Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 51 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (66)IV. ÚS 434/2010
PDF · 329.05 KB
No categories available
IV. ÚS 434/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júna 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej JUDr. B., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 45/2008
z 13. mája 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej
spoločnosti S., a. s., trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať centov) na
účet JUDr. B. M., advokáta, spol. s r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra
2010 faxom a 24. septembra 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,
B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. B. M., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
„V odvolacom konaní, ktoré sa viedlo pred Krajským súdom v Žiline pod
č. 20Cob/340/2006, odvolací krajský súd vlastným rozsudkom zo dňa 30. 5. 2007 rozsudok
prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a to z dôvodov
uvedených odvolacím súdom v odôvodnení rozsudku na str. 7. a 8.
Z dôvodu, že boli splnené procesné podmienky O. s. p. na podanie mimoriadneho
opravného prostriedku – dovolania, sťažovateľ ako neúspešný účastník odvolacieho
konania toto právo využil a z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p. dovolanie
podal.
Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom dovolaní konal a vec
rozhodol svojim rozsudkom zo dňa 13. 5. 2010 v konaní vedenom pod č. 3 Obdo 45/2008,
tak, že sťažovateľom podané dovolanie zamietol. Rozsudok NS SR nadobudol právoplatnosť
dňa 22. 7. 2010.
Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že dovolací NS SR ku rozhodnutiu dospel na
základe toho, že si v podstate osvojil skutkové a právne dôvody rozhodnutia odvolacieho
súdu. Nad rámec týchto žiadne iné dôvody k argumentácii sťažovateľa ako dovolateľa
neuviedol.“
Sťažovateľka s napadnutým rozsudkom najvyššieho súd nesúhlasí, argumentuje
príslušnými, na vec sa vzťahujúcimi ustanoveniami právnych predpisov. V nadväznosti
na ne uvádza:
«S prihliadnutím na rozhodnutie dovolacieho Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a obsah jeho odôvodnenia máme jednoznačne zato, že jeho konaním a porušením zásad
uvedených v ust. §§ 3, 6, 80 písm. c), 132, 153 a z dôvodu nesprávneho výkladu ustanovenia
§ 183 ObZ v nadväznosti na ust. § 131 ObZ došlo k porušeniu nášho základného práva:
- vo vzťahu k nášmu právu vlastniť majetok, ktorým sú akcie spoločnosti Z., a. s. N. a
v spojení s ním nám nebola poskytnutá účinná súdna ochrana (čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1);
- súd pripustil zneužitie svojvôle, keď nekonal v súlade so zásadou vyjadrenou
v čl. 46 ods. 4 Ústavy SR v nadväznosti na zásady procesného konania vyjadrené v § 1 a § 3
Keďže dokumenty súdneho konania, na ktoré sa vyššie v texte odvolávame, sú
obsahovo rozsiahle a zachytávajú skutkový a právny stav uplatnených nárokov v súdnom
konaní, pre úplnosť odôvodnenia tejto nami podanej sťažnosti uvádzame, že:
- pri ochrane vlastníctva akcií akcionára je absolútne neprípustný výklad ust. § 131
ods. 2 ObZ, kedy ak v konaniach pred súdmi v prejednávanej veci bolo jednoznačne
preukázané a súdmi na všetkých stupňoch konania konštatované (rozsudok NS SR str. 13.
ods. 2), že uznesenia valného zhromaždenia žalovaného zo dňa 20. 9. 2005 sú v rozpore
so zákonom (dôvody sú zrejmé a tieto neopakujeme), by malo byť súdmi požadované od
žalobcu preukázanie toho, akým spôsobom bolo tvrdené právo akcionára v dôsledku
porušenia zákona obmedzené (zdôvodnenie rozhodnutí odvolacím a dovolacím súdom)
a tvrdíme, že:
- v konaní o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia súdu treba
preukázaľ iba tie skutočnosti, o ktorých tak určí špeciálne ustanovenie § 131, teda že prijaté
uznesenie, ak bolo prijaté v rozpore so zákonom alebo so stanovami (preukázaná
skutočnosť), mohlo obmedziť práva akcionára, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.
Aj keď konajúce súdy správne uvádzajú, že ku splneniu oboch týchto podmienok musí
dôjsť kumulatívne, teda musia byť splnené súčasne, nesprávny je výklad uvedenej právnej
normy dovolacím (aj odvolacím) súdom v tom, že vyžaduje pri druhej podmienke nie
preukázanie toho, že takýmto rozhodnutím mohli byť obmedzené práva akcionára ale
vyžaduje reálne preukázanie porušenia práva akcionára. Takýto výklad nie je správny a je
v rozpore s účelom, ktorý sa uvedenou normou sleduje. Podľa nášho názoru účelom tejto
normy vzhľadom na gramatický výklad podmieňujúceho slovného spojenia „mohlo
obmedziť“ je zrejmý preventívny charakter tejto normy, kedy si orgán spoločnosti - valné
zhromaždenie a osoby, ktoré ho zvolávajú a prípadne ho riadia, musia byť vedomé toho
(obava zo svojvôle), že pri splnení prvej podmienky a to, že takého valné zhromaždenie je
v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti, nesmie byť akékoľvek právo
patriace akcionárovi ani obmedzené. Preto v spore vedenom o takomto nároku akcionára
postačí preukázať, že v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti valným
zhromaždením bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k obsahu programu valného
zhromaždenia sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by
nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto
skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené
boli.
V spore mali súdy podľa obsahu programu valného zhromaždenia jednoznačne
preukázané, že v uzneseniach 2. až 10. boli prejednávané veci, ktoré sa na práva, ktoré
akcionárovi patria zo zákona, vzťahujú (súd pozná právo).
V prejednávanej veci by sme ako žalobcovia nemohli mať úspech len v prípade, keď
by obsahom programu valného zhromaždenia, a vo vzťahu k nemu prijaté rozhodnutia, sa
takýchto práv netýkali.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
30bdo 45/2008 z 13. 5. 2010 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Co 6/2007 z 17. 12. 2007
a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30bdo 45/2008 z 13. 5. 2010 zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M.,
advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Dňa 8. novembra 2010 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na
predloženie uznesenia Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“). Právny zástupca
8. novembra 2010 doručil ústavnému súdu faxom a následne 10. novembra 2010 poštou
požadované rozhodnutie krajského súdu a upravil návrh petitu na rozhodnutie ústavného
súdu takto:
„1. Základné práva sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3
Obdo 45/2008 z 13. 5. 2010 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Co 6/2007 zo 17. 12.
2007 a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. 5. 2010 zrušuje a
vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M.,
advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí
senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže zistil, že
sú splnené ústavné a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľky na ďalšie
konanie, uznesením č. k. IV. ÚS 434/2010-16 z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie
konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 4. januára 2011 predsedu
najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho
vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti sťažovateľky. Predseda najvyššieho súdu zaslal
ústavnému súdu vyjadrenie zo 17. januára 2011 (doručené ústavnému súdu 21. januára
2011, č. KP 4/2011-3, Nobs 5/2011), v ktorom okrem iného uviedol:
«Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky bola 10. januára 2011 (ďalej len „najvyšší
súd“) doručená Vaša výzva zo 4. januára 2011 o vyjadrenie k sťažnosti obchodnej
spoločnosti S. a. s., so sídlom: B., (ďalej len „sťažovateľka“ alebo „žalobkyňa“),
zastúpenej spoločnosťou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o.
Po oboznámení sa s obsahom predmetnej sťažnosti, uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 25. novembra 2010, sp. zn. IV. ÚS 434/2010-16, ako aj s vecou
súvisiacim spisom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), sp. zn.
3 Obdo 45/2008, Vám vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 13. mája 2010, sp. zn.
3 Obdo 45/2008, zasielam nasledovné vyjadrenie:
Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne na najvyššom súde
bolo rozhodovanie o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. mája
2007, č. k. 20Cob 340/2006-475, o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného
zhromaždenia žalovanej spoločnosti Z., a. s., so sídlom: N. Predmetné dovolanie bolo
tunajšiemu súdu doručené 4. novembra 2008 s tým, že vyššie označeným rozsudkom
najvyšší súd dovolanie žalobkyne zamietol. Pokiaľ ide o dôvody dovolania namietané
sťažovateľkou, s týmito sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázala predsedníčka senátu v
odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že nebol daný dôvod dovolania podľa § 241
ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorý by mal za následok vyslovenie, že rozhodnutie Krajského súdu
v Žiline ako súdu odvolacieho spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Rovnako
neboli zistené ani iné vady, ktoré by zakladali postup podľa § 237 O. s. p.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základného práva na
ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“
alebo „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Porušenie ústavou garantovaných práv
odôvodnila porušením zásad uvedených v ustanoveniach § 3, § 6, § 80 písm. c), § 132
a § 153 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a nesprávnym výkladom
ustanovenia § 183 Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“) v nadväznosti na § 131
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu, k porušeniu základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,
predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej
osoby alebo právnickej osoby alebo ak by v prípade opravných konaní všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím. Nejde
o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto
rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov.
Výklad dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka podaný najvyšším súdom
v sťažovateľkou namietanom rozsudku považujeme za ústavne súladný výklad na vec sa
vzťahujúcich právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný, ani arbitrárny a nepopiera zmysel
interpretovaných a použitých právnych noriem. Tvrdenia sťažovateľky podľa názoru
najvyššieho súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo
nepriaznivým výsledkom pre ňu, táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym
základom pre namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu a porušovaním
jeho princípov.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky o porušení základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, najvyšší súd poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej
všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. O prípadnom porušení uvedeného základného práva
sťažovateľky by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne
došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov
vyjadrených v čl. 46 až 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 183/08-22).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo
45/2008 k porušeniu sťažovateľkou namietaného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
nedošlo.
Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa
§ 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujeme, že
najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»
Sťažovateľka reagovala na vyjadrenie najvyššieho súdu podaním z 1. februára 2011
(doručeným ústavnému súdu 2. februára 2011), v ktorom okrem iného uviedla:
«Uvádzame a máme zato, že zo strany Najvyššieho súdu SR nebolo celkom správne
pochopené právne zdôvodnenie nami podanej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k tvrdenému
porušeniu našich základných práv a slobôd garantovaných Listinou základných práv
a slobôd a Ústavou SR, ku ktorému došlo práve vydaním rozhodnutí, vo vzťahu ku ktorým
táto naša sťažnosť smeruje.
Slovenská republika je právny štát. Preto s prihliadnutím už na nami aj v podanej
sťažnosti uvedený ústavný princíp vyjadrený v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky
bol pre konanie tak pred Krajským súdom v Žiline ako aj Najvyšším súdom v Bratislave
záväzný.
Tvrdíme, že z právneho posúdenia nami uplatneného a skutkovo vymedzeného
nároku, ktorý sme v konaní pred súdom uplatnili a vo vzťahu ku ktorému sme sa na
nestranných a nezávislých súdoch domáhali poskytnutia súdnej ochrany, mu táto ochrana
poskytnutá nebola, pretože tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd SR nekonali
spôsobom tak, že by mali na zreteli primárne nám ako účastníkovi konania patriace
Ústavou SR garantované práva (vlastnícke) a potom vo vzťahu k nim vo svojom rozhodnutí
nepodriadili výklad obsahu právnej normy, ktorá bola hmotnoprávnym základom
uplatneného nároku a práve tým porušili naše základné práva.
V prejednávanej veci mal mať preto tak Krajský súd v Žiline ako aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vždy najskôr na mysli to, akým zásahom došlo k porušeniu nášho
základného práva vlastniť majetok (konanie osôb ktoré ani neboli akcionármi spoločnosti)
a vo vzťahu k tomuto zásahu mal potom aj správne vyložiť hmotnoprávne ustanovenie
právneho predpisu na ochranu práve nám patriaceho vlastníctva, z ktorého výkonom
uplatnený nárok súvisel. Tu dokonca konajúce pochybili v tom, že od nás ako účastníka
konania nesprávnym výkladom práva (ust. § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka) vynucovali
preukázanie následku, keď zákon na preukázanie nároku požaduje preukázanie len hypotézy
možného porušenia práva a tak porušovali ústavný princíp čl. 2 ods. 3 Ústavy SR.
S poukazom na priebeh konaní tak pred Krajským súdom v Žiline ako aj pred
Najvyšším súdom SR, kedy súdy mali jednoznačne preukázané, že protiprávnosť zvolania
valného zhromaždenia spočíva v tom, že ho vykonal niekto, kto vôbec nebol akcionárom, tak
potom pochybili pri posúdení dôležitosti poskytnutia právnej ochrany vlastníckemu právu
akcionára, pretože takémuto konaniu konkrétnych osôb mimo zákona potom nie je možné
vôbec prisúdiť relevantnosť a súdnu ochranu ako to urobili konajúce súdy.
Preto vyjadrenie Najvyššieho súdu SR, v ktorom uvádza, že: „Nejde o porušenie
základného práva účastníka na súdnu ochranu a práva spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie
v súlade s objektívnym právom“ a že „do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov“ a keď vo vzťahu k takémuto stanovisku uzavrel, že: „V súvislosti
s argumentáciou sťažovateľky o porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1, najvyšší súd
poukazuje na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ku ktorým
patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
48 ústavy...“, nie je namieste, lebo zhrnutím postupov súdov je preukázané, že:
- konaním konkrétnej osoby došlo ku zásahu do vlastníctva, čo bolo v konaní
preukázané,
- sťažovateľka vo vzťahu ku zásahu návrhom uplatnila právo na súdnu ochranu,
ktorá jej v konaní pred Krajským súdom v Žiline a pred Najvyšším súdom SR zo strany
konajúcich súdov poskytnutá nebola z dôvodu primárneho porušenia zásady čl. 152 ods. 4
ústavy vo vzťahu k výkladu zákona - Obchodného zákonníka, § 131 ods. (vo vzťahu k čl. 20
ods. 1, čl. 46 ods. 4) a v kontexte odôvodnení týchto rozhodnutí potom aj z dôvodu
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, lebo na spôsobený
zásah do vlastníctva sťažovateľky súdy nebrali vôbec zreteľ.»
Sťažovateľka pri doplnení podania (doručeného ústavnému súdu 2. februára 2011)
uviedla, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom
návrhu.
V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od
neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. (v znení
platnom a účinnom v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn.
3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010. Podľa sťažovateľky obsah a odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 porušuje zásady ustanovené v § 3,
§ 6, § 80 písm. c), § 132 a § 153 Obchodného zákonníka z dôvodu nesprávneho výkladu
ustanovenia § 183 Obchodného zákonníka; podľa nej je pri ochrane vlastníctva akcií
akcionára „absolútne neprípustný výklad ust. § 131 ods. 2 ObZ“.
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súd
v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na
ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
Podstata právneho názoru dovolacieho súdu v predmetnej veci je vyjadrená
v odôvodnení rozsudku sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po
zistení, že dovolanie podal účastník konania včas, toto prejednal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok odvolacieho súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné. ...
Dovolateľ namieta, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil a konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie.
Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na zistené
skutkové zistenia. O omyl pri aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Z ust. § 131 ods. 1 a 2 Obch. zák. v znení, ktorým sa toto konanie spravuje, je zrejmé,
že domáhať sa určenia neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia môže aj spoločník
-akcionár, ak uznesenie valného zhromaždenia je v rozpore so zákonom, spoločenskou
zmluvou alebo stanovami, pokiaľ uvedené porušenie zákona mohlo obmedziť práva
spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.
Právo musí byť uplatnené v zákonnej trojmesačnej lehote a nepochybne povinnosť
tvrdenia práva spočíva na osobe, ktorá sa určenia neplatnosti uznesenia valného
zhromaždenia na súde domáha.
Súd prvého stupňa a tiež odvolací súd dospeli v danom prípade k zhodnému záveru,
že uznesenia č. 2 až 10, prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení žalovaného, ktoré sa
konalo 20. 09. 2005, sú v rozpore so zákonom, pretože o nich rozhodla obchodná
spoločnosť, ktorá nebola zapísaná v zozname akcionárov žalovaného ku dňu konania
mimoriadneho valného zhromaždenia.
Odvolací súd však na základe zopakovaného dokazovania však dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal a neosvedčil obmedzenie jeho práv akcionára, v dôsledku zisteného
porušenia zákona.
Nepochybne povinnosť tvrdiť a tiež osvedčiť tvrdené skutočnosti ohľadne splnenia
uvedených zákonných hmotnoprávnych podmienok práva v zákonnej lehote v predmetnom
sporovom konaní spočíva na žalobcovi, ktorý túto plní opísaním rozhodujúcich skutočností
uplatňovaného nároku v žalobe a tiež doložením dôkazov, ktoré tvrdené skutočností
osvedčujú.
Z obsahu podanej žaloby je zrejmé, že žalobca v nej obmedzenie jeho práv konaním
mimoriadneho valného zhromaždenia nekonkretizoval a toto ani nedoložil.
Následne v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdil, že jeho práva boli obmedzené
rozhodnutím mimoriadneho valného zhromaždenia o zmene v orgánoch spoločnosti
žalovaného.
Je však nepochybné, že pozvánka na valné zhromaždenie mu bola doručená,
z ktorého dôvodu mohlo byť naplnené i právo akcionára, a to zúčastniť sa valného
zhromaždenia, a na ňom tiež predkladať návrhy.
Zo skutočnosti, že žalobca mal hlasovacie právo súdnym rozhodnutím obmedzené,
nemožno vyvodiť, že mu toto právo konaním valného zhromaždenia bolo upreté.
K uvedenému sa žiada tiež dodať, že akcionár má garantované právo podávať
návrhy na zmenu v orgánoch spoločnosti a byť na ich voľbe účastný. Ich samotnou zmenou
však nie sú jeho práva akcionára obmedzené. Právo akcionára podieľať sa na riadení
spoločnosti spočíva totiž najmä v jeho práve zúčastniť sa na valnom zhromaždení,
požadovať a dostať na ňom vysvetlenia, týkajúce sa spoločnosti a práve uplatňovať na ňom
návrhy a protinávrhy.
Žalobca tiež v konaní pred súdom prvého stupňa na pojednávaní dňa 09. 08. 2006
tvrdil, že na svojich právach bol obmedzený rozhodnutím o rozdelení podielu na zisku, ktoré
tvrdenie však nekonkretizoval a tiež nedoložil.
Na tomto pojednávaní namietal tiež ďalší formálny dôvod neplatnosti uznesení
valného zhromaždenia, ktorý však v uvedenej zákonnej lehote neuplatnil, a pre ktorý dôvod
už k tejto tvrdenej skutočnosti nebolo možné prihliadnuť.
Pokiaľ teda odvolací súd uzavrel, že žalobca v zákonnej lehote neosvedčil
obmedzenie jeho práv akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia
žalovaného, vychádza jeho rozhodnutie zo správneho právneho posúdenia veci.
Pre úplnosť sa žiada tiež uviesť, že súd rozhoduje v sporovom konaní na základe
preukázaných skutočností, tvrdených účastníkmi, je však oprávnený výnimočne na ich
preukázanie vykonať aj iné dôkazy, než sú účastníkmi doložené, resp. navrhované (§ 120
ods. 1 O. s, p.).
Po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, súd na neskôr predložené
dôkazy a tvrdené skutočnosti nemôže prihliadať (§ 120 ods. 4 O. s. p.)
Na základe uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ust. § 243b
ods. 1 O. s. p. dovolanie žalobcu zamietol.“
Vypracovaniu dôsledného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia musí najvyšší
súd venovať zvýšenú pozornosť. Pre náležité odôvodnenie rozhodnutia nepostačuje
jednoduché odvolanie sa na ustanovenia § 131 ods. 1 a 2 (a ďalšie) Obchodného zákonníka.
Podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného v čase konania mimoriadneho
valného zhromaždenia každý spoločník, konateľ, likvidátor, správca konkurznej podstaty,
vyrovnávací správca alebo člen dozornej rady môže podať návrh na súd na určenie
neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou
zmluvou alebo so stanovami. Rovnaké práva má aj bývalý spoločník alebo konateľ, ak sa ho
uznesenie valného zhromaždenia týka. Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba
neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia alebo ak valné
zhromaždenie nebolo riadne zvolané, odo dňa, keď sa mohla o uznesení dozvedieť.
Podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka súd môže na návrh spoločníka určiť
neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, len ak porušenie zákona, spoločenskej zmluvy
alebo stanov mohlo obmedziť práva spoločníka, ktorý sa určenia neplatnosti domáha.
K splneniu „druhej podmienky“ podľa § 131 ods. 2 Obchodného zákonníka krajský
súd uviedol právny názor, že „v sporovom konaní platí dispozičná zásada, ktorej obsahom
je oprávnenie účastníka na dispozíciu s konaním a jeho predmetom. ... S predmetom žaloby,
jej tvrdeniami disponuje účastník a túto dispozíciu nemôže prevziať súd.“. Ďalej uviedol aj
to, že „k úspešnému splneniu kumulatívnej druhej podmienky preukázania obmedzenia
žalobcu ako akcionára pre určenie neplatnosti napadnutých uznesení bolo potrebné
obmedzenie tvrdiť a preukázať za splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti v ust.
§ 101 ods. 1 a § 120 ods. 1, 4 O. s. p.“, pričom v konaní pred prvostupňovým súdom
(rozsudok ktorého krajský súd zmenil a žalobu zamietol) také tvrdenia a dôkazy žalobcu
absentovali. V súvislosti s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu k obsahu dispozičnej
zásady tento súd uviedol aj to, že „nebolo akceptovateľné zo strany odvolacieho súdu
prihliadať na iniciatívu okresného súdu“ v tomto smere, t. j. pri skúmaní, či porušenie
zákona (konštatované všetkými všeobecnými súdmi v tomto prípade) mohlo obmedziť
práva spoločníka.
Najvyšší súd ako súd dovolací konštatoval v zhode s právnymi závermi vyslovenými
v rozhodnutí krajského súdu, že „žalobca v zákonnej lehote neosvedčil obmedzenie svojich
práv akcionára konaním mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného, vychádza jeho
rozhodnutie zo správneho právneho posúdenia veci“.
Ústavný súd sa nemôže stotožniť s citovaným formalistickým a teoreticky
vykonštruovaným názorom ani s obdobným názorom najvyššieho súdu obsiahnutým v jeho
vyjadrení k sťažnosti, že „výklad dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka podaný
najvyšším súdom (ako súdom dovolacím, pozn.)... považujeme za ústavne súladný výklad na
vec sa vzťahujúcich právnych predpisov“. Prijatie takého názoru by zakladalo tolerovanie
svojvôle, ktorej neprípustnosť možno vyvodiť z čl. 1 ods. 1 ústavy.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že
- najvyšší súd nezaujal žiaden právny názor k zvolaniu mimoriadneho valného
zhromaždenia neoprávnenou osobou; riadne doručenie pozvánky sťažovateľke na toto
mimoriadne zasadnutie valného zhromaždenia považoval najvyšší súd za „naplnenie“ jej
práva ako akcionára, a to zúčastniť sa mimoriadneho valného zhromaždenia a na ňom tiež
prezentovať svoje návrhy,
- k prijatým uzneseniam mimoriadnym valným zhromaždením najvyšší súd uviedol,
že sťažovateľka nenamietala právne relevantným spôsobom v zákonnej lehote neplatnosť
uznesení tohto mimoriadneho valného zhromaždenia.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd formálne konštatoval, že sťažovateľka
nepreukázala v zákonnej lehote obmedzenie svojich práv ako akcionára konaním
mimoriadneho valného zhromaždenia; opomenul pritom skutočnosť, resp. nevysporiadal sa
s otázkou, že každé rozhodovanie o právach akcionára sa ho dotýka, najmä otázky, ktorá sa
týka podielu akcionára na zisku akciovej spoločnosti, o ktorom v danom prípade
rozhodovalo aj mimoriadne valné zhromaždenie, ktoré napáda sťažovateľka.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danej veci sú podmienky
jeho ingerencie do rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu splnené, a to v rovine
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože
namietaný rozsudok najvyššieho súdu nemožno z hľadiska požiadaviek riadneho
a presvedčivého odôvodnenia vrátane povinnosti vyrovnať sa s námietkami účastníka
konania, ktoré majú vzťah k prerokúvanej veci, akceptovať. Ústavný súd sa predovšetkým
nemôže stotožniť s formalistickým výkladom ustanovení § 131 ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka uplatneným v namietanom rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
v kontexte so skutočnosťou, že v danom prípade nebolo sporné, že mimoriadne valné
zhromaždenie bolo zvolané neoprávnenou osobou a na ňom prijaté uznesenia boli v rozpore
so zákonom, pričom zo samotného obsahu programu tohto valného zhromaždenia
vyplývalo, že sa dotýka práv akcionárov príslušnej obchodnej spoločnosti. Ústavný súd sa
naopak vo vzťahu k splneniu „kumulatívnej podmienky“ ustanovenej v § 131 ods. 2
Obchodného zákonníka v právnom spore podľa § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka
stotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého v takomto právnom spore „...
postačí preukázať, že v rozpore so zákonom prípadne stanovami spoločnosti valným
zhromaždením bolo prijaté rozhodnutie, ktoré vo vzťahu k obsahu programu valného
zhromaždenia sa dotýkalo akéhokoľvek práva patriaceho akcionárovi a bolo by
nadbytočné, v rozpore s právnou normou a aj v rozpore s uplatneným nárokom na takomto
skutkovom základe takto postihnutého akcionára skúmať, či aj jeho práva reálne porušené
boli.“
V nadväznosti na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že namietaný rozsudok
najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska neakceptovateľný, a preto rozhodol, že najvyšší
súd svojím rozsudkom sp. zn. 3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 porušil základné právo
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu
bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v nadväznosti na to
ho zrušil (pozri nižšie), nepovažoval už za nevyhnutné zaujať meritórny postoj aj
k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Vychádzal pritom z princípu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov (napr. IV. ÚS 303/04, III. ÚS 167/2010) založeného na skutočnosti, že
nálezom zrušujúcim namietaný rozsudok a vrátením veci najvyššiemu súdu na ďalšie
konanie sa vytvára procesný priestor na ochranu tohto základného práva hmotného
charakteru v rámci ďalšieho konania pred najvyšším súdom (m. m. IV. ÚS 149/09,
Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, nevyhovel (bod 4 výroku
tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah.
Keďže ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
3 Obdo 45/2008 z 13. mája 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, tak zároveň aj tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení
s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
[čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Po vrátení
veci na ďalšie konanie najvyšší súd bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu (§ 56
ods. 6 zákona o ústavnom súde) vyjadrenými v II. časti tohto nálezu a jeho povinnosťou
bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať pritom relevantné ústavné
princípy.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Keďže sťažovateľka nežiadala o priznanie finančného zadosťučinenia,
ústavný súd o tejto otázke nerozhodoval.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním
spol. s r. o., JUDr. B. M., advokát, N. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o dva úkony právnej služby (prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vykonané v roku 2010. Ústavný súd v súlade s § 1
ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal úhradu trov
konania za každý úkon právnej služby po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % DPH
v sume 48,42 € predstavuje celkovú sumu 303,30 €.
Najvyšší súd je povinný uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa bodu 3 výroku
tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011