Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 354/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej, zo sudcu Miroslava Duriša a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

správcu konkurznej podstaty

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 149

a podľa Listiny základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 19. októbra 2016 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. z 23. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť správcu konkurznej podstaty

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára

2017 doručená sťažnosť správcu konkurznej podstaty

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s (ďalej len „“) a podľa

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. októbra 2016 (ďalej len

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. septembra 2015 [sťažovateľka zjavne

omylom uviedla dátum „23. septembra 2016“, pozn. (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“, spolu aj „napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov“)]. Sťažnosť

sťažovateľky bola doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 27. apríla 2018 a 21. mája

2018.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správca konkurznej

podstaty úpadcu (ďalej len „úpadca“), je poškodenou stranou

v trestnom konaní vo veci obžalovaného ,

(ďalej len „obžalovaný“), pre trestný čin marenia konkurzného konania, vydierania

a poškodzovania veriteľa podľa príslušných ustanovení , vedenej

okresným súdom pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. septembra 2015 podľa § 285

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

(„“) oslobodil obžalovaného spod obžaloby podanej prokurátorom

Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresný prokurátor“) sp. zn.

zo 7. decembra 2011 s odôvodnením, že nebolo dokázané, že sa stali skutky, pre ktoré bol

obžalovaný stíhaný. Okresný súd označeným rozsudkom zároveň podľa § 288 ods. 3

odkázal sťažovateľku ako poškodenú so svojím nárokom na náhradu

škody, ktorú si v konaní uplatnila, na občianske súdne konanie (civilný proces).

Proti prvostupňovému rozhodnutiu z 23. septembra 2015 podali odvolania okresný

prokurátor, ako aj sťažovateľka (poškodená). Krajský súd uznesením sp. zn.

z 19. októbra 2016 odvolanie okresného prokurátora zamietol podľa § 319 Trestného

poriadku (ako nedôvodné) a odvolanie sťažovateľky zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného

poriadku (ako podané neoprávnenou osobou).

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo

k porušeniu jej základných práv podľa a podľa listiny,

keďže napadnuté rozhodnutia sú arbitrárne a svojvoľné z dôvodov

„1) nevysporiadania sa s predloženými listinnými dôkazmi a ich posúdením

v prospech obžalovaného konateľa spoločnosti

v konkurze,

2) nepreskúmateľného šikanózneho posúdenia obžaloby okresného prokurátora,

pričom toto posúdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je prispôsobovaním

dôkazov v prospech obžalovaného, ktoré skutočnosti, dôkazy nesvedčia v jeho prospech.

Pre spôsobenie škody veriteľom dlžníka v dôsledku nezákonného a nespravodlivého

súdneho procesu, ktoré nemá oporu ani v ani v Ústave SR.“.

K výroku o odkázaní poškodenej s nárokom na náhradu škody na občianske súdne

konanie, obsiahnutému v napadnutom rozsudku okresného súdu, sťažovateľka v sťažnosti

uvádza:

„Tento výrok rozsudku je úplne nesprávny a nezákonný, pretože fyzická osoba tak

ako je označená vo výroku tohto rozsudku nikdy nebola poškodenou stranou, pretože

poškodenou stranou v tomto konaní sú veritelia, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do

konkurznej podstaty úpadcu, a to , v mene ktorého koná

správca konkurznej podstaty , ktorá bola ustanovená do tejto funkcie

rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zo dňa pod s. zn.

V konaní boli porušené práva poškodenej strany, ktoré sú uvedené v § 46 a nasl.

...

Je zrejmé z obsahu spisu, že súd riadnym spôsobom nepredvolával poškodenú stranu

na hlavné pojednávania, pretože predvolania najprv doručoval na adresu trvalého pobytu

správkyne ako fyzickej osobe a vo svojom konaní pokračoval, a to napriek tomu, že

písomne, tak ako je to zrejmé zo spisu správkyňa oznámila súdu, že sídlo správcu je na

. Napriek uvedenému súd po výsluchu poškodenej strany pokračoval

a tomto upozornení nedoručoval predvolania, resp. upovedomenia o konaní hlavných

pojednávaní do sídla správcu konkurznej podstaty, čím porušil práva poškodenej strany tak

ako sú uvedené v hore citovanom ustanovení .“.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza svoje námietky k jednotlivým skutkom

obžalovaného a v tejto súvislosti tvrdí, že „súd sa nesmie uchýliť k jednostrannému ničím

nepodloženému vyhodnocovaniu dôkaznej situácie iba na základe tvrdení obžalovaného bez

toho, aby sa oboznámil so spisom a so všetkými dôkazmi, ktoré svedčia v prospech alebo

neprospech obžalovaného. V danom prípade tomu tak bolo a spáchanie skutkov, ktoré

podľa názoru sťažovateľa spĺňajú skutkovú podstatu jednotlivých trestných činov ostalo

nepotrestané a spôsobilo škodu veriteľom sťažovateľa.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

«Základné právo sťažovateľa , advokátka,

, správca konkurznej podstaty .. podľa čl. 46

ods. 1 SR a Listiny základných práv a slobôd a SR

uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. , zo dňa 19. 10. 2016 v spojení

s rozsudkom Okresného súdu Košice II. sp. zn. zo dňa 23. 9. 2016 (správne má

byť „2015“), ktoré nadobudlo právoplatnosť porušené bolo.

Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. , zo dňa 19. 10.

2016 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II. sp. zn. zo dňa 23. 9.

2016 (správne má byť „2015“) a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach, aby v nej znovu

konal a rozhodol.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia navrhovateľa

na účet jeho právneho zástupcu , , a to vo výške

269,30 EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s 149 a na verejné

prerokovanie veci a v jej prítomnosti podľa čl. 38 ods. 2 listiny uznesením krajského súdu

sp. zn. z 19. októbra 2016 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 23. septembra 2015.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a podľa listiny rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 23. septembra 2015

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka sa v trestnom konaní domáhala ochrany svojich práv podaním

opravného prostriedku (odvolania) proti rozsudku súdu prvého stupňa z 23. septembra 2015

vychádzajúc z presvedčenia, že odvolací súd je v predmetnej veci oprávnený a aj povinný

poskytnúť jej ako poškodenej súdnu ochranu v odvolacom konaní. O odvolení sťažovateľky

rozhodol napadnutým uznesením krajský súd, čo v konkrétnych okolnostiach posudzovanej

veci vylučuje právomoc ústavného súdu podrobiť ústavnému prieskumu priamo napadnutý

rozsudok okresného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

túto časť sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

Nad rámec záveru o odmietnutí tejto časti sťažnosti ústavný súd poznamenáva, že

odmietnutie sťažnosti v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku okresného súdu z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu nevylučuje, aby ústavný súd prihliadol na

odôvodnenie tohto rozhodnutia okresného súdu pri posudzovaní opodstatnenosti tej časti

sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a podľa listiny uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. októbra 2016

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia ,

, , , , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich

práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci

konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa a právo na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka svoje výhrady k výroku napadnutému okresného súdu („odobrenému“

napadnutým uznesením krajského súdu, pozn.), ktorým bola ako poškodená odkázaná

so svojím nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, v podstatnom zakladá

na nesprávnosti rozhodnutia súdov o vine obžalovaného, resp. potrebu uznania jeho viny

za skutky, z ktorých bol obžalovaný.

Podľa súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby,

ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

Podľa (v znení aktuálnom v čase rozhodovania) ak

súd obžalovaného spod obžaloby oslobodí, odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu

škody vždy na občianske súdne konanie, prípadne na konanie pred iným príslušným

orgánom.

Podľa relevantného znenia ak tento zákon

neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť poškodený pre nesprávnosť výroku

o náhrade škody.

Podľa odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo

podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne

vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť

alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je nie prípustné.

Z citovaných ustanovení , ktorým sa v predmetnej veci konajúce

všeobecné súdy konanie riadili (museli riadiť), vyplýva jasný a jednoznačný zákonný príkaz

pre konajúci trestný súd, že ak obžalovaného oslobodí spod obžaloby, musí pri dodržaní

zákonných ustanovení odkázať poškodeného (v posudzovanom prípade sťažovateľku),

v súvislosti s uplatňovaním jeho nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Krajský súd v napadnutom uznesení k odvolaniu sťažovateľky v podstatnom uviedol:

„Vychádzajúc z obsahu spisového materiálu bola vypočutá

v procesnom postavení svedkyne v priebehu celého prípravného konania i hlavného

pojednávania s tým, že toto procesné postavenie ju neoprávňuje na postup vyjadrený

v písomných dôvodoch jej odvolania, a preto krajský súd postupom podľa § 316 ods. 1

zamietol odvolanie poškodenej , ako odvolanie podané

neoprávnenou osobou.“

Ako z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva,

argumenty sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní proti napadnutému rozsudku

prvostupňového súdu sa týkali predovšetkým potreby uznať obžalovaného za vinného.

Tento záver potvrdzuje aj argumentácia sťažovateľky, smerujúca proti napadnutým

rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, obsiahnutá v jej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného v podstatnom argumentuje takto:

„... spáchanie skutkov, ktoré podľa názoru sťažovateľa napĺňajú skutkovú podstatu

jednotlivých trestných činov ostalo nepotrestané a spôsobilo škodu veriteľom sťažovateľa.“

V nadväznosti na citovanú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd zdôrazňuje, že na podanie opravného prostriedku (odvolania) smerujúceho proti

napadnutému rozsudku okresného súdu s takýmto obsahom sťažovateľka nebola v zmysle

príslušného ustanovenia [] zjavne osobou

oprávnenou, ako to krajský súd podľa názoru ústavného súdu správne v odôvodnení

napadnutého uznesenia vyhodnotil.

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo vzťahu

k námietkam sťažovateľky uvedeným v jej odvolaní postupoval a rozhodol v súlade

s príslušnou právnou úpravou, a to bez toho, aby relevantné ustanovenia

vyložil a aplikoval v rozpore s ich zmyslom a účelom. Odôvodnenie rozhodnutia netrpí

žiadnymi vnútornými rozpormi, je logické a závery v ňom prijaté sú legitímne. V rámci

zákonných mantinelov, ktoré determinujú rozsah možnosti domáhania sa ochrany svojich

práv sťažovateľkou ako poškodenou (ktorá ako správca konkurznej podstaty úpadcu bola

vypočutá v priebehu celého prípravného konania i hlavného pojednávania), ústavný súd

považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za dostatočne a presvedčivo odôvodnené

(o neoprávnenosti sťažovateľky podať odvolanie vo vzťahu k uznaniu viny obžalovaného),

a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad rámec odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd považuje za vhodné

pripomenúť, že vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil obdobný záver ako vo veci

sťažovateľky, keď v konaní vedenom pod sp. zn. uviedol, že poškodený

v trestnom konaní sa ochrany základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

nemôže pre ústavným súdom domáhať tvrdením o nesprávnom verdikte

všeobecného súdu o uplatnenom nároku na náhradu škody v trestnom konaní odôvodňujúc

to nesprávnym rozhodnutím o vine obžalovaného.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2018