája 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

, tak zároveň aj tento rozsudok zrušil ( v spojení

s ) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

[ v spojení s ]. Po vrátení

veci na ďalšie konanie najvyšší súd bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56

ods. 6 ) vyjadrenými v II. časti tohto nálezu a jeho povinnosťou

bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom relevantné ústavné

princípy.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Keďže sťažovateľka nežiadala o priznanie finančného zadosťučinenia,

ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

spol. s r. o., JUDr. B. M., advokát, N. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o dva úkony právnej služby (prevzatie

a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vykonané v roku 2010. Ústavný súd v súlade s § 1

ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal úhradu trov

konania za každý úkon právnej služby po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu

s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % DPH

v sume 48,42 € predstavuje celkovú sumu 303,30 €.

Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s ) podľa bodu 3 výroku

tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011