Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 659/2016
PDF · 278.71 KB
No categories available
III. ÚS 659/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, obaja zastúpení advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátska
kancelária, Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 112/2006 a jeho rozsudkom zo 14. februára
2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2014
a jeho uznesením z 26. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) a
(ďalej len „sťažovateľ“), (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 112/2006 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2014 a postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2014 a jeho
uznesením z 26. marca 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.
2 T 112/2006 zo 14. februára 2014 podľa § 285 písm. a) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) oslobodil
obžalovaného (ďalej len „obžalovaný“) spod obžaloby podanej pre prečin
ublíženia na zdraví podľa § 158 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý
bol obžalovaný stíhaný. Okresný súd označeným rozsudkom zároveň podľa § 288 ods. 3
Trestného poriadku odkázal sťažovateľov ako poškodených so svojimi nárokmi na náhradu
škody, ktorú si v konaní uplatnili, na občianske súdne konanie (civilný proces).
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu zo 14. februára 2014 podali odvolanie tak
príslušná okresná prokuratúra, ako aj sťažovatelia (poškodení), ktorí sa „vo svojom
písomnom vyjadrení pripojili k podanému odvolaniu okresného prokurátora a taktiež
uviedli, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa nie je v súlade so skutkovým stavom vo veci
samej, odporuje materiálnej pravde a uvedené rozhodnutie je nezákonné z dôvodu, že
v spise je dostatok dôkazov, ktorými súd mohol a mal konštatovať vinu obvineného
s poukazom na okolnosť, že okrem hmotnoprávnych dôkazov konanie netrpelo ani žiadnou
procesnou vadou, ktorou by bolo zmarené vykonanie a vyhodnotenie usvedčujúcich
dôkazov, takže napadnuté rozhodnutie okresného súdu je okrem iného založené na
nesprávnom právnom posúdení skutku, ktorý jednoznačne favorizoval obvineného na úkor
poškodených“. Sťažovatelia boli presvedčení, že „obžalovaný... naplnil objektívnu
a subjektívnu stránku prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. v plnom rozsahu,
preto navrhli zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na jej opätovné prejednanie a rozhodnutie“.
2
4. Splnomocnenec sťažovateľov (poškodených) „v písomných dôvodoch odvolania
v prípade vyhovenia odvolaniu okresného prokurátora čo do viny, s poukazom na riadne
a včas vyčíslenú škodu navrhol, aby bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku poškodených,
resp. v prípade vrátenia veci okresnému súdu, krajský súd zaviazal okresný súd
o rozhodnutie o uvedenom uplatnenom nároku“.
5. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 139/2014 z 26. marca 2015 odvolanie
príslušnej okresnej prokuratúry zamietol podľa § 319 Trestného poriadku (ako nedôvodné)
a odvolanie sťažovateľov zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku (ako podané
neoprávnenou osobou).
6. Podľa názoru sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k porušeniu
nimi označených základných práv zaručených im ústavou a listinou, čo odôvodnili takto:
„a) ako poškodení viazaní obžalobným návrhom..., skutkom ktorý bol predmetom
obžaloby boli poškodení na zdraví a majetku nie malého rozsahu, túto sťažnosť podávajú
z dôvodu, že k poškodeniu majetku a zdravia došlo účastníkom dopravnej nehody, ktorým je
obžalovaný a to v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a poškodením zdravia
a majetku.
b) ako poškodení majú za to, že boli splnené hmotnoprávne a procesnoprávne
podmienky pre adhézne konanie, pričom oba súdy vykonali rozsiahle dokazovanie dospeli
k nesprávnemu právnemu záveru vo vzťahu k osobe obžalovaného, čo v konečnom dôsledku
viedlo aj k nesprávnemu právnemu záveru vo vzťahu k poškodeným.
c) ako poškodení majú za to, že dokazovanie... preukázalo, že skutok sa stal
a poškodené boli len osoby, ktoré podávajú tento návrh.
d) dokazovanie prostredníctvom znaleckých posudkov, najmä tzv. žilinského posudku
viedlo súdy k nesprávnemu právnemu záveru, pretože tzv. žilinský posudok je absolútne
zmätočný,... čo viedlo oba súdy k nesprávnemu záveru, že skutok sa podľa obžaloby
nestal. ... tzv. žilinský posudok mal byť nepripustený ako dôkaz z dôvodu, že v danom
prípade išlo o stret záujmov a to tým, že bol členom komisií Žilinskej univerzity,
takže v zmysle v súčasnosti platného zákona o znalcoch nemal byť vôbec predkladaný.
Zároveň v predmetnom posudku sa vôbec nezohľadnila aktuálna situácia... a príslušný
znalec sa nestotožnil so stavom dopravnej situácie, ktorá bola v tejto križovatke v roku
2006.
e) zo strany oboch súdov bola opomenutá tzv. dopravná karta vodiča, v ktorej sú
uvedené všetky dopravne priestupky obžalovaného... Tento dôkaz nebol náležite
vyhodnotený.
f) pri rozhodovaní oboch súdov sa taktiež neprihliadalo na výpoveď dlhoročného
profesionálneho vodiča..., ktorý v predmetnej veci vypovedal ako svedok a jeho výpoveď je
uvedená aj v uznesení Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 4 To/139/2014, zo dňa
26. 03. 2015, str. 7.
g) k veci uvádzame aj skutočnosť, že čas vzniku autonehody bol okolo 16:25 hod.
a nie presne o 16:25 hod.,...
h) poškodenie zdravia... , ktoré vzišlo z tejto dopravnej nehody má
pre ňu fatálny dopad, pretože musela podstúpiť viacero chirurgických operácií po tejto
dopravnej nehode a v dôsledku poškodenia zdravia sa stala aj onkologickou pacientkou.
i) dávame do pozornosti aj značnú dobu priebehu súdneho konania, nakoľko ide
o súdny spor, ktorý trvá už viac ako 10 rokov.
j) na osobnom motorovom vozidle poškodených bola spôsobená škoda značného
rozsahu..., pričom oba rozsudky túto skutočnosť nezohľadňujú. Odkaz na občianskoprávne
konanie je nenáležitý už z dôvodov spomenutých vyššie.“
7. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľov v I. rade a II. rade na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu
Bratislava zo dňa 26. 03. 2015, sp. zn.: 4 To/139/2014, ktorým Krajský súd Bratislava
potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I., 2 T/112/2006 zo dňa 14. 02. 2014 porušené
bolo.
2. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava I. bolo porušené
základné právo sťažovateľov v I. rade a II. rade, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, a to rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 4 To/139/2014 zo dňa
4
26. 03. 2015 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., sp. zn.: 2 T/112/2006 zo dňa
14. 02. 2014.
3. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava I. boli porušené
základné práva sťažovateľov v I. rade a II. rade, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to
rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 4 To/139/2014 zo dňa 26. 03. 2015
a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., sp. zn.: 2 T/112/2006 zo dňa 14. 02. 2014.
4. Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 4 To/139/2014 zo dňa
26. 03. 2015 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., sp. zn.: 2 T/112/2006 zo dňa
14. 02. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na nové rozhodnutie.
5. Sťažovateľom v I. rade a II. rade sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
podľa úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Sťažovateľom v I. rade a II. rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia,
ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľov:
JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22,... Bratislava.“
8. Sťažnosť sťažovateľov bola pôvodne v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na
rok 2015 pridelená pod sp. zn. Rvp 11494/2015 sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi,
členovi I. senátu ústavného súdu, ktorý v liste zo 16. septembra 2015 zaslanom
predsedníčke ústavného súdu oznámil dôvody svojho vylúčenia v konaní o predmetnej
sťažnosti, keďže sa cítil v danej veci predpojatým.
9. II. senát ústavného súdu uznesením č. k. II. ÚS 611/2015-5 z 24. septembra 2015
rozhodol, že sudca ústavného súdu Milan Ľalík je vylúčený z prerokovávania
a rozhodovania v uvedenej veci, preto v zmysle ustanovení rozvrhu práce ústavného súdu na
rok 2015 bola vec 25. novembra 2015 pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubomírovi
Dobríkovi, členovi III. senátu ústavného súdu. Schválením Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce
ústavného súdu na obdobie 1. marca 2016 až 28. februára 2017 došlo k prerozdeleniu
nevybavených vecí pridelených sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi (ktorému sa 29. februára
2016 skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu) a náhodným výberom bola vec
pridelená 14. septembra 2016 sudkyni Jane Baricovej, ktorá je takisto členkou III. senátu
ústavného súdu.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
13. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
15. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
6
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
16. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
a v čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vednom pod sp. zn.
2 T 112/2006 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2014 a postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2014 a jeho uznesením z 26. marca 2015.
19. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
20. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
21. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
22. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
II. A
K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 112/2006 a jeho rozsudkom zo 14. februára 2014
23. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní
svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť.
24. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
8
25. Sťažovatelia sa v trestnom konaní domáhali ochrany svojich práv podaním
opravného prostriedku proti rozsudku súdu prvého stupňa zo 14. februára 2014, a to zrejme
z dôvodu ich presvedčenia, že je im túto ochranu oprávnený a povinný poskytnúť
druhostupňový súd. Podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu, v ktorom
sťažovatelia namietali chyby prvostupňového rozhodnutia a konania jeho vydaniu
predchádzajúceho, ako aj s tým spojená možnosť predložiť svoju argumentáciu (predostretú
rovnako aj ústavnému súdu) druhostupňovému súdu a následné konanie pred krajským
súdom (jeho právomoc) o týchto otázkach, vylučuje právomoc ústavného súdu na ďalšie
prejednanie a rozhodnutie v tejto veci.
26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľov v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým
postupom a rozhodnutím okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II. B
K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2014 a jeho uznesením z 26. marca 2015
27. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne v čl. 36 ods. 1
listiny poznamenáva, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry uvedené základné právo
všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi,
vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje
platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie
základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).
28. Tiež je potrebné zvýrazniť, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý,
pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to
zvýrazňujú čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy tým, že stanovujú všeobecné súdy
ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy (obdobne I. ÚS 429/2014).
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť
správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie
je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd
v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane Trestného zákona
a Trestného poriadku) s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných
ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk
potom ústavný súd posudzoval napadnuté rozhodnutie krajského súdu a postup, ktorý
rozhodnutiu predchádzal.
29. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia sťažnosť podanú
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, t. j. sťažnosť pre namietané porušenie
základných práv a slobôd, odôvodnili argumentmi stojacími na skutkových tvrdeniach,
ktoré však ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a hodnotiť. Ako z už uvedeného
vyplýva, ústavný súd nie je tzv. skutkovým súdom. Pri prijímaní svojich záverov
o prípadnom zásahu do základných práv alebo slobôd osôb (fyzických alebo právnických),
ktoré sa so svojim návrhom obrátili na ústavný súd, prípadne o neporušení týchto
základných práv alebo slobôd, ústavný súd nemôže a nevychádza z tých skutkových tvrdení,
ktorých opodstatnenosť je primárne daná v konaniach pred všeobecnými súdmi.
10
30. Sťažovatelia uvádzajú, že sťažnosť ústavnému súdu podávajú „z dôvodu, že
k poškodeniu majetku a zdravia došlo účastníkom dopravnej nehody, ktorým je obžalovaný
a to v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a poškodením zdravia a majetku“.
Sú presvedčení, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, sa stal, a obžalovaný svojím
konaním tak naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví.
Spochybňujú závery jedného zo znaleckých posudkov, všeobecným súdom vytýkajú
nenáležité vyhodnotenie dôkazu, neprihliadanie na jeden z dôkazov a nepresnosť, čo sa týka
presného ustálenia času spáchania skutku. Rovnako namietajú nezohľadnenie dopadu činu
obžalovaného na zdravie sťažovateľky a výšky spôsobenej škody. Uvedené okolnosti nie sú
spôsobilými preskúmavania a posudzovania v konaní pred ústavným súdom.
31. Tieto tvrdenia sťažovateľov preto nepredstavujú relevantné dôvody na podanie
sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovatelia ústavnému súdu
nepredniesli adekvátne argumenty zodpovedajúce jeho právomoci. Napríklad, že by výklad
a aplikácia ustanovení príslušného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo (Trestný
poriadok), resp. ustanovenia právneho predpisu, ktoré boli v konaní aplikované (Trestný
zákon), boli všeobecnými súdmi vyložené v rozpore s ich znením, alebo že by ich aplikácia
odporovala ich zmyslu alebo účelu. Napokon sťažovatelia neatakujú ani skutočne jediný
a najpodstatnejší záver krajského súdu vo vzťahu k ich opravnému prostriedku, t. j. že ho
podali ako neoprávnené osoby.
32. Určitú relevanciu vo vzťahu k podaniu sťažnosti sťažovateľov pre porušenie ich
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny) by mohlo
teoreticky predstavovať ich tvrdenie, že „Odkaz na občianskoprávne konanie je
nenáležitý...“, avšak nie za tých podmienok, ako to urobili sťažovatelia, ktorí svoje
presvedčenie o tomto nenáležitom odkázaní na občianske súdne konanie opierajú
o nesprávnosť rozhodnutia vo veci viny obžalovaného a o potrebu uznania jeho viny. Inak
povedané, sťažovatelia sa ochrany základného práva nemôžu pred ústavným súdom
domáhať tvrdením o nesprávnom verdikte všeobecného súdu o uplatnenom nároku na
náhradu škody v trestnom konaní odôvodňujúc to nesprávnym rozhodnutím o vine
obžalovaného.
33. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 T 112/2006 zo 14. februára 2014 podľa § 285
písm. a) Trestného poriadku oslobodil obžalovaného spod obžaloby a podľa § 288 ods. 3
Trestného poriadku odkázal sťažovateľov s ich nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie (civilný proces).
34. Podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod
obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
35. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku (v znení aktuálnom v čase rozhodovania)
ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na
náhradu škody vždy na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným
príslušným orgánom.
36. Podľa relevantného znenia ustanovenia § 307 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre
nesprávnosť výroku o náhrade škody.
37. Podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo
podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne
vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť
alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
38. Z citovaných ustanovení procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo,
vyplýva jasný a jednoznačný zákonný príkaz pre konajúci súd, že ak obžalovaného oslobodí
spod obžaloby, musí pri dodržaní zákonných ustanovení odkázať poškodeného, v danom
prípade sťažovateľov, v súvislosti s požadovanou náhradou škody, na občianske súdne
konanie.
12
39. Uvedené sa do odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu premietlo takto:
„Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom aj v tom smere, keď poškodené
subjekty podľa § 288 ods. 3 Tr . por. odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske
súdne konanie. V prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby je totiž takýto výrok
obligatórny, nakoľko zaviazanie obžalovaného na úhradu vzniknutej škody neprichádza do
úvahy.“
40. Ako z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva,
argumenty sťažovateľov v ich opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu
smerovali predovšetkým k uznaniu obžalovaného za vinného. Že to tak skutočne bolo,
potvrdzuje aj námietka sťažovateľov k rozsudku okresného súdu uvedená v sťažnosti: „...
rozhodnutie je nezákonné z dôvodu, že v spise je dostatok dôkazov, ktorými súd mohol a mal
konštatovať vinu obvineného.“ K podaniu opravného prostriedku s takýmto obsahom však
sťažovatelia nie sú v zmysle príslušného ustanovenia Trestného poriadku [§ 307 ods. 1
písm. c)] osobami oprávnenými, ako to krajský súd správne v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia vyhodnotil. Aj samotný splnomocnenec sťažovateľov ako poškodených
v trestnom konaní si bol zjavne vedomý právnej úpravy, keď v písomných dôvodoch
odvolania uviedol, že „v prípade vyhovenia odvolaniu okresného prokurátora čo do viny,
s poukazom na riadne a včas vyčíslenú škodu navrhol, aby bolo rozhodnuté o uplatnenom
nároku poškodených...“.
41. Z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo vzťahu
k námietkam sťažovateľov uvedeným v ich odvolaní postupoval a rozhodol v súlade
s príslušnou právnou úpravou, a to bez toho, aby relevantné zákonné ustanovenia vyložil
a aplikoval v rozpore s ich zmyslom, významom a účelom. Odôvodnenie rozhodnutia netrpí
žiadnymi vnútornými rozpormi, je logické a závery v ňom prijaté legitímne. V rámci
zákonných mantinelov, ktoré determinujú rozsah možnosti domáhania sa ochrany svojich
práv sťažovateľmi ako poškodenými, je napadnuté rozhodnutie krajského súdu potrebné
považovať za síce stručne, ale dostatočne a presvedčivo odôvodnené (o neoprávnenosti
sťažovateľov podať odvolanie vo vzťahu k uznaniu viny obžalovaného). Ústavný súd preto
považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ale aj jeho postup, ktorý verdiktu
predchádzal, za ústavne konformné nevykazujúce znaky svojvôle.
42. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2014 a jeho uznesením z 26. marca 2015 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
43. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2
ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2014 a jeho
uznesením z 26. marca 2015 ústavný súd poznamenáva, že uvedený článok sa výlučne
vzťahuje na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, o čo v tomto
prípade zjavne nešlo. V trestných konaniach jednoznačne nie sú činnými orgány verejnej
správy a tieto v týchto veciach (trestných) nevydávajú rozhodnutia, ktorých zákonnosť by
mali všeobecné súdy preskúmavať.
44. Z uvedeného hľadiska je sťažnosť sťažovateľov v tejto časti zjavne
neopodstatnenou pre absolútnu absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením
základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 2 ústavy a označeným postupom a rozhodnutím
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2014. Ústavný súd preto sťažnosť
v tejto časti z tohto dôvodu (zjavná neopodstatnenosť) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol.
II. C
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 112/2006 a postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 139/2014
45. Sťažovatelia v sťažnosti zároveň namietali porušenie základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože explicitne nekonkretizovali, ktoré z katalógu tam
14
upravených základných práv považovali za porušené všeobecnými súdmi, ústavný súd
ustálil, že tak urobili vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, čomu nasvedčuje námietka uvedená v sťažnosti v bode I písm. i): „dávame do
pozornosti aj značnú dobu priebehu súdneho konania, nakoľko ide o súdny spor, ktorý trvá
už viac ako 10 rokov.“ Správnosť tohto úsudku ústavného súdu dokazuje aj skutočnosť, že
sťažovatelia v sťažnosti neatakujú postup všeobecných súdov v súvislosti
s prípadným porušením verejnosti prerokovania danej trestnej veci, ani to, že by bol
akýkoľvek problém s ich ne/prítomnosťou na konaní, prípadne, že by sa nemohli vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
46. Ak teda sťažovatelia namietajú porušovanie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov postupmi okresného súdu a krajského súdu v označených
konaniach, pričom v sťažnosti poukázali na neprimeranú celkovú dĺžku konania, ústavný
súd poznamenáva, že konanie bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia krajského
súdu z 26. marca 2015 a od toho momentu sa už vo veci nekoná.
47. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle
ktorej (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07,
II. ÚS 214/08, III. ÚS 207/2011) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na
konanie bez zbytočných prieťahov zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola
sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného
práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Skutočnosť, že napadnuté konanie
všeobecných súdov skončilo a posledný relevantný úkon v súvislosti s napadnutým
konaním krajský súd vykonal 26. marca 2015, teda pred podaním tejto sťažnosti, podľa
názoru ústavného súdu zakladá zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto časti, preto ju
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
48. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.
49. Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie
veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov
právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti, t. j.
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy, resp. § 36
ods. 2 zákona o ústavnom súde), k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2016
16