Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 659/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, obaja zastúpení advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., advokátska

kancelária, Nezábudková 22, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a 2

v spojení s a v Listiny základných

práv a slobôd a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v postupom Okresného súdu

Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. februára

2014 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 26. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) a

(ďalej len „sťažovateľ“), (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a 2 (ďalej len „“) v spojení s

a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. februára 2014 a postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. marca 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 14. februára 2014 podľa Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) oslobodil

obžalovaného (ďalej len „obžalovaný“) spod obžaloby podanej pre prečin

ublíženia na zdraví podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý

bol obžalovaný stíhaný. Okresný súd označeným rozsudkom zároveň podľa § 288 ods. 3

odkázal sťažovateľov ako poškodených so svojimi nárokmi na náhradu

škody, ktorú si v konaní uplatnili, na občianske súdne konanie (civilný proces).

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu zo 14. februára 2014 podali odvolanie tak

príslušná okresná prokuratúra, ako aj sťažovatelia (poškodení), ktorí sa „vo svojom

písomnom vyjadrení pripojili k podanému odvolaniu okresného prokurátora a taktiež

uviedli, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa nie je v súlade so skutkovým stavom vo veci

samej, odporuje materiálnej pravde a uvedené rozhodnutie je nezákonné z dôvodu, že

v spise je dostatok dôkazov, ktorými súd mohol a mal konštatovať vinu obvineného

s poukazom na okolnosť, že okrem hmotnoprávnych dôkazov konanie netrpelo ani žiadnou

procesnou vadou, ktorou by bolo zmarené vykonanie a vyhodnotenie usvedčujúcich

dôkazov, takže napadnuté rozhodnutie okresného súdu je okrem iného založené na

nesprávnom právnom posúdení skutku, ktorý jednoznačne favorizoval obvineného na úkor

poškodených“. Sťažovatelia boli presvedčení, že „obžalovaný... naplnil objektívnu

a subjektívnu stránku prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. v plnom rozsahu,

preto navrhli zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na jej opätovné prejednanie a rozhodnutie“.

2

4. Splnomocnenec sťažovateľov (poškodených) „v písomných dôvodoch odvolania

v prípade vyhovenia odvolaniu okresného prokurátora čo do viny, s poukazom na riadne

a včas vyčíslenú škodu navrhol, aby bolo rozhodnuté o uplatnenom nároku poškodených,

resp. v prípade vrátenia veci okresnému súdu, krajský súd zaviazal okresný súd

o rozhodnutie o uvedenom uplatnenom nároku“.

5. Krajský súd uznesením sp. zn. z 26. marca 2015 odvolanie

príslušnej okresnej prokuratúry zamietol podľa (ako nedôvodné)

a odvolanie sťažovateľov zamietol podľa (ako podané

neoprávnenou osobou).

6. Podľa názoru sťažovateľov rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k porušeniu

nimi označených základných práv zaručených im a listinou, čo odôvodnili takto:

„a) ako poškodení viazaní obžalobným návrhom..., skutkom ktorý bol predmetom

obžaloby boli poškodení na zdraví a majetku nie malého rozsahu, túto sťažnosť podávajú

z dôvodu, že k poškodeniu majetku a zdravia došlo účastníkom dopravnej nehody, ktorým je

obžalovaný a to v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a poškodením zdravia

a majetku.

b) ako poškodení majú za to, že boli splnené hmotnoprávne a procesnoprávne

podmienky pre adhézne konanie, pričom oba súdy vykonali rozsiahle dokazovanie dospeli

k nesprávnemu právnemu záveru vo vzťahu k osobe obžalovaného, čo v konečnom dôsledku

viedlo aj k nesprávnemu právnemu záveru vo vzťahu k poškodeným.

c) ako poškodení majú za to, že dokazovanie... preukázalo, že skutok sa stal

a poškodené boli len osoby, ktoré podávajú tento návrh.

d) dokazovanie prostredníctvom znaleckých posudkov, najmä tzv. žilinského posudku

viedlo súdy k nesprávnemu právnemu záveru, pretože tzv. žilinský posudok je absolútne

zmätočný,... čo viedlo oba súdy k nesprávnemu záveru, že skutok sa podľa obžaloby

nestal. ... tzv. žilinský posudok mal byť nepripustený ako dôkaz z dôvodu, že v danom

prípade išlo o stret záujmov a to tým, že bol členom komisií Žilinskej univerzity,

takže v zmysle v súčasnosti platného zákona o znalcoch nemal byť vôbec predkladaný.

Zároveň v predmetnom posudku sa vôbec nezohľadnila aktuálna situácia... a príslušný

znalec sa nestotožnil so stavom dopravnej situácie, ktorá bola v tejto križovatke v roku

2006.

e) zo strany oboch súdov bola opomenutá tzv. dopravná karta vodiča, v ktorej sú

uvedené všetky dopravne priestupky obžalovaného... Tento dôkaz nebol náležite

vyhodnotený.

f) pri rozhodovaní oboch súdov sa taktiež neprihliadalo na výpoveď dlhoročného

profesionálneho vodiča..., ktorý v predmetnej veci vypovedal ako svedok a jeho výpoveď je

uvedená aj v uznesení Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: , zo dňa

26. 03. 2015, str. 7.

g) k veci uvádzame aj skutočnosť, že čas vzniku autonehody bol okolo 16:25 hod.

a nie presne o 16:25 hod.,...

h) poškodenie zdravia... , ktoré vzišlo z tejto dopravnej nehody má

pre ňu fatálny dopad, pretože musela podstúpiť viacero chirurgických operácií po tejto

dopravnej nehode a v dôsledku poškodenia zdravia sa stala aj onkologickou pacientkou.

i) dávame do pozornosti aj značnú dobu priebehu súdneho konania, nakoľko ide

o súdny spor, ktorý trvá už viac ako 10 rokov.

j) na osobnom motorovom vozidle poškodených bola spôsobená škoda značného

rozsahu..., pričom oba rozsudky túto skutočnosť nezohľadňujú. Odkaz na občianskoprávne

konanie je nenáležitý už z dôvodov spomenutých vyššie.“

7. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov v I. rade a II. rade na súdnu ochranu zaručené

a ods. 2 v spojení s Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutím Krajského súdu

Bratislava zo dňa 26. 03. 2015, sp. zn.: , ktorým Krajský súd Bratislava

potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I., zo dňa 14. 02. 2014 porušené

bolo.

2. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava I. bolo porušené

základné právo sťažovateľov v I. rade a II. rade, podľa Slovenskej

republiky, a to rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: zo dňa

4

26. 03. 2015 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., sp. zn.: zo dňa

14. 02. 2014.

3. Postupom Krajského súdu Bratislava, Okresného súdu Bratislava I. boli porušené

základné práva sťažovateľov v I. rade a II. rade, podľa , a ods. 2

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to

rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: zo dňa 26. 03. 2015

a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., sp. zn.: zo dňa 14. 02. 2014.

4. Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: zo dňa

26. 03. 2015 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I., sp. zn.: zo dňa

14. 02. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I. na nové rozhodnutie.

5. Sťažovateľom v I. rade a II. rade sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

podľa úvahy Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľom v I. rade a II. rade sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia,

ktoré je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť k rukám právneho zástupcu sťažovateľov:

JUDr. Marián Ševčík, CSc., advokát, Nezábudková 22,... Bratislava.“

8. Sťažnosť sťažovateľov bola pôvodne v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na

rok 2015 pridelená pod sp. zn. sudcovi spravodajcovi Milanovi Ľalíkovi,

členovi I. senátu ústavného súdu, ktorý v liste zo 16. septembra 2015 zaslanom

predsedníčke ústavného súdu oznámil dôvody svojho vylúčenia v konaní o predmetnej

sťažnosti, keďže sa cítil v danej veci predpojatým.

9. II. senát ústavného súdu uznesením č. k. -5 z 24. septembra 2015

rozhodol, že sudca ústavného súdu Milan Ľalík je vylúčený z prerokovávania

a rozhodovania v uvedenej veci, preto v zmysle ustanovení rozvrhu práce ústavného súdu na

rok 2015 bola vec 25. novembra 2015 pridelená sudcovi spravodajcovi Ľubomírovi

Dobríkovi, členovi III. senátu ústavného súdu. Schválením Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce

ústavného súdu na obdobie 1. marca 2016 až 28. februára 2017 došlo k prerozdeleniu

nevybavených vecí pridelených sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi (ktorému sa 29. februára

2016 skončilo funkčné obdobie sudcu ústavného súdu) a náhodným výberom bola vec

pridelená 14. septembra 2016 sudkyni Jane Baricovej, ktorá je takisto členkou III. senátu

ústavného súdu.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

13. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

15. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

6

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

16. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

17. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

18. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu zaručeného v a 2 v spojení s

a v čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v postupom okresného súdu v konaní vednom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 14. februára 2014 a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. marca 2015.

19. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

20. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

21. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

22. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

II. A

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s a v listiny postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 14. februára 2014

23. Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní

svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť.

24. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

8

25. Sťažovatelia sa v trestnom konaní domáhali ochrany svojich práv podaním

opravného prostriedku proti rozsudku súdu prvého stupňa zo 14. februára 2014, a to zrejme

z dôvodu ich presvedčenia, že je im túto ochranu oprávnený a povinný poskytnúť

druhostupňový súd. Podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu, v ktorom

sťažovatelia namietali chyby prvostupňového rozhodnutia a konania jeho vydaniu

predchádzajúceho, ako aj s tým spojená možnosť predložiť svoju argumentáciu (predostretú

rovnako aj ústavnému súdu) druhostupňovému súdu a následné konanie pred krajským

súdom (jeho právomoc) o týchto otázkach, vylučuje právomoc ústavného súdu na ďalšie

prejednanie a rozhodnutie v tejto veci.

26. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľov v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a 2 v spojení s a v listiny napadnutým

postupom a rozhodnutím okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II. B

K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s a v listiny postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. marca 2015

27. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu zaručeného v a obdobne v

listiny poznamenáva, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry uvedené základné právo

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi,

vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr. ). Teda ak orgán štátu aplikuje

platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie

základného práva alebo slobody (, ).

28. Tiež je potrebné zvýrazniť, že ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo všeobecnosti platí, že ústavný súd je zdržanlivý,

pokiaľ ide o zásahy do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V trestných veciach to

zvýrazňujú v spojení s tým, že stanovujú všeobecné súdy

ako jediné oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy (obdobne ).

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu neprislúcha hodnotiť

správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie

je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Ústavný súd

v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov (vrátane

a ) s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , , ). Z týchto hľadísk

potom ústavný súd posudzoval napadnuté rozhodnutie krajského súdu a postup, ktorý

rozhodnutiu predchádzal.

29. V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia sťažnosť podanú

ústavnému súdu podľa , t. j. sťažnosť pre namietané porušenie

základných práv a slobôd, odôvodnili argumentmi stojacími na skutkových tvrdeniach,

ktoré však ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a hodnotiť. Ako z už uvedeného

vyplýva, ústavný súd nie je tzv. skutkovým súdom. Pri prijímaní svojich záverov

o prípadnom zásahu do základných práv alebo slobôd osôb (fyzických alebo právnických),

ktoré sa so svojim návrhom obrátili na ústavný súd, prípadne o neporušení týchto

základných práv alebo slobôd, ústavný súd nemôže a nevychádza z tých skutkových tvrdení,

ktorých opodstatnenosť je primárne daná v konaniach pred všeobecnými súdmi.

10

30. Sťažovatelia uvádzajú, že sťažnosť ústavnému súdu podávajú „z dôvodu, že

k poškodeniu majetku a zdravia došlo účastníkom dopravnej nehody, ktorým je obžalovaný

a to v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou a poškodením zdravia a majetku“.

Sú presvedčení, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, sa stal, a obžalovaný svojím

konaním tak naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví.

Spochybňujú závery jedného zo znaleckých posudkov, všeobecným súdom vytýkajú

nenáležité vyhodnotenie dôkazu, neprihliadanie na jeden z dôkazov a nepresnosť, čo sa týka

presného ustálenia času spáchania skutku. Rovnako namietajú nezohľadnenie dopadu činu

obžalovaného na zdravie sťažovateľky a výšky spôsobenej škody. Uvedené okolnosti nie sú

spôsobilými preskúmavania a posudzovania v konaní pred ústavným súdom.

31. Tieto tvrdenia sťažovateľov preto nepredstavujú relevantné dôvody na podanie

sťažnosti ústavnému súdu podľa . Sťažovatelia ústavnému súdu

nepredniesli adekvátne argumenty zodpovedajúce jeho právomoci. Napríklad, že by výklad

a aplikácia ustanovení príslušného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo (Trestný

poriadok), resp. ustanovenia právneho predpisu, ktoré boli v konaní aplikované (Trestný

zákon), boli všeobecnými súdmi vyložené v rozpore s ich znením, alebo že by ich aplikácia

odporovala ich zmyslu alebo účelu. Napokon sťažovatelia neatakujú ani skutočne jediný

a najpodstatnejší záver krajského súdu vo vzťahu k ich opravnému prostriedku, t. j. že ho

podali ako neoprávnené osoby.

32. Určitú relevanciu vo vzťahu k podaniu sťažnosti sťažovateľov pre porušenie ich

základného práva podľa (podobne podľa listiny) by mohlo

teoreticky predstavovať ich tvrdenie, že „Odkaz na občianskoprávne konanie je

nenáležitý...“, avšak nie za tých podmienok, ako to urobili sťažovatelia, ktorí svoje

presvedčenie o tomto nenáležitom odkázaní na občianske súdne konanie opierajú

o nesprávnosť rozhodnutia vo veci viny obžalovaného a o potrebu uznania jeho viny. Inak

povedané, sťažovatelia sa ochrany základného práva nemôžu pred ústavným súdom

domáhať tvrdením o nesprávnom verdikte všeobecného súdu o uplatnenom nároku na

náhradu škody v trestnom konaní odôvodňujúc to nesprávnym rozhodnutím o vine

obžalovaného.

33. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 14. februára 2014 podľa § 285

písm. a) oslobodil obžalovaného spod obžaloby a podľa

odkázal sťažovateľov s ich nárokom na náhradu škody na občianske

súdne konanie (civilný proces).

34. Podľa súd oslobodí obžalovaného spod

obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

35. Podľa (v znení aktuálnom v čase rozhodovania)

ak súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na

náhradu škody vždy na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným

príslušným orgánom.

36. Podľa relevantného znenia ustanovenia

ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre

nesprávnosť výroku o náhrade škody.

37. Podľa odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo

podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne

vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť

alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.

38. Z citovaných ustanovení procesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo,

vyplýva jasný a jednoznačný zákonný príkaz pre konajúci súd, že ak obžalovaného oslobodí

spod obžaloby, musí pri dodržaní zákonných ustanovení odkázať poškodeného, v danom

prípade sťažovateľov, v súvislosti s požadovanou náhradou škody, na občianske súdne

konanie.

12

39. Uvedené sa do odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu premietlo takto:

„Súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom aj v tom smere, keď poškodené

subjekty podľa § 288 ods. 3 Tr . por. odkázal s nárokom na náhradu škody na občianske

súdne konanie. V prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby je totiž takýto výrok

obligatórny, nakoľko zaviazanie obžalovaného na úhradu vzniknutej škody neprichádza do

úvahy.“

40. Ako z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva,

argumenty sťažovateľov v ich opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu

smerovali predovšetkým k uznaniu obžalovaného za vinného. Že to tak skutočne bolo,

potvrdzuje aj námietka sťažovateľov k rozsudku okresného súdu uvedená v sťažnosti: „...

rozhodnutie je nezákonné z dôvodu, že v spise je dostatok dôkazov, ktorými súd mohol a mal

konštatovať vinu obvineného.“ K podaniu opravného prostriedku s takýmto obsahom však

sťažovatelia nie sú v zmysle príslušného ustanovenia [

písm. c)] osobami oprávnenými, ako to krajský súd správne v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia vyhodnotil. Aj samotný splnomocnenec sťažovateľov ako poškodených

v trestnom konaní si bol zjavne vedomý právnej úpravy, keď v písomných dôvodoch

odvolania uviedol, že „v prípade vyhovenia odvolaniu okresného prokurátora čo do viny,

s poukazom na riadne a včas vyčíslenú škodu navrhol, aby bolo rozhodnuté o uplatnenom

nároku poškodených...“.

41. Z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo vzťahu

k námietkam sťažovateľov uvedeným v ich odvolaní postupoval a rozhodol v súlade

s príslušnou právnou úpravou, a to bez toho, aby relevantné zákonné ustanovenia vyložil

a aplikoval v rozpore s ich zmyslom, významom a účelom. Odôvodnenie rozhodnutia netrpí

žiadnymi vnútornými rozpormi, je logické a závery v ňom prijaté legitímne. V rámci

zákonných mantinelov, ktoré determinujú rozsah možnosti domáhania sa ochrany svojich

práv sťažovateľmi ako poškodenými, je napadnuté rozhodnutie krajského súdu potrebné

považovať za síce stručne, ale dostatočne a presvedčivo odôvodnené (o neoprávnenosti

sťažovateľov podať odvolanie vo vzťahu k uznaniu viny obžalovaného). Ústavný súd preto

považuje napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ale aj jeho postup, ktorý verdiktu

predchádzal, za ústavne konformné nevykazujúce znaky svojvôle.

42. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

v spojení s a v listiny postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. marca 2015 odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

43. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 26. marca 2015 ústavný súd poznamenáva, že uvedený článok sa výlučne

vzťahuje na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, o čo v tomto

prípade zjavne nešlo. V trestných konaniach jednoznačne nie sú činnými orgány verejnej

správy a tieto v týchto veciach (trestných) nevydávajú rozhodnutia, ktorých zákonnosť by

mali všeobecné súdy preskúmavať.

44. Z uvedeného hľadiska je sťažnosť sťažovateľov v tejto časti zjavne

neopodstatnenou pre absolútnu absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením

základného práva zakotveného v a označeným postupom a rozhodnutím

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd preto sťažnosť

v tejto časti z tohto dôvodu (zjavná neopodstatnenosť) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol.

II. C

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

45. Sťažovatelia v sťažnosti zároveň namietali porušenie základného práva

zaručeného v . Pretože explicitne nekonkretizovali, ktoré z katalógu tam

14

upravených základných práv považovali za porušené všeobecnými súdmi, ústavný súd

ustálil, že tak urobili vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, čomu nasvedčuje námietka uvedená v sťažnosti v bode I písm. i): „dávame do

pozornosti aj značnú dobu priebehu súdneho konania, nakoľko ide o súdny spor, ktorý trvá

už viac ako 10 rokov.“ Správnosť tohto úsudku ústavného súdu dokazuje aj skutočnosť, že

sťažovatelia v sťažnosti neatakujú postup všeobecných súdov v súvislosti

s prípadným porušením verejnosti prerokovania danej trestnej veci, ani to, že by bol

akýkoľvek problém s ich ne/prítomnosťou na konaní, prípadne, že by sa nemohli vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

46. Ak teda sťažovatelia namietajú porušovanie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov postupmi okresného súdu a krajského súdu v označených

konaniach, pričom v sťažnosti poukázali na neprimeranú celkovú dĺžku konania, ústavný

súd poznamenáva, že konanie bolo právoplatne skončené vydaním uznesenia krajského

súdu z 26. marca 2015 a od toho momentu sa už vo veci nekoná.

47. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle

ktorej (napr. , , , , ,

, ) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na

konanie bez zbytočných prieťahov zaručenému v len vtedy, ak bola

sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného

práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo. Skutočnosť, že napadnuté konanie

všeobecných súdov skončilo a posledný relevantný úkon v súvislosti s napadnutým

konaním krajský súd vykonal 26. marca 2015, teda pred podaním tejto sťažnosti, podľa

názoru ústavného súdu zakladá zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v tejto časti, preto ju

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

48. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto uznesenia.

49. Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ich ďalšími požiadavkami (zrušenie napadnutých rozhodnutí, vrátenie

veci na ďalšie konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov

právneho zastúpenia), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti, t. j.

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody ( a 3 , resp.

ods. 2 ), k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2016

16